%PDF-
%PDF-
Mini Shell
Mini Shell
<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<FictionBook xmlns="http://www.gribuser.ru/xml/fictionbook/2.0" xmlns:xlink="http://www.w3.org/1999/xlink">
<description>
<title-info>
<genre>antique</genre>
<author><first-name></first-name><last-name>Pedrom</last-name></author>
<book-title>Stephen King - Drobec</book-title>
<lang>sk</lang>
</title-info>
<document-info>
<author><first-name></first-name><last-name>Pedrom</last-name></author>
<program-used>calibre 2.55.0</program-used>
<date>15.8.2019</date>
<id>cf2068c8-3002-4cc0-89dc-ad5bd8e3875c</id>
<version>1.0</version>
</document-info>
<publish-info>
<publisher>Home</publisher>
<year>2009</year>
</publish-info>
</description>
<body>
<section>
<p><image xlink:href="#_0.jpg" /></p><empty-line /><p><strong>DROBEC</strong></p>
<p><strong>STEPHEN</strong></p>
<p><strong>KING</strong></p>
<p><strong>p</strong><strong>íš</strong><strong>uci pod pseudonymom</strong></p>
<p><strong>RICHARD BACHMAN</strong></p>
<p> <image xlink:href="#_1.jpg" /></p><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><empty-line /><p>Richard Bachman</p>
<p>BLAZE</p>
<p>Copyright © 2007 by Stephen King</p>
<p>Foreword copyright © 2007 by Stephen King</p>
<p>Translation © 2008 by Alojz Keníž</p>
<p>Jacket design © 2008 by Viera Fabianová</p>
<p>Slovak edition © 2008 by Ikar</p><empty-line /><p>ISBN 978–80–551–1795–9</p>
<p><emphasis> </emphasis></p>
<p><emphasis> </emphasis></p>
<p><emphasis> </emphasis></p>
<p><emphasis> </emphasis></p>
<p><emphasis>Pre Tommyho a Lori Spruceovú</emphasis></p>
<p><emphasis>So spomienkou na Jamesa T. Farrella</emphasis></p><empty-line /><p>V špinavom labyrinte srdca</p>
<p>John D. MacDonald</p>
<p><strong>–</strong><strong>PREDSLOV</strong><strong>–</strong></p>
<p>Milí verní čitatelia,</p>
<p>v rukách držíte knižku do zásuvky, či presnejšie zo zásuvky. Musel som s tým na svetlo sveta, lebo cítim, že by ste o tom mali vedieť, skôr než odhodíte bloček z kníhkupectva alebo ju volacím zafúľate, a nebudete ju môcť vrátiť a žiadať naspäť peniaze.[1] Veru, práve ste otvorili prepracovaný a upravený román, ktorý som nikdy nehodlal vydať. Nenechajte sa pomýliť, skutočnosť, že som ho opravil, nič nemení na základnom fakte: púšťate sa do príbehu, ktorý som písal do zásuvky. Meno Bachman používam preto, lebo román <emphasis>Drobec </emphasis>pochádza z rokov 1966 – 1973, čo bolo mimoriadne plodné obdobie tohto pána.</p>
<p>V tých rokoch som žil takpovediac rozdvojene. Stephen King písal (a predával) do pochybných erotických časopisov ako <emphasis>Cavalier </emphasis>alebo <emphasis>Adam</emphasis>[2]<emphasis> </emphasis>hororové poviedky a Bachman tvoril sériu príbehov, ktoré nepredával nikomu. Išlo o romány <emphasis>Zúrivosť</emphasis>[3]<emphasis>, Dlhý pochod, Zrovnané so zemou </emphasis>a <emphasis>Muž na úteku </emphasis>[4]. Všetky štyri neskôr vyšli v paperbackovom vydaní.</p>
<p><emphasis>Drobec je </emphasis>z týchto raných textov posledným pokusom… piata štvrtina, ak chcete. Alebo to môžem vyjadriť aj inak: jeden z ďalších románov do zásuvky dnes už presláveného prozaika. Písal som ho v rozmedzí rokov 1972 a 1973.</p>
<p>Počas písania som mal pocit, že bude úžasný. Keď som si ho po dokončení prečítal, pripadal mi hrozný. Ak si dobre pamätám, neposlal som ho ani jedinému vydavateľstvu. Dokonca ani do Doubleday, kde som mal kamaráta Williama G. Thompsona. Bill neskôr objavil spisovateľa Johna Grishama. A práve s Billom som podpísal zmluvu na knihu, ktorú som napísal po <emphasis>Drobcovi, </emphasis>zamotaný, ale vcelku zábavný príbeh o jednom školskom plese v Maine.[5]</p>
<p>Na <emphasis>Drobca </emphasis>som na istý čas úplne zabudol. Keď povychádzali všetky ostatné Bachmanove romány, vyhrabal som ho a zbežne prelistoval. Po prvých dvadsiatich stranách som usúdil, že pri prvom hodnotení som sa nemýlil. Nechal som ho ležať ladom. Prichodil mi napísaný v podstate slušne, ale pripomenul mi čosi, čo raz povedal Oscar Wilde. Podľa jeho slov bolo nemožné čítať <emphasis>Starožitnícky sklep </emphasis>a neroniť pritom slzy smiechu.[6] Takže <emphasis>Drobec </emphasis>upadol do zabudnutia, no nikdy sa celkom nestratil. Trčal len kdesi v kúte Foglerovej knižnice na Mainskej univerzite a zapadal prachom spoločne so zvyškom harabúrd Stephena Kinga/Richarda Bachmana.</p>
<p><emphasis>Drobec </emphasis>strávil posledných tridsať rokov zahalený temnotou.[7] A potom mi vo vydavateľstve Hard Case Crime vyšla tenká knižka s názvom <emphasis>Frajer z Colorada (The Colorado Kid). </emphasis>S touto edíciou začal mimoriadne bystrý chlapík Charles Ardai. Vymyslel ju ako oživenie starých a podporenie vydávania nových „noir“ románov a drsných detektívok. Hoci príbeh <emphasis>Frajer z Colorada </emphasis>nebol bohvieaký drsný, skôr mäkký, Charles ho vydal aj napriek tomu, navyše s jednou z tých starých dobrých paperbackových obálok[8]. Edícia mala úspech… až na pomalé vyplácanie honorárov.[9]</p>
<p>Približne po roku mi zišlo na um, že by som rád znova čosi vydal v edícii Hard Case, tentoraz možno niečo tvrdšie. V myšlienkach som po dlhom čase zablúdil k <emphasis>Drobcovi, </emphasis>ale do úvah sa mi znova priplietla Wildova poznámka o <emphasis>Starožitníckom sklepe. </emphasis>Spomínam si, ako som si hovoril, že <emphasis>Drobec </emphasis>vlastne ani nie je drsný „noir“, skôr „doják“. Ale čo, za nahliadnutie predsa nič nedám, rozhodol som sa. Lenže to by som ho musel najprv nájsť, všakáno. Vybavoval som si škatuľu, do ktorej som ho uložil, dokonca i hranatý typografický font (písal som ho na nezdolnom prenosnom písacom stroji značky Olivetti), ale ani za svet som si nevedel spomenúť, kde sa škatuľa aj s rukopisom nachádza. Myslel som, že je nadobro stratený.[10]</p>
<p>No nebol. Marsha, druhá z dvojice mojich nenahraditeľných asistentiek, ho našla vo Foglerovej knižnici. Nechcela mi zveriť originál rukopisu (veď neustále čosi strácam), a tak mi urobila kópiu. V čase, keď vznikal, som musel používať vypísanú strojovú pásku, lebo kópia bola sotva čitateľná, navyše, poznámky na okrajoch strán rozmazané. Nenechal som sa odradiť a pustil sa do čítania, pripravený červenať sa hanbou, akú v človeku vyvoláva jedine jeho mladšie, nafúkané ja.</p>
<p>Pri čítaní mi došlo, že text vôbec nie je zlý. Určite lepší než príbeh <emphasis>Zrovnané so zemou, </emphasis>ktorý som vtedy považoval za komerčnú americkú literatúru. Len vôbec nepripomínal „čierny“ román. Pôsobil skôr ako pokus o naturalistickú kriminálku, akú písali v tridsiatych rokoch James M. Cain a Horace McCoy.[11] Zdalo sa mi, že časti príbehu so spomienkami sú silnejšie než hlavná dejová línia. Pripomínali mi trilógiu <emphasis>Lonigan </emphasis>a zabudnutú (zato dobrú) <emphasis>Plynáreň McGinty </emphasis><emphasis>(</emphasis><emphasis>Gas</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>House McGinty) </emphasis>Jamesa T. Farrella. Iste, vyznačuje sa všetkými neduhmi začiatočníkov[12], ale písal ju mladý muž (nemal som viac než dvadsaťpäť rokov), ktorý bol presvedčený, že píše VEĽKÚ LITERATÚRU.</p>
<p>Myslel som, že <emphasis>Drobca </emphasis>bude stačiť trošku učesať a nič nezabráni jeho vydaniu. Vo vydavateľstve Hard Case Crime však môj názor nezdieľali. Veď vlastne ani nešlo o kriminálny román v pravom zmysle slova. Povedal som si, že ak novú verziu prepíšem surovým jazykom, mohol by som z <emphasis>Drobca </emphasis>urobiť tragédiu o ľuďoch zo spodnej vrstvy obyvateľstva. Na dosiahnutie cieľa som napodobnil plochý a suchý štýl najlepších „noir“ románov. Dokonca som si nastavil typografický font American Typewriter, aby som si neustále pripomínal, o čo mi ide. Prepisoval som rýchlo, bez pohľadov dopredu či dozadu, lebo som sa pokúšal dosiahnuť ich strmhlavosť (napodobňoval som skôr knihy Jima Thompsona a Richarda Starka ako Caina, McCoya či Farrella). Korektúry som urobil staromódne ceruzkou a nie na počítači, ako je dnes zvykom. Ak mala byť kniha návratom k minulosti, chcel som do toho skočiť po hlave a nie spätkovať a cúvať. Z príbehu som sa odhodlal odstrániť sentimentálnosť, aby hotový text pôsobil tak chladno ako prázdny dom bez jediného koberca. Usiloval som sa, nech nepôsobí vyumelkovane, ako by povedala moja matka. Čitateľ môže posúdiť, či som uspel.</p>
<p>Ak vám na tom záleží (nemalo by, hádam vás zaujíma predovšetkým dobrý príbeh a azda si v tejto knižke prídete na svoje), vedzte, že všetok honorár alebo tantiémy za román poputujú na konto nadácie The Haven Foundation, ktorá pomáha umelcom na voľnej nohe vo finančných ťažkostiach.[13]</p>
<p>A na záver ešte jedna poznámka. Román Drobec som sa pokúšal zasadiť podľa možnosti do čo najvágnejšieho časového rámca, aby nepôsobil príliš zastarane.[14] Nemohol som vyradiť všetky dobové reálie odkazujúce na epochu, v ktorej som <emphasis>Drobca </emphasis>písal; naopak, niekoľko z nich som potreboval zachovať.[15] Najlepšie urobíte, ak si budete predstavovať časový kontext rozprávania ako „Ameriku pred pár rokmi“.</p>
<p>Dovoľte mi skončiť obratom k tomu, čím som začal. Toto je starý román, ale dúfam, že som sa mýlil vo svojich prvotných predpokladoch, keď som ho považoval za nepodarený. Môžete nesúhlasiť… ale <emphasis>Dievčatko so zápalkami </emphasis>to nie je. Ako vždy, verní čitatelia, želám vám všetko dobré. Ďakujem, že ste si vybrali tento román a dúfam, že pri ňom strávite pekné chvíle. Hlavne, aby ste neronili slzy smiechu.</p>
<p>Stephen King (za Richarda Bachmana)</p>
<p>Sarasota, Florida</p>
<p>30. januára 2007</p>
<p><image xlink:href="#_2.jpg" /></p><empty-line /><p>–<strong>1</strong><strong>–</strong></p>
<p>George sa zdržiaval kdesi v úzadí, zahalený tmou. Drobec ho nevidel, zato jasne počul jeho drsný a mierne chrapľavý hlas. Rozprával, akoby mal stále nádchu. V detstve sa mu čosi prihodilo. Nikdy nepovedal čo, no na ohryzku mu ostala drobná jazva.</p>
<p>„Né hento, né, čo si magor, celé je olepené nálepkami. Vyber ševíka alebo fordku. Tmavomodrú, prípadne zelenú. Dvojročnú. Ne vác ani menej. Po takých ani pes neštekne. A hlavne nech je bez nálepek!“</p>
<p>Drobec obišiel malé auto s nálepkami a kráčal ďalej. Až k nemu, na vzdialený okraj parkoviska pri krčme, doliehalo tupé búšenie basy. V sobotu večer podnik vždy praskal vo švíkoch. Vonku tuho mrzlo. Drobec si do mesta stopol auto, lenže odvtedy je vonku už vyše štyridsať minút. Úplne mu skrehli uši. Doma si zabudol čiapku. Ustavične niečo zabúdal. Vytiahol ruky z vreciek na vetrovke, aby si nimi zakryl uši, ale George ho okamžite zvozil. Dôrazne mu vysvetlili že ak mu odmrznú uši, nič sa nestane, lebo chrániť si má ruky a nie uši. Ušami sa predsa auto ukradnúť nedá. Bolo mínus pätnásť stupňov.</p>
<p>„Hento,“ ukázal George, „čo máš po pravej ruke.“</p>
<p>Drobec sa obzrel a zbadal saab. Na nárazníku plno nálepiek. Vôbec nevyzeral ako autá, o akých mu hovoril George.</p>
<p>„Kukáš vlavo,“ osopil sa naňho George. „Nevravel som ti po pravej ruke, ty magor? To je ruka, kerou si špáraš v nose.“</p>
<p>„Prepáč, George.“</p>
<p>A znova sa zachoval ako magor. Hoci si v nose špáral oboma rukami, vedel, ktorá je pravá, lebo ňou písal. Po tejto úvahe sa pozrel na správnu stranu. Zbadal tmavozelenú fordku.</p>
<p>Podišiel k nej. Konečne našli vhodné, celkom obyčajné auto. Obzrel sa za seba. Za ním stála krčma, študentská putika, volala sa Veľké gule. Vskutku trápny názov pre krčmu. Guľami sa nazývajú mužské varlatá. Pajzel ako vyšitý. Každý piatok a sobotu večer v nej hráva živá kapela. Vnútri bude iste poriadny nával a príjemne teplučko. Kŕdeľ mladých pipiek v minisukniach to už iste parádne a dráždivo roztočil. Nezaškodilo by vojsť dnu a trošku sa v nej poobzerať…</p>
<p>„Čo, doboha, robíš?“ okríkol ho George. „Špacíruješ sa jak na promenáde, Či čo? Šak by si ťa všimla aj moja stará slepá babka. Hýb sa, ty magor!“</p>
<p>„Hej, len som…“</p>
<p>„Jasné, čo iné, <emphasis>len </emphasis>si… Radšej sa sústreď na robotu.“</p>
<p>„Okej.“</p>
<p>„Počuj, povedz mi, čo si?“ Drobec sklonil hlavu a hlasno smrkol. „Magor.“ Podľa Georgea na tom nebolo nič, za Čo by sa musel hanbiť. Treba sa s tým zmieriť a hotovo. Aj tak nikoho neoblafne, že je chytrák. Len čo ho niekto zbadá, zistí, s kým má tú česť. Hlava síce obrovská, ale dutá ako makovica. Ak je človek raz magor, urobí len to, čo treba, a odprace sa z cesty. A keď ho náhodou chytia, vysype všetko okrem mien chlapíkov, ktorí v tom šli s ním, lebo nakoniec by z neho aj tak všetko dostali. George tvrdí, že blafovanie magorov nestojí ani za fajku močky.</p>
<p>Drobec vybral ruky z vreciek, spojil si ich skrížením prstov a dvakrát vystrel dopredu. V mrazivom nočnom vzduchu hlasno zaprašťali hánky.</p>
<p>„Pripravený, starec?“ spýtal sa George. „Hej.“</p>
<p>„Super, tak ja skočím na pivko. Spoléham sa na teba.“ Drobec sa vydesil. Od strachu mu zovrelo hrdlo. „Héj, to né, ja som to ešte nigdy nerobil. Vždy som na teba len kukal.“</p>
<p>„No tak teraz nebudeš len kukať, čmajzneš ho a hotovka.“</p>
<p>„Ale…“</p>
<p>Náhle zmĺkol. Nemalo zmysel ďalej protestovať, ibaže by sa na plné pecky rozkričal. Bezmocne počúval hlasné vŕzganie krokov po udupanom snehu, ktoré vydával George na ceste do krčmy. Po chvíli vrzgot splynul s pravidelným rytmom basy.</p>
<p>„Preboha,“ vyjachtal Drobec. „Prebohaživého.“</p>
<p>Oziabali ho prsty. Pri tejto teplote vydrží pracovať tak päť minút. Možno ani toľko. Prešiel k vodičovým dverám, pričom predpokladal, že budú určite zamknuté. Ak má pravdu, nevybrali dobré auto, lebo so sebou nemá náradie. Nechali ho u Georgea. Lenže dvere povolili. Otvoril ich, načiahol sa dnu, nahmatal páčku na otváranie kapoty a potiahol za ňu. Potom prešiel k prednej časti auta. V štrbine nad motorom nahmatal západku, uvoľnil ju a zdvihol kapotu.</p>
<p>Vo vrecku mal malú baterku. Vytiahol ju, zapol a posvietil si na motor.</p>
<p><emphasis>Hladaj zapalovací kábel.</emphasis></p>
<p>Ale kto sa má vyznať v takej kope slizov! Káble z batérie, káble do zapaľovacích sviečok, trubice, remene, výfukové potrubie.</p>
<p>Stál pred autom ako prikovaný a po oboch lícach mu stekali kvapky potu, ktoré pomaly primŕzali na kožu. Toto sa mi neľúbi, určite sa to neskončí dobre, blyslo mu hlavou. Vtom však dostal nápad. Nebol síce bohvieaký, ale keďže nápady sa uňho vyskytovali len zriedka, vždy musel bez váhania po takom nečakanom podnete chňapnúť a držať sa ho ako hluchý dverí. Vrátil sa k vodičovým dverám a znova ich otvoril. Ihneď sa rozsvietilo stropné svetlo. Tomu sa však nedalo zabrániť. Ak ho niekto zbadá obsmŕdať okolo auta, istotne si pomyslí, že nemôže naštartovať. V takom mraze nič výnimočné. Ani George by ho za to nemohol sfúknuť. Aspoň nie surovo.</p>
<p>Sklopil slnečnú clonu nad volantom a napriek chabej šanci dúfal, že odtiaľ vypadne náhradný kľúč, ktorý si tam ľudia občas nechávajú. Nestalo sa, vypadla iba škrabka na ľad. Smola. Skúsil šťastie v odkladacej skrinke preplnenej zbytočnosťami. Kľakol si na sedadlo a prehrabal sa v nej. Vzrušene pritom vydychoval obláčiky pary. Našiel v nej všeličo – doklady, balíček mentolových cukríkov – , len kľúče nie.</p>
<p>„<emphasis>Tak čo, pako, si spokojný?</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>začul odrazu Georgeov hlas. ,, <emphasis>Čo keby si konečne urobil dačo normálne, napríklad spojil káble?</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Uvedomil si, že George má pravdu. Naozaj mohol uvoľniť niektoré káble a priložiť ich k sebe, ako to robieva jeho kamarát, a zistiť, čo sa stane. Zabuchol dvere a so sklonenou hlavou opäť vykročil k motoru. Vtom zastal. V hlave mu skrsol ďalší nápad. Vrátil sa, otvoril dvere, zohol sa pod sedadlo, nadvihol gumený koberček a našiel, čo hľadal. Hoci na kľúči nebolo napísané FORD ani nič podobné, lebo išlo o duplikát, mal správnu hranatú hlavičku a aj všetko ostatné pasovalo.</p>
<p>Drobec zdvihol malý studený kúsok kovu a pobozkal ho.</p>
<p><emphasis>Odemknuté auto, </emphasis>pomyslel si. Ďalej mu zišlo na um. <emphasis>Odemknuté auto a klúč pod koberčekom. </emphasis>Nakoniec si povedal: <emphasis>Predsa len nejsom až taký magor, George.</emphasis></p>
<p>Keď si sadol za volant, zabuchol dvere, vsunul kľúč do zapaľovania, vošiel dnu hladko ako nôž do masla, zistil, že nič nevidí, lebo kapota na motore zostala otvorená. Vyplašene sa okolo seba poobzeral, najprv na jednu, potom na druhú stranu. Chcel sa presvedčiť, či sa George nevrátil, aby mu pomohol. Určite by mu to dal poriadne vyžrať, keby zbadal, čo vyparatil s kapotou. Lenže po Georgeovi nebolo ani chýru, ani slychu. Nikde nikoho. Na parkovisku ani živej duše, len zástupy prázdnych áut.</p>
<p>Drobec vyletel zo sedadla a zabuchol kapotu. Znovu nastúpil, ale pri zatváraní dverí zaváhal. Čo s Georgeom? Má ísť poňho do krčmy? Sedel zamračený, hlava sklonená. Stropná žiarovka mu farbila veľké ruky nažlto.</p>
<p><emphasis>Víš ty čo? </emphasis>povedal si, keď napokon opäť zdvihol hlavu. <emphasis>Kosti na neho.</emphasis></p>
<p>„Kašlem na teba, George,“ vyslovil nahlas. Pekný sviniar, prinútil ho sem prísť stopom. On si tu pohodlne čakal, a potom sa v najhoršom vyparil. Nechal ho samého urobiť špinavú robotu, čo sa mu podarilo len vďaka najhlúpejšiemu šťastiu, aké človeka môže postretnúť. Preto kašlať na Georgea. Nech si pre zmenu v treskúcom mraze stopne dačo sám.</p>
<p>Zabuchol dvere, zaradil jednotku a vyrazil z parkoviska. Keď sa dostal na ulicu, prudko dupol na plyn. Ford vystrelil po tenkej vrstve snehu, pričom mu zadnú časť hádzalo zo strany na stranu. Vtom však prudko zabrzdil, vydesený do špiku kostí. Čo robí? Čo mu to máta v gebuli? Odísť bez Georgea? Neprejde ani päť kilometrov, a dostanú ho. Pravdepodobne hneď na prvých svetlách. Bez Georgea sa celkom iste ďaleko nedostane.</p>
<p><emphasis>Lenže George je mŕtvy.</emphasis></p>
<p>Hlúposť. Veď ešte pred chvíľkou stál na parkovisku. Iba si odskočil na pivko.</p>
<p><emphasis>Je mŕtvy.</emphasis></p>
<p>„Ach, George,“ zastonal Drobec zvalený na volant. „Že nejsi mŕtvy?“</p>
<p>Zopár minút nehybne sedel. Motor pokojne vrčal. Napriek zime v ňom neklepalo ani sa nezadrhával. Palivomer ukazoval trištvrte nádrže. Cez spätné zrkadlo videl dym z výfuku, biely a hustý.</p>
<p>George z krčmy určite nevyjde. Nemôže, lebo do nej nikdy nevošiel. George je mŕtvy. Už tri mesiace. Drobec sa roztriasol.</p>
<p>Po chvíli sa spamätal a znova vyrazil. Na prvých svetlách ho nik nezastavil. Ani na druhých. Počas celej jazdy z mesta si ho nik ani nevšimol. Keď odbočoval na Apex, upaľoval už osemdesiatkou. Na miestami zľadovatenej vozovke sa z času na čas šmykol, ale nič si z toho nerobil, šmyk vyrovnal. Na ľade jazdil od puberty.</p>
<p>Za mestom z motora vytlačil stovku a oddal sa pôžitku z jazdy. Pred sebou videl, ako diaľkové svetlá olizujú vozovku dvoma dlhými vyplazenými jazykmi, ktoré po oboch stranách cesty osvecujú ligotavé snehové záveje. Páni, to bude dnes večer jeden z tých stredoškolských frajerov vypliešťať oči, keď sa s pipkou vráti na miesto, kde zaparkoval auto. Tá naňho pozrie a zhúkne: „ <emphasis>Ty idiot, s tebou už nikdy nikam nepójdem.</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>„Nepôjdem,“ pripomenul si Drobec „Stredoškoláčka by povedala ,nepôjdem’.“</p>
<p>Predstava ho rozosmiala. Úsmev mu rozjasnil tvár. Zapol rádio. Ozval sa rokenrol. Prelaďoval stanice, kým nenašiel country. Keď sa blížil k polorozpadnutej chalupe, už na plné hrdlo veselo vyspevoval s rádiom a na Georgea dávno zabudol.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>2</strong><strong>–</strong></p>
<p>Lenže na druhý deň ráno si spomenul.</p>
<p>A práve v tom spočíval jeho najväčší kríž, prekliaty život s mäkkým mozgom. Keďže si nevie zapamätať nič dôležité, smútok ho zakaždým zasiahne ako blesk z jasného neba. Jediné, čo mu zostáva v palici, sú voloviny. Ako napríklad básnička, ktorú ho kedysi v piatej triede nútila recitovať pani učiteľka: ,Pod mohutným gaštanom dedinská huta stojí.“ Čo z nej teraz má? Načo mu je dobrá, ak ho pri šúpaní zemiakov znenazdania dorazí náhle zistenie, že by ich nemal šúpať pre dvoch, lebo ten druhý už nikdy žiadny krumpeľ do seba nedostane?</p>
<p>No možno nešlo o smútok. Možno toto slovo nie je zvolené správne. Hlavne ak znamená rumázgať a búchať si hlavu o stenu. Čosi také by sa Georgeovi nie veľmi pozdávalo. Lenže, čo so samotou a strachom?</p>
<p>Keby bol s ním, určite by mu povedal: „Doboha, čo si konečne nevymeníš tie zasraté spodky. Veď keď ich postavíš na stól, ostanú stáť. Nechutné!“</p>
<p>Prípadne: „Prečo si nezavážeš obe topánky, ty magor?“</p>
<p>Alebo: „Len čo sa otočím, šecko strčíš do huby, jak malé decko.“</p>
<p>Keď sa Drobec na druhý deň ráno po krádeži fordky zobudil, George sedel vo vedľajšej izbe. Hoci naňho nevidel, bol si istý, že sedí ako zvyčajne v rozheganom kresle, hlavu má sklonenú a bradu prilepenú k hrudi. Ledva otvoril ústa, už mu vynadal: „Zase si to posral, <emphasis>ty </emphasis>neandrtálec. Blaho–kurva–želám.“</p>
<p>Pri dotyku bosej nohy so studenou podlahou Drobec sykol.</p>
<p>Naslepo našmátral topánky a obul sa. Nahý, iba v topánkach, vybehol z postele k oknu. Fordku nezbadal. Od úľavy si vydýchol. Vyšla z neho v malom obláčiku pary.</p>
<p>„Nič som neposral. Zaparkoval som v kólni, jak si mi kázal.“</p>
<p>„No fasa, ale nezabudol si náhodou odstrániť stopy po pneumatikách? Prečo tam rovno nevyvesíš cedulu K ČMAJZNUTÉMU AUTU, Drobec? Šak sa choď rovno priznať, ty umelec.“</p>
<p>„Ach, George.“</p>
<p>„,Ach, George, ach, George’. Pakuj sa von a zotri ich!“</p>
<p>„Už letím, odvetil a vyrazil k dverám.</p>
<p>„Drobec?“</p>
<p>„Čo je?“</p>
<p>„Čo keby si si najprv natáhol podrbané gate?“</p>
<p>Drobec cítil, ako mu horí tvár.</p>
<p>„Jak malé decko,“ vzdychol si George odovzdane. „Decko so zarastenou papulou.“</p>
<p>George vedel človeku vysvetliť čo a ako, v tom nebol problém. Ibaže to príliš dlho a príliš namáhavo hustil do nechápavej kotrby. A niet ľahšej cesty ako skončiť v hrobe a ani nepípnuť. Odvtedy, čo sa tak stalo, Drobec počuje v duchu jeho hlas a dopĺňa ho správnymi hláškami. George pošiel pri nešťastnej partičke kociek pred smradľavým skladom neďaleko prístavu.</p>
<p><emphasis>Musím byť šalený, keď skúšam spichnúť taký megazáťah, </emphasis>pomyslel si Drobec. <emphasis>Taký magor jak ja.</emphasis></p>
<p>Natiahol si však spodky (najprv dôkladne skontroloval, či na nich nie sú škvrny od moču), potom hrubé tielko, flanelovú košeľu a menčestrové nohavice. Pracovné baganče ležali pod posteľou. Vojenský kabát s kapucňou visel na kľučke dverí. Chvíľu hľadal palčiaky, ktoré napokon našiel na poličke nad malou pieckou v spojenej miestnosti, slúžiacej zároveň ako obývačka i kuchyňa. Nasadil si kockovanú poľovnícku čiapku s klapkami na uši, pričom šilt si natočil mierne doľava, na šťastnú stranu. Nakoniec vyšiel von a siahol po mede, ktorá sa opierala o dvere.</p>
<p>Bolo jasné a mrazivé ráno. Okamžite mu do nosa udrela drapľavá vlhkosť. Prudký poryv vetra mu do tváre navial sneh, jemný ako cukor. Otriasol sa. George zo všetkého najradšej ustavične rozkazoval. Sedel pri piecke a popíjal kávu. Ako včera v noci, keď sa odpratal na pivo a nechal Drobca ukradnúť auto. Keby nemal hlúpe šťastie a nenašiel pod gumovým koberčekom či v odkladacej skrinke schovaný kľúč, už si ani presne nespomínal, kde nakoniec bol, iste by tam trčal doteraz. Občas sa mu zdalo, že George vôbec nie je dobrý kamarát.</p>
<p>Skôr než metlou zamietol stopy po kolesách, chvíľu na ne s obdivom hľadel. Na svetlé pásy, ktoré sa v snehu ostro jagali, hotová nádhera. Zvláštne, aké úžasné vedia byť maličkosti, no nikto si ich nevšíma. Dosýta sa na ne vynadíval (George nebol nablízku, a tak ho nikto nepoháňal) a potom ich pozametal až po koniec krátkeho výjazdu k ceste. Cez noc poodhŕňali snehové záveje, ktoré navial vietor na vidiecku vozovku s poľami po oboch stranách. Stopy pluhu na nej boli jediné známky života široko–ďaleko.</p>
<p>Drobec sa vrátil k chalupe. Vošiel dnu. Zdalo sa mu, že je príjemne vyhriata. Keď ráno vyšiel z postele, bolo mu zima, ale teraz má celkom opačný pocit. Aj to sa mu videlo zvláštne, táto nestálosť zmyslového vnímania. Zobliekol si kabát, topánky aj flanelovú košeľu a len v tielku a menčestrákoch si sadol k stolu. Zapol rádio a s prekvapením zistil, že nie je naladené na rock, ktorému holdoval George, ale rovno na country. Loretta Lynnová práve spievala o tom, ako sa slušné dievča mení na zlé. George by sa len zasmial a povedal by čosi ako: „Správne, drahá, na mojom tele móžeš byť zlá, jak len chceš.“ Aj Drobec by sa zasmial, i keď hlboko vo vnútri ho pieseň <emphasis>vždy </emphasis>dojímala. Ako väčšina podobných hitov.</p>
<p>Keď dokvapkala káva, vyskočil a nalial ju do dvoch šálok. Do jednej pridal smotanu a hlasno zvolal; „George? Kamoško, káva je na stole! Nech ti nevychladne!“</p>
<p>Ticho. Nik sa neozval.</p>
<p>Pozrel na bielu kávu. Takú nemal rád, čo si s ňou teraz počne? No čo? Čosi sa mu náhle vzpriečilo v hrdle a takmer Šmaril Georgeovu prekliatu kávu do steny oproti sebe, ale ovládol sa. Len sa postavil, prešiel k umývadlu a vylial ju doň. Tomu sa hovorí sebakontrola. Ak je raz človek spotvorená opacha, musí sa kontrolovať, inak hrozia problémy.</p><empty-line /><p>Drobec sa až do popoludnia ponevieral po chalupe. Potom vytiahol z kôlne ukradnuté auto, na okamih ho odstavil pred vchodom do domu, vystúpil a zahádzal obe poznávacie značky snehovými guľami. Vtipné. Takto ich sotva niekto prečíta.</p>
<p>„Čo to zas, prepánajána, stváraš?“ ozval sa George z kôlne.</p>
<p>„Nič,“ povedal si Drobec. „Si len v mojej hlave.“ Nastúpil do fordky a vyšiel na cestu.</p>
<p>„Toto vóbec neni dobrý nápad,“ upozornil ho George. Z ničoho nič sedel na zadnom sedadle. „Jazdíš po okolí v šlohnutom aute. Nemá ani nový náter, ani novú značku, ani nič. Kam ideš?“</p>
<p>Drobec neodpovedal.</p>
<p>„Nejdeš náhodou do Ocomy?“</p>
<p>Drobec zaryto mlčal.</p>
<p>„Doriti, ideš!“ vykríkol George. „Kurva, nestačilo ti raz, že si to <emphasis>musel </emphasis>skúšať sám?“</p>
<p>Drobec mlčal. Zaťato trucoval.</p>
<p>„Daj si povedať a otoč sa. Dostanú ťa. Vždy dosereš šecko, čo sa dá. Na taký záťah si príliš velký magor.“</p>
<p>Drobec vedel, že George hovorí pravdu, ale neotočil sa. Prečo by mu mal neustále rozkazovať? Ani po smrti s tým neprestal. Iste, nie on, ale George prišiel s plánom roztočiť megazáťah, o akom snívajú všetky bezvýznamné zlodejské nuly. „Ibaže my by sme to skutočne dokázali,“ hovorieval. Lenže väčšinou, iba keď sa ožral alebo nahulil. Drobec si nebol nikdy istý, či skutočne verí tomu, čo rozpráva.</p>
<p>Väčšinu času podnikali malé záťahy vo dvojici. Napriek nafúknutým rečiam, aké George viedol posilnený chľastom alebo trávou, mu očividne stačili. Možno bral megazáťah v Ocoma Heights iba ako hru alebo ako to, čo nazýval slovnou masturbáciou, keď videl v televízii trpákov s kravatami rozprávať o politike. Drobcovi bolo jasné, že George je hlavička. Vždy však pochyboval, či má na to aj gule.</p>
<p>Ale čo teraz, keď je mŕtvy? Drobec, odkázaný sám na seba, nepodával bohvieaké výkony. Jediný raz, čo po Georgeovej smrti skúsil podfuk so zmenkami, musel prášiť ako s nasolenou, aby ho nedostali. Pritom postupoval presne ako George. Najprv vyhľadal meno vdovy v čiernej kronike. Začal táraninami, ktoré sa od neho naučil. Vzápätí jej ukázal zmenky (v chalupe ich mali celé kopy a navyše majstrovsky sfalšované). Vysvetlil, ako mu je ľúto, že prichádza v takej smutnej chvíli, ale vraj obchod je obchod a on si je istý, že to pani chápe. Vdova prikývla. Pozvala ho do predsiene a odišla po šekovú knižku. Ani na okamih mu nenapadlo, že zavolá políciu. Keby sa nevrátila a nenamierila naňho zbraň, pravdepodobne by u nej ostal trčať až do príchodu polície. Jeho zmysel pre čas nestál za veľa.</p>
<p>Lenže vdova sa vrátila a pod nos mu strčila malú pištoľ s rukoväťou vyzdobenou na oboch stranách perlami. „Polícia je na ceste,“ upozornila ho. „Ale skôr než dorazia, chcem vedieť, k akej ledačine patríš, keď okrádaš vdovu, ktorej manžel ešte nestihol vychladnúť v hrobe.“</p>
<p>Drobcovi bolo jedno, čo od neho chcela počuť. Otočil sa a vypálil z domu cez verandu a schodmi na chodník. Len čo sa raz rozbehol, bežal neobyčajne rýchlo. Rozbiehal sa však príliš pomaly, navyše v ten deň mu nohy zväzoval strach. Keby stará pani stlačila kohútik, pokojne mu mohla vystreliť dieru do hlavy alebo odstreliť ucho. No rovnako dobre mohla minúť cieľ. Ťažko povedať, keďže išlo o zbraň s veľmi krátkou hlavňou. Navyše, vdova vôbec nevystrelila.</p>
<p>Keď dobehol do chalupy, takmer skučal od strachu. Žalúdok mu plával na vode. Niežeby sa bál trestu či väzenia, dokonca ani polície, i keď vedel, že ho úplne dopletú otázkami, ako to už majú vo zvyku, ale vydesila ho ľahkosť, s akou ho prekukla. Akoby mu bolo vidieť rovno do hlavy. Georgea nikdy tak ľahko neprečítali, a ak ho predsa len ktosi odhalil, hneď si to všimol a vykrútil sa z toho.</p>
<p>A teraz si trúfa na megazáťah. Vedel, že naň nemá, no napriek tomu tvrdohlavo pokračoval. A možno by sa aj rád otočil. Možno by vôbec nebolo zlé vrátiť sa domov, teraz, keď už niet Georgea. Rozhodovať sám za seba a pretĺkať sa na vlastnú päsť nie je ľahké.</p>
<p>Alebo sa chce dať chytiť pri jazde ukradnutým autom v Ocoma Heights a presúšaní sa pri dome Gerardovcov?</p>
<p>V mrazivej zime Nového Anglicka vyzerali domy ako ľadové paláce. V Ocoma Heights bývajú staré zazobané rodiny, vravieval George, a domy navôkol skutočne pripomínali veľkostatky. V lete ich obkolesujú zelené trávniky, ktoré v ten večer pripomínali rozľahlé klziská. Vládla krutá zima.</p>
<p>Dom Gerardovcov bol najkrajší. George mu pohŕdavo hovoril „rannoamerická megalománska načuchraná sračka“. Drobcovi sa však náramne páčil. George zistil, že Gerardovci nahrabali majetok v lodiarstve. Prvá svetová vojna z nich vraj urobila boháčov a druhá svätcov. Mráz pomaľoval rady okien ľadovými plameňmi. George odhadoval, že ich domisko musí mať vyše tridsať izieb. Obhliadku urobil prezlečený za zamestnanca elektrárne. Predstieral, že prišiel skontrolovať elektrometre. Bolo to v septembri. Drobec šoféroval dodávku, ktorú si skôr požičali než ukradli, hoci vedel, že na polícii by im to nezožrali. Hľadel na trávnik pred domom, na ktorom hralo niekoľko ľudí kriket. Medzi nimi sa pohybovalo aj zopár mladých pekných dievčat. Drobec na ne zízal s vyvalenými očami a cítil, že je čoraz nadržanejší. Keď sa George vrátil a prikázal mu, aby vyrazil, porozprával mu o pipkách, ktoré sa medzitým stratili z dohľadu.</p>
<p>„Všimol som si,“ odvetil George. „Tvária sa, jak keby boli lepšé než šeci ostatní. Jak keby ich hovná nesmrdeli.“</p>
<p>„Ale vyzerali fešne, ne?“</p>
<p>„Nech, mne to žily netrhá,“ odvrkol George a rozladene si prekrížil ruky na hrudi.</p>
<p>„Ty nikdy nebývaš nadržaný?“</p>
<p>„Z hentakých primadon? Hrabe ti? Teraz drž hubu a keruj.“</p>
<p>Pri tejto spomienke sa Drobec usmial. George sa správal ako líška, čo nedosiahne na hrozno, a preto všetkých presviedča, že je kyslé. V druhej triede im o nej čítala pani učiteľka.</p>
<p>Gerardovci mali veľkú rodinu. Tvorili ju starý pán a stará pani. On mal osemdesiat a ešte vždy denne zvládol pol litra whisky, aspoň podľa toho, čo tvrdil George. Ďalej stredné pokolenie a napokon najmladšie. Mladý pán sa volal Joseph Gerard III. a bol skutočne mladý, len dvadsaťpäťročný. Za ženu si zobral Hispánku. George ju nazval špagetožrútkou. Drobec si vždy myslel, že špagetožrúti sú len Taliani.</p>
<p>Na konci ulice sa otočil a urobil ešte jeden okruh okolo domu, pričom rozmýšľal, aké to je oženiť sa v dvadsiatich dvoch rokoch. Nakoniec sa pobral domov. Nič netreba preháňať.</p>
<p>Stredná generácia Gerardovcov mala okrem Josepha Gerarda III. aj iné deti, ale na tých nezáležalo. Záležalo na bábätku. Na Josephovi Gerardovi IV. Priveľké meno pre takého štupľa. Keď v septembri s Georgeom zbuchli podfuk s odčítavaním elektrometra, mal iba dva mesiace. Teraz musí mať, mhm… od septembra do januára prešlo jeden, dva, tri, štyri mesiace… šesť mesiacov. Bol jediným pravnukom Gerarda prvého.</p>
<p>„Ak chceš spáchať únos, musíš unésť dojča,“ vysvetlil mu George. „Taký šušeň ťa totiž nemóže bonznúť, takže ho môžeš vrátiť živého. Nemôže s tebu vyjebať ani pokusom o útek alebo posílaním bársakých správ, šak víš. Jediné, na čo sa zmôže, je válať sa po zemi. Ani nezistí, že ho unésli.“</p>
<p>Boli v chalupe, sedeli pred televízorom a popíjali pivo.</p>
<p>„Kolko podla teba zaňho móžme zhrabnúť?“ spýtal sa Drobec.</p>
<p>„Tolko, aby ti už nigdy nemusela omŕzať riť pri predávaní falošných poukážok na predplatné časopisov alebo vyberaní pre Červený kríž,“ odvetil George. „Čo ty na to?“</p>
<p>„Héj, ale povedz mi sumu, kolko by si pýtal.“</p>
<p>„Dva melóny,“ vyhlásil George. „Jeden pre teba a jeden pre mňa. Netreba mať velké oči.“</p>
<p>„Mať velké oči sa nevypláca,“ uznal Drobec.</p>
<p>„Mať velké oči sa nevypláca,“ zopakoval George. „Presne tak som ťa to učil. Ale za prácu sú… čo? Čo som ťa naučil o tomto?“</p>
<p>„Koláče,“ doplnil Drobec.</p>
<p>„Správne,“ prikývol George a prevrátil do seba zvyšok piva. „Za prácu sú podrbané koláče.“</p>
<p>Cestou do polorozpadnutej chalupy, kam sa s Georgeom nasťahovali, len čo dorazili z Bostonu, v Drobcovi silnelo odhodlanie spáchať únos aj bez neho. Rozmýšľal, že ho asi chytia, lenže… dva milióny dolárov! Mohol by sa zašiť niekde, kde mu už nikdy nebude zima. A ak ho chytia? Najhoršie, čo môže dostať, je doživotie.</p>
<p>A ani v tom prípade mu už nikdy nebude zima.</p>
<p>Keď v kôlni zaparkoval fordku, spomenul si, že treba odstrániť stopy po kolesách. George by istotne zaplesal.</p>
<p>Na obed zmastil zopár hamburgerov.</p>
<p>„Naozaj do toho ideš?“ spýtal sa George z vedľajšej izby.</p>
<p>„Ležíš v posteli?“</p>
<p>„Ne, stojím na hlave a honím si ho. Dačo som sa pýtal!“</p>
<p>„Hej, skúsim to. Pomóžeš mi?“</p>
<p>George vzdychol. „Budem museť. Zdá sa, že sme k sebe prischli. Ale, Drobec?“</p>
<p>„Čo je?“</p>
<p>„Pýtaj len milión. Netreba mať velké oči.“</p>
<p>„Jasné, iba milión. Dáš si hamburgra?“</p>
<p>George neodvetil, znova bol mŕtvy.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>3</strong><strong>–</strong></p>
<p>Do únosu sa chcel pustiť ešte v tú noc. Čím skôr, tým lepšie, vravel si. George ho však zastavil. „Kamže kam, ty trkvas?“</p>
<p>Drobec práve naštartoval fordku. Strhol sa a vypol motor. Napokon sa rozhodol vrátiť do chalupy. „Idem na to, George.“</p>
<p>„Na čo?“</p>
<p><emphasis>„</emphasis><emphasis>Unésť </emphasis>decko.“ George sa zasmial.</p>
<p>„Prečo sa smeješ, George?“ <emphasis>Akoby som nevedel.. </emphasis>blyslo mu hlavou.</p>
<p>„Lebo si na smích.“</p>
<p>„Prečo?“</p>
<p>„Povedz mi, jak ho chceš unésť?“</p>
<p>Drobec sa zamračil. Už i tak škaredá tvár nadobudla výraz obludy. „Šak podla plánu, čo sme pripravili, né? Rovno z jeho izby.“</p>
<p>„A kde je tá jeho izba?“</p>
<p>„Nó…“</p>
<p>„Jak sa do nej dostaneš?“</p>
<p>Túto časť plánu si pamätal, „Cez jedno z horných okén s jednoduchým zatváraním, keré si vytipoval, keď sme tam šli jak elektrikári. Spomínaš?“</p>
<p>„Más rebrík?“</p>
<p>„Nó…“</p>
<p>„Keď zbalíš fagana, kam ho dáš?“</p>
<p>„Do auta.“</p>
<p>„No to je bohovské, len čo je pravda,“ vykríkol George. Toto vravel <emphasis>vždy</emphasis><emphasis>, </emphasis>keď bol v koncoch, lebo už vystrieľal všetky hlášky.</p>
<p>„George…“</p>
<p>„Je jasné, že ho dáš do posratého auta, šak by si ho snáď nevlékol domov na chrbte. Myslel som, keď ho dotrepeš sem. Čo spravíš potom? Kam ho uložíš?“</p>
<p>Drobcovi zišla na um chalupa. Poobzeral sa okolo seba.</p>
<p>„Nó…“</p>
<p>„A čo plenky? A flašky? A žrádlo pre kojencov? Alebo si myslíš, že si dá na večeru hamburger a zapije ho pivečkom?“</p>
<p>„Nó…“</p>
<p>„Prestaň s tým! Ak ešte raz povíš ,nó“, pogrcám sa!“</p>
<p>Drobec si sadol za kuchynský stôl a zvesil hlavu. Od hanby mu horeli líca.</p>
<p>„A vypni to debilné skuvíňanie. Tá ženská ručí, jak keby sa mala každú chvíľu potentovať.“</p>
<p>„Dobre.“</p>
<p>Drobec vypol rádio. Ich televízor, stará japonská rároha, ktorú George kúpil na blšom trhu, nefungovala.</p>
<p>„George?“</p>
<p>Neodpovedal.</p>
<p>„George, neblázni, neodcházaj. Mrzí ma to.“ Uvedomil si, ako vydesene mu znie hlas. Takmer bľabotal.</p>
<p>„Okej,“ súhlasil George, keď si už Drobec myslel, že je neskoro. „Povím ti, čo máš urobiť. Najprv menší záťah. Ale ne priveľký. Taký akurát. Tá malá samoška pri ceste, kde sme občas nakupovali chlast, neni zlá.“</p>
<p>„A ďalej?“</p>
<p>„Kde máš kolt?“</p>
<p>„Pod posteľou, v škatuli od topánok.“</p>
<p>„Vezmi si ho ze sebu. A na ksicht si natáhni pančuchu. Inak ťa chlapík na nočnej spozná.“</p>
<p>,,Jasné.“</p>
<p>„Choď tam v sobotu večer, tesne pred zavretím. Povedzme desať minút pred jednu. Neberú v nej šeky, takže by si mohol zhrabnúť takých dvesto, tristo doláčov.“</p>
<p>„Paráda! Vďaka, George.“</p>
<p>„Drobec, ešte dačo.“</p>
<p>„Čo?“</p>
<p>„Vyber z pištole náboje, jasnačka?“</p>
<p>„Jasnačka, nezabudol som, my fachčíme štýlovo.“</p>
<p>„Presne, my fachčíme štýlovo. Jebni mu, ak bude treba, ale daj bacha, aby to nebolo silnejšé jak na treťú stranu trestného zákonníka, keby došlo k papírovaniu.“</p>
<p>,,Jasné.“</p>
<p>Si magor, Drobec. Víš o tom, ne? Neskončíš dobre. Možno by bolo lepšé, keby ťa zabasli hneď na začátku.“</p>
<p>„Nemaj boja, George, nezabasnú ma.“</p>
<p>George nezareagoval.</p>
<p>„George?“</p>
<p>Nič. Drobec teda vstal a znova zapol rádio. Keď neskôr chystal večeru, opäť zabudol a prestrel pre dvoch.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>4</strong><strong>–</strong></p>
<p>Clayton Blaisdell mladší sa narodil vo Freeporte v štáte Maine. Keď mal tri roky, jeho matku prešiel kamión pri prechádzaní cez ulicu s plnou nákupnou taškou. Namieste zomrela. Vodič mal hrknuté a jazdil bez vodičského preukazu. Pred súdom povedal, že ho mrzí, čo sa stalo. Dokonca sa rozplakal. Sľúbil, že sa vráti medzi anonymných alkoholikov. Sudca mu naparil pokutu a vymeral šesťdesiat dní väzenia. Zato malý Clay dostal doživotie s otcom, ktorý síce nevedel vôbec nič o anonymných alkoholikoch, ale nesmierne veľa o slopanici. Clayton starší pracoval v Topshame, kde obsluhoval zbieračku a triedičku. Podľa vyjadrení kolegov sa v robote občas ukázal aj triezvy.</p>
<p>Clay sa naučil čítať ešte pred tým, ako nastúpil do prvej triedy, a ani spočítať dve jabĺčka s troma hruštičkami mu nerobilo väčšie ťažkosti. Hneď od malička bol na svoj vek obrovský. Vo Freeporte sa život s nikým nemaznal, ale Clay nemal na detskom ihrisku problémy, a to i napriek tomu, že sa tam len výnimočne ukázal bez knihy v ruke alebo pod pazuchou. Jeho otec bol však nepomerne väčší. Preto Clayovi spolužiaci každý pondelok uzatvárali stávky, s akým novým zranením príde ráno do školy.</p>
<p>„Ak do puberty neutrpí ťažké ublíženie na zdraví, lepšie povedané, ak sa jej vôbec dožije, budem to považovať za zázrak,“ poznamenala raz v zborovni jeho triedna učiteľka.</p>
<p>Zázrak sa nekonal. V jedno nudné sobotné ráno sa po prepitej noci vytackal Clayton starší zo spálne na prvom poschodí domu, v ktorom býval so synom. Malý Clay sedel s prekríženými nohami na podlahe obývacej izby, pozeral kreslené filmy a jedol ovsené vločky. „Koľkokrát ti mám opakovať, aby si tie sračky nežral v obývačke?“ vyštekol Blaisdell starší na Blaisdella mladšieho, schmatol ho pod krkom a zhodil zo schodov na prízemie. Clay pristál na hlave.</p>
<p>Otec zišiel k nemu, zdrapil ho znovu, vytrepal nahor a zhodil ešte raz. Po prvom dopade ostal Clay pri vedomí. Po druhý raz omdlel. Starý Blaisdell opäť zišiel k nemu, zdvihol ho, vyniesol na schody a letmo prezrel. „Zasran jeden,“ zavrčal a zhodil ho zo schodov po tretí raz.</p>
<p>„Tak,“ skríkol na skrvavenú guču pod schodmi, na ktorú sa zmenil jeho syn. Ten už však otca nepočul, lebo upadol do hlbokého bezvedomia. „Dúfam, že nabudúce si to dvakrát rozmyslíš, než znova vytrepeš ten humus do obývačky.“</p>
<p>Nanešťastie, Clay už nikdy o ničom dvakrát nerozmýšľal. Tri týždne ležal v bezvedomí v Portlandskej všeobecnej nemocnici. Vyšetrujúci lekár sa vyjadril, že v takom stave zostane až do smrti, už z neho naveky bude len ľudský kompost. Ale chlapec sa prebral. Ibaže, žiaľbohu, doživotne pribrzdený. Dni s knihami pod pazuchou sa skončili.</p>
<p>Úrady Clayovmu otcovi neverili, keď ich presviedčal, že chlapec si ublížil pádom zo schodov pri hre na naháňačku. Ani to, keď im tvrdil, že popáleniny po cigaretách sú symptómom „voľákej kožnej choroby“.</p>
<p>Clay sa už nikdy k otcovi nevrátil. Dostal sa do poručníctva štátu a okamžite sa ocitol v detskom domove, kde mu na privítanie do nového života dvaja galgani odkopli barly, ktorými sa podopieral, a ušli, pričom sa pochechtávali ako zlomyseľní škriatkovia. Clay sa pozbieral a šiel ďalej. Nevyronil ani slzu.</p>
<p>Jeho otec istý čas na freeportskej polícii proti rozhodnutiu protestoval. Oveľa väčšie protesty však vznášal v miestnych baroch. Vyhrážal sa, že súdnou cestou si vymôže syna naspäť, no nikdy sa do toho nepustil. Stále opakoval, že Claya má rád. A možno hovoril pravdu. Lenže ak áno, tak v jeho prípade do bodky platilo, že láska bolí. Pre chlapca bolo v každom prípade lepšie ostať pred otcovou láskou v bezpečnej vzdialenosti.</p><empty-line /><p>Síce lepšie, ale nie oveľa. Detský domov sestry Hettonovej v južnej časti Freeportu bol iba o štipku znesiteľnejší ako detský koncentračný tábor a Clayovo detstvo v tomto zariadení nestálo za nič, i keď po zotavení sa mu vodilo o čosi ľahšie. Aspoň sa <emphasis>vedel </emphasis>obrániť pred najhoršími tyranmi na ihrisku. Dokonca sa občas zastal aj mladších detí, ktoré sa mu primotali pod ochranné krídla, či presnejšie pod ruky. Tyrani ho prezývali opacha, opičák, bulo či dutá hlava, ale Clayovi ani jedna z prezývok neprekážala, a pokiaľ ho nechali na pokoji, dal im pokoj aj on. Stačilo, aby si to vybavil s najhoršími, a potom ho už väčšinou nik neobťažoval. Za normálnych okolností sa Clay správal skôr mierumilovne, ale ak ho niekto vyprovokoval, vedel byť nebezpečný.</p>
<p>Decká, ktoré sa ho nebáli, mu dali prezývku Drobec. Zvykol si na ňu až do takej miery, že po čase si už tak hovoril aj sám.</p>
<p>Jedného dňa dostal list od otca. <emphasis>Synak, </emphasis>stálo navrchu strany. <emphasis>Tak jako?</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>Ja dobre. Teraz robím v Lincolnovích drevárskich závodoch. Bob by fajn, keby tý k</emphasis><emphasis>…</emphasis><emphasis>i vyplácali nadčasy. Čoskoro si zoženem malý bit a potom po teba dójdem. </emphasis><emphasis>Tak napli starému tatkovi, jako sa ti vodí. Pošli aj fotku. </emphasis>List podpísal: <emphasis>S láskou, Clayton</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>Blaisdell.</emphasis></p>
<p>Drobec otcovi fotografiu poslať nemohol, lebo ani jednu nemal, zato odpísal by rád, keďže sa mohol spoľahnúť, že učiteľ hudby, ktorý prichádza každý utorok, mu pomôže. Lenže na špinavej obálke nebola spiatočná adresa. Stálo na nej iba: <emphasis>Claytonovi Blaisdellovi mladšiemu, Freeportský sirotinec, Maine.</emphasis></p>
<p>Drobec od otca už nikdy nič iné nedostal.</p>
<p>Počas pobytu v Detskom domove sestry Hettonovej ho niekoľkokrát umiestnili do rodín, zakaždým na jeseň. Vždy si ho v nich ponechali len dovtedy, kým bolo treba pomôcť pri zbere úrody a odhadzovať sneh zo striech a dvorov. Pri jarnom odmäku si náhle zmysleli, že vlastne nie je ten pravý, a poslali ho späť. Občas sa mu v rodinách aj páčilo. Ale niekedy, ako u Bowieovcov s ich hrozitánskymi psiskami, mu bolo vyslovene hrozne.</p>
<p>Keď dospel a opustil detský domov, sám ako prst sa túlal po Novom Anglicku. Z času na čas sa mu pritrafilo, že sa na chvíľu cítil šťastný, no nikdy nie tak, ako by chcel, nikdy nie tak, ako to vídal u druhých ľudí. Keď sa nakoniec usadil v Bostone (ale len naoko, nikdy nikde sa mu totiž nepodarilo zapustiť korene), urobil tak preto, lebo na vidieku sa cítil až príliš osamelo. Zavše, keď po dedinách nocoval v opustených stodolách, zvykol uprostred noci vstať, vyjsť von a hľadieť na hviezdy, ktorých mal nad sebou vždy omračujúce množstvo, a rozmýšľať, či tam boli dávno pred ním a Či tam ostanú dlho po ňom. Táto myšlienka mu prichodila strašná a zároveň krásna. Niekedy, začiatkom novembra pri stopovaní, keď okolo neho pofukoval vietor a strapatil mu vlasy, sa mu cnelo za niečím dávno strateným, ako za tým listom, čo prišiel bez spiatočnej adresy. Inokedy mu pri pozorovaní jarnej oblohy stačilo, aby zazrel letiaceho vtáka, a hneď pocítil letmý náznak šťastia, hoci rovnako často pritom cítil, že čosi hlboko v jeho vnútri je čoraz menšie a krehkejšie.</p>
<p><emphasis>Neni dobre takto sa cítiť, </emphasis>vravieval si, <emphasis>nemal by som stále kukať na vtáky. </emphasis>Lenže aj napriek tomu si neodpustil tu i tam pozrieť na oblohu.</p>
<p>V Bostone sa mu celkom páčilo, aj keď ho často desil. Žije v ňom milión ľudí, ba možno viac, no nikomu z nich na Clayovi Blaisdellovi ani za mak nezáleží. Ak si ho príležitostne ktosi všimol, tak len preto, lebo bol obrovský a uprostred čela mal veľkú preliačinu. Zriedkavo si užil trochu zábavy, poväčšine len bojoval so strachom. Práve keď si ako–tak užíval, spoznal Georgea Rackleyho. Odvtedy sa mu život podstatne zmenil.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>5</strong><strong>–</strong></p>
<p>Malá samoobsluha sa volala Rýchlo a lacno u Toma a Janet. Poličky v zadnej časti obchodu boli preplnené lacným vínom a pivom v kartónových škatuliach. Celú dĺžku zadnej steny zaberal obrovský mraziaci box. Dve zo štyroch uličiek ponúkali iba sladkosti. Vedia registračnej pokladne stál pohár s nakladanými vajíčkami, veľký sťa malé dieťa. Okrem toho Tim a Janet predávali aj také nevyhnutnosti ako cigarety, ženské vložky, hotdogy a pornočasopisy.</p>
<p>Nočnú zmenu mal mladý chruňo s tvárou poďobanou od akné, ktorý cez deň študoval na portlandskej pobočke Mainskej univerzity. Volal sa Harry Nason a robil diplomovku na tému chov dobytka. Keď tesne pred záverečnou vstúpila do obchodu ozruta s dierou v čele, Nason čítal pikantný román. Vybral si ho z regálu s erotickými knihami. Na obálke stálo <emphasis>Veľký a tvrdý. </emphasis>Ruch sobotnej noci už celkom utíchol. Harry sa rozhodol, že len čo si tá ozruta kúpi fľašu whisky alebo kartón piva, zavrie a pôjde domov. Možno si so sebou zoberie rozčítanú knižku a doma si ho vyhoní. Blyslo mu hlavou, že najlepšie sa na to bude hodiť kapitola o pocestnom kazateľovi a dvoch nadržaných vdovách, vtom mu však neznáma ozruta priložila pištoľ k nosu a zrúkla: „Naval prachy z kasy!“</p>
<p>Harrymu vypadla kniha z ruky. Predstava, že si ho vyhoní, mu nenávratne vyfučala z hlavy.</p>
<p>Hlúpo zízal na zbraň. Otvoril ústa a chcel povedať čosi inteligentné. Čosi, čo by v televízii povedal chlapík v úzkych, samozrejme, ak by šlo o hrdinu televíznej šou. Ale dostal zo seba len: „Aaaa…“</p>
<p>„Naval prachy z kasy!“ zopakovala ozruta. Preliačina na čele vzbudzovala strach. Pokojne by sa do nej zmestil menší rybník.</p>
<p>Harry Nason si celý zmeravený spomenul, čo mu radil šéf, aby spravil v prípade lúpežného prepadnutia. Bez jediného slova má vydať zlodejovi všetko, čo chce. Sú dobre poistení. Nasonovi náhle pripadalo jeho telo nesmierne krehké a zraniteľné, samá šťava a voda. Povolil mu mechúr. A odrazu mal pocit, že má doslova plné gate.</p>
<p>„Počul si ma, ty kretén?“</p>
<p>„Aaaa…“ súhlasil Harry a odblokoval registračnú pokladňu.</p>
<p>„Peňáze nahádž do igelitky!“</p>
<p>„Áno, jasné, hneď.“ Harry zašmátral v igelitových taškách pod pokladničným pultom. Väčšinu z nich zhodil na zem. Nakoniec sa mu podarilo jednu vytiahnuť. Zdvihol príklopky, ktoré v zásuvke pokladne zabezpečujú bankovky, a začal prekladať peniaze do tašky.</p>
<p>Vtom sa otvorili dvere a do obchodu vstúpili chlapec a dievča, pravdepodobne študenti. Keď zbadali zbraň, stuhli. „Čo sa deje?“ spýtal sa mladík. Fajčil krátku cigaru a na vetrovke mal pripnutý okrúhly odznak s nápisom: FAJČÍM TRÁVU. A VY?</p>
<p>„Lúpežné prepadnutie,“ odvetil Harry. „Prosím vás, len ničím neprekážajte tomuto pánovi.“</p>
<p>„To je sila!“ vyhlásil chlapec s odznakom FAJČÍM TRÁVU. A VY? a vyvalil oči. Ukázal na Harryho prstom. Mal špinavý necht. „Kamoš, ten chlap ťa vykráda.“</p>
<p>Lupič sa otočil k TRÁVE. „Peňaženku!“ skríkol</p>
<p>„Kamoš,“ odvetil TRÁVA, ktorý sa neprestával uškŕňať. „Som na tvojej strane. Tie ceny… veď je to zderstvo… navyše, všetci vedia, že Tim a Janet Quarlesovci sú akože tí najväčší pravičiari od čias Adolfa…“</p>
<p>„Naval peňaženku, inak ti odstrelím hlavu!“</p>
<p>TRÁVA si zjavne začal uvedomovať vážnosť situácie. Zrejme nešlo o scénu z filmu. Náhle stíchol, úškrn mu zamrzol na perách. Na lícach, ktoré mu rýchlo zbledli, mu zreteľne vystúpilo niekoľko uhrov. Zo zadného vrecka džínsov vydoloval drahú čiernu peňaženku.</p>
<p>„Prečo poliši nikdy nie sú tam, kde ich človek potrebuje?“ odmerane poznamenala jeho priateľka. Na sebe mala dlhý hnedý kabát a obuté čierne kožené čižmy. Farba vlasov jej ladila s čižmami, aspoň v tomto týždni.</p>
<p>„Hoď tú peňaženku do igelitky,“ vyzval lupič mladíka a nastrčil ju k nemu. Harry Nason si ešte aj dnes občas pomyslí, že v tú noc sa mohol stať hrdinom, keby v tej chvíli ovalil lupiča po hlave obrovským pohárom s nakladanými vajíčkami. Ibaže lupič mu pripadal ako človek s tvrdou hlavou. S veľmi tvrdou hlavou.</p>
<p>Peňaženka skončila v igelitovej taške.</p>
<p>Lupič ich potom obišiel a zamieril k dverám. Na muža jeho výšky sa pohyboval pozoruhodne rezko.</p>
<p>„Prasa jedno,“ vyprsklo dievča.</p>
<p>Lupič zmeravel, Dievčina si bola na chvíľu istá (podľa toho, čo neskôr vypovedala na polícii), že sa otočí, spustí paľbu a všetkých postrieľa. Neskôr pri výsluchu sa všetci rozchádzali pri identifikácii jeho vlasov (hnedé, ryšavé alebo plavé), pleti (svetlá, rumelková či bledá) a šiat (dvojradový krátky kabát, kožená vetrovka či vlnený kabát), zato zhodne určili jeho veľkosť – bol obrovitánsky – a jeho posledné slová. Podľa výpovedí ich adresoval tmavej prázdnote za prahom dverí. Vraj najprv takmer zastonal a následne povedal: „Doriti, George, zabudol som si pančuchu.“</p>
<p>Potom zmizol. Ešte zazreli, ako sa jeho tmavá silueta rýchlo mihla, keď prebehol popred veľký osvetlený štít s nápisom SCHILTZ visiaci nad vchodom do obchodu. Ďalej už nič nevideli, len z opačnej strany ulice začuli zavrčať motor. Vzápätí odfrčal na aute. Všimli si, že to bol sedan, lenže nik nedokázal určiť, akej značky ani aký model. Začínalo snežiť.</p>
<p>„Teraz by bodlo pivko,“ povedal TRÁVA.</p>
<p>„Choď dozadu a vyber si jedno. Darček od Tima a Janet,“ povedal Harry Nason.</p>
<p>„Fakt? Myslíš to vážne?“</p>
<p>„Áno, myslím. A vezmi jedno aj priateľke. Sme poistení, srať na dve pivá,“ rozosmial sa.</p>
<p>Na polícii uviedol, že lupiča nikdy predtým nevidel. Až neskôr si začal klásť otázku, či ho predsa len už raz nestretol. Marilo sa mu, že to mohlo byť minulú jeseň v spoločnosti cintľavého muža s potkaňou tvárou, ktorý nakupoval víno a neustále papuľoval.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>6</strong><strong>–</strong></p>
<p>Keď sa Drobec na druhý deň ráno zobudil, záveje nového snehu siahali až po odkvapy na chalupe. V piecke dávno vyhasol oheň. Sotva sa dotkol nohou dlážky, uvedomil si, že mu praskne močový mechúr. Po špičkách sa rozbehol na záchod. Cestou ho skrúcalo a vydychoval obláčiky bielej pary.</p>
<p>Asi tridsať sekúnd močil vysokým oblúkom, potom prúd pomaly ochabol. Vydýchol si, vytriasol úd a vypustil vetry.</p>
<p>Oveľa silnejšie vetry však zavýjali a hučali okolo chalupy. Borovice za kuchynským oknom sa ohýbali a kývali. Drobcovi pripomínali chudé, žiaľom zlomené ženy na pohrebe.</p>
<p>Obliekol sa, otvoril zadné dvere a prebojoval sa do kôlne na južnej strane chalupy. Prístupová cesta úplne zmizla. Viditeľnosť klesla na desať metrov, možno menej. Fujavica ho rozveselila. Ešte aj drsná snehová facka, ktorú dostal priamo do tváre, ho rozjasala.</p>
<p>Dubové drevo mal nakálané na hrubé polená. Naložil si za plnú náruč a zastavil sa, až keď si zdupával sneh z topánok pred vstupom do kuchyne. Okamžite založil oheň, stále oblečený v kabáte. Potom naplnil kávovar. Na stôl položil dve šálky.</p>
<p>Vtom zastal a zamračil sa. Na voľačo zabudol.</p>
<p>Peniaze! Nespočítal peniaze.</p>
<p>Pobral sa do vedľajšej izby, no zastavil ho Georgeov hlas. Bol v kúpeľni.</p>
<p>„Magor.“</p>
<p>„George, ja…“</p>
<p>„Som magor. To si chcel povedať?“</p>
<p>„Ja…“</p>
<p>„Ne. Povedz: ,George, som magor, lebo som si zabudol nasadiť pančuchu.’“</p>
<p>„Mám peňá…“</p>
<p>„Povedz to.“</p>
<p>„George, som magor, lebo som zabudol.“</p>
<p>„Zabudol… čo?“</p>
<p>„Zabudol som si nasadiť pančuchu.“</p>
<p>„Mám ešte lepší nápad. Povedz radšej toto: ,George, som debil, kerý chce, aby ho chytiliۥ.</p>
<p>„Ne! To neni pravda! Preháňaš, George.“</p>
<p>„Je to najpravdivejša pravda na <emphasis>svete. </emphasis>Chceš, aby ťa chytili a strčili do basy Shawshank, kde budeš makať v práčovni. A je to pravda, celá pravda a nič než pravda. Pravda jak vyšitá. Si tupý jak tágo. A <emphasis>to </emphasis>je též pravda.“</p>
<p>,,Ne, George, nejsom. Prisahám.“</p>
<p>„Padám stadeto.“</p>
<p>„Neodcházaj!“ Strach mu takmer vyrazil dych. Ako vtedy, keď mu otec napchal do úst rukáv flanelovej košele, aby prestal vrieskať. „Neodcházaj, zabudol som, že som magor. Bez teba zakaždým zabudnem, čo mám robiť.</p>
<p>„Maj sa pekne, starec,“ odvetil George a hoci jeho hlas prichádzal z kúpelne, zdalo sa, akoby sa strácal. „V base ti želám kopec zábavy. Dúfam, že žehlení vezenského prádla ti pójde od ruky.“</p>
<p>„Urobím šecko, čo povíš. Už to vác nedoserem.“</p>
<p>Zavládlo dlhšie ticho. Drobec si myslel, že George odišiel.</p>
<p>„Možno sa ešte vrátim. Ale pochybujem.“</p>
<p>„George! George?“</p>
<p>Káva začala vrieť. Naplnil šálku a išiel do spálne. Hnedá igelitová taška s peniazmi ležala pod posteľou na Georgeovej strane. Vysypal ju na plachtu, ktorú stále zabúdal vymeniť. Od Georgeovej smrti na nej spal už tri mesiace.</p>
<p>Zo samoobsluhy doniesol dvestošesťdesiat dolárov. V peňaženke chalana s odznakom našiel ďalších osemdesiat. Mal teda viac než dosť, aby nakúpil…</p>
<p>Čo? Čo treba nakúpiť?</p>
<p>Plienky. Zásah do čierneho. Ak chce človek uniesť bábätko, musí mať plienky. Potrebuje však aj mnoho ďalších vecí. Nedokázal si však spomenúť akých.</p>
<p>„Čo treba okrem plenek, George?“ spýtal sa s náznakom nenútenej nonšalancie a dúfal, že tým Georgea prekvapí a vtiahne do rozhovoru. Ale ten na návnadu neskočil.</p>
<p><emphasis>Možno sa ešte vrátim. Ale pochybujem.</emphasis></p>
<p>Peniaze napchal naspäť do hnedej igelitky a svoju peňaženku, ktorá bola celá ošúchaná a dorezaná, vymenil za chlapcovu. Mal v <emphasis>nej </emphasis>dve zamastené dolárové bankovky, vyblednutú fotografiu otca a matky, ako sa držia okolo ramien, a snímku z automatu, ktorá ho zachytáva s jediným ozajstným kamošom z Detského domova sestry Hettonovej, Johnom Cheltzmanom. Okrem toho v nej mal ešte poldolár pre šťastie s podobizňou Kennedyho a poskladanú fotografiu z polaroidu. George sa z nej vyškieral, trošku žmúril oči, lebo mu do nich svietilo slnko. Na sebe mal džínsy, robotnícke topánky a klobúk nahnutý ako vždy doľava. Vždy vravel, že ľavá je šťastná strana.</p><empty-line /><p>Ich špecialitou boli menšie záťahy, dopredu nacvičené scénky s cieľom obrať vytipované obete o peniaze, a tých veru mali za sebou neúrekom. Väčšina z nich, tie najlepšie, bývali nesmierne jednoduché. Zväčša ich postavili na zavádzaní či zámene, chamtivosti alebo strachu. George im hovoril „bleskovky“. A tie, pri ktorých vhodne zvoleným obetiam zakaždým poriadne nahnali strach, volal „infarktové bleskovky“.</p>
<p>„Mám rád jednoduchosť, doriti,“ vravieval George, „Prečo mám rád poondenú jednoduchosť, Drobec?“</p>
<p>„Minimum zbytočných ťahov,“ odvetil Drobec.</p>
<p>„Spráááávne! Minimum zbytočných ťahov.“</p>
<p>V najlepších „infarktových bleskovkách“ si George obliekal šaty, ktoré nazýval „stará dobrá elegancia“, a potom obiehal oťukané bostonské bary. Nevyberal ani teplošské, ani hetero podniky. Zameriaval sa na tie, ktoré volal „zmiešané“. Zvláštne bolo, že obeť si vždy vybrala Georgea sama. Nemusel pohnúť ani prstom. Drobec sa nad tým niekoľkokrát zamyslel (ťažkopádne ako vždy), ale nikdy nepochopil, ako to jeho kamoš robí,</p>
<p>George musel mať nos na utajovaných homosexuálov a bisexuálnych sekáčov, ktorí si radi raz za čas vyhodili z kopýtka, pričom si svadobné prstene odkladali do peňaženiek. Začínajúci podnikatelia, poisťovací agenti, školskí byrokrati, chytrí mladí bankoví makléri. George hovorieval, že ich dokáže vystopovať podľa pachu. Vždy sa k nim správal slušne. Posmeľoval ich, ak sa správali ostýchavo a nedokázali nájsť správne slová. Potom naznačil, že má izbu v dobrom hoteli. Nie v luxusnom, ale slušnom, čo znamenalo v bezpečnom.</p>
<p>Tým hotelom býval najčastejšie Imperial, neďaleko čínskej štvrte. George a Drobec sa dohodli s recepčným nočnej zmeny a šéfom poslíčkov. Izba, ktorú si rezervovali, mohla byť zakaždým iná, ale vždy musela byť na konci chodby a nikdy nesmela susediť s ďalšou obsadenou izbou.</p>
<p>Od tretej do jedenástej sedával Drobec vo vestibule, oblečený do šiat, v ktorých by sa inde ani za svet neukázal. Vlasy mal lesklo napomádované a čakal na svoj výstup. Čas zabíjal čítaním komiksov. Vždy mu ubehol, ani nevedel ako.</p>
<p>Najvýraznejšie sa Georgeova genialita prejavovala tým, že vždy, keď priviedol obeť, tá takmer nikdy nepôsobila nervózne. Dotyčný bol vzrušený, ale nie nervózny. Drobec im dával pätnásť minút, potom vyšiel hore.</p>
<p>„Nigdy to neber, jakože ideš do izby,“ radil mu George. „Ber to, jakože ideš na divadelnú scénu. Obeť netuší, že hráme divadélko.“</p>
<p>Drobec si zakaždým otvoril vlastným kľúčom a na scénu vstúpil so slovami: „Hank, miláčik, už som doma.“ Potom sa akože rozzúril, čo dokázal celkom slušne, hoci jeho výkon pravdepodobne nedosahoval hollywoodsky štandard: „Preboha, to né! Ja ho zabijem! Ja ho zabijem!“</p>
<p>Nato sa vrhol vyše stokilovým telom na posteľ, kde sa obeť triasla strachom, v tom čase zvyčajne už len v ponožkách. George skočil až v poslednej chvíli medzi obeť a zúrivého „priateľa“. Vskutku chabá pomoc, len čo je pravda, pomyslela by si obeť, keby dokázala triezvo uvažovať. A telenovela bola na svete.</p>
<p>George: „Prosím ťa, upokoj sa, k ničomu nedošlo.“</p>
<p>Drobec: „Zabijem ho! Uhni, nech ho móžem zabiť. Vyrazím ho z okna!“</p>
<p>(Zdesené zakňučanie obete, zvyčajne zakňučala osem až desať ráz).</p>
<p>George: „Prosím ťa, ja ti to vysvetlím.“</p>
<p>Drobec: „Odtrhnem mu gule!“</p>
<p>(Obeť začína prosiť o život a o pohlavné ústrojenstvo, nie vždy v rovnakom poradí)</p>
<p>George: „Nikomu gule trhať nebudeš. Zídeš potichu do vestibulu a počkáš na mňa.“</p>
<p>V tomto bode programu Drobec zvykol urobiť ďalší náhly výpad k obeti. George ho len tak–tak zadržal. Drobec vzápätí vyšklbol obeti z nohavíc peňaženku.</p>
<p>Drobec: „Mám tvoje meno a adresu, kurevník jeden! Zavolám tvojej žene!“</p>
<p>V takej chvíli väčšina obetí zabudla na záchranu života aj pohlavného ústrojenstva. Namiesto toho sa zamerala na žehlenie pošramotenej cti a spoločenského postavenia. Drobec nikdy celkom dobre nechápal prečo, ale bolo to tak. Ešte zaujímavejšie pravdy však vychádzali najavo z peňaženiek prichytených chudákov. Obeť napríklad Georgeovi tvrdila, že sa volá Bill Smith a pochádza z New Rochelle. V skutočnosti však išlo o Daniela Donahuea z Brooklinu.</p>
<p>Hra po krátkom prerušení pokračovala, šou vrcholila.</p>
<p>George: „Choď dole, buď taký láskavý a vráť sa do vestibulu.“</p>
<p>Drobec: „Ani za nič!“</p>
<p>George: „Padaj, lebo inak sme skončili. Mám dosť tvojej žiarlivosti a sebeckosti. Myslím to vážne!“</p>
<p>Po tejto replike Drobec opúšťal izbu, pričom pri hrudi zvieral peňaženku, mrmlal vyhrážky a fixoval obeť zlovestným pohľadom.</p>
<p>Ledva za sebou zavrel dvere, úbožiak sa vrhol k Georgeovi. Stoj čo stoj potreboval získať naspäť odcudzenú peňaženku. Urobí čokoľvek, len nech mu ju vrátia. O peniaze nejde. Zato o preukaz totožnosti áno. A veľmi! Čo ak sa o tom dozvie jeho Saly? A syn? Och, bože, len pomyslite na môjho syna…</p>
<p>George začal vyplašenú obeť upokojovať. Túto časť zvládal bravúrne. Možno, vravieval, by si kamoš dal povedať. Vlastne, on by si určite dal povedať. Potrebuje len zopár minút na vychladnutie. Potom si s ním George pohovorí osamote. Skúsi ho prehovoriť. A trochu tomu veľkému trubirohovi polichotiť. To určite zaberie.</p>
<p>Drobec, samozrejme, nezišiel do vestibulu. Čakal v izbe na druhom poschodí. Keď poňho George prišiel, zvykli spočítať ulúpené peniaze. Najhoršie obišli so štyridsiatimi troma dolármi. Najlepší úlovok, ktorý ukradli výkonnému manažérovi veľkého potravinárskeho reťazca, predstavoval päťstopäťdesiat dolárov.</p>
<p>Obetiam zakaždým poskytli dostatok času, aby sa poriadne zapotili a zaprisahávali všetkým svätým, že už nikdy nič podobné neurobia. George k nim bol v tomto ohľade štedrý, doprial im času viac než dosť. Vždy dokázal určiť správnu dávku. Bol v tom úžasný. Akoby mal v hlave časomieru nastavenú pre každú obeť osobitne. Napokon sa vrátil aj s peňaženkou a vysvetlil, že kamoš si dal povedať, ale peniaze si nechá ako odškodné. Vraj mal čo robiť, aby ho prehovoril, nech vráti aspoň kreditné karty. Žiaľ, viac ho nedokázal obmäkčiť.</p>
<p>Obetiam na peniazoch vôbec nezáležalo. Horlivo prehľadávali peňaženku, zisťovali, či v nej ostal vodičský preukaz, karty zdravotného a sociálneho poistenia, fotografie. Nič nechýbalo. Chvalabohu, zostalo v nej všetko dôležité. O čosi chudobnejšia, ale poučenejšia obeť sa obliekla a vykradla preč, pravdepodobne s jedinou myšlienkou, načo tam vôbec liezla.</p>
<p>Na tento podfuk sa mohli počas celých štyroch rokov pred Drobcovým druhým uväznením kedykoľvek spoľahnúť, ani raz ich nesklamal. S polišmi pri ňom nemali ani jediný problém. Hoci Drobec nevynikal bystrosťou, mal herecké nadanie. George bol iba druhým ozajstným priateľom, akého kedy mal, a aby ho vyburcoval k lepšiemu výkonu, stačilo predstierať, že obeť ho presviedčala o tom, ako mu je Drobec na príťaž, ako s ním zbytočne stráca čas a hazarduje so svojím talentom. Veď podľa toho, ako sa správa, je to obyčajný baran a truľo. Stačilo, aby sa Drobcovi o tom zmienil, a jeho hranú zúrivosť vystriedala ozajstná. V takom stave by nepochybne obeti odtrhol obe ruky, keby George v presne vyrátanom okamihu nezasiahol. Možno by ju i zabil.</p><empty-line /><p>V tej osamelej chvíli pri pohľade na polaroidovú fotografiu, ktorú si prezeral z každého uhla, pocítil kdesi hlboko vo vnútri veľkú prázdnotu. Mal rovnaký pocit, ako keď hľadieval na oblohu a hviezdy alebo na vtáky sediace na telefónnom vedení či na dymiace komíny. George sa pominul, no Drobec ostal rovnakým magorom. Bol nahratý, nevedel, čo ďalej.</p>
<p>Ibaže by Georgeovi dokázal, že sa nedá chytiť. Ibaže by mu dokázal, že nie je až taký magor, ako si o ňom myslí, a že únos zvládne aj bez neho. Čo znamená, že…</p>
<p>Čo znamená, že treba plienky. Lenže, čo ďalšie? Preboha, čo ešte?</p>
<p>Upadol do zádumčivých driemot. Predumal celé dopoludnie vydané napospas snehovej metelici.</p>
<p>V oddelení s potrebami pre dojčatá veľkého obchodného domu si pripadal ako slon v porceláne. Na nákup sa vybral vo flanelovej košeli, v džínsoch s čiernym koženým opaskom a prackou mierne posunutou doľava – na šťastnú stranu – a bagančiach so šnúrkami z pravej kože. Tentoraz si nezabudol čiapku. Zobral si tú s klapkami na uši. Nervózne ju žmolil v rukách. Stál uprostred miestnosti plnej svetla, kde prevládala ružová farba. Pozrel doľava a zbadal stolíky na prebaľovanie. Otočil hlavou doprava a uvidel kočíky. Mal pocit, že sa ocitol v rozprávkovej krajine Bábätkovo.</p>
<p>Všade, kam pozrel, samé ženy. Niektoré s veľkými bruchami, iné s bábätkami v náručí. Mnohé plakali. Ich mamičky sa za ním podozrievavo otáčali, akoby očakávali, že každú chvíľu dostane záchvat amoku a celý ružovkastý svet plný mäkkých vankúšikov a plyšových mackov roztrhá na kusy. Našťastie k nemu pristúpila predavačka. Drobec jej bol nesmierne vďačný. Sám sa v obchode ostýchal niekoho osloviť. <emphasis>Vždy </emphasis>hneď vytušil, keď sa ho ľudia báli. A neušlo mu ani to, že niekam nepatrí. Bol pribrzdený, ale nie zasa až natoľko.</p>
<p>Predavačka sa opýtala, či nepotrebuje poradiť. Drobec odvetil, že áno. Nech sa snažil, ako chcel, nevedel povedať, čo všetko bude potrebovať, a preto sa uchýlil k jedinému riešeniu, aké poznal, k divadielku.</p>
<p>„Bol som dlho preč,“ začal a vyceril zuby do takého úškľabku, aký by vydesil aj dravú šelmu. Predavačka mu úsmev hrdinsky vrátila. Nesiahala mu ani po rebrá. „Práve som sa dozvedel, že moja švagriná porodila dedko… bábatko… kým som bol preč, chápete, a ja by som ho chcel vybaviť. Šeckým, čo decku treba.“</p>
<p>Predavačka prikývla. „Rozumiem, milé od vás. Aké zlaté. Čo konkrétne si želáte?“</p>
<p>„Nevím. O deckách nemám ani potuchy… ani páru.“</p>
<p>„Koľko rokov má váš synovec?“</p>
<p>„Čo?“</p>
<p>„Koľko rokov má dieťa vašej švagrinej?“</p>
<p>„Aha, jasné. Šesť mesácov.“</p>
<p>„No, to musí byť nádhera.“ Predavačka naňho profesionálne zažmurkala. „Ako sa volá?“</p>
<p>Drobec na chvíľu onemel. Napokon vyjachtal: „George.“</p>
<p>„Krásne meno. Pochádza z gréčtiny. Znamená obrábať zem.“</p>
<p>„Fakt? No ne, sila!“</p>
<p>Predavačka sa usmiala. „Veru. Takže, čo všetko už má preňho vaša švagriná?</p>
<p>Na toto sa Drobec pripravil. „Šecko, lenže nič z toho, čo majú, neni dostatočne dobré. Nemajú totiž peňáze, chápete?“</p>
<p>„Rozumiem. Vy teda chcete nakúpiť celú výbavičku, dobre vravím?“</p>
<p>„Hej, presne tak.“</p>
<p>„To je od vás veľmi šľachetné. V takom prípade bude najlepšie, ak začneme v oddelení s detskými postieľkami. Je hneď na konci Uličky macka Uška. Máme veľmi pekné postieľky z tvrdého dreva…“</p><empty-line /><p>Drobca zarazilo, čo všetko treba na udržanie jedného malého ľudského štupľa pri živote. Peniaze zo samoobsluhy považoval za celkom slušný lup, ale nechýbalo veľa, a rozprávkovú krajinu Bábätkovo by opustil s prázdnou peňaženkou.</p>
<p>Kúpil postieľku značky Krajina snov a kolísku značky Do uhojdania, vysokú detskú stoličku značky Hamky–hamky, skladací prebaľovací stolík, plastovú vaničku, osem nočných košieľok so zapínaním, z ktorého sa mu už len pri letmom pohľade zježili vlasy, tri plachty, čo vyzerali ako obrusy, tri deky, sadu vypchávok do postieľky určených na to, aby si dieťa nerozbilo hlavičku, keď je neposedné, svetrík, čiapočku, papučky, pár červených topánočiek so zvončekmi na jazykoch, dva páry nohavíc s priliehajúcimi tričkami, štyri páry ponožiek, ktoré boli také maličké, že si ich nedokázal navliecť ani na prst, sadu fľašiek na mlieko (obsahujúcu podobné plastové puzdrá, v akých George nakupoval trávu), balenie detskej výživy, balenie detských kasičiek, balenie detských dezertov a sadu prestierania s obrázkami trpaslíkov.</p>
<p>Dojčenská výživa chutila odporne. Ochutnal ju, keď dorazil domov.</p>
<p>Čím väčšia bola v kúte obchodu kopa balíkov s potrebami pre dojčatá, tým dlhšie a začudovanejšie pohľady vrhali na Drobca vyplašené mamičky. Stali sa svedkami nezvyčajnej udalosti, nezabudnuteľného výjavu: obrovský zhrbený chlap v drevorubačskom oblečení prestupuje z nohy na nohu pri drobnej predavačke, počúva jej rady a nakupuje všetko, na čo mu ukáže. Predavačka sa volala Nancy Moldowová. V obchode ju platili podľa toho, koľko predá. Na sklonku popoludnia jej oči nadobudli takmer nadprirodzene jagavý lesk. Nakoniec, keď Nancy všetko zúčtovala a Drobec odratúval hotovosť, mu ako pozornosť podniku pribalila štyri balenia pampersiek. „Urobili ste mi obrovskú radosť,“ priznala sa. „Práve som si vďaka vám zarobila na peknú dovolenku.“</p>
<p>„Som rád,“ povedal Drobec. Pri pohľade na pampersky takmer poskočil od radosti. Pri nakupovaní úplne zabudol na plienky.</p>
<p>Keď ukladal tovar do dvoch nákupných vozíkov (s kartónmi, do ktorých zabalili stoličku a kolísku, mu pomáhal skladník), Nancy naňho zavolala: ,,A nezabudnite nám prísť dieťatko ukázať, urobíme vám peknú fotografiu!“</p>
<p>„Nezabudnem,“ zahundral Drobec. Z neznámeho dôvodu sa mu pritom z mysle vynorila spomienka na jeho prvú policajnú snímku a na policajta, ktorý mu povedal: <emphasis>Teraz sa otoč z profilu a pokrč v kolenách, ty hebedo. Dočerta, ako si len mohol tak skurvene narásť?</emphasis></p>
<p>„Fotografiu vám spravíme zadarmo!“</p>
<p>„Super.“</p>
<p>„Poriadny náklad, šéfko,“ prihovoril sa mu skladník. Mohol mať okolo dvadsať a len horko–ťažko sa zbavoval uhrov. Na krku mal uviazaného červeného motýlika. „Kde máte zaparkované auto?“</p>
<p>„Vzadu, na konci parkoviska,“ odvetil Drobec.</p>
<p>Ťarbavo nasledoval skladníka, ktorý najprv naliehal, že chce tlačiť jeden z vozíkov, a potom sa sťažoval, ako ťažko ide v lepkavom snehu. „Vôbec to tu nesolia. Vidíte, na kolieska sa lepí sneh. Potom sa tie poondené vozíky šmýkajú. Ak si človek nedá pozor, riskuje škaredý výron. Fakticky škaredý. Ja sa nechcem sťažovať, ale…“</p>
<p><emphasis>A čo teda robíš, ty trtko?</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>Drobec </emphasis>v mysli začul Georgeov hlas. <emphasis>Vyspevuješ ódy na radosť?</emphasis></p>
<p>„Sme na mieste,“ povedal Drobec. „Toto je moje.“</p>
<p>„Jasné, okej. Čo mám uložiť do kufra? Stoličku, kolísku alebo jedno aj druhé?</p>
<p>Drobec si zrazu uvedomil, že nemá kľúč, ktorým by ho otvoril.</p>
<p>„Šecko naložíme na zadné sedadlo.“</p>
<p>Skladník zagúľal očami. „Pánafera, šéfko, nie som si istý, či sa to tam všetko vprace. Vlastne, som si istý, že…“</p>
<p>„Dačo móžme strčiť dopredu. Ten kartón s kolískou pójde pod sedadlo spolujazdca. Posunem ho dozadu.“</p>
<p>„Prečo nie do kufra? Nebolo by to akože jednoduchšie?“</p>
<p>Drobec okamih zvažoval, či nevyrukovať s nejakým výmyslom o tom, že kufor je plný harabúrd. Na klamanie sa však nedá spoliehať, lebo jedna lož vedie k druhej, a človek sa sám dovedie do slepej uličky. Klamár sa vždy nakoniec chytí do vlastnej pasce. <emphasis>Ak móžem, radšej </emphasis><emphasis>hovorím pravdu,</emphasis><emphasis> </emphasis>vravieval George. <emphasis>Je to istejší. Je to jak zbytočne neschádzať s cesty.</emphasis></p>
<p>Drobec sa teda rozhodol neblafovať. „Stratil som klúč,“ priznal sa. „Kým ho nenájdem, nemóžem používať kufor.“</p>
<p>„Aha,“ pochopil skladník a pozrel na Drobca, akoby mal do činenia s úplným idiotom. Drobec si ho nevšímal, lebo takým pohľadom ho ľudia obšťastňovali celý život. „Smola.“</p>
<p>Nakoniec napchali do vozidla všetko. Museli použiť nemalú dávku vynaliezavosti, ale po chvíli snaženia v aute skončil celý nákup, hoci dosť natesno. Keď Drobec pozrel do spätného zrkadla, na zadnom skle zostal dokonca kúsok voľného miesta. Zvyšok zakrývala škatuľa s rozkladacím prebaľovacím stolíkom.</p>
<p>„Pekné fáro,“ pochválil skladník Drobcovo auto. „Stará dobrá fordka.“</p>
<p>„Veru, stará krása nehrdzavie,“ pritakal Drobec, lebo George tak občas hovorieval. Zaváhal, či skladník nečaká na prepitné. Zdalo sa, že áno.</p>
<p>„Na čo jazdí? Na natural?“</p>
<p>„Na super,“ odvetil Drobec automaticky.</p>
<p>Skladník prikývol. Stále sa nezberal na odchod.</p>
<p>Z fordky, kde už na zadnom sedadle nebol ani kúsok voľného miesta, predsa len začul Georgeov hlas: „Ak nechceš, aby ten sráč pri tebe postával až do konca života, dačo mu daj a zbav sa ho.“</p>
<p>Prepitné. Jasné. Čo iné.</p>
<p>Drobec vytiahol peňaženku, pozrel na jej značne preriedený obsah a zdráhavo vytiahol päťdolárovku. Podal ju skladníkovi, ktorý si ju strčil do vrecka. „Okej, šéfko, bacha na cestu.“</p>
<p>„Jasné,“ zašomral Drobec. Nastúpil do auta a naštartoval. Skladník terigal vozíky naspäť do obchodu. V polovici cesty zastal a obzrel sa. Drobcovi sa jeho pohľad nepáčil. Ten hajzel si ho určite zapisoval do pamäti.</p>
<p>„Asi som mu mal dať prepitné skorej. Čo ty na to, George?“</p>
<p>Neodpovedal.</p>
<p>Po príchode domov zaparkoval znovu v kôlni a preniesol do chalupy všetky detské haraburdy. V spálni zmontoval kolísku a vedia nej zložil prebaľovací stolík. Obe oštary zvládol aj bez návodu. Stačilo sledovať obrázky na škatuliach a jeho ruky sa už postarali o ostatné. Postieľku umiestnil do kuchyne k piecke na drevo, nie však príliš blízko. Zvyšok vecí nahádzal do šatníka v spálni, aby neboli na očiach.</p>
<p>Keď skončil, všimol si, že v spálni sa čosi zmenilo, pričom nemal na mysli iba nový nábytok. Pribudlo aj niečo iné. Atmosféra sa zmenila. Akoby sa do príbytku nasťahoval duch. Lenže nie duch niekoho, kto odišiel alebo zomrel, lež duch niekoho, kto má ešte len prísť.</p>
<p>Drobca prepadol veľmi zvláštny pocit.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>8</strong><strong>–</strong></p>
<p>Na druhý deň v noci sa Drobec rozhodol, že by mal zohnať nové poznávacie značky a vymeniť ich za staré, ktoré svedčili o tom, že ford je ukradnutý. Vyrazil a potiahol dve z volkswagenu, ktorý stál zaparkovaný na parkovisku pred Super potravinami portlandského Sympaťáka Sama. Značky z volkswagenu vymenil hneď na mieste za tie z fordky. Môže trvať celé týždne či dokonca mesiace, kým si majiteľ všimne, že má nesprávne evidenčné čísla, lebo na malej nálepke uprostred značiek bolo číslo sedem, čo znamená, že nemusí auto preregistrovať skôr než v júli. Všímať si registračnú nálepku ho naučil George.</p>
<p>Vymenené značky mu dodali pocit bezpečia. Pokojne sa odviezol do supermarketu, pričom premýšľal, že keby fordke zmenil aj farbu karosérie, cítil by sa ešte bezpečnejšie. Kúpil štyri plechovky belasej autofarby a striekaciu pištoľ. Domov sa vrátil síce s prázdnou peňaženkou, zato spokojný sám so sebou.</p>
<p>Večeru zjedol na stoličke pri piecke. Pri jedení podupkával po ošúchanom linoleu do rytmu pesničky Merla Haggarda <emphasis>Okie z Muskogee. </emphasis>Starý Merle to ale vedel natrieť rým pripečeným hipíkom!</p>
<p>Po umytí riadu natiahol do kôlne predlžovací kábel a cez jeden z trámov prevesil žiarovku. Drobec hrozne rád maľoval. A belasá patrila medzi jeho najobľúbenejšie farby. Človeku sa jednoducho musí páčiť, už len preto, lebo pripomína nebo, pod ktorým lietajú vtáky.</p>
<p>Vrátil sa do chalupy a vzal hromadu starých novín. George čítaval noviny každý deň, a to nielen prílohu s komiksmi. Občas Drobcovi čítaval nahlas politické komentáre a hromžil na poondených republikánov. Hovorieval, že republikáni nenávidia chudobných ľudí. Prezidenta vyhlasoval za <emphasis>vymletého ťulpasa v Bielom dome, </emphasis>George bol demokrat do špiku kostí. Pred dvoma rokmi nalepili na tri ukradnuté autá nálepky kandidátov demokratickej strany.</p>
<p>Noviny, ktoré v chalupe našiel, boli vyslovene staré, čo by normálne Drobca rozcítilo, lenže v ten večer ho vzrušovalo maľovanie. Novinami zakryl okná a zabalil do nich kolesá. Chrómované časti prekryl niekoľkými vrstvami papiera.</p>
<p>Okolo deviatej zaplnila kôlňu príjemná sladkastá vôňa striekanej farby. Tesne po jedenástej bolo dielo dokonané. Drobec odstránil noviny a niektoré miesta dôkladne vyretušoval. Potom sa pokochal výsledkom. Povedal si, že odviedol dobrú robotu.</p>
<p>V povznesenej nálade z výparov farby si ľahol spať. Na druhý deň ráno sa zobudil s bolesťami hlavy. „George?“ vyslovil s nádejou v hlase.</p>
<p>Nik neodpovedal.</p>
<p>„Som bez peňazí, George. Nemám ani fuka.“</p>
<p>Ani na druhýkrát nik neodvetil.</p>
<p>Drobec sa celý deň ponevieral po chalupe a rozmýšľal, čo podnikne.</p><empty-line /><p>Predavač v nočnej zmene práve čítal paperbackový román <emphasis>Lesbické baleríny, </emphasis>keď sa mu pod nosom zjavila hlaveň pištole. Starý známy kolt sprevádzal starý známy hlas, ktorý mu nevrlo prikázal: „Naval prachy z kasy!“</p>
<p>„Ale nie,“ vyjachtal Harry Nason. „Preboha!“</p>
<p>Zdvihol hlavu. Pred sebou zazrel šikmookú obludu so spľasnutým nosom v ženskej nylonovej pančuche, ktorej koniec jej vzadu ovísal ako brmbolec na lyžiarskej čiapke.</p>
<p>„Zase vy? Prosím, raz hádam stačilo!“</p>
<p>„Naval prachy a daj ich do igelitky!“</p>
<p>V tá noc do prepadu nikto nevstúpil. Keďže bol víkend, z obchodu si neodniesol toľko, koľko prvýkrát.</p>
<p>Keď lupič odchádzal, na chvíľu zastal a otočil sa. Teraz, pomyslel si Harry Nason, ma zabije. Ale zlodej nevystrelil, len poznamenal: „Dnes som si nezabudol pančuchu.“</p>
<p>Zdalo sa, že pod priesvitnou pančuchou sa uškŕňa.</p>
<p>Vzápätí zmizol.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>9</strong><strong>–</strong></p>
<p>V čase, keď Clayton Blaisdell mladší nastúpil do Detského domova sestry Hettonovej, na čele ponurého ústavu stála žena. Zabudol, ako sa volala. Pamätal si však jej šedivé vlasy, za hrubými okuliarmi veľké vyhasnuté oči a slová, ktorými končila každé ranné zhromaždenie: <emphasis>Deti, buďte dobré, a budete pochválené. </emphasis>No jedného dňa na zhromaždenie neprišla, lebo dostala mozgovú porážku. Spočiatku sa Drobcovi zdalo, že ľudia hovoria: „Skolila ju mŕtvola.“ Ale napokon tomu porozumel správne: „Skolila ju mŕtvica.“ Vraj sa prejavuje bolesťami hlavy, ktoré ani za svet nepoľavujú. Jej miesto prevzal Martin Katslaw. Katslawovo meno Drobec pre zmenu nikdy nezabudol. A nielen preto, lebo decká ho prezývali Kat. Vrylo sa mu do pamäti najmä preto, lebo Kat vyučoval matematiku.</p>
<p>Hodiny matematiky mali v učebni číslo sedem na treťom poschodí, kde bola taká zima, že by v nej odmrzli gule aj bronzovej soche. Na stenách učebne viseli reprodukcie Georgea Washingtona, Abrahama Lincolna a sestry Mary Hettonovej. Tá mala bledú pleť a havranie vlasy vyčesané dozadu a na temene hlavy stočené do malého klbka pripomínajúceho guľatú kľučku na dverách. Mala tmavé oči a Drobcovi sa často marilo, že naňho upierajú káravý pohľad pre veci, ktoré občas stváral po večierke pod perinou. Ešte častejšie však pre to, aký bol hlúpy. Taký hlúpy, že sa nedostane ani na strednú školu, vravieval Kat.</p>
<p>V učebni číslo sedem bola stará zažltnutá podlaha, ktorá neustále páchla leštidlom. Ten zápach Drobca uspával. Dokonca aj vtedy, keď sa cítil čerstvý ako rybička. Stačilo vstúpiť dnu. Zo stropu viselo deväť malých guľatých lámp, ktoré v sychravé dni osvetľovali učebňu smutným svetlom. Vpredu stála stará čierna tabuľa a nad ňou zelené plagáty, po ktorých pochodovala abeceda Palmerových písmen, verzálky spolu s malými kamarátmi. Okrem abecedy plagáty zobrazovali i číslice od nuly po deväť v takej kráse, že stačil jediný pohľad, a človek sa ihneď cítil hlúpejší a nešikovnejší, než v skutočnosti bol. Lavice pokrývali vyryté oplzlosti a iniciálky. Hoci väčšina z nich bola vyšúchaná na nerozoznanie opakovaným šmirgľovaním a lakovaním, nikdy celkom nezmizli. Každá lavica bola k zemi priskrutkovaná do železných platničiek. Všetky lavice mali kalamáre s atramentom. Za rozliaty atrament chovanec schytal výprask v kúpeľni. Výprask nasledoval aj za čierne fľaky od podpätkov na žltej podlahe. Bláznenie v triede sa odmeňovalo rovnakým potešením, ibaže bláznenie v triede sa správne nazývalo neslušné správanie. Priestupkov, za ktoré si chovanci vyslúžili výprask, bolo neúrekom. Martin Katslaw veril v telesné tresty a remeň. Toho sa deti v domove sestry Hettonovej obávali viac ako čokoľvek iného. Najmladší chovanci z neho mali väčší strach než z bubáka pod posteľou. Remeň bol z pravej kože, do ktorej Katslaw prepichol štyri dierky, aby znížil odpor vzduchu. Kat hrával bowling za mužstvo Falmouthski rockeri a z času na čas prichádzal v piatok do školy odetý do tímovej tmavomodrej košele, ktorá mala na hornom vrecku zlatou niťou vyžité meno Martin. Na Drobca pôsobili písmená takmer rovnako (hoci nie celkom) ako Palmerova abeceda. Kat vravieval, že tak v bowlingu, ako aj v živote je dôležité usilovať sa a úspech príde aj sám. Od toľkého snaženia a úspechov mu ohromne zosilnela pravá ruka, a keď niekomu dával výprask, pekelne to bolelo. Šírila sa o ňom fáma, že pri šľahaní nezbedníka s obzvlášť neslušným správaním si hryzie do jazyka. Niekedy si do jazyka údajne zahryzol tak silno, až mu začal krvácať. Istý čas býval v Detskom domove sestry Hettonovej chlapec, ktorý ho okrem zabehanej prezývky Kat volával aj Drakula, lenže potom zo sirotinca vypadol a už ho nikto nikdy nevidel. Vypadnúť znamenalo dostať sa na určitý čas do rodiny alebo v nej zostať navždy.</p>
<p>Martina Katslawa sa báli a zároveň ho nenávideli všetci chovanci v domove, no nik z neho nepociťoval väčší strach a nik k nemu nepestoval väčšiu nenávisť ako Drobec, ktorý jednoducho nemal bunky na matematiku. S vypätím všetkých síl sa síce dokázal dopracovať k výsledku súčtu dvoch pomarančov s dvoma banánmi, ale koľko sa rovná trištvrte pomaranča plus jedna polovica, presahovalo jeho sily. Pokiaľ vedel, pomaranče sa delili na mesiačiky.</p>
<p>Vôbec prvý podfuk v živote si Drobec odkrútil práve na hodine matematiky s Katom, keď preberali malú násobilku. Výrazne mu pri ňom pomohol jeho kamarát John Cheltzman. John bol vyziabnutý, škaredý a neustále vyškerený chalan, plný potláčanej nenávisti, ktorá vyšla na povrch len zriedkavo. Väčšinou ju úspešne skrýval za silnými okuliarmi zlepenými lepiacou páskou a idiotským dedinským hu–hu–hu, čo bol jeho častý smiech. John sa stal prirodzeným terčom starších a silnejších chovancov, ktorí ho pravidelne tĺkli. Každú chvíľu mal hlavu v blate (jar, jeseň) či snehu (zima). Často končieval s potrhanými tričkami. Len zriedka sa dostal zo sprchy bez spŕšky štipľavých úderov mokrými uterákmi. Po každom útoku si iba ponížene poutieral tvár od blata alebo snehu, zastrčil do nohavíc roztrhané tričko či vypustil zo seba svoje hu–hu–hu, keď si šúchal červený zadok, a len v mimoriadnych prípadoch prejavil skrývanú nenávisť. Alebo chytrú hlavičku. Na vyučovaní však vynikal, bol výborný, nevedel si pomôcť, hoci v domove sestry Hettonovej bývala lepšia známka než dvojka skôr výnimkou. Navyše neželanou výnimkou. V domove platilo, že jednotky dostávajú iba kockaté hlavy. A také kotrby dostávajú za jednotky pravidelnú bitku.</p>
<p>V tom čase Drobec pomaly dorastal do svojej výšky. V jedenástich či dvanástich rokoch ju ešte nedosiahol úplne, ale blížil sa k nej. Bol taký veľký ako najväčší zo starších chovancov. Vďaka tomu sa vyhol šikanovaniu na ihrisku alebo výprasku mokrými uterákmi v sprche. Jedného dňa, keď nečinne postával pri plote na vzdialenom konci ihriska a pozoroval vrany, ako prilietajú a odlietajú zo stromov, prišiel za ním John Cheltzman. Ponúkol mu obchod.</p>
<p>„Tento polrok bude matika zase s Katom,“ začal. „Zlomky!“</p>
<p>„Neznášam zlomky,“ priznal sa Drobec.</p>
<p>„Ak ma ochrániš pred tamtými hovädami, budem ti robiť domáce úlohy. Nebudú priveľmi dobré, aby sme nevzbudili pozornosť a aby nás Kat neodhalil, ale budú stačiť, aby si prešiel. Potom už nebudeš musieť chodiť na stojáka.“</p>
<p>Chodiť na stojáka nebolo až také hrozné ako dostať výprask remeňom, ale ani zďaleka príjemné. Ísť na stojáka znamenalo postaviť sa do kúta učebne číslo sedem. Tvárou k stene. Človek tak nemohol sledovať hodiny.</p>
<p>Drobec zvážil Johnov návrh a pokrútil hlavou. „Príde na to. Vyvolá ma k tabuli a nemám šancu.“</p>
<p>„Stačí, ak sa obzrieš do triedy, akože rozmýšľaš,“ navrhol John. „O ostatné sa postarám.“</p>
<p>A naozaj sa postaral. Vyriešil domáce úlohy a Drobec si ich prepísal do zošita vlastným písmom, ktoré sa pokúšalo vyzerať ako Palmerove číslice, no vždy od nich malo na míle ďaleko. Keď ho Kat sem–tam vyvolal, Drobec sa pozeral na všetky strany, len nie na Martina Katslawa, čím nevzbudzoval podozrenie, lebo podobne sa správal temer každý, kto sa dostal pred tabuľu. Pri obzeraní poškuľoval po Johnovi, ktorý sedel zosunutý na stoličke hneď pri skrini s knihami a ruky mal položené na lavici. Ak bolo číslo, ktoré chcel Kat počuť, pod desať, správnu odpoveď naznačil prstami. V prípade, že išlo o zlomky, ruky mal zaťaté v päsť a podľa potreby ich otváral. Robil to nesmierne rýchlo. Ľavá ruka predstavovala hornú časť zlomku a pravá spodnú. Ak bola jedna z časti zlomku nad päť, John najprv naznačil, o ktorú stranu ide, potom rýchlo zaťal obe päste a následne ukázal číslo prstami. Drobec nemal s touto signalizáciou ťažkosti, a to aj napriek tomu, že mnohým by prichodila oveľa zložitejšia ako samotné zlomky.</p>
<p>„Tak čo, Clayton,“ vravieval Kat. „Čakám.“</p>
<p>A Drobec poslušne odvetil: „Jedna šestina.“</p>
<p>Podvod pôsobil vierohodnejšie, ak občas povedal i nesprávnu odpoveď. Raz o tejto finte s našepkávaním porozprával Georgeovi. Ten len uznanlivo pokyvkával hlavou. „Nádherný podfučík. Kedy to prasklo?“</p>
<p>Tri týždne pred koncom prvého polroka. Keď o tom neskôr Drobec uvažoval, vedel uvažovať, len mu to dlho trvalo a veľmi sa pri tom nadrel, uvedomil si, že Katovi muselo jeho zázračné zlepšenie v matematike pripadať podozrivé hneď od začiatku. Akurát to nedal najavo. Nechal ho, nech si pekne vykope jamu, do ktorej sa skôr či neskôr istotne zrúti a vyláme si zuby.</p>
<p>Jedného dňa ich prekvapil neohlásenou písomkou. Drobec totálne pohorel. Dostal päťku ako svet. Mali riešiť iba zlomky. Previerka mala jediný cieľ, nachytať Claytona Blaisdella mladšieho. Pod pätorkou si našiel čosi načmárané veľkými červenými písmenami. Nevedel to prečítať, tak <emphasis>s </emphasis>tým išiel za Johnom.</p>
<p>Ten poznámku rozlúštil. Spočiatku nevravel nič. Potom mu oznámil: „Stojí tu, že John Cheltzman znovu spozná, čo je to bitka’.“</p>
<p>„Čo?“</p>
<p>„Stojí tam: ,Dostav sa o šestnásť nula nula do riaditeľne.“</p>
<p>„Prečo?“</p>
<p>„Lebo sme zabudli vymyslieť dačo na písomky,“ odvetil John. Nato sa opravil: ,,Lebo<emphasis> ja </emphasis>som zabudol voľačo vymyslieť na písomky, nie my. Išlo mi len o to, aby ma tí zarastení neandertálci prestali kopať do riti. Teraz ma zmlátiš ty, po tebe Kat a napokon neandertálci začnú tam, kde pred časom skončili. Panebože, najradšej by som skapal.“ A naozaj tak vyzeral.</p>
<p>,Ja ťa nezmlátim.“</p>
<p>„Nie?“ John sa pozrel na Drobca očami, v ktorých sa zračila snaha uveriť neuveriteľnému.</p>
<p>„Šak tú písomku si nemohol napísať za mňa, či hej?“</p><empty-line /><p>Riaditeľňu Martina Katslawa tvorila rozľahlá miestnosť. Na dverách stálo veľkými písmenami RIADITEĽ. Vedľa okna, z ktorého sa dalo vidieť na zanedbaný školský dvor, sa nachádzala malá tabuľa. Bola zaprášená kriedou a popísaná Drobcovými milovanými zlomkami. Keď Drobec vošiel dnu, Katslaw sedel za stolom. Bez príčiny sa mračil. Drobec mu však jednu príčinu ihneď poskytol.</p>
<p>„Klopať nevieš?“ zavrčal.</p>
<p>„Čo?“</p>
<p>„Choď von a zaklop,“ prikázal Kat.</p>
<p>„Aha.“ Drobec sa otočil, vyšiel von, zaklopal a znova vstúpil.</p>
<p>„Ďakujem.“</p>
<p>„Neni zač.“</p>
<p>Katslaw sa na Drobca zamračil. Chytil červenú známkovaciu ceruzku a začal ňou poklepkávať po stole. „Clayton Blaisdell mladší,“ oslovil ho a zamyslel sa. „Aké dlhé meno pre taký krátky rozum.“</p>
<p>„Decká ma tu volajú…“</p>
<p>„Nezaujíma ma, ako ťa tu volajú decká. Okrem toho, decká je nespisovne, slovný patvar šírený idiotmi, ktorých tu nestrpím. Som učiteľ matematiky. Mojou úlohou je pripraviť mladých mužov ako ty na strednú školu, ak sa vôbec pripraviť dajú, a zároveň ich naučiť rozlišovať, čo sa patrí a čo nie. Keby sa moje povinnosti končili výučbou matematiky, a niekedy, vlastne často, si želám, aby sa nimi končili, nič viac by som od vás nechcel. Lenže ja som zároveň riaditeľ. Táto funkcia ma zaväzuje ukázať vám, čo je správne a čo nie, <emphasis>quod erat demonstrandum. </emphasis>Vieš, čo znamená <emphasis>quod erat demonstrandum, </emphasis>Blaisdell?“</p>
<p>„Ne,“ odvetil Drobec. Srdce mu zovrel neznámy kŕč a cítil, ako sa mu do očí tlačia slzy. Na svoj vek bol priveľký, ale v tej chvíli sa cítil malý. Veľmi malý a čoraz menší. Nepomohlo mu, ani keď si uvedomil, že presne o to Katovi ide.</p>
<p>„Nevieš a vedieť nikdy nebudeš, lebo ak by si aj náhodou dosiahol maturitný ročník, o čom silno pochybujem, z geometrie nepochopíš viac než fontánka s pitnou vodou na konci chodby.“ Kat zapéroval prepletenými prstami a začal sa pohojdávať na stoličke. Bowlingová košeľa mu visela na operadle a pohojdávala sa s ním. „Citát znamená: ,Čo bolo treba dokázať’,“ Blaisdell. A čo som dokázal dnešným prekvapením? Že si podvodník. Nuž, a podvodník je osoba, ktorá nedokáže rozlíšiť správne od nesprávneho. QED, <emphasis>quod erat demonstrandum. </emphasis>Ergo, nasleduje trest.</p>
<p>Drobec sklopil oči k zemi. Počul, ako Kat otvára zásuvku. Niečo z nej vybral a opäť ju zatvoril. Nemusel ani zdvihnúť zrak, aby zistil, čo drží v ruke.</p>
<p>„Podvodníci sa mi hnusia,“ povedal Katslaw, „ale keďže som si vedomý tvojej mentálnej zaostalosti, Blaisdell, je mi jasné, že za tvojím podvodom musí stáť ešte niekto ďalší, oveľa horší než ty. Práve on musel celý podvod vymyslieť a naviesť ťa naň. Rozumieš?“</p>
<p>„Ne,“ odvetil Drobec.</p>
<p>Katslaw vyplazil špičku jazyka a pevne ju zovrel medzi zubami. Rovnako, ale možno aj o čosi pevnejšie zovrel remeň v ruke.</p>
<p>„Kto ti našepkával?“</p>
<p>Drobec mlčal. Udávať sa nemá. Hovorí sa o tom v každom komikse, televíznom seriáli i filme. Udávať sa nemá. Najmä nie jediného priateľa. Ale v hre bolo ešte čosi iné. Čosi, čo sa pýtalo von, čo hľadalo výraz.</p>
<p>„Nemali by ste ma zmlátiť,“ vyriekol napokon.</p>
<p>„Ale čo?“ Katslaw naňho pobavene pozrel. „Myslíš? A to už prečo? Explikáciu, Blaisdell! Som fascinovaný.“</p>
<p>Drobec nerozumel Katovým učeným výrazom, ale rozumel jeho pohľadu. Narážal naň celý život.</p>
<p>„Vám nejde o učenie, vám ide o to, aby ste mi urobili zle. A chcete zmlátiť toho, kto vám v tom chvíľu bránil. To neni správne. Keď sa chováte zle vy, nemali by ste mlátiť druhých.“</p>
<p>Katovi pobavenie náhle vyšumelo z hlavy. Od tej chvíle pôsobil už len zúrivo. Tak zúrivo, až mu presne v strede čela navrela žila. „Kto ti našepkával?“</p>
<p>Drobec mlčal.</p>
<p>„Ako si mohol pred tabuľou správne odpovedať? Ako ste zohrali tento podvod?“</p>
<p>Neodpovedal.</p>
<p>„Pomáhal ti Cheltzman, však? Som si istý, že to bol on.“</p>
<p>Drobec držal jazyk za zubami. Zatínal roztrasené päste. Z očí mu vytryskli slzy, ale vedel, že v tom momente nejde o slzy z poníženia.</p>
<p>Katslaw sa zahnal remeňom a šľahol ho po ramene. Znelo to ako výstrel z malej pištole. Ešte nikdy ho nijaký učiteľ neudrel na iné miesto než na zadok. Hoci, keď bol menší, ho občas vyťahali za uši (a raz alebo dvakrát aj za nos). <emphasis>„</emphasis><emphasis>Odpovedz, ty slabomyseľný zasran!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>„Pál do riti, hovado!“ vykríkol nečakane Drobec a konečne vyjadril to bezmenné a beztvaré čosi, čo ho tlačilo v hrudi, „Hovado, hovado, hovado!“</p>
<p>„Poď sem!“ skríkol Kat s naširoko roztvorenými očami. Ruka, v ktorej držal remeň, úplne zbledla. „Poď sem, ty nepodarok!“</p>
<p>Drobec napriek tomu, že ním lomcovala zúrivosť, na ktorú sa y ňom náhle zmenila tá beztvará, tajomná sila, poslúchol. Veď bol stále iba dieťa.</p><empty-line /><p>Keď po dvadsiatich minútach vyšiel z riaditeľne, hoci s krvácajúcim nosom a zúrivo zadýchaný, zato so suchými očami a pevne zovretými perami, stal sa legendou Detského domova sestry Hettonovej.</p>
<p>S matematikou nadobro skončil. Celý október a časť novembra strávil namiesto v učební číslo sedem v učebni číslo devätnásť, ktorá bola miestnou študovňou. Drobcovi táto zmena prišla vhod. Došlo k nej dva týždne po tom, čo si mohol opäť ľahnúť na chrbát. Aj to mu prišlo vhod.</p>
<p>Raz koncom novembra ho riaditeľ Katslaw znova povolal k sebe do riaditeľne. Pred tabuľou sedeli muž a žena v strednom veku. Drobcovi pripadali zosušení ako opadané lístie. Akoby ich dnu prifúkol vietor neskorej jesene.</p>
<p>Kat sedel za stolom. V ten deň nemal na sebe bowlingovú košeľu. V miestnosti bolo zima, lebo Kat nechal otvorené okno, nech dnu prenikne zubaté novembrové slnko. Kat mal rád čerstvý vzduch. Návšteve taktiež podľa všetkého neprekážal. Suchár mal oblečené sivé sako s vypchávkami na pleciach a viazanku. Suchárka plédový kabátik a bielu blúzku. Obaja mali hranaté žilnaté ruky. On ich mal pokryté mozoľmi, ona dopukané a červené.</p>
<p>„Milí Bowieovci, toto je chlapec, o ktorom som vám vravel. Daj si dolu čiapku, Blaisdell.“</p>
<p>Drobec si sňal z hlavy šiltovku s logom bejzbalového mužstva.</p>
<p>Pán Bowie si ho skúmavo prezrel. „Riadny žrebec, len čo je pravda. Skutočne má iba jedenásť?“</p>
<p>„Budúci mesiac bude mať dvanásť. Určíte sa vám bude hodiť na statok.“</p>
<p>„A neni mu nič?“ opýtala sa pani Bowieová. Mala vysoký a piskľavý hlas. Pôsobil komicky, lebo sa ozýval z mamutej hrude, ktorá sa pod plédovým kabátikom vydúvala ako dva vysokohorské kopce. „Žádnu tuberu čí dačo také?“</p>
<p>„Nie, dali sme ho zaočkovať,“ odvetil Katslaw. „Všetci naši chovanci sú očkovaní. Štátne nariadenie.“</p>
<p>„Dokáže nakálať drevo? Iné ma nezajíma,“ povedal pán Bowie. Jeho chudá a vyziabnutá tvár pripomínala skrachovaného televízneho kazateľa.</p>
<p>„Určite,“ prikývol Katslaw.,, Je stavaný na ťažkú telesnú lopotu. Myslím tým ťažkú <emphasis>fyzickú </emphasis>prácu. Je totiž veľmi slabý v matematike.“</p>
<p>Pani Bowieová sa pousmiala. Odhalila riedke zuby. „Počty mám na starosti ja.“ Otočila sa k mužovi. „Hubert?“</p>
<p>Bowie sa zamyslel, potom prikývol. „Bereme.“</p>
<p>„Blaisdell, počkaj vonku, prosím ťa,“ povedal Kat. „Čo treba robiť, ti vysvetlím neskôr.“</p>
<p>A tak sa Drobec dostal bez jediného slova do opatery Bowieovcov.</p><empty-line /><p>„Nechcem, aby si odišiel,“ žobronil John. Sedel na posteli pri Drobcovi a díval sa, ako si do športovej tašky balí zopár osobných vecí. Väčšinu z nich vrátane tašky dostal od Detského domova sestry Hettonovej.</p>
<p>„Je mi lúto,“ bránil sa Drobec, hoci mu ľúto nebolo, aspoň nie úplne, iba si želal, aby mohol Johnny odísť s ním.</p>
<p>„Začnú ma mlátiť, len čo odtiaľto vystrčíš päty. Všetci.“ John rýchlo gúľal očami a vytláčal si zapálený uhor pri nosnej dierke.</p>
<p>„Nezačnú.“</p>
<p>„Ale začnú, a ty to vieš.“</p>
<p>Drobec vedel, že Johnnyho po jeho odchode čakajú ťažké časy. A vedel aj to, že proti tomu nemôže nič urobiť. „Musím ísť. Ešte nejsom velký,“ usmial sa na Johna. „Maličký som, húsky pasem, prepáč, drahý, sám si veru nepomóžem.</p>
<p>Drobec by sa len ťažko zmohol na lepší žart, no John sa ani len neusmial. Siahol za jeho rukou a stisol ju s takou naliehavosťou, akoby si ten stisk chcel vryť do pamäti na večné časy. „Už sa nikdy nevrátiš.“</p>
<p>Lenže Drobec sa vrátil.</p><empty-line /><p>Bowieovci poňho prišli na forde, starej dodávke, ktorú hyzdil fľakatý náter bielej farby. V kabíne bolo miesta pre troch, ale Drobec cestoval na korbe. Neprekážalo mu to. Pohľad na Detský domov sestry Hettonovej, ktorý sa zmenšoval a pomaly mizol v diaľke, ho napĺňal radosťou.</p>
<p>Starí manželia žili vo veľkom schátranom gazdovskom dome v Cumberlande. Na jednej strane hraničil s Falmouthom a na druhej s Yarmouthom. Stál na konci nevydláždenej cesty a bol odetý do šupáckeho kabáta niekoľkých vrstiev prachu. Mal holé, neomietnuté múry. Pár metrov pred ním stála tabuľa s nápisom BOWIEHO KÓLIE. Naľavo od domu sa nachádzala veľká ohrada, v ktorej neprestajne behalo, štekalo a skučalo dvadsaťosem kólií. Niektoré z nich mali prašinu. Chlpy z nich opadávali vo veľkých chumáčoch a odhaľovali jemnú ružovú kožu, lákavý terén pre to málo vší, čo v tom ročnom období ešte skákalo po okolí. Napravo sa rozprestierala pastvina zarastená burinou. Za ňou mali Bowieovci obrovskú stodolu, kde držali kravy. Ich statok stál na šestnásťhektárovom pozemku. Väčšinu z neho zaberala tráva, ktorá sa kosila na seno, ale mali aj tri hektáre lesa s mäkkým i tvrdým drevom.</p>
<p>Keď dorazili, Drobec zoskočil z auta so športovou taškou v ruke. Bowie mu ju vytrhol. „Toto ti vezmem, treba nakálať drevo.“</p>
<p>Drobec naňho zažmurkal.</p>
<p>Bowie vystrel prst k stodole. S domom ju spájalo niekoľko menších stavieb postavených v cikcakovitom slede, vytvárajúcich priestor podobný dvoru. Pri stene jednej z nich stála hromada javorových a borovicových polien, ktorým spod kôry vytekala v lepkavých potôčikoch živica. Pred kopou dreva stál starý zjazvený klát. Zboku doň bola zaťatá sekera.</p>
<p>„Treba nakálať drevo,“ zopakoval Hubert Bowie.</p>
<p>„Aha,“ pochopil Drobec. Vyslovil prvé slovo v prítomnosti Bowieovcov.</p>
<p>Sledovali ho, ako kráča ku klátu a chytá sa sekery. Prezrel si ju a hodil ju na zaprášenú zem k nohám. Psy nepretržite nervózne pobehovali a vyštekávali. Najväčší rámus robili najmenšie kólie.</p>
<p>„Čo je?“ zrúkol Bowie.</p>
<p>„Nevím kálať drevo. Nigdy som to nerobil, pán Bowie.“</p>
<p>Bowie pustil Drobcovu športovú tašku na zem. Prikročil k nemu a postavil na peň javorové poleno. Napľul si do jednej dlane. Obe ruky si pošúchal a chytil sekeru. Drobec ho pozorne sledoval. Bowie sa zahnal. Rýchlym švihom rozťal poleno na dva kusy.</p>
<p>„Na,“ povedal. „Aby boli tak akurát do pece.“ Podal Drobcovi sekeru. „Teraz ty.“</p>
<p>Drobec si ju postavil medzi nohy, napľul si do dlaní a pošúchal si ruky. Keď chcel zdvihnúť sekeru, zistil, že na pni nemá poleno. Jedno naň teda položil, zdvihol sekeru a zahnal sa. Poleno rozťal na dve polovice, takmer rovnaké ako Bowie.</p>
<p>Bol nadšený. Vzápätí sa však váľal po zaprášenej zemi. Pravé ucho mu brnelo od zaucha, ktoré mu Bowie vyťal suchou, od roboty stvrdnutou rukou.</p>
<p>„Za čo?“ opýtal sa Drobec a pozrel naňho.</p>
<p>„Takže ty nevíš kálať drevo, čo?“ skríkol Bowie. ,A skorej než povíš, že to neni tvoja chyba, chlapče, zapíš si za uši, že ani moja. A teraz sa ber do rúbania.“</p><empty-line /><p>Ubytovali ho v malej kutici na druhom poschodí rozľahlej budovy gazdovského domu. Bola v nej iba posteľ a písací stôl, nič viac. Kutica mala len jedno okno. Keď sa z neho pozrel, videl veci dokrivené a zdeformované. V noci bývalo v izbe zima. Oveľa viac ako ráno. Drobcovi zima neprekážala, prekážali mu Bowieovci. Tí mu prekážali čoraz väčšmi. Tento pocit sa zmenil na znechutenie a znechutenie nakoniec prerástlo do nenávisti. Nenávisť v ňom dozrievala pomaly. V jeho prípade celkom bežná vec. Dozrievala v ňom vlastným tempom, a keď definitívne dozrela, tak do žerava. Naplnil ho druh nenávisti, akú inteligentní ľudia nepoznajú. Riadila sa sama sebou, bez zásahu rozumu.</p>
<p>Za jeseň a zimu narúbal peknú kôpku dreva. Bowie mu niekoľko ráz ukazoval, ako sa ručne dojí, ale Drobcovi dojenie nešlo. Podľa Bowieho mal tvrdé ruky. Nech sa snažil, ako chcel, kravy znervózneli, len čo ich chytil za vemená. Vzápätí sa ich nervozita preniesla naňho, čím sa kruh uzavrel. Prúd mlieka sa zúžil na kvapkanie a nakoniec celkom ustal. Za túto neschopnosť ho však Bowie nikdy nefackal ani neudieral po temene hlavy. Neuznával iné ako ručné dojenie, a strojovému vôbec neveril. Tvrdil, že mašiny opotrebúvajú kravy. Ručné dojenie považoval za nepomerne lepšie. Pripúšťal však, že na to treba talent. A človeka nemožno trestať, keď ho nemá. O nič viac, ako keď nevie písať básničky.</p>
<p>„Zato víš kálať drevo,“ dodával bez úsmevu. „Na kálanie máš talent.“</p>
<p>A tak Drobec rúbal polená, nosil ich do kuchyne a štyri – až päťkrát denne naplnil kôš na triesky. Bowieovci síce mali pec na olej, ale Hubert Bowie ju odmietal používať až do februára, lebo náklady boli príliš vysoké. Drobec okrem toho odhadzoval sneh, keď zasypal tridsaťmetrovú príjazdovú cestu, prehadzoval seno, čistil stodolu a drhol v dome dlážky.</p>
<p>Cez pracovné dni vstával o piatej ráno, aby stihol nakŕmiť kravy (keď napadol sneh, bol hore už o štvrtej) a zjesť raňajky pred príchodom žltého autobusu, ktorým chodil do školy. Keby Bowieovci mohli, do školy by ho neposielali, lenže nemohli.</p>
<p>V Detskom domove sestry Hettonovej si vypočul aj dobré, aj zlé príbehy o „škole tam vonku“. Tie zlé boli väčšinou od starších chlapcov, ktorých posielali na freeportskú strednú školu. Drobec však na ňu ešte nemal dosť rokov. Počas pobytu u Bowieovcov navštevoval základnú školu v Cumberlande a páčilo sa mu v nej. Hneď si obľúbil triedneho. Veľmi rád sa učil naspamäť básničky a rád ich aj pred triedou recitoval: „Pri pochmúrnom moste, čo sa klenie nad vodou…“ Prednášal ich v červeno–čiernom kockovanom poľovníckom kabáte (ten si nikdy nedával dolu, lebo pri požiarnych cvičeniach ho pravidelne zabúdal v triede), zelených flanelových nohaviciach a zelených gumených čižmách. Vypínal sa do výšky sťa Ródsky kolos, pri ktorom ostatné deti v triede pôsobili ako trpaslíci. Výšku však prekonávala jeho vyškerená tvár a „deravé“ čelo. Pri recitovaní sa na ňom nikto nikdy nesmial.</p>
<p>Napriek tomu, že bol sirota, našiel si mnoho kamarátov, lebo nebol ani hašterivý, ani tyranský či mrzutý. Na školskom dvore všetkých nosil na koni. Občas uniesol naraz až troch prvákov. Pri hraní na myšku nikdy nezneužíval svoju veľkosť. Občas naňho zo špásu povyskakovalo päť, šesť či dokonca sedem hráčov súčasne a on sa len kýval z boka na bok, uškŕňal sa a vyvracal deravé čelo k nebu. Po chvíli sa zvalil na zem ako vysoká budova pri zemetrasení, čo vždy všetkých zúčastnených rozosmialo. Zanietená katolíčka pani Waslewská ho raz, keď mala službu na ihrisku, zazrela niesť na pleciach viacerých prvákov a odvtedy ho volala Svätý Krištof našej školy.</p>
<p>Vďaka pani učiteľke Cheneyovej sa Drobec výrazne zlepšil v čítaní, písaní a dejepise. Veľmi rýchlo pochopila, že matematika, ktorú vždy nazýval počty, je preňho navždy stratená. Keď sa ho raz pokúsila vyskúšať s učebnými kartičkami, úplne zbledol a ona bola presvedčená, že každú chvíľu odpadne.</p>
<p>Drobec bol síce pomalý, ale nie retardovaný. V decembri prešiel od prváckych textov o Snehulienke k tretiackemu čítaniu dobrodružných príbehov. Domov mu pani učiteľka požičiavala hŕby komiksov s adaptáciami klasických literárnych diel. Pre Bowieovcov pridala poznámku, v ktorej vysvetlila, že komiksy majú na domácu úlohu. Najviac si obľúbil, veď ako inak, <emphasis>Olivera Twista, </emphasis>ktorého čítal stále dokola, kým sa z neho nenaučil každé slovo naspamäť.</p>
<p>Drobec prežil polovicu zimy bez väčších nepríjemností a mohol tak prežiť až do jari, keby sa neboli prihodili dve nešťastné udalosti: usmrtil jedného z Bowieho psov a zaľúbil sa.</p><empty-line /><p>Drobec z celého srdca nenávidel Bowieho kólie, no k jeho povinnostiam patrilo aj ich kŕmenie. Boli to čistokrvné psy, lenže nedostatočné množstvo potravy a celoživotné väzenie v ohrade a psích búdach z nich urobilo zúrivé beštie. Takmer všetky uhýbali pred dotykom. Vedeli však z ničoho nič zaútočiť, štekať a vrčať, len aby sa vzápätí odkradli a zaútočili z inej strany. Občas sa prikradli odzadu a vtedy človeka často chňapli do lýtka alebo zadku, a rýchlo zmizli. Všetky pochádzali z rodného kraja Huberta Bowieho. Rešpektovali jedine pani Bowieovú. Zvonivým hlasom sa im zvykla dlho prihovárať.</p>
<p>Vždy, keď medzi ne vstúpila, jej červený kabát okamžite pokryli žltohnedé chlpy.</p>
<p>Bowieovci nemali vo zvyku predávať odchované zvieratá, ale štence im každú jar vyniesli okolo dvesto dolárov. Pani Bowieová neprestajne Drobcovi zdôrazňovala, aké dôležité je správne dávkovanie potravy a aké dôležité je kŕmiť psy tým, čo nazývala „správna zmes“. Sama ich však nikdy nekŕmila a Drobec im plnil žalúdky žrádlom za pár drobných z chovproduktu vo Falmouthe. Volalo sa Fit melanž hav–hav. Hubert Bowie mu radšej hovoril Lacná gebuzina alebo Psie prdy. Nikdy však pred svojou ženou.</p>
<p>Kólie okamžite vycítili, že Drobec ich nemá rád a bojí sa ich. Každým dňom sa k nemu správali agresívnejšie. V čase, keď sa schyľovalo k tuhej zime, boli už také odvážne, že si dovolili útočiť aj spredu. Niekedy ho zo spánku vytrhol sen, v ktorom naňho zaútočili vo svorke, zvalili na zem a trhali za živa. Po takých snoch zvykol poležiačky hľadieť do tmy, vydychovať obláčiky pary a ohmatkávať sa, či je celý. Vedel, že je, poznal predsa rozdiel medzi snívaním a bdením, lenže v tme ten rozdiel občas nebýva až taký jasný.</p>
<p>Občas naňho vyskakovali a dorážali, kým krmivo nerozsypal po zemi. Vtedy musel z udupaného a močom zožltnutého snehu všetko pozbierať, zatiaľ čo kólie naňho vrčali a bojovali o popadané kúsky.</p>
<p>Postupom času sa jeden zo psov stal vodcom nevyhlásenej vojny Drobcovi. Volal sa Randy. Ťahalo mu na jedenásty rok. Na jedno oko bol slepý. Drobec z neho mával plné gate. Jeho zuby pripomínali staré zhnité kly. Stred lebky mu pretínal pás bielej srsti. Vždy útočil spredu, pod vypĺznutou srsťou sa mu hrozivo napínalo svalstvo. Randyho zdravé oko akoby horelo, kým slepé vyzeralo mŕtvo ľahostajné. Pripomínalo vypálenú žiarovku. Spočiatku len pazúrmi vyškrabával zo zeme malé žlto–biele hrudky snehu. Potom podupkával labami čoraz rýchlejšie, až sa zdalo, že nemôže urobiť iné než bleskurýchlo vyskočiť Drobcovi na krk. Ostatné psy privádzal do tranzu. Len sa točili dokola a zavýjali. Randy sa však v poslednej chvíli prikrčil, zmeravel, odskočil a napokon veľkým oblúkom utiekol od Drobca, pričom mu snehom zaprášil zelené nohavice. O chvíľu celý manéver zopakoval. Vždy však o niekoľko sekúnd predĺžil čas pred zutekaním, až kým pri sebe neboli tak blízko, že Drobec cítil jeho pach a počul jeho dych.</p>
<p>A potom raz popoludní koncom januára Drobec pochopil, že Randy nezuteká. Nevedel, čo je na ňom ten deň iné, no prenikavo cítil zmenu v jeho správaní. Akoby to pes myslel konečne vážne. Určite skočí. A keď skočí, ihneď sa pridajú aj zvyšné kólie. Potom sa naplní jeho sen.</p>
<p>Randy sa blížil. Potichu zrýchľoval. Nestrácal čas škrabkaním pazúrmi. Ani podupkávaním, ani odbehovaním. Napol stehenné svaly a vzápätí ich uvoľnil. O chvíľočku už letel vzduchom.</p>
<p>Drobec práve niesol dva plechové kýble s dobrotou Fit melanž hav–hav. Keď si uvedomil, že pes naozaj zaútočí, celkom ho opustil strach. V tom istom okamihu, ako Randy skočil, pustil kýble na zem. Na rukách mal bezprsté rukavice z pravej kože. Zahnal sa pravačkou a psa zasiahol do mohutnej čeľuste. Uder cítil od päste až po rameno. Päsť mu okamžite a načisto znecitlivela. Začul kratučké tupé puknutie. Randy urobil vo vzduchu nádherný premet a s buchotom dopadol na chrbát.</p>
<p>Drobec si uvedomil, že všetky kólie stíchli, až keď začali opäť štekať. Zdvihol kýble, prešiel k válovu a vysypal doň krmivo. Kólie mali vo zvyku pribehnúť všetky naraz a natlačiť sa k podlhovastému plechovému žľabu, vrčať a bojovať o najlepšie miesto ešte pred tým, než krmivo zalial vodou. Nedokázal si s nimi poradiť, bol bezmocný. Keď sa jedna z menších kólií po jeho zrážke s Randym rozbehla s tupo vypleštenými očami a vyplazeným jazykom z hlúpej papule k válovu, Drobcovi stačilo zdvihnúť ruku, a hneď zabrzdila tak rýchlo, že zadné laby vyhodila do vzduchu a dopadla na zadok. Ostatné vyplašene cúvli.</p>
<p>Drobec nalial do válova dva kýble vody z neďalekého vodovodu.</p>
<p>„Tak,“ povedal. „Teraz móžte žrať. Dobrú chuť.“</p>
<p>Zatiaľ čo psy bežali k válovu, Drobec pristúpil k Randymu.</p>
<p>Z chladnúceho tela už vyskakovali blchy a skapínali na pomočenom snehu. Oko, ktoré ešte pre niekoľkými minútami horelo, naberalo rovnakú mliečnu farbu ako slepé. Pohľad na psa ho naplnil ľútosťou a smútkom. A čo ak sa chcel zakaždým iba hrať? Len ho trošku postrašiť a nič viac?</p>
<p>Drobec býval vystrašený, len čo je pravda. Nech ho čert berie.</p>
<p>S prázdnymi kýbľami a zvesenou hlavou sa pobral k domu. Pani Bowieovú našiel v kuchyni. V umývadle prala záclony a piskľavým hlasom si pritom čosi pospevovala.</p>
<p>„Pozor, nezagebri mi podlahy!“ okríkla ho, keď vstúpil dnu. Podlahy jej síce špinil, lenže ich aj drhol. Na kolenách. V hrudi sa mu znova prebudila horkosť.</p>
<p>„Randy skapal. Skočil po mne, a tak som mu jednu uvalil. Zabilo ho to.“</p>
<p>Ruky jej vyleteli zo spenenej vody a vykríkla: „Randy? Randy! Randy!“</p>
<p>Chvíľu pobehovala dokola, potom schmatla z vešiaka pri kachliach sveter a pohla sa k dverám.</p>
<p>„Hubert!“ kričala na muža. „Hubert, bože, Hubert! Ten galgan!“ A k tomu, akoby stále spievala: <emphasis>„</emphasis><emphasis>OooooooOOOOOO</emphasis><emphasis>…“</emphasis></p>
<p>Odstrčila Drobca z cesty a vybehla von. Pán Bowie sa zjavil vo dverách jednej z malých kôlni, šľachovitá tvár sa mu predĺžila od prekvapenia. Vykročil k Drobcovi a zadržal ho za rameno. „Čo sa stalo?“</p>
<p>„Randy skapal,“ odvetil ľahostajne. „Skočil po mne, a tak som mu jednu tresol.“</p>
<p>„Čakaj tu,“ prikázal mu Hubert Bowie a vydal sa za ženou.</p>
<p>Drobec si zobliekol červeno–čierny kabát a sadol si na stoličku v rohu miestnosti. Na topánkach sa mu topil sneh a vytváral malú kaluž. Neznepokojoval sa tým. Páľava z kachieľ mu rozhorúčila tvár. On do nich narúbal drevo. Náhle mu však všetko prichodilo úplne nepodstatné.</p>
<p>Bowie pomáhal žene vojsť do domu, lebo si zásterou zakrývala tvár a nič nevidela. Nahlas vzlykala. Vysoký tón jej hlasu Drobcovi pripomínal šijací stroj.</p>
<p>„Choď do kólne,“ rozkázal Bowie.</p>
<p>Drobec otvoril dvere a vykročil z kuchyne. Bowie mu pomohol opätkom čižmy. Chlapec zletel dvoma schodmi, pristál na dvore, zdvihol sa a odkráčal do kôlne. Vnútri si prezeral haldu nástrojov – sekery, kladivá, sústruh, kotúč s brúsnym papierom, hoblík, brúsku a mnoho iných vecí, ktoré nevedel pomenovať. Boli v nej aj automobilové súčiastky a škatule so starými časopismi. A veľká plechová lopata. Jeho lopata. Drobec na ňu pozrel a čosi na nej zavŕšilo jeho nenávisť k Bowieovcom. Za poručníctvo dostávali stošesťdesiat dolárov mesačne. Svedomito si plnil všetky povinnosti, čo mu pridelili. Nedávali mu poriadne jesť. Dokonca aj v domove sestry Hettonovej mal lepšiu stravu. Cítil veľkú nespravodlivosť.</p>
<p>Hubert Bowie zavŕzgal dverami a vstúpil dnu.</p>
<p>„Zderem ťa jak hada,“ rozkričal sa.</p>
<p>„Pes na mňa skočil. Išiel mi po krku.“</p>
<p>„Čuš! Len si pridávaš.“</p>
<p>Každú jar Bowie dával oplodniť jednu zo svojich kráv býkom Franklina Marstellara, statným Freddym. Na stene viseli opraty, ktorými kravy vodil k Freddymu. Preto im dal priliehavú prezývku Sexopraty. Bowie ich zvesil a jeden koniec si omotal okolo ruky. Ťažké kožené remene naháňali strach.</p>
<p>„Prehni sa cez hentú bedňu!“</p>
<p>„Randy mi šel po krku. Nemal som inú možnosť. Buď ja, alebo on.“</p>
<p>„Prehni sa cez tú bedňu!“</p>
<p>Drobec zaváhal, ale dlho nepremýšľal. Premýšľanie mu vždy zaberalo priveľa času. Namiesto toho sa spoľahol na inštinkt.</p>
<p>Ešte neprišiel správny čas, vravel mu.</p>
<p>Poslušne sa prehol cez debnu. Nasledoval dlhý a bolestivý výprask, ale on nevyronil ani slzu. Plakal až neskôr, vo svojej izbe.</p><empty-line /><p>Dievčina, do ktorej sa Drobec zaľúbil, bola siedmačka na Cumberlandskej základnej škole. Volala sa Marjorie Thurlowová. Mala plavé vlasy, modré oči a ešte žiadne prsia. Pri úsmeve sa jej vždy zdvihli vonkajšie kútiky očí. Na ihrisku z nej nedokázal odtrhnúť oči. Vždy, keď ju zbadal, akoby sa úplne vyprázdnil, ale príjemným spôsobom. Predstavoval si, ako jej nosí školskú tašku a ochraňuje ju pred tyranskými spolužiakmi. Po takých predstavách sa vždy červenal.</p>
<p>Raz, niekoľko dní po smrteľnom zápase s Randym a krutom výprasku, prišla do školy obvodná sestrička zaočkovať žiakov. Týždeň pred jej príchodom rozdali žiakom papiere pre rodičov, a tí, čo chceli, aby im deti zaočkovali, lístok podpísali. V ten deň deti s podpísanými lístkami nervózne postávali v dlhom rade vedúcom do šatne. Drobec stál medzi nimi. Bowie zatelefonoval Georgeovi Hendersonovi, ktorý pracoval v školskej rade, a spýtal sa, či sa za očkovanie platí. Keď zistil, že je zadarmo, papier podpísal.</p>
<p>Aj Margie Thurlowová stála v rade. Bola nesmierne bledá. Drobec si o ňu robil starosti. Najradšej by k nej pristúpil a chytil ju za ruku. Pri tej myšlienke sa začervenal. Zvesil hlavu a pošúchal nohou.</p>
<p>Drobec stál na čele radu. Keď mu sestrička naznačila, aby vstúpil do šatne, vyzliekol si červeno–čierny kockovaný kabát a vyhrnul si rukáv na košeli. Sestrička vytiahla z akéhosi hrnca injekciu, pozrela naňho a povedala: „Radšej si vyhrň aj druhý, chlapisko jeden. Tebe dám pre istotu dve.“</p>
<p>„Bude to boleť?“ opýtal sa Drobec, keď si vyhŕňal druhý rukáv.</p>
<p>„Len chvíľočku.“</p>
<p>„Dobre,“ uspokojil sa a dal si pichnúť injekciu z hrnca do ľavej ruky.</p>
<p>„Vynikajúco. Teraz druhú, a hotovo.“</p>
<p>Drobec sa otočil. Sestrička mu pichla druhú injekciu do pravej ruky. Potom vyšiel zo šatne, sadol si do lavice a začal si čmárať do zošita.</p>
<p>Keď vyšla zo šatne Margie, mala lesklé oči a na líčkach slzy, no nevzlykala. Drobec bol na ňu pyšný. Keď prechádzala popri ňom k dverám (siedmaci boli v inej triede), venoval jej široký úsmev.</p>
<p>A ona mu ho opätovala. Drobec jej úsmev zachytil, poskladal, odložil si ho do vrecka a strážil celé roky ako oko v hlave.</p>
<p>Cez prestávku, práve keď vychádzal na školský dvor, Margie prebehla popri ňom, tentoraz však nahlas plakala. Prekvapene sa za ňou otočil. Pomaly sa vybral na dvor, zamračené obočie, nešťastný výraz v tvári. Vyhľadal Petra Lavoie, ktorý si kopal loptu o stenu. Spýtal sa ho, či nevie, prečo Margie plače.</p>
<p>„Glen ju udrel do boľačky od ihly,“ vysvetlil mu Peter, vzápätí nato zaťal päsť a okoloidúcemu spolužiakovi trikrát udrel do ramena, <emphasis>buch</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>buch</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>buch, </emphasis>aby predviedol, ako sa to stalo. Drobec sa zachmúrene prizeral. Sestrička nehovorila pravdu. Obe ramená ho po injekcii boleli. Ramenné svaly mal akoby stuhnuté a pomliaždené. Pri pohybe rukami len ťažko potlačil bolestivú grimasu. A Margie je dievča! Vydal sa za Glenom.</p>
<p>Glen Hardy bol zavalitý ôsmak. Stelesňoval typ mamľasa, z akého neskôr vyrastie hráč amerického futbalu, ale ktorý po neúspešnej kariére skysne a stučnie ako brav. Hlavu mu pokrývali ryšavé, ledabolo učesané kučeravé vlasy. Jeho otec vlastnil farmu na západnom konci mesta a Glen mal ruky samý sval.</p>
<p>Ktosi hodil Drobcovi loptu. Pustil ju na zem, ani na ňu nepozrel. Kráčal ku Glenovi Hardymu.</p>
<p>„Páni,“ zvolal Peter Lavoie, „Drobec ide na Glena!“</p>
<p>Správa sa rýchlo rozšírila. Skupinky chlapcov sa s predstieraným nezáujmom pohli smerom ku Glenovi, ktorý hral s niekoľkými kamarátmi futbal, pri čom pôsobil ako nemotorná opica. Hral v útoku. Silno a prudko kopal do lopty, ktorá sa po zasneženom dvore divoko kotúľala a odrážala.</p>
<p>V ten deň mala na dvore dozor pani učiteľka Fosterová. Stála na opačnom konci dvora a dohliadala na prvákov šantiacich na hojdačkách. Do nasledujúcich udalostí však nijako nezasiahla, aspoň nie spočiatku.</p>
<p>Glen sa obzrel a zbadal rozhnevaného Drobca. Odkopol loptu. Zastal a prekrížil si ruky na prsiach. Chlapci z oboch súperiacich tímov sformovali okolo neho polkruh. Všetko siedmaci alebo ôsmaci. Ani jeden však nebol taký veľký ako Drobec. Iba Glen bol väčší.</p>
<p>Štvrtáci, piataci a šiestaci nesmelo nasledovali Drobca. Pomaly sa za ním vliekli, naprávali si opasky, sebavedome si naťahovali palčiaky a čosi si medzi sebou hundrali. Chlapci na oboch stranách sa tvárili, akoby sa nič nedialo. Zatiaľ nikto nikoho nevyzval do boja.</p>
<p>„Čo chceš, ty chmuľo?“ začal Glen Hardy ľahostajným tónom. Vyrukoval s hlasom mladého, ale prechladnutého boha.</p>
<p>„Prečo si udrel Margie Thurlowovú do bolačky po ihle?“ opýtal sa Drobec.</p>
<p>„Lebo sa mi chcelo.“</p>
<p>„Aha,“ prikývol Drobec a zaútočil.</p>
<p>Skôr než sa stihol priblížiť, Glen ho dva razy udrel do tváre – buch, buch. Drobcovi vystrekla z nosa krv. Nato Glen ustúpil, snažil sa zachovať si výhodu prvej rany. Chlapci okolo nich spustili krik.</p>
<p>Drobec sa otriasol. Kvapky krvi okolo neho zafŕkali sneh.</p>
<p>„Sirota,“ zlomyseľne sa zaškľabil Glen. „Tupá, hlúpa, debilná sirota!“ Vzápätí uštedril Drobcovi úder rovno do stredu preliačeného čela. V tej chvíli mu do ruky vystrelila taká bolesť, že po úškľabku na jeho tvári nezostalo ani stopy. Drobec mal čelo tvrdé ako pancier, či s preliačinou alebo bez nej.</p>
<p>Na okamih zabudol ustúpiť. Drobec sa zahnal. Nevložil do úderu telo, použil len ruku, ako piest. Hánky vrazili Glenovi do úst. Ten skríkol. Rozsekol si pery o zuby. Začal krvácať. Krik okolo nich sa zosilňoval.</p>
<p>Glen s ústami plnými krvi prestal ustupovať. Z hlavy mu vyfučali všetky posmešky, ktorými chcel počastovať škaredého protivníka s preliačeným čelom. Prudko zaútočil a bezhlavo šermoval rukami na všetky strany.</p>
<p>Drobec sa zaprel v nohách a vyšiel mu naproti. Slabo, akoby z veľkej diaľky, k nemu doliehali výkriky a povzbudzovanie spolužiakov. Pripomínali mu štekot kólií v deň, keď si uvedomil, že Randy nezuteká a zaútočí.</p>
<p>Glen mu uštedril najmenej tri poriadne rany, ktoré ním silno zalomcovali. Zalapal po dychu, pričom mu zabehlo trochu krvi. Začalo mu zvoniť v ušiach. Zmohol sa však na protiúder, ktorého silu pocítil až v ramene. Odrazu Glenovi tiekla po brade a lícach krv. Vypľul zub. Drobec ho udrel ešte raz, opäť na to isté miesto. Glen zrúkol. Ako keď si dieťa privrie v dverách prst. Prestal okolo seba šermovať rukami. Mal úplne zdeformované ústa. Z opačného konca ihriska k nim uháňala učiteľka. Sukňa za ňou divoko povievala, kolená jej pri behu nadskakovali hore–dolu. Pískala na malej striebornej píšťalke.</p>
<p>Hoci Drobca neznesiteľne boleli miesta, kam mu sestrička pichla injekciu a neznesiteľne ho bolela aj päsť a hlava, rukou, ktorú si už vôbec necítil, udrel Glena ešte raz. Do úderu vložil zvyšok síl. Udieral tou istou rukou a rovnakou silou, akou zrazil k zemi Randyho. Úder dokonale sadol na Glenovu bradu. Ozvalo sa hlasné puknutie, ktoré okamžite utíšilo všetky výskajúce deti. Glen sa zapotácal a vyvrátil oči. Vzápätí sa mu podlomili kolená a zrútil sa na zem.</p>
<p>Zabil som ho, blyslo Drobcovi hlavou. Preboha, zabil som ho ako Randyho.</p>
<p>Lenže vtom sa Glen zamrvil a voľačo nezrozumiteľne zamrmlal, ako niekedy ľudia hundrú zo spánku. Učiteľka vrieskala, aby Drobec išiel ihneď dnu. Pri odchode z dvora ju začul, ako vraví Petrovi Lavoieovi, nech uteká do zborovne po lekárničku.</p><empty-line /><p>Domov ho poslali uprostred vyučovania. Ľadovým vrecúškom mu zastavili krvácanie z nosa, leukoplastom mu prelepili ucho a prikázali mu, aby šiel pešo na Bowieho statok. Čakalo ho približne sedem kilometrov. Po kúsku cesty si spomenul na zabudnuté vrecúško s desiatou. Pani Bowieová mu každé ráno pripravovala napoly preložený krajec chleba s arašidovým maslom a jablko. Žiadna sláva pre chlapca s jeho výškou, ale mal pred sebou dlhú cestu. A ako vravievaj John Cheltzman, <emphasis>Upite niečo ako nič, </emphasis>a to platí za každého počasia a sedem dní v týždni.</p>
<p>Keď sa vrátil po desiatu, nechceli ho pustiť do školy. Margie Thurlowová mu ju však priniesla. Oči mala ešte vždy červené od plaču. Hľadela naňho, akoby chcela čosi povedať, len nevedela ako. Drobec ju chápal, preto sa na ňu milo usmial, aby ju ubezpečil, že rozumie. Aj Margie sa usmiala. Hľadel na ňu len jedným okom, lebo druhé mal také opuchnuté, že ním takmer nič nevidel.</p>
<p>Keď prešiel na koniec školského dvora, obzrel sa, aby ju ešte raz uvidel, ale Margie už odišla.</p><empty-line /><p>„Ťahaj do kólne!“ prikázal mu Bowie.</p>
<p>„Ne!“</p>
<p>Bowie vypúlil oči. Trošku pokýval hlavou, akoby z nej chcel vytriasť zbytočné myšlienky. „Čo si povedal?“</p>
<p>„Nemóžte ma biť.“</p>
<p>„O tom rozhodujem ja. Ťahaj do kólne!“</p>
<p>„Ne!“</p>
<p>Bowie sa k nemu priblížil. Drobec ustúpil o dva kroky a zaťal napuchnutú päsť. Zaprel sa nohami a zaujal bojový postoj. Bowie zastal. Predstavil si Randyho. Zlomil mu krk ako zmrznutý cédrový konár.</p>
<p>„Padaj hore do izby, zasran jeden,“ dodal napokon.</p>
<p>Drobec poslušne odišiel. V kutici sa posadil na kraj postele. Počul Bowieho kričať do telefónu. Tušil, komu je krik určený.</p>
<p>Nezáležalo mu na tom. Ani za mak No záležalo mu na Margie Thurlowovej. Len čo si na ňu pomyslel, bolo mu do plaču. Nie však do hocijakého. Chcelo sa mu plakať tak ako vždy, keď zazrie osamoteného vtáka na telefónnom vedení. Ale nerozplakal sa. Radšej sa začítal do <emphasis>Olivera Twista. </emphasis>Poznal ho už naspamäť, dokázal by dokonca recitovať i slová, ktorým nerozumel. Za oknom štekali psy. Od hladu. Práve bol čas kŕmenia. Lenže nikto ho nezavolal, aby im odniesol žrádlo. Poslúchol by, ak by mu prikázali.</p>
<p>Čítal <emphasis>Olivera Twista, </emphasis>až kým neprišlo auto z Detského domova sestry Hettonovej. Šoféroval Kat, ktorému od zúrivosti sčerveneli oči. Jeho ústa pripomínali tenký pásik medzi nosom a bradou. Bowieovci stáli vedia seba v dlhom tieni januárového súmraku a nemým pohľadom vyprevádzali auto zo statku.</p>
<p>Keď dorazili do domova, Drobca prepadol odporný pocit z návratu na nenávidené miesto. Cítil sa, akoby si na seba natiahol mokré tričko. Musel si zahryznúť do jazyka, aby potlačil plač. Tri mesiace, a nič sa nezmenilo. Detský domov sestry Hettonovej bola stále rovnaká diera z<emphasis> </emphasis>tých istých červených tehál, ako keď odchádzal. V starých známych oknách svietilo staré známe žlté svetlo, ktoré dopadalo na zem, práve čerstvo pokrytú snehom. Na jar sa sneh roztopí, ale žlté svetlo zostane nezmenené.</p>
<p>Kat ho v riaditeľni vyšľahal remeňom. Drobec mu v tom mohol zabrániť, ale bol už unavený z toľkého boja. A navyše pochopil, že vždy sa nájde ktosi väčší a silnejší než on.</p>
<p>Len čo si Kat precvičil ruku, poslal Drobca do spoločnej spálne. John Cheltzman stál pri dverách. Okolo jedného oka mal fialový opuch.</p>
<p>„Čau, Drobec,“ privítal ho.</p>
<p>„Čau, Johnny. Kde máš škulky?“</p>
<p>„Je po nich,“ odvetil. Vtom zvolal: „Drobec, rozbili mi okuliare. Teraz nemôžem čítať.“</p>
<p>Drobec sa zamyslel. Bol smutný, že sa musel vrátiť, ale stretnutie s Johnnym, ktorý naňho čakal, ho potešilo. „Dáko ich dáme dokopy.“ Vtedy mu trklo. „Alebo víš čo? Po najbližšej fujavici pójdeme do mesta odhrabávať a zarobíme na nové.“</p>
<p>„Myslíš, že by to šlo?“</p>
<p>„Jasnačka. Šak na to, aby si mi písal úlohy, potrebuješ videť, no né?“</p>
<p>„Samozrejme, Drobec, samozrejme.“</p>
<p>Spoločne vošli do spálne.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>10</strong><strong>–</strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p>Centrum Apexu tvorilo rozľahlé námestie neďaleko hlavnej cesty. Honosilo sa jedným holičstvom, pobočkou organizácie amerických vojnových veteránov, železiarstvom, Kostolom Ducha Svätého, pivárňou a žltým semaforom. Nachádzalo sa len na skok od chalupy, z ktorej Drobec vyrazil hneď ráno po druhom vylúpení samoobsluhy Tima a Janet.</p>
<p>Mal namierené do malého železiarstva, kde za tridsať dolárov vrátane DPH kúpil hliníkový rozťahovací rebrík. Na boku mal červený štítok, na ktorom stálo: NÍZKA CENA, SPOKOJNOSŤ ZARUČENÁ.</p>
<p>Domov ho niesol prehodený cez plece. Nepozeral ani doprava, ani doľava. Vôbec mu nezišlo na um, že by si ho mohol niekto zapamätať. Georgeovi by niečo také neušlo, lenže ten tam nebol.</p>
<p>Rebrík bol pridlhý, určite sa nezmestí do kufra a len ťažko vojde na zadné sedadlá ukradnutého forda, no Drobec ho predsa len do auta vopchal, jedným koncom na miesto spolujazdca a druhým na miesto za ním, Po tom, čo sa postaral o rebrík, vošiel do domu, naladil si rozhlasovú stanicu s country hudbou a počúval ju až do západu slnka.</p>
<p>„George?“</p>
<p>Nik neodpovedal.</p>
<p>Uvaril kávu, vypil šálku a ľahol si. Zaspal pri piesni <emphasis>Fantóm 409. </emphasis>Keď sa prebudil, bolo už tma a z rádia sa ozýval len nepríjemný šum. Bolo štvrť na osem.</p>
<p>Drobec vstal a pripravil si niečo pod zub. Bolonský sendvič a kúsky ananásu z konzervy. Miloval konzervovaný ananás značky Dole. Mohol ho jesť trikrát denne a aj tak by sa ho neprejedol. Po ananáse ostal v konzerve sirup, ktorý vypil troma dlhými dúškami. Potom sa okolo seba poobzeral. „George?“</p>
<p>Nič.</p>
<p>Nepokojne sa mrvil na mieste. Chýbal mu televízor. Rádio sa nehodilo za nočného spoločníka. Ak by s ním bol George, iste by si zahrali partičku kariet. George ho zakaždým porazil, lebo Drobec nedával pozor na tromfy a nevedel si zrátať štichy. A ak by sa Georgeovi nechcelo, vždy si mohli zmiešať štyri balíčky kariet a zahrať si vojnu. George dokázal hrať vojnu aj celú noc, popíjať pritom pivo, nadávať na republikánov a rozprávať o tom, ako vydrbávajú s chudobnými (<emphasis>„</emphasis><emphasis>Prečo? Povím ti prečo! Z rovnakého dóvodu, z jakého si pes olizuje vlastné gule. Lebo móžu</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis>). </emphasis>Bez Georgea však nemal do čoho pichnúť. Raz ho učil pasians, ale už si nevedel spomenúť, ako sa hrá. Na únos decka bolo ešte priskoro.</p>
<p>V samoobsluhe zabudol ukradnúť zopár komiksov alebo porno–časopisov, ktorými by zahnal dlhú chvíľu.</p>
<p>Napokon sa začítal do starého čísla komiksu o X–menoch. George X–menom hovoril „pupušská banda v gumených pančuškách“. Drobec nechápal, prečo ich tak posmešne častuje.</p>
<p>Okolo trištvrte na osem znova zadriemal. Prebral sa o jedenástej s ťažkou hlavou a akoby len napol cesty do života. Keby chcel, mohol vyraziť, kým sa dostane do Ocoma Heights, bude dávno po polnoci, ale zrazu si prestal byť istý, či chce. Zrazu zostal až príliš vyplašený. Unos mu náhle pripadal nesmierne komplikovaný. Mal by si všetko ešte raz premyslieť. Urobiť si plán. Možno by mal najprv zistiť, ako sa dostane do domu. Vydať sa na obhliadku. Predstierať, že je z vodární alebo z elektrárne. Zhotoviť si mapku.</p>
<p>Mal pocit, že prázdna kolíska pri piecke sa mu posmieva.</p>
<p>Opäť zadriemal. Sníval sa mu ťažký sen, čosi o utekaní. Kohosi naháňal po opustenom nábreží. Nad mólom krúžili kŕdle škriekajúcich čajok. Nevedel presne, či naháňa Georgea alebo Johna Cheltzmana. A keď sa k utekajúcemu konečne priblížil až na dosah, postava otočila hlavu, aby sa naňho posmešne zaškerila. Vtedy zistil, že nenaháňal ani jedného z nich, lež MargieThurlowovú.</p>
<p>Len čo precitol, došlo mu, že oblečený prespal v kresle celú noc. Práve svitalo. V rádiu znovu začali vysielať. Henson Cargill spieval pieseň <emphasis>Preskoč povraz.</emphasis></p><empty-line /><p>Nasledujúci večer sa znova odhodlával vyraziť, no opäť nikam nešiel. Na ďalší deň vyšiel von a odhádzal sneh na zbytočne dlhej trase až k vzdialenému lesu. Sneh odpratával, až kým sa úplne nevyčerpal a nezacítil v hrdle krv.</p>
<p>Dnes v noci vyrazím, rozhodol sa, ale v tú noc sa mu podarilo zájsť len do neďalekej večierky, kde sa spýtal, či nedostali nové komiksy. Dostali, a tak si niekoľko kúpil. Tesne po večeri však hneď nad prvým zaspal a zobudil sa až po polnoci. Práve sa chystal na záchod, že sa vymočí, a potom už definitívne vyrazí, keď sa zrazu ozval George.</p>
<p>„George?“</p>
<p>„Nemáš na to gule, ha?“</p>
<p>„Ale mám…“</p>
<p>„Motáš sa po dome jak lišák, kerému pricvikli gule do dverí kurníka.“</p>
<p>„Ne, nemotám! Urobil som už kopu vecí. Zohnal som dobrý rebrík…“</p>
<p>„Iste aj zopár komiksov. Je fasa vysedávať na riti, počúvať posraté fidlikanie a čítať o supersilných bukvičákoch, čo?“</p>
<p>Drobec niečo zabrblal.</p>
<p>„Čo si povedal?“</p>
<p>„Nič.“</p>
<p>„Víš iste alebo si len dosratý povedať to nahlas?“</p>
<p>„Okej, povedal som, že ťa nigdo nežádal, aby si došel spátky.“</p>
<p>„Ale čo nepovíš? Ty nevďačný magor!“</p>
<p>„Počuvaj, George, ja sa…“</p>
<p>„Postaral som sa o teba, či ne? Uznávam, že ne pre tvoje modré oči. Bol si užitočný, ak ťa človek správne použil, ale bol som to ja, gdo vedel, jak na to. Už si zabudol? Nežili sme síce jak prasce v žite, ale nebolo na čo pindať. Dbal som, aby si si pravidelne menil spodky a občas sa osprchoval. Kto ťa drbal, že si máš čistiť poondené zuby?“</p>
<p>„Ty, George.“</p>
<p>„Na čo si sa, mimochodom, zase vysral, a preto ti začína smrdeť z huby, jak keby ti v nej skapal potkan.“</p>
<p>Drobec sa usmial. Nevedel si pomôcť. Páčilo sa mu, ako sa George vyjadruje.</p>
<p>„A keď si potreboval kurvu, zehnal som ti ju, ne?“</p>
<p>„Jasné, a jako bonus kvapavku.“ Šesť týždňov sa nemohol poriadne vymočiť, lebo pri tom zomieral od bolesti.</p>
<p>„Šak som ťa potom zebral k doktorovi.“</p>
<p>„Hej,“ uznal Drobec.</p>
<p>„Tak si mi to dlžný.“</p>
<p>„Nechcel si, aby som do toho išel.“</p>
<p>„No tak som zmenil názor. Ja som prišel s plánom na megazáťah a teraz mi to dlhuješ.“</p>
<p>Drobec sa na okamih zamyslel. Ako vždy, aj tentoraz išlo o dlhú a bolestivú chvíľu. Napokon z neho vystrelilo: Jako móže človek dačo dlhovať mŕtvemu? Ak by tadeto dagdo“ prešel a začul ma rozprávať sa samého ze sebu, myslel by si, že som blázen. Šak asi aj som.“ Vtom mu napadla ďalšia myšlienka: „Aj tvoj podíl ti bude na prd. Si mŕtvy!“</p>
<p>„Zato ty si živý, jak tu tak čučíš a počúvaš tie natvrdlé kovbojské sračky, čo? To je pre teba život, čítať hentie hovadiny a honiť si vtáka?“</p>
<p>Drobec očervenel ako paradajka a sklonil hlavu.</p>
<p>„V porádku, vyser sa na plán a vykrádaj ten istý obchod každý tretí, štvrtý týždeň, kým si na teba nesadnú a nedostanú ťa. A medzitým seď na riti a očumuj tú poondiatu kolísku a prázdnu postélku.“</p>
<p>„Postélku rozsekám na trísky.“</p>
<p>„Pozri na seba,“ povedal George a tón, ktorý mu znel z hlasu, bol viac než ľútostivý, ozýval sa z neho súcit. „Celý čas stále rovnaké gate. Zašťaté spodky. Potrebuješ sa oholiť a ostrihať si vlasy… a prestať vysedávať v tejto chatrči uprostred posratých lesov. My predsa fachčíme štýlovo. Zabudol si?“</p>
<p>„Odišel si a nechal si ma samého,“ odvetil Drobec.</p>
<p>„Lebo si sa správal jak magor. Lenže toto je ešte horší. Musíš zariskovať, inak skončíš zle. Päť, šesť rokov sa budeš kade––tade poflakovať. Potom ťa jedného pekného dňa dostanú a strčá do basy, kde si odsedíš zvyšek života. Dvojmetrový hlu–páčik, kerý si nedokáže ani len pravidelne čistiť zuby a meniť ponožky. Len ďalšá kopa odpratanej špiny.“</p>
<p>„Tak mi povedz, čo mám robiť, George.“</p>
<p>„Dokonči, čo sme začali.“</p>
<p>„Ale čo keď ma dostanú? Vyfasujem doživotí.“ Táto myšlienka mu ťažila myseľ viac, než si pripúšťal.</p>
<p>„To ti hrozí aj bez teho, ak dačo nezmeníš, nepočúval si ma, či čo? A víš, čo ešte? Tomu faganovi tým vlastne urobíš láskavosť. Aj keď si na to nebude pamätať, čo si určite nebude, dáš mu dačo, čím sa bude mócť po zvyšek života chvastať pred kamošmi z Country klubu. A tí, kerých okradneš, kradnú ovela vác. Ibaže, jak hovorí Woody Guthrie, atramentovým perom namísto zbrane.“</p>
<p>„Čo ak ma dostanú?“</p>
<p>„Nedostanú. Ak budeš mať problémy s peňázmi, ak budú označené, pójdeš do Bostonu a vyhladáš Billyho O’Sheu. Ale hlavne sa musíš zobudiť.“</p>
<p>„Kedy to mám urobiť, George? Kedy?“</p>
<p>„Keď sa zobudíš. Keď sa zobudíš. Zobuď sa. <emphasis>Vstávaj!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Drobec sa zobudil opäť v kresle. Komiksy ležali porozhadzované po zemi. Šliapal po nich topánkami. <emphasis>Och, George.</emphasis></p>
<p>Vstal a pozrel na lacné hodiny. Bolo štvrť na jednu. Na stene pri chladničke viselo zafúľané zrkadlo. Zohol sa a zahľadel sa doň. V škaredej tvári sa mu zračil des.</p>
<p>Obliekol si kabát, čiapku a na ruky natiahol palčiaky. Vyšiel von a zamieril do kôlne. Rebrík mal pripravený v aute. Fordku nevytiahol celé tri dni a tak mu chvíľu skapínala, kým ju naštartoval.</p>
<p>Za volantom si pomyslel: Idem do teho, George. Idem fachčiť.</p>
<p>George však neodpovedal. Drobec si natočil šilt čiapky na šťastnú stranu a vycúval z kôlne. Zabočil na hlavnú a vyrazil. Mieril do Occoma Heights.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>11</strong><strong>–</strong></p>
<p>S parkovaním v Ocoma Heights si nerobil starosti, hoci tam mali strážnu službu. George pripravoval túto časť plánu niekoľko mesiacov pred smrťou. Predstavovala jadro celého plánu.</p>
<p>Oproti usadlosti Gerardovcov, približne pol kilometra hore cestou, stál vysoký deväťposchodový vežiak. Apartmány v ňom patrili úspešným, mimoriadne úspešným pracujúcim, ktorých obchodné záujmy zahŕňali oblasť Portlandu, Portsmouthu a Bostonu. Na jednej strane bolo strážené parkovisko, špeciálne vyhradené pre návštevy. Keď sa Drobec priblížil k rampe, z malej búdky vystúpil chlapík a zazipsoval si vetrovku.</p>
<p>„Za kým idete?“</p>
<p>„Za pánom Josephom Carltonom,“ odvetil Drobec.</p>
<p>„V poriadku,“ odvetil strážnik. Drobcov neskorý príchod, bolo po druhej v noci, ho ani v najmenšom nevyviedol z rovnováhy. „Mám vás ohlásiť?“</p>
<p>Drobec pokrútil hlavou a ukázal strážnikovi červenú plastovú kartičku. Patrila Georgeovi. Ak by strážnik aj potom povedal, že musí brnknúť do bytu, ak by sa zatváril čo i len trocha podozrievavo, Drobec by okamžite vedel, že kartička už nie je platná, že zmenili farbu alebo niečo podobné, a pratal by sa odtiaľ svinským krokom.</p>
<p>Strážnik však len prikývol a vrátil sa do búdky. O sekundu neskôr sa zdvihla rampa a Drobec vošiel na parkovisko.</p>
<p>Joseph Carlton neexistoval, aspoň on o nijakom nevedel. George mu vysvetlil, že apartmán na ôsmom poschodí patrí partii chlapíkov z Bostonu, ktorý si v ňom zriadili ilegálnu herňu. George ich prezýval „írske hlavičky“. Občas v nej organizovali aj pracovné stretnutia, no oveľa častejšie sa tam stretávali s dievčatami, ktoré podľa Georgeových slov „šli na striedačku“. Väčšinou im ale slúžila na poker do trojky. George sa na ňom niekoľkokrát zúčastnil. Vďačil za to známosti s jednou írskou hlavičkou, Billym O’Sheom, ktorého poznal od malička. Billy O’Shea bol predčasne šedivý chlap s vyvalenými očami a modrastými perami. Georgea pre jeho hlas prezýval Rašpla. Z času na čas viedli dlhé rozhovory o všetkom a o ničom.</p>
<p>Drobec sprevádzal Georgea na dvoch kartárskych večierkoch, kde sa stávky šplhali do astronomických výšin. V oboch prípadoch pri pohľade na stôl s obrovskými sumami peňazí neveril vlastným očiam. George najprv vyhral päťtisíc dolárov, a vzápätí prehral dve tisícky. Práve blízkosť vežiaka k rezidencii Gerardovcov ho primäla seriózne rozmýšľať nad ich bohatstvom a ich malým dedičom.</p>
<p>Parkovisko pre návštevníkov bolo ponorené do tmy a úplne vyľudnené. V svetle jedinej lampy sa ligotala kopa odhrnutého snehu. Vŕšila sa pri vysokom pletenom plote zakončenom ostnatým drôtom oddeľujúcim parkovisko od dvojhektárového parku na druhej strane.</p>
<p>Drobec vystúpil z auta, prešiel k zadným dverám a vytiahol rebrík. Cítil sa oveľa lepšie, lebo konečne konal a činnosť mu vždy pomáhala. Zakaždým, keď sa rozhýbal, úplne zabudol na pochybnosti.</p>
<p>Rebrík preletel cez plot. Na druhej strane potichu dopadol do snehu a ako vo sne zdvihol jemný snehový poprašok. Potom ho Drobec začal preliezať, pričom si o ostnatý drôt roztrhol nohavice– Na druhú stranu sa zrútil ako vrece zemiakov a dopadol hlavou do snehového záveja, ktorý bol hlboký necelý meter. Úchvatný pohľad, na popukanie. Chvíľu sa na zemi hemžil ako chrobák na chrbte a nechtiac pritom vytvoril snehového anjela.</p>
<p>Zdvihol rebrík, zasunul si ho pod pazuchu a začal sa brodiť k hlavnej ceste. Z parku zamieril priamo k domu Gerardovcov. Na nič iné nedbal. Nevšímal si stopy, ktoré za sebou zanechával, zreteľné odtlačky podrážok ťažkých bagančí. George by ho na ne určite upozornil, no Drobec bol odkázaný sám na seba.</p>
<p>Zastal pri ceste a rozhliadol sa na obe strany. Nikde nikoho. Na protiľahlej strane vozovky sa medzi ním a tmavým domom vypínal zasnežený živý plot.</p>
<p>Prebehol na druhú stranu. Bežal prikrčený, akoby sa mal vďaka tomu stať neviditeľným, a prehodil rebrík za živý plot. Keď si ním prerážal priechod, akési svetlo, najbližšia pouličná lampa alebo možno jas hviezdy, ožiarilo striebristý pásik ťahajúci sa cez holé vetvičky živého plotu. Drobec sa naň pozorne zadíval a cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce.</p>
<p>Zastal tesne pred drôtom natiahnutým na tenkých kolíkoch z kovu, vzdialených od seba zopár centimetrov. Nešlo očividne o nič iné než o vodič napustený elektrinou, presne taký, akým mali Bowieovci obohnané pastviny. Každého, kto sa ho dotkne, poriadne kopne, ale len natoľko, aby si cvrkol do gatí, a zároveň spustí alarm. Šofér alebo strážnik či ktokoľvek iný zatiaľ privolá policajtov a bude po paráde. Na večné veky.</p>
<p>„George,“ zašepkal.</p>
<p>Kdesi nad ním sa ozval tichý šepot: „Preskoč ho, ty magor!“</p>
<p>Ustúpil dozadu, na oboch stranách cesty ľudoprázdno, a rozbehol sa oproti živému plotu. Tesne pred ním spojil nohy, odrazil sa a vymrštil telo do nešikovného rozčapeného skoku. Preletel vrchnou časťou plota a rozpleštil sa na druhej strane vedľa rebríka. Noha, ktorú si porezal, keď preliezal plot na parkovisku, zanechala na snehu a na niekoľkých vetvičkách kvapky krvi skupiny AB negatív.</p>
<p>Drobec sa pozbieral a rozhliadol okolo seba. Dom bol od neho vzdialený asi sto metrov. Za ním stála menšia budova, možno garáž alebo hosťovský domček či dokonca príbytok pre sluhov. Medzi ním a domom sa rozprestieral široký zasnežený trávnik. Ľahko by ho na ňom zbadali, keby v dome niekto ešte nespal. Drobec odovzdane pokrčil plecami. Ak v ňom niekto nespí, tak v ňom nespí, nič sa nedá robiť.</p>
<p>Schmatol rebrík a pobral sa k tieňu, ktorý vrhala jedna strana domu, kde sa zamýšľal ukryť. Keď sa k nemu dostal, čupol si, zadržal dych a zisťoval, či bude mať do činenia s poplašným zariadením. Nevidel ho. Dom bol ponorený do hrobového ticha, všetci tvrdo spali.</p>
<p>Na hornom poschodí si všimol približne desať okien. Ktoré z nich je správne? Ak to aj niekedy vedel, ak mu ho George ukázal, dávno naň zabudol. Dotkol sa tehál domu, akoby očakával, že budova začne dýchať. Nazrel do najbližšieho okna a zbadal veľkú nablýskanú kuchyňu. Pripomínala mu pilotnú kabínu vesmírnej lode <emphasis>Enterprise, </emphasis>Nočná lampa nad sporákom vrhala jemnú žiaru na kuchynskú linku a dlaždice. Drobec si zakryl dlaňou ústa. Zmocňovala sa ho nerozhodnosť. Aby ju zahnal, pohol sa po rebrík. Nesmel ostať nečinný, musel konať, hocičo, aj tú najtriviálnejšiu činnosť. Roztriasol sa.</p>
<p><emphasis>Doživotí! </emphasis>skríkol mu do ucha vnútorný hlas. <emphasis>Za toto vyfasuješ doživotí. Ešte neni neskoro, ehe stále móžeš</emphasis><emphasis>…</emphasis></p>
<p>„Drobec.“</p>
<p>Takmer vykríkol.</p>
<p>„Bársaké okno! Ak si nepamätáš, keré to je, musíš ísť naslepo.“</p>
<p>„Nemóžem, George. Dačo zhodím a rozbijem… začujú to a odbachnú ma… alebo…</p>
<p>„Musíš, Drobec. Nič iné ti neostáva.“</p>
<p>„Bojím sa, George. Chcem ísť domov.“</p>
<p>George mlčal. V istom zmysle mu však <emphasis>odpovedal</emphasis></p>
<p>Odistil západky, ktoré držali vysúvaciu časť rebríka, a roztiahol ho. Hlasno prerývano dýchal a vyfukoval obláčiky pary. Chvíľu mu trvalo, kým v palčiakoch západky opäť zaistil. Už sa stihol niekoľko ráz vyváľať v snehu, preto bol od hlavy po päty biely ako snehuliak či Yeti. Dokonca aj na šilte čiapky, ktorý mal stále vytočený na šťastnú stranu, prenášal malú hrudku snehu. Okrem cvaknutia západky na rebríku a jeho hlasného dýchania bolo všade úplne ticho. Sneh stlmil každý zvuk.</p>
<p>Hliníkový rebrík takmer nič nevážil. Bez námahy ho postavil. Posledná priečka siahala tesne pod okraj okna nad kuchyňou. Aby dosiahol na jeho kľučku, nemusí vyliezť až celkom hore.</p>
<p>Začal vystupovať. Cestou z neho opadával sneh. Rebrík sa v jednej chvíli náhle rozkýval, z čoho mu stuhla krv v žilách. Po niekoľkých sekundách sa však znova ustálil a Drobec mohol pokračovať. Sledoval, ako sa pred ním míňajú tehly, až kým nezastal pred rímsou. Nazrel do okna a zbadal spálňu.</p>
<p>V izbe videl manželskú posteľ. Spali v nej dvaja ľudia. Z tvárí im nevidel takmer nič, len biele rozmazané kruhy.</p>
<p>Chvíľu na nich pobavene hľadel. Na strach celkom zabudol. Vôbec nechápal, z akého dôvodu, veď nebol nadržaný, aspoň sa tak necítil, mu stvrdol penis. Jasne si uvedomoval, že hľadí na Josepha Gerarda III. a jeho ženu. Pozoroval ich, ale oni o tom nevedeli. Hľadel priamo do ich sveta. Videl ich skrine, nočné stolíky a ich veľkú manželskú posteľ. Zbadal aj obrovské zrkadlo, v ktorom sa zazrel, ako na nich z treskúcej zimy vyvaľuje oči. Pozeral sa a oni o tom nevedeli. Striaslo ho od vzrušenia.</p>
<p>Prinútil sa odvrátiť zrak a prezrel si vnútornú kľučku okna. Mala malú jednoduchú zasúvaciu haspričku, ktorá sa správnym nástrojom ľahko otvára. Hračka, povedal by George. Drobec, pravdaže, žiadny nástroj pri sebe nemal, no ani nepotreboval. Hasprička nebola zasunutá.</p>
<p>Sú bohatí, uvažoval. Sú nechutne bohatí a navyše odporní republikáni. Ja som možno magor, ale oni sú nechutní.</p>
<p>Drobec na priečke rebríka roztiahol nohy až po okraje, aby zvýšil účinok páky, a začal pritláčať na okno. Tlačil ho smerom nahor. Muž v posteli sa prehodil na druhú stranu, a tak radšej chvíľu počkal, nech sa Gerard III. vráti do ríše snov. Po chvíli sa znovu pustil do práce.</p>
<p>Začínal pomaly uvažovať o tom, či okno nie je nejako prilepené, čo by vysvetľovalo, prečo nie je hasprička zasunutá, keď s jemným puknutím povolilo. Drevo slabo zavŕzgalo. Drobec okamžite odtiahol ruky.</p>
<p>Premýšľal.</p>
<p>Musí konať rýchlo. Otvoriť okno, vliezť dnu a zatvoriť ho. Inak ich istotne zobudí studený januárový vzduch. Lenže zobudiť ich môže aj zvuk otváraného a zatváraného okna.</p>
<p>„Do teho, Drobec!“ ozval sa George naspodku rebríka. „Nezdržuj a pusti sa do teho!“</p>
<p>Drobec prestrčil prsty cez úzky otvor medzi dolným okrajom okna a rámom, v ktorom bolo zasadené. Začal ho zdvíhať. Okno sa otvorilo bez jediného vrznutia. Jednou nohou vstúpil do izby, potom dnu prestrčil zvyšok tela, otočil sa a zatvoril ho. Pri zatváraní okno zapraskalo a so zaklapnutím zapadlo do žliabka na dolnom okraji rámu. Zhrbený zmeravel. Bál sa otočiť a pozrieť na posteľ. Naťahoval uši v snahe zaznamenať i ten najslabší zvuk.</p>
<p>Nič.</p>
<p>Ale áno, predsa len niečo začul. Dokonca celé množstvo rozmanitých zvukov. Napríklad dýchanie. Dvaja ľudia za ním dýchali temer súčasne, akoby bicyklovali na tandeme. Slabučký praskot pružín na posteli. Tikot hodín. Jemný hukot, pravdepodobne kotol. A nakoniec vzdychy samotného domu, ktorý jestvuje už dobrých päťdesiat či sedemdesiatpäť rokov. Možno sto, dopekla. Pevne usadený na tehlových a drevených kostiach.</p>
<p>Drobec sa obrátil a pozrel na manželov. Žena bola do pása odokrytá. Vrch nočnej košele sa jej roztvoril a odhalil jeden prsník. Drobec z neho nevedel odtrhnúť zrak, uchvátený pravidelným nadvihovaním ženinej hrude a v jemnom prievane stvrdnutou bradavkou…</p>
<p>„Doboha, hýb sa, Drobec!“</p>
<p>Po špičkách sa pustil cez izbu. Vyzeral ako karikatúra milenca skrývajúceho sa pod posteľou, ktorý so zadržaným dychom a vypnutou hrudou, akú mávajú postavičky v kreslených filmoch, uniká.</p>
<p>Kútikom oka zazrel čosi zlaté.</p>
<p>Na jednom zo stolov stála trojica fotografií v zlatom ráme postavená do tvaru pyramídy. Naspodku bol Joe Gerard III. a jeho žena s tmavou pleťou. Nad nimi stál Gerard IV, bezvlasé dojča zabalené až po bradu v detskej deke. Na svet, kam ho priviedli iba nedávno, vypliešťal veľké čierne oči.</p>
<p>Drobec prešiel k dverám, otočil kľučkou, zastal a zvrtol sa. Zbadal, ako si žena položila na odhalený prsník ruku a zakryla ho. Jej muž spal horeznačky, ústa mal doširoka otvorené. Na okamih, skôr než stihol hlasno zachrápať a pokrčiť nos, pripomínal mŕtvolu. V Drobcovi vyvolal spomienku na Randyho, keď bezmocne ležal na zamrznutej zemi a vyskakovali z neho blchy a kliešte.</p>
<p>Za posteľou, na okennom parapete a na zemi zbadal hrudky snehu, pomaly sa topili.</p>
<p>Opatrne otváral dvere, pripravený prestať hneď pri najslabšom zavŕzganí. Dvere však nevydali nijaký zvuk. Len čo ich otvoril natoľko, aby mohol nimi prekĺznuť, vyšiel z izby. Ocitol sa v priestore pripomínajúcom čosi medzi chodbou a galériou. Pod nohami mal pekný hrubý koberec. Zavrel za sebou, prešiel do černejšej tmy pri stĺporadí a pozrel nadol.</p>
<p>Zbadal schodisko. Dvíhalo sa k nemu z rozľahlej vstupnej haly v dvoch elegantných krivkách. Vyleštená podlaha sa jemne leskla v mesačnom svite. Na opačnej strane chodby stála socha mladej ženy. Oproti nej, neďaleko seba, zazrel sochu mladého muža.</p>
<p>„Vyser sa na sochy, Drobec, ťahaj po decko. Ten rebrík tam trčí jak…“</p>
<p>Kúsok od Drobca, po jeho pravej ruke, sa schodisko zatáčalo na prvé poschodie. Otočil sa teda doľava a kráčal na koniec chodby. Okrem tlmeného šuchotu vlastných krokov na koberci nepočul ďalšie zvuky. Dokonca aj kotol akoby stíchol. Zmocnil sa ho strašidelný pocit.</p>
<p>Opatrne otvoril najbližšie dvere a nazrel do izby, uprostred ktorej stál veľký stôl a okolo neho steny s knihami, police preplnené tisíckami kníh. Na stole písací stroj a kopa papierov, ktorú pridŕžal kus čierneho lesklého kameňa. Na jednej stene visel obraz. Drobec na ňom rozoznal muža s bielymi vlasmi a zamračenou tvárou. Zdalo sa, že mu hovorí: <emphasis>Ty nehanebný zlodej. </emphasis>Zavrel a išiel ďalej.</p>
<p>Nasledujúce dvere ho doviedli do prázdnej spálne s posteľou, nad ktorou sa týčil baldachýn. Prikrývka na nej bola taká napnutá, že by sa na nej dal hrať biliard.</p>
<p>Pokračoval k susedným dverám. Po tele mu stekali pramienky potu. Nikdy si poriadne neuvedomoval čas, lenže tentoraz až príliš jasne. Ako dlho už sliedi v tomto spiacom a bohatom dome? Pätnásť minút? Dvadsať?</p>
<p>V tretej izbe narazil na ďalší spiaci pár. Žena v spánku stonala. Radšej rýchlo zavrel dvere.</p>
<p>Zašiel za roh. Čo ak musí vyjsť až na tretie poschodie? Tá myšlienka ho naplnila takou hrôzou, akú pociťuje v niektorých nočných morách (najčastejšie o Detskom domove sestry Hettonovej alebo o Bowieovcoch). Čo urobí, ak teraz ktosi rozsvieti a prichytí ho? Čo asi tak povie? Že prišiel ukradnúť rodinné striebro? Na druhom poschodí nebýva rodinné striebro. To vie aj magor.</p>
<p>V ostávajúcom úseku chodby boli ešte jedny dvere. Otvoril</p><empty-line /><p>ich a konečne našiel detskú izbu.</p>
<p>Chvíľu len zízal dnu. Ťažko sa mu verilo, že zašiel až tak ďaleko. Nie, nemarilo sa mu. Je blízko cieľa. Tá myšlienka mu naháňala strach. Chcelo sa mu zutekať.</p>
<p>Postieľka bola skoro taká istá, akú kúpil aj on. Na stenách videl postavičky Walta Disneyho. V izbe stál prebaľovací stolík, podstavec s krémami a púdrami a malý detský bielizník sýtej farby. Možno červenej alebo modrej. V tme ju nedokázal rozoznať. No predovšetkým tam spalo bábätko.</p>
<p>Drobec mal poslednú šancu zvrtnúť sa a utiecť. Ešte vždy môže neodhalený zdúchnuť a o jeho návšteve sa nik nedozvie. Nikdy by nezistili, akej pohrome sa vyhli. Len on by vedel. Možno by mohol vojsť dnu a položiť jednu zo svojich mohutných láb bábätku na čielko a potom zdupkať. Zrazu sa videl po dvadsiatich rokoch, ako v spoločenskej rubrike novín, ktorým George hovoril „noviny nenažratých pupkáčov a ufňukaných kuriev“, vidí meno Josepha Gerarda IV. a pod ním fotografiu mladého muža v saku objímajúceho mladú ženu v bielych šatách s kyticou kvetov v ruke. Článok oznamuje, že sa zosobášili a kam vyrazia na svadobnú cestu. Drobec sa zadíva na obrázok a pomyslí si: Och, kamoško, keby si len vedel…</p>
<p>Lenže keď prekročil prah detskej izby, vedel, že už necúvne.</p>
<p>My fachčíme štýlovo, George, prebleslo mu mysľou.</p>
<p>Bábätko spalo na bruchu, hlavičku malo otočenú nabok. Pod líčkom zasunutú ručičku. Pri dýchaní v pravidelných intervaloch nadvihovalo prikrývku, ktorou bolo zakryté. Hlavičku mu pokrývali jemné vlásky. Vedia nej, na vankúši, ležal červený cumlík.</p>
<p>Drobec sa natiahol, že bábätko zdvihne, ale náhle sa zháčil.</p>
<p>Čo ak sa rozplače?</p>
<p>V tej istej chvíli zbadal čosi, čo mu vytlačilo srdce až kamsi do úst. Vydesil ho malý aparát, komunikačné zariadenie, aké rodičia inštalujú do detských izieb, aby počuli, keď sa ich bábätká rozplačú. Druhá časť bude iste v matkinej či pestúnkinej izbe. Keby sa dieťatko rozplakalo…</p>
<p>Opatrne sa natiahol a zariadenie vypol. Červená žiarovka nad gombíkom zhasla. Pritom si kládol otázku, či tým neaktivuje alarm, ktorý začne pípať, ak sa zariadenie vypne. Ako výstraha.</p>
<p><emphasis>Pozor, pozor, drahá mamička. Pozor, pozor, milá pestúnka! </emphasis><emphasis>Vysielačka </emphasis><emphasis>je v háji! Práve ju vypol veľký tupý únosca. Opakujem, v dome je škaredý únosca. Rýchlo sem! A zoberte si veľkú pištoľ!</emphasis></p>
<p><emphasis>Do teho, Drobec! Nezdržuj a pusti sa do teho!</emphasis></p>
<p>Drobec sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Potom nadvihol prikrývku a obtočil ju okolo bábätka, keď ho dvíhal z postieľky. Opatrne si<emphasis> </emphasis>ho uložil do rúk. Dieťatko vzdychlo a pretiahlo sa. Otvorilo oči. Tichučko zamrnčalo. Vzápätí oči znova zatvorilo a opäť sa uvoľnilo.</p>
<p>Drobcovi odľahlo.</p>
<p>Otočil sa, vyšiel z dverí a vrátil sa na chodbu. Náhle mu došlo, že zachádza oveľa ďalej, než si pred chvíľou predstavoval. Prekračuje istú hranicu. Už sa nebude môcť brániť, že je len obyčajný zlodejík rodinného striebra. Dôkaz o hrôzostrašnom zločine mu spinká v náručí.</p>
<p>Zliezť dolu rebríkom s bábätkom v rukách neprichádzalo do úvahy a Drobec ani nič podobné nezamýšľal. Pustil sa k schodisku. Na schodoch nebol koberec ako na chodbe. Prvý dotyk s vylešteným drevom vydal hlasný, zreteľný a usvedčujúci zvuk. Zastal, nastražil uši a zmeravel v napätom očakávaní. Ticho, nikoho neprebudil.</p>
<p>Napriek tomu ho začali zrádzať nervy. Zdalo sa mu, že bábätko je čoraz ťažšie. Zmysly mu ochromila panika. Akoby tesne vedľa seba zacítil pohyb, najprv na jednej strane, potom na druhej. Každým krokom očakával, že bábätko precitne a rozplače sa. A ak raz začne plakať, zobudí celý dom.</p>
<p>„George,“ zahundral.</p>
<p>„Hýb sa,“ posúril ho George spoza chrbta. „Hýb sa, ale neutekaj. Rovno za zvukom mójho hlasu, starec.“</p>
<p>Drobec zostupoval po schodoch. Nedalo sa kráčať celkom potichu, ale ani jeden z ďalších krokov už nevydal taký hrôzostrašný zvuk ako ten prvý. Bábätko sa zamrvilo. Nevedel ho udržať v úplnej nehybnosti, nech sa snažil, ako chcel. Zatiaľ síce stále spalo, ale každú chvíľu…</p>
<p>Počítal. Päť krokov. Šesť. Sedem. Osem z Desatora. Gerardovci mali veľmi dlhé schodisko. Istotne špeciálne postavené pre dokonale vyobliekaných trtkov, aby mali po čom behať hore–dolu pri veľkých tancovačkách ako vo filme <emphasis>Odviate vetrom, </emphasis>zišlo mu na um. Sedemnásť. Osemnásť. Devät…</p>
<p>Na poslednom schode si nedal pozor a nemotornou nohou opäť trochu dupol. <emphasis>Prásk! </emphasis>Bábätku poskočila hlava. Krátko mrnklo, čo v nočnej tichosti zaznelo ako výstrel z dela.</p>
<p>Na poschodí sa rozsvietilo svetlo.</p>
<p>Drobec vypleštil oči. Do hrudi a brucha mu vystrelil adrenalín. Náhle stuhol. Pritlačil dieťa k sebe. Ako–tak sa mu podarilo rozhýbať stuhnuté končatiny a schovať sa v tieni schodiska. Nehybne stál s tvárou skrivenou napätím a strachom.</p>
<p>„Mike?“ ozval sa ospalý hlas.</p>
<p>Začul šuchot papúč, ktoré sa dovliekli k zábradliu priamo nad ním.</p>
<p>„Mikey–Mike, to si ty? Kde si, nezbedník jeden?“ Hlas, ktorý šepkal ako šepkári v divadle, aby nikoho nezobudil, sa ozýval rovno Drobcovi nad hlavou. Znel starecky a ufňukane. „Utekaj do kuchyne. Babka ti tam nachystala mištičku s mliečkom.“ Krátka odmlka. „Ak rozbiješ vázu, babka ti dá ráno po zadku.“</p>
<p>Ak by teraz decko či i len mrnklo…</p>
<p>Hlas nad Drobcom ešte čosi zamrmlal, ale tak nezrozumiteľne, že nerozumel, čo hovorí, a potom sa papuče odšuchtali preč. Nasledoval okamih vyčkávania, dlhý ako celé storočie, až napokon začul tiché buchnutie dverí. Na poschodí sa opäť zotmelo.</p>
<p>Drobec ticho stál a snažil sa ovládnuť triašku. Ak by sa roztriasol, asi by zobudil dojča. <emphasis>Určite </emphasis>by ho zobudil. Kde hľadať kuchyňu? Ako sa mu podarí odniesť aj dieťa, aj rebrík naraz? A čo ten elektrický drôt? Hľa.. <emphasis>Ako</emphasis><emphasis>…</emphasis><emphasis> Kde</emphasis><emphasis>…</emphasis></p>
<p>Pohol sa, aby utíšil otázky. Zakrádal sa halou, zohnutý nad bábom v prikrývke ako tulák so zrolovanou karimatkou. Zbadal polootvorené dvojkrídlové dvere so sklenou výplňou, za. ktorými sa leskli vyleštené dlaždice. Vošiel nimi do jedálne.</p>
<p>Ocitol sa v obrovskej miestnosti s mahagónovým stolom, ktorý mal za úlohu uniesť na Deň vďakyvzdania najmenej stokilovú morku a každú sobotu tony šťavnatých biftekov. Za sklenými dverami štýlového príborníka sa ligotal čínsky porcelán. Drobec prešiel popri ňom ako prízrak, ani na okamih sa nezastavil, no i tak ho pri pohľade na veľký stôl a zástup stoličiek s vysokými operadlami prepadol pocit nenávistného odporu. Ešte príliš živo si pamätal časy, keď na kolenách drhol dlážky. George vravel, že nebol prvý ani posledný. A nielen v Afrike. Podľa Georgea ľudia ako Gerardovci predstierajú, že ľudia ako Drobec neexistujú. Tak čo keby sme im namiesto ich fagana strčili do postieľky plastovú bábiku? Potom uvidíme, či budú predstierať, že vidia živé decko. Rád by som týchto majstrov pretvárky videl v skutočnej akcii.</p>
<p>Na vzdialenom konci jedálne boli posuvné dvere. Vošiel nimi do kuchyne. Cez okno vedľa sporáka, ktorého sklá pomaľoval mráz, si všimol nohy rebríka.</p>
<p>Hľadal miesto, kde by mohol položiť dieťatko, kým otvorí okno. Okenné parapety boli síce široké, lenže nie toľko, koľko potreboval. A uložiť bábätko na sporák sa mu nepozdávalo, hoci bol vypnutý.</p>
<p>Do očí mu zrazu udrel pletený nákupný košík visiaci na kľučke dverí do komory, dostatočné veľký, hlboký a s rúčkami. Zvesil ho a položil na malý servírovací vozík, čo stál pri stene v rohu kuchyne. Vložil doň dieťa, ktoré sa iba nepatrne zahniezdilo.</p>
<p>Rýchlo skočil k oknu, otvoril ho, no narazil na ďalšie, ochranné okno. Na poschodí nemali ochranné okná. A toto navyše priskrutkovali k rámu.</p>
<p>Začal prehľadávať skrinky a zásuvky. V jednej, ktorá sa nachádzala pod kuchynskou linkou, našiel kôpku elegantných utierok na riad. Jednu z nich vybral. Bol na nej americký orol. Omotal si ju okolo ruky v rukavici a rozbil spodnú časť okennej tabule. Sklo sa rozbilo bez väčšieho lomozu. V okne ostala široká zubatá diera. Začal odlamovať ostré špice skla smerujúce do stredu diery ako veľké sklené pazúry.</p>
<p>„Mike?“ potichu zavolal starý známy hlas. Drobec zdrevenel. Hlas neprichádzal zhora, ale z…</p>
<p>„Mikey, čo si zase rozbil?“</p>
<p>… haly a blížil sa…</p>
<p>„Zbuntošíš celý dom, nezbedník jeden.“</p>
<p>… k nemu…</p>
<p>„Zavriem ťa do pivnice, ak si niečo zničil.“</p>
<p>Vtom sa roztvorili dvere a za baterkou v tvare sviečky sa objavila ženská silueta. Drobec mal dojem, že vidí postaršiu ženu, ako sa pomaly vlečie a zo všetkých síl sa snaží nešramotiť. Zdalo sa, že má natáčky, silueta jej hlavy vyzerala ako gebuľa mimozemšťana. Vtom si ho všimla.</p>
<p>„Kto…“ Len jedno slovo, nič viac. Vzápätí jej tá časť mysle, ktorá slúži v prípadoch pohotovosti, hoci stará, no ešte čulá, napovedala, že rozprávanie v danej situácii asi nebude najvhodnejšia voľba. Nadýchla sa teda k výkriku.</p>
<p>Drobec ju však umlčal, skôr než stihla zakričať. Udrel ju tak silno ako Randyho a Glena Hardyho. Dva razy nerozmýšľal, rozhodol zaňho strach. Stará pani sa zosypala na zem, baterka dopadla vedľa nej. Žiarovka sa pri dopade rozletela na tisíc kúskov. Ozvalo sa tlmené puknutie. Žena sa natiahla cez prah dverí, jednou polovicou tela v kuchyni, druhou v jedálni.</p>
<p>Odkiaľsi zaznelo hrdelné a žalostné zamraučanie. Drobec zastonal a obzrel sa. Z tmy pri spodku chladničky naňho hľadel pár zelených očí.</p>
<p>Vrátil sa k oknu a povyrážal zvyšok sklených ostňov. Keď ich odstránil, pretiahol sa cez dieru, ktorú urobil do spodnej časti ochranného okna, a nastražil uži.</p>
<p>Ticho.</p>
<p>Aspoň zatiaľ.</p>
<p>Na snehu sa ligotali úlomky skla ako kúsky rozbitého sna.</p>
<p>Drobec odtiahol rebrík od múru, uvoľnil západky a zložil ho. Pri skladaní rebrík nechutne zaškrípal. Drobec takmer vykríkol. Len čo západky opäť zaistil, schmatol ho a rozbehol sa preč. Vybehol z tieňa domu, prebehol polovicu zasneženého trávnika, keď si náhle uvedomil, že nezobral dieťa. Nechal ho ležať v košíku na servírovacom vozíku. Ruka, v ktorej niesol rebrík, mu úplne zdrevenela. Pustil ho do snehu. Otočil sa a pozrel na dom.</p>
<p>Na poschodí ktosi zasvietil.</p>
<p>Na okamih sa rozdvojil. Jeden Drobec upaľoval k ceste <emphasis>jak s nasolenou, </emphasis>povedal by George, a druhý sa vracal. Ani za svet sa nevedel rozhodnúť. Napokon vyrazil k domu. Bežal rýchlo, špičkami topánok odkopával hrudky snehu.</p>
<p>Na ostrom kúsku skla, ktorý neodrazil z rámu v spodnej časti ochranného okna, si roztrhal rukavicu a rozrezal dlaň, no v chvate nič necítil. Keď opäť preliezol do kuchyne, schmatol košík, nebezpečne ním mykol, len–len že z neho bábätko nevysypal.</p>
<p>Na poschodí začul spláchnuť záchod. V Drobcových ušiach znel hukot vody ako hrom a blesky.</p>
<p>Cez rozbité okno najprv prestrčil košík s dieťaťom a potom vyliezol sám. Ani na sekundu nepozrel za seba, na mŕtvu hmotu medzi posuvnými dverami. Vonku chvíľu bojoval s rebríkom, keď ho dvíhal jednou rukou, potom zobral košík a <emphasis>vzal </emphasis><emphasis>no</emphasis><emphasis>hy </emphasis><emphasis>na</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>plecia.</emphasis></p>
<p>Dobehol k živému plotu, zastal a skontroloval dieťa. Spalo ako zarezané. Joe IV. netušil, že ho práve unášajú. Drobec sa obzrel na dom. Svetlo na poschodí už nesvietilo.</p>
<p>Položil košík na zem a prehodil rebrík cez živý plot. Znenazdania na ceste blysli svetlá.</p>
<p>Čo ak sa blíži policajná hliadka? Preboha, čo urobí?</p>
<p>Prikrčil sa do tieňa živého plota a s údesom si uvedomil, aké výrazné musia byť šľapaje, ktoré za sebou zanechal krížom cez zasnežený trávnik. Iné stopy na ňom neboli.</p>
<p>Auto sa priblížilo, predné svetlá namierilo priamo naňho, no vzápätí pomaly zahlo a šofér ani len nespomalil.</p>
<p>Drobec sa vystrel, zdvihol košík aj s korisťou a rozbehol sa k živému plotu. Voľnou rukou odhrnul časť vetvičiek a prestrčil ňou košík. Skúšal ho posunúť na druhú stranu. Nemohol ho však celý čas držať v ruke, nemal ju dostatočne dlhú. Musel ho kúsok hodiť. Keď mäkko dopadol do snehu, bábätko si strčilo do úst prštek a začalo si ho cmúľať. Drobec si v svetle pouličnej lampy všimol, ako špúli ústa. Špúli a uvoľňuje. Takmer ako ryba. Nočný mráz mu zatiaľ neprekážal. Zabalil ho do teplej prikrývky, z ktorej mu okrem hlavičky a ručičky nič nevytŕčalo.</p>
<p>Drobec sa predral plotom, preskočil kábel poplašného zariadenia, chytil rebrík a zdvihol košík. Rýchlym krokom prešiel na druhú stranu cesty. Potom upaľoval krížom cez park, kade prišiel. Pri plote, ktorý obkolesoval parkovisko, rebrík opäť vztýčil (už ho však nemusel rozťahovať) a vyliezol naň s košíkom v ruke.</p>
<p>Obkročmo sa postavil na plot. Napnutými a zovretými nohami skúšal udržať rovnováhu. Došlo mu, že ak zovretie povolí, jeho rozkroč prežije najkrajšie prekvapenie v živote. Jediným pohybom, ale s vypätím všetkých síl a sotva lapajúc po dychu, voľnou rukou prehodil rebrík z jednej strany plota na druhú. Chvíľu sa kolísal, strácal stabilitu, ale napokon zastal a oprel sa o plot zo strany parkoviska. Vtom mu zišlo na um, či ho náhodou niekto nepozoruje. Vskutku zbytočná obava. Čo by proti tomu mohol urobiť? Rozbolela ho porezaná ruka. Na dlani cítil nepríjemné pulzovanie.</p>
<p>Narovnal rebrík, potom na jeho vrchnú priečku položil košík a pravou rukou ho pridržiaval. Opatrne stúpil na jeden z nižších štebľov. Rebrík sa mierne rozkýval. Drobec znehybnel, čím sa mu ho podarilo stabilizovať.</p>
<p>Zišiel po ňom aj s košíkom v jednej ruke. Keď stál na zemi, chytil rebrík pod pazuchu a vykročil k fordke.</p>
<p>Bábätko uložil na sedadlo spolujazdca. Prešiel k zadným dverám a horko–ťažko napchal rebrík na zadné sedadlá. Potom si sadol za volant.</p>
<p>Lenže odrazu nevedel nájsť kľúč. Nemal ho ani v jednom z vreciek na nohaviciach. Ani v kabáte. Už sa ho zmocňoval panický strach, že mu kdesi cestou vypadol a musí sa vrátiť za plot, keď ho zrazu zbadal visieť zo zapaľovania. Zabudol ho vytiahnuť. Dúfal, že George si tento kiks nevšimol. A Drobec sa mu ním rozhodne nebude chvastať. Ani za svet.</p>
<p>Naštartoval auto a schoval košík pod sedadlo. Priviezol sa k búdke s rampou, z ktorej vyšiel strážnik. „Čože tak skoro?“</p>
<p>„Nanič karty,“ odvetil Drobec.</p>
<p>„Poznám, to sa občas pritrafí aj ženatým. Dobrú noc. Dúfam, že nabudúce budete mať väčšie šťastie.“</p>
<p>„Dikes,“ odvetil Drobec.</p>
<p>Pri výjazde z parkoviska zastal. Poobzeral sa na obe strany a vyrazil k Apexu. Pozorne dodržiaval prikázanú rýchlosť, lenže nebolo treba, lebo po policajtoch nikde ani stopy.</p>
<p>V okamihu, keď odbočoval na príjazdovú cestu k chalupe, malý Joe precitol a rozplakal sa.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>12</strong><strong>–</strong></p>
<p>Drobec po návrate do Detského detského domova sestry Hettonovej sekal dobrotu. Hlavu držal poslušne sklonenú a jazyk za zubami. Chlapci, ktorých na začiatku s Johnom poznali ako najväčších sekáčov, ústav opustili, a to buď preto, lebo odišli do práce, na učňovky, alebo do armády. Drobec vyrástol o ďalších osem centimetrov. Na hrudi mu vyrazili prvé chlpy. Rozkrok mu bujne zarástol, čo mu rovesníci tajne závideli. Nastúpil na freeportskú strednú školu, kde sa mu vcelku darilo, lebo tam nemal veľa matematiky.</p>
<p>Martinovi Katslawovi predĺžili pracovnú zmluvu. Prísne a pozorne pozoroval Drobca prichádzať i odchádzať. Už ho nezavolal do riaditeľne, hoci Drobec vedel, že by mohol. Keby mu Kat s remeňom v ruke opäť prikázal, aby sa prehol, bol si istý, že by ho poslúchol. Inak by letel rovno do prevýchovného strediska v North Windhame, do všeobecne známej a obávanej polepšovne.</p>
<p>Lenže Drobec už Katovi nedal ďalší dôvod na výprask. Každý pracovný deň trávil v škole, a preto jediný kontakt s ním predstavoval rozhlas, ktorým na chlapcov každé ráno a každý večer pred spaním vybľakoval.</p>
<p>V Detskom domove sestry Hettonovej sa deň začínal tým, čo Martin Katslaw nazýval homílie <emphasis>(Homílie debílie, </emphasis>ako vravieval John, keď mal dobrú náladu), a končil citátom <emphasis>z </emphasis>Biblie.</p>
<p>Život plynul monotónnym tempom. Keby Drobec chcel, mohol sa stať vodcom chovancov, najväčším frajerom zo všetkých, ale nechcel. Také niečo nemal v krvi. Radšej sa snažil byť ku všetkým milý, hoci každému, kto nedá pokoj jeho kamošovi Johnnymu, sľuboval, že dostane po gebuli. Po Drobcovom návrate Johnymu svitlo na zlaté časy.</p>
<p>A potom, jedného letného večera, keď mal Drobec štrnásť rokov, hoci pri dobrom svetle vyzeral na dvadsať, sa voľačo prihodilo.</p>
<p>Chlapci, ktorí nemali priveľa dépečiek, disciplinárnych pokarhaní, mohli každý piatok ísť na vychádzku do mesta, kam ich rozvážal starý žltý autobus. Niektorí z nich sa v meste len bezcieľne ponevierali po hlavnej ulici, iní vysedávali na námestí či fajčili v bočných uličkách. V meste bola biliardová herňa, do ktorej však mali zakázaný vstup, lebo nespĺňali predpísaný vekový limit. Okrem nej tam bolo kino Nordica, kde si mohli chovanci, ktorí mali peniaze na lístok, pozrieť, ako za mlada vyzerali Jack Nicholson, Warren Beatty alebo Clint Eastwood. Zopár chlapcov si zarábalo peniaze roznášaním novín. Ďalší v lete kosili trávniky alebo v zime odhŕňali sneh. Niekoľkí mali prácu priamo v domove sestry Hettonovej.</p>
<p>Drobec patril práve k tým chovancom, ktorí pracovali v domove. Mal postavu muža, obra, a tak ho správca využíval na výpomoc pri rôznych ťažkých a špinavých prácach. Martin Katslaw pre to škrípal zubami, ale Frank Therriault si z kuvikania takého klauna nerobil ťažkú hlavu. Pozdávali sa mu Drobcove široké plecia. Keďže sám toho veľa nenahovoril, vyhovoval mu aj Drobcov spôsob komunikácie, ktorý sa obmedzoval na strohé odpovede typu „áno“ a „nie“, k čomu zväčša už nič ďalšie nedodával. A chlapec nič nenamietal proti ťažkej fyzickej práci. Celé popoludnie vynášal po rebríku štyridsaťkilové vrecia s cementom alebo so šindľami. Bez reptania prenášal po schodoch školský nábytok či zariadenie do kabinetov. Občas sa vôbec nedal zastaviť. A čo na ňom bolo zo všetkého najlepšie? Therriaultovi sa zdalo, že je bezvýhradne spokojný s dolárom šesťdesiat na hodinu. Správca na ňom zarobil šesťdesiat dolárov týždenne. Našetril tak žene na luxusný kašmírový pulóver. Keď jej ho dával, priznala sa, že je očarená.</p>
<p>Aj Drobec bol očarený. Zarábal bohovských tridsať dolárov týždenne, čo mu bohato stačilo na kino a také množstvo limonády, pukancov a cukríkov, že ich ledva zmastil. S radosťou kupoval lístky aj pre Johna, považoval to za úplnú samozrejmosť. Rád by mu doprial aj sladkosti, ale Johnovi väčšinou stačil iba lístok. Každý film nesmierne prežíval s ústami otvorenými dokorán. Po očarujúcich zážitkoch potom zvykol písať príbehy, ťažkopádne poviedky, odpozerané z filmov. Medzi rovesníkmi si vďaka nim získal určitú dávku obľúbenosti. Chlapci z domova neznášali bifľošov a kockaté hlavy, obdivovali však istú formu bystrosti. A mali radi príbehy, priam po nich dychtili.</p>
<p>Na jednom z výletov videli film o upíroch. Volal sa <emphasis>Návrat zo záhrobia. </emphasis>Johnova verzia tejto filmovej klasiky sa končila scénou, v ktorej gróf Igor Jorga odtrhne hlavu polonahej krásavici so <emphasis>„</emphasis><emphasis>šťavnatými prsami, veľkými jak dva melóny, </emphasis>strčí si ju pod pazuchu a skočí do rieky Jorba. Johnovo umelecké dielo nieslo pozoruhodne vlastenecký <emphasis>názov Jorga vás sleduje.</emphasis></p>
<p>Ale v osudný letný večer John odmietol ísť do kina, hoci opäť hrali horor. Mal hnačku. Ráno a poobede musel utekať až päťkrát. Nepomohla ani polovica balenia čierneho uhlia z lekárničky (v tajomnej skrinke na prvom poschodí). Mal pocit, že hnačku ešte ani zďaleka nemá za sebou.</p>
<p>„Ale póď,“ lanáril ho Drobec. „V Nordice majú parádne hajzle. Už som v nich raz sral. Lofneme si tesne k východu.“</p>
<p>Nakoniec ho prehovoril. Napriek hrozivým zvukom v črevách nastúpil s Drobcom do autobusu. Sadli si dopredu, za šoféra. Už si mohli vyberať, veď konečne patrili k najstarším chovancom.</p>
<p>Počas reklám John pokojne sedel, no len čo na plátne zažiarilo logo spoločnosti Warner Bros., postavil sa, prekĺzol okolo kamaráta a komicky poskakujúc vyštartoval hore uličkou. Drobec s ním súcitil, ale nedalo sa nič robiť. Zameral pozornosť na plátno, kde sa v scenérii, ktorá pripomínala mainskú púšť, ibaže v nej boli pyramídy, práve zdvihla piesková búrka.</p>
<p>Netrvalo dlho a film ho celkom pohltil. Sústredene pozeral a mračil čelo.</p>
<p>Ked’ si k nemu John opäť prisadol, Drobec si ho sprvu vôbec nevšimol. Obrátil sa k nemu až po tom, čo ho začal poťahovať za rukáv a šepkať: „Drobec! Drobec! Doriti, Drobec!“</p>
<p>Konečne z filmu precitol ako spáč z tvrdého spánku. „Čo je? Čo ti je? Posral si sa?“</p>
<p>„Ale čoby. Pozri na toto!“</p>
<p>Drobec zasklili na vec, ktorú John ukrýval tesne pod sedadlom. V ruke držal peňaženku.</p>
<p>„Páni! Odkadial.</p>
<p>„Pssst!“ zahriakol ich ktosi z radu pred nimi.</p>
<p>„… <emphasis>to </emphasis>máš?“ dokončil Drobec pošepky.</p>
<p>„Z hajzla,“ šepol John. Triasol sa vzrušením. „Asi niekomu vypadla z gatí, keď si sadal na misu. Sú v nej prachy. Kopa prachov!“</p>
<p>Drobec chytil peňaženku, ale dával pozor, aby si ju nik nevšimol. Nazrel do nej. Pocítil, ako mu zaplesalo srdce. Vzápätí akoby mu poskočilo a potom vyskočilo až kamsi do hrdla.</p>
<p>Peňaženka bola napchaná bankovkami. Jedna, dve, tri päťdesiatdolárovky. Štyri dvacky. Niekoľko päťdolároviek a zopár drobných.</p>
<p>„Nevím ich zrátať,“ zašepkal. „Kolko tam je?“</p>
<p>John slávnostne zvýšil hlas, ale nik si ho nevšimol. Na plátne práve ohavná príšera naháňala krásku v krátkych šortkách a obecenstvo vzrušene híkalo. „Dvestoštyridsaťosem bubákov.“</p>
<p>„Doparoma!“ zahromžil Drobec. „Ešte máš tú díru vo futre kabáta?“</p>
<p>„Hej.“</p>
<p>„Strč ju do nej. Možno nás budú pri východe prekutrávať.“</p>
<p>Nik nikoho neprehľadával. A po Johnovej hnačke ani chýru, ani slychu. Akoby mu toľké peniaze vyčistili črevá.</p><empty-line /><p>V pondelok ráno kúpili od Stevieho Rossa, ktorý roznášal noviny, výtlačok portlandského <emphasis>Press Heraldu. </emphasis>Schovali sa za búdu s náradím a v novinách nalistovali inzertnú prílohu. John povedal, že práve v nej treba hľadať. Straty a nálezy boli na strane tridsaťosem. A medzi STRATENÝM francúzskym pudlíkom a NÁJDENÝM párom dámskych rukavíc stálo:</p>
<p><emphasis>STRATIL </emphasis>som čiernu koženú peňaženku. Pri priečinku na fotografie sú vyšité iniciálky RKF. V prípade nálezu volajte, prosím, na číslo 555–0928 alebo napíšte na P. O. Box 592, prípadne na adresu redakcie novín. ZA VRÁTENIE PONÚKAM ODMENU.</p>
<p>„Odmena!“ skríkol Drobec a štuchol lakťom Johna do boka.</p>
<p>„Iste,“ povedal John a pošúchal si miesto, kam ho kamarát udrel. „Zavoláme tomu chlapíkovi, dostaneme desať dolárov a frčku do nosa. BN!“ BN znamenalo bohovský nápad.</p>
<p>„Aha.“ Slovo <emphasis>odmena </emphasis>v Drobcovej mysli žiarilo zlatou farbou a siahalo až kamsi k nebesiam. Po Johnovej poznámke sa zosypalo ako domček z karát. „Tak čo urobíme?“</p>
<p>Prvýkrát Johna oslovil ako vodcu. Dvestoštyridsaťosem dolárov bol pre Drobca obrovský problém. Ak človek nájde zopár drobných, kúpi si kokakolu, a má po starostiach. Ak nájde dva doláre, zájde do kina. Pri väčšej sume, namáhal mozgové závity, by sa dalo nasadnúť na autobus, odviezť sa až do Portlandu a ísť do kina tam. Ale na dvestoštyridsaťosem dolárov bola jeho predstavivosť prikrátka. Ešte mu zišlo na um, že by si kúpil dačo na oblečenie. Lenže jemu na šatách vôbec nezáležalo.</p>
<p>„Zdrhnime,“ navrhol John a od vzrušenia mu zbledla úzka tvár.</p>
<p>Drobec sa zamyslel. „Myslíš, jakože… na furt?“</p>
<p>„Ale nie, len kým všetko neminieme. Spravíme si výlet do Bostonu… budeme jesť v skutočných reštikách a nie v pajzloch ako u Mickeyho D… budeme spať v hoteli… skočíme na bejzbalový zápas… a… a…“</p>
<p>Nemohol pokračovať, lebo ho dočista premohla radosť. Vrhol sa na Drobca, rehotal sa a mlátil ho do chrbta. Jeho chatrné telo bolo ľahké a pevné. Keď pritláčal tvár Drobcovi na líce, mal ju rozpálenú ako platnička na sporáku.</p>
<p>„Prečo ne?“ povedal Drobec. „Bude sranda!“ Potom sa opäť zamyslel. „Dopekla, Johnny, Boston? Boston!“</p>
<p>„No nebude to bomba?“</p>
<p>Obaja sa rozosmiali. Drobec behal s Johnnym na chrbte okolo búdy s náradím a ten ho neprestával štuchať do rebier. Už dlho sa toľko nenasmiali. Napokon sa na Johnov pokyn upokojili.</p>
<p>„Dakto nás začuje alebo uvidí. Daj ma dolu.“</p>
<p>Drobec pozbieral časti novín, ktoré sa rozleteli po okolí. Poskladal ich a vopchal do zadného vrecka na nohaviciach. „Kedy vyrazíme, Johnny?“</p>
<p>„Chvíľu musíme počkať. Také tri dni. Potrebujeme pripraviť plán a musíme dávať bacha. Ak si nedáme pozor, chytia nás, skôr než opustíme mesto. A dovlečú naspäť. Chápeš, o čom hovorím?“</p>
<p>„Jasné. Ale ja nevím robiť plány, Johnny.“</p>
<p>„Nevadí. Väčšiu časť som už vymyslel. Dôležité bude, aby si mysleli, že sme sa šli ožrať, lebo tak to robia všetci, čo zdrhnú z tejto diery, jasnačka?“</p>
<p>„Jasnačka.“</p>
<p>„Ibaže my máme bubáky, jasnačka?“</p>
<p>„Jasnačka.“</p>
<p>Drobca znovu posadla bláznivá nálada a začal Johnnyho drgať do chrbta, div ho nezrazil na zem.</p><empty-line /><p>S útekom vyčkali do budúcej stredy. Voľba padla na noc zo stredy na štvrtok Medzi tým John zavolal na portlandskú stanicu a zistil, že autobus do Bostonu odchádza každé ráno o siedmej. Z Detského domova sestry Hettonovej utiekli niečo po polnoci. John navrhol, že hoci budú musieť šliapať približne dvadsaťštyri kilometrov, urobia lepšie, ak do Portlandu prejdú pešo, lebo stopovaním by mohli vzbudiť pozornosť. Dve decká, čo uprostred noci stopujú na diaľnici autá, musia byť len utečenci, nič iné. Začala sa sezóna útekov.</p>
<p>Útek odštartovali cez núdzový východ. Pri každom zarachotení plechu požiarneho schodiska sa im zježili vlasy, a keď došli k najnižšiemu poschodiu, zoskočili na zem. Potom sa pustili krížom cez ihrisko, kde Drobec pred mnohými rokmi schytal prvé nováčikovské nakladačky. Pri pletivovom plote na konci ihriska pomohol Johnovi preliezť na druhú stranu. Pod teplým augustovým mesiacom dobehli k ceste a vydali sa do mesta. Vždy, keď ich zozadu alebo spredu prekvapili svetlá okoloidúceho auta, skočili do kríkov pri okraji vozovky.</p>
<p>Na Kongresovú ulicu dorazili okolo šiestej ráno. Drobec stále čulý a vzrušený, John s kruhmi pod očami. Balík peňazí niesol Drobec vo vrecku nohavíc. Peňaženku odhodili cestou do kríkov.</p>
<p>Po príchode na autobusovú stanicu sa John zvalil na lavičku. Drobec si prisadol. Kamarátove líca opäť sčerveneli, lenže nie od nadšenia. Zdalo sa, že má ťažkosti s dýchaním.</p>
<p>„Choď k okienku a vypýtaj dva spiatočné lístky na siedmu,“ povedal Drobcovi. „Zaplať päťdesiatkou. Nemalo by to byť viac. Ale pre istotu si priprav ešte dvacku. Peniaze vytiahni dopredu. Neukazuj im nás balík.“</p>
<p>Vtom k nim pristúpil policajt. Odmerane sa pohrával s obuškom. Drobec cítil, že sa mu obracia žalúdok. A je po srande. Skôr než sa vôbec začala. Zoberú im peniaze. Poliš ich odovzdá na policajnej stanici alebo si ich nechá pre seba. Jeho s Johnnym odvlečú späť do domova, možno dokonca so želiezkami na rukách. Pred očami sa mu premietla temná predstava prevýchovného strediska. A policajný odznak.</p>
<p>,,’Bré ránko, chlapci. Čo tak skoro?“ Hodiny na stene ukazovali šesť hodín dvadsaťdva minút.</p>
<p>„Cestujeme,“ odvetil John a ukázal k okienkam. „To hentam sa kupujú lístky?“</p>
<p>„Áno,“ prikývol policajt. „Kam máte namierené?“</p>
<p>„Do Bostonu,“ povedal John.</p>
<p>„Aha, a kde máte rodičov?“</p>
<p>„My nie sme súrodenci,“ opravil ho John. „Toto je môj kamoš. Je retardovaný. Navyše hluchonemý. Volá sa Martin Grifon.“</p>
<p>„Čo nepovieš?“ začudoval sa policajt, prisadol si a pohľadom premeriaval Drobca. Nepôsobil podozrievavo, správal sa ako človek, ktorý ešte nikdy nevidel niekoho, kto to schytal hneď trikrát, hluchého, nemého a retardovaného.</p>
<p>„Minulý týždeň mu zomrela mamka,“ pokračoval John. „Dnes bude u <emphasis>nás. </emphasis>Moji rodičia sú v robote. A keďže sú prázdniny, požiadali ma, či by som ho nepriviedol, a ja, že hej.“</p>
<p>„Priveľa zodpovednosti pre chalana tvojho veku, nemyslíš?“ spýtal sa policajt.</p>
<p>„No, mám trochu strach,“ priznal sa John. Drobec si bol v duchu istý, že Johnny hovorí pravdu. Aj on sa bál. Veľmi. Policajt kývol na Drobca a opýtal sa: „Vie, čo sa stalo?“</p>
<p>„Akože čo sa stalo jeho mamke? Myslím, že nevie.“ Policajt zrazu akoby zosmutnel.</p>
<p>„Od nás pôjde k tete. Mal by u nej zostať niekoľko dní.“ John sa náhle rozžiaril. „Ja potom dostanem lístok na bejzbal. Akože za odmenu… za… rozumiete…“</p>
<p>„Veď si aj zaslúžiš, synak. Všetko zlé je na niečo dobré.“ Obaja zmĺkli. Zamysleli sa nad policajtovými slovami. Aj Drobec, najnovšie hluchonemý, nad nimi premýšľal.</p>
<p>Ticho prerušil policajt. „Je obrovský. Myslíš, že ho zvládneš?“</p>
<p>„Je <emphasis>síce </emphasis>obrovský, ale poslúcha. Chcete vidieť?“</p>
<p>„No…“</p>
<p>„Pozrite, prikážem mu, aby sa postavil. Sledujte!“ John pred priateľovými očami urobil nezmyselné gesto, po ktorom Drobec rýchlo vstal.</p>
<p>„Fíha, no to je paráda!“ uznanlivo pokýval hlavou policajt. „Vždy ťa takto poslúcha? Lebo chalan ako on v autobuse plnom ľudí…“</p>
<p>„Nebojte sa, zakaždým poslúchne. Je krotký ako baránok.“</p>
<p>„Dobre, beriem ťa za slovo.“ Policajt sa zdvihol. Napravil si opasok s pištoľou a potľapkal Drobca po ramene, ktorý sa ihneď opäť posadil. „Dávajte si pozor, chlapci. Máš <emphasis>číslo </emphasis>na jeho tetu pre prípad, že sa vám dačo prihodí?“</p>
<p>„Áno, jasné, že mám,“ prikývol John.</p>
<p>„Okej, držte sa chlapci,“ rozlúčil sa, zasalutoval a pobral sa potulovať po inej časti stanice.</p>
<p>Keď sa im vzdialil z dohľadu, John a Drobec na seba pozreli a takmer vybuchli do smiechu. Namiesto toho však radšej zvesili hlavy a hľadeli na zem, lebo na nich zagánila predavačka lístkov. Drobec si musel hrýzť do spodnej pery, aby zahnal smiech.</p>
<p>„Je tu niekde záchod?“ zakričal na ňu John.</p>
<p>„Tamto,“ ukázala rukou.</p>
<p>„Poďme, Marty,“ vyzval Drobca kamarát. Drobec robil, čo mohol, aby sa nepopukal od smiechu. Na záchode si padli do náručia a konečne sa dosýta nasmiali.</p>
<p>„To bola sila!“ skríkol Drobec, keď mu smiech umožnil prehovoriť. „Skadial si splašil to meno?“</p>
<p>„Pri pohľade na poliša som ihneď pomyslel na Kata a jeho remeň. A Grifon je meno mytologického vtáka, vieš, hovorili sme o ňom, keď som ti pomáhal s úlohou na literatúru…“</p>
<p>„Jasné,“ povedal Drobec veselo, hoci na Grifona si vôbec nespomínal. „Jasné, iste, jasnačka.“</p>
<p>„Lenže keď sa dozvedia, že zas niekto zdrhol, okamžite zistia, že sme to my.“ John zrazu zvážnel. „Ten poliš si nás určite zapamätá. Poriadne ho to rozčúli, doriti!“</p>
<p>„Máme po chlebe, čo?“</p>
<p>„Myslím, že nie.“ John stále pôsobil unavene, ale rozhovor s policajtom mu vrátil do očí iskru. „Hneď ako sa dostaneme do Bostonu, budeme v bezpečí. Určite sa nepretrhnú pri pátraní po dvoch deckách.“</p>
<p>„Super!“</p>
<p>„Ale radšej kúpim lístky ja. Ty hraj ďalej nemého. Až kým neprídeme do Bostonu, Bude to istejšie.“</p>
<p>,,Jasné.“</p>
<p>Johnny kúpil lístky. Potom nastúpili do autobusu, v ktorom sedeli prevažne muži v uniformách a mladé ženy s deťmi. Šofér mal síce poriadny pivný mozoľ a statný kufor, zato na nohaviciach vodičskej uniformy sa pýšil pukmi, čo na Drobca silno zapôsobilo. Pomyslel si, že keď<strong> </strong>vyrastie, rád by sa stal šoférom autobusov.</p>
<p>Dvere sa so syčaním zatvorili. Zavrčal ťažký motor. Autobus vyšiel z nástupišťa a odbočil na Kongresovú ulicu. Vydali sa na cestu. Na cestu v ústrety dobrodružstvu, a Drobec nevedel kam skôr pozrieť.</p>
<p>Prešli mostom na diaľnicu číslo jeden, kde autobus pridal plyn. Míňali cisterny s naftou, biliardy s reklamami na diaľničné motely a na PROUTYHO REŠTIKU S NAJLEPŠÍMI HOMÁRMI V MAINE. Prechádzali popri rodinných domoch a Drobec pri jednom z nich zbadal chlapíka polievajúceho trávnik. Mal oblečené šortky a nikam necestoval. Drobec ho ľutoval. Videl aj pobrežné plytčiny, nad ktorými krúžili čajky. Pekelný dom, ako John prezýval Detský domov sestry Hettonovej, bol ďaleko za nimi. Pred sebou mali horúci letný deň.</p>
<p>Drobec konečne odtrhol oči od okna a obrátil sa ku kamarátovi. Ak zo seba ihneď nevysype, ako bohovsky sa cíti, určite vybuchne. Lenže John spal s hlavou zvesenou na pleci.</p>
<p>V spánku vyzeral oveľa starší a strhanejší.</p>
<p>Drobec nad tým chvíľu zachmúrene premýšľal, no potom sa znova otočil k oknu. Priťahovalo ho ako magnet. Nechal sa unášať pohľadom a na Johna úplne zabudol. Pozoroval, ako mizne nevkusné mólo pri morskom pobreží medzi Portlandom a Kittery. V New Hampshire prešli cez dialničné mýto a vstúpili do Massachusetts. Onedlho prechádzali po obrovskom moste. Drobec tušil, že ním prejdú do Bostonu.</p>
<p>Všade, kam pozrel, videl more neónov, záplavy áut a autobusov, nehovoriac o stovkách vysokých budov. Autobus však nespomaľoval, pokračoval vytrvalo ďalej. V istom okamihu minuli oranžového dinosaura, ktorý strážil veľké parkovisko.</p>
<p>V ďalšom obišli obrovskú námornú loď. Prešli aj okolo stáda plastových kráv pred akousi reštauráciou. Všade sa motali ľudia, davy ľudí. Desili ho, no zároveň priťahovali, lebo mu pripadali podivuhodní. John stále spal, pričom slabo chrápal.</p>
<p>Potom vyšli na kopec a za ním vošli na ďalší, <emphasis>ehe väčší</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>most, </emphasis>za ktorým stáli ďalšie, <emphasis>ešte vyššie </emphasis>budovy, mrakodrapy týčiace sa k oblohe sťa strieborné a zlaté šípy. Drobec odvrátil zrak, akoby nedokázal zniesť pohľad na čosi také obrovské.</p>
<p>Johnny,“ šepol, takmer zaúpel. „Johnny, zobuď sa. Kukaj na to!</p>
<p>„Kde? Čo?“ John pomaly precital a pretieral si oči. Vtom zbadal, na čo Drobec ukazuje cez veľké okno autobusu, a vypleštil oči. „Prepánajána!“</p>
<p>„Čo si tu počneme, Johnny?“ šepkal Drobec.</p>
<p>„Myslím, že viem. Boha, to ideme na henten most? Asi hej,</p>
<p>čo?“</p>
<p>Autobus vošiel na obrovský most a chlapci od úžasu onemeli. Najprv ich vynieslo takmer do neba a vzápätí bezmála pod zem, presne ako na gigantickej verzii húsenkovej dráhy v Topshamskom lunaparku. Keď z neho zišli, slnko žiarilo medzi takými vysokými budovami, že cez veľké okno nedovideli na ich strechy.</p>
<p>Len čo Drobec s Johnom konečne vystúpili na autobusovej stanici, prvé, čo ich zaujímalo, boli policajti. Báli sa, že im nedajú pokoj. Stanica bola obrovská. Nad hlavami im hučali oznamy príchodov a odchodov ako Boží hlas. Cestujúci sa hemžili sťa mravce v mravenisku. Chlapci sa k sebe pritisli, až sa dotýkali ramenami, akoby mali strach, že prúdy cestujúcich ich od seba oddelia a už sa nikdy neuvidia.</p>
<p>„Tadeto,“ rozhodol Johnny. „Poďme!“</p>
<p>Prišli k radu telefónnych automatov. Všetky boli obsadené. Vyčkávali teda pri jednom z nich, kým nedotelefonuje istý černoch a neuvoľní im miesto.</p>
<p>„Čo to má na hlave?“ opýtal sa Drobec a uchvátený naňho hľadel.</p>
<p>„Šatku na vlasy, čosi ako turban. Teraz také frčia. A nečum tak, vyzeráš jak sedlák. Poď bližšie ku mne.“</p>
<p>Drobec poslúchol.</p>
<p>„Daj mi desať… doriti, táto mašina žerie <emphasis>dvadsaťpät</emphasis><emphasis>’</emphasis><emphasis>centov,</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>pokrútil John hlavou. „Nechápem, ako tu ľudia môžu žiť.“</p>
<p>Drobec mu podal mincu.</p>
<p>K spodnému okraju telefónneho automatu bol pripevnený telefónny zoznam s plastovou obálkou. John v ňom chvíľu listoval, potom vhodil do automatu mincu a vytočil číslo. Pri telefonovaní rozprával hrubším hlasom. Keď zložil, usmial sa.</p>
<p>„Máme izbu na dve noci v YMCE na Huningtonskej avenue. Dvadsať bubákov na dve noci. Odteraz som katolík!“ povedal a zdvihol ruku.</p>
<p>Drobec mu do nej tľapol a spýtal sa: „Ale za dva dni neopléskame šecko, čo máme, či hej?“</p>
<p>„V meste, kde jeden hovor stojí dvadsaťpäť centov? Robíš si srandu?“ John sa s rozžiarenými očami poobzeral okolo seba. Cítil sa, akoby mu patril svet vrátane stanice a cestujúcich. Drobec neuvidí podobný výraz v tvári dlhé roky, dovtedy, kým nespozná Georgea.</p>
<p>„Počuj, Drobec, čo keby sme šli rovno na bejzbal, čo ty na to?“</p>
<p>Drobec natiahol krk. Veci sa diali akosi príliš rýchlo. „Ako? Ani nevime, kade sa tam ide.“</p>
<p>„Áno, ale taxikári cestu istotne poznajú.“</p>
<p>„Taxíky sú drahé. Nemáme…“</p>
<p>Keď videl, že John sa usmieva, usmial sa aj on. Náhle mu svitlo, sladké poznanie mu rozžiarilo tvár. <emphasis>Mali. Mali </emphasis>peniaze. A na peniazoch je najlepšie, že zjednodušujú život.</p>
<p>„Lenže, čo ak sa dnes nehrá?“</p>
<p>„A prečo myslíš, že som vybral dnešný deň?“</p>
<p>Drobec sa rozosmial. Vzápätí si boli opäť v náručí ako v Portlande. Búchali sa a štuchali do bokov a hlasno sa rehotali. Drobec na to nikdy nezabudol. Zdvihol Johna do vzduchu a dva razy ním zatočil. Ľudia na nich s údivom pozerali. Väčšina z nich sa na obra a jeho chudého kamoša usmievala.</p>
<p>Pred stanicou si zavolali taxík. Keď ich taxikár vyhodil na Lansdownskej ulici, John mu nechal dolár prepitné. Bolo tri–štvrte na jednu a na štadión práve začínali prúdiť prvé hlúčiky fanúšikov. Zápas bol napínavý, no napokon Boston predsa len zdolal súpera 3:2. V tohtoročnej sezóne nepodávali bostonský hráči ktovieaké výkony, ale v to augustové popoludnie hrali ako majstri.</p>
<p>Po zápase sa chlapci motali po meste. Obzerali si centrum a vyhýbali sa policajtom. Čoskoro sa začali predlžovať tiene a Drobcovi čoraz hlasnejšie škvŕkalo v bruchu. John na zápase zmastil niekoľko hotdogov, ale Drobca tak očarilo dianie na ihrisku, hráči boli skutoční ľudia z mäsa a kostí, že zabudol jesť. Zároveň sa cítil celý nesvoj zo štadióna, na ktorom sa naraz tlačili tisícky ľudí. K večeru mu však hlad už poriadne zvieral žalúdok.</p>
<p>Vošli do ponurého podniku Lindyho stejky páchnuceho pivom a pripáleným hovädzím. V priestranných boxoch potiahnutých červenou koženkou sedelo niekoľko hostí. Naľavo stál barový pult, síce doškriabaný a pooškieraný, zato stále lesklý, akoby spoza dreva čosi presvecovalo. Na každom piatom centimetri boli rozsypané oriešky a slané praclíky. Stenu za pultom zdobili fotografie bejzbalistov, niektoré aj podpísané, a obrázok úplne nahej ženy. Bar mal na starosti nesmierne tlstý chlapík, ktorý sa k nim naklonil a prihovoril sa im.</p>
<p>„Čo by ste radi, chlapci?“</p>
<p>„No…“ začal John. Po prvý raz v ten deň však zostal zaskočený.</p>
<p>„Stejky,“ dokončil zaňho Drobec. „Dva velké stejky a mlíko.“</p>
<p>Tučniak sa zaškeril a vyceril nádherné zuby. Pôsobil dojmom, že by nimi dokázal rozhryznúť telefónny zoznam. ,,A peňáze máte?“</p>
<p>Drobec vytasil na pult dvadsať dolárov.</p>
<p>Tučniak ich schmatol, zdvihol k lampe a pozorne prehliadal Andyho Jacksona. Bankovku si strčil medzi prsty a zrazu jej nebolo. „Dobre,“ prikývol.</p>
<p>„Také drahé, nič nám nevydáte?“ spýtal sa zaskočený John.</p>
<p>„Veru tak, ale nebudete ľutovať,“ odvetil tučniak.</p>
<p>Otočil sa a z chladničky vytiahol dva najväčšie a najčervenšie stejky, aké kedy Drobec videl. Prešiel s nimi k veľkému grilu. Keď ich naň s takmer pohŕdavým výrazom hodil, okamžite z neho vyšľahli plamene.</p>
<p>„Špecialitka pre kamošov z vidieka, hneď to bude,“ poznamenal uštipačne.</p>
<p>Načapoval zopár pív, doplnil misky s orieškami, pripravil niekoľko šalátov a strčil ich do chladničky. Len čo sa postaral o šaláty, otočil stejky a vrátil sa k chlapcom. Tučnými rukami sčervenenými od umývania riadu sa oprel o barový pult a povedal: „Mrknite na chlapíka, čo kvočí hentam v rohu, kamoši.“</p>
<p>Drobec a John pozreli, kam im tučniak ukazoval. Zbadali chlapa v elegantnom modrom obleku, ako nevrlo sŕka pivo.</p>
<p>„To je Danniel J. Monahan. <emphasis>Detektív </emphasis>Danniel J. Monahan. Jeden z najlepších v Bostone. Asi by sa vám veľmi nechcelo ísť mu vysvetľovať, odkiaľ má dvojica šušňov, ako sú vaše excelencie, dvacku na Šťavnaté stejky, čo?“</p>
<p>John Cheltzman náhle zbledol, až sa zdalo, že mu prišlo zle. Zakýval sa na stoličke. Drobec mu musel pomôcť, aby nespadol. Podržal ho však i mentálne. „Tie peňáze sú úplne poctivé,“ povedal.</p>
<p>„Skutočne? Koho ste úplne poctivo oholili? Alebo ste len dakoho úplne poctivo oholili a potom mu dali nakladačku?“</p>
<p>„K tým peňázom sme došli úplne poctivo. Našli sme ich. Ak nám to s Johnnym pokazíte, dám vám po hube!“</p>
<p>Tučniak sa na Drobca zadíval spoza pultu pohľadom, v ktorom sa miešalo prekvapenie, obdiv a opovrhnutie. „Si síce veľký, ale dávaj si bacha na ústa! Natiahni ruku, a poletíš na Mesiac.“</p>
<p>„Ak nám pokazíte prázdniny, dám vám po hube, pán barman!</p>
<p>„Odkiaľ ste? Z Newhampshireskej polepšovne? Z North Windhamu? Určite nie z Bostonu, to je isté. Z rukávov vám trčí slama.“</p>
<p>„Sme zo sirotinca sestry Hettonovej,“ odvetil Drobec. „My sme neni žádni zločinci.“</p>
<p>Bostonský detektív v kúte podniku dopil pivo. Prázdnym pohárom naznačil, že by si dal ďalšie. Tučniak si ho všimol a vystrúhal naňho úsmev. „Nikam nechoďte. Nemáte dôvod zdrhať.“</p>
<p>Tučniak odniesol Monahanovi pivo a povedal mu niečo, čo ho rozosmialo. Smial sa drsným, nevľúdnym smiechom.</p>
<p>Barman–kuchár v jednej osobe sa vrátil za bar. „Kde je ten váš sirotinec?“ obrátil sa na Johna.</p>
<p>„V Cumberlande, štát Maine,“ odvetil John. „Každý piatok večer nás púšťajú do Freeportu. Do kina a tak. Raz som na záchode našiel peňaženku. Bola v nej kopa peňazí. A tak sme ušli a urobili si prázdniny, presne, ako vravel Drobec.“</p>
<p>„Len tak náhodou si našel peňaženku, čo?“</p>
<p>„Áno, prosím,“</p>
<p>„A koľko v nej bolo?“</p>
<p>„Okolo dvestopäťdesiat dolárov.“</p>
<p>„Pánabeka! Stavím sa, že ste si ich šecky napchali do vrecák.“</p>
<p>„Kam inam?“ John ostal v pomykove.</p>
<p>„Pánabeka,“ zopakoval tučniak. Zdvihol hlavu a pozrel na vrúbkovaný pocínovaný strop. Zagúľal očami. „A ty to len tak pre nič, za nič vyklopíš z rukáva.“</p>
<p>Chlap sa k nim naklonil o čosi bližšie. Na tvári sa mu výrazne zračil vek, no napriek tomu nebola krutá.</p>
<p>„Verím vám,“ povedal. „Z golierov vám trčí priveľa sena na to, aby ste klamali. Ale henten poliš… chlapci, mohol by som ho na vás nahuckať ako psa na mačku. Strčia vás do lapáku, skôr než si s ním rozdelíme vaše prachy.“</p>
<p>„Dám vám po hube!“ zopakoval Drobec. „To sú naše peňáze. My s Johnnym sme ich našli. A máme na ne právo! Žijeme tam… na tom hnusnom mieste. Vy si myslite, že víte šecko, ale… hovno. To je jedno. My si ich zaslúžime.“</p>
<p>„Z teba rastie pekný ozembuch, čo?“ usmial sa tučniak akoby len pre seba. Potom sa pozrel na Johna. „Tvoj kamoš je tak trochu pribrzdený, nemám pravdu?“</p>
<p>John sa spamätal. Nič však neodvetil, iba sa na barmana bezvýrazne pozrel.</p>
<p>„Daj na neho bacha,“ pokračoval tučniak, ale zrazu sa usmieval. „Doveď ho sem, keď dorastie. Rád by som videl, ako bude vyzerať.“</p>
<p>John mu úsmev neopätoval, tváril sa vážnejšie než kedykoľvek predtým, zato Drobec sa náhle uvoľnil. Pochopil, že už im nič nehrozí.</p>
<p>Tučniak sčista–jasna vyčaroval ich dvadsaťdolárovku, akoby z holej ničoty, a posunul ju k Johnovi. „Pozývam vás, chlapci. Toto si nechajte a choďte zajtra na bejzbal. Ak vás dovtedy niekto neobtiahne.“</p>
<p>„Už sme boli, dnes,“ priznal sa John.</p>
<p>„A aké to bolo?“ vyzvedal tučniak.</p>
<p>Až v tej chvíli sa John usmial. „Najlepšie, čo som doteraz zažil!“</p>
<p>„Dokážem si predstaviť,“ prikývol barman, „Daj pozor na kamoša!“</p>
<p>„Dám.“</p>
<p>„Lebo kamoši držia spolu.“</p>
<p>„Viem.“</p>
<p>Tučniak im potom naservíroval stejky, šalát, hrášok, obrovskú kopu hranolčekov a plné poháre mlieka. Ako zákusok im doniesol čerešňový koláč, na ktorom sa roztápal kopček vanilkovej zmrzliny. Sprvu jedli pomaly a opatrne. Potom z podniku odišiel najlepší detektív v Bostone (Drobcovi sa zdalo, že bez zaplatenia) a im už nič nebránilo naplno vychutnať kráľovskú hostinu. Drobec zvládol dva kúsky koláča a vypil tri poháre mlieka. Keď mu tučniak nalieval tretí, z plného hrdla sa smial.</p>
<p>Pri odchode z tučniakovho podniku sa na ulici začínali rozsvecovať neónové svetlá.</p>
<p>„Nikde sa zbytočne netúlajte. Nočné mesto není pre decká,“ povedal barman, skôr než odišli. „Máte kde spať?“</p>
<p>„Áno,“ odvetil John. „Vybavené. Volal som do YMCY.“</p>
<p>Tučniak sa usmial. „Si chlapík, kamoš. Skutočný chlapík. Nevzďaľuj sa od svojho veľkého parťáka, a ak vás niekto napadne, drž sa za ním. Najmä ak sa vám do cesty postavia farební. Rozumieš, bitkári z gangov.“</p>
<p>„Rozumiem.“</p>
<p>„Dávajte si na seba pozor!“</p>
<p>To boli jeho posledné slová.</p><empty-line /><p>Na druhý deň sa až do zunovania vyvážali v metre. Potom išli do kina a po filme opäť na bejzbal. Keď vychádzali zo štadióna, bolo neskoro, takmer jedenásť hodín. Ktosi Drobcovi ukradol peňaženku, lenže ten si na Johnov podnet schoval peniaze do spodných nohavíc, takže zlodej obišiel naprázdno.</p>
<p>Drobec si ani nestihol všimnúť, ako vyzerá. Videl iba chudý chrbát prebíjajúci si cestu davom a smerujúci k východu A.</p>
<p>V Bostone ostali ešte dva dni. Videli niekoľko filmov, z toho jeden, ktorý Drobec vôbec nepochopil, hoci Johnnymu sa veľmi páčil. Sedeli v čomsi, čo sa volalo lóža a čo bolo najmenej päť ráz väčšie ako balkón v Nordice. Zastavili sa pri fotografickom automate a nechali sa vyfotografovať. Najprv Drobec sám, potom John a napokon spolu. Na spoločných snímkach sa obaja smejú. Chvíľu sa znova vozili metrom, až kým Johnovi neprišlo zle a neovracal si tenisky. Potom stretli černocha, ktorý na nich hulákal niečo o konci sveta. Z jeho rečí vyrozumeli, že ak nastane, budú zaň zodpovední práve oni dvaja, ale Drobec si tým nebol celkom istý. John vyhlásil, že ten chlap je blázon. „Mesto je plné bláznov,“ skonštatoval. „Kotia sa tu ako králiky,“ dodal.</p>
<p>Stále im zostávalo zopár dolárov. O poslednom výdavku rozhodol John. Odviezli sa späť do Portlandu, kde zvyšok peňazí minuli na taxík. John nimi zamával pred prekvapeným taxikárom, v ruke držal asi päťdesiat dolárov v malých bankovkách, ktoré výrazne páchli spodkami Claytona Blaisdella mladšieho, a povedal mu, aby ich zaviezol do Detského domova sestry Hettonovej v Cumberlande.</p>
<p>Taxikár vyštartoval. Päť minút pred druhou v prekrásne slnečné popoludnie na sklonku leta vystúpili pred bránou domova. John Cheltzman urobil niekoľko krokov k nenávideným múrom, keď sa zrazu zosypal na zem a upadol do bezvedomia. Dostal reumatickú horúčku. O dva roky zomrel.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>13</strong><strong>–</strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p>Vo chvíli, keď Drobec prenášal dieťa do chalupy, malý Joe vrešťal ako o život. Drobec s údivom sledoval, aký je zúrivý. Ústa mal rozďavené cez celú tvár, malý noštek škaredo pokrčený. Z celej sily zatváral oči. Divo okolo seba metal ručičkami.</p>
<p>Drobca sa zmocnila panika. <emphasis>Čo </emphasis>ak je decko choré? Čo ak má chrípku alebo niečo také? Deti dostávajú chrípku v jednom kuse. Občas na ňu aj zomrú. A on ho predsa nemôže zobrať k doktorovi. Čo vlastne o deťoch vie? Je len obyčajný magor. Nedokáže sa poriadne postarať ani sám o seba.</p>
<p>Z ničoho nič ho prepadla neodbytná chuť strčiť ho naspäť do auta a odviezť niekam do Portlandu, kde by ho vyložil niekomu pred dvere a ušiel.</p>
<p>„George?“ zvolal. „George, čo mám robiť?“ Bál sa, že George opäť zmizol, no z kúpeľne sa ozval jeho hlas. „Daj mu najesť! Daj mu jednu z tých dojčenských žbŕnd!“</p>
<p>Drobec utekal do spálne. Spod postele vylovil kartón a náhodne z neho vytiahol malý plastový pohárik. Vrátil sa do kuchyne a vybral lyžičku. Pohárik položil na stôl vedľa košíka s bábom a otvoril ho. Vo vnútri zbadal nechutne vyzerajúcu kasičku, ktorá mu pripomenula zvratky. Možno je pokazená. Bojazlivo ju ovoňal. Zdalo sa mu, že vonia celkom príjemne. Ako hrášok. Nemohla byť teda pokazená.</p>
<p>Opäť zaváhal. Predstava, že bude musieť strčiť do tých rozďavených a uvrieskaných úst potravu, sa mu zdala akási… neodvratná. Čo ak tomu malému sráčovi zabehne? Čo ak mu nebude chutiť? Čo ak preňho nie je dobrá… a čo ak je…</p>
<p>V mysli sa mu dralo do popredia slovo JED. Drobec ho všemožne ignoroval. Nakoniec sa odhodlal a strčil polovicu lyžičky studeného hrášku do roztvorených malých úst.</p>
<p>Plač náhle ustal. Bábätko otvorilo oči. Drobec si všimol, že sú modré. Joe vypľul trochu hrášku a Drobec ho bezmyšlienkovito nabral opäť na lyžičku. Dieťa spokojne zamliaskalo.</p>
<p>Drobec mu dal ďalší kopček Bábätko ho prijalo. A potom ďalší. O sedem minút bol pohárik hrachovej kasičky prázdny. Drobcovi od nakláňania nad košíkom stuhol chrbát. Joe vypustil na bradu pramienok zelených slín. Drobec mu ho zotrel košeľou.</p>
<p>„Sprav to ešte raz a zvolíme ťa za prezidenta,“ povedal jeden z Georgeových obľúbených žartov.</p>
<p>Joe zažmurkal, keď začul jeho hlas. Užasnuto naňho hľadel.</p>
<p>Dieťa malo čistú a hladkú pokožku. Na hlave mu prekvapujúco vyrastalo zopár svetlých vláskov, ale Drobca najviac uchvátili jeho oči. Mali čisto modrú farbu púštnej oblohy z kovbojských filmov. Kútiky očí sa mu mierne zužovali. Ako Číňanom. Dodávali mu divoký výraz, takmer bojovný výzor.</p>
<p>„Bude z teba bojovník?“ spýtal sa Drobec. „Bude <emphasis>z </emphasis>teba bojovník, maličký?“</p>
<p>Joe si strčil do úst palec a začal ho cmúľať. Drobcovi napadlo, či sa nechce dačoho napiť (ešte nerozbalil sadu fľašiek), ale dieťa zatiaľ vyzeralo spokojné s prstom v ústach. Líčka malo červené, ale už nie od plaču, lež od výletu studenou nocou.</p>
<p>Začali mu oťažievať viečka a kútiky očí už neboli tak divoko ázijsky zúžené. Ospalo žmúrilo na dvojmetrového obra so strniskom na tvári a s rozstrapatenými vlasmi hnedej farby, ktorý sa nad ním skláňal. Po chvíli ho únava definitívne zlomila. Palec mu vypadol z úst a zaspalo.</p>
<p>Drobec sa narovnal, pričom mu zaprašťalo v chrbtici. Odstúpil od košíka a pobral sa do spálne.</p>
<p>„Hej, ťulpas!“ ozval sa z kúpeľne George. „Kamže kam?“</p>
<p>„Do postele.“</p>
<p>„Ani náhodou! Pekne rozbalíš ten flaškový sajrajt a pripravíš tri alebo štyri dávky pre prípad, že sa fagan zobudí.“</p>
<p>„Skysnú.“</p>
<p>„Ne, ak ich strčíš do chladničky. V prípade potreby jednu zohreješ.“</p>
<p>„Aha.“</p>
<p>Drobec vytiahol sadu fľašiek s plastovými puzdrami a balenie instantného mlieka. Pustil sa do návodu. Prečítal ho dva razy. Zbytočne premrhal pol hodiny, lebo nielenže ničomu nerozumel, ale po druhom čítaní mu z toho v hlave zostal hotový guláš.</p>
<p>„Nedokážem to, George,“ povedal odovzdane.</p>
<p>„Ale dokážeš. Zahoď ten papír a jednoducho <emphasis>fachči</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Drobec hodil návod do piecky a poukladal jednotlivé častí sady na stôl. Začal dumať a skúšať, čo by kam mohlo patriť. Po chvíli pochopil, že z malého igelitového vrecka musí vybaliť plastové váčky, jeden z nich vybrať, naplniť ho instantným mliekom, pripevniť k uzáveru s cumlíkom a napchať do fľašky. Keď zvládol prvú fľašku, pripravil ďalšie tri a odložil ich do chladničky.</p>
<p>„Môžem už ísť spať, George?“ spýtal sa.</p>
<p>George neodpovedal.</p>
<p>Drobec sa teda pobral do postele.</p><empty-line /><p>Joe ho zobudil až na svitaní. Vytrepal sa z postele a vošiel do kuchyne. Bábätko bolo také zúrivé, že košík sa pod nápormi zlosti divoko nadhadzoval.</p>
<p>Drobec ho zdvihol do náručia. Hneď zbadal, v čom je problém. Joe bol skrz–naskrz premočený.</p>
<p>Pobral sa s ním do izby a položil ho na posteľ. Zatienený Drobcovým telom sa Joe javil nepredstaviteľne maličký. Bol oblečený do modrej pyžamy a rozhorčene kopal nohami.</p>
<p>Drobec mu vyzliekol pyžamu a stiahol dupačky, ktoré mal pod ňou. Dlaňou sa mu dotkol bruška, aby ho znehybnil. Potom sa predklonil a pozorne študoval, ako sa zapínajú plienky. Napokon mu ich sňal a odhodil do kúta.</p>
<p>Do oka mu padol Joeov penis. Nebol oveľa väčší ako Drobcov necht, zato vytŕčal rovno dohora. Pohľad ho rozveselil. Pripadalo mu to veľmi milé.</p>
<p>„Si porádne vybavený, pupkoš,“ pochválil ho.</p>
<p>Joe prestal plakať a prekvapene na Drobca vytreštil doširoka roztvorené oči.</p>
<p>„Povedal som, že máš porádneho vtáka.“</p>
<p>Joe sa usmial.</p>
<p>„Ga–ga–ga,“ zabľabotal Drobec. Cítil, ako mu do tváre mimovoľne nabehla idiotská grimasa.</p>
<p>Joe čosi zamrnkal.</p>
<p>„Gu–gu–bábo,“ pokračoval Drobec.</p>
<p>Joe sa nahlas rozosmial.</p>
<p>„Gi–gi–bááábo,“ bľabotal ďalej.</p>
<p>Joe sa mu vycikal rovno do tváre. Plienky bol ďalší problém. Ešte dobre, že nemali ani gombíky, ani šnúrky, ale len suchý zips. Zdalo sa mu, akoby k nim boli zvnútra prilepené spodné nohavice, ibaže z igelitu, a pred tým, než ich Joeovi nasadil podľa obrázka na škatuli, dve z nich úplne roztrhal. Keď skončil, Joe bol čulý ako rybička a práve si cmuľkal končeky prstov. Drobec usúdil, že bude asi hladný. Fľaška mlieka by mu iste prišla vhod.</p>
<p>Práve keď jednu v kuchyni zohrieval pod prúdom horúcej vody otáčajúc ju v ruke, ozval sa George: „Namíšal si ju, jak ti kázala tá pipka v obchode?“</p>
<p>Drobec pozrel na fľašku. „Čo?“</p>
<p>„To je instantné mléko z konzervy, ne?“</p>
<p>„Hej, rovno z konzervy. Je pokazené, George?“</p>
<p>„Ne, neni pokazené. Ale ak nedáš dole vrchnák a nenapustíš do flaše trochu vody, pogrcá sa z teho.“</p>
<p>„Aha.“</p>
<p>Nechtom otvoril fľašku a začal do nej napúšťať vodu. Naplnil ju takmer po okraj. Lyžičkou premiešal prášok s vodou a opäť nasadil uzáver s cumlíkom.</p>
<p>„Drobec!“ povedal George hlasom, ktorý síce neznel nahnevane, zato z neho bolo cítiť únavu.</p>
<p>„Čo?“</p>
<p>„Mal by si si zohnať knihu o kojencoch. Dačo, kde je vysvetlené, jak s nimi robiť. Chápeš, jako návod na použití. Lebo to s ním ďaleko nedotáhneš.“</p>
<p>„Okej, George.“</p>
<p>„Kúp aj noviny. Ale choď dakam ďalej, za Apex.“</p>
<p>„George?“</p>
<p>„Áno?“</p>
<p>„Gdo sa postará o decko, kým budem preč?“</p>
<p>Na dlhú chvíľu zavládlo ticho. Drobec si začal myslieť, že George znova odišiel. Potom sa ozval: „Ja.</p>
<p>Drobec sa zachmúril. „Ty nemóžeš, si predsa…“</p>
<p>„Povedal som, že ja! A teraz pohni zadkom a padaj ho nakŕmiť!“</p>
<p>„Ale… ak sa mu dačo stane… ak mu zabehne, alebo tak, a ja tu nebudem…“</p>
<p><emphasis>„</emphasis><emphasis>Nakŕm ho, doriti!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>„Okej, George, jasné.“</p>
<p>Odišiel do spálne. Joe na posteli podráždene kopal nohami a stále si cmúľal prsty. Drobec zatriasol fľaškou, lebo tak mu radila predavačka v obchode, a stláčal v nej plastové puzdro, kým sa na cumlíku neobjavila kvapka mlieka. Prisadol si k dieťatku a jemne mu z úst vybral prsty. Joe začal plakať, ale keď mu strčil do úst cumlík, pery sa k nemu pevne prisali a začali sať mlieko. Líčka sa mu nadúvali a vydúvali.</p>
<p>„To je ono,“ prihováral sa mu Drobec. „Chutí ti, ty malý prďoch, čó?“</p>
<p>Joe vyprázdnil fiasku. Keď ho Drobec zdvihol na ruky a mierne pohojdal, aby si odgrgol, na tielko mu vyvrátil trošku mlieka. Drobec si z toho nič nerobil. Chystal sa dieťa prezliecť do oblečenia, ktoré preň nedávno kúpil. Hovoril si, že aspoň zistí, či mu sadne.</p>
<p>Sadlo. Keď ho prezliekol, stiahol si povracané tielko a pričuchol k zvratkom. Zacítil výrazný syrový zápach. Blyslo mu hlavou, že mlieko možno nezriedil tak, ako mal. Alebo bolo treba v polovici kŕmenia prestať a pred pokračovaním nechať dieťa odgrgnúť. George má pravdu. Potrebuje knihu o bábätkách.</p>
<p>Pozrel na bábätko, ktoré uchopilo kúsok plachty a pozorne ho skúmalo. Bol to chutný malý pupkoš. Joe III. a jeho žena oňho majú určite pekelný strach. Istotne si predstavujú, že ho únoscovia strčili kamsi do zásuvky stola, kde v špinavých plienkach vreští od strachu a hladu. Alebo ešte čosi horšie, napríklad, že sa váľa kdesi v špinavej diere vyhrabanej do studenej zeme, kde sa posledný raz nadychuje mrazivého vzduchu, úbožiačik malý. Potom ho zabalia do zeleného igelitového vreca na smeti…</p>
<p>Kde vzal takýto nápad?</p>
<p>Od Georgea. Raz mu rozprával o Lindberghovom únose. Únosca sa volal Hopeman či Hoppman, alebo tak nejak. „George? Ne že mu dačo spravíš, kým tu nebudem, George.“ George mlčal.</p>
<p>Prvú správu o únose začul z rádia, keď si pripravoval raňajky. Joe bol na zemi, kam mu Drobec prestrel deku. Hral sa s Georgeovými novinami. Zakrýval si nimi hlavu a vzrušene kopal nohami.</p>
<p>Rozhlasový hlásateľ práve dočítal správu o republikánskom senátorovi, ktorého obvinili z brania úplatku. Drobec dúfal, že George ho počul. Taká správa by mu urobila radosť.</p>
<p>„A teraz jedna horúca bleskovka z najbližšieho okolia. V Ocoma Heights uniesli dieťa v dojčenskom veku,“ oznámil hlásateľ. Drobec prestal na panvici miešať zemiaky a pozorne sa započúval. „Z domu Gerardovcov včera v noci alebo dnes v skorých ranných hodinách uniesol neznámy páchateľ Josepha Gerarda štvrtého, budúceho dediča Gerardovho lodiarskeho podniku. Dnes ráno našiel rodinný kuchár na kuchynskej dlážke sestru Josepha Gerarda, chlapcovho pradedka, kedysi známeho ako zázračný chlapec amerického lodiarstva, ktorá nejavila známky života. Sedemdesiatročnú Normu Gerardovú odviezli do Mainskej nemocnice, kde momentálne leží v kritickom stave. Na otázku, či k prípadu povolali federálnu políciu, šéf miestneho policajného zboru John D. Kellahar odmietol odpovedať. Nevyjadril sa ani, či sa s únosom spájajú požiadavky o výkupné…“</p>
<p>Aha, treba im oznámiť, čo chcem, pomyslel si Drobec.</p>
<p>„… ale uviedol, že polícia odhalila niekoľko závažných stôp, ktoré momentálne intenzívne preveruje.“</p>
<p>Jako napríklad? zavtipkoval v duchu Drobec a sarkasticky sa usmial. Vždy hovoria to isté. Aké stopy mohli objaviť, keďže starú paniu poslal do <emphasis>večných lovísk? </emphasis>Ešte aj rebrík odpratal. Vždy hovoria to isté, a bodka.</p>
<p>Pri raňajkách, ktoré jedol na zemi, sa hral s bábätkom.</p><empty-line /><p>Keď sa poobede chystal von, nakŕmený a prezlečený Joe spal v postieľke. Drobec sa pri kŕmení opäť natrápil. Nechal ho však odgrgnúť, čo zabralo nad očakávanie dobre. Okrem toho chlapčeka aj prebalil. V prvej chvíli ho vydesila zelená farba stolice, no potom si spomenul, že jedol hrášok.</p>
<p>„George? Odchádzam.“</p>
<p>„Okej,“ odvetil George zo spálne.</p>
<p>„Mal by si byť pri decku. Pre prípad, že sa zobudí.“</p>
<p>„Okej, nemaj boja.“</p>
<p>„Dobre,“ súhlasil neisto Drobec. George bol predsa mŕtvy. Rozprával sa s mŕtvym. Žiadal od mŕtveho, aby postrážil dieťa. „Hej, George, možno by som nemal…“</p>
<p>„Mal–nemal, musel–nemusel. Nebrbli a vypadni konečne!“</p>
<p>„George…“</p>
<p>„Padaj, povedal som. Fachči!“</p>
<p>Drobec sa pobral do kôlne k autu.</p><empty-line /><p>Bol jasný a žiarivý deň. Mierne sa oteplilo. Mínus sedem stupňov sa po týždni tuhých mrazov javilo ako vlna tropickej horúčavy. Ale Drobec si oteplenie nevedel vychutnať. Ani jazda do Portlandu po cestách prvej triedy mu nerobila radosť. Obával sa, že George niečo bábätku vyparatí. Veľmi mu nedôveroval. Veď ak má byť presný, George nebol ničím iným než časťou jeho vlastnej osobnosti. A vždy, keď niekam vyrazí, zvyčajne so sebou berie všetky časti seba samého, či nie? Teda aj tú s Georgeom. Mýli sa alebo trafil klinec po hlavičke?</p>
<p>Drobec mal nepríjemný pocit, že sa nemýli.</p>
<p>A vtom mu zišla na um piecka. Čo ak začne horieť dom?</p>
<p>V mysli sa mu premietol hrôzostrašný obraz. Nedokázal sa ho striasť. Predstavil si oheň v piecke, ktorý nechal tlieť, aby dieťaťu nebolo zima, keby náhodou odkoplo prikrývku. Čo ak z komína povyletujú iskry a popadajú na strechu? Väčšina z nich určite zhasne, ale jedna môže dopadnúť na suché miesto, chytiť sa a prehorieť až k vysušenému, mimoriadne horľavému krovu pod strechou. Plamene vzápätí pohltia celú chalupu. Bábätko sa rozplače, len čo zacíti dym, ktorý začne hustnúť a hustnúť a hustnúť…</p>
<p>Naraz zbadal, že na ukradnutej fordke vytiahol skoro stodvadsiatku. Ubral plyn, ale veľmi si nepomohol, hrozivé predstavy nezohnal.</p>
<p>Zastal na parkovisku. Strážnikovi podal zopár drobných a zamieril k veľkej lekárni. Vybral si noviny <emphasis>Evening Express, </emphasis>potom prešiel okolo chladničky s nápojmi a zastavil sa pri regáli, na ktorom boli naukladané knihy. Samé kovbojky, horory a sci–fi romány. Na spodnej priečke stojana napokon zazrel tučnú knihu s obálkou, na ktorej sa usmievalo dieťa v plienkach. Ľahko prečítal názov, neboli v ňom žiadne ťažké slová. <emphasis>Ako sa postami o bábätko. </emphasis>Na zadnej obálke našiel fotografiu akéhosi starca, okolo ktorého sa motal kŕdeľ detí. Pravdepodobne chlapík, čo knihu napísal.</p>
<p>Zaplatil a cestou k dverám otvoril noviny. Na chodníku naraz zastal ako pri kovaný a padla mu sánka.</p>
<p>Na prvej strane zbadal svoju podobizeň.</p>
<p>Hneď mu došlo, že nepozerá na fotografiu, ale na fantómový obraz. Také sa robievajú pomocou špeciálneho policajného postupu na identifikáciu páchateľov. Nebol bohvieaký. Chýbala mu preliačina na čele. Oči neboli správne posadené. Ani pery nemal až také tenké. Lenže aj tak sa podľa neho dal jednoznačne spoznať.</p>
<p>Stará pani sa teda musela prebrať. Ibaže podtitulok článku k obrázku túto myšlienku odohnal rýchlosťou svetla.</p>
<p>FEDERÁLNA POLÍCIA VYHLASUJE PÁTRANIE PO ÚNOSCOCH</p>
<p>Norma Gerardová podľahla vážnym zraneniam hlavy</p>
<p>Pre <emphasis>Evening Express</emphasis></p>
<p>James T. Mears</p>
<p>MUŽ, KTORÉHO PODOBIZEŇ vám na prvej strane exkluzívne prináša <emphasis>Evening Express, </emphasis>je človek, ktorý riadil auto únoscov. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o jediného únoscu. Kresbu vyhotovil kresliar Portlandského policajného oddelenia John Black na základe opisu, ktorý polícii podal Morton Walsh, nočný strážnik z Oakwoodu, čo je nová výšková budova s nájomnými bytmi približne kilometer od rezidencie rodiny Gerardovcov.</p>
<p>Walsh dnes ráno pri výsluchu uviedol, že podozrivý sa údajne chystal navštíviť istého Josepha Carltona, človeka, ktorý podľa všetkého nejestvuje. Podozrivý šoféroval modrý sedan značky Ford a podľa svedectva viezol na zadnom sedadle rebrík. Walsha polícia eviduje ako očitého svedka a zároveň ho vyšetruje z možnosti zanedbania povinností pri overovaní totožnosti a zámeru návštevy podozrivého z dôvodu únavy (udalosť sa odohrala v neskorých nočných hodinách, približne o druhej nadránom).</p>
<p>Zdroj blízky polícii naznačil, že apartmán „tajomného“ Josepha Carltona môže slúžiť členom organizovaného zločinu. Ďalej vyjadril domnienku, že pri únose dojčaťa by mohlo ísť o veľmi dobre zorganizovaný a premyslený zločin. Ani štátna, ani federálna polícia (momentálne na mieste činu) tieto slová nechce komentovať.</p>
<p>Vyšetrovanie údajne spočíva na iných stopách, hoci doteraz nikto z rodiny nedostal list so žiadosťou o výkupné a nebol únoscami kontaktovaný ani telefonicky. Jeden z únoscov mohol na mieste činu zanechať stopy krvi, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzajú z rany na ruke spôsobenej pri preliezaní plota parkoviska. John D. Kellahar uviedol, že „ide o ďalší klinec do rakvy, v ktorej skôr či neskôr skončí únosca, prípadne celý gang“.</p>
<p>V súvislosti s prípadom sme ďalej zistili, že pani Norma Gerardová, praprateta uneseného dieťaťa, podľahla vážnym zraneniam pri operácii v Mainskej nemocnici. (pokračovanie na strane 2)</p>
<p>Drobec nalistoval stranu dva, ale nedočítal sa už nič podstatné. Ak mali policajti niečo ďalšie, držali to v tajnosti. Na strane bola fotografia domu, „odkiaľ uniesli dieťa“ a „miesta, kadiaľ do domu vnikli únoscovia“. Všimol si i malý rámček, v ktorom stálo: <emphasis>Prosba zúfalého otca na únoscov Josepha Gerarda IV, </emphasis>strana 6. Drobec však na stranu šesť už neobrátil. Vždy, keď čítal, strácal pojem o čase, čo si teraz nemohol dovoliť. Už aj tak bol príliš dlho preč a dostať sa domov mu potrvá najmenej štyridsať minút. Okrem toho…</p>
<p>Okrem toho, auto, ktorým prišiel, ukradol.</p>
<p>Walsh, ten mizerný všivák. Dúfal, že írske hlavičky toho bastarda zlynčujú za odhalenie ich tajnej herne. Odteraz však…</p>
<p>Odteraz sa však musí spoliehať na šťastie. Možno sa mu podarí doraziť domov bez ťažkostí. Veci by len zhoršil, ak by tu nechal auto. Všade v ňom boli odtlačky prstov, George ich nazýval „machuľky“. A čo ak majú jeho poznávaciu značku, možno si ju Walsh zapísal. Pomaly premýšľal, no nakoniec usúdil, že ten chrapúň si nič nezapísal. Aspoň dúfal. Ibaže stačí, ak poznajú značku a farbu… ale, samozrejme, ford bol pôvodne zelený. Pred tým, než ho premaľoval. Možno to pomôže. Možno ešte nie je všetko stratené. A možno už je. Ťažko povedať.</p>
<p>Opatrne sa priblížil k parkovisku, pričom číhal na policajtov. Nevidel ani jedného a strážnik čítal časopis. Výborne, povedal si. Nasadol do auta, naštartoval a čakal, že zo všetkých strán povyliezajú ukrytí policajti, no nik odnikiaľ nevyliezol. Keď opúšťal parkovisko, strážnik cez okienko búdky schmatol parkovací lístok bez toho, že by zdvihol zrak od časopisu.</p>
<p>Dostať sa z Portlandu a neskôr z Westbrooku sa mu videlo nekonečné. Mal pocit, že cesta sa vlečie ako v lete na saniach. Bol presvedčený, že v každom aute, ktoré sa k nemu priblíži, sedia policajti v civile. V skutočnosti videl pri výjazde z mesta na križovatke diaľnice číslo jeden a dvadsaťpäť iba jedno policajné auto. So zapnutou a hučiacou sirénou prerážalo v premávke miesto pre uháňajúcu sanitku. Odľahlo mu. Hneď mu došlo, že policajti pri takej akcii nepôjdu po ňom.</p>
<p>Za Westbrookom zišiel na cestu prvej triedy a potom na dvojprúdovú vozovku, z ktorej odbočil na poľnú cestičku plnú zmrznutých výmoľov. Tá ho kľukato viedla lesom až do Apexu. Lenže ani na nej sa necítil úplne bezpečne, a keď napokon prišiel k dlhej príjazdovej ceste vedúcej k jeho chalupe, zo srdca mu spadol obrovský balvan.</p>
<p>Fordku zaparkoval do kôlne a povedal si, že v nej môže zostať až do svätého Dindy. Očakával, že únos bude veľká vec a že mu pri ňom bude poriadne horúco, no toto bolo priam spaľujúce. Obrázok v novinách, vzorky krvi, bleskový a bezostyšný spôsob, akým ten ospevovaný strážnik vyzradil tajné miesto írskych hlavičiek…</p>
<p>Lenže všetky trýznivé myšlienky ochabli, len čo vystúpil z auta. Joe zavýjal ako siréna. Drobec ho počul až von. Prebehol cez dvor a vpálil do chalupy. George mu musel niečo urobiť, George mu…</p>
<p>Ibaže George mu neurobil vôbec nič. George totiž vôbec nebol doma. Bol mŕtvy a on, magor, nechal bábätko osamote. Intenzita hnevu malého bola taká veľká, že otriasala celou postieľkou. Keď sa k nemu Drobec priblížil, zistil prečo. Vyvrátil väčšinu mlieka, ktorým ho o desiatej nakŕmil. Po brade mu stekali zatuchnuté, napoly usušené a zapáchajúce zvyšky mlieka a pošpinili aj pyžamu. Tvár mu nadobudla odpornú zelenkastú farbu. Na čele mal kvapky potu.</p>
<p>Vnútorným zrakom Drobec zrazu zbadal vlastného otca, príšerného obra s červenými očami a rukami, čo spôsobovali toľko bolesti. Predstava ho ochromila pocitom viny a hrôzy, na otca nepomyslel už celé roky.</p>
<p>Dieťa zdvihol na ruky tak prudko, až sa mu hlavička vyvrátila do hlbokého záklonu. Viac od prekvapenia než od čohokoľvek iného prestalo plakať.</p>
<p>„Tak,“ potichu sa mu prihovoril a začal s ním v náručí chodiť po izbe. „Neplač, už som tu. No tak, ticho. Neplač. Už som tu. Pri tebe.“</p>
<p>Bábätko zaspalo, skôr než Drobec dokončil tretí okruh. Potom ho prebalil. Plienky mu vymenil rýchlejšie ako prvý raz. Keď ho prezliekol do čistého, uložil ho naspäť do postieľky.</p>
<p>Následne sa posadil a začal rozmýšľať. Na plné obrátky. Čo ďalej? Ako pokračovať? Nebolo by zlé začať žiadosťou o výkupné, nie?</p>
<p>„Správne,“ povedal nahlas.</p>
<p>Treba ju urobiť z vystrihnutých písmen ako vo filmoch. Išiel po škatuľu s novinami, erotickými časopismi a komiksmi. Pustil sa do vystrihovania.</p>
<p>MÁM VAŠE DECKO.</p>
<p>Skvelé. Výborný začiatok. Prešiel k oknu a zapol rádio. Ferlin Husky vyspevoval <emphasis>Krídla holubice. </emphasis>Tú pieseň mal rád. Stará, ale dobrá. Vzápätí poprevracal izbu hore nohami, lebo hľadal podložku na papier, ktorú kedysi kúpil George v papiernictve. Z vody a múky namiešal trochu lepidla. Pri práci si pohmkával do rytmu pesničky. Vydával ostrý nevľúdny zvuk, ako keď škrípu staré dvere na zhrdzavených pántoch.</p>
<p>Vrátil sa k stolu a nalepil povystrihované písmená. Vtom mu napadlo: neostanú na papieri viditeľné odtlačky prstov? Nevedel, ale pochyboval o tom. Len zbytočne neriskovať, pripomínal si. Roztrhal papier s nalepenými písmenami a vytiahol Georgeove kožené rukavice. Boli mu malé, no podarilo sa mu ich roztiahnuť. Potom vystrihol tie isté písmena a znova ich nalepil.</p>
<p>MÁM VAŠE DECKO.</p>
<p>Po piesni sa začali správy. Pozorne počúval a dozvedel sa, že Gerardovcom ktosi zavolal a žiadal výkupné vo výške dvetisíc dolárov. Drobca správa znepokojila. Hlásateľ však rýchlo spresnil, že telefonujúci bol maloletý chlapec, ktorý volal z telefónnej búdky vo Windhame. Polícia ho okamžite vystopovala. Keď si poňho prišli, povedal im, že sa stavil s kamarátmi.</p>
<p>Môžeš im tlačiť do hlavy kaleráby, že to bola len stávka, koľko chceš, aj tak ťa zabásnu, kamoško, pomyslel si Drobec, únos neni sranda.</p>
<p>Zamračený pokračoval vo vystrihovaní písmen. Po správach hlásili predpoveď počasia. Bude pekne, malá oblačnosť a trošku sa ochladí. Čoskoro však začne snežiť.</p>
<p>MÁM VAŠE DECKO. AK HO CHCETE SPÄŤ ŽIVÉ</p>
<p>Ak ho chcete späť živé, čo? <emphasis>Čo? </emphasis>Drobec sa dostal do rozpakov. Zavolajte na informácie, tam vám povedia, čo robiť? Postavte sa na hlavu a zapískajte peknú melódiu? Pošlite dva súťažné kupóny a k tomu pol dolára v jednocentových minciach? Ako žiadať výkupné a neprezradiť sa?</p>
<p>„George, túto časť som zabudol.“</p>
<p>Žiadna odpoveď.</p>
<p>Rukou si podoprel bradu a poriadne sa nad tým zamyslel. Musí ostať nad vecou, zachovať pokoj. Ako George. Ako John Cheltzman vtedy na autobusovej stanici, keď utekali do Bostonu. Treba použiť palicu. Treba hýbať gebuľou, veľkou starou gebuľou.</p>
<p>Mal by predstierať, že patrí do gangu, to je základ. Jedine tak ho nebudú môcť zbaliť, keď pôjde po peniaze. Jednoducho im povie, že ak ho nepustia, jeho kumpáni zabijú decko. Treba blafovať. Ako mali vo zvyku s Georgeom.</p>
<p>„My fachčíme štýlovo,“ zašepkal. ,,Je tak, George?“</p>
<p>Roztrhal aj druhý pokus. Vyhľadal viacero písmen a svedomito ich povystrihoval.</p>
<p>NÁŠ GANG MÁ VAŠE DECKO. AK HO CHCETE SPÄŤ ŽIVÉ</p>
<p>Vynikajúce! Presne, ako treba. Drobec chvíľu obdivoval svoj výtvor, potom sa pobral skontrolovať bábätko. Joe tvrdo spal s hlavou otočenou nabok a jednou rukou pod líčkom. Mihalnice mal dlhšie než vlasy. Drobcovi sa páčil čoraz viac. Nikdy mu ani len nenapadlo, že nejaký fagan by mohol byť pekný. Tento však bol.</p>
<p>„Si fešák, Joe,“ pohladkal ho po vlasoch. Jeho dlaň bola väčšia ako chlapčekova hlavička.</p>
<p>Po chvíľke sa vrátil k stolu s porozhadzovanými výstrižkami z novín a časopisov. Zamyslel sa, pričom si na prstoch olizoval lepkavú kašu. Nato sa opäť pustil do roboty.</p>
<p><strong>NÁŠ GANG MÁ VAŠE DECKO. AK HO CHCETE SPÄŤ </strong><strong><emphasis>ŽIVÉ, </emphasis></strong><strong>ZOŽEŇTE 1 MILIÓN DOLÁROV V NEOZNAČENÝCH BANKOVKÁCH. PENIAZE ZABAĽTE DO KUFRA. BUĎTE PRIPRAVENÍ ZAPLATIŤ, HNEĎ AKO VÁM DÁME VEDIEŤ. ÚCTIVÁ POKLONA, VA</strong><strong>ŠI ÚNOSCOVIA JOEA GERARDA 4.</strong></p>
<p>Hotovo. Uviedol len toľko, aby vedeli, čo od nich chce. Nenapísal nič, čím by sa prezradil. A získa tým istý čas na premyslenie plánu.</p>
<p>Našiel starú, špinavú obálku. Strčil do nej list. Na prednú stranu nalepil:</p>
<p><strong>GERARDOVCI</strong></p>
<p><strong>OCOMA</strong></p>
<p><strong>DÔLEŽITÉ!</strong></p>
<p>Nevedel si celkom dobre predstaviť, ako list odošle. Už nechcel nechať dieťa samotné s Georgeom. Znovu vytiahnuť fordku by taktiež nebol najlepší nápad. Zároveň ho však nechcel odoslať z Apexu. O koľko by bolo všetko ľahšie, keby s ním bol George. Drobec by pekne trčal doma a strážil Joea, zatiaľ čo George by premýšľal a plánoval. Vôbec by mu nevadilo prebaľovať, kŕmiť a prezliekať bábätko. Ani chvíľu by proti tomu nenamietal. Byť s ním sa mu začínalo nesmierne páčiť.</p>
<p>Ale nevadí. Poštu už aj tak dnes neodvezú, preto má čas vymyslieť plán alebo si spomenúť na Georgeov.</p>
<p>Vstal a znova sa skočil pozrieť na chlapčeka. Škoda, že majú pokazenú televíziu, povzdychol si. Niekedy v nej bývajú dobré nápady. Joe tvrdo spal. Drobec dúfal, že sa čoskoro zobudí, aby sa mohli hrať a mohol ho rozosmiať. Keď sa smial, vyzeral ako veľký chlapec. A práve bol oblečený, Drobec by sa s ním teda mohol hrať bez obáv, že ho znova ociká.</p>
<p>Lenže Joe spal a nedalo sa nič robiť. Drobec vypol rádio a išiel do spálne vymýšľať plán. Takmer okamžite zaspal.</p>
<p>Skôr než prenikol do ríše snov, zišlo mu na um, že sa cíti dobre. Prvý raz od Georgeovej smrti sa cíti dobre.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>14</strong><strong>–</strong></p>
<p>Drobec kráčal uprostred lunaparku, možno počas Topshamského jarmoku, kam chodievali raz do roka z Detského domova sestry Hettonovej starým rozheganým autobusom, a Joea niesol na pleci. Čím hlbšie prenikal do útrob zábavného parku, tým silnejšie cítil hmlistý závan strachu, že <emphasis>čoskoro </emphasis>ho už vystopujú a bude po všetkom. Chlapček bol bdelý a čulý. Keď prechádzali okolo zrkadiel, v ktorých sa človek vidí neskutočne pokrútený a pretiahnutý, Drobec si všimol, že Joe okolo seba vyjavene vyvaľuje oči. Kráčal ďalej. Dieťa si prehadzoval z pleca na plece zakaždým, keď ho začalo tlačiť. Obzeral sa, či nablízku nie sú policajti.</p>
<p>Lunapark zo všetkých strán vybuchoval do neprirodzenej neónovej bujarosti. Sprava cez megafón vyrevoval vyvolávačov hlas: <emphasis>„</emphasis><emphasis>Len vstúpte, ráčte vstúpiť, máme pre vás šesť</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>prekrásnych dievok poltucet sladučkých pusiniek, všetky prichádzajú rovno z klubu Diablo v Bostone. Naše dievčatá sa s vami pomaznajú, pomilkujú, dovedú vás rovno do siedmeho neba!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Toto nie je miesto pre dieťa, uvedomil si. Toto je posledné miesto na svete, kam by malo dieťa vstúpiť.</p>
<p>Naľavo stál Dom zábavy, pred ktorým sa zo strany na stranu kýval obrovský mechanický klaun v strojených výbuchoch veselosti. Ústa mal roztiahnuté od ucha k uchu, no jeho široký úsmev pripomínal skôr bolestivý úškrn. Rehotal sa šialeným smiechom, ktorý sa opakoval stále dokola na páske ukrytej v plastovom tele. Silný robustný chlap s modrou kotvou vytetovanou na bicepse hádzal gumené loptičky do pyramídy z drevených fliaš, mastné, ulízané vlasy sa mu leskli v žiare farebných svetiel ako vydri kožuch. Kúsok od neho vyrazila divoká húsenková dráha do nebeskej výšky, a potom sa strmhlav rútila k zemi. Krkolomnú jazdu sprevádzalo jačanie vidieckych dievčat napchaných do obtiahnutých tričiek a príliš krátkych minisukni. Na skok od húsenkovej dráhy fičala hore–dolu a stále dokola vesmírna raketa. Rýchlosť jej pohybu preťahovala tváre jazdcov do groteskných grimás. Uprostred farebného hurhaja vyrástla Babylonská veža vôní a zápachov: hranolčeky, pukance, varené víno, <emphasis>taco, </emphasis>čokoláda, pizza, varené mušle, feferónky, pivo. Promenáda parku sa rýchlo menila na odporný hnedý jazyk zahádzaný stovkami pokrčených obalov a tisíckami zašliapnutých ohorkov. V žiare neónov pôsobili ľudské tváre mdlo a neprirodzene. Popri nich prechádzal starec, ktorému z nosa tiekol zelený sopeľ. Obhrýzal karamelové jablko. Potom sa objavil chlapec s obrovským ŕialovomodrým materským znamienkom cez celé líce. Za ním stará černoška vo svetlej natupírovanej parochni. Po nej nasledoval tučniak v bermudách. Na nohách mu ostro vystupovali kŕčové žily. Mal oblečené tričko s logom mužstva BRUNSWICK DRAGONS.</p>
<p>„Joe!“ zakričal ktosi. „Joe… <emphasis>Joe!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Drobec sa otočil a snažil sa rozoznať, kto kričí. A potom ju v dave zbadal. Mala na sebe tú istú nočnú košeľu, z ktorej jej opäť doslova vypadávali prsia. Joeova pekná mladá matka.</p>
<p>Zmocnil sa ho des. Kráčala priamo k nim. Nemôže si ich nevšimnúť. A keď si ich všimne, zoberie mu bábätko. Pritisol si Joea na hruď, akoby ho chcel schovať v objatí. Chlapček bol teplý a dodával mu silu. Na hrudi cítil tlkot jeho srdiečka.</p>
<p>„Tam!“ zvrieskla pani Gerardová. „Tamto je lotor, ktorý mi ukradol dieťa. Za ním! Chyťte ho! Vráťte mi dieťatko!“</p>
<p>Ľudia sa začali obracať. Drobec práve prechádzal popri ruskom kolese. Vyhrávala pri ňom hudba, z ktorej mu behal mráz po chrbte. Hlasno hučala a píšťala.</p>
<p>„Zastavte ho! Zastavte toho gaunera! Zastavte zlodeja detí!“</p>
<p>Muž s tetovaním a ulízanými vlasmi sa pohol k Drobcovi. Až v tej chvíli sa mohol Drobec konečne rozbehnúť. Lenže promenáda sa mu pod nohami predĺžila. Natiahla sa na celé kilometre, zmenila sa na nekonečnú diaľnicu zábavy. Za sebou cítil rozzúrený dav. Chlapca s obrovským materským znamienkom, černošku v parochni, tučniaka v bermudách… A mechanický klaun sa len smial a smial.</p>
<p>Drobec prebehol popri ďalšom vyvolávačovi, ktorý stál vedľa veľkého chlapa pokrytého čímsi, čo pripomínalo zvieraciu srsť. Nápis nad ním ho predstavoval ako leopardieho muža. Vyvolávač si k ústam priložil megafón a začal vykrikovať. Jeho zvýraznený hlas dunel lunaparkom ako hrom.</p>
<p><emphasis>„</emphasis><emphasis>Rýchlo, rýchlo, rýchlo! Ešte stihnete vidieť Claytona Blaisdella mladšieho, obávaného únoscu detí. Polož to decko na chodník, kamoš! Pozrite, tam je, ľudkovia, prišiel priamo z Apexu, kde býva na Parkerovej ceste a v kôlni schováva ukradnuté auto! Rýchlo, rýchlo, rýchlo, pozrite si zlodeja detí naživo, priamo tu..,</emphasis><emphasis>u</emphasis></p>
<p>Drobec bežal čoraz rýchlejšie, hlasno dychčal, no napriek tomu ho dobiehali. Otočil sa a zbadal, že peletón vedie Joeova matka. Jej pekná tvár sa postupne menila. Mŕtvolne bledla. Až na pery. Tie tmavli, boli čoraz červenšie. Z úst jej vyrastali dlhé zuby. Prsty jej skrúcalo do krvavočervených pazúrov. Menila sa na Jorgovu nevestu.</p>
<p>„Za ním! Chyťte ho! Zabite ho! <emphasis>Zlodej detí!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Vtom na neho odkiaľsi zapískal George. „Tadeto, Drobec! Švihaj! <emphasis>Hýb sal </emphasis>Kristepane!“</p>
<p>Zatočil za Georgeovým hlasom a ocitol sa v bludisku zrkadiel. Lunapark sa náhle rozpadol na tisícky pokrivených častí. Potkol sa. Keď sa pozbieral, pustil sa úzkou chodbou. Dychčal ako pes. Zrazu všade videl Georgea. Bol pred ním, za ním i na oboch stranách. Počul ho, ako hovorí: „Musíš im povedať, aby to vyhodili z letadla, Drobec. Z letadla. Donúť ich zhodiť to z letadla!“</p>
<p>„Nevím sa s tadeto vymotať,“ zaskučal Drobec. „George, pomóž mi. Chcem stadeto preč!“</p>
<p>„Šak ti práve pomáham, magor! <emphasis>Donúť ich zhodiť tá z letadla!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Prenasledovatelia už boli pred bludiskom a nakúkali dnu. Zrkadlá ich rozmnožili do nekonečného počtu. Drobcovi sa zdalo, akoby sa hmýrili všade okolo neho. „Chyťte zlodeja detí!“ vrieskala Gerardova žena. Cerila odporné zuby.</p>
<p>„Pomóž mi, George.“</p>
<p>Potom sa George usmial a Drobec si všimol, že aj on má dlhé zuby. Príliš dlhé. „Pomóžem ti,“ povedal. „Daj mi to decko!“</p>
<p>Lenže Drobec mu ho nedal. Namiesto toho ustúpil. Obkľúčili ho milióny Georgeov s natiahnutými rukami chmátajúcimi po bábätku. Drobec sa otočil a rozbehol do ďalšej sklenej uličky. Narážal pritom do zrkadiel ako guľka vo flipperi. Joea držal v náručí a pokúšal sa ho chrániť. Toto miesto rozhodne nie je pre deti.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>15</strong><strong>–</strong></p>
<p>Drobec sa prebudil pri prvých ranných zorách. Sprvu nevedel, kde sa nachádza. Potom si spomenul a prevalil sa na bok. Ledva lapal po dychu. Posteľnú bielizeň mal premočenú od potu. Preboha, aký odporný sen!</p>
<p>Vstal a dotackal sa do kuchyne skontrolovať bábätko. Joe pokojne spal. Pevne zatínal pery, akoby tuho premýšľal. Drobec naňho hľadel, až kým si nevšimol pomalý a pravidelný pohyb jeho hrude. Potom začal pohybovať ústami, akoby sal, a Drobec rozmýšľal, či sníva o fľaške alebo matkinej bradavke.</p>
<p>Uvaril kávu a sadol si v dlhých spodkoch za stôl. Noviny z predchádzajúceho dňa ležali v hromade ústrižkov, ktoré narobil pri lepení listu Gerardovcom. Nanovo začal čítať články o únose. Zrak mu padol na rámček v spodnom rohu druhej strany: <emphasis>Prosba zúfalého otca na únoscov Josepha Gerarda IV., </emphasis>strana 6. Nalistoval stranu šesť, kde našiel špeciálne upravenú čierno obtiahnutú polstranu. Začal čítať:</p>
<p>ÚNOSCOM NÁŠHO DIEŤAŤA!</p>
<p>AK NÁM POSKYTNETE DÔKAZ O TOM, ŽE NAŠE DIEŤA ŽIJE, SPLNÍME VŠETKY VAŠE POŽIADAVKY. FEDERÁLNY VYŠETROVACÍ ÚRAD (FBI) NÁM GARANTUJE, ŽE PRI ODOVZDÁVANÍ VÝKUPNÉHO NEZASIAHNE. PODMIENKOU VŠAK JE DÔKAZ O TOM, <emphasis>ŽE</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>JOE ŽIJE.</emphasis></p>
<p>JEDÁVA TRIKRÁT DENNE ZELENINOVÉ KAŠE A OVOCNÉ PYRÉ. ZAPÍJA TO POLOVICOU FĽAŠE INSTANTNÉHO MLIEKA (OBVYKLÁ DÁVKA: PRÁŠOK A PREVARENÁ VODA V POMERE 1:1).</p>
<p><emphasis>PROSÍME VÁS, NEUBLIŽUJTE MU JE PRE NÁS VŠETKÝM</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>NA SVETE.</emphasis></p>
<p>GERARD III.</p>
<p>Drobec zatvoril noviny. Po prečítaní prosby Gerarda III. zosmutnel, ako keď počúva spievať Lorettu Lynnovú.</p>
<p>„Hej, pako, hu–hu!“ ozval sa z kúpelne George tak nečakane, až Drobec od prekvapenia poskočil.</p>
<p>„Pssst, zobudíš malého.“</p>
<p>„Hovno,“ odvetil George. „On ma nemóže počuť.“</p>
<p>„Aha,“ povedal Drobec. Zdalo sa mu, že George má pravdu. „Čo je to v pomere, George? Píšu tam, že v pomere jedna k dačomu–jedna.“</p>
<p>„Na to sa vykašli,“ odvrkol George. „Pekne sú kvóli nemu vysratí, čo povíš? Jedáva trikrát denne kasičky a po jedle pije pol fľaše instantnej gebuziny… a hlavne mu neubližujte, lebo je pre nás všetkým, všetkým, všetkým. Okrem neho už nič nemáme. Boha, nech idú do riti!“</p>
<p>„Počúvaj…“ začal Drobec.</p>
<p>„Ne, nebudem <emphasis>počúvať!</emphasis><emphasis> </emphasis>Nehovor mi, aby som <emphasis>počúvali </emphasis>Je pre nich šeckým na svete, čo? On a ešte asi štyridsať melónov! Treba zhrabnúť peňáze a fagana im poslať nakrájaného na kúsky. Najprv prst, potom ruku a nakoniec jeho malý…</p>
<p><emphasis>,,Drž hubu, George!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Zaskočený vlastnými slovami si zakryl rukou ústa. Práve prikázal Georgeovi držať hubu. Ako si mohol čosi také dovoliť? Čo mu straší vo veži?</p>
<p>„George?“</p>
<p>Ticho.</p>
<p>„Prepáč, George. Ja len že si nemal hovoriť, víš, také veci.“ Pokúšal sa usmiať. „Musíme vrátiť decko živé, ne? Taký je plán, či ne?“</p>
<p>Stále nič. Drobec sa začínal cítiť skutočne zle.</p>
<p>„George? Čo sa deje, George?“</p>
<p>George dlho neodpovedal. Vzápätí čosi začul, no tak slabo, že pokojne mohlo ísť o myšlienku v jeho hlave.</p>
<p>„Skór či neskór ho budeš museť nechať so mnou osamote. Tak je, skór či neskór.“</p>
<p>Drobec si dlaňou pretrel ústa. „Len mu skús dačo urobiť, George. Len skús. Varujem ťa!“</p>
<p>George mlčal.</p><empty-line /><p>Okolo deviatej bol Joe hore, prezlečený a nakŕmený. Hral sa na kuchynskej dlážke. Drobec sedel za stolom a počúval rádio. Pozbieral a odpratal ústrižky a zahodil stvrdnutú kašu, ktorá mu poslúžila ako lepidlo. Na stole zostal jedine list pre Gerardovcov. Drobec premýšľal, ako ho odoslať.</p>
<p>Tri razy si vypočul správy. Polícia chytila istého Charlesa Victora Prichetta, tuláka, ktorého vyhodili z práce na píle. No takmer okamžite ho pustili na slobodu. Pravdepodobne ho ten mizerný vartáš Walsh neidentifikoval, pomyslel si Drobec. Ohromná škoda. Jeden podozrivý by načas odpútal pozornosť.</p>
<p>Nervózne sa pohojdával na stoličke. Musí únos čím skôr dokončiť. V prvom rade odoslať list. Vedia, ako vyzerá, a vedia i o aute. Dokonca poznajú aj jeho farbu, zase ten skurveny Walsh.</p>
<p>Myseľ mu pracovala pomaly a ťažkopádne. Vstal od stola, uvaril si ďalšiu kávu a opäť otvoril noviny. Zamračil sa na svoj fantómový portrét. Veľká hranatá tvár. Široký rozpľasnutý nos.</p>
<p>Chumáče hustých vlasov. Už dlho sa nestrihal (naposledy ho veľkými kuchynským nožnicami ledabolo pristrihol George) Hlboko vsadené oči. Len náznak hrubého krku. Pravdepodobne ani netušia, aký je v skutočnosti veľký. Keď sedel, nedalo sa presne odhadnúť, koľko meria, lebo najdlhšie mal nohy.</p>
<p>Joe sa rozplakal. Drobec zohrial fľašku. Keď ho chcel nakŕmiť, Joe ju odtisol. Drobec si ho uložil do lona a neprítomne hojdal. Chlapček sa náhle upokojil a so záujmom hľadel svet z nového uhla. Tri plagáty pripnuté na stene oproti nim, zamastený azbestový kryt priskrutkovaný za pieckou, znútra špinavé a zvonka primrznuté okná.</p>
<p>„Tuto neni jak u teba doma, čo?“ spýtal sa Drobec.</p>
<p>Joe sa usmial. Vzápätí sa rozosmial svojím zvláštnym detským smiechom, ktorý Drobca nesmierne rozveseľoval. Všimol si, že mu rastú dva zuby, ich špičky mu vykúkali z ďasien. Drobec rozmýšľal, či ho tie zvyšné, čo sa mu predierajú cez ďasná, príliš nebolia. Joe si často cmúľal ruku a zo spánku občas vzlykal. Začal slintať. Drobec mu utrel ústa starou papierovou vreckovkou Kleenex, ktorú mal skrkvanú vo vrecku.</p>
<p>Nemohol znova nechať Joea s Georgeom. Zdalo sa mu, že George na Joea žiarli alebo niečo také. Zdalo sa mu dokonca, akoby ho George chcel…</p>
<p>Asi prestal hýbať nohami, lebo chlapček sa náhle obrátil a zatváril sa veľmi smiešne, akoby sa pýtal: <emphasis>Tak čo je s t</emphasis><emphasis>ebou, kamoš? </emphasis>Zamyslený Drobec si ho ledva všimol. Veci sa mali tak, že… Georgeom bol vlastne <emphasis>on. </emphasis>Lenže v takom prípade chce jedna jeho časť Joea…</p>
<p>Opäť sa snažil od tej myšlienky utiecť. Aby na ňu zabudol, potreboval voľačo iné, na čom by spočinula jeho myseľ.</p>
<p>Začal teda uvažovať, že ak odíde z domu <emphasis>on, George </emphasis>pôjde s ním. Ak bol naozaj Georgeom, iné nedávalo zmysel. Po A nasleduje B, ľahké ako facka, povedal by Johnny Cheltzman.</p>
<p>Ak pôjde <emphasis>on, </emphasis>pôjde aj <emphasis>George.</emphasis></p>
<p>Čo znamenalo, že George nemôže dieťaťu ublížiť, nech by po tom túžil akokoľvek ukrutne.</p>
<p>Niečo v ňom povolilo. Stále sa mu nepozdávalo, že by mal nechať bábätko osamote, ale bolo lepšie nechať ho samotné ako s niekým, kto mu môže ublížiť… a okrem toho, musel odísť. Nikoho druhého nemal poruke.</p>
<p>Mal by sa však zamaskovať, keďže majú jeho portrét. Použiť čosi ako nylonovú pančuchu, len o niečo prirodzenejšie. Lenže čo?</p>
<p>Dostal nápad. Neprišiel náhle, ale pomaly. Vyplával mu v mysli na povrch ako bublina na hladinu vody hustej ani bahno.</p>
<p>Uložil chlapčeka opäť na zem a odišiel do kúpeľne. Vytiahol nožnice a nachystal si uterák. Potom vybral Georgeov holiaci strojček, ktorý celé roky ležal odložený v skrinke omotaný šnúrou. Pustil sa do strihania. Z hlavy mu odpadávali nepekné husté chumáče, až kým mu na nej neostal len tvrdý zježený porast. Potom strčil do elektrickej zásuvky strojček a úplne sa vyholil. Mašinku preháňal po hlave krížom–krážom, až kým sa jej neprepálil motorček. Keď skončil, pokožka na holej hlave mu od podráždenia rýchlo očervenela.</p>
<p>Zo záujmom sa obzeral v zrkadle. Preliačina na čele, prvý raz celkom odhalená, mu vyrazila dych. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, <emphasis>bol </emphasis>priam hrôzostrašný. Diera mu pripadala taká hlboká, že by do nej postavil aj veľkú šálku kávy, ale inak sa mu zdalo, že sa už nepodobá na únoscu z policajného portrétu. Pripadal si ako cudzinec, ako nemecký turista z Berlína alebo z iného kúta sveta. Len oči zostali rovnaké. Čo ak ho práve tie prezradia?</p>
<p>„George má dagde odložený mejkap,“ povedal si nahlas. „Ten by teraz bodol… no ne?“</p>
<p>Nejasne si uvedomil, že asi sa vystrája príliš nápadne, čím dosiahne pravý opak toho, čo zamýšľa, ale možno sa mýli. Veď čo iné mu ostávalo? Nemohol predsa zamaskovať, že meria vyše dvoch metrov. Musel sa vystrojiť tak, aby si tým neuškodil. Vôbec mu pritom nedošlo, že jeho prestrojenie je neporovnateľne lepšie ako tie, čo robieval George. Jednoducho si to neuvedomil, podobne, ako nepostrehol, že George je odo dňa svojej smrti len výtvorom mysle, ktorá pracuje v stave horúčkovitej pomätenosti. Celé roky sa stotožňoval s predstavou, že je magor, až ju prijal za takú samozrejmú ako prezývku Drobec, a rovnako neodškriepiteľnú ako preliačinu na čele. Lenže napriek pomätenosti mu predsa čosi v hlave pracovalo, vedené slepým inštinktom živých tvorov – krtov, červov, mikróbov –pod vypálenou lúkou. Istá časť jeho mysle všetko podrobne zaznamenávala. Každé ublíženie, každú krutosť, každú krivdu, ktorú mu uštedril svet.</p><empty-line /><p>Postavil sa na overené miesto neďaleko Apexu a začal stopovať. Netrvalo dlho a so škrípaním pri ňom zabrzdil starý nákladniak s nadmerne veľkým nákladom. Šoféroval ho šedivý muž v hrubom tielku a kockovanom vlnenom kabáte.</p>
<p>„Nasadaj!“ skríkol.</p>
<p>Drobec vyskočil na schodík a vyliezol do kabínky. Poďakoval sa. Šofér nákladniaka prikývol a oznámil: „Idem do Westbrooku.“ Drobec sa miesto odpovede usmial a ukázal mu vztýčený palec. Šofér zaradil rýchlosť a nákladniak sa pohol. Nedalo sa povedať, že by sa mu bohvieako chcelo.</p>
<p>„Nevideli sme sa už niekedy?“ prekričal šofér hučiaci motor. Cez rozbité okno fúkal do kabínky mrazivý januárový vietor a zrážal sa s horúcim vzduchom z kúrenia. „Nebývaš náhodou na Palmerovej ceste?“</p>
<p>„Hej,“ zakričal Drobec.</p>
<p>„Kedysi tam býval môj kamoš Jimmy Cullum,“ pokračoval šofér a ponúkol mu cigaretu z úplne dokrkvanej škatuľky. Jednu si vytiahol.</p>
<p>„Ale čo?“ začudoval sa Drobec. Čerstvo vyholenú hlavu mu nebolo vidieť, zakrývala ju červená pletená čiapka.</p>
<p>„Jimmy odišiel dolu na juh. A čo tvoj kamoš? Je stále s tebou?“</p>
<p>Drobec pochopil, že myslí Georgea. „Néé,“ odvetil. „Našel si fušku v New Hampshire.“</p>
<p>„Fakticky?“ spýtal sa šofér. „Aj ja bych tam jednu bral.“</p>
<p>Vyšli na kopec a potom sa viezli druhou stranou nadol. Na hrboľatej vozovke naberali čoraz väčšiu rýchlosť. Nákladniak sa nepríjemne natriasal a nadskakoval.</p>
<p>Drobec cítil, ako ich zozadu tlačí nepovolená hmotnosť nákladu. Sám pred časom jazdil na kamiónoch a raz prevážal do Massachusetts vianočné stromčeky, ktorých hmotnosť prekročila povolený limit o pol tony. Predtým ho čosi také neznepokojovalo, teraz však áno. Napadlo mu, že nemôže dopustiť, aby sa mu niečo stalo, lebo momentálne od neho závisí život maličkého dieťaťa.</p><empty-line /><p>Keď sa dostali na hlavnú, šofér spomenul únos. Drobec trochu znervóznel, hoci ho ani veľmi neprekvapilo, že sa im priplietol do reči.</p>
<p>„Keď nájdu lumpa, čo to urobil, mali by ho obesiť za gule,“ rozčúlil sa. Preradil na trojku. Prevodovka pekelne zaškrípala.</p>
<p>„Aj ja hovorím,“ prikývol Drobec.</p>
<p>„Začína sa to podobať na tie únosy lietadiel. Pamätáš?“</p>
<p>„Jasné,“ prisvedčil, i keď si na nič nespomínal.</p>
<p>Šofér vyhodil ohorok cigarety von oknom a okamžite si zapálil ďalšiu. „Musí sa to čím skôr skončiť. Podliakom jak on by mali nasoliť trest smrti. Postaviť ho k múru, chápeš.“</p>
<p>„Myslíš, že ho dostanú?“ spýtal sa Drobec. Začínal sa cítiť ako špión vo filme.</p>
<p>„Jak keby si sa pýtal, či zajtra vyjde slnko,“ odvetil šofér a zabočil na cestu číslo jeden.</p>
<p>„Čo… myslím, že hej.“</p>
<p>„Chcem tým povedať, že je to viac než isté. Určite ho chytia! Vždy ich nakoniec chytia. Ale decko zomre, na to ber jed!“</p>
<p>„No, nevím, nevím,“ zapochyboval Drobec.</p>
<p>»Ale ja viem. Vravím ti, že neprežije. Inak, celý nápad bol hneď od začiatku na smiech. Unášať decko v tejto krajine a v tomto storočí? Federáli označia bankovky, zaznačia si sériové čísla alebo ich polepia neviditeľnými značkami, ktoré sa dajú prečítať len pod ultrafialovým svetlom.“</p>
<p>„Aha,“ povedal Drobec, lebo ho načisto doplietol. Ani raz sa nezamyslel nad podobnými vecami. Vlastne, čo na tom, veď s peniazmi aj tak pôjde do Bostonu za Georgeovým kamarátom. Upokojil sa. „Myslíš, že Gerardovci naozaj zacvakajú milión doláčov?“</p>
<p>Šofér zapískal. „Toľko pýtajú?“</p>
<p>Drobec by si v tej chvíli najradšej odhryzol jazyk a prehltol ho. „Hej,“ odvetil a pomyslel si: Ach, George.</p>
<p>„Nevedel som, pokračoval šofér. „V novinách o tom nič nepísali. Odkál vieš, z rádia?“</p>
<p>George bez okolkov navrhol: „Zabi ho, Drobec.“</p>
<p>Šofér si priložil ruku k uchu. „Čože? Nepočul som ťa dobre.“</p>
<p>„Hovorím hej, z rádia.“ Pozrel si na ruky položené v lone. Boli veľké a silné. Jednou z nich jediným úderom zlomil väzy kólii. A vtedy ani zďaleka nebol taký vysoký ako dnes.</p>
<p>„Výkupné asi dostanú,“ uvažoval šofér, vyhodil z okna ohorok druhej cigarety a vzápätí si zapálil tretiu, „ale nikdy ho nebudú mócť minúť. Veru né, nikdy.“</p>
<p>Upaľovali ďalej. Míňali zamrznuté močariská a roztrúsené chaty so stiahnutými okenicami, opustené na zimu. Šofér tadiaľ obchádzal diaľničné mýto a kontrolné stanovištia, kde vážili náklad. Drobec robieval to isté.</p>
<p>Rozmýšľal, že keby ho okamžite udrel rovno do krku, tam, kde má ohryzok, prebral by sa na druhom svete, skôr než by si uvedomil, čo sa deje. Potom by chytil volant a zastal na krajnici. Mŕtve telo by presunul na sedadlo spolujazdca. Každý, kto by ich cestou videl, by si pomyslel, že jedného zo šoférov zmohla únava. Chudák chlapík, pomysleli by si, iste šoféroval celú noc…</p>
<p>„… ideš?“</p>
<p>„Čo?“ strhol sa Drobec.</p>
<p>„Pýtam sa, kam ideš? Zabudol som.“</p>
<p>„Aha. Do Westbrooku.“</p>
<p>„Za chvíľu musím odbočiť na Marahskú cestu. Mám sa tam stretnúť s kamošom, chápeš?“</p>
<p>„Aha,“ prikývol Drobec. „Okej.“</p>
<p>A George zasiahol: „Teraz, starec. Do teho! Je správny čas. A si na správnom míste. My fachčíme štýlovo!“</p>
<p>Drobec sa otočil k vodičovi.</p>
<p>„Ešte jednu cigu?“ spýtal sa šofér. „Dáš si?“ Pri rozprávaní mierne zakláňal hlavu. Dokonalý cieľ.</p>
<p>Drobec na okamih stuhol. Mykol rukami, ktoré mal stále uložené v lone. Potom povedal: „Ne, chcem s tým prestať.“</p>
<p>„Fakticky? Tak ti držím palce. Je tu kosa jak v mrazárni, čo?“</p>
<p>Pred odbočkou šofér preradil na nižšiu rýchlosť, no vtom sa im pod nohami ozvalo niekoľko hlasných výbuchov. Prehriaty motor odpálil zhrdzavený výfuk. „Kúrenie je v ťahu. Aj rádio.“</p>
<p>„Smola,“ skonštatoval Drobec. Cítil sa, akoby mu práve do hrdla napchali za lyžicu prachu.</p>
<p>„Iste, iste, život je pes, nestojí ani za deravý groš.“ a šofér dupol na brzdy. Zaškrípali ako zmučené duše. „Je mi ľúto, kamoš, ale budeš museť pokračovať po svojich, za chvíľu skape.“</p>
<p>„Nevadí,“ odvetil Drobec. Teraz, keď premrhal najvhodnejšiu chvíľu, prišlo mu nevoľno od žalúdka. A mal strach. Najradšej by šoféra nikdy nestretol.</p>
<p>„Pozdrav odo mňa parťáka,“ lúčil sa chlapík a opäť preradil rýchlosť, zatiaľ čo preťažený nákladniak odbočoval na cestu, o ktorej Drobec predpokladal, že by mohla byť Marahská.</p>
<p>Drobec vyskočil z kabínky na zamrznutý okraj vozovky a zabuchol za sebou dvere. Šofér raz zatrúbil a potom sa aj s nákladniakom stratil v oblaku smradľavého dymu kdesi za kopcom. Čoskoro po ňom ostal iba slabnúci rachot.</p>
<p>Vykročil po ceste s rukami vo vreckách. Nachádzal sa na južnom predmestí Portlandu a po niekoľkých kilometroch chôdze došiel k nákupnému centru a veľkému kinu s viacerými kinosálami. Prešiel okolo samoobslužnej čistiarne s názvom Giganto–práčkomaty, pred ktorou stála poštová schránka. Vhodil do nej list so žiadosťou o výkupné.</p>
<p>V čistiarní si všimol automat na noviny. Vošiel dnu a jedny si kúpil.</p>
<p>„Aha, mama,“ povedalo malé dieťa matke prekladajúcej bielizeň z práčky do sušičky. „Ten ujo má v hlave dieru.“</p>
<p>„Ticho,“ zahriakla ho.</p>
<p>Drobec sa na chlapca usmial, no ten sa okamžite schoval za matkinu nohu. Z bezpečia naňho upieral zvedavé pohľady.</p>
<p>Drobec vyšiel s novinami von. Články o únose síce presunuli na spodok prvej strany, ich miesto prebrala reportáž o veľkom požiari v istom hoteli, no jeho portrét zostal nedotknutý HONBA ZA ÚNOSCAMI POKRAČUJE, hlásal titulok. Doriti, povedal si a napchal noviny do zadného vrecka. Keď prechádzal parkoviskom, zazrel starý mustang s kľúčom v zapaľovaní. Dvakrát nerozmýšľal. Nasadol doň a vyrazil.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>16</strong><strong>–</strong></p>
<p>Clayton Blaisdell mladší sa stal hlavným podozrivým z únosu Josepha Gerarda IV. okolo pol piatej popoludní toho istého sivého januárového dňa, približne hodinu a tridsať minút po tom, čo do poštovej schránky pred čistiarňou Giganto–práčkomaty hodil list so žiadosťou o výkupné. Došlo k „náhlemu zlomu vo vyšetrovaní“, ako zvyknú uvádzať vedúci predstavitelia policajného zboru. Lenže aj bez telefonátu, ktorý v ten deň zapísali vyšetrovatelia FBI do dennej správy o únose, by identifikácia páchateľa bola len otázkou času.</p>
<p>Polícia disponovala množstvom stôp. Napríklad svedectvom Mortona Walsha – ktorého, len čo opadne rozruch, poriadne nakopú do zadku jeho bostonskí zamestnávatelia. Na vysokom plote parkoviska pri vežiaku našli niekoľko útržkov látky, ktoré identifikovali ako časti džínsov lacnej značky. Mali aj veľké množstvo fotografií a odtlačkov šľapají s rozoznateľným vzorkovaním podrážok. Okrem toho nazbierali vzorky krvi skupiny AB negatív. Získali aj fotografie a odtlačky po nohách rozťahovacieho rebríka, práve identifikovaného ako hliníkový rebrík značky Supreme. V priestoroch domu objavili odtlačky topánok s podrážkami toho istého typu ako na vzorkách odobratých pred domom. A, napokon, zavážilo aj svedectvo Normy Gerardovej tesne pred skonaním, ktorá portrétu policajného kresliara prisúdila veľkú mieru podobnosti s mužom, čo ju napadol.</p>
<p>Skôr než upadla do kómy, stihla pridať jeden dôležitý detail, ktorý Walsh neuviedol. Muž mal uprostred čela masívnu preliačinu, akoby ho tam ktosi udrel tehlou alebo kameňom. Len málo z týchto informácií polícia posunula tlači. Okrem preliačiny uprostred čela boli vyšetrovatelia osobitne zamestnaní dvoma stopami. Po prvé, odhalené džínsy predávali v Novom Anglicku len v niekoľkých desiatkach predajní. Po druhé, čo bolo ešte zaujímavejšie, rebríky Supreme vyrábala malá vermontská spoločnosť, ktorá tovar dodávala výlučne do malých železiarstiev. V supermarketoch by ich človek hľadal márne. Do terénu vyštartovala menšia armáda vyšetrovateľov, ktorí začali rad radom navštevovať malé železiarstva v okolí. V deň, keď Drobec odoslal list, sa ešte nedostali do apexského železiarstva, no bolo iba otázkou niekoľkých hodín, kým sa tak stane.</p>
<p>U Gerardovcov nainštalovali odpočúvacie zariadenie, ktorým je možné vystopovať telefonujúceho. Otec Josepha Gerarda IV. dostal podrobnú inštruktáž, ako sa správať, keď sa prihlási únosca.</p>
<p>Príslušníci policajného zboru nedostali výslovný rozkaz, aby chytili únoscu alebo únoscov živých. Kriminálni experti odhadli, že jeden z mužov, po ktorom pátrajú (možno jediný), je vysoký najmenej dva metre a váži okolo stotrinásť kilogramov. Nalomená lebka Normy Gerardovej svedčila jasnou rečou, ak vôbec bolo potrebné nejaké svedectvo, o jeho sile a brutalite. Napokon o pol piatej popoludní v ten sivý deň prijal federálny agent Albert Sterling telefonát od Nancy Moldowovej.</p><empty-line /><p>Hneď ako Sterling a jeho partner Bruce Granger vstúpili do oddelenia s potrebami pre dojčatá, Nancy Moldowová spustila: „Na vašom obrázku niečo nesedí. Chlap, ktorého hľadáte, má v strede čela obrovskú dieru.“</p>
<p>„Áno, pani, vieme,“ priznal Sterling. „Zatiaľ to tajíme.“</p>
<p>Zagúľala očami. „Takže <emphasis>on </emphasis>nevie, že <emphasis>vy </emphasis>viete?“</p>
<p>„Správne.“</p>
<p>Ukázala na mladého muža, ktorý stál vedľa nej. Mal na sebe modrý nylonový plášť, červeného motýlika a bol celý roztrasený. „Toto je Brant. Pomáhal tomu… tomu… <emphasis>mu </emphasis>s vecami čo nakúpil.“</p>
<p>„Celé meno?“ spýtal sa agent Granger mladíka v modrom plášti a vytiahol notes.</p>
<p>Mladíkov ohryzok lietal ako splašený. „Brant Romano. Ten chlap jazdil na fordke.“ Uviedol aj ročník, čo Sterling považoval za mimoriadne dôležitú informáciu. „Ibaže nebola modrá, ako sa uvádza v novinách, ale zelená.“</p>
<p>Sterling sa otočil k Moldowovej. „Čo u vás ten chlap nakúpil?“</p>
<p>Nancy sa potichu zachichotala. „Prepánajána, otázka skôr znie: čo nenakúpil? Dojčenskú výbavu od výmyslu sveta, z každého rožka troška. Kolísku, postieľku, prebaľovací stolík, oblečenie… a podobne. Dokonca kúpil aj sadu plastového prestierania.“</p>
<p>„Nemáte náhodou kompletný zoznam?“ opýtal sa Granger.</p>
<p>„Samozrejme, že mám. Ani na sekundu mi nenapadlo, že má za lubom čosi zlé. Vyzeral ako veľmi sympatický človek, hoci tá jeho preliačina… tá <emphasis>diera</emphasis><emphasis>…“</emphasis></p>
<p>Granger s porozumením prikývol.</p>
<p>„A celý čas som si vravela, že nebude ktovieaký chytrý. Nakoniec mal však toľko rozumu, aby ma oblafol, no nie? Povedal mi, že nakupuje veci pre synovca, a ja, hlúpa hus, som mu uverila.“</p>
<p>„A bol veľký.“</p>
<p>„Prepánajána, ako <emphasis>obor!</emphasis><emphasis> </emphasis>Mala som dojem, akoby… akoby…“ Nervózne sa zasmiala. „Akoby do obchodu pre dojčatá vtrhol grizly!“</p>
<p>„Koľko, podľa vás, mohol merať?“</p>
<p>Nancy pokrčila plecami. ,,Ja meriam meter šesťdesiat a siahala som mu tak akurát po rebrá. Čiže takých…</p>
<p>„Asi tomu neuveríte,“ skočil jej do reči skladník, „ale musel mať dobré dva metre. Možno aj viac.“</p>
<p>Sterling si pripravil poslednú otázku. Nechal si ju nakoniec lebo mal stopercentnú istotu, že povedie do slepej uličky.</p>
<p>„Pani Moldowová, ako za nákup zaplatil?“</p>
<p>„V hotovosti,“ rýchlo odvetila.</p>
<p>„Myslel som si.“ Sterling pozrel na Grangera. Obaja takú odpoveď čakali.</p>
<p>„Mali ste <emphasis>vidieť, </emphasis>koľko mal peňazí!“</p>
<p>„A skoro všetky minul,“ dodal Brant. „Dal mi prepitné päť dolárov, ale vtedy už mal peňaženku, no… skoro prázdnu.“</p>
<p>Sterling ho nepočúval. „A keďže išlo o platbu v hotovosti, asi nemáte žiadny záznam o jeho mene?“</p>
<p>„Žiaľ, nie. Nemám. V našom obchodnom dome by mali o niekoľko rokov nainštalovať bezpečnostné kamery, aspoň sa mi zdá…“</p>
<p>„To sa ešte načakáme,“ opäť ju prerušil skladník. „Šetria, kde sa dá.“</p>
<p>„Tak my teda,“ vzdychol Sterling a odložil notes, „pôjdeme. Ale nechám vám vizitku pre prípad, že by vám niečo napad…“</p>
<p>„Ej, ale <emphasis>ja </emphasis>vlastne viem, ako sa volá!“ z ničoho nič skríkla Nancy Moldowová. Obaja sa k nej otočili.</p>
<p>„Keď otvoril peňaženku a vyberal ten balík peňazí, všimla som si jeho vodičák. Spomínam si na meno čiastočne preto, lebo taký obchod sa vám podarí len raz za život, ale najmä preto, lebo má také… <emphasis>honosné </emphasis>meno. Vôbec sa k nemu nehodí. Vtedy som si vravela, že taký chlap by sa mal volať Barney alebo Fred. Veď viete, ako vo <emphasis>Flinstonovcoch.</emphasis>“</p>
<p>„Tak, ako sa volá?“ opýtal sa Sterling.</p>
<p>„Clayton Blaisdell. Myslím, že dokonca Clayton Blaisdell <emphasis>mladší.</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Ešte v ten večer o pol šiestej mali podozrivého prevereného. Clayton Blaisdell mladší, alias Drobec, bol už dvakrát trestaný, raz za ublíženie na zdraví riaditeľa štátneho zariadenia, v ktorom strávil detstvo, ústav sa volal Detský domov sestry Hettonovej, a druhý raz za podvody a krádež. Podozrivý kom–plic George Thomas Rackley, alias Rašpla, sa dostal na slobodu, lebo Blaisdell proti nemu odmietol svedčiť.</p>
<p>Podľa policajných záznamov Blaisdell a Rackley spolupracovali ako tím podvodníkov vyše osem rokov, kým sa Blaisdell nedostal do väzenia za podvod s cieľom vymôcť peniaze od skupiny veriacich. Tento podfuk bol však nad ich sily pre Blaisdellovu obmedzenú mentálnu kapacitu. Počas pobytu v polepšovni mu urobili inteligenčný test. Dosiahol výsledok, ktorý ho radil do kategórie označovanej ako „hraničné pásmo medzi rozumovou zaostalosťou a normou“. Na okraj testu ktosi veľkými červenými písmenami napísal: RETARDOVANÝ.</p>
<p>Sterlinga podrobnosti o podvode vcelku pobavili. Vystupovali v ňom jeden veľký muž na invalidnom vozíku (Blaisdell) a menší chlapík, ktorý ho tlačil. Ten sa obetiam podvodu predstavoval ako reverend Gary Crowell (takmer určite Rackley). Reverend Gary (ako sa sám nazýval) predstieral, že robí peňažnú zbierku na evanjelizačnú misiu v Japonsku, Ak vraj obete, väčšinou staršie panie s malými úsporami, budú pevné vo svojej viere, reverend Gary učiní zázrak. Silou viery v Ježiša prinavráti mužovi na vozíku schopnosť chodiť.</p>
<p>Okolnosti zatknutia mu prichodili ešte zábavnejšie. Osemdesiatročná Arlene Merrilová ich začala upodozrievať a zavolala políciu, zatiaľ čo reverend Gary a jeho „asistent“ čakali v obývačke. Potom sa ich snažila zdržať priateľským rozhovorom.</p>
<p>Reverend Gary jej zámer vytušil a ufujazdil. Blaisdell zostal. Službukonajúci policajt neskôr do správy o zatknutí napísal: <emphasis>„</emphasis><emphasis>Podozrivý uviedol, že neutiekol preto, lebo nemohol keďže reverend ho nestihol vyliečiť</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Sterling sa nad tým všetkým zamyslel a dospel k záveru, že do únosu predsa len musia byť zapletení viacerí páchatelia. Prinajmenšom dvaja. Hlupák ako Blaisdell únos nemohol vykonať sám. Ak nik iný, tak v tom s ním musí ísť aspoň Rackley.</p>
<p>Zdvihol telefón a vytočil číslo. O niekoľko minút mu zavolali späť. Prekvapený položil. George Thomas „Rašpla“ Rackley minulý rok zomrel. Našli ho dobodaného v portlandskom prístave, na mieste známom organizovaním ilegálnych hazardných hier.</p>
<p>Doriti. Ale kto potom?</p>
<p>Zrejme niekto, kto tomu primitívovi šéfuje ako kedysi Rackley?</p>
<p>Ktosi za ním jednoducho musí stáť, či nie? Okolo siedmej večer rozposlal do všetkých kútov štátu internú informáciu o podozrivej osobe, ktorú treba preveriť alebo zatknúť, o Claytonovi Blaisdellovi mladšom.</p>
<p>V tom čase už Jerry Green z Gorhamu zistil, že mu niekto ukradol mustang. O necelú hodinu sa auto dostalo na zoznam hlásených krádeží štátnej polície.</p>
<p>Približne v rovnakom čase prišla Sterlingovi z policajnej stanice vo Westbrooku správa s telefónnym číslom Georgie Kingsburyovej. Keď pani Kingsburyová čítala noviny, pristúpil k nej malý syn, cez plece sa zadíval na stránku, ukázal na fantómový portrét a spýtal sa: „Prečo je ujo z čistiarne v novinách? A prečo mu na obrázku chýba diera v hlave?“</p>
<p>Pani Kingsburyová v telefóne uviedla: „Pozrela som jedným okom, kam ukazuje, a hovorím si: preboha!“</p>
<p>O sedem štyridsať už Sterling a Granger klopali na dvere pani Kingsburyovej. Položili pred ňu a jej syna fotografiu Claytona Blaisdella mladšieho z policajného registra. Hoci mali len rozmazanú kópiu, Kingsburyovci na nej okamžite Drobca spoznali a identifikovali. Sterlingovi došlo, že ak raz človek Blaisdella zazrie, len tak ľahko naňho nezabudne. Skutočnosť, že posledný človek, ktorého videla u seba Norma Gerardová, bol práve tento obor, ho napĺňala odporom a hnevom.</p>
<p>„Usmial sa na mňa,“ povedal syn pani Kingsburyovej.</p>
<p>„To je milé, synak,“ odvetil Sterling a pohladil ho po vlasoch.</p>
<p>Chlapec sa odtiahol. „Máte studenú ruku,“ zamrnčal.</p>
<p>Po návšteve u Kingsburyovcoch sa Granger spýtal Sterlinga: „Nezdá sa ti čudné, že by veľký šéf posielal do obchodu s potrebami pre dojčatá chlapa ako Blaisdell? Chlapa, ktorého si každý ľahko zapamätá?“</p>
<p>Keď sa Sterling zamyslel nad kolegovými slovami, uznal, že položil dobrú otázku. No Blaisdellov výlet do obchodu naznačoval aj čosi ďalšie. Sterlinga jeho myšlienka povzbudila, preto upriamil pozornosť radšej na ňu. Všetko, čo Blaisdell v obchode kúpil, znamenalo, že decko plánujú udržať pri živote aspoň istý čas.</p>
<p>Granger čakal na odpoveď, preto Sterling povedal: „Tí kreténi nerozmýšľajú, v hlavách majú nasrané. Poďme, musíme ísť.“</p><empty-line /><p>Jednoznačná identifikácia Blaisdella ako jedného z únoscov obletela štátne i okresné policajné veliteľstvá o dvadsiatej hodine a piatej minúte. O pätnásť minút zavolal Sterlingovi kapitán Paul Hanscom z Portlandu a nahlásil mu, že z parkoviska toho istého nákupného centra, v ktorom videla podozrivého pani Kingsburyová, ukradli približne v rovnakom čase auto značky Mustang, ročník 1970. Hanscom chcel vedieť, či má FBI záujem o zaznačenie tejto udalosti do celoštátnej internej správy. Sterling odvetil, že veľký.</p>
<p>V tom čase už mohol s istotou zodpovedať Grangerovu otázku. Odpoveď bola mimoriadne jednoduchá. Operáciu viedol nepochybne väčší mozog než Blaisdellov, dostatočne veľký na to, aby sa stiahol do úzadia, na čo mu jednoducho poslúžila výhovorka, že sa treba postarať o dieťa, ibaže nie až <emphasis>taký </emphasis>veľký.</p>
<p>Nepotrvá dlho, a aj on sa chytí do siete. Ostáva len čakať a dúfať…</p>
<p>Lenže Albertovi Sterlingovi sa to málilo, a tak sa rozhodol, že urobí viac. Večer o štvrť na jedenásť zašiel na koniec chodby a vošiel do mužského záchoda, kde skontroloval pisoáre a kabínky. Boli prázdne. Nič prekvapujúce. Išlo o malé veliteľstvo, malú vyrážku na veľkom zadku FBI. Navyše, bolo naozaj neskoro.</p>
<p>Vstúpil do jednej kabínky, kľakol si a zopäl ruky ako kedysi, keď bol malý. „To som ja, Albert, Pane Bože. Ak je dieťatko nažive, prosím Ťa, daj naň pozor, dobre? A ak sa mi chlap, čo zabil Normu Gerardovú, dostane na dostrel, zariaď, aby spravil niečo, čo mi umožní odstreliť mu hlavu. Ďakujem. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.“</p>
<p>A keďže záchod stále zíval prázdnotou, pridal pre istotu ešte jeden Zdravas, Mária.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>17</strong><strong>–</strong></p>
<p>Bábätko ho zobudilo ráno o trištvrte na tri a tentoraz fľaška mlieka plač neutíšila. Kedže Joe neprestával plakať, Drobec sa začínal znepokojovať. Dotkol sa mu čela. Zdalo sa, že horúčku nemá, hoci kričal čoraz hlasnejšie. Drobec sa obával, aby mu nepraskla nejaká žilka či niečo podobné.</p>
<p>Položil ho na prebaľovací stolík. Rozbalil mu plienku, ale ani v nej neobjavil príčinu plaču. Ritku mal vlhkú, ale nie pokakanú. Drobec mu ju napudroval a vymenil plienku. Vresk však neustával. Zrazu sa ho začínalo zmocňovať zúfalstvo a strach.</p>
<p>Zdvihol urevané dieťa na ruky. Začal s ním krúžiť vo veľkých oblúkoch po kuchyni. „Tichučko,“ prihováral sa mu. „Neplač. Šak ti nič neni, šak si v porádku. Spi. Hajaj–buvaj, šššššš, bábätko, šššš. Takto zobudíš medveďa, čo spí v brlohu, kerý nás potom zožere. Sšššš.“</p>
<p>Možno zabralo krúženie, možno Drobcov hlas. V každom prípade sa Joeov krik krátil, až celkom ustal. Po niekoľkých kolách okolo kuchyne mu hlavička nevládne klesla na Drobcovo rameno. Dýchanie sa mu predĺžilo do pomalého rytmu, konečne zaspal.</p>
<p>Opatrne ho uložil do kolísky a začal kolísať. Joe sa pomrvil, ale nezobudil sa. Jedna z rúčok si našla cestu k ústam a on ju začal s chuťou cmuľkať.</p>
<p>Drobcovi sa uľavilo. Možno mu napokon nič nie je. V knihe sa dočítal, že deti si cmúľajú ruky, keď im rastú zuby alebo keď sú hladné. Bol si istý, že chlapček hladný v žiadnom prípade nie je.</p>
<p>Zahľadel sa na dieťa a opäť si uvedomil, len oveľa jasnejšie, aké je pekné. A tiež milé. Nikto by nemohol tvrdiť opak. Bolo by zaujímavé sledovať, ako rastie a prechádza všetkými štádiami, o ktorých písal doktor v knihe <emphasis>Ako sa postarať o bábätko. </emphasis>Joe bol práve vo veku, keď deti začínajú loziť po Štyroch. Už niekoľko ráz odvtedy, čo ho dovliekol do chalupy, našiel malého prďocha na rukách a kolenách. O niečo neskôr sa postaví… z bľabotania sa čoskoro stanú slová a potom… a potom…</p>
<p>Potom si niekoho <emphasis>nájde.</emphasis></p>
<p>Predstava ho rozrušila. Už nevedel zaspať. Vstal a zapol rádio, znížil hlasitosť. V nočnej kakofónii stovky konkurenčných staníc hľadal frekvenciu s country hudbou.</p>
<p>Zo správ o štvrtej sa o únose nedozvedel žiadne novinky. Nevadí, pomyslel si, Gerardovci nedostanú jeho list skôr než dnes dopoludnia. Možno dokonca až zajtra. Rozhodne to, v akom čase vybrali poštu zo schránky pri samoobslužnej čistiarní. Okrem toho si nedokázal predstaviť, kde by vyčarovali ďalšie stopy. Dával si predsa pozor. Až na svedectvo chlapíka z Oakwoodu (Drobec si už nespomínal na jeho meno) mal pocit, že odviedol prácu, akú George nazýval „parádne čistý záťah“.</p>
<p>Občas si po vydarenom záťahu s Georgeom kúpili fľašu whisky. Potom si zašli do kina, kde ju brzdili kokakolou zo stánku s občerstvením. Ak natrafili na dlhší film, George mal pri záverečných titulkoch ťažkosti vstať a urobiť krok, tak sa zvykol opiť. Bol menší a chľast mu udieral do hlavy ohromne rýchlo. Rád na tie časy spomínal. Pripomínali mu obdobie, keď sa kamarátil so starým dobrým Johnnym Cheltzmanom a spoločne sa rehotávali na starých filmoch v Nordice.</p>
<p>V rádiu opäť zaznela hudba. Joe pokojne spal. Drobec si uvedomil, že aj on by sa mal uložiť, zajtra ho čaká bohatý program. Vlastne už dnes. Plánoval poslať Gerardovcom ďalší list. Dostal skvelý nápad, ako prevezme výkupné. Presnejšie, prisnil sa mu v bláznivom sne, ktorý mal minulú noc. Spočiatku sa mu zdalo, že sen nemá ani hlavy, ani päty, ale sladký hlboký a bezsenný spánok, z ktorého ho pred chvíľou vytrhol Joe, mu vyjasnil hlavu. Oznámi im, aby zhodili peniaze z lietadla. Z malej mašiny, aké nelietavajú príliš vysoko. V liste im vysvetlí, aby leteli na juh, nad cestu číslo jeden z Portlandu k hranici s Massachusetts, a dávali pozor na signál v podobe červeného svetla.</p>
<p>Signál im dá pomocou červených svetlíc. V železiarstve kúpi aspoň zo päť a hromadne ich zapáli na vopred určenom mieste. Budú žiariť jasným svetlom. Už stihol zvoliť vhodné miesto. Zvážnica južne od Ogunquitu, neďaleko ktorej sa nachádza čistinka, kde sa občas zvyknú zastavovať vodiči kamiónov a obedovať alebo si zdriemnuť na posteliach za sedadlami. Čistinka sa rozkladá neďaleko cesty a pilot, ktorý nad ňou poletí, si určite všimne zapálené svetlice. Budú žiariť ako svetlo majáka. Drobec vedel, že nebude mať veľa času, ale mal pocit, že by mu mohol stačiť. Zvážnica vedie k spleti neregistrovaných cestičiek s názvami ako Barinatá odbočka alebo Betónka narazeného nosa. Drobec ich všetky veľmi dobre poznal. Jedna z nich viedla k ceste štyridsaťjeden, kde sa dalo otočiť na sever. Tam by mohol nájsť úkryt a počkať, kým sa situácia neutíši. Dokonca mu zišiel na um aj Detský domov sestry Hettonovej. V tom čase bol už dávno opustený. Pred zataraseným vchodom stál štít s nápisom NA PREDAJ. Drobec k nemu za posledné roky niekoľko ráz zašiel, ale zakaždým odtiaľ zbabelo utiekol, ako diera, čo náhle dostane strach zo susedovho domu, v ktorom údajne straší.</p>
<p>Ibaže pre Drobca v domove <emphasis>naozaj </emphasis>strašilo. Vedel, o čom hovorí, sám bol jedným z jeho bezprizorných fantómov.</p>
<p>V každom prípade všetko dobre dopadne, a to je hlavné, ubezpečil sa. Spočiatku mal strach a mrzela ho aj stará pani (už zabudol, ako sa volala), ale práve sa z toho vykľul parádne čistý zá…</p>
<p>„Drobec.“</p>
<p>Zadíval sa do kúpeľne. George sa vrátil. Dvere boli odchýlené ako vždy, keď sa chcel pri sraní rozprávať. „Sračky z jedného aj druhého konca,“ vravieval a obaja sa smiali. Vedel byt vtipný, keď chcel, no dnes ráno rozhodne nemal dobrú náladu. Drobcovi náhle zišlo na um, že dvere do kúpeľne zatvoril, keď z nej naposledy vyšiel. Predpokladal, že ich mohol otvoru prievan, lenže necíti…</p>
<p>„Skoro ťa dostali, Drobec,“ ozval sa George. Vzápätí dodal v akomsi zúfalom povzdychu: „Dopekla.“</p>
<p>„Kto?“ spýtal sa.</p>
<p>„Poliši. O kom myslíš, že hovorím? O národnom výbore republikánov? FBI, štátna polícia a dokonca aj naši okresní šašovia ti už dávno idú po krku.“</p>
<p>„To neni možné! Robil som šecko, jak treba, George. Vážne. Urobil som čistý záťah. Poviem ti, čo som spravil, jak čisto som fach…“</p>
<p>„Ak stadeto nevypadneš, zajtra poobede ťa dostanú.“</p>
<p>„Jak… Čo…“</p>
<p>„Ešte si nezbadal, že si píliš konár, na kerém sedíš? Si naozaj až taký magor, či čo? Načo sa namáham? Spravil si najmenej dvesto chýb. Ak poliši doteraz objavili len polovicu z nich, máš bohovské štígro.“</p>
<p>Drobec sklonil hlavu. Cítil, ako mu začína horieť tvár.</p>
<p>„Čo mám robiť?“</p>
<p>„Zdúchnuť! A hneď!“</p>
<p>„Kam…“</p>
<p>„A zbaviť sa decka,“ dodal George len akoby mimochodom.</p>
<p><emphasis>,,Čo?</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>„Hovorím po čínsky? Zbav sa ho! Je posratá príťaž, kerá ťa móže vyjsť velmi draho. Peňáze móžeš vybrať aj bez neho.“</p>
<p>„Ale keď ho vrátim, jako vybe…“</p>
<p>„Čo to trepeš? Ja nehovorím, aby si ho vracal,“ rozzúril sa George. „ Zdá sa ti, že je poondená vratná flaša, či čo? Hovorím, aby si ho zabil. Hneď a zaraz!“</p>
<p>Drobec prestupoval z miesta na miesto. Srdce mu divoko tĺklo. Dúfal, že George nebude v kúpelni pridlho, lebo potreboval močiť, čo nedokázal v prítomnosti posratého ducha.</p>
<p>„Počkaj… Musím porozmýšlať. George, možno keby si šel von, trocha sa vyvetrať … no a keď sa vrátiš… dačo spolu vymyslíme.“</p>
<p>„Ty nedokážeš rozmýšlať!“ Georgeov hlas vystúpil tak vysoko, až pripomínal zavýjanie. Akoby ho čosi bolelo. „To ti majú poliši vpáliť gulku do tej velkej sprostej palice, aby si konečne pochopil, že ty nedokážeš rozmýšlať, Drobec? Zato ja dokážem!“</p>
<p>Znížil hlas, upokojil sa a pokračoval takmer sladkým tónom.</p>
<p>„Akurát spí, vóbec nič nepocíti. Vezmi vankúš, páchne po tebe, bude sa mu to páčiť, a polož mu ho na ksicht. Chvíľu porádne pritláčaj. Stavím sa, že jeho rodičá sú dávno v tom, že už poletuje v nebíčku. Možno sa pustili do práce na novom republikánskom prírastku hneď po únose. Keď sa ho zbavíš, ťahaj po výkupné a vypadni dakam do teplých krajín. Vždy sme chceli skončiť dagde pod palmami, no ne?“</p>
<p><emphasis>Mal </emphasis>pravdu. V Acapulcu alebo na Bahamách.</p>
<p>„Čo hovoríš, starec? Mýlim sa alebo mám tú najpravdivejšiu pravdu na svete?“</p>
<p>„Myslím, že máš pravdu, George. Myslím, že hej.“</p>
<p>„To si píš! My fachčíme štýlovo.“</p>
<p>Z „parádne čistého záťahu“ zrazu vôbec nič nezostalo. Čo sa týka polície a jej možného príchodu, George iste vie, o čom rozpráva. Vždy mal nos na polišov. A veru, decko by ho iste zdržalo v prípade potreby rýchlo zdrhnúť, ani v tomto sa George nemýlil. Úloha odteraz znela: získať skurvené výkupné a niekam sa zašiť. Lenže zabiť malého? Zabiť <emphasis>Joea?</emphasis></p>
<p>V Drobcovej mysli sa náhle mihla predstava, že keby teraz Joea <emphasis>zabil, </emphasis>a to veľmi, veľmi jemne, išiel by určite rovno do neba, kde by sa stal detským anjelikom. Takže možno mal George pravdu aj v tomto bode. O sebe bol presvedčený, že skončí v pekle ako väčšina ľudí. Svet je špinavý. A čím dlhšie v ňom človek žije, tým ťažšie sa tej špine vyhýba.</p>
<p>Zobral vankúš a pobral sa do izby, kde vedľa piecky ležal chlapček. Rúčku už nemal v ústach. Bola zaslintaná od nervózneho cmúľania. Svet je aj plný bolesti. Nielen špinavý, ale aj plný bolesti. Rast zúbkov je len prvá a najmenšia z nich.</p>
<p>Postavil sa nad kolísku a v rukách zvieral vankúš, na ktorom ostali škvrny od pomády. Zanechal ich tam len nedávno, keď mal ešte vlasy, ktoré si mohol natierať.</p>
<p>George má vždy pravdu… okrem prípadov, keď sa mýli. Drobec stále váhal, či koná správne.</p>
<p>„Páni,“ povedal roztraseným hlasom.</p>
<p>„Urob to, rýchlo!“ skríkol George z kúpeľne. „Snaž sa, nech príliš netrpí.“</p>
<p>Drobec si kľakol a priložil vankúš dieťaťu na tvár. Z kolísky mu trčali malé nožičky. Cítil, ako sa Joe dva razy nadýchol… raz, stop… ešte jeden nádych… a opäť stop, načo sa pohol a vypol hruď. Potom sa mu podarilo otočiť hlavu a začal znovu dýchať. Drobec pritlačil vankúš silnejšie.</p>
<p>Joe neplakal. Drobec si prial, aby plakal. Lebo zomierať potichu ako hmyz je pre bábätko horšie než poľutovaniahodné. Hrôza. Zdvihol vankúš.</p>
<p>Joe otočil hlavu, otvoril oči, opäť ich zatvoril, usmial sa a strčil si do úst palec. Vzápätí zaspal.</p>
<p>Drobec zúrivo fučal. Na čele s preliačinou sa mu leskol pot. Pozrel na vankúš, ktorý stále zvieral v zaťatých pästiach, a pustil ho na zem, akoby ho popálil. Začal sa chvieť. Oboma rukami si objal brucho, aby chvenie zastavil, lenže, nedalo sa. Po chvíli sa už celý triasol. Svaly mu vibrovali ako struny na gitare.</p>
<p>„Zabi ho, Drobec!“</p>
<p>„Ne!“</p>
<p>„Ak to neurobíš, ja padám.“</p>
<p>„Tak vypadni!“</p>
<p>„Chceš si ho nechať, čo?“ ozval sa z kúpeľne Georgeov smiech. Znel ako klokot vody vo vodovodnom potrubí. „Naivný tĺk! Necháš ho žiť a len čo vyhúkne, začne tebou nenávistne pohŕdať. Majú to v krvi, fajnové vrstvy. Títo ludomili, bohatí sráči, posratí republikánski milionári. Čo som ťa nigdy nič nenaučil, Drobec? Povím ti to ešte raz a tak, aby ternu rozumela aj naivka jak ty. Keby si horel, ani na teba nenaštia, aby ťa uhasili.“</p>
<p>Drobec sklopil zrak, na zemi ležal hrôzostrašný vankúš. Stále sa triasol. Navyše mu začala horieť tvár. Vedel, že George hovorí pravdu. Ale aj tak zaprotestoval: „Nechystám sa horeť.“</p>
<p>„Ty sa nechystáš na <emphasis>nič, </emphasis>Drobec. Keď sa z teho malého pekného panáčika stane muž, bez ostychu ti príde oflusať smradľavý hrob. Posledný raz ti vravím, <emphasis>zabi to decko!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Ne!“</p>
<p>Vtom George zmizol A možno tam naozaj celý čas bol, lebo Drobec zrazu voľačo neodškriepiteľne pocítil – cudziu prítomnosť, ktorá náhle opustila chalupu. Neotvorilo sa ani jedno okno, nebuchli ani jedny dvere, a predsa. V chalupe čosi citeľne chýbalo.</p>
<p>Drobec podišiel ku kúpeľňovým dverám a nazrel dnu. Okrem umývadla, hrdzavej sprchy a záchoda v nej nič nevidel.</p><empty-line /><p>Znova si ľahol, ale zaspať už nedokázal. Spánok mu odháňala neodbytná myšlienka. Nie a nie zahnať Georgeove slová. <emphasis>Skoro ťa dostali</emphasis><emphasis>…</emphasis><emphasis> Ak stadeto nevypadneš, zajtra poobede ťa dostanú.</emphasis></p>
<p>Najväčšmi ho však bolelo, čo povedal nakoniec: <emphasis>Keď sa z neho stane muž, bez ostychu ti príde oflusať </emphasis><emphasis>smradľavý</emphasis><emphasis> hrob.</emphasis></p>
<p>Po prvý raz sa Drobec cítil ako štvaná zver. Istým spôsobom ho už chytili… bol ako chrobák lapený do pavúčej siete, z ktorej niet úniku. A môže kopať nôžkami, koľko len chce! Znenazdania mu prichádzali na um repliky zo starých filmov. <emphasis>Dovedie ho živého alebo mŕtveho. Ak nevyjdeš von ty, vojdeme my, ale cestu dnu si prestrieľame. Ruky hore, prašivý podliak, je po všetkom.</emphasis></p>
<p>Celý spotený sa posadil. Ručička hodín nemala ďaleko k piatej. Od okamihu, čo ho zobudil Joeov vresk, prešla približne hodina. Pomaly svitalo, no zatiaľ videl iba tenký oranžový pás kdesi na horizonte. Hore nad hlavou mu svietili strieborné hviezdy, ľahostajné k dianiu na zemi.</p>
<p><emphasis>Ak stadeto nevypadneš, zajtra poobede ťa dostanú.</emphasis></p>
<p>Ale kam sa pobrať?</p>
<p>Drobec však odpoveď poznal, a to už veľmi dlho.</p>
<p>Vstal a rýchlymi trhanými pohybmi sa obliekol. Hrubé tielko, bavlnená košeľa, ponožky, džínsy, baganče. Bábätko spalo. Drobec odrazu nemal čas, venoval mu len letmý pohľad. Z kredenca povyťahoval papierové tašky. Nahádzal do nich fľašky na kŕmenie a balenia s instantným mliekom.</p>
<p>Keď ich naplnil, vyšiel von a odniesol ich k mustangu za parkovanému pri fordke. Ešte dobre, že mal od kufra na mustangu kľúč. Otvoril ho a nahádzal doň tašky. Zmätene sa motal dokola. Len čo dospel k rozhodnutiu utiecť, panika mu roztancovala nohy.</p>
<p>Našiel ďalšiu tašku a napchal do nej detské oblečenie. Zvalil pritom prebaľovací stolík, ktorý napokon taktiež zbalil. Správal sa vystrašene a neuvážene. Navrával si, že Joe ho bude na novom mieste potrebovať, lebo si naňho už zvykol. Keďže kufor na aute bol malý, preložil niekoľko tašiek na zadné sedadlo a až potom sa mu doň podarilo napchať stolík. Odhadoval, či by mohol na zadné sedadlo umiestniť aj kolísku. Pod sedadlo spolujazdca by sa zmestili škatule s dojčenskou výživou a na ne by mohol položiť zopár prikrývok. Kasičky začínali malému chutiť, išiel sa za nimi potrhať.</p>
<p>Ešte raz sa otočil po zvyšok vecí. Potom naštartoval mustang a zapol kúrenie, aby vyhrial vnútro auta na príjemnú teplotu. Bolo pol šiestej. Rozvidnievalo sa. Hviezdy zbledli, už žiarila len Venuša.</p>
<p>V chalupe Drobec opatrne nadvihol Joea z kolísky a preložil ho na posteľ. Bábätko sa pomrvilo, ale neprebudilo. Drobec odniesol kolísku do auta.</p>
<p>Keď sa vrátil, horúčkovito sa obzeral po chalupe. Z okenného parapetu zobral rádio, odpojil ho z elektriny, šnúru obkrútil okolo prijímača a položil na stôl. Vošiel do spálne po starý hnedý dobitý kufor, v rohoch vyšúchaný až dobiela, a vytiahol ho spod postele. Hlava–nehlava doň nahádzal niekoľko kusov oblečenia. Navrch položil zopár erotických časopisov a komiksov. Kufor aj s rádiom odniesol do auta, ktoré začínalo praskať vo švíkoch. Vzápätí sa vrátil do chalupy, tentoraz naposledy.</p>
<p>Rozprestrel plachtu, položil na ňu bábätko a zabalil ho do nej. Živý uzlík potom zasunul pod vetrovku. Keď vyťahoval zips, Joe sa zobudil. V uzlíku vyzeral ako v bavlnenom zámotku.</p>
<p>Drobec s ním odišiel do auta a sadol si za volant. Uzlík položil na sedadlo spolujazdca.</p>
<p>„Ne že sa skydneš, prďoch,“ pohrozil mu.</p>
<p>Joe sa zasmial, a hneď si na hlavu natiahol kúsok plachty.</p>
<p>Drobec sa chrapľavo zachechtal. V tom istom okamihu sa mu pred očami zjavil obraz jeho samého, ako pritláča vankúš na malú tvár. Striaslo ho.</p>
<p>Vycúval z kôlne, otočil sa a vyrazil po príjazdovej ceste… a hoci o tom nevedel, zamieril priamo v ústrety naširoko roztvorenému vejáru cestných zátarás, ku ktorým dorazí o necelé dve hodiny.</p><empty-line /><p>Upaľoval po cestách prvej i druhej triedy, aby sa vyhol Portlandu a jeho predmestiam. Monotónne vrčanie motora a zapnuté kúrenie chlapčeka takmer okamžite uspalo. Drobec si naladil obľúbenú rádiostanicu, ktorá začína vysielať už na svitaní. Vypočul si rannú kázeň, reportáž pre farmárov a pravičiarsky komentár, pri ktorom by George prskal žlč a síru, kým by nepraskol od zlosti. Napokon prišli na rad správy.</p>
<p>„Honba za únoscami Josepha Gerarda štvrtého pokračuje,“ oznamoval vážnym hlasom redaktor, „a zdá sa, že do prípadu vstúpil najmenej jeden nový prvok.“</p>
<p>Drobec nastražil uši.</p>
<p>„Podľa zdroja blízkeho vyšetrovateľom prípadu dostala včera večer portlandská pošta list, ktorý s vysokou pravdepodobnosťou obsahuje žiadosť o výkupné. Spomínaný list okamžite dopravil špeciálny kuriér Gerardovcom. Ani okresný policajný zbor, ani federálny agent Albert Sterling, ktorý vedie vyšetrovanie, nechce túto skutočnosť komentovať.“</p>
<p>Drobec poslednej vete nevenoval pozornosť. Hlavné bolo, že Gerardovci dostali list. Nabudúce im musí zatelefonovať. Aj tak zabudol zobrať noviny, obálky, lep a podobne, aby mohol pripraviť ďalšiu koláž. Okrem toho zavolať je vždy istejšie. A rýchlejšie.</p>
<p>„Teraz správa o počasí. Z hornej časti štátu New York sa na východ presúva tlaková níž. Nové Anglicko sa môže tešiť na najväčšiu snehovú nádielku tejto zimy. Národný meteorologický ústav vydal varovanie pred silnou víchricou. Snežiť by malo začať najneskôr dnes predpoludním.“</p>
<p>Drobec zahol na stotridsaťšestku. Po niekoľkých kilometroch odbočil na neoznačenú poľnú cestu. Keď prechádzal popri zamrznutom rybníku, kde s Johnnym raz pozorovali bobry, ako si stavajú hrádzu, pocítil neskutočný, ale zato silný pocit <emphasis>déja vu. </emphasis>Neďaleko odtiaľ sa nachádzala opustená farmárska budova, do ktorej sa raz Drobec, Johnny a kamarát, ktorého nevedno prečo považovali za Taliana, vlámali. Vnútri, na dne jednej z polorozpadnutých skríň, našli hromadu škatúľ od topánok. Jedna skrývala poklad – erotické obrázky, muži so ženami, ženy so ženami, ba dokonca jedna žena s koňom alebo oslom na nich robili veci, o akých sa im ani len nesnívalo. Dychtivo si ich prezerali celé popoludnie, pričom sa v nich miešala celá škála emócií, od pobavenia cez vzrušenie až po znechutenie. Drobec si už nespomínal, ako sa volal chlapec, čo im pripomínal Taliana, pravým menom. Pamätal si len, že ho všetci prezývali Krivák.</p>
<p>Po necelých dvoch kilometroch prišiel k rázcestiu, kde odbočil doprava, a pokračoval po hrboľatej poľnej ceste ledabolo odhrabanej a ponechanej napospas ďalším návalom snehu. Asi o kilometer vyššie, za zákrutou, ktorú chlapci prezývali Odbočka do raja (Drobec kedysi vedel prečo, no odvtedy už dávno zabudol), zastal pred starou reťazou natiahnutou cez cestu. Vystúpil a jemným šklbnutím uvoľnil zhrdzavenú zámku. Ešte nedávno potreboval na zdolanie starej zámky niekoľko silných trhnutí.</p>
<p>Položil reťaz na zem a zadíval sa na cestu pred sebou. Od poslednej metelice ju neodhrnuli. Rozhodol sa, že ňou aj tak prejde, stačí, ak trochu cúvne a naberie rýchlosť. Neskôr sa vráti a dá reťaz do pôvodného stavu, ľahko si s ňou poradí, veď tu nie je po prvý raz. Toto miesto ho neodolateľne priťahovalo.</p>
<p>A má šťastie, lebo bude snežiť. Sneh zahladí všetky stopy</p>
<p>Zvalil obrovské telo na malé sedadlo, zaradil spiatočku a cúval asi dvesto metrov. Vyhodil rýchlosť a chvíľu túroval motor. Mustang neostal nič dlžný svojej povesti. Motor besne vrčal a otáčkomer, ktorý dal do auta zabudovať jeho pôvodný majiteľ, vystrelil do červenej zóny. Drobec frajersky zaradil jednotku a pustil spojku. Okamžite preradil na dvojku a vzápätí na trojku. Uvažoval, že len čo sa ukradnutý tátoš začne prešmykovať, preradí ešte raz.</p>
<p>Vrútil sa do neodhrnutého snehu. Mustang sa z času na čas dostával do šmyku, ale Drobec zakaždým šikovne vyrovnal predok športového auta. Napredoval po pamäti, ktorá mu však spolovice pripadala ako sen. Drobec sa naň musel spoliehať, inak by zišiel do priekop prikrytých snehom, kde by nadobro uviazol. Upaľujúce auto po oboch stranách dvíhalo vejáre snehu. Z ovisnutých borovíc vzlietli vrany a s krákaním odlietali do špinavobielych výšin.</p>
<p>Vyšiel na prvý kopec. Za ním sa cesta stáčala doľava. Auto takmer dostalo ďalší šmyk, ale opäť riadenie zvládol. Mal však na mále. Volant sa mu pod rukami chvíľu nekontrolovateľne krútil, ale v okamihu, keď pneumatiky znovu aspoň čiastočne priľnuli k povrchu, dostal vozidlo pod kontrolu. Zo všetkých strán lietal sneh priamo na predné sklo. Drobec zapol stierače, no aj napriek tomu išiel zopár minút naslepo. Pri nebezpečnej jazde sa divoko smial, napoly od radosti, napoly od strachu. Keď stierače z predného skla poodhŕňali sneh, zbadal, že sa rúti rovno do hlavnej brány. Približoval sa závratnou rýchlosťou. Bolo neskoro čokoľvek podnikať. Neostávalo nič iné, len rukou ochrániť bábätko a modliť sa. Mustang uháňal osemdesiatkou, podvozok hlboko zarytý v snehu. Zaznel tupý náraz, ktorý otriasol karosériou auta a zrejme poriadne poškodil prednú nápravu. Vzduchom lietali polámané dosky z brány. Mustang sa ešte raz celý otriasol… otočil sa… a motor skapal.</p>
<p>Drobec natiahol ruku, že naštartuje, ale zrazu mu ochabla a klesla na koleno.</p>
<p>Pred sebou zazrel hrôzostrašný Detský domov sestry Hettonovej. Tri poschodia začmúdených červených tehál. Pri pohľade na zadebnené okná ostal ako prikovaný. Budova vyzerala presne tak, ako si ju pamätal. Z hlbín mysle sa mu vynárali staré spomienky, naberali farbu a začínali ožívať. John Cheltzman mu píše domáce úlohy. Kat ich odhaľuje. Nájdu peňaženku.</p>
<p>Dlhé prebdeté noci, počas ktorých po večierke šeptom plánujú, čo podniknú s peniazmi. Zápach kriedy a prípravku na čistenie podláh. Obludné obrazy na stenách, ktoré očami prenasledujú človeka, nech sa pohne kamkoľvek.</p>
<p>Na dverách viseli dve cedule. Jedna oznamovala PRECHOD ZAKÁZANÝ. Druhá: NA PREDAJ ALEBO PRENÁJOM. KONTAKTUJTE REALITNÚ KANCELÁRIU GERALDA CLUTTERBUCKA, CASTLE ROCK, MAINE.</p>
<p>Drobec naštartoval, zaradil jednotku a ťarbavo sa pohol. Pod kolesami sa mu šmýkalo. Volant musel vytáčať doľava, ak chcel ísť rovno. Auto stále ako–tak šliapalo a Drobec pomaly obchádzal východnú stranu hlavnej budovy. Medzi ňou a dlhou nízkou budovou skladu zbadal úzky priechod. Vhodný na úkryt pre mustang. Aby k nemu došiel, musel po celý čas pritláčať plynový pedál až úplne k zemi. Keď vypol motor, ticho, ktoré zavládlo, bolo priam ohlušujúce. Nepotreboval Einsteinov mozog, aby pochopil, že mustang už zrejme dojazdil. Ako vozidlo mu už neposlúži. A do jari sa z úkrytu beztak nepohne.</p>
<p>Hoci v aute nebolo zima, Drobca striaslo. Mal pocit, že sa vrátil domov.</p>
<p>Navždy.</p><empty-line /><p>Vyrazil dvere na zadnom vchode a vošiel dnu. Malého, ktorého v aute zabalil do ďalších teplých prikrývok, niesol v náručí. Zdalo sa mu, že dnu je väčšia zima ako vonku. Akoby sa mráz usadil priamo v kostiach budovy.</p>
<p>Bábätko odniesol do riaditeľne Martina Katslawa. Jeho meno zo skla dverí dávno zoškrabali a miestnosť bola prázdna. V riaditeľní Kata už nič nepripomínalo. Drobec sa pokúšal rozpamätať, kto prišiel po ňom. Nevedel si spomenúť. Odišiel a na inom nezáležalo. Preradili ho do North Windhamu, kam odchádzajú najhorší chovanci.</p>
<p>Položil Joea na zem a pustil sa do prehľadávania budovy. Našiel zopár lavíc, niekoľko drevených dosiek a starý pokrčený papier. Poriadne si to všetkého naložil na ruky. Náklad odniesol do riaditeľne a vo výklenku v stene, ktorý kedysi slúžil ako kozub, založil oheň. Keď sa rozhorel podľa jeho predstáv a on sa presvedčil, že komín má dobrý ťah, pobral sa vyložiť veci z mustangu.</p><empty-line /><p>Okolo obeda sa nasťahoval. Bábätko uložil do kolísky, kde nepokojne spalo (zdalo sa, že sa čoskoro zobudí). Plienky a balíčky s potravou svedomito poukladal na poličky. Pre seba našiel stoličku a v kúte miestnosti roztiahol dve plachty, ktoré mu mali poslúžiť ako posteľ. V miestnosti bolo síce o čosi teplejšie, lenže zákernú zimu stále neporazil. Steny nedostatočne izolovali a popod dvere prefukovalo. Dieťa musí byť po celý čas teplo zababušené.</p>
<p>Drobec si obliekol kabát a vybral sa von. Najprv zbehol k reťazi. Natiahol ju do pôvodného stavu. Potešil sa, že zámka, hoci rozbitá a hrdzavá, sa dá ešte zavrieť. Aby si človek všimol, že s ňou nie je niečo v poriadku, musel by na ňu pozerať zblízka. Potom prešiel k rozbitej bráne. Zvyšky, ktoré z nej zostali, postavil a podoprel. Napriek veľkej snahe brána nevyzerala ktovieako, ale aspoň stála. A keďže z celej sily pozatĺkal jej rozpadnuté časti hlboko do snehu (poriadne sa pri tom zapotil), stála dokonca takmer rovno. Ale, dopekla aj s tým. Drobec vedel, že ak sa už raz niekto dostane až sem, bude zle, a to bez ohľadu na stav, v akom je vstupná brána. Bol magor, ale nie zase až taký <emphasis>veľký.</emphasis></p>
<p>Keď sa vrátil, Joe sa zobudil a zúrivo vrieskal. Drobca už podobná scéna nedesila ako spočiatku. Obliekol mu peknučkú novú zelenú bundičku. Posadil ho na dlážku, nech sa trochu hýbe. Joe sa pokúšal chodiť po štyroch. Drobec otvoril jedno balenie s výživou pre dojčatá, v ten deň sa podávala kašička z bravčového mäsa. Nedokázal však nájsť poondiatu lyžičku, určite na ňu po čase natrafí ako na väčšinu vecí, a tak nakŕmil dieťa končekom prsta. Potešilo ho, že mu cez noc narástol ďalší zúbok. Už ich mal tri.</p>
<p>„Prepáč, kamoš, že je studená,“ prihovoril sa mu. „Nabudúce vyhútame, jak ju zohrejeme, dobre?“</p>
<p>Joeovi nevadilo, že je kašička studená. Hltavo jedol. Po jedle sa rozplakal, lebo ho rozbolelo brucho. Drobec hneď zistil, prečo plače. Už sa naučil rozlišovať medzi plačom z bolenia bruška, bolenia zúbkov a únavy. Zobral ho na ruky a začal sa s ním prechádzať po miestnosti. Hladkal ho pritom po chrbte a pošepky chlácholil. Keďže plač neutíchal, vyšiel s ním na chodbu, prechádzal sa hore–dolu a neprestával ho utišovať. Dieťa sa roztriaslo od zimy, preto ho zabalil do prikrývky. A na jednom konci mu ju prehol cez hlavu ako kapucňu.</p>
<p>Vyšiel na tretie poschodie a vošiel do učebne číslo sedem, kde sa na hodine matematiky po prvý raz stretol s Martinom Katslawom. Ostali v nej tri lavice, naukladané jedna na druhú v rohu miestnosti. Na jednej z nich zazrel iniciálky CB, temer neviditeľné pod spleťou vyrytých sŕdc, mužských a ženských pohlavných orgánov a kadejakých slovných oplzlostí či výziev do bitky. Tie dve písmena kedysi dávno vlastnoručne vyryl kostrbatým písmom.</p>
<p>Stiahol si rukavicu a udivene dotykom prsta opísal ich tvar. Kedysi tu sedával chlapec, na ktorého si ledva spomínal. Prichodilo mu to neuveriteľné. A smutné, rovnako ako vtáky osamelo sedávajúce na telefónnom vedení. Zárezy iniciálok boli staré, vyhladené časom, no drevo lavice ich prijalo, stali sa jej súčasťou.</p>
<p>Náhle sa mu zamarilo, že za sebou začul smiech. Prudko sa otočil.</p>
<p>„George?“</p>
<p>Nik sa neozval. Vyslovené meno sa najprv stratilo v ozvene, ktorá ho vzápätí priniesla späť do miestnosti číslo sedem. Mal pocit, akoby sa mu vysmievala. Akoby naznačovala, že na celučičkom svete neexistuje iná než táto trieda. Trieda, kde býval neustále ponižovaný a vystrašený. Trieda, kde sa nikdy nič nenaučil.</p>
<p>Joe sa na Drobcovom ramene pomrvil a kýchol. Nos mu očervenel. Znovu sa rozplakal. Plač sa v studenej a opustenej budove krehko ozýval. Akoby ho pohlcovali vlhké steny.</p>
<p>„No tak,“ nežne sa mu prihováral Drobec, „Neplač, som tu pri tebe. Šecko bude zase dobre. Nič ti neni. Obaja sa máme fajn.“</p>
<p>Dieťa sa roztriaslo a Drobec sa rozhodol, že ho odnesie do Katovej riaditeľne, uloží ho tam do kolísky a tú pritiahne k ohňu. A zakryje ho ďalšou prikrývkou.</p>
<p>„Všetko bude dobré. Nemaj boja. Všetko bude dobré.“</p>
<p>Lenže Joe plakal až do úplného vyčerpania. Len čo stíchol, začali vonku poletovať prvé snehové vločky.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>18</strong><strong>–</strong></p>
<p>V lete po bostonskom dobrodružstve Drobec, Johnny Cheltzman a niekoľko ďalších chlapcov z Detského domova sestry Hettonovej odišli na brigádu zbierať čučoriedky. Muž, ktorý si ich najal, Harry Bluenote, bol správny chlap. Nie však v opovržlivom zmysle, aký slovu neskôr prisudzoval George, lež v tej najúctivejšej tradícii veľkých lordov. Vo West Harlowe vlastnil dvadsať hektárov čučoriedkových polí najvyššej kvality, ktoré každý druhý rok vypálil. Vždy v júli si najímal asi dvadsať detí z rôznych výchovných ústavov. Nemal z toho takmer nič, okrem zopár drobných, ktoré malý farmár zarobí za predaj úrody. Pokojne mohol chlapcom z domova sestry Hettonovej a dievčatám z wiscassettského nápravnovýchovného ústavu platiť mizerné tri centy za odmerku, ktoré by ochotne prijali a ešte by boli radi, že sú na čerstvom vzduchu. A zvyšok si nechať pre seba. Namiesto toho im platil rovných sedem centov, ktoré by si zapýtalo a aj dostalo hociktoré z miestnych detí. Navyše im z vlastného vrecka hradil dopravu.</p>
<p>Bluenote bol vysoký starý Američan, len kosť a koža, zvráskavená tvár a bledé oči. Ak sa človek do nich zadíval na dlhší čas, nadobudol presvedčenie, že má pred sebou blázna. Nebol členom žiadneho farmárskeho združenia. Aj keby sa o nejaké členstvo uchádzal, neprijali by ho. Patril predsa k ľuďom, čo si<emphasis> </emphasis>najímajú kriminálnikov. A oni <emphasis>boli </emphasis>kriminálnici, doparoma nech mali šestnásť či šesťdesiatjeden rokov. Vtrhli na posvätnú pôdu slušného mestečka, kde jeho slušní obyvatelia zrazu nadobudli pocit, že treba pozamykať každú zámku. Veď sa museli voľajako chrániť pred nebezpečnými pubertiakmi, ktorí sa zrazu rozliezli po okolí. Okrem toho Bluenote najímal <emphasis>rovnako </emphasis>chlapcov <emphasis>aj </emphasis>dievčatá! Tým, že ich ubytuje spolu na jednom mieste, kriminálnikov i kriminálničky, premení ich slušné mestečko na Sodomu a Gomoru. Všetci sa na tom zhodli. Takéto veci sa jednoducho nerobia, nie sú morálne. Najmä ak sa pokúšate slušne vychovať vlastné deti.</p>
<p>Brigáda sa začínala druhý júlový týždeň a trvala do konca augusta. Bluenote nechal pri rieke, ktorá pretínala pozemok presne v strede, vystavať desať provizórnych chatiek. Šesť z nich slúžilo chlapcom a o kúsok ďalej štyri dievčatám. Podľa miesta pri rieke, kde chatky stáli, sa chlapčenské nazývali Pobrežné a dievčenské Tôňové. Jeden z Bluenotových synov, Douglas, spával s chlapcami. Každý júl farmár zamestnal aj jednu ženu, ktorá spávala s dievčatami a plnila dvojitú úlohu táborovej opatrovateľky a pomocnej kuchárky. Vždy jej dobre zaplatil. Aj jej výplata išla z jeho vrecka.</p>
<p>Napätie medzi Bluenotom a zvyškom mesta vyvrcholilo na pamätnom zasadaní mestského zastupiteľstva, počas ktorého sa skupina poslancov z juhozápadnej časti pokúsila docieliť prehodnotenie výšky farmárových daní. Ich snaha spela k zvýšeniu dane zo zisku do takej miere, aby mu úplne znemožnili jeho nezištné komunistické aktivity.</p>
<p>Počas zasadania Bluenote nepovedal ani slovo. Syn Douglas s niekoľkými susedmi, ktorí patrili k jeho priateľom, obhajovali starého pána viac než rázne. Vo chvíli, keď chcel predseda mestského zastupiteľstva ukončiť zasadanie, Bluenote vstal a požiadal o slovo. Napriek všeobecnej nechuti ho dostal.</p>
<p>„Ani jednému z vás pri zbere doposiaľ nič nezmizlo,“ začal. „Ani raz nedošlo ku krádeži auta, lúpeži či podpaľačstvu. Nanajvýš sa stratila polievková lyžica. Ja tým deťom chcem len ukázať, ako vyzerá slušný život. Nič viac. Čo si z toho odnesú, je ich vec. Kto z vás môže povedať, že ešte nikdy neuviazol v bahne a nepotreboval pomocnú ruku? Nebudem sa vás pýtať, ako sa môžete takto správať, a pritom sa tváriť ako kresťania, lebo istotne niekto z vás vyrukuje s odpoveďou podľa vzoru ale–podľa–mňa–sa–v–Biblii–píše… Ale, preboha, ako môžete v nedeľu čítať podobenstvo o dobrom samaritánovi a v pondelok hlasovať za takúto podlosť?“</p>
<p>Po jeho slovách nečakane vybuchla Beatrice McCaffertyová. Zdvihla zadok zo skladacej stoličky (tá by sa jej za to určite poďakovala, keby mohla hovoriť) a bez udelenia slova od pána predsedu zatrúbila: „Ale, ale, len sa na to pozrime! <emphasis>Čachre</emphasis><emphasis>––</emphasis><emphasis>machre. </emphasis>Vy nám tu chcete nahovoriť, pán Bluenote, že medzi tými galganmi a hepami ani raz k ničomu nedošlo?“ Rozhliadla sa okolo seba tak odpudzujúco ako ropucha. „Ste včerajší, či čo? Pýtam sa, aké prasačiny tam u vás v noci stvárajú, ak teda podľa vás nekradnú a nezapaľujú stodoly?“</p>
<p>Harry Bluenote si počas bľabotania pani McCaffertyovej nesadol. Stál na opačnom konci mestskej zasadačky a palcami si naťahoval traky. V tvári mal matnú červenkastú farbu, akú naberá pokožka farmárov. V zvláštnych bledých očiach mu zaiskril letmý náznak pobavenia. A možno ani nie. Keď mal istotu, že pani McCaffertyová si už poriadne uľavila a nemá nič ďalšie na srdci, pokojne a sucho jej odvetil: „Nikdy som ich nešpehoval, Beatrice, ale ak k niečomu dochádza, určite nejde o zločin.“</p>
<p><emphasis>Tým </emphasis>bola vec „zmietnutá zo stola“, čo je na severe Nového Anglicka slušný výraz pre očistec.</p><empty-line /><p>John Cheltzman a ostatní chlapci sa na brigádu tešili hneď od začiatku, len Drobca trochu mátala. Vždy, keď sa mu donieslo do uší, že sa bude treba poriadne „oháňať“, okamžite si spomenul na pobyt u Bowieovcov.</p>
<p>Krivák všetkým pílil uši, že si tam musí nájsť babu, s ktorou si „konečne riadne zašpásuje“. Drobcovi bolo nad slnko jasnejšie, že on sa na niečo podobné zastrájať nemusí. Stále síce spomínal na Marjorie Thurlowovú, ale aký zmysel by malo rozmýšľať nad inými? Dievčatám sa páčili frajeri, ktorí s nimi vedeli flirtovať ako borci vo filmoch.</p>
<p>Navyše ho dievčatá desili. Stačilo mu, keď sa zatváral v kabínke na záchodoch Detského domova sestry Hettonovej s Krivákovým erotickým časopisom, ktorý mal v domove cenu zlata, a onanoval. Zlepšoval si tým náladu, keď sa cítil nanič. Pokiaľ dobre rozumel príbehom kamarátov z ústavu, pocit, aký prichádza po onanovaní, a pocit, aký nesleduje po zasúvaní, je vlastne rovnaký. Pre onanovanie však hovorí ešte jedna vec. Človek sa mu môže venovať štyri až päť ráz denne.</p><empty-line /><p>V pätnástom roku života Drobec konečne prestal rásť a dosiahol dospelú výšku. Bol vysoký takmer dva metre. Špagát, ktorý mu raz John natiahol od pleca k plecu, meral sedemdesiat centimetrov. Mal hnedé, husté, tvrdé a mastné vlasy. Keď roztiahol hranaté ruky, od palcov po malíčky merali takmer tridsať centimetrov. Jeho tmavozelené oči vôbec nevyzerali ako oči magora, trblietali sa a priťahovali pohľad. Chovanci z domova vedľa neho pôsobili ako trpaslíci, no i napriek tomu k nemu pristupovali s nebojácnou až bezočivou otvorenosťou. Johna Cheltzmana, od istého času všeobecne prezývaného Cintľavka alebo Okuliarnik, prijali za Drobcovho osobného maskota a vďaka dobrodružstvu v Bostone sa v uzavretej spoločnosti domova stali legendami. Drobec sa dokonca tešil ešte z výsadnejšieho postavenia. Každý, kto aspoň raz videl šteniatka motkať sa okolo bernardína, si vie predstaviť, o aké postavenie išlo.</p><empty-line /><p>Keď dorazili na farmárov pozemok, privítal ich Douglas a odviedol k chatkám. Oznámil im, že toto leto budú bývať s chlapcami z Portlandskej polepšovne. Po jeho slovách im vyschlo v krku. Chlapci z Portlandu mali povesť drvičov prvého rangu. Drobec býval s Johnom a Krivákom v chatke číslo tri. John od výletu do Bostonu značne schudol. Jeho reumatickú horúčku označil lekár z Detského domova sestry Hettonovej (starý, tabakom nasmradnutý šarlatán Donald Hough) za nič vážnejšie než horšia chrípka, čím mu podpísal rozsudok smrti, ktorá si ho vezme o rok neskôr.</p>
<p>„Vaša chatka,“ oznámil Douglas. Po otcovi zdedil drsné črty, no nie jeho zvláštne bledé oči. „Už poslúžila mnohým chalanom pred vami. Bolo by preto od vás pekné, keby ste sa k nej správali tak, aby mohla po vás poslúžiť ďalším. Pre prípad, že vám bude v noci chladno, máte v nej piecku na drevo. Nepredpokladám však, že bude veľká zima. Môžete si vybrať zo štyroch postelí. Tá štvrtá je pre chalana z Portlandu, ktorého vám pridelíme neskôr. Na varenie kávy a niečoho menšieho pod zub tu máte dvojplatničku. Pred odchodom z chatky ju nikdy nezabudnite vytiahnuť z elektriny. Ohorky hádžte do popolníka, nie na podlahu ani na verandu. Žiadny alkohol alebo poker! Ak vás ja alebo otec nachytáme chľastať, prípadne hrať poker, padáte. A druhú šancu už nedostanete. Raňajky sú o šiestej v hlavnej budove farmy. Obed sa podáva napoludnie a jesť sa bude na pľaci,“ ukázal smerom k čučoriedkovým poliam. „Večera o šiestej v hlavnej budove. Zber sa začína zajtra o siedmej ráno. Zatiaľ toľko, pekný deň, páni.“</p>
<p>Keď odišiel, chlapci sa začali obšmietať po chatke. Vcelku sa im pozdávala. Piecku predstavovali staré kachle s krátkou rúrou. Všetky postele boli na zemi, prvý raz po dlhom čase nebudú spať naskladaný jeden na druhom ako vojaci v kasárňach. Pri malej kuchynke bola priestranná obývacia izba, z ktorej sa dalo vojsť do dvoch spálni. V obývačke stála knižnica vyrobená z oranžových debien na ovocie. Našli v nej Bibliu, príručku sexuálnej výchovy pre adolescentov, knihu <emphasis>Desať nocí v šenku </emphasis>a <emphasis>Odviate vetrom. </emphasis>Podlaha bola z nepribitých dosiek a ani zďaleka nepripomínala podlahu v domove sestry Hettonovej z dlaždíc a nalakovaného dreva. Podlahu v chatke skrášľoval tkaný koberec. Keď po nej chodili, hlučne vŕzgala.</p>
<p>Pokým chlapci zastielali postele, Drobec vyšiel na verandu pozrieť sa na rieku. Okamžite sa mu zapáčila. V úseku, na ktorý sa díval, tiekol prúd pomalšie, no o niečo ďalej bolo počuť upokojujúci hukot rýchlejšieho toku. Nad vodou sa skláňali zošúverené stromy, duby a vŕby, akoby na hladine vody obdivovali svoj odraz. Tesne nad vodou poletovali vážky, šidielka a komáre, ktoré nepríjemne štípali. Kdesi z diaľky sa ozývalo hlasné vyhrávame cikád.</p>
<p>V Drobcovi sa pri pohľade na rieku čosi pohlo.</p>
<p>Sadol si na schody vedúce na verandu. Po chvíli vyšiel von aj John a prisadol si ku kamarátovi.</p>
<p>„Kde je Krivák?“ opýtal sa Drobec.</p>
<p>„Číta knihu o sexe. Hľadá obrázky.“</p>
<p>„Našel ňáke?“</p>
<p>„Zatial nie.“</p>
<p>Chvíľu sedeli potichu.</p>
<p>„Drobec?“</p>
<p>„Čo?“</p>
<p>„Nie je tu až tak zle, však?“</p>
<p>„Neni.“</p>
<p>Lenže stále sa nedokázal striasť spomienky na Bowieovcov.</p><empty-line /><p>O pol šiestej sa pobrali do hlavnej budovy. Cesta viedla po prúde rieky a čoskoro ich doviedla k dievčenským chatkám. Dievčatá už stáli vonku, pripravené na večeru.</p>
<p>Chlapci z Detského domova sestry Hettonovej, ale aj bitkári z Portlandskej polepšovne sa správali, akoby boli v spoločnosti dievčat, dievčat s ozajstnými, nie papierovými <emphasis>prsami, </emphasis>každý boží deň. Keď popri nich prechádzali, dievčatá sa k nim pridali, niektoré s výrazne namaľovanými perami, a tvárili sa, akoby kráčať v prítomnosti chlapcov, chlapcov so začínajúcim <emphasis>strniskom, </emphasis>bola úplná samozrejmosť. Jedna či dve mali na sebe nylonové pančuchy, ostatné len ponožky, ktoré si všetky rovnako zahli na holennej kosti. Tie škaredšie si pomáhali mejkapom. V niektorých prípadoch vrstva krycieho krému pripomínala polevu<strong> </strong>na koláčoch. Jedno dievča, ktorému ostatné tajne závideli, si namaľovalo oči zelenými tieňmi. Všetky mali dokonale zvládnutú chôdzu –výrazne pri nej pohojdávali bokmi. John Cheltzman ju neskôr nazval „vykrúť zadok, zdvihni nos“.</p>
<p>Jeden frajer z Portlandskej polepšovne zachrchlal a odpľul si. Potom odtrhol steblo trávy a strčil si ho do kútika úst. Ostatní chlapci ho so záujmom sledovali. Vzápätí sa pokúšali vymyslieť, čo by mohli urobiť, aby aj oni dostatočne jasne prejavili ľahostajnosť voči opačnému pohlaviu. Väčšina vsadila na chrchlanie a odpľúvanie. Zopár šibalov si s hranou nevšímavosťou strčilo ruku do zadného vrecka nohavíc. Boli však aj takí, čo sa opičili po jedných aj druhých.</p>
<p>Pokiaľ ide o dievčatá, chlapci z Portlandu mali pred chlapcami z Detského domova sestry Hettonovej miernu výhodu. V meste žilo predsa len viac dievčat a žien. I keď matky chlapcov boli vo väčšine prípadov feťáčky, hipisáčky či prostitútky a ich sestry lacné štetky, čo za dva doláre ponúkajú orálny sex, mali oveľa jasnejšiu <emphasis>predstavu </emphasis>o tom, ako vyzerá dievča z mäsa a kostí.</p>
<p>Chovanci z Detského domova sestry Hettonovej žili výlučne v mužskej spoločnosti. O ich sexuálnu výchovu sa im starali miestni kňazi, z ktorých väčšina tvrdila, že z masturbácie sa osprostieva a že po pohlavnom styku im sčernie penis a začne príšerne zapáchať. Okrem toho im zostávali už len Krivákové časopisy, ktorými ich občas zásoboval (najnovší a najlepší úlovok získali práve v čase brigády). Ich predstava, ako sa s dievčatami rozpráva, pochádzala z filmov. O ozajstnom pohlavnom styku nemali ani potuchy, lebo, ako Krivák jedného dňa skleslo skonštatoval, jebačku ukazujú len vo francúzskych filmoch. Jediný francúzsky film, aký doposiaľ videli, sa volal <emphasis>Francúzska spojka.</emphasis></p>
<p>A tak cesta z dievčenského tábora do hlavnej budovy prebehla v citeľnom napätí (nie však v nepriateľskom) a úplnej tichosti. Keby neboli takí pohltení snahou vyrovnať sa s novou situáciou, možno by si aspoň úchytkom všimli Douglasa, ktorý sa musel čertovsky premáhať, aby nevybuchol do smiechu.</p>
<p>Keď prišli do hlavnej budovy, Hany Bluenote sa opieral o dvere do jedálne. Obe skupinky nahlúplo civeli na obrazy N. C. Wyetha rozvešané po stenách, na starý, ale nádherný nábytok, na dlhý jedálenský stôl, kde na jednom konci stálo vyryté POMODLI SA a na druhom PRÍĎ HLADNÝ, ODÍĎ NASÝTENÝ. Zo všetkého najviac ich však zaujala veľká olejomaľba zavesená na východnej stene, zobrazujúca portrét Mariany, Harryho nebohej ženy.</p>
<p>Mohli si nahovárať, akí sú ohromne tvrdí, do istej miery možno aj oprávnene, koľko chceli, v skutočnosti však boli len vyplašené decká stojace na prahu prvých sexuálnych dobrodružstiev. Inštinktívne sa zoradili do radov, v ktorých trávili celý doterajší život. Bluenote chvíľu počkal. Potom každému z nich pred vstupom do jedálne potriasol ruku. Dievčatám zdvorilo zalichotil, ani jednej nedal najavo, že je vystrojená ako mátoha.</p>
<p>Drobec prišiel na rad posledný. Hoci prevyšoval farmára o dobrých tridsať centimetrov, so zvesenou hlavou ostýchavo Šúchal nohou a prial si vrátiť sa do domova sestry Hettonovej. Cítil sa nepríjemne, ba dokonca hrozne. Jazyk sa mu prilepil na podnebie. Naslepo vystrel ruku.</p>
<p>Bluenote ju potriasol. „Pozrimeže, aký chlapisko! Ty veru nie si stavaný na zber čučoriedok.“</p>
<p>Drobec naňho tupo vyvalil oči.</p>
<p>„Čo tak radšej šoférovať náklaďák?“</p>
<p>Drobec preglgol. Mal pocit, že v hrdle mu uviazla guča, ktorá nie a nie klesnúť nadol. Ja nevím šoférovať.“</p>
<p>„Naučím ťa,“ vyhlásil Bluenote. „Je to hračka. Teraz sa choď navečerať.“</p>
<p>Drobec vstúpil do jedálne, uprostred ktorej stál mahagónový stôl. Leskol sa ako hladina na jazere. Brigádnici mali prestreté z jednej aj z druhej strany. Nad hlavami sa im ligotal luster, presne ako vo filmoch. Drobec si sadol. Striedavo ním lomcovala zima a rozpaľovala ho horúčava. Vľavo od neho sedelo dievča, čo mu zo zmätku nijako nepomáhalo. Vždy, keď pozrel tým smerom, mu zrak padol na jej vytŕčajúce poprsie.</p>
<p>Snažil sa s tým bojovať, ale zakaždým prehral. Bolo jednoducho… <emphasis>vedľa neho. </emphasis>Zaberalo miesto, dožadovalo sa pozornosti.</p>
<p>Večeru podávali farmár a táborová opatrovateľka. Chlapci a dievčatá si mohli vybrať medzi duseným hovädzím a pečenou morkou. Na stole stála obrovská drevená misa naplnená šalátom a pri nej tri druhy nálevu. Okrem toho tam bol jeden tanier plný fazule, druhý hrášku a tretí nakrájanej mrkvy. V keramickej mise mali kopu zemiakovej kaše.</p>
<p>Keď už na stole nič nechýbalo a každý sedel na svojom mieste pred vylešteným tanierom, v jedálni zavládlo hrobové ticho. Chlapci aj dievčatá hľadeli na hostinu, akoby mali halucinácie. Komusi hlasno zaškvŕkalo v bruchu. Znelo to, ako keď po drevenom moste zarachotí veľký kamión.</p>
<p>„Dobre,“ ozval sa Bluenote. Sedel za vrchstolom s opatrovateľkou po ľavici. Po pravom boku sedel jeho syn. „Pomodlime sa.“</p>
<p>Deti sklonili hlavy v očakávaní modlitby.</p>
<p>„Pane, ktorý si na nebesiach,“ začal Bluenote. „Požehnaj týchto chlapcov a dievčatá. A požehnaj pokrm, ktorým sa na–sýtia. Amen.“</p>
<p>Brigádnici na seba kradmo požmurkávali v snahe pochopiť, či to bol iba vtip alebo voľajaká finta. „Amen“ za normálnych okolností znamenalo povolenie jesť, ale ak dostali povolenie pustiť sa do jedla, práve si vypočuli tú najkratšiu modlitbu na svete.</p>
<p>„Podá mi niekto dusenú hovädzinu?“ prerušil ticho Bluenote.</p>
<p>Tohtoroční brigádnici už dlhšie nečakali a pustili sa s chuťou do jedla.</p><empty-line /><p>Bluenote a jeho syn sa na druhý deň ráno objavili pred hlavnou budovou s dvoma dvojtonovými fordmi. Deti povyliezali na korby a odviezli sa na prvé čučoriedkové pole. Dievčatá sa už nevystrojili tak dôkladne ako minulý večer. Tváre mali napuchnuté od spánku a temer bez mejkapu. Vyzerali mladšie a jemnejšie.</p>
<p>Cestou sa medzi sebou pustili do rozhovoru, ktorý spočiatku prebiehal nasilu, no po krátkom čase sa stal o štipku prirodzenejším. Keď autá dorazili k okraju poľa, všetci sa už veselo smiali. K práci nedostali žiadne špeciálne pokyny. Sally Ann Robichauxová vytiahla škatuľku winstoniek a všetkých okolo ponúkla. Ušlo sa aj Drobcovi, ktorý sedel na opačnom konci korby. Jeden z portlandských sekáčov začal s Krivákom rozoberať erotické časopisy. Ukázalo sa, že ten fičúr Brian Wick prišiel na Bluenotovu farmu s vreckovým vydaním magazínu <emphasis>Pokušenie. </emphasis>Krivák pripustil, že o magazíne počul veľa dobrého, a spoločne sa dohodli na výmene za jeho časopis. Dievčatá sa tvárili, že si ich nevšímajú, no ani jedna nedokázala presvedčivo zamaskovať záujem.</p>
<p>Dorazili na miesto. Zbadali nízke čučoriedkové kríky, nadmerne obťažkané plodmi. Harry a Douglas Bluenotovci zvesili bočnice na korbách pikapov a deti poskákali na zem. Pole rozdelili na viacero sektorov bielymi vlajkami trepotajúcimi sa na nízkych kolíkoch. Hneď po nich sa dovalil ďalší nákladniak, väčší a starší. Korbu mal zakrytú vysokou plachtou. Šoféroval ho menší černoch, ktorého volali Sonny. Drobec ho za celú brigádu nepočul ani raz prehovoriť.</p>
<p>Bluenotovci porozdávali brigádnikom krátke, husté pocínované hrabličky na čučoriedky. Iba Drobec nič nedostal. „Hrabličky sú urobené tak, aby okrem čučoriedok nezobrali nič iné,“ vysvetlil Bluenote. Kúsok od nich Sonny vytiahol z veľkého nákladniaka rybársky prút a košík na ryby. Na hlavu si nasadil slamený klobúk a zamieril cez pole k vzdialeným stromom. Ani sa neobzrel.</p>
<p>„Lenže!“ pokračoval Bluenote a zdvihol prst. „Keďže ide o ľudský vynález, neni bezchybný. Spolu s čučoriedkami občas zoberú aj trochu lístia a malé úlomky vetvičiek. Nedajte sa tým vyrušiť ani spomaliť. Vytriedia sa neskôr v stodole. A nemusíte sa obávať, že vám uberieme z kíl, budete pri vážení. Jasné?“</p>
<p>Brian a Krivák, z ktorých sa na sklonku dňa stanú nerozluční kamaráti, stáli vedľa seba s rukami prekríženými na prsiach.</p>
<p>Obaja prikývli.</p>
<p>„Ďalej, len aby sme si naliali čistého vína,“ nadviazal Bluenote, jeho bledé oči sa zaligotali. ,,Ja dostávam za odmerku dvadsaťšesť centov. Vám zaplatím sedem. Možno niekomu z vás napadne, že som vás sem najal, aby som na vašej lopote trhol devätnásť centov. Omyl! Po všetkých výdavkoch zarobím na odmerke desať centov. O tri viac než vy. Tie tri centy navyše sa nazývajú kapitalizmus. Moje pole, môj zisk. Vy dostanete svoj podiel.“ Potom zopakoval: „To len, aby sme si naliali čistého vína. Má niekto námietky?“</p>
<p>Nikto sa neprihlásil. V horúcom raňajšom slnku pôsobili ako zhypnotizovaní.</p>
<p>„Dobre. Vybral som si spomedzi vás šoféra, hovorím o tebe, chlapina. Potrebujem však aj niekoho na počítanie. Ty, šéfko, ako sa voláš?“</p>
<p>„Ach, John, John Cheltzman.“</p>
<p>„Poď sem, John!“</p>
<p>Pomohol Johnnymu vystúpiť na nákladniak zakrytý plachtou a vysvetlil mu, čo treba robiť. Na korbe stáli rady galvanizovaných oceľových vedier. Mal za úlohu podávať prázdne vedrá každému, kto o ne požiada. Každé prázdne vedro malo na strane bielu nálepku. John mal na ňu napísať meno toho, kto vedro naplní čučoriedkami. Plné vedrá potom bude ukladať do špeciálnej ohrady, ktorá mala zabrániť, aby sa počas jazdy prevrhli a vysypali. V nákladniaku bola aj stará tabuľa, na ktorú mu Bluenote kázal kriedou zapisovať konečné počty vedier.</p>
<p>„Dobre, synak,“ zakončil farmár. „Zoraď kamošov do radu a rozdaj im vedrá.“</p>
<p>John očervenel, prehltol a zašepkal, nech sa zoradia. Vyzeral, akoby očakával, že sa mu brigádnici vysmejú. Namiesto toho poslúchli. Niektoré z dievčat si na hlavy uväzovali šatky, iné si dávali do úst žuvačky. John im podával vedrá a čiernymi veľkými písmenami zapisoval ich mená na identifikačné štítky. Chlapci a dievčatá si povyberali sektory v poli a práca sa mohla začať.</p>
<p>Drobec postával pri nákladniaku a čakal. V hrudi pociťoval ohromné neopísateľné vzrušenie. Jazdiť na aute bol jeho dlhoročný sen. Mal pocit, akoby Bluenote dokázal prečítať tajný jazyk jeho srdca. <emphasis>Ak </emphasis>to s ponukou myslel vážne.</p>
<p>Farmár k nemu podišiel. „Ako sa voláš, synak? Okrem toho, že ti iste hovoria chlapisko.“</p>
<p>„Občas ma volajú Drobec. Inokedy Clay.“</p>
<p>„Dobre, Drobec, poď so mnou.“ Bluenote ho doviedol ku kabíne nákladniaka a sadol si za volant. „Toto je starý dobrý harvester. Má tri rýchlosti a spiatočku. Toto, čo tu trčí z podlahy, je prevodovka. Sleduješ?“</p>
<p>Drobec prikývol.</p>
<p>„Toto, na čom mám položenú ľavú nohu, je spojka. Sleduješ?“</p>
<p>Znovu prikývol.</p>
<p>„Aby si mohol prehodiť rýchlosť, musíš ju zošliapnuť. Keď preradíš, pustíš spojku. Ak ju budeš púšťať príliš pomaly, auto zastaví. Ak však nohu zdvihneš prirýchlo, s najväčšou pravdepodobnosťou prevrátiš všetky vedrá a navyše obúchaš kamošovi gule, lebo náklaďák so šklbnutím skape. Rozumieš?“</p>
<p>Drobec dal najavo, že rozumie. Chlapci a dievčatá za ten čas už vo svojich sektoroch o kúsok postúpili. Douglas sa medzi nimi prechádzal a jednému po druhom ukazoval, ako treba narábať s hrabličkami a nepoškriabať sa pritom. Ukázal im aj šikovný pohyb zápästím na konci každého ťahu, ktorým odstránia väčšinu lístia a malých vetvičiek.</p>
<p>Starý Bluenote zaodŕhal a odpľul si. „S preraďovaním sa netráp. Na začiatok musíš zvládnuť spiatočku a jednotku. Ukážem ti, kde sú.“</p>
<p>Drobec pozorne sledoval. Trvalo mu roky, kým sa naučil počítať (sčítavať a odčítavať čísla bolo preňho záhadou až do okamihu, keď mu John poradil, aby si predstavil balíček cukríkov, z ktorého vyberá alebo do ktorého pridáva cukríky). Na rozdiel od matematiky všetky základné zručnosti potrebné na šoférovanie auta získal v priebehu jediného dopoludnia. Nákladniak mu skapal iba dva razy. Bluenote neskôr povedal synovi, že ešte nikdy nevidel niekoho zvládnuť prechod zo spojky na plyn tak rýchlo a s takou ľahkosťou. Drobcovi však len sucho poznamenal: „Ide ti to dobre, ale dávaj pozor, aby si neprešiel po kríkoch.“</p>
<p>Drobec počas leta robil oveľa viac než len šoféroval. Od brigádnikov brával plné vedrá, nosieval ich k nákladniaku, podával Johnovi a prinášal im prázdne. Celý deň pracoval s veselým úškrnom na tvári. Jeho dobrá nálada časom prešla aj na ostatných.</p>
<p>Okolo tretej popoludní ich náhle prekvapila prietrž mračien. Decká sa natlačili do veľkého nákladniaka, pričom poslúchali farmárovo varovanie, aby dávali sakramentský pozor na to, kam si sadajú.</p>
<p>,Ja budem šoférovať,“ rozhodol Bluenote a naskočil do kabínky. Na Drobcovej tvári si všimol sklamanie. „Trpezlivosť, ešte si dosýta zajazdíš, chlapina, teda Drobec.“</p>
<p>„Okej,“ privolil. „Kam sa podel ten Sonny?“</p>
<p>„Pripravuje večeru,“ stručne odvetil Bluenote. Zošliapol spojku a zaradil rýchlosť. „Čerstvé ryby, ak budeme mať štigro. Ak nie, tak znova dusenú hovädzinu. Po večeri musím skočiť do mesta. Nechce sa ti ísť so mnou?“</p>
<p>Drobec prikývol, nezmohol sa ani na slovo.</p>
<p>V ten večer nemo s Douglasom sledoval, ako starý pán vyjednáva so zástupcom potravinárskej spoločnosti Federal Food a dojednáva výhodnú cenu. Domov šoféroval Douglas. Viezli sa na nákladnej dodávke. Celou cestou mlčali. Drobec hľadel z okna na ubiehajúcu krajinu a premýšľal. Niečo sa deje, došlo mu. A je to skvelé! Pri prvej myšlienke pocítil čosi blízke šťastiu. Tá druhá bola taká úžasná, že sa mu pri nej chcelo plakať.</p><empty-line /><p>Dni a týždne rýchlo ubiehali. Život na brigáde sa riadil pravidelným rytmom. Skoro ráno budíček. Výdatné raňajky. Práca do poludnia, výdatný obed v poli (Drobec zvykol spratať štyri sendviče naraz a nikto mu v tom nebránil). Potom znova práca, až kým ju neprerušili popoludňajšie prietrže mračien alebo Sonny, ktorý zvonil na veľkom mosadznom zvone, Čím brigádnikov zvolával na večeru. Zvonenie sa nieslo horúcim podvečerom ako omamná hudba prekrásneho sna.</p>
<p>Bluenote nechával Drobca šoférovať po cestách prvej triedy do čučoriedkových polí a späť čoraz častejšie. Šoférovanie mu išlo stále lepšie, až sa zručnosťou priblížil k dokonalosti. Za celý čas neprevrátil ani jediné vedro s čučoriedkami. Po večeri často chodieval s Harrym a Douglasom do Portlandu, kde sa mlčky zúčastňoval na obchodných rokovaniach medzi starým Bluenotom a rozmanitými potravinárskymi spoločnosťami.</p>
<p>Júl sa pominul, ani nevedeli ako. Potom polovica augusta. Čoskoro bude po lete. Vždy, keď si na to Drobec spomenul, zosmutnel. Čochvíľa sa bude musieť vrátiť do domova sestry Hettonovej. A vzápätí príde zima. S predstavou ďalšej zimy v domove sa nevedel zmieriť.</p>
<p>Netušil, ako veľmi si ho Bluenote obľúbil. Drobec mal v krvi urovnávame sporov a žiadna brigáda ešte neprebiehala tak hladko a bezproblémovo ako toho roku. Bitka vypukla iba raz. Po minulé roky ich bývalo neúrekom. Istý Henry Gillette obvinil chovanca z Portlandu z podvádzania pri hraní očka (technicky vzaté nejde o poker). Drobec Gilletta jednoducho chytil za golier a odpratal do bezpečia, nech mu vychladne hlava. Druhého chalana donútil, aby mu vrátil peniaze.</p>
<p>Napokon, Drobec si v priebehu tretieho augustového týždňa vychutnal čerešničku na torte. Prišiel o panictvo.</p><empty-line /><p>Dievčina sa volala Anne Bradstayová. V Pittsfielde sedela za podpaľačstvo. Pred tým, než ju zavreli, s priateľom do tla vypálili šesť skladov so zemiakmi. Po zatknutí vypovedala, že budovy podpaľovali preto, lebo nemali nič lepšie na práci. Pozorovať horiace sklady vraj bola ohromná zábava. Anne opísala, ako jej Curtis zvyčajne zatelefonoval a zahlásil: „Ideme opekať.“ Nato vyrazili. Sudca, ktorý v Kórei stratil syna takého starého ako Curtis Prebble, nemal ani štipku porozumenia pre správanie takého druhu. Vymeral mu šesť rokov v štátnej väznici Shawshank.</p>
<p>Anne dostala rok v ústave, dievčatami prezývanom Pittsfieldska parfuméria. Nič si z toho nerobila. Keď mala trinásť rokov, nevlastný otec ju pripravil o panenstvo. Od staršieho brata dostávala bitku zakaždým, keď si trochu vypil. A keďže mu alkohol mimoriadne chutil, mlátil ju so železnou pravidelnosťou. V porovnaní s takou hrôzou bol pre ňu Pittsfield prázdninovým táborom.</p>
<p>Anne nepatrila k dievčatám so zlomeným zlatým srdcom, bola len zlomené dievča, a bodka. Nebola však zlomyseľná, lež nenásytná po všetkom, čo sa ligotalo. Krivák, Brian Wick a dvaja ďalší chalani zložili dohromady štyri doláre a ponúkli ich Anne, ak sa vyspí s Drobcom. Neviedol ich k tomu žiadny zvláštny dôvod, išlo len o číre huncútstvo. Johnovi Cheltzmanovi radšej nepovedali o zámere ani slovo, báli sa, že by ho kamarátovi prezradil alebo dokonca Douglasovi, no všetci ostatní o ňom vedeli.</p>
<p>Každý večer musel ísť niekto z tábora chlapcov po vodu s dvoma vedrami, jedno na pitie, druhé na umývanie, k studni, ktorá stála na polceste k hlavnej farmárskej budove. V osudovú noc bol na rade Krivák, ktorý sa vyhovoril, že ho akože bolí brucho, a chcel zaplatiť Drobcovi štvrť dolára, aby šiel miesto neho.</p>
<p>„Nechaj, pójdem zadara,“ ponúkol sa Drobec a zobral vedrá.</p>
<p>Krivák sa zaškľabil na ušetrený peniaz a pobral sa oznámiť kamarátovi Brianovi, ako pochodil.</p><empty-line /><p>Schyľovalo sa k tmavej a voňavej noci. Mesiac, ktorý práve vyšiel na oblohu, bol sfarbený do oranžova. Drobec si ľahostajne vykračoval, pohojdával vedrami a na nič nemyslel. Ani nepípol, keď mu znenazdajky na ramene spočinula ľahká ženská ruka.</p>
<p>„Môžem ísť s tebou?“ opýtala sa ho Anne. Aj ona niesla dve vedrá.</p>
<p>„Jasné,“ prikývol. Potom mu začal prisychať jazyk na podnebie a celý očervenel.</p>
<p>Bok po boku kráčali k studni. Anne si potichu popiskovala cez pokazené zuby.</p>
<p>Keď prišli na miesto, Drobec odhrnul dosky, ktorými studňu zakrývali. Nebola hlbšia ako šesť metrov, no ak do jej kamenných útrob padol kamienok, ozvalo sa tajomné vzdialené čľupnutie. Všade navôkol rástlo množstvo divých ruží a timotejky. Studňu obkolesovalo šesť starých dubov, ktoré pri nej stáli ako na stráži. Cez korunu jedného z nich prepúšťal mesiac bledé svetlo.</p>
<p>„Daj, naberem aj tebe,“ ponúkol sa Drobec. Uši sa mu rozhoreli.</p>
<p>„Fakt? Milé od teba!“</p>
<p>„Hej,“ zamrmlal a mimovoľne sa zaškeril. „Keď myslíš.“ Vtom si spomenul na Margie Thurlowovú, hoci Anne ju ani zďaleka nepripomínala. Do cementu na okraji studne bola zapustená oceľová tyč s okom, cez ktoré prechádzal slnkom zosušený povraz. Drobec previazal voľný koniec o rúčku jedného vedra a spustil ho nadol. Ozvalo sa hlasné čľupnutie. Chvíľu čakali, kým sa vedro naplní vodou.</p>
<p>Anne Bradstayová nemala veľké skúsenosti v zvádzaní. Bezostyšne položila Drobcovi ruku na rázporok a stisla mu penis.</p>
<p>„Hééj!“ prekvapene vykríkol.</p>
<p>„Páčiš sa mi,“ povedala Anne. „Čo keby si ma pretiahol? Nemáš chuť?“</p>
<p>Drobec sa na ňu zadíval ochromený úžasom… hoci po dotyku jej ruky sa k návrhu vyjadril celkom jednoznačne. Anne mala na sebe dlhé šaty. Vyhrnula si ich a odhalila nahé stehná. Telo mala žalostne vychudnuté, ale mesačný svit bol zhovievavý k jej tvári. A tiene ešte väčšmi.</p>
<p>Začal ju nemotorne bozkávať a hrubo obchytávať veľkými rukami.</p>
<p>„Pánafera, ten je tvrdý!“ poznamenala, lapala po dychu a stláčala mu penis čoraz silnejšie. „Len trochu spomaľ, dobre?“</p>
<p>„Jasné,“ zašepkal Drobec a zdvihol Anne na ruky. Položil ju do trávy. Rozopol si opasok. „Ja nevím, jak sa to robí.“</p>
<p>Anne sa usmiala s náznakom trpkosti. „Nič to nie je,“ upokojovala ho. Vyhrnula si šaty až k bedrám. Nemala pod nimi spodnú bielizeň. Drobec v mesačnom jase hľadel na malý trojuholník tmavých chĺpkov a mal pocit, že ak by naň hľadel ešte o niečo dlhšie, zabilo by ho to.</p>
<p>Názorne mu ukázala, čo má robiť. „Semká mi strč vtáka. To je celé.“</p>
<p>Drobec si spustil gate a kľakol si. Vo vzdialenosti niekoľkých metrov Brian Wick, učupený vo vysokej tráve, vyvalil oči na Kriváka a zašepkal: „Kukaj na jeho čuráka!“</p>
<p>Krivák sa plesol po hlave a šeptom odvetil: „Myslím, že čo mu Boh odoprel tutok, doprial mu tam tok. A teraz drž hubu.“</p>
<p>Stíchli a sledovali, čo bude nasledovať.</p><empty-line /><p>Na druhý deň Krivák poznamenal, že podľa toho, čo začul, si Drobec včera zo studne doniesol viac ako len vodu. Drobec takmer sfialovel a vyceril naňho zuby. Krivák sa už viac neodvážil spomínať predošlú noc.</p>
<p>Drobec začal škaredej Anne dvoriť. Chodieval za ňou všade, kam sa pohla. Aby jej v noci nebolo chladno, ponúkol jej svoju druhú prikrývku. Anne sa Drobcovo gavalierstvo páčilo. Svojím spôsobom sa doňho zaľúbila. Po zvyšok brigády mali na starosti nosenie vody do tábora chlapcov a dievčat výlučne oni dvaja. Nik proti tomu nenamietal. Nenašiel sa ani jeden, kto by sa opovážil.</p><empty-line /><p>Večer pred odchodom do Detského domova sestry Hettonovej sa Bluenote Drobca opýtal, či by po jedle nezostal v jedálni. Okamžite súhlasil, ale s veľmi nepríjemnou predtuchou. Hneď mu napadlo, že farmár s ním chce hovoriť preto, lebo zrejme zistil, čo robieva s Anne pri studni, a teraz sa hnevá. Táto predstava sa mu vôbec nepozdávala, keďže si pána Bluenota obľúbil.</p>
<p>Len čo sa jedáleň úplne vyprázdnila, starý pán si zapálil cigaru a dva razy obišiel prázdny stôl. Odkašlal si. Rukou si zašiel do vlasov, čím si rozstrapatil už i tak rozstrapatenú šticu. Vzápätí takmer vyštekol: „Pozri, čo keby si zostal u mňa?</p>
<p>Drobcovi padla sánka. Spočiatku nedokázal spracovať rozpor medzi tým, čo očakával, že mu farmár povie, a tým, čo v skutočnosti <emphasis>povedal,</emphasis></p>
<p>„Tak, čo ty na to?“</p>
<p>„Áno,“ vyjachtal Drobec. „Áno, jasné. Ja… jasné.“</p>
<p>„Dobre,“ odľahlo Bluenotovi. „Lebo sirotinec neni pre chlapinu ako ty. Si dobrý chalan, ale potrebuje!, aby ťa dal niekto do laty. Vidieť, že sa snažíš ze šeckých síl, ale…“ Ukázal mu na hlavu. „Ako sa ti to stalo?“</p>
<p>Drobec sa impulzívne dotkol čela. Začervenal sa. „Hnusné, čo? Myslím, na kukanie. Páni!“</p>
<p>„No, neni to pekné, ale videl som už aj horšie.“ Bluenote sa zvalil na stoličku. ,Ako sa ti to stalo?“</p>
<p>„Foter ma šmaril dole schodmi. Mal opicu, či čo. Už si velice dobre nespomínam. No…“ Pokrčil plecami. „To je šecko.“</p>
<p>„Šecko, čo? Nuž, myslím, že ti stačilo.“ Opäť vstal, podišiel k chladničke v rohu miestnosti a nalial si do papierového pohára trochu vody. „Bol som dnes u doktora, dokopali ma k nemu, lebo občas sa mi rozbúcha srdce jak ďas, ale povedal, že mi nič neni. Jak mi odľahlo!“ Vypil vodu, pokrčil pohár a hodil ho do koša na odpadky. „Problém je v tom, že človek starne. Ešte ti to nedochádza, ale aj ty zostarneš. Človek starne a na život sa začína pozerať jak na sen, čo sa mu prisnil, keď si jedno popoludnie hodil šlofíka. Chápeš?“</p>
<p>„Jasné,“ odvetil Drobec. Vôbec ho nepočúval. Práve si začínal uvedomovať, čo by znamenalo žiť na farme so starým pánom.</p>
<p>„Len som sa chcel uistiť, či nebudeš namietať, ak požiadam o poručníctvo,“ dokončil. Vztýčil prst a ukázal na obraz ženy, čo visel na stene. „Ona mala rada chlapcov. Dala mi troch a pri poslednom zomrela. Douglas je stredný. Najstarší žije vo Washingtone, kreslí plány pre Boeing. Najmladší sa pred štyrmi rokmi zabil pri autonehode. Aká tragédia! Ale utešujem sa myšlienkou, že je teraz s matkou. Možno je to somarina, ale človek hľadá útechu, kde môže. Neni tak, Drobec?“</p>
<p>„Hej,“ prikývol. Myslel na Anne a studňu. Dievčinu zaliatu mesačným svitom. Potom zbadal v Bluenotových očiach slzy. Prekvapili ho a zároveň mierne vyplašili.</p>
<p>„Môžeš ísť,“ uzavrel farmár. „A netrč pri tej studni príliš dlho, jasné?“</p><empty-line /><p>Drobec však pri studni chvíľu zotrval. Vyrozprával Anne, čo sa stalo. Prikývla. Potom sa rozplakala aj ona.</p>
<p>„Čo sa deje?“ opýtal sa. „Čo sa deje, moja?“</p>
<p>„Nič,“ odvetila. „Naber mi vodu, dobre? Doniesla som vedrá.“</p>
<p>Pustil sa do naberania. Anne z neho nespúšťala oči.</p><empty-line /><p>V posledný deň brigády sa práca skončila už o jednej hodine popoludní. Drobec si všimol, že záverečný odvoz nepredstavoval veľký náklad. Bolo po čučoriedkach.</p>
<p>V tom čase už jazdil takmer stále on. Sedel v kabíne nákladniaka, motor bežal naprázdno, keď začul volať Harryho Bluenota: „Výborne, mládež! Hor sa na korbu! Drobec vás odvezie do tábora. Prezlečte sa a stretneme sa v hlavnej budove! Podáva sa zmrzlina a koláče.“</p>
<p>Brigádnici poskákali do nákladniaka a kričali ako banda divochov. John ich musel prekričať, aby dali pozor na čučoriedky. Drobec sa uškŕňal. Vykúzlil úškľabok ktorý mu na tvári niekedy zotrval aj celý deň.</p>
<p>Bluenote prešiel k sedadlu spolujazdca. Opálená tvár mu neprirodzene zbledla a na čele sa mu zaligotali kvapky potu.</p>
<p>„Pán Bluenote? Čo je vám?“</p>
<p>„Nič,“ odvetil starý pán. Posledný raz v živote sa usmial. „Len som sa na obed prejedol. Poďme, Dro…“</p>
<p>Pritlačil si ruky na hruď. Stuhli mu väzy. Vypleštil na Drobca oči, ale nezdalo sa, že ho vníma.</p>
<p>„Čo vám je?“ skríkol Drobec</p>
<p>„Srdce,“ šepol Bluenote a zvalil sa doluznačky. Čelom narazil do kovovej palubnej dosky. Na okamih oboma rukami chytil starý potrhaný poťah na sedadle. Potom sa nahol nabok a vypadol otvorenými dverami na zem.</p>
<p>Douglas sa obšmietal pred nákladniakom. Zrazu sa však rozbehol a skríkol: „ <emphasis>Tatko!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p><empty-line /><p>Bluenote zomrel v synovom náručí počas rýchlej a divokej jazdy k hlavnej farmárskej budove. Drobec vôbec necítil otrasy nákladného auta na hrboľatej ceste. Nahýbal sa nad veľký doškriabaný volant a gánil ako zmyslov zbavený na cestu plnú blata..</p>
<p>Farmár sa niekoľkokrát striasol ako pes, čo zmokol v daždi, a bolo po ňom.</p><empty-line /><p>Opatrovateľka pani Brickerová pustila džbán limonády na borovicovú podlahu, keď zbadala, ako vnášajú Bluenota do domu. Kocky ľadu sa rozprskli na všetky strany. Preniesli ho do predsiene a uložili na gauč. jedna ruka mu ovisla a spadla na zem. Drobec ju zdvihol a položil farmárovi na hruď. Znovu sa zošmykla. Drobec ju už druhý raz nevrátil naspäť, iba ju bezradne stískal.</p>
<p>Douglas stál v jedálni pri dlhom stole, na ktorý už nachystali zmrzlinu na záverečnú oslavu (ku každému tanieru priložili aj malý darček na rozlúčku), a zúrivo telefonoval. Brigádnici sa zhromaždili na verande a nakúkali dnu. Všetci sa tvárili zdesene, okrem Johna Cheltzmana, ktorému odľahlo.</p>
<p>Drobec mu minulú noc prezradil zámer pána Bluenota.</p><empty-line /><p>Lekár hneď po príchode vykonal rýchlu prehliadku. Po jej skončení natiahol Bluenotovi cez hlavu plachtu.</p>
<p>Pani Brickerová, ktorá medzitým prestala plakať, sa opäť rozplakala. „Zmrzlina,“ zazvlykala. „Čo urobíme s tou horou zmrzliny? Ó, Bože.“ Zásterou si utrela tvár. Vzápätí si ju prehodila cez hlavu ako kapucňu.</p>
<p>„Zavolajte ich dnu, nech ju zjedia,“ navrhol Douglas. „Aj ty si daj, Drobec.“</p>
<p>Drobec však nesúhlasne pokrútil hlavou. Mal pocit, Že do seba už nikdy nič nedostane.</p>
<p>„Ako chceš,“ povedal Douglas. Rukou si prešiel po vlasoch. „Musím zavolať do vášho domova… a do Portlandu… a Pittsfieldu… Pane Bože, Pane Bože, Pane Bože.“ Otočil sa k stene a aj on sa rozplakal. Drobec len mlčky sedel a hľadel na telo prikryté plachtou.</p><empty-line /><p>Ako prvá prišla dodávka z Detského domova sestry Hettonovej. Drobec sedel vzadu a vyzeral cez ufúľané zadné okno. Hlavná budova farmy sa v diaľke strácala a strácala, až kým celkom nezmizla.</p>
<p>Chlapci sa chvíľami púšťali do rozhovoru, ale Drobec zaryto mlčal. Začalo mu dochádzať, čo sa stalo. Chvíľu so sebou bojoval, ale podľahol. Vôbec nič mu nedávalo zmysel, no tragická udalosť ho nemilosrdne drvila.</p>
<p>Tvár sa mu odrazu rozochvela. Najprv mu šklblo ústami. Potom zamihal očami. Roztriasli sa mu líca. Nevedel sa viac ovládať. Bolo to nad jeho sily. Konečne sa rozplakal. Oprel sa čelom o zadné okno dodávky a plakal. Jeho dlhé monotónne vzlyky pripomínali konské erdžanie.</p>
<p>Dodávku šoféroval švagor Martina Katslawa. Keď začul Drobcov nárek, vyštekol: „Zavrite tej ozrute hubu, nech prestane skuvíňať.“</p>
<p>Lenže nikto sa neodvážil k Drobcovi ani len priblížiť.</p><empty-line /><p>Dieťatko Anne Bradstayovej prišlo na svet o osem a pol mesiaca. Porodila nadmerne veľkého chlapca, mal takmer päť kilogramov. Hneď po narodení ho Anne odovzdala na adopciu. Veľmi rýchlo si ho vybral mladý bezdetný pár. Z Bradstaya sa stal Rufus Wyatt. Keď mal sedemnásť, vyhlásili ho za najlepšie krídlo amerického futbalu na strednej škole, ktorú navštevoval, a neskôr v celom Novom Anglicku. Prihlásil sa na Bostonskú univerzitu, kde chcel vyštudovať literatúru. Mimoriadne obľuboval najmä Shelleyho, Keatsa a amerického básnika Jamesa Dickeyho.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>19</strong><strong>–</strong></p>
<p>Rýchlo sa zotmelo a tma prišla ruka v ruke so snehovou metelicou. O piatej večer bol v riaditeľní jediným zdrojom svetla blkotajúci oheň vo výklenku bývalého kozuba. Joe spal a hlasno odfukoval. Drobec si oňho robil starosti. Zdalo sa mu, že dýcha akosi prirýchlo a tieklo mu z nosa. V hrudi mu čosi chrapčalo. Na líčka mu vystúpili výrazné červené fľaky.</p>
<p>V knihe o výchove detí sa dočítal, že rast zubov môžu sprevádzať horúčky, niekedy dokonca nachladnutie či jeho symptómy. Drobcovi stačila informácia o <emphasis>nachladnutí </emphasis>(nevedel totiž, čo sú to <emphasis>symptómy). </emphasis>Podľa knihy ho bolo treba držať v teple. Chlapíkovi, ktorý ju napísal, sa to ľahko hovorí, čo má však urobiť, keď sa Joe prebudí a začne štvornožky loziť?</p>
<p>Mal by zavolať Gerardovcom. Ešte dnes večer. V hustom snežení nemôžu zhodiť peniaze z lietadla, ale zajtra by už nemalo snežiť. Vezme peniaze a chlapčeka im nevráti. Nech idú do riti, bohatí republikáni. On a Joe odteraz patria k sebe. Dakam sa odpracú.</p>
<p>Zahľadel sa do ohňa a zasníval sa. Videl sa, ako na čistinke zapaľuje svetlice. Nad hlavou sa mu objavuje lietadlo. Počuje hukot motorov. Lietadlo sa otáča a nakláňa k svetliciam, ktoré žiaria ako sviečky na narodeninovej torte. Vo vzduchu sa mihne čosi biele, padák s malým kufríkom!</p>
<p>Vzápätí sa videl opäť v riaditeľní. Otvára kufrík. Je napchaný bankovkami. Peniaze sú v kôpkach previazaných páskou. Drobec počíta výkupné. Dostal presne toľko, koľko žiadal.</p>
<p>Ďalej si predstaví malý ostrov Acapulco (domnieval sa, že leží na Bahamách, ale pripúšťal omyl). Vidí sa, ako si tam kupuje dom na skalnatom výbežku týčiacom sa nad pobrežím s prekrásnymi vlnami. V dome bude mať dve spálne, jednu veľkú a druhú malú. Pred domom visia dve húpacie siete. Opäť jedna veľká a druhá malá.</p>
<p>Čas plynie. Ubehne vyše päť rokov. Po pláži, čo sa leskne ako spotené svaly v slnečnej páľave, uháňa väčšie dieťa. Je opálené. Ma dlhé čierne vlasy ako Indián. Máva na pozdrav. Drobec mu pozdrav opätuje.</p><empty-line /><p>Drobcovi sa opäť zamarí, akoby letmo začul tichý smiech. Prudko sa otočí. Nikto za ním nie je.</p>
<p>Sen sa rozplynul ako obláčik dymu. Vstal a strčil si ruky do vreciek kabáta. Vtom si náhle sadol a obul topánky. Dokáže to! Premení sen na skutočnosť. V hlave aj nohách bol odhodlaný a zakaždým, keď mal taký pocit, vždy urobil, čo si zaumienil. Na to býval hrdý. Na nič iné hrdý byť nemohol.</p>
<p>Skontroloval dieťatko, potom vyšiel von. Zatvoril za sebou dvere do riaditeľne a zbehol po schodoch. V nohaviciach mal zastrčenú Georgeovu pištoľ. Tentoraz bola nabitá.</p><empty-line /><p>Na starom ihrisku fúkal vietor takou silou, že skôr než si naň Drobec privykol, mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Do tváre mu šľahal sneh a pichal ho na lícach a čele. Koruny stromov sa ohýbali zo strany na stranu. Na závejoch zmrznutého snehu, ktoré dosahovali aj dva metre, sa formovali nové vrstvy. Naozaj si už nemusel robiť starosti so stopami, ktoré zanechal pred budovou domova sestry Hettonovej.</p>
<p>Dotackal sa k pletivovému plotu. Ešte nikdy v živote tak nezatúžil po snehuliach. Horko–ťažko ho preliezol Pristál po stehná v snehu. Začal si prerážať cestu na sever, do centra Cumberlandu.</p>
<p>Musel prejsť štyri a pol kilometra. Nedostal sa však ani do polovice a už ledva lapal po dychu. Úplne mu skrehla tvár. Rovnako aj zvyšok tela okrem rúk v hrubých rukaviciach a chodidiel v teplých ponožkách. Napriek tomu pokračoval priamo cez záveje, ani mu nenapadlo, že by ich obchádzal. Dva razy narazil na ploty zahrabané pod snehom, pričom jeden z nich mal navrchu ostnatý drôt, ktorý mu roztrhol nohavice a porezal nohu. Len sa bez slova zdvihol a brodil sa ďalej, neplytval silami na nadávky.</p>
<p>Po hodine vošiel do škôlky, kde v radoch vyrastali elegantne zostrihané malé modré smreky. Medzi stromčekmi boli pravidelné dvojmetrové medzery. Drobec mohol chvíľu kráčať v krytom koridore, kde sneh nedosahoval vyššie než pol metra… a na niektorých miestach nebol vôbec. Nachádzal sa v Cumberlandskej okresnej rezervácii, ktorá lemovala hlavnú cestu.</p>
<p>Keď došiel k západnej hranici lesnej škôlky, sadol si na svah a zošmykol sa nadol k ceste číslo dvestoosemdesiatdeväť. Kúsok ďalej stál semafor, ktorý si dobre pamätal. Za ním slabo – ako oči prízrakov – svetielkovalo niekoľko pouličných lámp.</p>
<p>Prešiel cez cestu pokrytú hrubou vrstvou snehu. Premávka ustala na mŕtvom bode. Za vozovkou zamieril k benzínovej pumpe. Pri budove zo škvarobetónových panelov zbadal svetlo, ktoré osvetľovalo telefónnu búdku. Drobec pripomínajúci chodiaceho snehuliaka sa k nej doslova prirútil. Na okamih zmeravel v panickom strachu, lebo mu zišlo na um, či si nezabudol vziať drobné, no v nohaviciach aj kabáte našiel zopár mincí. Ale vtom, bum, mince sa vysypali z otvoru na automate. Informácie o telefónnych číslach boli zadarmo.</p>
<p>„Chcem volať Josephovi Gerardovi,“ oznámil. „V Ocome.“</p>
<p>Chvíľu bolo ticho. Potom sa operátorka ozvala a nadiktovala mu číslo. Drobec si ho prstom zapísal na zaparené sklo, sčasti chrániace aparát pred snehom. Ani vo sne by mu nenapadlo, že operátorka mu na základe inštrukcií FBI nadiktovala za normálnych okolností utajené číslo. Zverejnenie utajeného čísla, samozrejme, otvorilo bránu záplave telefonátov od ľudí vyjadrujúcich Gerardovcom podporu, ale aj kadejakým neprajníkom či bláznom. Lenže bez jeho odtajnenia by nemohli zavolať skutoční únoscovia a odpočúvacie zariadenie na vystopovanie telefonujúceho by im bolo úplne nanič.</p>
<p>Drobec vytočil nulu a slečne na druhej strane nadiktoval práve získané číslo. Spýtal sa, či pôjde o medzimestský hovor. Slečna odvetila, že áno. Potom sa opýtal, či mu bude stačiť sedemdesiatpäť centov na trojminútový hovor. Slečna mu vysvetlila, že nebude. Trojminútový hovor do Ocomy stojí dolár deväťdesiat. Nato sa spýtala, či nemá telefónnu kreditnú kartu.</p>
<p>Drobec nič také nemal. Nemal vôbec nijakú kreditnú kartu.</p>
<p>Operátorka mu navrhla, že by mohla hovor presmerovať na domáci telefónny účet. Drobec mal síce v chalupe telefón (hoci od Georgeovej smrti ani raz nezazvonil), ale návrh odmietol, lebo bol príliš „bystrý“, aby urobil takú chybu.</p>
<p>„Tak teda na účet volaného?“ pokračovala operátorka v návrhoch.</p>
<p>„Hej, na účet volaného,“ privolil Drobec.</p>
<p>„Vaše meno, prosím?“</p>
<p>„Clayton Blaisdell mladší,“ vyhŕklo z neho automaticky Zaslepený úľavou z vyriešenia situácie s nedostatkom drobných a zo zistenia, že k telefónu sa nenamáhal zbytočne, si taktickú chybu, ktorej sa práve dopustil, uvedomil až o dve hodiny.</p>
<p>„Ďakujem, pán Blaisdell.“</p>
<p>„Aj ja ďakujem,“ odvetil Drobec a v duchu sa chválil, aký je chytrý. Cítil sa ako najväčší macher na svete.</p>
<p>Telefón na druhej strane zazvonil len raz a hneď ho zdvihli. „Áno?“ ozval sa neistý a unavený hlas.</p>
<p>„Mám vášho syna,“ oznámil.</p>
<p>„Dnes sme dostali desať podobných telefonátov. Dokážte to!</p>
<p>Drobec zostal vyvedený z miery. Čosi podobné nečakal. „Nóó, nemám ho tu pri sebe, akurát je s parťákom.“</p>
<p>„Aha?“ Nič viac. Len: <emphasis>Aha?</emphasis></p>
<p>„Keď som bol u vás, videl som vašu ženu,“ pokračoval Drobec. Nič iné mu nenapadlo. „Je fakticky pekná. Bola v nočnej košeli bílej farby. Na skrini máte fotky, tri a šecky naukladané na sebe.“</p>
<p>Hlas na druhej strane ho vyzval: „Pokračujte!“ Už neznel unavene.</p>
<p>Drobec napínal mozgové závity. Neprichádzalo mu na um nič, čím by mohol presvedčiť odmietavého muža. Vtom mu čosi zišlo na um. „Tá stará pani mala mačku. Kvóli nej zišla dole. Myslela si, že som mačka… že som…“ Ešte tuhšie sa zamyslel. „Že som <emphasis>Mickey!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>zakričal napokon „Nechcel som ju uderiť tak silno. Ani náhodou, ale nalakala ma.“</p>
<p>Muž na druhej strane sa pustil do plaču. Náhle a prekvapujúco. „Je naše dieťa v poriadku? Prebohaživého, nič ste mu neurobili?“</p>
<p>V pozadí sa ozýval nezrozumiteľný bľabot. Zdalo sa, že kričí nejaká žena. Ďalšia jačala a nariekala. Jačiaca žena bola pravdepodobne matka. Hispánci musia byť prehnane citliví. Rovnako ako Francúzi.</p>
<p>„Neskladajte!“ požiadal Joseph Gerard (nemohol to byť nik iný). Znel vyplašene. „Nie je mu nič?“</p>
<p>„Ne, neni mu nič,“ odvrkol Drobec. „Ide mu ďalší zub. Dokopy ich už má tri. Vyrážky na zadku mu pomaly miznú. Starám, vlastne staráme sa, aby mal stále napudrovaný zadek. Vaša manželka je akože príliš dobrá na to, aby mu pudrovala riť, či čo?“</p>
<p>Gerard dychčal ako pes. „Urobíme, čo len chcete. Ste na ťahu. Vy ste šéf, vy velíte.“</p>
<p>Drobec sa pri jeho slovách razom spamätal. Skoro zabudol, prečo vlastne telefonuje.</p>
<p>„Okej,“ začal. „Dobre počúvajte, povím vám, čo máte robiť.“</p><empty-line /><p>Operátorka telekomunikačnej spoločnosti z Portlandu oznámila agentovi Albertovi Sterlingovi: „Centrum Cumberlandu, telefónna búdka pri benzínovej pumpe.“</p>
<p>„Máme ho!“ zajasal Sterling a do vzduchu zdvihol zaťatú päsť.</p>
<p>„Zajtra na ósmu pripravte malé letadlo,“ diktoval Drobec. Náhle sa ho zmocnil nepokoj, lebo sa mu zdalo, že už telefonuje príliš dlho. „Poletíte na juh, nad cestou číslo jedna k hrankám s New Hampshire. Neletíte vysoko! Jasné?“</p>
<p>„Počkajte… nie som si istý…“</p>
<p>„Tak radšej si buďte,“ odvrkol Drobec. Pokúšal sa napodobňovať Georgea. „Néže sa ma pokúsite napáliť, ibaže by ste chceli decko späť pokrájané v sáčkoch.“</p>
<p>„Rozumiem,“ odvetil Gerard. „Rozumiem, počúvam vás. Všetko si len zapisujem, viete.“</p><empty-line /><p>Sterling podal Bruceovi Grangerovi kúsok papiera a prstami naznačil vytáčanie. Granger zavolal štátnu políciu.</p><empty-line /><p>„Pilot uvidí červené svetlice,“ pokračoval Drobec. „Peňáze dajte do kufra a na kufor privážte padák. Zhoďte ho tak, aby padol rovno na svetlá. Na signál. Decko vám vrátime na druhý deň. Pošlem dokonca aj zvyšek tej mazanice, čo som, chcem povedať, čo sme mu dávali na zadek.“ Zrazu ho napadol vtip. „A to bez prirážky!“</p>
<p>Keď dohovoril, pozrel sa na voľnú ruku, na ktorej si pri slovách, že im vráti Joea, prekrížil prostredník s ukazovákom. Ako malé dieťa, čo prvý raz klame.</p>
<p>„Neskladajte!“ znovu požiadal Gerard. „Nerozumel som všetkému, čo ste…“</p>
<p>„Ale rozumel,“ odsekol Drobec. „Ste chytrý chlapík.“</p>
<p>Náhle zložil a rozbehol sa z benzínovej pumpy ako o život. Nebol si celkom istý, prečo beží, ale zazdalo sa mu, že musí. Viac než čokoľvek iné. Prebehol popri semafore, cez cestu a širokými skokmi sa vyštveral na svah. Potom zmizol medzi riadkami smrekov v okresnej rezervácii.</p>
<p>Tesne za Drobcom zavrčala gigantická príšera s veľkými do biela rozžiarenými očami a prevalila sa ponad kopec. Ťažko si prerážala cestu cez závoje šľahajúceho snehu a dvoma širokými pluhmi rozsievala okolo seba snehový poprašok Odhŕňač zahladil všetky Drobcove stopy, kadiaľ prebehol cez cestu. Keď pri benzínovej pumpe zastavili dve policajné autá, Drobcove šľapaje na svahu pri ceste sa zmenili na nevýrazne plytké priehlbiny. Ešte aj vo chvíli, keď strážnici obkľúčili telefónnu búdku a namierili na ňu baterky, vietor pracoval v prospech Drobca.</p><empty-line /><p>O päť minút zazvonil Sterlingov telefón. „Určite tu bol,“ oznámil mu policajt na druhej strane linky. Federálny agent počul v pozadí fúkať vietor. Nie, zavýjať. „Určite tu bol, ale už je preč.“</p>
<p>„Ako odišiel?“ spýtal sa Sterling. „Pešo či autom?“</p>
<p>„Ťažko povedať. Tesne pred tým, ako sme sem dorazili, tadiaľto prešiel pluh. Ale odhadujem, že odišiel autom.“</p>
<p>„Nikto vám nekázal odhadovať. A čo pumpa? Nevšimol si ho niekto?“</p>
<p>„Pre fujavicu majú zatvorené. Lenže, aj keby mali otvorené… telefón je vonku na stene.“</p>
<p>„Kurva, ten má šťastie,“ zahrešil Sterling. <emphasis>„</emphasis><emphasis>Hlúpe, </emphasis>slepé šťastie, smrad jeden. Obkľúčime tú posratú búdu v Apexe a koho zatkneme? Štyri pornočasopisy a konzervu zaváraného hrachu. Čo stopy? Stavím sa, že ich odvial vietor.“</p>
<p>„Našli sme stopy pri telefóne,“ odvetil policajt, „vietor ich síce rozmazal, ale sú jeho.“</p>
<p>„Zase odhadujete?“</p>
<p>„Nie. Sú obrovské.“</p>
<p>„Rozumiem. Čo zátarasy na cestách?“</p>
<p>„Budú všade, na cestách prvej aj druhej triedy,“ povedal policajt. „Práve ich stavajú.“</p>
<p>,Aj na zvážniciach?“</p>
<p>„Aj tam.“</p>
<p>Policajt znel dotknuto. Sterlingovi to bolo ukradnuté. „Takže je v pasci? Môžeme si byť istí, že nám neunikne?“</p>
<p>„Áno.“</p>
<p>„Dobre. Len čo sa zajtra vyčasí, nabehneme tam s troma stovkami chlapov. Už to trvá pridlho.“</p>
<p>,,Áno, pán agent, rozumiem.“</p>
<p>„Snehový pluh, čo?“ spýtal sa Sterling. „Do tlstej ružovej ri–ti mojej sestry!“</p>
<p>Potom položil.</p><empty-line /><p>V čase, keď sa Drobec priblížil k budove domova, bol úplne vyčerpaný. Pri preliezaní neďalekého plota prepadol na druhú stranu priamo tvárou do snehu. Krvácal z nosa. Cestu späť zvládol za necelých tridsaťpäť minút. Pozviechal sa, dotackal sa k budove a vstúpil dnu.</p>
<p>Privítal ho Joeov nepríčetný vreskot.</p>
<p>„Krista!“</p>
<p>Rozbehol sa, pričom bral schody po dvoch. Vrútil sa do Katslawovej riaditeľne. Oheň vyhasol. Kolíska bola prevrátená, Joe ležal na dlážke. Krvácal na hlave. V tvári bol fialový, očká mal pevne zatvorené, rúčky zaprášené.</p>
<p>„Joe!“ zakričal Drobec. „Joe! Joe!“</p>
<p>Zdvihol dieťa na ruky a skočil do kúta miestnosti, kde mal uložené plienky. Pretrel mu reznú ranu na čele. Mal dojem, že sa mu z nej nezastaviteľne valia prúdy krvi. Z rany vytŕčala črepinka. Drobec ju vytiahol a odhodil na zem.</p>
<p>Bábätko sa mu v rukách neprestajne hemžilo a plakalo čoraz hlasnejšie. Znovu mu z čela zotrel čerstvú krv. Prichytil ho pevnejšie a nahol sa, aby sa lepšie prizrel. Zárez bol síce hlboký, ale bez črepinky nevyzeral až tak hrozne. Vďakabohu, že sa mu nezapichla do oka.</p>
<p>Našiel fľašku a dal mu z nej napiť, hoci mlieko bolo studené. Joe ju schmatol oboma rukami a hltavo pil. Zadychčaný Drobec vzal plachtu a zabalil ho do nej. Potom si ľahol na provizórny pelech s Joeom na rukách a pritláčal si ho k hrudi.</p>
<p>Zavrel oči a okamžite dostal hrozný závrat. Všetko sa mu pred očami rozplývalo: Joe, George, Johnny, Harry Bluenote, Anne Bradstayová, vtáky na telefónnom vedení a osamelé noci na ceste.</p>
<p>Po chvíli sa mu uľavilo.</p>
<p>„Odteraz sme v tom spolu, Joe,“ zašepkal. „Ty máš mňa a ja mám teba. Šecko dobre dopadne. Uvidíš.“</p>
<p>Fujavica sa opierala do okien v silných hlučných nárazoch. Joe odvrátil ústa od gumeného cumlíka na fľaške a pustil sa do chrapľavého kašľa. Išiel si vykašľať pľúca a nie a nie si uľaviť, jazýček vystrčený medzi perami. Keď napokon prestal, opäť sa prisal na fľašku. Drobec si ho pritisol k sebe o čosi silnejšie a pocítil, ako mu tlčie srdiečko.</p>
<p>„My fachčíme štýlovo,“ pochválil sa a pobozkal Joea na zakrvavené čielko.</p>
<p>Spoločne zaspali.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>20</strong><strong>–</strong></p>
<p>K Detskému domovu sestry Hettonovej patrila veľká parcela za hlavnou budovou, kde vedenie ústavu zriadilo záhradu, ktorú generácie chovancov prezývali Záhrada lopoty. Riaditeľka úradujúca pred Katslawom ju nechala spustnúť. Všetkým vysvetľovala, že ona sa pre rýpanie v zemi nenarodila. Martin „Kat“ Katslaw v nej však okamžite vytušil najmenej dve neodolateľné výhody. Prvou bolo nezanedbateľné zníženie výdavkov na stravu, ku ktorému nepochybne dôjde, ak si chovanci dopestujú vlastnú zeleninu. A druhou oboznámenie chlapcov s tvrdou a poctivou prácou, na ktorej spočíva svet. „Vďaka tvrdej práci a matematike stoja pyramídy,“ vravieval. A tak chalani na jar sadili, v lete pleli burinu (ak „sa neoháňali“ na jednej zo susediacich fariem) a na jeseň zbierali úrodu. Necelých štrnásť mesiacov po lete, ktoré Krivák nazval „fasácke čučoriedkové leto“, pridelili Johna Cheltzmana do skupiny zberačov tekvíc v severnej časti Záhrady lopoty, kde prechladol, ochorel a nakoniec zomrel Udialo sa to bleskurýchlo. Na Haloween ho odviezli do Portlandskej mestskej nemocnice, zatiaľ čo ostatní chovanci sedeli v triedach domova alebo mestských školách. Zomrel na sociálnom oddelení mestskej nemocnice. Umrel úplne sám.</p>
<p>Z jeho postele v spálni domova najprv odstránili posteľnú bielizeň a potom ju nanovo postlali. Drobec celé popoludnie strávil tým, že sedel na svojom lôžku a nemo hľadel na Johnovo. Dlhá spálňa, ktorej hovorili „leháreň“, bola prázdna. Chlapci odišli na kamarátov pohreb. Väčšina sa na pohrebe zúčastnila po prvý raz. Mimoriadne ich vzrušoval.</p>
<p>Johnova posteľ Drobca desila i priťahovala. Pohár arašidového masla, ktorý schovával pri stene za posteľou, bez stopy zmizol, Drobec ho už ráno márne hľadal. Zmizli aj krekery Ritz. Po zotmení zvykol Johnny vravievať: „Všetko chutí lepšie, keď sa to naserie na Ritz,“ po čom Drobec vždy vybuchol do hurónskeho rehotu. Posteľ po ňom zastlali chladným armádnym spôsobom, vrchná plachta bezchybne vyšponovaná. Bielizeň sa na nej nevľúdne belela čistotou, a to i napriek tomu, že Johnny bol nadšený povečierkový onanista. Často sa stávalo, že Drobec nespal, potme hľadel do stropu a počúval pravidelný vrzgot posteľných pier, ktoré sa ozývalo zakaždým, keď Johnny masturboval. Plachtu mal neustále posiatu množstvom zažltnutých fľakov. Ale veď, doparoma, žltkasté fľaky boli na plachtách všetkých starších chlapcov. Boli aj pod ním, aj teraz, keď sedel a hľadel pred seba. Zrazu si uvedomil tak jasne, akoby ho čosi osvietilo, že keby v tej chvíli zomrel, aj jeho zašpinenú plachtu by vymenili za takú, aká je teraz na kamarátovom lôžku, za žiarivo bielu a čistú, na ktorej doteraz nikto neležal, nespal, nesníval a nebol natoľko živý, že ju pokropil semenom. Drobec sa potichu rozplakal.</p>
<p>Vonku vládlo bezoblačné popoludnie skorého novembrového dňa a spálňu zalieval ostrý jas. Na Johnnyho posteľ dopadali svetelné štvorce a tiene krížov okenných rámov.</p>
<p>Drobec po chvíli vstal a zúrivo strhol z postele, na ktorej spával jeho kamoš, čisto povlečený paplón a podušku šmaril naprieč celou spálňou. Potom posteľ úplne rozostlal a matrac zhodil na zem. Stále mu to však nestačilo. Prevrátil posteľ hore krátkymi hlúpymi nohami. No stále nemal dosť, a tak kopol do jednej z nôh, čím dosiahol iba to, že sa poriadne udrel. Potom si ľahol na chrbát, rukami si zakryl tvár. Hruď mu šlo roztrhať od žiaľu.</p>
<p>Keď sa chlapci vrátili z pohrebu, väčšina z nich dala Drobcovi pokoj. Nikto sa ho nevypytoval na prevrátenú a rozhádzanú posteľ, iba Krivák urobil čosi zvláštne. Chytil jednu z Drobcových rúk a pobozkal ju. Niečo také čudné Drobec ešte nezažil, preto na ten bozk spomínal dlhé roky. Nie neprestajne, ale z času na čas.</p>
<p>Odbilo päť hodín. Nastal čas oddychu a zábavy. Väčšina chlapcov vybehla na dvor, kde sa bláznili a behali až do večere. Drobec sa zdvihol a odišiel do riaditeľne. Kat sedel za stolom. Bol len v papučiach a ležérne sa hojdal na stoličke. Čítal <emphasis>Evening Express. </emphasis>Zdvihol hlavu a spýtal sa: „Prosím?“</p>
<p>„Teraz dostaneš ty, skurvenec jeden,“ oznámil mu Drobec a stĺkol ho do bezvedomia.</p><empty-line /><p>K hranici s New Hampshirom vyrazil pešo, lebo si povedal, že v ukradnutom aute by ho dostali do štyroch hodín. Zmýlil sa, chytili ho už po dvoch. Stále zabúdal, aký je obrovský. Martin Katslaw mal však pamäť oveľa lepšiu. Pre Mainskú štátnu políciu nebolo potom ťažké vystopovať dvojmetrového belocha v chlapčenskom veku s preliačinou na čele.</p>
<p>Na Cumberlandskom okresnom súde prebehlo krátke súdne pojednávanie. Martin Katslaw sa naň dostavil s jednou rukou v sadre a obrovskou bandážou na krku a hlave, ktorá mu zakrývala jedno oko. Pred súd prišiel o barlách.</p>
<p>Žalobca sa ho spýtal, koľko meria. Katslaw odvetil, že meter šesťdesiatpäť. Žalobca ďalej vyzvedal, koľko váži. Odpovedal, že okolo sedemdesiat kilogramov. Potom žalobca vyslovil otázku, či nejakým spôsobom provokoval, dráždil alebo nespravodlivo potrestal obžalovaného Claytona Blaisdella mladšieho. Riaditeľ odvetil záporne. Žalobca skončil a prenechal slovo Drobcovmu obhajcovi, zelenáčovi, ktorý len nedávno opustil brány právnickej fakulty. Zelenáč zapálene položil zopár nejasných otázok, ktoré Katslaw pokojne zodpovedal, zatiaľ čo jeho vzhľad, barly a bandáže podávali vlastné nemé svedectvo. Zelenáč vyhlásil, že nemá ďalšie otázky.</p>
<p>Potom mladý obhajca povolal na lavicu svedkov obžalovaného a opýtal sa, prečo napadol riaditeľa Detského domova sestry Hettonovej. Drobec sa pustil do rozprávania. Zomrel jeho najlepší kamarát. Podľa neho za smrť zodpovedá Katslaw. V takej zime nemal Johnnyho posielať na tekvice. Mal slabé srdce. Riaditeľ nekonal správne. A on to veľmi dobre vie. Poslal ho do záhrady schválne.</p>
<p>Po Drobcovej výpovedi si mladý právnik sadol a na tvári sa mu zjavil zúfalý výraz.</p>
<p>Nato sa postavil žalobca a pristúpil k Drobcovi. Opýtal sa ho, koľko meria. Odvetil, že asi dva metre. Nato sa žalobca spýtal, koľko váži. Odvetil, že presne nevie, ale určite to nebude „vác než dvesto kileček“. Jeho slová rozosmiali niekoľkých novinárov. Drobec na nich pozrel s vypleštenými očami. Aj on sa neisto zasmial, čím chcel dať najavo, že ani jemu nechýba zmysel pre humor. Žalobca nemal ďalšie otázky a sadol si na miesto.</p>
<p>Drobcov právny zástupca spustil dopletenú a nezrozumiteľnú záverečnú reč a definitívne uzavrel obhajobu. Sudca s podopretou hlavou pozeral z okna. Vzápätí sa znovu postavil žalobca. Drobca nazval mladým hrdlorezom. Vyhlásil, že je povinnosťou štátu Maine, „aby ho rýchlo a tvrdo prevychoval“. Drobec nevedel, o čom hovorí, ale tušil, že z toho nevzíde nič dobré.</p>
<p>Sudca sa Drobca opýtal, či chce niečo dodať.</p>
<p>„Hej,“ odvetil, „ibaže nevím jak.“</p>
<p>Sudca prikývol a odsúdil ho na dva roky do nápravnovýchovného zariadenia v Portlande.</p><empty-line /><p>Pre Drobca nebol pobyt vo väzení až taký zlý ako pre mnohých iných, no i tak si dosť vytrpel a už nikdy sa tam nechcel vrátiť. Bol dostatočné veľký a silný, aby sa vyhol šikanovaniu a bitkám.</p>
<p>Podarilo sa mu ostať bokom od všetkých násilníckych bánd a ich nemilosrdných vodcov. No byť dlhší čas zavretý v úzkej a malej cele bolo preňho príliš tvrdé. A veľmi smutné. Dvakrát „sa zosypal“ a kričal, že chce ísť von, pričom mlátil do mreží, až kým nepribehli dozorcovia. Prvý raz dobehli len štyria chlapi, ale skôr než zasiahli, museli zavolať ďalších štyroch a potom ešte dvoch, lebo inak by si s ním neporadili. Druhý raz ho na šestnásť hodín uspali konskou dávkou sedatív.</p>
<p>Samotka bola ešte horšia. Drobec donekonečna krúžil v úzkej cele (šesť krokov každým smerom), zatiaľ čo pomaly strácal pojem o čase, kým sa neocitol v akomsi bezčasovom vákuu. Keď konečne otvorili dvere a pustili ho späť do spoločnosti ostatných trestancov, kde sa mohol pohybovať po vychádzkovom dvore alebo vykladať balíky z kamiónov, ktoré prichádzali na prekladisko, od úľavy a vďačnosti temer zošalel. Dozorcu, ktorý ho raz zo samotky púšťal, od radosti objal, za čo si vyslúžil poznámku do spisu: <emphasis>Prejavuje homosexuálne sklony.</emphasis></p>
<p>Lenže samotka nebola to najhoršie. Hoci bol Drobec výnimočne zábudlivý človek, spomienky na najhoršiu udalosť z toho obdobia sa nikdy nezbavil. Udiala sa hneď na začiatku a súvisela so zatknutím. Keď človeka zbalia, odvlečú ho do malej sivej miestnosti a obkolesia ho niekoľkí muži. Potom prídu otázky. Skôr než sa človek stihne zamyslieť, čo znamená prvá z nich, k <emphasis>čomu </emphasis>ňou mieria, položia druhú, potom tretiu, štvrtú a piatu. Vypytujú sa, čo bolo predtým, potom, nad tým, pod tým, a tak ďalej a stále dokola. Človek sa cíti ako zamotaný do pavučiny. Nakoniec prizná všetko, čo chcú, len aby stíchli. Následne mu strčia pod nos papier a prikážu, aby ho podpísal, a, páni, človek ho bez mrknutia oka podpíše.</p>
<p>Chlapík, čo mal na starosti vyšetrovanie Drobcovho prípadu, bol okresný prokurátor Holloway. Do výsluchu zasiahol až po tom, čo skupinka kolegov Drobca spracovávala už vyše hodiny a pol. Drobec sedel s vyhrnutými rukávmi a košeľou vykasanou z nohavíc. Bol zaliaty potom a potreboval na veľkú, <emphasis>súrne. </emphasis>Cítil sa, akoby ho znovu zavreli do ohrady s kóliami, ktoré naňho dorážali zo všetkých strán. Holloway bol však pokojný a elegantný. Mal oblečený pásikavý modrý oblek a čierne topánky s miliónom dierok na zvršku. Drobec na dierky nikdy nezabudol.</p>
<p>Pán Holloway si sadol uprostred miestnosti na stôl, polovica zadku na stole a druhá vo vzduchu. Jednou nohou sa zapieral o zem a druhou pohojdával sem a tam, elegantná topánka pripomínala kyvadlo hodín. Priateľsky sa na Drobca usmial a povedal: „Pohovorme si trošku, synak.“</p>
<p>Drobec sa zajakal. Áno, rád by si pohovoril. Ak by ho niekto naozaj počúval a bol by čo i len trošku priateľský, s radosťou by sa porozprával.</p>
<p>Holloway poslal ostatných preč.</p>
<p>Drobec sa opýtal, či môže ísť na záchod.</p>
<p>Holloway ukázal prstom na opačnú stranu miestnosti, kde boli dvere, ktoré si Drobec doteraz nevšimol. Potom povedal: „Nech sa páči.“ Z tváre mu neschádzal priateľský výraz.</p>
<p>Keď sa Drobec vrátil, na stole stál džbán plný vody s ladom a prázdny pohár. Pozrel na Hollowaya a ten prikývol. Vypil tri poháre za sebou a potom si znova sadol s pocitom, akoby mu do stredu čela niekto vrazil sekáčik na ľad.</p>
<p>„Dobrá bola?“ opýtal sa Holloway.</p>
<p>Drobec prikývol.</p>
<p>„Veru, pri výsluchu človeku vysmädne. Cigaretu?“</p>
<p>„Nefajčím.“</p>
<p>„Správne, máš o jednu starosť menej,“ povedal Holloway a zapálil si. „Ako ťa volajú kamoši, synak?“</p>
<p>„Drobec.“</p>
<p>„Dobre, Drobec, ja som Frank Holloway.“ Vystrel ruku, žmurkol, a keď mu ju potriasol, pevne zovrel cigaretu medzi zubami. „A teraz mi povedz, čo si vyparatil, že si skončil až tu.</p>
<p>Drobec začal vysvetľovať pekne od začiatku – od príchodu Kata do Detského domova sestry Hettonovej a problému s matematikou.</p>
<p>Holloway zdvihol ruku. „Bude ti vadiť, ak zavolám stenografku? To je ako sekretárka. Zapíše, čo povieš.“</p>
<p>Nie, Drobec nenamietal.</p>
<p>Neskôr, na konci výsluchu, sa do miestnosti vrátili ostatní muži. Keď vstúpili, Drobec si všimol, že z Hollowayovej tváre náhle zmizol priateľský výraz. Skĺzol zo stola, dvoma rýchlymi údermi si oprášil zadok a povedal: „Naklepte to na papier a dajte ho tomu idiotovi podpísať.“ Odišiel bez toho, že by sa obrátil.</p><empty-line /><p>Vo väzení si odsedel necelé dva roky, za dobré správanie ho pustili o štyri mesiace skôr. Pri odchode dostal dva páry väzenských džínsov, väzenskú džínsovú vetrovku a tašku, v ktorej si šatstvo odniesol. Vyplatili mu štyridsaťtri dolárov a osemdesiatštyri centov, ktoré si v base ušetril.</p>
<p>Na slobodu sa dostal v októbri. Vonku pofukoval voňavý vetrík. Dozorca pri bráne mu zamával rukou zo strany na stranu ako stierač na aute a povedal, nech sa už nevracia. Drobec naňho ani len nepozrel a bez slova prešiel popri ňom. Keď začul, ako sa za ním zabuchla ťažká zelená brána, striaslo ho.</p>
<p>Kráčal ďalej, až kým nevyšiel z mesta. S údivom sa okolo seba obzeral. Sledoval autá, nové typy, ktoré sa rútili hore–dolu. Jedno z nich spomalilo. Drobec si myslel, že mu Šofér ponúkne odvoz, ale ktosi len posmešne zakričal: <emphasis>„</emphasis><emphasis>Héééj, BASISTA</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>a auto odfrčalo.</p>
<p>Po dlhej chôdzi si napokon sadol na nízky kamenný múrik obkolesujúci malý vidiecky cintorín a len nehybne hľadel dolu svahom na cestu. Došlo mu, že je voľný. Už nemal okolo seba nikoho, kto by mu rozkazoval. Lenže sám si šéfovať nedokázal a nemal ani žiadnych priateľov. Bol síce na slobode, ale bez práce. Nevedel ani len to, ako premeniť papierový šek, ktorý mu strčili pri odchode do ruky.</p>
<p>Napriek všetkému sa ho zmocnil upokojujúci pocit vďačnosti. Zavrel oči, obrátil tvár k slnku a dal si naplniť hlavu červeným svetlom. Vdychoval vôňu trávy a čerstvého asfaltu, lebo kúsok od neho cestári opravili dieru na vozovke. Vdychoval výfukové plyny z áut, ktoré sa rútili na neznáme miesta. Odovzdal sa pocitu úľavy.</p>
<p>V tú noc prespal v opustenej stodole. Na druhý deň si našiel prácu ako zberač zemiakov, desať centov za košík. V zime pracoval v newhampshireskom závode na spracovanie bavlny, kde zamestnancov nehanebne vydierali. Na jar nasadol na autobus a odišiel do Bostonu. Zamestnal sa v práčovni Brighamskej gynekologickej nemocnice. Pracoval v nej šesť mesiacov, keď sa zrazu objavila známa tvár <emphasis>z </emphasis>portlandského lapáku, Billy St. Pierre. Vyšli si von a do nemoty sa spili. Billy mu prezradil, že sa s jedným kamošom chystá vylúpiť obchod s alkoholom v Southie. Mala to byť rýchlovka. Hodil by sa im však ešte jeden parťák.</p>
<p>Drobec súhlasil. Jeho podiel bol sedemnásť dolárov. Na druhý deň ráno šiel do práce, akoby sa nič nestalo. O štyri mesiace Drobec, Billy a Billyho švagor Dom prepadli pumpu spojenú s potravinami v Denvers. Prešiel mesiac a Drobec, Billy a ďalší kumpán z väzenia v Portlande vyrabovali pobočku úverovej spoločnosti so stávkovou kanceláriou v zadnej časti podniku. Ulúpili vyše tisíc dolárov.</p>
<p>„Odteraz to bude sypať,“ vyhlásil Billy, keď si všetci traja delili lup v izbe motela Duxbury. „Toto je len začiatok.“</p>
<p>Drobec prikývol, ale naďalej pracoval v práčovni.</p>
<p>Chvíľu sa pretĺkal dvojakým životom, medzi zamestnaním a občasnými lúpežami. V Bostone si nenašiel ozajstných priateľov. Stýkal sa iba s Billym St. Pierrom a voľne prichádzajúcimi a odchádzajúcimi chlapmi z bandy malých zlodejíčkov, ktorých organizoval práve Billy. Drobec s nimi chodieval von, najčastejšie do cukrárne Moochies v Lynn, kde sa zabávali na hracích automatoch alebo sa len nečinne poflakovali. Drobec si nevedel nájsť dievča – ani natrvalo, ani nakrátko. Hrozne sa hanbil. Príliš si bral k srdcu zmasakrovanú gebuľu, ako zvykol z času na čas Billy hovoriť o jeho preliačine na čele. Občas si po úspešnom záťahu zaplatil štetku.</p>
<p>Približne rok po stretnutí s Billym istý sviatočný, zato mimoriadne utáraný hudobník ponúkol Drobcovi heroín, dávku, ktorá sa nepichá do žíl, ale tesne pod kožu. Prišlo mu z nej zle až hrôza. Buď pre nejakú prísadu, alebo pre vrodenú alergiu. V ten večer si šľahol prvý a posledný raz. Občas si bafol trošku marihuany či hašišu, aby lepšie zapadol do kolektívu, no na tvrdé drogy už nikdy nesiahol.</p>
<p>Onedlho po experimente s heroínom zavreli Billyho a Calvina, ktorých najvzácnejším majetkom bolo tetovanie ŽIVOT JE PRAŠIVÝ, VŠIVAVÝ PES. K zatknutiu došlo, práve keď sa pokúšali vylúpiť supermarket. Okrem nich mali záujem o spoluprácu s Drobcom aj ďalší. Dokonca po ňom priam dychtili. Ktosi mu dal prezývku Bubák, ktorá mu na istý čas prischla. Aj napriek maske zakrývajúcej jeho zdeformovanú tvár si pri pohľade na Drobca každý úradník či obchodník dobre rozmyslel, či vytiahne spod pultu zbraň.</p>
<p>Počas dvoch rokov od Billyho zatknutia Drobec až dvanásť ráz unikol väzeniu, a to ani poriadne nevedel ako. Pri jednej z tých šťastných náhod dostali dvoch bratov, s ktorými vybrakoval obchod s oblečením v Saugus. Capli ich niekoľko minút po tom, čo sa s nimi rozlúčil, poďakoval, vystúpil z auta a prešiel za roh. Zatknutí bratia by ho za úľavu z trestu bez váhania udali, keby ho nepoznali ako obávaného Bubáka. Radšej polícii natárali, že tretím členom gangu bol Afroameričan.</p>
<p>V júni Drobca vyliali z práčovne. Ani sa neunúval pohľadať si ďalšie poctivé zamestnanie. Len sa jednoducho zo dňa na deň predieral životom, až kým nespoznal Georgea Rackleyho. Keď mu vstúpil do života, jeho osud sa spečatil.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>21</strong><strong>–</strong></p>
<p>Albert Sterling driemal vo vysokom filtrovanom kresle v Gerardovej pracovni, keď sa na obzore objavili prvé záblesky svitania. Bolo prvého februára.</p>
<p>Ktosi zaklopal na dvere. Sterling otvoril oči. Nad sebou zbadal Grangera. „Možno niečo máme,“ oznámil mu kolega.</p>
<p>„Počúvam.“</p>
<p>„Blaisdell vyrastaj v sirotinci, vlastne v štátnom ústave s názvom Detský domov sestry Hettonovej. Nachádza sa v oblasti, odkiaľ telefonoval.“</p>
<p>Sterling vstal. Je ešte v prevádzke?“</p>
<p>„Nie, zavreli ho pred pätnástimi rokmi.“</p>
<p>„Kto tam teraz býva?“</p>
<p>„Nikto. Mesto ho predalo skupine šialencov, ktorí v ňom chceli zriadiť školu či čosi podobné, ale skrachovali a budova znovu pripadla mestu. Odvtedy je prázdna.“</p>
<p>„Stavím sa, že sa zašil práve tam,“ vyhlásil Sterling. Hovorila z neho síce intuícia, ale zdalo sa mu, že sa nemýli. Dostanú toho lumpa ešte dnes ráno a spolu s ním každého, s kým spolupracuje. „Povolajte štátnu políciu. Chcem dvadsať mužov. Najmenej dvadsať. Plus vy a ja.“ Na chvíľu sa zamyslel. „A Franklanda. Zavolajte Franklanda.“</p>
<p>„Ten bude ešte v posteli…“</p>
<p>„Tak ho z nej vytiahnite. A povedzte Normanovi, nech pohne zadkom. Postará sa o telefón.“</p>
<p>„Ste si istý, že budeme postupovať práve tak…“</p>
<p>„Áno. Blaisdell je nebezpečný gauner. Navyše je sprostý. A lenivý.“</p>
<p>Presvedčenie, že každý gauner je automaticky lenivý, predstavovalo jeden z pilierov osobnej vierouky Alberta Sterlinga. „Kam inam by sa podel?“ Pozrel na hodinky. Bolo trištvrte na šesť. „Len dúfam, že decko je stále nažive. Ruku do ohňa by som však za to nedával.“</p><empty-line /><p>Drobec sa zobudil o štvrť na sedem. Otočil sa na bok, aby lepšie videl na Joea, ktorý celú noc ležal vedľa neho. Zdalo sa, že telesná teplota Drobcovho mohutného tela spolu s ohňom urobili bábätku dobre. Celo už nemalo horúce a prieduškové chrchlanie sa utíšilo. Červené fľaky na líčkach však nezmizli. Drobec strčil malému do úst prst (hneď ho začal cmúľať) a zacítil nový výbežok na ľavom ďasne. Keď naň pritlačil, Joe zamrnčal a odvrátil hlavu.</p>
<p>„Poondené zuby,“ zašepkal. Potom mu prezrel Čelo. Rana sa pekne zrástla. Nezanechá jazvu, povedal si. Výborne Zdeformované čelo pokazí človeku život. Mizerné miesto pre jazvy</p>
<p>Hoci už skontroloval všetko, čo chcel, s čoraz väčším zaľúbením hľadel na dieťa ďalej. Okrem kľukatej zrastenej ranky mal bezchybnú pokožku. Bielu, no s jemným olivovým odtieňom. Drobec hádal, že na slnku sa nikdy nespáli, zato pekne stmavne ako staré drevo. Možno stmavne až natoľko, že si ho ľudia pomýlia s černochom. Nie ako on, ktorý na slnku vždy sčervenie ako paradajka, rozmýšľal ďalej. Viečka mal mierne, ale zreteľne modrasté. Pod zatvorenými očkami sa mu črtali jemné kruhy tej istej modrej ako na viečkach. Pery ružovkasté a jemne popukané.</p>
<p>Drobec chytil jednu z jeho malých rúk. Pršteky sa mu spontánne obkrútili okolo malíčka. Blyslo mu hlavou, že z nich raz vyrastú veľké ruky. Jedného dňa budú možno pracovať s tesárskym kladivom alebo francúzskym kľúčom. Alebo možno dokonca s maliarskym štetcom.</p>
<p>Pri premýšľaní o jeho budúcnosti mu prešli po chrbte zimomriavky. Prepadla ho neodbytná túžba zdvihnúť dieťa na ruky. A načo? Aby Joe otvoril oči a on mu do nich mohol hľadieť. Ktovie, čo tie oči uvidia o niekoľko rokov. Zatiaľ sú zatvorené. <emphasis>Joe </emphasis>je zatvorený. Drobcovi pripomínal knihu, v ktorej sa skrýva prekrásny a zároveň strašný príbeh, napísaný neviditeľným atramentom. Uvedomil si, že o peniaze mu už vlastne vôbec nejde. Zaujímalo ho, aké slová a vety sa na tých stranách Časom objavia. Aké obrázky.</p>
<p>Pobozkal Joea na čelo, na čistý kúsok pokožky nad rankou, vymotal sa z prikrývky a prešiel k oknu. Stále snežilo, obloha a zem splývali v belasej šedi. Uvedomil si, že v noci muselo napadnúť ďalších dvadsať centimetrov. A nezdalo sa, že by malo prestať.</p>
<p><emphasis>„</emphasis><emphasis>Skoro ťa dostali, Drobec?</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Prudko sa strhol. „George?“ potichu zvolal. „Si to ty, George?“</p>
<p>Nebol to George. Hlas počul vo vlastnej hlave. Ale z akého dôvodu by si, preboha, niečo také navrával?</p>
<p>Opäť pozrel<strong> </strong>von oknom. Prišlo mu na um jeho znetvorené čelo. Vedia, ako sa volá. Zachoval sa ako magor a prezradil telefónnej operátorke svoje pravé meno. Celé vrátane <emphasis>mladší. </emphasis>Myslel si, aký je chytrý, pritom bol celý čas hlúpy ako peň. Znova. Byť hlúpy je väzenie, z ktorého človeka nikdy nepustia, nech je jeho správanie akokoľvek slušné. Človek v ňom trčí na doživotie.</p>
<p>George by ho istotne poriadne vysmial. Povedal by: <emphasis>Stavím sa, že len čo si im povedal, jak sa voláš, vydolovali tvoje záznamy Največšé hity Claytona Blaisdella mladšého. </emphasis>A mal by pravdu. Prečítali si o podfuku s falošným kazateľom, o pobyte vo väzení, o Detskom domove sestry Hettonovej…</p>
<p>A zrazu, ako meteorit prerážajúci atmosféru jeho rozrušenej mysle, priletela myšlienka: <emphasis>Toto je Detský domov sestry Hettonovej!</emphasis></p>
<p>Drobec sa okolo seba divoko poobzeral, akoby sa o tom chcel uistiť.</p>
<p><emphasis>Skoro ťa dostali, Drobec.</emphasis></p>
<p>Znova sa začal cítiť ako štvaná zver, zahnaná do zužujúceho sa kruhu. Spomenul si na vyšetrovaciu miestnosť, na to, ako potreboval ísť na záchod, ako ho zasypali otázkami bez toho, že by na ne čakali odpoveď. A tentoraz nepôjde o malý proces v poloprázdnej súdnej sieni. Tentoraz to bude cirkus s preplneným hľadiskom. Doživotné väzenie. A samotka vždy, keď mu rupnú nervy.</p>
<p>Tieto myšlienky ho naplnili hrôzou, ale ani zďaleka neboli tým najhorším. Najviac ho desila predstava, že k nemu vtrhnú s nabitými zbraňami a zoberú mu bábätko. Unesú mu ho. Jeho Joea.</p>
<p>Napriek mrazivému chladu v riaditeľní ho na čele a rukách zalial pot.</p>
<p><emphasis>Úbohý magor Keď sa z neho stane muž, znenávidí ťa až hrúza. Oni to majú v krvi</emphasis></p>
<p>Ani toto nebol George. Opäť počul vlastné myšlienky. Pravdivé myšlienky.</p>
<p>Zúrivo rozmýšľal. Snažil sa vymyslieť, čo ďalej. Musí jestvovať miesto, kde by sa zašil. Jednoducho <emphasis>musí.</emphasis></p>
<p>Joe sa začal prebúdzať, no Drobec si ho nevšímal. Skúšal vymyslieť, kam sa ukryť. Na nejaké bezpečné miesto. Nie príliš vzdialené. Tajná skrýša, kde by ho nikto nehľadal. Skrýša, o ktorej nevie ani George, skrýša…</p>
<p>Zrazu čosi vymyslel.</p>
<p>Prirútil sa k pelechu. Joe mal už otvorené oči. Keď zbadal Drobca, vystrúhal naňho grimasu a strčil si do úst palec, takmer bodré gesto.</p>
<p>„Treba sa napapať. Bleskovo. Padáme stadeto! Došlo mi, kde budeme v bezpečí.“</p>
<p>Otvoril balenie kasičky z hovädzieho mäsa a syra. Joe zhltol zopár lyžičiek, no ďalšie už odmietol. Keď ho Drobec skúšal do jedla nútiť, rozplakal sa. Siahol teda po jednej z fľašiek. Joe ju hltavo vypil. Drobec si s obavou všimol, že mu zostávajú už iba tri.</p>
<p>Kým dieťa ležalo na plachte a v rukách pripomínajúcich malé hviezdičky zvieralo prázdnu fiasku, Drobec pobehoval po miestnosti, zbieral porozhadzované veci a vzápätí ich balil. Roztrhal jedno balenie pampersiek a pod košeľu si vopchal toľko plienok, koľko mu tam vošlo. Keď skončil, podobal sa na tučného klauna z cirkusu.</p>
<p>Potom si kľakol a začal obliekať malého. Obliekol ho tak teplo, ako len mohol. Dve tričká, dva páry nohavíc, sveter a malú pletenú čiapočku. Joe zúrivo vrieskal, akoby ho trýznili. Drobec si srdcervúci plač nevšímal. Len čo bábätko doobliekal, zroloval dve deky do malého uzlíka a strčil doň uplakané chlapča.</p>
<p>Joe od zúrivosti takmer fialovel. Vreskot sa niekoľkonásobne ozýval po chradnúcej chodbe, kadiaľ ho Drobec niesol z riaditeľne k schodisku. Pri prvom schode mu nasadil na hlavu svoju čiapku. Šilt nezabudol otočiť doľava. Čiapka chlapčekovi zakryla celú hlavičku a časť pliec. Potom vyšli do snehovej fujavice.</p><empty-line /><p>Drobec prešiel zadný dvor a nemotorne preliezol betónový múrik na jeho vzdialenom okraji. Za múrikom sa nachádzal pozemok, ktorý kedysi slúžil ako Záhrada lopoty. Po rokoch v nej okrem kosodrevinových kríkov (v tvare guľatých hromád snehu) a neudržiavaných zakrpatených borovíc, ktoré tam rástli bez ladu a skladu, nič neostalo. Utekal a dieťa pevne zvieral v náručí. Joe už síce neplakal, ale Drobec cítil jeho rýchle sekané dychčanie, dôsledok zápasu s mrazivým vzduchom.</p>
<p>Na konci Záhrady lopoty stál ďalší múr. Ten bol postavený z nahromadených kameňov. Mnohé z nich povypadávali a v múre zanechali množstvo dier, pomocou ktorých ho preliezol. Potom niekoľkými skokmi zbehol po strmom svahu. Nohami rozprašoval obláčiky sypkého snehu. Na okraji svahu sa začínal les, značne preriedený veľkým požiarom spred tridsiatich piatich až štyridsiatich rokov. Stromy a kríky pomaly znova zapĺňali priestor lesa, no ledabolo, vo vzájomnom zápase o miesto a svetlo. Všade navôkol bolo množstvo dier, mnohé z nich skryté pod snehom. Drobec musel spomaliť napriek tomu, že nemal čas. V korunách stromov hučal vietor, ich kmene namáhavo stonali a vŕzgali.</p>
<p>Joe začal skučať. Vydával hrdelný, zadúšajúci zvuk.</p>
<p>„To nič,“ prihováral sa mu Drobec. „Už sme skoro tam.“</p>
<p>Sprvu si nebol istý, či ešte nájde starý plot, ale našiel ho. Bol takmer po vrch zaviaty snehom a Drobec oň bezmála zakopol a zvalil sa s dieťaťom v rukách do snehu. Podarilo sa mu ho však opatrne prekročiť a zísť hlbokým zrázom. Cestou sa kde––tu otvárala pôda a bolo vidieť do útrob zeme. Snehu okolo nich výrazne ubudlo. Vietor im fučal nad hlavami.</p>
<p>„Tuto,“ povedal Drobec. „Tuto dagde.“</p>
<p>Približne v polovici zrázu začal pobehovať hore–dolu, prehľadával hromady kamenia, napoly odhalených koreňov, snehových závejov a kopy popadaného borovicového ihličia. Nevedel nájsť, čo hľadal. Panika mu zovrela hrdlo. Mráz už určite prenikol cez vrstvy plienok a oblečenia malého.</p>
<p>Možno keby hľadal o kúsok ďalej.</p>
<p>Zišiel o čosi nižšie. Šmykol sa a spadol na zadok, dieťa si stále pritískal na hruď. Do pravého členka mu vystrelila ostrá bolesť, akoby ho doň ktosi pichol nožom. A vtom zazrel trojuholníkový tieň medzi dvoma okrúhlymi kameňmi, ktoré sa k sebe tlačili a vytŕčali sťa ženské poprsie. Priplazil sa k nemu, Joea si pritláčal k telu. Áno, konečne našiel, po čom dychtil. Áno, áno a ešte raz áno. Strčil do diery hlavu a potom vliezol dnu.</p>
<p>Jaskyňa bola tmavá, vlhká a prekvapujúco teplá. Pod nohami mu chrapčal mäkký koberec zo starých borovicových vetvičiek. Zmocnil sa ho silný pocit <emphasis>déja vu. </emphasis>S Johnom Cheltzmanom ich sem nanosili, keď raz popoludní tajne ušli z Detského domova sestry Hettonovej a náhodou natrafili na toto miesto.</p>
<p>Posadil dieťa na podstielku z vetvičiek, prehľadal si vrecká na vetrovke, vytiahol zápalky, ktoré všade nosil so sebou, a jednu zapálil. Pri jej plápolavom svetle zreteľne rozoznal Johnnyho nápis na stene oproti sebe.</p>
<p><emphasis>Johnny C. a Clay Blaisdell pätnásteho augusta, tretí rok pekla.</emphasis></p>
<p>Slová napísal na začiernenú skalu, ktorú zadymili sviečkou.</p>
<p>Drobca striaslo, nie od mrazu, v jaskyni nebolo zima, a zhasol zápalku.</p>
<p>Joe naňho v prítmí uprene hľadel. Nahlas dychčal. V očiach sa mu zračila hrôza. Náhle dychčanie ustalo.</p>
<p>„Boha, čo je s tebou?“ vykríkol Drobec. Skalné steny mu vrátili hlas do uší. „Čo je s tebou? Čo je s…“</p>
<p>Vtedy pochopil. Prisilno mu utiahol deky. Stiahol ich, keď ukladal chlapca na zem, a ako sa zdá, nedal si pozor. Dieťatko nemohlo dýchať. S roztrasenými rukami ich uvoľnil. Malý sa zhlboka nadýchol vlhkého jaskynného vzduchu a rozplakal sa. Vydával tiché vzlyky.</p>
<p>Drobec si spod košele povyťahoval pampersky a fľašky. Pokúsil sa jednu Joeovi nanútiť, ale odvrátil hlavu.</p>
<p>„Počkáme teda,“ rozhodol Drobec. „Teraz už máme čas.“</p>
<p>Vzal si čiapku, nasadil si ju na hlavu, šilt otočil doľava a vyšiel von.</p><empty-line /><p>Z kopy starého dreva na okraji zrázu povyberal zopár suchých kúskov a za hrsť lesného humusu a napchal si ich do vreciek. Keď sa vrátil do jaskyne, pripravil malé ohnisko a rozložil oheň. Nad otvorom do jaskyne bola malá puklina, dosť veľká, aby znútra vytiahla väčšinu dymu. Nemusel sa obávať, že dym bude zvonka vidieť. Aspoň dovtedy nie, kým fúka vietor a husto sneží.</p>
<p>Prikladal do ohňa drievko za drievkom, až kým sa oheň príjemne nerozpraskal. Potom si Joea posadil do lona a zohrieval ho. Chlapček už dýchal oveľa prirodzenejšie, no jeho výrazné prieduškové chrapčanie mu stále naháňalo strach.</p>
<p>„Budem ťa museť zebrať k doktorovi,“ povedal si Drobec. „Len čo sa z tehoto vyhrabeme. Dá ťa do laty. Budeš zase zdravý jak ryba.“</p>
<p>Joe sa naňho znenazdania zaškeril. Odhalil nový zub. Drobec mu s úľavou grimasu vrátil. Nemohol byť až v takom zlom stave, keď sa škerí, no nie? Nastrčil malému prst. Ten ho hneď uchopil malými prštekmi.</p>
<p>„Teší ma, kamoško,“ zažartoval Drobec a zasmial sa. Potom z vetrovky vybral fľašku, očistil ju od zvyškov lesného humusu a položil k ohňu, nech sa zohreje. Vonku skučalo a skuvíňalo vetrisko, dnu však bolo útulne a teplučko. Ľutoval, že si na jaskyňu nespomenul skôr. Je v <emphasis>nej </emphasis>lepšie než v Detskom domove sestry Hettonovej. Konal nesprávne, keď malého odniesol do sirotinca. George by povedal, že je to zlé znamenie.</p>
<p>„Nóo,“ prihováral sa Drobec bábätku, „šak <emphasis>ty </emphasis>na to zabudneš, že?“</p>
<p>Keď sa mu zdala fľaša teplá na dotyk, priložil ju malému k ústam. Tentoraz sa na ňu lacno vrhol a bez prerušenia ju vypil. Pri dopíjaní posledných dúškov mu očí nabrali neprítomný výraz, ktorý Drobec už dobre poznal. Zobral Joea na ruky a jemne ho pohojdával. Dieťatko si dva razy odgrglo. Potom päť minút čosi nezrozumiteľne bľabotalo. Pomaly sa však unavilo, stíchlo a zatvorilo očká. Drobec si na tento pravidelný rytmus začínal zvykať. Bude spať asi trištvrte hodiny, možno hodinu, a potom zvyšok popoludnia čulo prebdie.</p>
<p>Drobec ho nerád opúšťal, najmä po nehode minulej noci, ale nemal na výber. Prikazoval mu to inštinkt. Položil ho na prikrývku, druhou ho zakryl a jej okraje upevnil veľkými kameňmi. Myslel si, dúfal, že ak sa zobudí, kým bude preč bude sa môcť otočiť, ale nie vyliezť von. Kamene na prikrývke mu v tom mali zabrániť.</p>
<p>Drobec vyšiel z jaskyne. Vybral sa cestou, ktorou prišiel Sledoval vlastné stopy. Pomaly sa začínali strácať. Ponáhľal sa. Keď vyšiel navrch zrázu, rozbehol sa. Bolo štvrť na sedem ráno.</p><empty-line /><p>Kým sa Drobec pripravoval nakŕmiť Joea, Sterling uháňal v zásahovom vozidle, terénnom džípe. Sedel na mieste ostreľovača. Vozidlo šoféroval príslušník štátneho policajného zboru. Bez veľkej ploskej čiapky vyzeral ako branec amerického námorníctva s čerstvo vyholenou hlavou. Sterlingovi pripadali všetci štátni policajti ako branci amerického námorníctva. A väčšina agentov FBI mu pripomínala buď právnikov, alebo účtovníkov, čo ich dokonale vystihuje, odvtedy čo…</p>
<p>Zahnal zbytočné myšlienky a pristál opäť na zemi. „Nemôžete trochu pridať?“</p>
<p>„Skúsim, no za nič neručím,“ odvetil mladý policajt. „Možno strávime zvyšok popoludnia tým, že si budeme v snehu hľadať zuby.“</p>
<p>„Tento tón si láskavo odpustite, dobre?!“</p>
<p>„Znervózňuje ma počasie,“ vyhováral sa policajt. „Posratá fujavica. Pod snehom sa pekelne šmýka.“</p>
<p>„Rozumiem,“ odvrkol Sterling a pozrel na hodinky. „Ako ďaleko máme ešte do Cumberlandu?“</p>
<p>„Dvadsaťdva kilometrov.“</p>
<p>„Koľko to potrvá?“</p>
<p>Policajt pokrčil plecami. „Necelú polhodinu?“</p>
<p>Sterling čosi zašomral. Bol nútený rozbehnúť „spoločnú rizikovú akciu“ FBI so štátnou políciou. Väčšmi ako „spoločné rizikové akcie“ už neznášal len dlhé vedenie. Možnosť, že prípad sfušujú, vždy značne vzrástla, ak doň zaplietli štátnu políciu. A keď FBI donútili k nenávidenej „spoločnej rizikovej akcii“ s okresnými poriadkovými silami, možnosť pohnojiť zásah prerástla na <emphasis>pravdepodobnosť. </emphasis>Ale v tomto okamihu musel strpieť vôbec to najhoršie: zásah s falošným vojakom námornej pechoty, ktorý má plné gate, keď má šliapnuť na plyn.</p>
<p>Oprel sa na sedadle a pocítil, ako mu pažba pištole zozadu tlačí na krížovú kosť. Mal ju však tam, kde ju vždy nosieval. Sterling veril svojej zbrani, FBI a svojmu nosu. Mal nos ako dobrý poľovnícky pes. Ten dokáže viac, než len vystopovať prepelice alebo bažanty v kríkoch. Dobrý poľovnícky pes zavetrí ich strach a odhadne, ako a kedy ich treba prinútiť, aby spravili osudovú chybu. Dobrý poľovnícky pes vycíti, kedy ukrytý vták už dlhšie nevydrží a potreba lietať premôže jeho inštinkt, ktorý mu káže nehybne vyčkávať.</p>
<p>Blaisdell sa s najväčšou pravdepodobnosťou zašil v opustenom sirotinci. V poriadku, ale už čoskoro z úkrytu vylezie. Vravel mu to nos. A hoci ten ozembuch nemá krídla, má nohy, čo znamená, že bude bežať.</p>
<p>Sterling si bol okrem toho čoraz istejší, že Blaisdell ťahá únos sám. Ak by v tom šiel aj niekto iný, mozog únosu, ako si spočiatku mysleli, už dávno by o ňom vedeli. Ak nie z iného dôvodu, tak preto, lebo Blaisdell bol tupý ako tágo. Nie, musí v tom ísť sám. A s najväčšou pravdepodobnosťou sa zašil v starom sirotinci (ako mizerný poštový holub, ktorého to neustále ťahá domov), presvedčený, že je v bezpečí. Ale prerátal sa, nájdu ho tam voľakde učupeného ako vystrašené mača za skriňou.</p>
<p>Ibaže by ich Blaisdell vycítil a vzal nohy na plecia. Sterling rátal aj s takou možnosťou.</p>
<p>Pozrel na hodinky. Bolo niečo po šesť tridsať.</p>
<p>Mužov rozostavil do trojuholníka. Západne, pozdĺž cesty číslo deväť, severne, na neoznačenú cestu, ktorú volali Skratka bláznov, a juhovýchodne, na starú zvážnicu. Ak sú všetci na svojom mieste, nastražená sieť sa môže začať sťahovať a dopadať na Detský domov sestry Hettonovej. Sneh im síce bude postup znepríjemňovať ako tŕň v zadku, ale aspoň ich zamaskuje, keď sa začnú blížiť k sirotincu.</p>
<p>Sterling bol vcelku spokojný, lenže…</p>
<p>„Nemohli by ste pridať?“ spýtal sa ešte raz. Vedel, že by nemal, lebo nebolo správne tlačiť na šoféra, no nemohol si pomôcť.</p>
<p>Policajt pozrel na spolujazdca, do Sterlingovej malej vyziabnutej tváre a nepokojných očí. Pomyslel si, že tento debil sa asi túži zabiť.</p>
<p>„Zapnite si pásy, pán agent,“ vyzval ho.</p>
<p>„Mám ich zapnuté,“ povedal Sterling. Palcom nadvihol pás, aby potvrdil svoje slová.</p>
<p>Štátny policajt prikývol a pritlačil na plyn o čosi silnejšie.</p><empty-line /><p>Sterling vydal rozkaz o siedmej ráno a muži zo všetkých stanovíšť vyrazili. Sneh bol veľmi hlboký, miestami až meter dvadsať, ale policajti napriek tomu postupovali. Celý čas boli v spojení vysielačkami. Nikto z nich sa nesťažoval. V hre bol život bábätka. Padajúci sneh dodával akcii akúsi vyššiu, nadprirodzenú naliehavosť. Všetci vyzerali ako postavy zo starého nemého filmu, z melodrámy sépiovej farby, v ktorej nebolo ani najmenšej pochybnosti o tom, kto stojí na zlej strane.</p>
<p>Federálny agent vysielačkou riadil operáciu s nadhľadom skúseného futbalového rozohrávača. Chlapi na východnom úseku mali najľahší postup, preto im kázal spomaliť, aby ich postup zosynchronizoval s mužmi na západe a policajtmi zostupujúcimi Skratkou bláznov. Mal v pláne obkľúčiť Detský domov sestry Hettonovej, no nebol by Sterlingom, keby nechcel ešte čosi navyše. Rozkázal cestou k sirotincu prekutať každý krík a prehľadať každý háj či lesík, či sa v ňom náhodou neukrýva hľadaný vtáčik.</p>
<p>„Sterling, tu je Tanner. Počujete ma?“</p>
<p>„Počujem vás, Tanner. Čo sa deje?“</p>
<p>„Sme na kraji cesty vedúcej k sirotincu. Našli sme reťaz, ktorá visí cez cestu, ale zámka vyzerá vylomená. Musel tadeto prejsť. Prepínam.“</p>
<p>„Zásah!“ potešil sa Sterling. Nervovým systémom mu zalomcovalo vzrušenie. Napriek mrazu pocítil v rozkroku a podpazuší pot. „Vidíte tam niekde čerstvé stopy po pneumatikách?</p>
<p>„Nie, prepínam.“</p>
<p>„Pokračujte, prepínam a končím.</p>
<p>Čoskoro ho dostanú. Sterling sa najviac obával, či im Blaisdell nejako neprešiel cez rozum, či neubzikol aj s bábätkom a neurobil z rúch hlupákov, ale nie, takú možnosť si nesmie ani pripustiť.</p>
<p>Potichu čosi povedal do vysielačky a chlapi sa pohli rýchlejšie. Prečesávali zasnežené okolie ako stopovacie psy.</p><empty-line /><p>Drobec preliezol múr do Záhrady lopoty a prebehol cez zadný dvor sirotinca. Dostal sa k dverám. V hlave mu neznesiteľne hučalo. Nervy mal dorezané, akoby prebehol bosými nohami po rozbitom skle. Neprestajne počul Georgeove slová: <emphasis>Skoro ťa dostali, Drobec.</emphasis></p>
<p>Šialenými skokmi vybehol po schodoch, vrazil do riaditeľne a začal do kolísky nakladať zvyšok vecí, oblečenie, jedlo, fľašky. Potom zbehol dolu a šprintoval von.</p>
<p>Bolo pol ôsmej.</p><empty-line /><p>Pol ôsmej.</p>
<p>„Zastavte,“ pokojne prikázal Sterling do vysielačky. „Všetci na chvíľu zastavte. Granger? Bruce? Počuješ ma?“</p>
<p>Hlas, ktorý sa ozval vo vysielačke, zaznel bojazlivo. „Tu je Corllis.“</p>
<p>„Corllis? Vás som si nepýtal. Potrebujem hovoriť s Bru–ceom. Prepínam.“</p>
<p>„Agent Granger je z hry, pán Sterling. Myslím, že si zlomil nohu. Prepínam.“</p>
<p><emphasis>„</emphasis><emphasis>Čo?</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>„Tieto lesy sú plné padacích pascí na zver zakrytých snehom. Do jednej, no… ako by som… stúpil a ona povolila. Čo máme robiť? Prepínam.“</p>
<p>Čas, strácajú čas. Sterling si predstavil gigantické presýpacie hodiny plné snehu a Drobca, ako im uniká cez otvor medzi ich hornou a dolnou časťou. Na posratých saniach.</p>
<p>„Zafixujte mu nohu do dlahy, zakryte ho niečím teplým a nechajte mu vysielačku. Prepínam.“</p>
<p>,,Áno, pán Sterling. Chcete s ním hovoriť? Prepínam.“</p>
<p>„Nie, chcem sa pohnúť. Prepínam.“</p>
<p>„Rozumiem.“</p>
<p>„V poriadku,“ povedal Sterling. „Vedúci skupín, ťaháme ďalej! Končím.“</p><empty-line /><p>Zadýchaný Drobec prebehol cez Záhradu lopoty. Dostal sa k rozpadnutému kamennému múru na opačnom konci, preliezol ho a voľky–nevoľky sa na zadku zošmykol dolu svahom až ku kraju lesa. Naplnenú kolísku stískal v náručí.</p>
<p>Pozviechal sa, urobil zopár krokov a náhle zastal. Položil kolísku do snehu a vytiahol z nohavíc Georgeovu pištoľ. Hoci nikoho nevidel ani nepočul, <emphasis>vedel, </emphasis>že niekto je nablízku.</p>
<p>Skryl sa za kmeň veľkej starej borovice. Do ľavého, celkom znecitliveného líca mu šľahal sneh, Navonok nehybne čakal. Vo vnútri besnel a zúril. Zožierala ho potreba upaľovať k malému. Vedel však, že zatiaľ musí v tichosti vyčkávať skrytý za stromom,</p>
<p>Čo ak sa Joe vymoce z pelechu a vlezie rovno do ohňa?</p>
<p>Nevlezie, ubezpečil sa. Bábätká majú z ohňa strach.</p>
<p>Čo ak vylezie z jaskyne priamo do snehu? Čo ak práve teraz kdesi zamŕza, kým on tu stojí ako soľný sup?</p>
<p>Nič také sa nestane. Joe istotne spí.</p>
<p>Áno, lenže, kde berie istotu, že na cudzom mieste sa nezobudí skôr než zvyčajne? Čo ak vietor začne fúkať iným smerom a jaskyňu vyúdi dym? Kým on tu nečinne postáva, jediná živá bytosť v okolí piatich, možno až ôsmich kilometrov.</p>
<p>Lenže Drobec <emphasis>nebol </emphasis>jedinou živou bytosťou v okolí. Nablízku sa okrem neho pohyboval ešte ktosi. <emphasis>Ktosi </emphasis><emphasis>ďalší</emphasis><emphasis>…</emphasis></p>
<p>V lese však bolo až na vietor, vrzgot stromov a slabý šuchot padajúceho snehu úplne ticho.</p>
<p>Najvyšší čas vyraziť.</p>
<p>Nemohol sa však ani pohnúť. Čosi ho nútilo vyčkávať.</p>
<p><emphasis>Mal si decko zabiť, keď som ti kázal Drobec.</emphasis></p>
<p>George. V jeho <emphasis>hlave. </emphasis>Preboha!</p>
<p><emphasis>Nikdy som nebol inde. A teraz ťahaj!</emphasis></p>
<p>Rozhodol sa, že ide. Vzápätí si však povedal, že najprv napočíta do desať. Narátal do šesť, keď tu zrazu postrehol pohyb medzi sivozelenými stromami poniže svahu. Zazrel štátneho policajta, ale neroztriasol sa. Strach z neho náhle celkom opadol a zostal pokojný. V tej chvíli mu záležalo už jedine na chlapčekovi. Uvedomil si, že policajt ho zrejme nezbadá, zato však určite narazí na jeho stopy, čo bude rovnako zlé.</p>
<p>Drobec si všimol, že policajt sa posúva doprava, preto sa rýchlo prešmykol okolo hrubého kmeňa veľkej borovice doľava. Spomenul si, ako často sa v tých lesoch hrávali s Johnom, Krivákom a ostatnými na kovbojov a Indiánov, na polišov a zlodejov. „Si dole, dole,“ mierili a strieľali odlomeným kusom dreva, a človek vypadol z hry.</p>
<p>Jediný výstrel by všetko ukončil. Ani by nemusel niekoho zasiahnuť, zabiť či zraniť. Zvuk výstrelu by stačil. Drobec cítil, ako sa mu zrýchľuje tep.</p>
<p>Policajt zastal. Určite zbadal stopy. Nemohol ich prehliadnuť. Alebo Drobcov kabát vytŕčajúci spoza stromu. Odistil zbraň. Ak zaznie výstrel, musí byť jeho.</p>
<p>Policajt sa však opäť pohol. Z času na čas sklonil hlavu a hľadel do zeme, no zväčša prezeral húštiny. Postupne sa priblížil na hrozivých päťdesiat metrov. Nie, menej.</p>
<p>Niekde zľava Drobec začul, ako ktosi iný narazil na poľovnícku pascu alebo do nízkych konárov a hlasno zanadával. Srdce mu kleslo až do gatí. Zdá, že les ich je plný. Ale možno… možno ak všetci postupujú k jednému miestu…</p>
<p>K Detskému domovu sestry Hettonovej! Obkľučovali sirotinec! Jasné! Ak by sa mu podarilo vrátiť do jaskyne, bol by na opačnom konci. A ďalej, o niečo hlbšie v lese, možno štyri kilometre od úkrytu, prechádza zvážnica…</p>
<p>Policajt sa priblížil na dvadsať metrov. Drobec sa stiahol hlbšie za strom. Keby naňho niekto vybehol spoza kríkov a zaútočil z nekrytého boku, bol by pečený–varený.</p>
<p>Policajt prechádzal popri borovici. Drobec počul, ako mu pod topánkami vŕzga sneh. Dokonca, že mu vo vreckách pri chôdzi voľačo štrngá, možno drobné alebo kľúče.</p>
<p>V ušiach mu zaznel aj praskot policajtovho koženého opaska, bol čoraz bližšie.</p>
<p>Drobec sa malými krokmi znova posunul o čosi ďalej. Vyčkával. Keď opäť vyzrel spoza hrubého kmeňa, policajt k nemu stál chrbtom. Zatiaľ si stopy nevšimol, ale už onedlho mu udrú do očí. Pohyboval sa priamo nad nimi.</p>
<p>Drobec vyrazil a veľkými tichými krokmi vykročil k policajtovi. V ruke si obrátil Georgeovu pištoľ, chytil ju za hlaveň.</p>
<p>Policajt pozrel na zem a zbadal stopy. Stuhol, no po krátkej chvíli siahol po vysielačke na opasku. Drobec sa zahnal a z celej sily ho udrel pažbou pištole. Muž zastonal a zapotácal sa, lenže úder stlmila veľká čiapka. Drobec sa zahnal druhý raz a pažbou ho udrel do ľavého spánku. Ozvalo sa slabé prasknutie. Policajtovi sa zošmykla čiapka nabok a ostala mu visieť na pravom líci. Drobec si všimol, aký je mladý, takmer dieťa. Vtom mu povolili nohy a mladík sa zvalil na zem. Pri dopade okolo seba rozprášil sneh.</p>
<p>„Kurva,“ zaúpel Drobec a zavzlykal. „Prečo si nemohol ostať doma?“</p>
<p>Uchopil bezvládneho policajta pod pazuchy a odtiahol ho k veľkej borovici. Oprel ho o kmeň a narovnal mu čiapku. Príliš ho neskrvavil, ibaže Drobec sa tým nedal oklamať. Veľmi dobre vedel, ako silno dokáže udrieť. Nik to nevedel lepšie. Na policajtovom krku nahmatal pulz, ale veľmi slabý. Ak ho jeho kolegovia čoskoro nenájdu, určite zomrie. Lenže, kto mu kázal prísť? Kto ho sem nútil strkať svoj poondiaty rypák?</p>
<p>Zodvihol kolísku a pohol sa ďalej. Do jaskyne dorazil o trištvrte na osem. Joe pekne spal, čo mu vohnalo slzy do očí, ale tentoraz od úľavy. V jaskyni však bolo zima. Nafúkalo dnu snehu, ktorý zahasil malý oheň.</p>
<p>Drobec ho začal nanovo rozkladať.</p><empty-line /><p>Špeciálny agent Bruce Granger sledoval Drobca, ako zbehol dolu zrázom a otvorom do jaskyne. Už hodnú chvíľu len nečinne ležal v snehu a čakal na ukončenie operácie, po ktorej ho prevezú na vyšetrenie. Ukrutne ho bolela noha a cítil sa ako hlupák.</p>
<p>Keď zbadal Drobca, zajasal, akoby vyhral v lotérii. Siahol po vysielačke, ktorú mu nechal Corliss, a zdvihol ju k ústam.</p>
<p>„Sterling, tu je Granger,“ ozval sa potichu. „Počuješ ma?“</p>
<p>Odpoveďou mu bolo nepríjemné šušťanie. Nezvyčajné prázdne šušťanie.</p>
<p>„Albert, tu je Bruce, mám dôležité hlásenie. Počuješ ma?“</p>
<p>Nič.</p>
<p>Granger na okamih zavrel oči. „Doboha!“ zahrešil. Následne ich otvoril a začal sa plaziť.</p><empty-line /><p>Osem hodín desať minút.</p>
<p>Albert Sterling s dvoma ďalšími policajtmi stáli uprostred Katslawovej riaditeľne a v rukách držali vytasené zbrane. V rohu miestnosti našli guču prikrývok. Sterling zbadal aj dve prázdne dojčenské fľašky a tri použité plechovky instantného mlieka, ktoré vyzerali, akoby ich ktosi otvoril žabykláčom. A dve prázdne škatule od plienok.</p>
<p>„Doriti,“ uľavil si. „Doriti, doriti, doriti.“</p>
<p>„Nemôže byť ďaleko,“ poznamenal Franklin. „Uteká s deckom.“</p>
<p>„Vonku je mínus dvanásť,“ upozornil ktosi z chodby.</p>
<p>Sterlingovi blyslo hlavou: Chlapci moji, keby ste mi povedali aspoň jednu vec, čo neviem, doboha.</p>
<p>Franklin sa obzrel okolo seba. „Kde je Corliss? Brad, nevieš, kde je Corliss?“</p>
<p>„Myslím, že je kdesi na schodoch,“ odvetil Bradley.</p>
<p>„Späť do lesa!“ zavelil Sterling. „Ten všivák musí byť niekde v lese.“</p>
<p>Vtom začuli výstrely z pištole. Boli slabé, tlmené snehom, ale jasne rozoznateľné.</p>
<p>Pozreli jeden na druhého. Na päť sekúnd sa medzi nimi rozhostilo hrobové, ničím nerušené ticho. Možno až na sedem. Potom vyrazili z riaditeľne.</p>
<p>Keď do jaskyne vletela strela, Joe ešte spal. Guľka sa dva razy odrazila, pripomínala rozzúrenú včelu a odštiepila kúsky granitu, ktoré sa rozleteli do vzduchu. Drobec práve pripravoval plienky, chcel, aby Joe opustil jaskyňu suchý.</p>
<p>Malý otvoril oči a okamžite sa rozplakal. Malými rúčkami mával vo vzduchu. Jeden z granitových úlomkov ho poranil na tvári.</p>
<p>Drobec dlho nepremýšľal. Zbadal krv a myšlienky mu nahradilo čosi temné a vražedné. Vyrazil z jaskyne a s vreskom sa vyrútil do smeru strely.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>22</strong><strong>–</strong></p>
<p>Drobec sedel za pultom v cukrárni U Moochieho, jedol šišku a čítal komiks <emphasis>Spider</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>Man, </emphasis>keď mu do života vstúpil George. Bol september. Drobec už dva mesiace nepracoval a začali mu dochádzať peniaze. Viacerých z lumpov, ktorí sa stretávali v cukrárni, dávno zavreli. Drobca raz predvolali na výsluch ohľadne istého prepadu pobočky úverovej spoločnosti v Sauguse, s ktorým nemal nič spoločné. Pri výsluchu prejavoval taký úprimný zmätok, až ho napokon prepustili. V tom čase sa začal pohrávať s myšlienkou, že sa pokúsi vrátiť do roboty v nemocničnej práčovni.</p>
<p>„To je on,“ ozval sa za ním čísi hlas. „Bubák.</p>
<p>Drobec sa otočil a zbadal Hankieho Melchera. Vedia neho stál menší chlapík vo frajerskom obleku. Mal sinavú pokožku a oči, v ktorých blčali malé plamienky.</p>
<p>„Sevas, Hank,“ pozdravil Drobec. „Dlho si sa neukázal. Jak sa máš?“</p>
<p>„Spravil som si prázdniny v lapáku,“ odvetil Hank. „Pustili ma, lebo neveďá porádne rátať. Je tak, George?“</p>
<p>Neznámy chlapík nič nepovedal, iba sa šibalsky usmial a premeriaval si Drobca, ktorému boli jeho zvedavé pohľady nepríjemné.</p>
<p>Prišiel k nim Moochie, cestou si utieral ruky do zástery.</p>
<p>„Nazdar, Hankie, čo si dáš?“</p>
<p>„Vaječný čokoládový krém,“ odvetil Hankie. „Dáš si aj ty, George?“</p>
<p>„Dones kávu. Čiernu.“</p>
<p>Moochie sa odpratal. Hank pokračoval: „Drobec, toto je mój švagor. George Rackley, Clay Blaisdell.“</p>
<p>„Zdravím,“ pozdravil Drobec. Vo vzduchu zacítil kšeft.</p>
<p>„Teší ma.“ Podali si ruky. „Si skutočne riadne hebedo, Hank netrepal dve na tri!“</p>
<p>Drobec sa rozosmial, akoby mu ešte nikto predtým nepovedal, že je riadne hebedo.</p>
<p>„George je fasa chlapík,“ povedal Hank a zaškeril sa. „Vtipný jak Bill Crosby. Len v bielom vydaní.“</p>
<p>„Vidím,“ odvetil Drobec a smial sa ďalej.</p>
<p>Moochie doniesol Hankov krém a Georgeovu kávu. George si z nej trošku srkol a vystrúhal znechutenú grimasu. Pozrel na Moochieho. „Pravidelne sereš luďom do kávy alebo sa ti občas pritrafí, že použiješ aj nočník, srdénko?“</p>
<p>Hank sa obrátil k Moochiemu: „George to nemyslí zle.“</p>
<p>George prikývol. „Iste, šak som len fasa chlapík, vtipný jak Crosby. Ťahaj dozadu, Hankie, a daj si partičku flipperu.“</p>
<p>Hankie sa stále hlúpo škeril. „Jasnačka, starec.“</p>
<p>Keď odišiel k automatom a Moochie sa presunul na opačný koniec pultu, George sa otočil k Drobcovi. „Ten dilino hovorí, že hladáš robotu.“</p>
<p>„Sedí,“ prikývol.</p>
<p>Hankie nahádzal do automatu drobné a začal zo seba vypúšťať skučanie, ktoré malo pripomínať melódiu z filmu <emphasis>Rocky.</emphasis></p>
<p>George naňho kývol hlavou. „Odvtedy, čo Hankie vyšel z basy, má velké plány. Pumpa v Maldene.“</p>
<p>„Nehovor?“ začudoval sa Drobec.</p>
<p>„Hej. Posratý zločin storočá. Chceš dnes zaspať o sto bubákov bohatší?“</p>
<p>„Jasné,“ odvetil bez jediného zaváhania. „Urobíš presne to, čo ti povím?“</p>
<p>„Jasné. O čo ide, pán Rackley?“</p>
<p>„George. Volaj ma George.“</p>
<p>„O čo ide, George?“ Opäť si všimol plamienky v jeho očiach a dodal: „Ale nikomu neubližujem!“</p>
<p>„Ani ja. Buch–buch je pre primitívov. Teraz počúvaj.“</p><empty-line /><p>Ešte v ten istý podvečer George s Drobcom vstúpili do prosperujúceho obchodného domu v Lynn. Všetci predavači v ňom nosili ružové tričká s bielymi rukávmi a malými štítkami, na ktorých stálo AHOJ! VOLÁM SA DAVE! alebo JOHN a podobne. George mal jedno z tých tričiek natiahnuté pod košeľou. Na jeho štítku stálo AHOJ! VOLÁM SA FRANK! Keď štítok zbadal Drobec, prikývol a povedal: „To je jakože alias, čo?“</p>
<p>George sa usmial, no nie tak, ako sa usmieval na Hankieho Melchera, a odvetil: „Áno, Drobec, jakože alias.“</p>
<p>Čosi v Goergeovom úsmeve pôsobilo na Drobca upokojujúco. Nebola v ňom ani štipka zlomyseľnosti či snahy ublížiť mu. A keďže v záťahu išli iba oni dvaja, nik tretí nemohol Georgeovi štuchať do rebier a poukazovať na to, aký je Drobec magor, vždy, keď povie niečo hlúpe. Drobcovi sa zdalo, že ak by tam aj bol niekto tretí, George by nereagoval. Určite by povedal čosi ako: <emphasis>Staraj sa sám o seba, jebo. </emphasis>Drobec prvý raz odvtedy, čo zomrel John Cheltzman, začal k niekomu pociťovať náklonnosť.</p>
<p>George si podobne ako Drobec už čo–to odskákal. Narodil sa na sociálnom oddelení Katolíckej nemocnice sv. Jozefa v Providence. Matka slobodná, otec neznámy. Georgeova mama odolala presviedčaniu sestier, aby dala dieťa na adopciu, a namiesto toho ho zneužívala ako prostriedok na vydieranie svojej rodiny. George vyrástol v chudobnej časti mesta a prvý podfuk urobil, keď mal štyri roky. Matka sa ho práve chystala potrestať, lebo vylial misku s ovsenými vločkami. George ju zastavil a povedal, že poštár jej priniesol list a nechal ho na chodbe. Keď poň vyšla, zamkol za ňou dvere bytu a zdúchol záchranným požiarnym schodiskom. Neskôr síce dostal dvojnásobný výprask, ale na radosť z toho, že aspoň na okamih vyhral, nikdy nezabudol. Za rým pocitom, ktorý sa nedá vyjadriť inak, než <emphasis>dostal som ťa, </emphasis>sa odvtedy naháňal celý život. Bol prchavý, no zakaždým nesmierne sladký.</p>
<p>Býval chytrý, ale nevľúdny chlapec. Skúsenosť ho naučila veci, o akých sa sráčom ako Hankie Melcher ani len nesníva. Keď mal jedenásť, spolu s troma známymi (kamarátov nikdy nemal) ukradli auto, vyrazili na ňom z Providence do Centrall Falls a potom ich chytili. Pätnásťročný chlapec, ktorý ukradnuté auto šoféroval, išiel do polepšovne. Ostatným naparili podmienku. George k nej však dostal aj krutý výprask od pasáka s bezvýraznou tvárou, ktorý v tom čase žil s jeho matkou. Volal sa Aidan O’Kellaher. Mal chronicky zlú náladu, a preto mu ktosi vymyslel prezývku Pitbul Kelly. Pitbul ho v ten deň tĺkol tak dlho, až kým sa Georgeova nevlastná sestra nerozvrešťala, aby s tým prestal.</p>
<p>„Chceš dostať aj ty?“ zručal na ňu Pitbul, a keď Tansy pokrútila hlavou, dodal: „Tak zavri tú smradlavú klapačku!“</p>
<p>George odvtedy už nikdy neukradol auto len tak nadarmo. Raz mu stačilo, aby pochopil, že zo Špásu sa kradnúť neoplatí. Na svete nie je miesto pre zábavu.</p>
<p>V trinástich ho s jedným známym prichytili pri krádeži v obchodnom dome Woolworth. Opäť dostal podmienku. A znova schytal bolestivú bitku. George však kradnúť neprestal, lež zdokonalil techniku a už ho viac nechytili.</p>
<p>Keď mal sedemnásť, Pitbul mu zohnal robotu v ilegálnej lotérii. V tom čase Providence zažívala ekonomický rozmach, ktorý zachvátil hospodársky založené štáty Nového Anglicka. Stávkovaniu sa darilo. Rovnako aj Georgeovi. Nakúpil si Švihácke elegantné handry. Dokonca si začal Šetriť. Pitbul ho považoval za šikovného a podnikavého chlapca. Každú stredu prinášal domov šesťstopäťdesiat dolárov. Čo však Pitbul nevedel, Goerge si ďalších dvesto odkladal.</p>
<p>Potom sa z Altlantic City dovalila mafia. Ujala sa stávkovania. Niekoľkých lokálnych kšeftárov zavraždili. Pitbula Kellyho podrezali na automobilovom šrotovisku. Našli ho s rozrezaným hrdlom a odrezanými guľami v odkladacej skrinke Chevroletu Biscayne.</p>
<p>Keď George prišiel o prácu, vyrazil do Bostonu. Zobral so sebou aj dvanásťročnú sestru. Tansin otec bol taktiež údajne neznámy, ale George podozrieval Pitbula Kellyho, lebo Tansy mala podobne nevýraznú tvár.</p>
<p>Počas ďalších siedmich rokov George zdokonalil niekoľko starších podfukov a vymyslel zopár nových. Jeho matka ľahostajne podpísala papier, ktorý ho splnomocňoval starať sa o Tansy Rackleyovú. Zapísal ju do školy, kde sa ju pokúšal udržať čo najdlhšie. Jedného dňa zistil, že si pichá heroín. Taktiež odhalil, že je, ó sláva nebeská, v druhom stave. Henkie Melcher bol celý žeravý zobrať si ju. Georgea tým sprvu prekvapil, no potom si povedal, že na tom nie je vôbec nič zvláštne. Svet je predsa plný magorov, ktorý na seba v jednom kuse narážajú, aby človeka presvedčili, akí sú chytrí.</p>
<p>George si Drobca vybral najmä preto, lebo bol magor, ktorý nepredstieral, že ním nie je. Nebol ani tvrďas, ani šašo či iný pako. Neholdoval hazardu, nebral drogy. Drobec mu prichodil ako obyčajný vidiecky truľo. Pripadal mu ako nástroj a počas spoločných rokov sa podľa toho k nemu aj správal. Ale nikdy nie zle. George si dával pozor na nástroje, ktoré mu v každej situácii spoľahlivo slúžili, ako dobrý stolár. Vždy mohol Drobcovi dôverovať. V jeho prítomnosti sa mohol pokojne uložiť spať s vedomím, že keď sa zobudí, lup pod posteľou ostane nedotknutý.</p>
<p>Drobec okrem toho upokojoval Georgeove rozoštvané a rozzúrené vnútro. A to nebola maličkosť. Jedného dňa Georgeovi došlo, že ak by povedal: „Starec, treba vylézť na strechu a skočiť dolu, lebo my fachčíme štýlovo,“ Drobec by to bez váhania urobil. Istým spôsobom predstavoval pre Georgea cadillac, ktorý nikdy nemal, lebo vynikajúco peroval aj na hrboľatej ceste.</p><empty-line /><p>Len čo vstúpili do obchodného domu, Drobec odišiel do oddelenia s pánskym oblečením, ako sa dohodli. Nemal pri sebe vlastnú peňaženku, ale lacnú plastovú náhradu s pätnástimi dolármi a falošnou občiankou na meno David Biliings z Reedingu.</p>
<p>Hneď pri vstupe do obchodného domu si priložil ruku k zadnému vrecku nohavíc, akoby skontroloval, či nestratil peňaženku, a do troch štvrtín ju z neho vytiahol. Keď sa zohol k jednému z nižších pultov s košeľami, náhradná peňaženka mu z nohavíc vypadla.</p>
<p>Nasledovala najťažšia časť akcie. Napoly otočený Drobec musel jedným okom striehnuť na vypadnutú peňaženku, ale nesmel sa prezradiť, že ju pozoruje. Na okoloidúceho mal pôsobiť ako človek zabratý do prehrabávania sa v oddelení s tričkami. George všetko podrobne vymyslel. Ak by peňaženku našiel poctivý človek, akcia by sa skončila, a oni by sa pobrali do iného obchodu. Občas museli urobiť päť až šesť pokusov, kým podfuk vyšiel.</p>
<p>„Páni,“ povedal Drobec. „Netušil som, že na svete je toľko slušákov!“</p>
<p>„Neni,“ odvrkol George s chladným úsmevom. „Majú len plné gate. A dávaj bacha na tú posratú peňaženku. Ak ti ju dakto čmajzne, prídeš o pätnásť dolárov a ja o občanku, kerá stála ovela vácej.“</p>
<p>V ten deň, keď spolu začali, sa na nich usmialo šťastie začiatočníkov. Istý chlapík v tričku s aligátorom na prsnej bradavke, ktorý sa prechádzal medzi regálmi, si všimol návnadu. Zastal a poobzeral sa okolo seba, či niekto neprichádza. Nikoho nespozoroval. Drobec medzitým vymenil jedno tričko za druhé, ktoré si potom primeriaval k telu pred zrkadlom. Srdce mu tĺklo ako zvon.</p>
<p><emphasis>Čakaj, kým si ju strčí do vrecka, </emphasis>pripravoval ho George. <emphasis>Potom sa rozzúr jak besný.</emphasis></p>
<p>Muž v tričku s aligátorom prikopol návnadu k regálom so svetrami, ktoré si akože prezeral. Následne vytiahol z vrecka nohavíc kľúče od auta a pustil ich na zem. No toto, kľúče! Zohol sa, aby ich zdvihol, a schmatol aj Drobcovu peňaženku. Jedno i druhé si strčil do vrecka a upaľoval z obchodu.</p>
<p>Vtom však Drobec zručal ako tur. „Zlodej! <emphasis>Zlodej! Héj, TY TAM!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Nakupujúci sa otáčali a naťahovali krky. Predavači sa na seba zmätene pozerali. Ochrankár spozoroval zdroj nepokoja a okamžite vyrazil. Cestou sa zastavil pri jednej z pokladní a stlačil tlačidlo s nálepkou POPLACH.</p>
<p>Chlapík s aligátorom úplne zbledol… rozhliadol sa… pustil sa do behu. Neprebehol však ani štyri kroky a Drobec ho schmatol za golier.</p>
<p><emphasis>Buď naňho tvrdý, ale neublíž mu, </emphasis>zaúčal Drobca George. <emphasis>Neprestávaj hulákať. Za žádnu cenu mu nedovol odhodiť peňaženku. Ak sa jej bude chceť zbaviť, zlož ho na zem.</emphasis></p>
<p>Drobec ho schmatol a triasol ním ako fľaškou sirupu. Muž s aligátorom na tričku, možno milovník Walta Whitmana, vyjadroval rozhorčenie nad Drobcovým barbarským správaním. Z vreciek mu povypadávali drobné. Siahol na miesto, kde mal schovanú peňaženku, presne, ako predpokladal George, a vtedy ho Drobec kopol medzi nohy, nie však veľmi silno. Chlapík s aligátorom zaskučal.</p>
<p>„Ja ti dám kradnúť mi peňaženku!“ hučal mu Drobec do tváre. Dostával sa do varu. „Zabijem ťa!“</p>
<p>„Odtrhnite ho odo mňa!“ kričal chlapík. ,,Pomôžte mi!“</p>
<p>Do scény sa zaplietol jeden z predavačov z oddelenia s pánskym oblečením. „Páni, stačilo!“</p>
<p>George, ktorý sa hrabal v regáli so športovým oblečením, si rozopol košeľu, bez najmenšej snahy po diskrétnosti si ju dal dolu a strčil ju pod kopu tričiek. Vôbec nikto si ho nevšímal. Všetci hľadeli na Drobca, ktorý práve silno šklbol chlapíka za tričko a roztrhol mu ho.</p>
<p>„Pustite ho, prosím vás!“ zasahoval odvážny predavač. „Upokojte sa!“</p>
<p>„Ten sráč má moju peňaženku!“ ziapal Drobec.</p>
<p>Okolo sa zoskupil dav zvedavcov, ktorí chceli vedieť, či Drobec toho chudáka zabije, skôr než mu v tom zabráni ochrankár, šéf strážnej služby alebo niekto iný, kto má v obchode na starosti bezpečnosť.</p>
<p>George zatiaľ na dvoch registračných pokladniach oddelenia s pánskymi odevmi stlačil tlačidlo ODBLOKOVAŤ a začal vyberať bankovky. Mal špeciálne rozšírené nohavice s našitou vnútornou taškou, akýmsi skrytým vreckom. Pohodlne si doň napchal, čo našiel v pokladniach. Najprv desať – a dvadsaťdolárové bankovky, natrafil dokonca aj na pár päťdesiatok, vskutku začiatočnícke šťastie, a potom päť – a jedendolárovky.</p>
<p>„Prestaňte!“ jačal ochrankár, kým sa predieral davom. V obchodnom dome mali aj policajta v civile, ktorý ho rýchlo nasledoval. „Stačilo! Od seba!“</p>
<p>Policajt sa prestrčil medzi Drobca a chlapa v roztrhanom tričku.</p>
<p><emphasis>Keď dójde esbéeskár alebo poliš, prestaň ho drviť, </emphasis>dohováral Drobcovi George, <emphasis>ale stále hraj, že chceš teho chlapa zabiť.</emphasis></p>
<p>„Kuknite mu do vrecák!“ hulákal Drobec. „Ten sráč ma okradol.“</p>
<p>„Len som zdvihol peňaženku zo zeme,“ bránil sa muž s aligátorom, „a akurát som pozeral, komu ju vrátiť, keď na mňa vyskočilo toto… toto <emphasis>hovädo</emphasis><emphasis>…“</emphasis></p>
<p>Drobec sa naňho znova vyrútil. Chlapík cúvol. Policajt sa snažil Drobca odtlačiť. Ten sa podvolil. Dobre sa zabával.</p>
<p>„Len pokoj, kamoško. Pokojne, pokojne.“</p>
<p>Ochrankár zatiaľ vyzvedal, ako sa muž s aligátorom volá.</p>
<p>„Peter Hogan.“</p>
<p>„Vyberte, čo máte vo vreckách, pán Hogan.“</p>
<p>„Ani náhodou!“</p>
<p>Do rozhovoru sa zaplietol policajt. „Vyberte, čo v nich máte, inak skončíte na okrsku.“</p>
<p>George sa akoby nič presunul k pohyblivým schodom. Tváril sa, že je v pohotovosti ako najlepší zamestnanec obchodného domu, aký kedy chodil po zemeguli.</p>
<p>Peter Hogan chvíľu zvažoval, či má alebo nemá trvať na svojich právach, napokon však vyprázdnil vrecká. Keď dav zbadal lacnú hnedú peňaženku z plastu, vzrušene zahučal: „Tééééda.“</p>
<p>„To je ona,“ skríkol Drobec. „Moja peňaženka. Musel mi ju vyťáhnuť ze zadného vačku, keď som si skúšal tričká.“</p>
<p>„Je v nej preukaz?“ spýtal sa policajt a otvoril ju.</p>
<p>Na niekoľko hrôzostrašných sekúnd Drobec zbledol. Potom sa mu rozjasnilo, akoby mu George našepkával priamo do ucha: <emphasis>David Billings, Drobec.</emphasis></p>
<p>Jasné, že je. Na meno Dave Billings,“ povedal. „Tak sa volám.“</p>
<p>„Koľko v nej máte?“</p>
<p>„Né moc, takých patnásť bubákov.“</p>
<p>Policajt pozrel na ochrankára a prikývol. V dave sa ozvali vzrušené reakcie. Policajt vrátil Drobcovi peňaženku, a ten si ju strčil do vrecka.</p>
<p>„Vy pôjdete so mnou,“ povedal a chytil Hogana za ruku.</p>
<p>Ochrankár sa obrátil k davu, „Rozíďte sa, prosím. Je po zábave. Tento týždeň máme plno akcií. Radím nezaháľať a nakupovať.“ Drobec mal pocit, že ochrankár hovorí ako hlásateľ v rádiu, niet divu, že má takú zodpovednú prácu.</p>
<p>Obrátil sa k Drobcovi a spýtal sa: „Nešli by ste so mnou, prosím vás?“</p>
<p>„Hej,“ odvetil a zamračil sa na Hogana. „Len si chcem kúpiť tričko, čo som si vybral.“</p>
<p>„To tričko dostanete od nás ako darček. Potom by sme si však s vami radi <emphasis>pohovorili </emphasis>na treťom poschodí. Dvere číslo sedem. Pýtajte si pána Flahertyho.“</p>
<p>Drobec prikývol a pobral sa k regálu s tričkami. Ochrankár odišiel. Neďaleko od nich sa práve chystal jeden z predavačov odblokovať pokladňu, ktorú vyraboval George.</p>
<p>„Hej, vy!“ zvolal Drobec a zakýval naňho.</p>
<p>Predavač k nemu pristúpil… ale radšej nie príliš blízko. „Čo by ste potrebovali?“</p>
<p>„Máte tu bufet? Dal bych si dačo pod zub.“</p>
<p>Predavač si odfúkol od úľavy. „Na prvom poschodí.“</p>
<p>„Vďaka, kamoš,“ povedal Drobec. Z ukazováka a palca ruky urobil pištoľ, namieril ju na predavača, žmurkol a odpratal sa k pohyblivým schodom. Predavač sa za ním díval. V čase, keď sa vrátil k pokladniam, ktorých vysúvacie časti boli úplne prázdne, Drobec už dávno kráčal po ulici. Nastúpil do starej hrdzavej fordky, v ktorej naňho čakal George. Len čo si sadol, vyrazili.</p>
<p>Z obchodného domu si odniesli tristoštyridsať dolárov. George ich rozdelil presne napoly. Drobec bol vo vytržení. Na ľahšej akcii sa doteraz ešte nezúčastnil. Georgea považoval za megamozog. Musia s týmto podfukom obísť celé mesto.</p>
<p>George prijal Drobcovo nadšenie so skromnosťou treťotriedneho kúzelníka, ktorý práve ohúril deti na narodeninovej oslave. Neprezradil mu, že podfuk pozná od školských čias, keď dvaja chalani začali bitku pri stánku s hotdogmi, a kým ich majiteľ od seba trhal, tretí mu nenápadne vykradol kasu. Nepovedal mu ani to, že na tretí či možno už na druhý raz ich prekuknú. Len prikyvoval, krčil plecami a vychutnával si Drobcovu radosť. Keby len radosť. Drobec bol celý bez seba.</p>
<p>Odviezli sa do Bostonu. Zastavili sa v obchode a kúpili dve fľaše whisky. Potom išli na dvojprogram do kina na Washinghtonovej ulici a zabávali sa na naháňačkách áut a na frajeroch so samopalmi. Keď okolo desiatej vyšli na ulicu, obaja boli sťatí pod obraz Boží. Z fordu im zatiaľ ukradli puklice. Hoci boli rovnako škaredé ako celá fordka, George sa dosť napajedil. Ale keď si všimol, že mu navyše doškriabali ešte aj samolepku na nárazníku, kde stálo VOĽTE DEMOKRATOV, pustil sa do smiechu. Sadol si na obrubník a rehotal sa, kým mu z očí nevytryskli slzy.</p>
<p>„Okradli ma milovníci Reagana,“ smial sa. „To je pecka!“</p>
<p>„Možno kreténi, čo ti zničili tú samopletku, neboli tí istí, čo ti ukradli buklice,“ horko–ťažko zo seba dostal Drobec a zvalil sa vedľa Georgea. Krútila sa mu hlava, ale cítil sa príjemne. Veľmi príjemne.</p>
<p>„<emphasis>Vraj samopletku! Buklice!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>vykrikoval George. Zakláňal sa, akoby ho zvieral kŕč v žalúdku. No on sa len išiel popukať od smiechu a vyhadzoval pritom nohy do vzduchu. <emphasis>„</emphasis><emphasis>Samopletku a buklice, to je bohovské, starec!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> Zrazu </emphasis>sa prestal smiať. Pozrel na Drobca so zaslzenými očami, ale vážnym pohľadom a povedal: „Starec, práve som sa pošťal!“</p>
<p>Drobec sa rozosmial a smial sa, až kým sa neprevalil na chodník. Nikdy sa toľko nenasmial. Ani s Johnnom Cheltzmanom.</p>
<p>O dva roky Georgea zbalila polícia za platenie falošnými šekmi. Drobec mal opäť šťastie. Akurát sa liečil z chrípky. George bol sám, keď ho policajti čapli pred barom v Denvers. Naparili mu tri roky, tvrdý trest za prvý zločin falšovania, lenže George bol už na polícii známy vtáčik a sudca, na ktorého natrafil, obávaný nemilosrdník. Po odrátaní času za dobré správanie si George odsedel rovných dvadsať mesiacov.</p>
<p>Pred odchodom do väzenia prehodil s Drobcom zopár slov neobvykle vážnym tónom, „Idem do basy, starec. Najmenej na rok. Možno na vác.“</p>
<p>„A čo tvoj obhajca…“</p>
<p>„Tá dutá hlava by neobhájila ani pápeža, keby ho obvinili, že dakoho znásilnil. Počúvaj dobre, vyhýbaj sa cukrární U Moochieho!“</p>
<p>„Ale Hank povedal, že keď dójdem, mohol by mi…“</p>
<p>„A vyhýbaj sa Hankiemu. Nájdi si poctivú fušku, kým sa nevrátim z basy. Je to jasné? Neskúšaj žádne akcie na vlastnú päsť. Si na to príliš velký magor. Chápeš, či ne?“</p>
<p>„Hej,“ zamračil sa Drobec. Chcelo sa mu plakať.</p>
<p>George si všimol, že mu nie je všetko jedno. Kamarátsky ho udrel do ramena. „Zvládneš to, uvidíš,“ povzbudil ho.</p>
<p>Po rozlúčke, keď už Drobec odchádzal, naňho George zavolal. Otočil sa. George čosi naznačil rukou na čele. Drobec prikývol a posunul si šilt čiapky na šťastnú stranu. Zaškeril sa, ale stále sa mu chcelo plakať.</p><empty-line /><p>Na nejaký čas nastúpil do starého zamestnania, ale po živote s Georgeom mu pripadalo príliš otravné. Dal výpoveď a hľadal si niečo lepšie. Chvíľu pracoval ako vyhadzovač v istom podniku, ale robota mu vôbec nevoňala. Vždy sa nechal príliš ľahko obmäkčiť.</p>
<p>Vrátil sa späť do Maine a začal pracovať ako drevorubač. Chcel Georgea počkať na vidieku. Páčilo sa mu rúbať a rozvážať vianočné stromčeky na juh. Bol rád na čerstvom vzduchu a obľuboval široké horizonty neporušené vysokými budovami.</p>
<p>Veľkomesto sa mu vcelku pozdávalo, no lesy boli tiché a plné vtákov. Z času na čas sa dokonca objavila srnka, ktorá sa brodila rybníkom, a srdce človeku plesalo. Vôbec mu nechýbalo metro a tlačiace sa davy. Lenže keď mu George poslal krátku správu: <emphasis>V pátek som venku, dúfam, že sa uvidíme, </emphasis>nezaváhal a vrátil sa do Bostonu.</p>
<p>George z basy priniesol arzenál nových nápadov na najrozmanitejšie podfuky. Testovali jeden za druhým, ako keď si ženy skúšajú šaty v supermarketoch. Najlepší sa im videl teplošský. Ten im celé tri roky fungoval ako švajčiarske hodinky, až kým Drobca nezavreli za podfuk, ktorému George hovoril „ojeb s Ježišom“.</p>
<p>George však z basy prišiel ešte s jedným nápadom: urobiť megazáťah, a skončiť. Lebo, vysvetľoval Drobcovi, nemôže predsa premárniť najlepšie roky života okrádaním buzíkov v pupušských baroch, kde sú všetci oblečení ako <emphasis>v cirkuse. </emphasis>Alebo podomovým predávaním falošných encyklopédií. Nie, jeden megazáťah, a dosť! Bol tým ako posadnutý.</p>
<p>Stredoškolský učiteľ John Burgess, ktorý dostal doživotie za vraždu, Georgeovi navrhol únos.</p>
<p>„Čo si sa zbláznil?“ zhrozil sa George. Postávali na dvore, kde mali dopoludňajšiu vychádzku, jedli banány a sledovali hordu svalovcov, ktorí sa ako diví naháňali za loptou.</p>
<p>„Unos má zlú povesť len preto, lebo si ho vyberajú idioti,“ odvetil plešivejúci Burgess. „Unes dojča a máš vyhraté.“</p>
<p>„Iste, jak Hauptmann,“ odvrkol George a začal sa rýchlo kývať zo strany na stranu, akoby dostával smrteľnú dávku na elektrickom kresle.</p>
<p>„Hauptmann bol blbec. Dopekla, Rašpla, dobre zmáknutý únos dojčaťa sa musí podariť. Čo im dojča povie, ak sa ho opýtajú, kto ho uniesol? Gaa–gaa–guu–guu?“ Rozosmial sa. „Dobre, ale bude horúco,“ odvetil George. „Isteže bude horúco,“ prisvedčil s úsmevom Burgess a potiahol sa za ucho, čo robieval takmer neprestajne. „ <emphasis>Určite </emphasis>bude horúco. Pri únosoch detí a vraždách policajtov je vždy veľmi horúco. Vieš, čo na túto tému hovorí Harry Truman?“</p>
<p>„Ne.“</p>
<p>„Ak nemáš rád horúčavu, ťahaj z kuchyne.“</p>
<p>„Nebudeš mócť vybrať výkupné,“ pokračoval George v námietkach. „A ak by sa ti to aj podarilo, peňáze budú určite označené. Jasné jak facka.“</p>
<p>Burgess zdvihol prst ako profesor v triede. Potom sa však znovu poťahal za ucho, čím celé gesto pokazil. „Predpokladáš, že do veci strčia nos poliši. Ale ak riadne vystrašíš faganovu rodinu, bude konať na vlastnú päsť.“ Na okamih stíchol. „A čo sa týka peňazí, je jasné, že budú označené… ale snáď mi nechceš nakecať, že nepoznáš ľudí, čo si s tým vedia poradiť.“</p>
<p>„Možno hej, možno ne.“</p>
<p>„Sú dokonca borci, čo také peniaze odkupujú. Je to pre nich druh investície ako zlato alebo vzácne papiere.“</p>
<p>„Ale jak sa k výkupnému dostať?“</p>
<p>Burgess pokrčil plecami. Potiahol sa za ucho. „Hračka, nechaj si ich zhodiť z lietadla.“ Potom vstal a odišiel.</p><empty-line /><p>Drobca odsúdili za „ojeb s Ježišom“ na štyri roky. George mu povedal, že ak nebude robiť hovadiny, bude to lahoda. Najviac dva roky, dodal, a uhádol takmer na deň presne. Pobyt vo väzení sa príliš nelíšil od pobytu v base pre mladistvých za napadnutie Kata, ibaže spoluväzni zostarli. Tentokrát nedostal ani raz samotku. Keď ho počas dlhých večerov alebo jedného nekonečného zákazu vychádzok pochytili besy, zvykol napísať Georgeovi. Mal strašný pravopis a písal hrozne dlhé listy. George na ne odpovedal iba zriedka, no samotný akt písania, pre Drobca hotová lopota, pôsobil upokojujúco na jeho nervy. Pri písaní si predstavoval, že George stojí za ním a číta mu cez plece.</p>
<p>„Vezeňzká práďelna,“ prečítal akože George a dodal: „Kurva fix, Drobec!“</p>
<p>„Neni to dobre, George?“</p>
<p>„V– ä–z–e–n–s–k–á, väzenská. <emphasis>P</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>r</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>á</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>č</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>o</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>v</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>ň</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>a, </emphasis>práčovňa. Väzenská práčovňa.“</p>
<p>„Aha, jasné.“</p>
<p>Napriek tomu, že ani raz nepoužil slovník, pravopis aj interpunkciu si zázračne zlepšil. Georgea si vo väzení predstavoval aj v iných situáciách. Napríklad:</p>
<p>„Drobec, prečo si nebereš prídel cigaret?“ Počas starých dobrých časov niektoré tabakové spoločnosti poskytovali zadarmo malé reklamné balíčky.</p>
<p>„Šak víš, že ja skoro vóbec nefajčím. Iba by mi tu zavadzali.“</p>
<p>„Teraz dobre počúvaj, starec. V pátek si vyzdvihneš prídel a budúci štvrtek, keď už všetci budú slintať za cigou, ho strelíš. Takto sa nauč fachčiť.“</p>
<p>Drobec si dal poradiť. Prekvapilo ho, koľko ľudí je ochotných zaplatiť za obyčajné cigarety. Keby išlo o marišku, nedivil by sa.</p>
<p>Alebo inokedy:</p>
<p>„Čo ti je, George? Máš čudný hlas,“ povedal Drobec.</p>
<p>„Jasné, že mám čudný hlas, práve my vyrazili štyri posraté zuby. Bolí to jak ďas.“</p>
<p>Keď potom o čosi neskôr mohol Georgeovi zatelefonovať, pričom telefonát mu neodrátali z väzenského zárobku, lebo použil mince, ktoré zarobil predajom cigariet na čiernom trhu, opýtal sa, či ho už prestali bolieť zuby.</p>
<p>„Aké zuby?“ namrzene sa začudoval George. „Blbý zubár ich už určite nosí okolo krku ako ňáky Umba–Umba.“ Náhle sa zarazil. „Kurva, odkál víš, že som prišel o zuby? Dagdo ti to povedal?“</p>
<p>Drobca zrazu prepadol pocit ako tesne pred odhalením niečoho nečistého. Ako pri masturbovaní v kostole. „Hej, tuším to dagdo spomínal.“</p><empty-line /><p>Po Drobcovom prepustení zdvihli kotvy a odpratali sa na juh, do New Yorku, ale ani jednému z nich sa tam nepáčilo. Georgea hneď ktosi okradol, čo považoval za osobnú urážku. Z New Yorku sa presunuli na Floridu, kde v Tampe strávili mizerný mesiac na mizine, neschopní zarobiť ani cent. Potom sa vrátili na sever, nie však do Bostonu, ale do Portlandu. George vyhlásil, že chce stráviť leto v Maine predstieraním, že je republikánsky zazobanec.</p>
<p>Onedlho nato natrafil na novinový článok o Gerardovcoch, ich bohatstve a o tom, že najmladší Gerard sa práve oženil s nejakou juhoamerickou pipkou. Spomenul si na Burgessov nápad uniesť decko, jeden megazáťah, a dosť. Lenže mladomanželia boli zatiaľ bez detí, tak sa s Drobcom vrátili do Bostonu.</p>
<p>Striedačka Boston v zime a Portland v lete sa pre nich na ďalšie dva roky stala bežnou záležitosťou. Začiatkom júna zvykli na nejakej starej rachotine odfrčať na sever aj so zvyškom zárobku, ktorý ušetrili cez zimu, napchaným v náhradnej pneumatike. V Portlande išli na záťah, len keď sa im naskytla príležitosť. Drobec väčšinou chodieval na ryby a z času na čas nastavil v lese pascu na zvieratá. Boli to preňho šťastné roky. George vylihoval na slnku a snažil sa opáliť (beznádejne, zakaždým sa nepríjemne spálil), čítal noviny, odháňal muchy a želal Reaganovi (prezýval ho Starý biely tatko Elvis) bolestivá smrť.</p>
<p>Štvrtého júla sa dočítal, že Joe Gerard III. a jeho manželka sa stali rodičmi.</p>
<p>Drobec hral na verande pasians a počúval rádio. George ho zrazu vypol. „Počúvaj ma, starec,“ povedal, „mám nápad.“</p><empty-line /><p>O tri mesiace neskôr zomrel.</p>
<p>Na pokútnych hrách v kocky sa zúčastňovali pravidelne a nikdy nedošlo k nijakým nepríjemnostiam. Hrávalo sa čisto, bez podvádzania. Drobec nehral, ale občas vsádzal s Georgeom. George mal vždy neobyčajné šťastie.</p>
<p>V tú osudovú októbrovú noc George ťahal šiestu výhru za sebou. Muž, ktorý sedel oproti nemu na opačnom konci stola, neustále zvyšoval stávky. Prehral už štyridsať dolárov. Hru organizovali v sklade neďaleko prístavu. Vo vzduchu bolo cítiť staré ryby, zhnité drevo, soľ a benzín. Keď sa v miestnosti, kde hrali, rozhostilo ticho, začuli klopkanie čajok pobehujúcich po streche. Muža, ktorý prehral štyridsať dolárov, prezývali Náčelník Tvrdil o sebe, že je polovičný Indián, a aj tak vyzeral.</p>
<p>Keď George chytil kocky po siedmy raz, Náčelník hodil na stôl dvadsať dolárov.</p>
<p>,,Pome, kocky,“ zatiahol George spevavo. Tenkú tvár mal úplne pokojnú. Šiltovku si otočil doľava. „Pome kocečky, no len pome, pome, <emphasis>po</emphasis><emphasis>m</emphasis><emphasis>é!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>Kocky sa rozleteli po zelenej pokrývke stola. Padla mu jedenástka.</p>
<p>„Sedemkrát v rade,“ vykríkol George. „Pozbíraj prašule, starec, majster útočí na osmičku. Velkú osmičku z Desatora!“</p>
<p>„Podvádzaš,“ obvinil ho Náčelník pokojným hlasom. George pri zbieraní kociek stuhol. „Čo hovoríš?“</p>
<p>„Prevrátil si kocku,“</p>
<p>„No tak, Náčelník,“ povedal ktosi. „Nič neprevrátil…“</p>
<p>„Chcem svoj vklad späť,“ vyhlásil Náčelník, Natiahol ruku cez celý stôl.</p>
<p>„Odídeš ze zlomenú ruku, ak ma neprestaneš srať,“ upozornil ho George. „Rozumíš, srdénko?“</p>
<p>„Chcem svoj vklad späť,“ zopakoval Náčelník, Ruku mal stále natiahnutú. Práve v tej chvíli sa rozhostilo také ticho, že Drobec začul čajky na streche: <emphasis>klop</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>klop</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>klop.</emphasis></p>
<p>„Choď do riti!“ skríkol George a napľul Náčelníkovi do dlane. Vtom sa strhla mela. Bleskovo, ako sa už také veci stávajú. Náčelník si strčil opľutú ruku do vrecka nohavíc, a keď ju vzápätí znova vytiahol, držal v nej vyskakovačku. Na rúčke, ktorá pripomínala slonovinu, ju odistil a všetci muži odskočili. <emphasis>„</emphasis><emphasis>Drobec!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>skríkol George.</p>
<p>Drobec sa cez stôl vyrútil na Náčelníka, ktorý sa pokrčil v kolenách a výpadom vrazil nôž Georgeovi do brucha. Ten zjačal. Drobec schmatol Náčelníka a udrel mu hlavu o zem. Ozvalo sa hlasné prasknutie, ako keď človek zlomí konár.</p>
<p>George sa postavil. Pozrel na rukoväť noža, čo mu trčala z brucha. Dotkol sa jej, snažil sa ju vytiahnuť, no bolesť mu skrivila tvár. „Kurva,“ zaskučal. „Kurva.“ Zvalil sa späť na stoličku.</p>
<p>Drobec začul buchnutie dverí. Potom na uvoľnených doskách podlahy dupot utekajúcich nôh.</p>
<p>„Odnes ma stadeto,“ zašepkal George. Žlté tričko mu okolo miesta, kde mal vrazený nôž, sčervenelo. „Nezabudni na peňáze, <emphasis>kurva, to bolí!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Drobec pozbieral dokrkvané bankovky. Znecitlivenými prstami si ich napchal do vreciek. George lapal po dychu. Dychčal ako pes, ktorému je nesmierne horúco.</p>
<p>„George, ja ti to vytáhnem…“</p>
<p>„Drbe ti? Drží mi to pokope vnútornosti. Len ma stadeto odvleč. <emphasis>Ó kurva!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Drobec ho zdvihol na ruky a George opäť zajačal. Krv pokvapkala zelenú pokrývku stola a riedke čierne Náčelníkove vlasy. George cítil, že pod tričkom má brucho tvrdé ani doska. Drobec ho vyniesol zo skladu.</p>
<p>„Doboha,“ zaklial George. „Zabudol si na chleba. Zakaždým zabudneš na posratý chleba.“ Drobec si pomyslel, že George rozpráva o výhre. Začal teda vysvetľovať, že ju má, keď mu George skočil do reči: „A salám.“ Dýchal čoraz rýchlejšie. „Mám tú knihu, víš.“</p>
<p>„<emphasis>George!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>„Knihu s obrázkom…“ George sa začal dusiť vlastnou krvou. Drobec ho otočil a búchal po chrbte. Urobiť niečo iné mu nenapadlo. Ale keď ho znova obrátil do predchádzajúcej polohy, zomrel.</p>
<p>Drobec ho položil na zem pred skladom. Ustúpil o krok dozadu. Potom sa opäť priblížil a zatvoril mu oči. Ustúpil druhý raz, zase pristúpil, až si napokon k nemu kľakol. „George?“</p>
<p>Neodpovedal.</p>
<p>Drobec sa rozbehol k autu, otvoril dvere a hodil sa za volant. Dupol na plyn, vyrazil ako blesk a zanechal za sebou dvadsaťmetrové stopy po pneumatikách.</p>
<p>„Spomal,“ ozval sa zozadu George.</p>
<p>„George?“</p>
<p>„Spomal, dopekla!“</p>
<p>Drobec ubral plyn. „George! Poď dopredu! Prelez! Počkaj, odstavím tam na rohu.</p>
<p>„Nejdem,“ povedal George. „Páči sa mi tu vzadu.“</p>
<p>„George?“</p>
<p>„Čo je?“</p>
<p>„Čo teraz?“</p>
<p>„Uneseme to decko,“ vyhlásil. „Tak, jak sme naplánovali.“</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>23</strong><strong>–</strong></p>
<p>Keď Drobec vyliezol z malej jaskyne a postavil sa na nohy, nemal ani potuchy o počte mužov, ktorí naňho vonku striehli. Desiatky, predpokladal, ale bolo mu to jedno. Georgeova pištoľ mu vypadla z nohavíc, ani to mu však neprekážalo. Pri útoku na prvého chlapa, ktorého zbadal, ju zašliapol hlboko do snehu. Muž, na ktorého vybehol, ležal v snehu neďaleko od vstupu do jaskyne, lakťami sa opieral o zasneženú zem a v oboch rukách zvieral pištoľ.</p>
<p>„Ruky hore, Blaisdell! Ani hnúť!“ kričal Granger.</p>
<p>Drobec sa naňho vrhol.</p>
<p>Granger mal čas dva razy vystreliť. Guľka z prvého výstrelu ho škrabla na predlaktí. Guľka z druhého sa stratila kdesi v snehovej fujavici. Hneď nato Drobec chlapa, ktorý poranil Joea, prevalcoval stotridsiatimi kilami. Grangerova pištoľ vyletela do vzduchu. Kosti zlomenej nohy sa mu o seba oškreli a agent zavyl od bolesti.</p>
<p>„Poranil si bábo!“ jačal Drobec Grangerovi do vydesenej tváre. Zdrapil ho pritom za krk. „Poranil si bábo, ty hnusný zmrd, poranil si bábo, poranil si bábo, poranil si bábo!“</p>
<p>Grangerova hlava lietala a prikyvovala, akoby chcel dať najavo, že rozumie, správa k nemu dorazila. V tvári načisto sfialovel. Oči mu vystupovali z očných jamiek.</p>
<p><emphasis>Prichádzajú.</emphasis></p>
<p>Drobec prestal muža škrtiť a obzrel sa okolo seba. Nikde nikoho. Les sa noril do ticha, ktoré narúšalo len fúkanie vetra a jemný šuchot padajúceho snehu.</p>
<p>Nie, určite <emphasis>počul </emphasis>ešte aj niečo iné. Počul Joea.</p>
<p>Drobec zbehol po zráze späť do jaskyne. Malý sa váľal po zemi, kvílil a kŕčovito mával rukami vo vzduchu. Odlomený kúsok skaly narobil viac škody než pád z kolísky, líčko mal zaliate krvou.</p>
<p>„Preboha!“ zvolal Drobec.</p>
<p>Zdvihol ho zo zeme, očistil mu líce, zavinul ho znovu do prikrývok a na hlavu mu natiahol čiapku. Joe vrieskal z plných pľúc.</p>
<p>„Musíme zdúchnuť, George,“ povedal Drobec. „Plnou parou do riti, čo?“</p>
<p>Nik neodpovedal.</p>
<p>Drobec vyšiel z jaskyne s dieťaťom v náručí. Otočil sa proti vetru a utekal v ústrety zvážnici.</p><empty-line /><p>„Kde ho Corliss nechal ležať?“ zadychčane kričal Sterling na Franklina. Ten sa zastavil na kraji lesa, potreboval sa vydýchať.</p>
<p>Potom vystrel ruku a ukázal. „Tam voľakde, myslím, že to miesto už vidím.“</p>
<p>Sterling sa obrátil na Bradleyho. „Zavolaj svojich mužov. A šerifa cumberlandského okresu. Chcem, aby tamtú zvážnicu zatarasili na oboch koncoch. Čo je za ňou, ak by sa mu podarilo prešmyknúť?“</p>
<p>Bradley sa štekavo zasmial. „Nič, len rieka. Rád by som videl, ako ju chce prebrodiť.“</p>
<p>„Je zamrznutá?“</p>
<p>„Jasné, ale ľad nie je taký hrubý, aby udržal človeka.“</p>
<p>„Dobre. Pohnime si. Franklin, ten chlap je veľmi nebezpečný.</p>
<p>Zišli dolu prvým svahom. Štyridsaťpäť metrov hlbšie v lese Sterling zbadal sivomodrú postavu opretú o strom.</p>
<p>Franklin sa k nej dostal prvý. „Corliss,“ skríkol.</p>
<p>„Mŕtvy?“ opýtal sa Sterling, keď k nemu dobehol.</p>
<p>„Žiaľ, áno.“ Franklin ukázal na šľapaje v snehu, z ktorých boli už iba jemné odtlačky.</p>
<p>„Ideme,“ zavelil Sterling. Tentoraz sa rozhodol.</p>
<p>O päť minút objavili Grangera. Stopy po Drobcových rukách mal na krku najmenej tri centimetre hlboké.</p>
<p>„Ten chlap musí byť odporná beštia,“ zahlásil ktorýsi policajt.</p>
<p>Sterling ukázal prstom niekam do snehu. „Tam je jaskyňa, nie? Som si takmer istý. Možno v nej nechal dieťa.“</p>
<p>Dvaja zo štátnych policajtov sa pustili k trojuholníkovému otvoru. Jeden naraz zastal. Niečo zdvihol zo snehu. Podržal to vo vzduchu. ,,Pištoľ!“ zakričal.</p>
<p>Akoby <emphasis>sme </emphasis>boli slepí, pomyslel si Sterling. „Vyser sa na pištoľ, treba hľadať decko! A dávaj pozor!“</p>
<p>Druhý si kľakol, zasvietil do otvoru baterkou a pobral sa za lúčom svetla. Jeho kolega si čupol, nahol sa k jaskyni s rukami na kolenách a načúval. Po chvíli sa otočil k Sterlingovi a Franklinovi. „Nie je tu!“</p>
<p>Skôr než policajt, ktorý vliezol do jaskyne, z nej opäť vyliezol, muži si všimli stopy vedúce od jaskyne k zvážnici. Rýchlo sa však strácali pod padajúcim snehom.</p>
<p>„Nemá väčší náskok ako desať minút,“ povedal Sterling Franklinovi. Vzápätí skríkol: „Hýbte sa! Zmetieme ho zo sveta.“</p>
<p>Postupovali rýchlo. Sterling upaľoval v Drobcových stopách.</p><empty-line /><p>Drobec utekal tak rýchlo, ako vládal.</p>
<p>Napredoval tackavými poskokmi, pálil priamo cez zhluky kríkov namiesto toho, aby hľadal cestičky okolo nich. Zohýbal sa, aby chránil Joea pred ovísajúcimi konármi. Zúrivo vypúšťal a následne hltal mrazivý vzduch. Kdesi v diaľke slabo začul výkriky. Hlasy, ktoré k nemu doliehali, ho napĺňali panickým strachom.</p>
<p>Joe vrešťal, nervózne šklbal telom a kašľal, ale Drobec ho držal<strong> </strong>pevne. Len trošku pridať, len<strong> </strong>prebehnúť ešte jeden<strong> </strong>malý kúsok, a dobehnú na cestu. Budú na nej autá. Policajné autá, ale nevadí. Hlavne, aby aspoň v jednom z nich nechali kľúče. Povezú sa tak rýchlo a tak ďaleko, ako sa bude dať, potom ho niekde odstaví a vymení za niečo iné. Nákladniak by nebol zlý. Také myšlienky mu behali po rozume v podobe farebných sekvencií z kreslených filmov.</p>
<p>Náhodou sa ocitol v úseku s močarinami, na ktorých povolil tenký ľad obkolesujúci kopčeky pokryté snehom. Po členky sa preboril do ľadovo studenej vody. Napriek tomu pokračoval a prišiel k ostružinám siahajúcim do výšky hlavy. Pustil sa priamo cez ne, iba sa otočil a utekal chrbtom dopredu, aby ochránil malého. Jeden prút napriek jeho snahe bábätko zasiahol, zachytil sa pod čiapku a vystrelil ju späť k močiaru. Nemali čas po ňu utekať.</p>
<p>Joe sa díval okolo seba očami plnými hrôzy. Bez čiapky, ktorá mu chránila tvár a hlavu pred mrazom, dýchal čoraz ťažšie. Jeho výkriky citeľne poľavili. Prerážali ich zatiaľ chabé, no silnejúce modré hlasy zákona, ktoré čosi nezrozumiteľne vykrikovali. Nezáleží na tom. Dôležité je dostať sa na cestu.</p>
<p>Reliéf krajiny sa postupne zdvíhal. Kráčalo sa mu o čosi ľahšie. Predĺžil krok a utekal ako o život. Aj o ten Joeov.</p><empty-line /><p>Aj Sterling bežal na plné obrátky. Kolegov predbehol o celých tridsať metrov. Pomaly, ale iste skracoval Drobcov náskok. Prečo by aj nie? Veď mu prerážal cestu hotový tank. Vysielačka, ktorá mu visela na opasku, zaprskala. Chytil ju do ruky, ale neplytval dychom na odpoveď, len ju zapol.</p>
<p>„Tu je Bradley, počujete ma?“</p>
<p>„Áno.“ Nič viac. Šetril dych. Všetko ostatné mu v hlave prekrývala jediná myšlienka – ten krvilačný sráč zabil Grangera. Zabil federálneho agenta.</p>
<p>„Okresný šerif rozmiestnil hliadky na zvážnici, šéfko. Štátna polícia už čoskoro dorazí na miesto. Prepínam.“</p>
<p>„Dobre. Prepínam a končím.“</p>
<p>Bežal ďalej. O päť minút dobehol k červenej čiapke ležiacej v snehu. Zdvihol ju, strčil do vrecka a pokračoval.</p>
<p>Drobec prebehol posledných päťdesiat metrov hore kopcom k zvážnici a namiesto dýchania už len híkal. Joe prestal vrieskať, lebo nevládal. Sneh sa mu lepil na viečka a mihalnice. Donútil ho zatvoriť oči.</p>
<p>Drobec spadol dva razy na kolená, rukami ochraňoval bábätko. Napokon dorazil k asfaltke. A zásah do čierneho! Narazil prinajmenšom na päť prázdnych policajných džípov odstavených na oboch stranách.</p>
<p>Nižšie, na okraji lesa, vybehol spoza stromov agent Sterling a pozrel hore svahom, ktorý práve Drobec zdolal. Konečne navrchu zbadal toho veľkého brutálneho kriminálnika. „Stoj, Blaisdell, FBI! Stoj a daj ruky nad hlavu!“ Drobec sa obzrel ponad plece. Z hora vyzeral policajt malý ako mravec. Otočil sa a utekal po ceste. Zastavil sa pri prvom aute a nazrel dnu. Znova zásah do čierneho. V zapaľovaní sa hompáľali kľúče. V okamihu, keď ukladal Joea na sedadlo spolujazdca vedľa bločka s pokutami, začul hukot motora. Obrátil sa tým smerom a zbadal biely policajný voz valiaci sa rovno k nemu. Skrútil sa na druhú stranu a z opačnej strany uvidel ďalší.</p>
<p>„George!“ skríkol. „Och, George!“</p>
<p>Pritlačil si k sebe malého. Dýchal už veľmi rýchlo a plytko. Ako George, keď ho prebodol Náčelník. Drobec zabuchol dvere na policajnom voze a prebehol okolo kapoty.</p>
<p>Z auta, ktoré prichádzalo zo severu, vystúpil šerif cumberlandského okresu. Cez megafón zakričal. <emphasis>„</emphasis><emphasis>Stoj, Blaisdell, je koniec. Už ani krok. Ostaň na mieste!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Drobec prebehol cez cestu a ktosi naňho vystrelil. Na ľavej strane sa rozprskol sneh. Joe niekoľko ráz zadychčane zafňukal. Drobec sa rozbehol temer sedemmíľovými krokmi dolu svahom na opačnej strane zvážnice. Tesne ho minula ďalšia guľka, ktorá skončila v neďalekej breze, pričom z nej odletelo niekoľko úlomkov kôry. Na konci svahu zakopol o konár skrytý pod čerstvým snehom. Zvalil sa do hlbokého záveja, Joe skončil pod jeho mohutným telom. Postavil sa na nohy a poutieral bábätku tvár. Bola celá biela. „Joe, jak ti je?“</p>
<p>Malý dýchal chrapľavými a trhanými nádychmi a výdychmi, ktoré sa striedali v nekonečných intervaloch. Drobec znova vyštartoval.</p><empty-line /><p>Sterling sa vyštveral na svah a prebehol cez cestu. Jedno zo šerifových áut dostalo na vzdialenejšom okraji zvážnice šmyk, otočilo sa a zastalo. Policajti sa zhlukli na okraji svahu a dívali sa nadol s namierenými zbraňami.</p>
<p>Sterling mal stuhnuté líca a studené ďasná. Predpokladal, že sa musí nepríjemne škeriť. „Dorazme toho sviniara.“</p>
<p>Muži zákona sa pustili za Drobcom.</p><empty-line /><p>Drobec prebehol zhlukom topoľov a jaseňov, ktoré mu pripomínali zasnežených kostlivcov. Za nimi sa krajina otvárala do nekonečnej šírky a diaľky. Stromy a kríky zmizli. Pred Drobcom sa rozprestierala biela tichá prázdnota. Dorazil k rieke. Na vzdialenom konci sa črtali sivozelené rady smrekov a borovíc, dvíhajúce sa k zasneženému horizontu.</p>
<p>Vyrazil cez zamrznutú rieku. Urobil deväť krokov, keď sa pod ním prelomil ľad. Až po stehná skončil v ľadovej vode. Preľakol sa, vykríkol, znovu sa prebrodil na breh a vyliezol naň.</p>
<p>Sterling spolu s dvoma policajtmi bežali medzi kostnatými topoľmi a jaseňmi. „FBI!“ kričal Sterling. „Polož dieťa do snehu a ustúp!“</p>
<p>Drobec zabočil doprava a rozbehol sa. V hrdle ho pálil horúci dych. Pohľadom hľadal vtáky, akékoľvek operence nad riekou, lenže nezbadal ani jedného. Zazrel však Georgea. Stál od neho dobrých sedemdesiat metrov. Črtal sa v diaľke, zahalený závojom padajúceho snehu, no Drobec rozoznával jeho čiapku natočenú doľava, na šťastnú stranu.</p>
<p>„Pohni, Drobec! Šlapni na to, si jak poondený slimák. Ukáž im, jak sa zdrhá pred zákonom. Ukáž im, jak fachčíme, doriti!“</p>
<p>Drobec pridal. Prvá guľka ho zasiahla do pravého lýtka. Mierili nízko, aby netrafili malého. Rana ho nespomalila, ani ju nezacítil. Druhá ho trafila zozadu do kolena a rozprášila ho na márne kúsky. Drobec nič necítil. Bežal ďalej. Sterling sa neskôr priznal, že niečomu podobnému by nikdy neuveril, keby to nevidel na vlastné oči. Ten obor prosto bežal ďalej. Ako postrelený los.</p>
<p><emphasis>„</emphasis><emphasis>Pomóž mi, George! Som v riti!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>George zmizol, ale k Drobcovi doliehal jeho chrapľavý a drsný hlas, prinášal mu ho vietor. „Už čoskoro si z teho venku. Len futašuj, srdénko.“</p>
<p>Drobec za sebou nechal posledný priesmyk. Začal zvyšovať náskok. Akoby chytil druhý dych. Napokon sa z toho predsa len dostanú. Síce s odretými ušami, ale nakoniec utečú do bezpečia. Pozeral na rieku, žmúril oči a zrakom hľadal Georgea. Alebo nejakého vtáka. Stačil by jeden jediný.</p>
<p>Tretia strela ho zasiahla do pravého sedacieho svalu, preletela ním naprieč, zahla dohora, prederavila mu bedrovú kosť a roztrieštila sa. Najväčší úlomok náboja letel doľava a roztrhal mu hrubé črevo. Drobec sa zatackal, takmer spadol, no opäť sa rozbehol.</p>
<p>Sterling kľačal na kolene, pištoľ držal oboma rukami. Mimovoľne si hlasno vzdychol. Nemožno príliš dlho rozmýšľať, v tom je celá finta. Človek musí dôverovať spolupráci oko–ruka a dovoliť jej odviesť smrtonosnú prácu. „Bože, nech sa stane vôľa Tvoja,“ odriekal.</p>
<p>Štvrtý výstrel, Sterlingov prvý, zasiahol Drobca do chrbta a prestrelil mu krčnú miechu. Cítil, akoby ho obrovská ruka v boxerskej rukavici udrela tesne nad obličky. Zrútil sa na zem, Joe vyletel do vzduchu.</p>
<p>,,Joe!“ stihol ešte skríknuť. Plazil sa k nemu. Bábätko malo doširoka roztvorené oči, uprene naňho hľadelo.</p>
<p>„Lezie za deckom!“ reval jeden z policajtov.</p>
<p>Drobec vystrel veľkú ruku k bábätku. Joe sa jej nežne dotkol. Drobučké prsty si obkrútil okolo Drobcovho palca.</p>
<p>Sterling sa postavil priamo nad Drobca. Hovoril potichu, aby ho nepočuli kolegovia. „Toto máš za Brucea, ty sviniar.“</p>
<p>„George?“ ozval sa Drobec a Sterling stlačil spúšť.</p><empty-line /><p><strong>–</strong><strong>24</strong><strong>–</strong></p>
<p>Úryvok z tlačovej konferencie usporiadanej desiateho februára.</p>
<p>Otázka: Ako sa má Joe, pán Gerard?</p>
<p>Gerard: Podľa vyjadrení lekárov sa, vďakabohu, čoskoro zotaví. Chvíľu mal na mále, ale zápal pľúc už prekonal. Podľa všetkého je veľký bojovník.</p>
<p>Otázka: Chceli by ste niečo odkázať agentom FBI za spôsob, akým vyriešili prípad?</p>
<p>Gerard: Iste. Vynikajúca práca!</p>
<p>Otázka: Čo plánujete s manželkou v najbližšej budúcnosti?</p>
<p>Gerard: Výlet do Disneylandu!</p>
<p>(Smiech)</p>
<p>Otázka: Teraz vážnejšie.</p>
<p>Gerard: Veď ja ani tak veľmi nežartujem! Len čo lekári vyliečia malého, odcestujeme na dovolenku. Niekam do tepla, pod palmy. Po návrate domov sa pokúsime na túto nočnú moru zabudnúť.</p><empty-line /><p>Drobca pochovali v južnej časti Cumberlandu, sotva šestnásť kilometrov od Detského domova sestry Hettonovej a rovnako vzdialenej od apartmánu, kde ho otec opakovane zhodil zo schodov. Ako v prípade väčšiny nemajetných, za pohreb zaplatilo mesto. V deň pohrebu bolo sychravo. Ceremónie sa nezúčastnil ani jeden trúchliaci. Prišlo však mnoho vtákov. Prevažne vrany, ktoré sa vždy zdržujú v blízkosti cintorínov. Prileteli, posadali si na konáre stromov a potom znova odleteli niekam do neznáma.</p><empty-line /><p>Joe Gerard IV. ležal za plexisklom v nemocničnej postieľke, Zotavil sa. V ten deň poňho prídu rodičia a odvezú si ho domov. Ibaže on o tom nevedel.</p>
<p>Zato vedel, že mu rastie nový zub, bolel ho. Ležal na chrbte a hľadel oknom na vtáky. Sedeli na elektrickom vedení a vzlietli vždy, keď ich závan vetra popudil k pohybu. Naraz znehybneli a Joe sa rozplakal.</p>
<p>Zjavila sa nad ním tvár a začala ho tíšiť. Nebola to tá správna tvár, preto sa rozplakal ešte väčšmi.</p>
<p>Tvár zošpúlila ústa a fúkla do vtákov. Všetky do jedného vzlietli. Joe prestal plakať. Sledoval, ako odlietajú. Rozosmiali ho. Zabudol na nesprávne tváre a zabudol na bolesť rastúceho zuba. Pozoroval letiace vtáky.</p>
<p>(1973)</p><empty-line /><p><strong>PAMÄŤ</strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p><strong>Stephen King</strong></p><empty-line /><p>Stephen King publikoval poviedku <emphasis>Pamäť v </emphasis>časopise <emphasis>Tin House, </emphasis>Číslo 4, ročník 7 (leto 2006). Poviedka predstavuje zárodok, z ktorého neskôr vznikol dlhší príbeh nazvaný <emphasis>Duma Key.</emphasis></p><empty-line /><p>Spomienky sú vám zvláštne javy, akonáhle ich prestanete naháňať a otočíte sa im chrbtom, zvyčajne sa vrátia zadnými dvierkami. Aspoň podľa doktora Kamena. Stále mu pripomínam, že ja som spomienky na nehodu nikdy nenaháňal. Na niektoré udalosti by mal podľa mňa človek radšej zabudnúť.</p>
<p>Možno, ale na tom, čo by človek mal či nemal, v podstate vôbec nezáleží, dodáva doktor Kamen.</p>
<p>Volám sa Edgar Freemantle. Kedysi som býval veľké číslo v stavebníctve. Bolo to v Minnesote, za môjho predchádzajúceho života. V tom živote som stelesňoval pravý úspech. Drel som na ceste nahor ako ťažný kôň a podarilo sa mi všetko, do čoho som sa pustil. Keď dvojičky Minneapolis a St. Paul zažívali rozkvet, moja spoločnosť Freemantle rozkvitala s nimi. Keď sa pritvrdilo, nikdy som nič nesilil. Vsádzal som na intuíciu a väčšinou ma nesklamala. V čase, keď mi ťahalo na päťdesiatku, Pam a ja sme už vážili dobrých štyridsať miliónov dolárov. A naše manželstvo stále fungovalo. Občas som síce poškuľoval po iných ženách, ale nikdy som neprešiel k činu. Na konci nášho súkromného Zlatého veku prvé z našich dievčat študovalo na Brownovej univerzite a druhé pracovalo vo výmennom programe v zahraničí. Tesne pred tým, než došlo k dramatickému zlomu, plánovali sme ju s manželkou navštíviť.</p>
<p>O akom dramatickom zlome hovorím? Nehoda na stavbe. Pri šoférovaní nákladnej dodávky. Mal som rozrazenú pravú stranu lebky. Dolámané rebrá. Pravú bedrovú kosť na kusy. A hoci mi v pravom oku ostalo šesťdesiat percent zraku (počas lepších dní aj viac), úplne som stratil pravú ruku.</p>
<p>Chvíľu sa zdalo, že neprežijem, no prežil som. Potom všetko nasvedčovalo tomu, že zo mňa zostane zahnívajúci Simpson, komatózny Homer, ale ani táto prognóza nevyšla. Na istý čas som sa zmenil na bezprizorného pomätenca, väčšia časť pomätenosti však neskôr našťastie pominula. Len čo som začal robiť pokroky, pominula sa aj moja manželka. Druhý raz sa vydala. Za majiteľa bowlingových dráh. Podľa mojej staršej dcéry je vcelku sympaťák. Mladšia pre zmenu tvrdí, že je trhnutý. Moja bývala žena si nesťažuje.</p>
<p>Možno <emphasis>sí, </emphasis>možno <emphasis>no, </emphasis>hovorí doktor Kamen.</p>
<p>Keď vravím, že som sa zmenil na bezprizorného pomätenca, myslím tým stav, v ktorom som nespoznával ľudí okolo seba, nechápal som, čo sa mi stalo a prečo mám také príšerné bolesti. Dnes si už nedokážem vybaviť charakter a intenzitu tých bolestí. Viem, že boli neznesiteľné, lenže teraz mi toto vedomie pripadá príliš všeobecné a neživé. Ako fotografie v časopise <emphasis>National Geographic. </emphasis>Bolesti však neživé neboli. Ani náhodou nepripomínali obrázky hôr, skôr tvrdý a ťažký výstup na ich vrchol.</p>
<p>Najhoršie som znášal bolenie hlavy, aspoň myslím. Jednoducho nie a nie poľaviť. Za čelom, v najväčšom hodinárstve na svete, mi vládla nekonečná polnoc. Keďže som mal pravé oko úplne v ťahu, svet som videl cez červenú záclonu krvi. No aj tak som vlastne vôbec nechápal, na čo sa dívam. Dokázal som pomenovať len zopár vecí. Spomínam si na deň, keď Pam, ktorá ma prišla navštíviť do nemocnice tesne pred odchodom na rekonvalescenčnú kúru, stála pri mojej posteli. Spoznával som ju, lenže príšerne ma dráždilo, že stojí, namiesto toho, aby použila tú vec v rohu miestnosti, na ktorej sa sedí.</p>
<p>„Prisuň priateľa,“ vravím jej. „Sadni si na priateľa.“</p>
<p>„Čo hovoríš, Edgar? Nerozumiem,“ odvetí. „Toho <emphasis>priateľa, </emphasis>toho <emphasis>kamaráta!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>kričím na ňu. „Prisuň toho pojebaného <emphasis>kamoša, </emphasis>ty tupá mrcha!“ Hlavu mi šlo roztrhnúť od bolesti a ona sa rozplakala. Nenávidel som ju za to. Nemala nárok plakať, lebo nie ona, ale ja som bol ako opica lapená do klietky potiahnutej červeným závojom. Nakoniec som zo seba dostal: „Prisuň sem hentú <emphasis>soličku </emphasis>a, prekristapána, <emphasis>zapni si </emphasis>na zadok!“ Bližšie k slovu <emphasis>stolička </emphasis>sa moja domotaná, dosratá myseľ nepriblížila.</p>
<p>Cely čas som bol nepredstaviteľne zúrivý. Starali sa o mňa dve staršie sestričky, ktoré som prezýval Suchá cicina jeden a Suchá cicina dva, akoby boli postavami z oplzlého príbehu Dr. Seussa. V nemocni so mnou ležala pacientka, ktorú som premenoval na <emphasis>Pilču Lozendžeovú. </emphasis>Vôbec netuším, kde som prišiel k tomu menu, ale aj ono malo silný erotický náboj. Aspoň pre mňa. Len čo som trošku zosilnel, skúšal som ľudí okolo seba udierať. Dokonca som sa pokúsil dva razy dobodať svoju ženu. Hneď pri prvom pokuse som uspel, hoci len s plastovým nožíkom. Napriek tomu potrebovala niekoľko štichov na predlaktí. V ten deň ma museli zviazať.</p>
<p>Pozrite, na čo ďalšie si ešte spomínam z tej časti môjho predchádzajúceho života: horúce popoludnie koncom pobytu v drahom rekonvalescenčnom stredisku, pokazená klimatizácia, remene, ktorými ma zviazali, telenovela v televízii, tisíce zvončekov, čo mi neprestajne zvonili v hlave, bolesť spaľujúca sťa suchý papier pravú stranu tela, pichanie v amputovanej ruke, bodanie v chýbajúcich prstoch, infúzia s morfiom vrátane toho odporného tupého PUK, ktorý znamenal, že na dlhší čas žiadne morfium nebude, sestrička, ktorá sa zjavila ako červený prízrak, čo prišiel skontrolovať opicu v klietke, a jej otázka: „Ste pripravený na návštevu svojej manželky?“, na čo jej odpovedám: „Iba ak má so sebou guľovnicu, ktorou si odstrelím hlavu.“</p>
<p>Uprostred takých bolestí máte pocit, že nikdy nepoľavia, ale ony poľavia. Keď sa tak stalo, poslali ma domov. Červený závoj mi v zornom poli pomaly bledol a objavil sa doktor Kamen, psychológ, špecialista na hypnoterapiu. Naučil ma niekoľko bohovských fínt na zahnanie prízrakového svrbenia a pichania v amputovanej končatine. A doniesol mi Rebu.</p>
<p>„Toto nie je oficiálna psychologická terapia na zvládnutie hnevu,“ povedal, hoci si myslím, že klamal, aby Rebu prikrášlil. Poradil mi, aby som jej dal meno, aké z celej duše nenávidím, a tak som ju pomenoval po tete, ktorá ma nepríjemne štípala, keď som ako malý chlapec nezjedol všetku zeleninu. Hneď, ani nie o dva dni, ako som ju dostal, som <emphasis>jej </emphasis>meno zabudol. Dokázal som si spomenúť len na chlapčenské mená, z ktorých každé jedno ma čoraz väčšmi rozzúrilo: Randall, Russell, Rudolph či dokonca meno posratej rieky Phoenix.</p>
<p>Pam mi raz do izby priniesla obed a ja som si okamžite všimol, že sa pripravuje na môj výbuch. Hoci som zabudol, ako sa moja vypchaná fackovacia blond bábika volá, spomenul som si, ako sa používa.</p>
<p>„Pam,“ povedal som, „potrebujem päť minút, aby som sa pripravil. Dokážem to, uvidíš.“</p>
<p>„Vieš to iste?“</p>
<p>„Áno, len odtiaľto odnes ten šunkový frc a prepasíruj si ho do pleťového krému. Dokážem to.“</p>
<p>Netušil som, čo dokážem a čo nie, ale neustále som mal opakovať <emphasis>„</emphasis><emphasis>dokážem to!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>Nepamätal som si poondené meno svojej bábiky, ale pamätal som si frázu <emphasis>dokážem to! Z </emphasis>rekonvalescenčnej časti predchádzajúceho života si najjasnejšie spomínam práve na opakovanie tej hlúpej <emphasis>vety, </emphasis>i keď som celý čas vedel, že som v úplnej a totálnej riti.</p>
<p>„Dokážem to,“ povedal som. Pam bez slova vyšla von a odniesla nedotknutú tácku, na ktorej spadol pohár a vylial sa do taniera.</p>
<p>Keď odišla, zdvihol som si bábiku pred tvár, pozeral som do jej tupých modrých očí, zatiaľ čo som zarýval palce do jej debilného ohybného telíčka. „Ako som ťa pomenoval, ty odporná ohava?“ vrieskal som na ňu. Ani raz mi nenapadlo, že Pam s najatou sestričkou počúvajú cez kuchynský domáci telefón. Lenže ony by ma počuli aj bez neho. Toho dňa som chytil slinu.</p>
<p>Bábikou som triasol ani o dušu. Jej hlava sa natriasala hore–dolu a jej škaredé vlasy lietali na všetky strany. V modrých umelých očiach sa jej akoby zračilo: <emphasis>Úúúúú, aký neposlušný</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>chlapisko!</emphasis></p>
<p>„Ako sa voláš, ty kurva? Ako sa voláš, ty cicina? Ako sa voláš, ty lacná plastová mrcina? Povedz mi, ako sa voláš, inak ti odtrhnem hlavu! Povedz mi, ako sa voláš, lebo ťa rozflákam na kusy! <emphasis>Povedz mi, ako sa voláš, inak ti vypichnem oči, odtrhnem nos, rozrežem</emphasis><emphasis>…“</emphasis></p>
<p>Náhle sa mi v hlave pospájalo niekoľko kontaktov, čo sa mi, mimochodom, stáva dodnes, i keď oveľa zriedkavejšie. Na okamih som sa znovu ocitol v nákladnej dodávke. Písacia doska s klipsou na papier hrkotala o starý plechový obedár pod sedadlom spolujazdca (rád by som vedel, koľko pracujúcich amerických milionárov nosí so sebou obedár, no predpokladám, že nás veľa nebude), môj laptop vedľa na sedadle. Z rádia vyspevoval ženský hlas so zápalom sólistky evanjelického spevokolu: <emphasis>„</emphasis><emphasis>Bolo to ČERVENÉ!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>Iba tri slová, ale stačilo mi. Išlo o pieseň o úbohej matke, ktorá zistí, že jej pekná dcérka šliape ulicu. Nahrávka sa volala <emphasis>Fancy </emphasis>a spievala ju Reba Mclntireová.</p>
<p>Bábiku som si k sebe znova pritisol. „Voláš sa Reba. Reba–Reba–Reba. Už nezabudnem.“ Zabudol som, ale ďalší raz som sa už nerozčertil. Nie. Maznal som sa s ňou ako s miláčikom. Zatvoril som oči a predstavil si zdemolovanú dodávku. Zjavil sa mi obraz plechového obedára buchotajúceho pri zrážke s písacou doskou a opäť som začul ženský hlas z rádia, ako s tým istým zápalom nadšene spieva: <emphasis>„</emphasis><emphasis>Bolo to ČERVENÉ!</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Doktor Kamen povedal, že ide o prelomový okamih. Nadšenie mojej ženy však bolo nepomerne chladnejšie a bozk, ktorým ma obšťastnila na líce, patril k tým z povinnosti. Približne o dva mesiace neskôr mi oznámila, že sa chce rozviesť.</p>
<p>V tom čase bolesti buď značne poľavili, alebo moja myseľ našla spôsob, ako sa s nimi vyrovnať. Nie že by ma úplne prestala bolieť hlava, bolela ma len zriedkavejšie a s menšou intenzitou. Stále som viac než dychtil po Vicodine o piatej a Oxy Contine o ôsmej, bez ktorých by som len ťažko mohol hopkať o žiarivo červených barlách, ale moja zlátaná bedrová kosť sa začínala zotavovať.</p>
<p>Každý pondelok, stredu a piatok prichádzala do Casa Freemantle Kathi Greenová, kráľovná terapeutiek. Hoci mi pred cvičením zvykla dopriať extra dávku Vicodinu, vždy, keď sme sa púšťali do veľkého finále – ohýbania a naťahovania pravej nohy – moje výkriky doslova otriasali stenami domu. V suteréne sme zriadili rekonvalescenčnú miestnosť vybavenú špeciálnou vaňou, do ktorej som mohol vliezť a potom z nej vyliezť bez cudzej pomoci. Po dvoch mesiacoch cvičení, muselo to byť približne šesť mesiacov po nehode, som do nej začal po večeroch schádzať aj sám od seba. Kathi mi povedala, že niekoľko cvikov pred spaním uvoľní endorfíny a ja sa lepšie vyspím. O endorfínoch síce nič neviem, no odvtedy sa môj spánok nespochybniteľne predĺžil.</p>
<p>Práve počas jedného z tých večerných cvičení zišla dolu moja manželka a oznámila mi, že sa chce rozviesť.</p>
<p>Prestal som cvičiť, práve som bol uprostred brušných cvikov, a vyvalil som na ňu oči. Sedel som na žinenke. Pam stála v bezpečnej vzdialenosti pri okraji schodiska na opačnom konci miestnosti. Chcel som sa jej opýtať, či to myslí vážne, ale svetlo v miestnosti bolo dostatočne ostré, závesné neóny, a tak som videl, že netreba. Navyše, o takomto rozhodnutí manželky nežartujú šesť mesiacov po takmer smrteľnej nehode manžela. Mal som na jazyku otázku „Prečo?“, ale dôvod bol vlastne nad slnko jasnejší. Zrak mi okamžite padol na jej malú bielu jazvu, ktorá jej na ruke ostala po tom, čo som na ňu v nemocnici zaútočil plastovým nožom. A to bola tuším len jedna z maličkostí. Napadlo mi, ako som ju nedávno sfúkol a odohnal s obedom, nech si ho strčí do pleťového krému. Chystal som sa, že ju vyzvem, aby rozhodnutie ešte raz zvážila, ale vtom ma znova pochytila zlosť. Počas zotavovania ma príliš často prepadal stav, ktorý doktor Kamen nazýval <emphasis>neopodstatnený záchvat zúrivosti. </emphasis>Lenže pocit, čo ma po manželkiných slovách zachvátil, nebol zase až taký neopodstatnený.</p>
<p>Bol som bez trička. Pravá ruka sa mi končila niekoľko centimetrov od ramena. Šklbol som ňou smerom k žene, iné, než šklbať kýpťom, ktorý mi tam ostal, som ani nemohol. „Teraz,“ povedal som, „ti ukazujem vztýčený prostredník. Prac sa stadiaľto, ak ti len toto chýba ku šťastiu. Ťahaj, ty nevďačná kura.“</p>
<p>Po tvári jej začali stekať prvé slzy, no skúšala sa usmiať. „Kurva, Edgar,“ opravila ma. „Chcel si povedať ,kurva.“</p>
<p>„Veď hovorím,“ odvetil som a znova som sa pustil do brušákov. Robiť ich len s jednou rukou je sakramensky ťažké, telo sa vám na tú stranu v jednom kuse stáča. „Vieš, ja by som <emphasis>ťa </emphasis>neopustil. Ja by som ťa v tom nenechal. Ja by som s tebou prešiel cez celé to blato, krv, šťanku a rozliate pivo.“</p>
<p>„My sa nemôžeme porovnávať,“ povedala. Nenamáhala sa utierať si slzy. „Nemôžeme a ty vieš prečo. Ja by som ťa nedokázala prelomiť napoly v záchvate zúrivosti.“</p>
<p>„Ako by som ťa mohol, preboha, prelomiť s týmto pahýľom?“ odvrkol som a zrýchlil tempo.</p>
<p>„Napadol si ma nožom.“ Akoby nemala iný tromf.</p>
<p>„Išlo len o plastový nofík. Navyše som bol úplne mimo. To ešte aj na smrteľnej posteli chceš opakovať ,Môj muž ma chcel rozflákať plastovým nofíkom, zbohom, ó krutý svet’?“</p>
<p>„Škrtil si ma,“ pokračovala hlasom, ktorý som sotva začul.</p>
<p>Prestal som cvičiť a prekvapene na ňu pozrel. „Ja že som ťa škrtil? Nikdy som nič také nerobil!“</p>
<p>„Nepamätáš sa, ale škrtil si ma.“</p>
<p>„Drž hubu!“ skríkol som. „Chceš sa rozviesť, nech sa páči. Ale odpáľ do krokodíla niekam inam. Vypadni odtiaľto!“</p>
<p>Vybehla hore schodmi, ani raz sa neobzrela a zavrela za sebou dvere. Až keď odišla, došlo mi, čo som chcel povedať: krokodílie slzy. Odpáľ roniť krokodílie slzy niekam inam.</p>
<p>Tesnotka, hovorieval doktor Kamen. No ten, kto napokon odpálil, som bol ja.</p><empty-line /><p>Okrem Pamely Gustafsonovej som v predchádzajúcom živote už ďalšiu manželku nemal. Zato som mal účtovníka, ktorému som veril. Volal sa Tom Railey. Pomohol mi presťahovať niekoľko maličkostí z domu na Mendota Heights do menšieho, ktorý sme mali o tridsať kilometrov ďalej pri jazere Phalen. Tom, ktorý mal za sebou už dva rozvody, mi cestou starostlivo dohováral: „Nevzdávaj sa domu v tejto situácii bez boja. Aspoň nie pred tým, než ťa z neho výkope jej advokát. Bolo by to ako vzdať sa v play–off útočného poľa.“</p>
<p>Hoci Kathi Greenová, kráľovná terapeutiek, mala na krku iba jeden rozvod, bola s Tomom na rovnakej vlnovej dĺžke. Hovorila, že som blázon, ak sa odtiaľ odsťahujem.</p>
<p>Sedela v tureckom sede na verande oproti jazeru oblečená v tričku, držala mi nohu a hľadela na mňa s neskrývaným pobúrením.</p>
<p>„Čo na tom, že si ju pichol plastovým nemocničným nožíkom v stave, keď si si ledva spomínal, ako sa voláš? Podráždenosť a výpadky krátkodobej pamäti po nehodách <emphasis>nie sú </emphasis>ničím výnimočným. Prebohaživého, však si utrpel tri subdurálne hematopasy.“</p>
<p>„Si si istá, že to neboli skôr hematómy?“ opýtal som sa jej.</p>
<p>„Vieš čo? Strč sa!“ odvetila. „Ak si nájdeš dobrého právnika, môžeš vyhrať a prinútiť ju zaplatiť za to, aký je parazit. Z vrkoča sa tej terapeutickej gestapáčke priplietlo do tváre niekoľko vlasov. Odhrnula si ich dozadu. <emphasis>„</emphasis><emphasis>Mala by </emphasis>za to zaplatiť. Počuješ? <emphasis>Nič z toho nie je tvoja chyba.</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>„Tvrdí, že som ju škrtil.“</p>
<p>„A keby aj, nechať sa škrtiť jednorukým invalidom musí byť skutočne nebezpečné, namojdušu. No tak, Eddie, donúť ju zaplatiť. Je mi jasné, že zachádzam priďaleko, ale nevadí. Nemôže si dovoliť, čo robí. Donúť ju zaplatiť.“</p><empty-line /><p>Onedlho po tom, čo som sa usadil v dome pri jazere Phalen, prišli na návštevu dievčatá, moje mladé dámy. Doniesli so sebou piknikový košík. Usadili sme sa na verande oproti jazeru, kde rozvoniavali borovice, pozerali na vodu a maškrtili. V tom čase sme už mali za sebou Deň práce, prvý pondelok v októbri, a všetky vodné dopravné prostriedky stáli odstavené na budúcu sezónu. Dievčatá priniesli aj fľašu vína, no ja som vypil len zopár kvapiek. Alkohol mi na lieky proti bolestiam dokázal okamžite udrieť do hlavy, jeden pohár vína, a bol som na mol. Dievčatá, <emphasis>mladé dámy, </emphasis>flašu dorazili samy a príjemne sa uvoľnili. Melissa, ktorá od môjho nešťastného stretu so žeriavom prišla domov z Francúzska iba po druhý raz, z čoho, mimochodom, nebola príliš nadšená, sa ma opýtala, či všetci päťdesiatnici prechádzajú podobnými deštruktívnymi ľúbostnými epizódami a či sa má na ne tešiť aj ona. Ilsa, mladšia dcéra, sa rozplakala, oprela sa o mňa a chcela vedieť, prečo nemôžeme opäť žiť ako predtým, prečo nemôžeme, myslela mňa a svoju matku, byť opäť spolu ako kedysi.</p>
<p>Lissina uštipačnosť a Ilsine slzy mi nepadli bohvieako dobre, ale aspoň boli úprimné. Oba typy reakcií som poznal ešte z čias, keď dievčatá vyrastali v dome, kde sme všetci spolu šťastne žili. Boli pre ne také charakteristické ako Ilsino materské znamienko na brade a ako slabučká podlhovastá vráska medzi Lissinými očami pri zamračenom čele, ktorá sa časom prehlbovala až na ostrý zárez, rovnaký ako medzi očami jej matky.</p>
<p>Lissa vyzvedala, čo plánujem robiť ďalej. Povedal som jej, že nemám tušenia, a vlastne som ani veľmi neklamal. Pomaly a strastiplne som dospieval k rozhodnutiu vziať si život. Hovoril som si, že ak k tomu naozaj pristúpim, musím všetko narafičiť tak, aby moja samovražda vyzerala ako nehoda. Nedopustím, aby moje dievčatá, ledva začnú svoje mladé životy, museli niesť bremeno sebaspytovania vyvolané otcovou samovraždou. Rovnako nechcem zanechať kríž viny na pleciach ženy, s ktorou som kedysi ležal nahý v posteli, popíjal koktaily a išiel sa popukať od smiechu pri počúvaní Plastic Ono Bandu na našej hi–fi veži.</p>
<p>Spomínam si, že len čo si dievčatá uľavili, po <emphasis>celkovej a komplexnej verbalizácii pocitov, </emphasis>povedané jazykom doktora Kamena, upokojili sme sa a strávili vcelku radostné popoludnie prezeraním starých fotoalbumov, ktoré našla Ilsa v jednej zásuvke, a spomínaním na minulosť. Dokonca sa mi zdá, že sme sa dva alebo tri razy zasmiali. Lenže nie všetkým spomienkam z môjho predošlého života možno dôverovať. Kamen hovorí, že čo sa týka pamäti, všetci radi prikrášľujeme. Možno <emphasis>sí</emphasis>, možno <emphasis>no.</emphasis></p><empty-line /><p>Doktor Kamen bol mojím druhým návštevníkom v Casa Phalen. Prišiel tri dni po mojich dievčatách. Alebo šesť, už presne neviem. Ako mnohé ďalšie aspekty mojej pamäti v mesiacoch po nehode, aj môj zmysel pre čas bol pekne, ako hovoria Francúzi, <emphasis>‚</emphasis><emphasis>hors de service, </emphasis>po našom v riti. Nepozýval som ho, za jeho návštevu vďačím svojej terapeutickej domine.</p>
<p>Hoci nemohol mať viac než štyridsať, Xander Kamen kráčal ako starec, fučal, ešte aj keď sedel, a hľadel okolo seba cez hrubé okuliare a ponad obrovský pupok. Bol nesmierne vysoký a nesmierne afroamerický, s takými ostrými črtami, až pripadal neskutočne. Tie veľké vyvalené očné buľvy, ten mohutný rozpľasnutý nos a tie totemické pery jednoducho naháňali hrôzu a zároveň vzbudzovali úctu. Kamen pripomínal exotického boha v obleku z Menes Wearhouse. No rovnako pripomínal človeka, ktorému na každom kroku hrozí infarkt alebo mozgová porážka.</p>
<p>Keď som mu ponúkol kávu alebo kolu, odmietol, vraj sa nemôže dlhšie zdržať, no potom si na zem položil kufrík, akoby chcel poprieť, čo práve povedal. Sadol si, pričom sa zaboril hlboko do pohovky (a prepadal sa do nej čoraz hlbšie, až som sa začínal strachovať o jej perá). Pozeral na mňa a dobrotivo fučal.</p>
<p>„Čo vás ku mne privádza?“ spýtal som sa.</p>
<p>„Och, Kathi mi povedala, že sa chcete odpratať zo sveta,“ odvetil. Hovoril tónom, akoby oznamoval: <emphasis>Kathi vravela, že organizujete piknik pri jazere s kopou chrumkavých krekerov.</emphasis></p>
<p>„Čo je na tom pravdy?“</p>
<p>Otvoril som<strong> </strong>ústa, no hneď som ich zavrel. Raz, mohol som mať takých desať a vyrastal som v Eau Claire, som zobral z regálu v malom obchode s rozličným tovarom komiks, strčil si ho za pás nohavíc a zakryl tričkom. Keď som upaľoval von a pripadal si neskutočne chytrý, zastavila ma predavačkina ruka. Nadvihla mi tričko a odhalila môj ulúpený poklad. ,,Ako sa ti tam dostal?“ spýtala sa. Odvtedy sa mi za celých štyridsať rokov nestalo, že by ma rovnako zaskočila jednoduchá otázka.</p>
<p>Konečne, dlho po tom, čo by moja odpoveď mohla mať ešte dajakú váhu, som odvetil: „To je nezmysel. Nechápem, kde prišla k takému nápadu.“</p>
<p>„Nie?“</p>
<p>„Nie. Naozaj si nedáte kolu?“</p>
<p>„Ďakujem, nemám chuť.“</p>
<p>Vstal som a zašiel si do kuchyne po fľašku kokakoly. Pevne som si ju zasunul medzi pahýľ a pazuchu – možné, ale bolestivé, neviem, čo ste videli vo filmoch, no polámané rebrá bolia veľmi dlho – a ľavou rukou som ju otváračom otvoril. Som ľavák. Na tvoje veľké šťastíčko, <emphasis>muchacho, </emphasis>ako by povedal doktor Kamen.</p>
<p>„Prekvapuje ma, že ju vôbec beriete vážne,“ pokračoval som, keď som sa vrátil. „Kathi je bohovská terapeutka, ale čítať myšlienky zatiaľ nevie.“ Chvíľu som ostal stáť. „Vlastne ani vy to v pravom zmysle slova nedokážete.“</p>
<p>Doktor Kamen prižmúril oči, ktoré boli zhruba také veľké ako guľaté kľučky na dverách. „Vidím… že sa vám predlžuje nos, a či sa mi len marí? Nie, myslím, že vidím dobre.“</p>
<p>„O čom to hovoríte?“</p>
<p>„O tom, že by ste nemali zatĺkať, lebo o chvíľu začnete klamať, a to človeku nesvedčí.“ Pokúsil sa ironicky zažmurkať, ale veľkosť jeho hlavy znemožnila akúkoľvek iróniu; jediné, čo mu dovolila, bola grotesknosť. Keďže som stále trval na svojom, Kamen uštipačne pokračoval: „Iste, Kathi Greenová je úplne vedľa. Čo už len ona môže vedieť? Veď nerobí nič iné, len pracuje s paraplegikmi a kvadruplegikmi, po nehodách zmrzačenými invalidmi ako vy a s ľuďmi liečiacimi sa zo zranení hlavy, zase ako vy. Tejto práci sa venuje pätnásť rokov, čo znamená, že mala už tisíce možností pozorovať, ako zmrzačených pacientov zožiera nenávratne stratený čas. Takže, akoby <emphasis>len mohla </emphasis>rozpoznať známky depresie, ktorá pomaly, ale iste vedie k samovražde?“</p>
<p>Posadil som sa do neforemnej leňošky oproti pohovke, mierne obrátený naľavo, aby som uľavil zranenému boku, a zachmúrene hľadel na Kamena. Objavili sa problémy. Nech som osnoval samovraždu akokoľvek šikovne, objavili sa problémy. Napríklad Kathi Greenová.</p>
<p>Nahol sa dopredu… ale vzhľadom na svoj pupok zvládol len zopár centimetrov. „Musíte chvíľu počkať,“ povedal.</p>
<p>Vyvalil som naňho oči. Nič podobné som nečakal.</p>
<p>Prikývol. „Ste prekvapený, však? Ale ja nie som kresťan, nehovoriac o katolíkoch, a vo vzťahu k samovraždám je moja myseľ otvorená. Verím však v zodpovednosť a preto vám poviem nasledovné; ak sa zabijete teraz… alebo hoci aj o niekoľko mesiacov neskôr… vaša bývalá žena a deti to odhalia. Môžete samovraždu zakamuflovať, ako chcete, odhalia ju.“</p>
<p>„Ja nechá…“</p>
<p>„A v poisťovni, kde máte životnú poistku, nepochybne na veľmi vysokú sumu, ju odhalia taktiež. Možno ju nebudú môcť dokázať, ale určite sa o to budú pokúšať zo všetkých síl. Vyšetrovanie, ktoré rozbehnú, určite ublíži vašim deťom, a to aj napriek vášmu presvedčeniu, že sú proti takýmto veciam dostatočne obrnené.“</p>
<p>Melissa obrnená určite bola, ale Ilsa, nuž, ona je celkom iný prípad.</p>
<p>„A nakoniec sa im to môže podariť dokázať.“ Pokrčil obrovskými plecami. „Netrúfnem si odhadnúť, koľko z dedičskej dane to bude, ale istotne vám vymažú veľkú časť bohatstva.“</p>
<p>Ja som na peniaze ani raz nepomyslel. Zrazu som si predstavil skupinu vyšetrovateľov z poisťovne, ako sa hrabú v humbugu, ktorý som narafičil, a pokúšajú sa ho odhaliť. Hlasno som sa rozosmial.</p>
<p>Kamen sedel s obrovskými tmavými rukami na širočizných kolenách a díval sa na mňa tým svojím diskrétnym <emphasis>ja</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>som</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>už</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>všetko</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>videl </emphasis>úškľabkom. Okrem neho na tvári nemal diskrétne vôbec nič. Počkal, kým sa do sýtosti nenasmejem, a potom sa ma spýtal, čo mi pripadá také smiešne.</p>
<p>„Chcete mi povedať, že som priveľmi bohatý na to, aby som sa zabil?“ spýtal som sa.</p>
<p>„Hovorím vám, aby ste sa s tým neponáhľali. Vo vašom prípade mám veľmi silné tušenie, rovnaké, aké ma prinútilo doniesť vám terapeutickú bábiku, ktorú ste pomenovali… Ako ste ju vlastne pomenovali?“</p>
<p>Na okamih som si nedokázal spomenúť. Vtom mi napadlo: <emphasis>Bolo to ČERVENÉ!, </emphasis>a odvetil som, ako som pomenoval svoju mäkkú fackovaciu blonďatú bábiku.</p>
<p>„Áno,“ prikývol. „Rovnako silné tušenie, ktoré ma prinútilo doniesť vám Rebu. Zdá sa mi, že vo vašom prípade zohrá dôležitú úlohu čas. Čas a pamäť.“</p>
<p>Nepovedal som mu, že si pamätám všetko, čo potrebujem. Poznal, čo si na túto tému myslím. „O akom dlhom čase hovoríme, doktor Kamen?“</p>
<p>Povzdychol si ako človek chystajúci sa povedať čosi, čo vzápätí oľutuje. „Najmenej rok.“ Pozorne sa mi zahľadel do tváre. „Zdá sa vám to pridlho vo vašom momentálnom stave:</p>
<p>„Áno,“ prikývol som. „Čas pre mňa teraz plynie inak.“</p>
<p>„Samozrejme,“ odvetil. „Čas bolesti je iný. Čas osamelosti je iný. Spojte ich dohromady a opäť dostanete niečo iné. Skúste si predstaviť, že ste alkoholik, a robte to ako oni.“</p>
<p>„Zo dňa na deň?“</p>
<p>Prikývol. „Zo dňa na deň.“</p>
<p>„Kamen, vy rozprávate samé magoriny.“</p>
<p>Z útrob pohovky na mňa bezvýrazne pozeral. Ani náhodou sa odtiaľ nevyprace bez pomoci.</p>
<p>„Možno <emphasis>sí, </emphasis>možno <emphasis>no</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>povedal. „Ale, odhliadnuc od toho… Edgar, robí vám vôbec niečo radosť?“</p>
<p>„Neviem… kedysi ma bavilo kresliť.“</p>
<p>„Kedy?“</p>
<p>Uvedomil som si, že od čias hodín kreslenia na strednej škole som nenakreslil viac než len niekoľko čarbaníc pri telefonovaní. Zvažoval som, že mu zaklamem, mal som však strach pôsobiť ako totálny lenivec, ale nakoniec som vyšiel s pravdou von. Jednoruký človek by nemal príliš klamať. To nehovorí Kamen, to hovorím ja.</p>
<p>„Začnite s tým znova,“ povedal Kamen. „Potrebujete sa o niečo oprieť.“</p>
<p>„O niečo sa oprieť?“ zopakoval som zmätene.</p>
<p>„Áno, Edgar.“ Vyzeral prekvapene a trošku sklamane, akoby som nepochopil veľmi jednoduchú záležitosť. „Čosi ako posilu v boji proti besom.“</p><empty-line /><p>Necelý týždeň po Kamenovej návšteve prišiel Tom Riley. Liaty na stromoch začínali meniť farbu. Spomínam si, že pred návštevou môjho bývalého účtovníka predavači vo Wal–Marte, kde som nakúpil skicáre a celú hŕbu ďalších kresliarskych pomôcok, zdobili obchod halloweenskou výzdobou, na viac sa moja pamäť nezmôže.</p>
<p>Najjasnejšie si z jeho návštevy pamätám, aký bol nepokojný a ako sa ošíval. Prišiel so mnou vybaviť záležitosť, do ktorej sa mu vôbec nechcelo.</p>
<p>Ponúkol som mu kolu. Povedal, že si dá. Keď som sa vrátil z kuchyne, prezeral si čiernobielu perokresbu, ktorú som nedávno dokončil – siluety troch paliem pri vodnej hladine a kúsok vyčnievajúcej škridlovej strechy v ľavej strane obrázka.</p>
<p>„Pekné,“ povedal. „To si nakreslil ty?“</p>
<p>„Ale čoby, trpaslíci,“ odvetil som. „Prichádzajú každú noc. Pozašívajú mi rozpárané ponožky a z času na čas namaľujú pekný obrázok.“</p>
<p>Nasilu sa zasmial a položil kresbu späť na stôl. „Veľmi sa to nepodobá na Minnesotu, drahý,“ dodal s napodobením švédskeho prízvuku.</p>
<p>„Odkreslil som to z jednej knižky,“ vysvetlil som mu. „Kvôli čomu si prišiel, Tom? Ak si tu ohľadom obchodov…“</p>
<p>„Vlastne, Pam ma požiadala, aby som prišiel.“ Sklonil hlavu. „Mne sa veľmi nechcelo, ale mal som pocit, že nemôžem odmietnuť.“</p>
<p>„Tom, vysyp, o čo ide,“ posmelil som ho. „Neodtrhnem ti hlavu.“</p>
<p>„Zohnala si právnika. S rozvodom to myslí vážne.“</p>
<p>„Nikdy som si nemyslel opak.“ Skutočne. V tom čase som si stále nepamätal, že by som ju niekedy škrtil, ale veľmi dobre som si spomínal na pohľad v jej tvári, keď mi to vyhadzovala na oči. Spomínam si, ako som jej povedal, že je nevďačná „kura“, a ako som v tom momente cítil, že ak by sa tam zložila mŕtva, vôbec by som nenamietal. Dokonca by ma tým celkom potešila. No ak si odmyslím vtedajšie pocity, vždy, keď sa Pam rozhodla a do niečoho pustila, len zriedka cúvla.</p>
<p>„Chce vedieť, či si hodláš najať Bozieho?“</p>
<p>Musel som sa zasmiať. William Bozeman III. bol kanónom minneapolskej advokátskej kancelárie, s ktorou naša spoločnosť zvykla spolupracovať. Keby zistil, že s Tomom ho prezývame Bozie, asi by vybuchol od jedu.</p>
<p>„Ešte som nad tým nerozmýšľal. Čo navrhuje? O čo jej vlastne ide?“</p>
<p>Naraz vypil polovicu kokakoly, položil pohár na poličku za stolom s nepodarenou kresbou a pozrel sa na topánky. „Vraj z celého srdca dúfa, že to nebude zlomyseľné a podlé. Povedala: ,Nejde mi o peniaze a nechcem bojovať. Chcem len, aby sa ku mne a dievčatám zachoval férovo, tak ako vždy, povieš mu to?’ Tak ti to hovorím.“ Pokrčil plecami a stále si hľadel na topánky.</p>
<p>Vstal som, podišiel k veľkému oknu medzi obývačkou a verandou a pozrel von na jazero. Keď som sa otočil, Tom Riley nevyzeral, že je vo svojej koži. Najprv som si myslel, že mu je zle od žalúdka. Potom som si uvedomil, že premáha plač.</p>
<p>„Tom, čo sa deje?“ opýtal som sa ho.</p>
<p>Pokrútil hlavou, pokúsil sa odpovedať, ale vydal zo seba len nezrozumiteľný bľabot. Zasmrkal a skúsil ešte raz. „Šéfko, nedokážem si zvyknúť vidieť vás len s jednou rukou. Je mi ľúto.“</p>
<p>Zachoval sa nekultivovane, prekvapujúco a zároveň neskutočne milo. Inými slovami, zasiahol ma presne do srdca. Myslím, že chvíľu sme neboli ďaleko od sentimentálneho výbuchu do slzenia ako precitlivení buzíci v Š<emphasis>ou Oprah Winfreyovej. </emphasis>Už nám chýbal len doktor Phil a jeho blahosklonné pochvalné uznanie.</p>
<p>„Aj mne je ľúto,“ povedal som, „ale prebíjam sa vcelku dobre. Naozaj. A hneď pripravím ponuku, ktorú jej budeš môcť odniesť. Ak jej bude v hrubých črtách vyhovovať, neskôr dotiahneme detaily. Bez právnikov. Dohoda len medzi nami.“</p>
<p>„Si si istý, Eddie?“</p>
<p>„Som. Všetko pekne zrátaj, nech máme na čom stavať. A nič neskrývaj. Potom všetko rozdelíme na štyri časti. Jej pôjdu tri, sedemdesiatpäť percent pre ňu a dievčatá. Zvyšok si nechám ja. A samotný rozvod? Pôjdeme spolu na obed a tam všetko vyriešime. Potom si kúpime knižku <emphasis>Rozvod pre nuly</emphasis><emphasis>“</emphasis></p>
<p>Tom na mňa vykoľajene pozeral. „Taká kniha jestvuje?“</p>
<p>„Zatiaľ som po nej nepátral, ale ak nie, na večeru zožeriem tvoje tielko.“</p>
<p>„Myslím, že sa hovorí ,spodky.“</p>
<p>„A čo som povedal?“</p>
<p>„To nič. Eddie, takáto dohoda položí spoločnosť.“</p>
<p>„Je mi to jedno. Alebo dve, ak chceš. Záleží mi iba na tom, aby sme sa vyhli sebectvu, na ktorom sa zvyknú nabaliť právnici. Ak sa budeme správať rozumne, každý dostane viac než dosť.“</p>
<p>Odpil si kokakoly a nedokázal zo mňa odtrhnúť oči.</p>
<p>„Občas si kladiem otázku, či si stále ten istý človek, pre ktorého som pracoval.</p>
<p>„Ten človek zomrel v dodávke pri nehode,“ odvetil som.</p>
<p>Ak ste si predstavovali moje rekonvalescenčné sídlo ako chatu pri brehu jazera na očarujúcej samote, ku ktorej vedie lesný chodníček a ktorú obkolesujú majestátne severské lesy, skúste si ju predstaviť ešte raz. Hovorím vám tu o predmestí St. Paul. Náš dom stojí na konci Aster Lane, vydláždenej ulice smerujúcej z East Hoyt Avenue k brehu jazera. V polovici októbra som konečne zobral vážne radu Kathi Greenovej a začal chodiť na prechádzky. Podnikal som len kratučké výpravy na koniec East Hoyt Avenue, ale vždy som sa vracal domov s bokom, ktorý žobronil o milosť, a so slzami na krajíčku. Zakaždým som sa však vrátil s pocitom dobyvateľského hrdinu; klamal by som, keby som sa k tomu nepriznal. Práve som kráčal z jednej zo svojich výprav, keď pani Fevereauová zrazila Gandalfa, veselého teriéra, ktorý patril malému dievčatku bývajúcemu v dome vedľa mňa.</p>
<p>Mal som za sebou trištvrte cesty domov, keď ma na trápnom horčicovožltom hummeri tá ženská obišla. Ako vždy, v jednej ruke mobil a v druhej cigareta; ako vždy, jazdila príliš rýchlo. Ledva som si ju všimol. Vôbec som však nezaregistroval Gandalfa, ktorý vypálil zhora cez ulicu, lebo všetku pozornosť som obrátil na Monicu Goldsteinovú prichádzajúcu zdola po druhej strane v skautskej uniforme. A okrem toho mi dával zabrať pozliepaný bok. Ku koncu týchto krátkych výletov bol akoby prepchaný miliónmi črepiniek rozbitého skla, vraj zázrak modernej medicíny. Najživšie si spomínam, ako som si tesne pred zaskučaním pneumatík veľkého auta pomyslel, že madam veľkomožná pani Fevereauová musí žiť v úplne inom svete ako ja, vo svete, kde sú reflexy a reakcie spomalené na polovičné obrátky.</p>
<p>Vtom zapišťali pneumatiky, ku ktorým sa pridal dievčenský vresk: <emphasis>„</emphasis><emphasis>GANDALF, NIE!</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>Na okamih som ostal paralyzovaný čistou a akoby nadprirodzenou víziou žeriavu, ktorý ma temer zniesol zo sveta, keď sa zvalil na pravú stranu mojej dodávky a keď môj starý známy svet razom pohltila oveľa jasnejšia žltá, akú malo auto pani Fevereauovej, a zatemnili ho veľké čierne písmená, ktoré sa neustále rozširovali a predlžovali.</p>
<p>Do toho zavrešťal aj Gandalf a moja vízia, ktorú by doktor Kamen bezpochyby nazval <emphasis>znovunadobudnutá spomienka </emphasis>zmizla. Až do toho októbrového popoludnia pred štyrmi rokmi som netušil, že aj pes vie vrešťať.</p>
<p>Rozbehol som sa nemotorným krabím behom. Červenou barlou som sa podopieral o chodník. Som si istý, že keby sa na mňa niekto pozeral, musel by sa popučiť od smiechu, ale nikto mi nevenoval pozornosť. Monica Goldsteinová kľačala uprostred ulice vedia svojho psa, ktorý skončil pod obrovskými kolesami hummera. Jej mŕtvolne bledá tvár kontrastovala s tmavozelenou farbou skautskej uniformy, cez ktorú jej visela šerpa plná medailí a vyznamenaní. Jeden konček šerpy na–siakol Gandalfovou krvou. Pani Fevereauová napoly vyskočila, napoly vypadla z komicky vysoko položeného sedadla mohutného auta. Z domu Goldsteinovcov vybehla Ava Goldsteinová a kričala meno dcéry. Blúzku mala do polovice rozopnutú a bosé nohy.</p>
<p>„Nechytaj ho, zlatko, nechytaj ho,“ vravela pani Fevereauová. V ruke stále držala cigaretu a nervózne si z nej poťa–hovala. „Mohol by ťa pohrýzť.“</p>
<p>Monica si ju nevšímala. Pohladkala Gandalfa na boku. Pes po jej dotyku opäť zavrešťal – nepreháňam, išlo o <emphasis>vreskot </emphasis><emphasis>–</emphasis> a Monica si zakryla dlaňami tvár. Začala prudko kývať hlavou. Vôbec som sa jej nečudoval.</p>
<p>Pani Fevereauová chcela siahnuť na dievča, no nakoniec sa stiahla. Ustúpila o dva kroky dozadu, oprela sa o vysoký bok svojho trápneho žltého dopravného prostriedku a zdvihla hlavu k modrej oblohe.</p>
<p>Pani Goldsteinová si kľakla vedľa dcéry. „Zlatúšik, och, zlatúšik, prosím ťa, ne…“</p>
<p>Gandalf zavyl. Ležal na ulici v mláke krvi a vyl. V tej chvíli som si spomenul na zvuk, ktorý vydával žeriav. Nie ten píp–<emphasis>–</emphasis><emphasis>píp</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>píp </emphasis>zvuk, aký mal vydať, keby fungoval výstražný alarm, lež vibrujúce zakoktávanie jeho dieselového motora a buchot jeho častí dopadajúcich na zem.</p>
<p>„Odveď ju dnu, Ava,“ povedal som, „odveď ju do domu.</p>
<p>Pani Goldsteinová položila ruku okolo dcérinho ramena a zdvihla ju na nohy. „Poďme, zlatúšik, poďme domov.“</p>
<p>„Nie bez Gandalfa,“ kričala Monica. Mala jedenásť a na svoj vek bola predčasne vyspelá, no v tých okamihoch sa zmenila na trojročné dievčatko. „Nie bez môjho <emphasis>psíka.</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>Šerpa, do štvrtiny presiaknutá krvou, sa jej prilepila na sukňu. Po lýtku jej stekal dlhý pramienok krvi.</p>
<p>„Choď dnu a zavolaj veterinárovi,“ prihovoril som sa rozrušenému dievčatku. „Povedz mu, že Gandalfa zrazilo auto a že musí ihneď doraziť. Ja zatiaľ pri ňom počkám.“</p>
<p>Monica na mňa vypleštila viac než šokované oči. Boli pomätené. Napriek tomu mi nerobilo ťažkosti hľadieť do nich. Mnoho ráz som videl podobné oči v zrkadle.</p>
<p>„Sľubujete? Čestné slovo? Na vašu česť?“</p>
<p>„Sľubujem na vlastnú česť,“ odvetil som. „A teraz utekaj, Monica.“</p>
<p>Odišla. Pred schodmi do domu sa ešte raz obzrela a zafňukala. Ja som si pomohol nárazníkom hummera, o ktorý som sa pridržal, a kľakol som si vedľa Gandalfa. Zohýnal som sa ako vždy bolestivo, prudko natočený na ľavú stranu, pričom pravé koleno som ohýbal len toľko, koľko bolo nevyhnutné, a ani o centimeter viac. No i napriek tomu som zo seba vydal tiché zaúpenie a kládol si otázku, či sa mi podarí bez pomoci znova vstať. S pomocou pani Fevereauovej som rátať určite nemohol. Postavila sa na ľavej strane vozovky, doširoka roztiahla dlhé nohy, potom sa prehla v bokoch, akoby sa klaňala nejakému veličenstvu, a vyvracala sa do jarku. Pri vracaní odťahovala za seba ruku s cigaretou.</p>
<p>Obrátil som pozornosť na Gandalfa. Auto mu zmasakrovalo zadnú časť tela. Rozmliaždilo mu chrbticu. Spomedzi zadných láb mu pomaly vytekali výkaly a krv. Obrátil oči smerom ku mne. Zbadal som v nich hrôzostrašný prosebný výraz plný nádeje. Vyplazil jazyk a olízal mi vnútornú stranu ľavého zápästia. Jazyk mal suchý, drsný a studený. Gandalf určite skape, ale možno nie dostatočne rýchlo. Monica čoskoro opäť pribehne, a ja som nechcel, aby aj jej olizoval zápästie, keď si k nemu znova kľakne.</p>
<p>Pochopil som, čo treba urobiť. Nablízku nebol nik, kto by ma pri tom videl. Monica s matkou boli v dome. Pani Fevereauová stála otočená chrbtom. Ak by niekto na našej malej ulici pristúpil k oknu alebo vyšiel na trávnik pred svoj dom, nedovidel by na mňa, ako sedím s pravou nohou neprirodzene vystretou vedľa zdochýnajúceho psa, lebo nás zakrýval obrovský hummer. Nemal som veľa času, doslova len zopár minút, a ak by som pridlho váhal, premárnil by som ich.</p>
<p>A tak som ľavou rukou nadvihol vrchnú časť Gandalfovho tela a okamžite som sa preniesol na stavbu na Sutton Avenue, kde sa spoločnosť Freemantle chystala vybudovať štyridsaťposchodovú budovu banky. Sedím v dodávke. Pat Green z rádia vyspevuje <emphasis>Vlnu za vlnou. </emphasis>Náhle si uvedomujem, že žeriav je priveľmi hlučný, hoci nepočuť žiadne varovné signály, a keď sa pozriem napravo, vidím, že svet za oknom auta zmizol. Namiesto neho vidím žltú farbu. A vznášajúce sa čierne písmená značky žeriavu LINK–BELT. Rútia sa na mňa. Vykrúcam volant dodávky doľava. Lenže už je neskoro. Padajúci kov prehlušuje pieseň v rádiu a mliaždi vnútro dodávky sprava doľava, pričom kusy žeriavu vnikajú dnu, zužujú mi priestor, <emphasis>životný </emphasis>priestor. Dodávka sa prevracia. Skúšam sa dostať k spolujazdcovým dverám, ale nemôžem. Mal som sa k nim vrhnúť hneď na začiatku, lenže príliš skoro začalo byť príliš neskoro. Svet predo mnou sa stráca v neprehľadnej pavučine miliónov pukliniek, na ktorú sa zmenilo predné sklo dodávky. Potom sa stavba opäť objavuje, keď predné zrkadlo povolí, <emphasis>vyletí </emphasis>von prehnuté v strede ako hracia karta. Moja pravá ruka robí posledné pohyby. Sotva počujem sirénu nad motorom žeriavu, ktorý sa stále približuje, preráža dvere spolujazdca, stláča priestor pred spolujazdcovým sedadlom, ničí palubnú dosku, triešti ju na množstvo plastových úlomkov. Haraburdy z odkladacej skrinky poletujú vo vzduchu ako konfety, rádio tíchne, môj obedár búcha o písaciu dosku s klipsou a vtom prichádza nápis LINK–BELT. Tie slová sú rovno nado mnou, mohol by som vyplaziť jazyk a oblízať ich. Začínam jačať, lebo práve v tej chvíli cítim obrovský tlak. Najprv mi čosi pritláča ruku k boku, potom ju mliaždi a drví. Lono mi zapĺňa kaluž horúcej krvi a počujem, že sa niečo láme. Pravdepodobne moje rebrá. Znelo to ako pukanie kuracích kostí pod podrážkou topánky.</p>
<p>Gandalfa som pevne zvieral v náručí a po rozume mi behali slová <emphasis>Prisuň toho priateľa, sadni si na toho priateľa, sadni si na toho pojebaného KAMOŠA, ty tupá mrcha!</emphasis></p>
<p>Vzápätí sedím na soličke, na pojebanom <emphasis>kamošovi, </emphasis>som doma, ale v rozbitej hlave mi stále zvonia všetky hodiny sveta a ja si nedokážem spomenúť na meno bábiky, ktorú mi doniesol doktor Kamen. Jediné, čo mi napadá, sú chlapčenské mená: Randall, Russell, Rudolph a dokonca aj meno posratej rieky Phoenix. Keď Pam vstupuje do izby s obedom na tácke, na ktorý nemám chuť, štekám na ňu, aby vypadla, aby mi dala päť minút, nech sa upokojím. <emphasis>Dokážem to, </emphasis>opakujem stále dokola, lebo mi to Kamen kázal, čo pôsobí ako varovanie, ako <emphasis>píp</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>píp</emphasis><emphasis>–</emphasis><emphasis>píp, </emphasis>ktoré upozorňuje moju ženu, aby si dala pozor. Ale namiesto toho, aby odišla, berie z tácky servítku a chce mi utrieť pot z čela, a zatiaľ čo mi ho utiera, chytám ju za krk, pretože v tej chvíli mi pripadá vinná za to, že si nedokážem spomenúť na meno svojej bábiky, a aj za <emphasis>všetko </emphasis>ostatné vrátane približujúcich sa písmen značky LINK–BELT. Chytám ju ľavou rukou, na tvoje veľké šťastíčko, <emphasis>muchacho. </emphasis>Chvíľu sa ju pokúšam zabiť a, ktovie, možno sa mi to skoro podarilo. Čo viem naisto, je, že radšej si spomeniem na všetky možné nehody než na pohľad v jej očiach, keď sa metala v mojom škrtiacom zovretí ako ryba nabodnutá na harpúne. Potom mi napadne: <emphasis>Bolo to ČERVENÉ!, </emphasis>a pustím ju.</p>
<p>Držal som Gandalfa v náručí, ako som kedysi držal svoje maličké dcéry, a myslel som si: <emphasis>Dokážem to. Dokážem to. Dokážem to. </emphasis>Cítil som, že jeho krv mi presakuje cez nohavice ako horúca voda, a v hlave mi zaznievalo: <emphasis>Hýb sa, úbožiak, ťahaj z auta.</emphasis></p>
<p>Držal som Gandalfa a rozmýšľal, ako sa človek cíti uväznený zaživa vo vraku dodávky, keď mu dochádza vzduch, keď jeho telo opúšťa život, keď mu z nosa a úst tečie krv a keď tie pukajúce zvuky, ktoré začul tesne pred stratením vedomia, sú zvuky jeho lámucich sa kostí: rebier, ruky, boku, nohy, lícnej kosti a posratej lebky.</p>
<p>Držal som Monicinho psa a zúfalo triumfálne si myslel: <emphasis>Bolo to ČERVENÉ!</emphasis></p>
<p>Na okamih ma tá červená celkom pohltila. Zvieral som Gandalfov krk v ľavej ruke, ktorá teraz vykonávala prácu za dve, a to veľmi silno. Ohýbal som ju tak pevne, ako som dokázal. Tak, ako keď som ju posilňoval s päťkilovou činkou. Potom som otvoril oči, Gandalf už nevyl, pozeral kamsi dohora, za moju hlavu, za oblohu.</p>
<p>„Edgar?“ Prišiel Hastings, starec bývajúci dva domy od Goldsteinovcov. Na tvári sa mu zračila hrôza. „Už ho môžete pustiť. Ten pes je mŕtvy.“</p>
<p>„Viem,“ povedal som a uvoľnil zovretie ruky. „Pomôžete mi vstať?“</p>
<p>„Nie som si istý, či to zvládnem,“ odvetil Hastings. „Mám pocit, že by som nás oboch zvalil na zem.“</p>
<p>„Tak choďte pozrieť Goldsteinovcov,“ navrhol som.</p>
<p>„Bol to pes tej malej, však?“ spýtal sa. „Nebol som si celkom istý. Dúfal som, že…“</p>
<p>Pokrútil hlavou.</p>
<p>„Bol jej a ja nechcem, aby ho takto videla.“</p>
<p>„Samozrejme, ale…“</p>
<p>„Ja mu pomôžem,“ ozvala sa pani Fevereauová. Už vyzerala trošku lepšie. Odhodila cigaretu. Natiahla ruku, chcela ma chytiť pod pazuchy, no vtom zaváhala. „Bude vás to bolieť?“</p>
<p>Bude, ale vždy lepšie, akoby som mal zostať takto. Keď Hastings vošiel na chodníček k dverám Goldsteinovcov, zaprel som sa o nárazník hummera. S pomocou pani Fevereauovej som sa dostal na nohy.</p>
<p>„Asi nebudete mať niečo, čím by sme mohli prikryť toho psa?“ opýtal som sa jej.</p>
<p>„A viete, že mám? V aute je stará deka.“</p>
<p>Vybrala sa okolo auta k jeho kufru, bude to dlhá štreka vzhľadom na veľkosť hummera. Potom sa vrátila. „Vďaka Bohu, že skapal, skôr než sa vrátilo dievčatko.“</p>
<p>„Áno,“ súhlasil som. „Vďaka Bohu.“</p>
<p>„Hoci na to zrejme nikdy nezabudne, však?“</p>
<p>„Nuž,“ začal som, „pýtate sa nesprávneho človeka, pani Fevereauová. Ja som iba bývalý podnikateľ na invalidnom dôchodku.“ Lenže keď som položil tú istú otázku doktorovi Kamenovi, bol prekvapujúco optimistický. Odvetil, že zlé spomienky vyblednú ako prvé. Napokon sa stratia a do mysle prenikne nové svetlo. Povedal som mu, že hovorí samé magoriny, a on sa len zasmial.</p>
<p>„Možno <emphasis>sí, </emphasis>možno <emphasis>no,</emphasis><emphasis>“</emphasis><emphasis> </emphasis>dodal.</p><empty-line /><p><strong> </strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p><strong> </strong></p>
<p><strong>DROBEC</strong></p>
<p><strong>STEPHEN</strong></p>
<p><strong>KING</strong></p>
<p>píšuci pod pseudonymom</p>
<p><strong>RICHARD BACHMAN</strong></p>
<p>Z anglického originálu Blaze (Scribner, A division</p>
<p>of Simon & Schuster, Inc.; 1230 Avenue of the Americas,</p>
<p>New York, NY 10020) preložil Alojz Keníž.</p>
<p>Redigovala Darina Maláková.</p>
<p>Obálku navrhla Viera Fabianová.</p>
<p>Technická redaktorka Elena Benková.</p>
<p>Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava, v roku 2008</p>
<p>ako svoju 2 707. publikáciu.</p>
<p>Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.</p>
<p>Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.</p>
<p>ISBN 978–80–551–1795–9</p><empty-line /><p>[1] Predpokladám, že ste ako ja a len výnimočne zasadnete k obedu či desiatej bez rozčítanej knihy.</p>
<p>[2] Len s jednou výnimkou: Bachman pod pseudonymom John Swithen publikoval jeden drsný kriminálny príbeh s názvom <emphasis>Piata Štvrtina (The Fifth Quarter).</emphasis></p>
<p>[3] Práve čerstvo vytlačený. Som s ním veľmi spokojný.</p>
<p>[4] Po <emphasis>Mužovi na úteku </emphasis>nasledoval ďalší Bachmanov román <emphasis>Kliatba (Thinner)</emphasis> a nečudo, že ma odhalili, keďže ho v skutočnosti napísal Stephen King – ani falošná fotografia na obálke nikoho neoklamala.</p>
<p>[5] Som presvedčený, že som jediný autor v histórii americkej literatúry, ktorého kariéra sa začala na papierových vreckovkách; táto časť môjho literárneho odkazu je, zdá sa, zachovaná.</p>
<p>[6] Podobný typ reakcie v mojom prípade sprevádza čítanie <emphasis>Prostého človeka</emphasis><emphasis> </emphasis><emphasis>(Everyman) </emphasis>Philipa Rotha a <emphasis>Nešťastného JudaThomasa </emphasis>Hardyho. V istej chvíli pri čítaní týchto diel ma vždy čosi rozosmeje a ja začnem mávať rukami a kričať: „Sem sa s rakovinou, sem sa so slepotou! To sme tu ešte nemali!"</p>
<p>[7] V skutočnosti nikdy nebol v zásuvke, lež v kartónovej škatuli.</p>
<p>[8] Je na nej žena s nepokojným pohľadom, ktorej podľa všetkého čosi horí v nohavičkách.</p>
<p>[9] A keď tak nad tým uvažujem, bol to aj návrat k starým dobrým paperbackom.</p>
<p>[10] Počas kariéry sa mi podarilo stratiť dva dobré rozpísané romány. Prvý, <emphasis>Pod klenbou (Uder the Dome), </emphasis>mal iba päťdesiat strán, keď mi zmizol, zato druhý, <emphasis>Kanibali (The Cannibals), </emphasis>ich mal až dvesto. Ani z jedného som nemal kópie. Stratil som ich pred érou počítačov. V prvej fáze písania som nikdy nepoužíval uhľové papiere, videlo sa mi to tak trochu zbytočné.</p>
<p>[11] A že ide o poctu románu <emphasis>O myšiach a ľuďoch, </emphasis>je temer neprehliadnuteľné.</p>
<p>[12] Bombastickosť, neviazanosť a živelnosť.</p>
<p>[13] O nadácii The Haven Foundation sa môžete dočítať na mojej internetovej stránke.</p>
<p>[14] Nepozdávalo sa mi nechať vyrastať Claya Blaisdella v kontexte<strong> </strong>(povojnovej) Ameriky po druhej svetovej vojne, ktorý mi prichodil príliš starodávny, hoci v roku 1973, keď som ten román súkal z rukáva v obytnom prívese, kde sme vtedy žili so ženou a dvoma deťmi, mi to asi neprekážalo.</p>
<p>[15] Ak<strong> </strong>by som <emphasis>Drobca </emphasis>písal<strong> </strong>dnes, určite by som doň musel zahrnúť mobilné telefóny a ďalšie technické výdobytky súčasnosti.</p>
</section>
</body><binary id="_1.jpg" content-type="image/jpeg">/9j/4AAQSkZJRgABAQEAYABgAAD/2wBDAAEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQE
BAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQH/2wBDAQEBAQEBAQEBAQEBAQ
EBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQEBAQH/w
AARCAAtAE0DASIAAhEBAxEB/8QAHwAAAQUBAQEBAQEAAAAAAAAAAAECAwQFBgcICQoL/8QA
tRAAAgEDAwIEAwUFBAQAAAF9AQIDAAQRBRIhMUEGE1FhByJxFDKBkaEII0KxwRVS0fAkM2J
yggkKFhcYGRolJicoKSo0NTY3ODk6Q0RFRkdISUpTVFVWV1hZWmNkZWZnaGlqc3R1dnd4eX
qDhIWGh4iJipKTlJWWl5iZmqKjpKWmp6ipqrKztLW2t7i5usLDxMXGx8jJytLT1NXW19jZ2
uHi4+Tl5ufo6erx8vP09fb3+Pn6/8QAHwEAAwEBAQEBAQEBAQAAAAAAAAECAwQFBgcICQoL
/8QAtREAAgECBAQDBAcFBAQAAQJ3AAECAxEEBSExBhJBUQdhcRMiMoEIFEKRobHBCSMzUvA
VYnLRChYkNOEl8RcYGRomJygpKjU2Nzg5OkNERUZHSElKU1RVVldYWVpjZGVmZ2hpanN0dX
Z3eHl6goOEhYaHiImKkpOUlZaXmJmaoqOkpaanqKmqsrO0tba3uLm6wsPExcbHyMnK0tPU1
dbX2Nna4uPk5ebn6Onq8vP09fb3+Pn6/9oADAMBAAIRAxEAPwD+/YAYHA6DsKXA9B+QoXoP
oP5VDP8AdY4JwhIUcFiMkKDzgsRtBweSOD0oATj0X/vlf8KnwPQfkK/mk/YE/wCCz37Q/wC
2B/wU4+O37Evjb9mLSPh38P8A4d2XxA/s7xFYzeLo/HXgw+BPFj6Fu8ef24F0DWI/FT4e2e
00Hwy0JKBJNfAw39Knt1x/Lpnt/SgCfA9B+QowPQfkKgooAnwPQfkKMD0H5Cot+zIIJxnp2
/8Aren40zK5xvTOcY3rnPTGM5zntQBYwPQfkKY4AxgAdf6VHUknb8f6UAPH3R9B/L8f5Gvy
c/ay/bS8VfALX/ifJqVhqUHw5+F/gu58X61r9jF8J/C0CapaaXouvw6Bc+KviT8Vob2/i8R
6JL4lktLfw/8AByR7vXtIe2XxJo7aJcnVv1jHQfQfyr+Yr/g53/as8L/s5/sKan8HfD/9n2
Xxi/bF1218DadP9lt5dXXwV4N1bStZ8ba7C0qM6xxwS6d4ZUqQI38YoAfnOQD4K/4IWfFb9
ov9tD9rf9rD/gqR+1N8TNab4ZfBn4T6v8KtI1dLKz8GeFL2Se4fxnfxXOkeDo2W80f4ZaAC
lzPOXkuLrWF8TmQoyGug/wCCYf8AwW0+Of7Sn7Qn7WX7QP7VP7S3gP4YfsR/AYJceEvg+3h
Lwpo3jHxff/E7xDq2gfCfRdDvGRviH4g/sZdG1iSeMazr6zeI9V0SHMYYbeV/ae8M/ED/AI
JXf8G+Hwr/AGXvAOjak37QX7X1wtr8VpfB+npqur6fY/EqOTxd8Sm1xX0jXpNSe38FJpHwc
dokjHn3cYikJUgfMv7TP/BDq/8Ahl/wQ++BPxl8E/DBm/bB+Hktj+0P+0HcWcFwPGms+B/G
+nee3hIWS7VeP4V6NH4OuH8OCLzoptN8VSRHz9XmGoc4H92Xhaz1u4kn8WeINWdbnWLLTob
bwxA0k2n6Bpw1TV54Z2i3vt8RTWmrwaT4l1fmNRpKSIkQVmr8UIP+Cv3hX4yf8Fi/g7/wT8
+AurWevfD/AMHaT8W5vjl460m603UdK8RePdD+H2oa5oHhjQdYtpJIrrSPDO3VG8WeWCw8U
C3tM50WVm9C/ZX/AGiv2o/22v2G/wBmHV/hDosnwj+KQuPh14a/aa1z4z+CvFvhqXwxH8MF
0XVPiJ4f8M+CNY0Pw9feI7j47eH2XQ9M8ReHtce08LeGvEV/qkkh8RaBLoo/DP8AYt/YM/a
N/Zu/4ODvG3xW1j9mTVfBX7PPhy5+NPiPS/E/wh+H+oab8DY9J1/4Ra5caJpngp5A01090d
XOj3Gi+Y87+MGdWLHIroA1P+Dlf9uv4r6f+1n+y5+xH+z5+0B4s+Duo2K6V4u+L+r/AA++I
l74Pktta+K3iDRfDngbRPGev6RqqHw9F4d0jSbzxDN4buVWYaF4v0XxXlrZkc/OP7evw1+H
vxk/4KU/sQf8E+f2CPiD4qm8N2uieDofj98Yfhd8XPEfjjUdfuNf1SOXxr411zxjo3iHxHB
Dr3hjQdHluJtakCxxeJtb+zuFChR9p/8ABLn9gn49/tUf8FUf2wf+Ch37dn7Pvivwh8PtXv
8Axzb/AAk8GfHTwxptpqOuHxqy+EfB6poVypB0b4Z/CLSG0NbiT98tzq8MsZ8yIbfVv+CHX
/BPr9ob/gnx/wAFFP8AgoD4I8ZfAnXdL/Z98ZIH+Cnxs1a28O6jot3oui+M9XuPB+ieGdVG
strCzaj4d8W6nJ4pX+wooxLoUSSuoCMebEqzjtv/AO3L7v8Ah0bLT1S6dXp21001tsz+rzw
roFv4Y8N6H4ctJrye08P6HpOh21xqFybzUbiLQ4EtlkupGLefPKsYaSUtudiSVXgV08nb8f
6VEBjHTj0/XHTrUsnb8f6V0LZeiMR69B9B/KsHVPDHhvW7iG41rQtG1i4tlcWz6rplhqL2y
ymMyi2e8t5nt1laKJpRCyCQxRs4YouNvfjjGccdfTj0o3/7P6//AFqYGRPoGjXQjF3p+nXY
i/1Iu7GzuhDyCRCJ4ZBECQCRHtBIBPQY0pLSCWN4ZYopYZEaOSGSJHikjcBWR4mBR0ZQFKs
pUqAMYAAl8z2/X/61Hme36/8A1qAGCCNQqqqKqfcVECKp55VVwFOCRkAHBIzijJ9T+Zp/me
36/wD1qPM9v1/+tQA8gHqAevUA9Rg9fUcH1HFQHBxkA46ZAOMgg4z0yCQcYyDg1J5nt+v/A
NajzPb9f/rUWT3QElRydvx/pR5nt+v/ANaj7/tj8ev5elAH/9k=
</binary><binary id="_0.jpg" content-type="image/jpeg">/9j/4AAQSkZJRgABAQEAYABgAAD/2wBDAAUEBAQEAwUEBAQGBQUGCA0ICAcHCBALDAkNExA
UExIQEhIUFx0ZFBYcFhISGiMaHB4fISEhFBkkJyQgJh0gISD/2wBDAQUGBggHCA8ICA8gFR
IVICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICD/w
AARCAMjAjgDASIAAhEBAxEB/8QAHwAAAQUBAQEBAQEAAAAAAAAAAAECAwQFBgcICQoL/8QA
tRAAAgEDAwIEAwUFBAQAAAF9AQIDAAQRBRIhMUEGE1FhByJxFDKBkaEII0KxwRVS0fAkM2J
yggkKFhcYGRolJicoKSo0NTY3ODk6Q0RFRkdISUpTVFVWV1hZWmNkZWZnaGlqc3R1dnd4eX
qDhIWGh4iJipKTlJWWl5iZmqKjpKWmp6ipqrKztLW2t7i5usLDxMXGx8jJytLT1NXW19jZ2
uHi4+Tl5ufo6erx8vP09fb3+Pn6/8QAHwEAAwEBAQEBAQEBAQAAAAAAAAECAwQFBgcICQoL
/8QAtREAAgECBAQDBAcFBAQAAQJ3AAECAxEEBSExBhJBUQdhcRMiMoEIFEKRobHBCSMzUvA
VYnLRChYkNOEl8RcYGRomJygpKjU2Nzg5OkNERUZHSElKU1RVVldYWVpjZGVmZ2hpanN0dX
Z3eHl6goOEhYaHiImKkpOUlZaXmJmaoqOkpaanqKmqsrO0tba3uLm6wsPExcbHyMnK0tPU1
dbX2Nna4uPk5ebn6Onq8vP09fb3+Pn6/9oADAMBAAIRAxEAPwD5x+7Qv/fNFO21JQ5erVIq
/LUartpw+9QBLTxnHzVHtp1ICReKdu9elR0769KCyYMMDFOVqhHTinD7poAmDc04Nz92oB0
pw/3qAJi3NOUjt1qOgUEEpJzzQODmm0oOBQUSFvlFJnIpucc0E5waBjiaXdimHrRQBIG4pc
5pi9KT+KgCVWIPFG44yabQelAD92QKFbDU0HApcg/WgZKrHPt9KXIJOMVEM96WoYiQ9ulOG
Mc4zUS06gCQFgD6UgwDxTRRnFUgHjvS9ajAx3xT/wAc1LGPVs0E9KjbPGKUZxzQBKDgUFuK
YMd6Xn8KAFAJORTtwHHemCloAk7ZpM+tIBmgnIzSAcCM8UpPFMByaWgAJ4pQflpKKADNKDz
SdaMYoAcDzT88ioutS9ABQA7NFApfloYCYozg4paWhAJmiinUwFUVJiohuz92paAFzTlNN/
ipy/d+7QA5Tupc/T8qRfvUfeoAcp+Xt+VP3/T8qYtOWgB2Pp+VOA/zimj7tOWkAuX9vyoyx
44opRQAKT/d/SpAfp+VNHWnDrQA9QcHpRQPun5u1FMDyT7tOWo1py1oZklOWm1Iv3qAHKKc
OtNH36PWkBJTlPBpg6in4zTAcrU4dCd1RhWwaev3RSAUdKdR2o20FC5AAp45HFR4py0Ejic
YpQcn72KQdqVdueaAHjvzmjOBR9KAeSKChRyKWmqdhpV3Y4oGLTl6U35qTnPNAD84ozmmnr
ThQAtHQ5pRR3oAU9M+tOHQUlKvWoYxT2pV70o6mg9RQIUZ7Y/Gl+X2z7UAZFBGAeKADnvTl
OKjDoBy6/TOKdkEcfzoGPJzS9qZx3OKMjs1AD/XnFKv1zSAnHrRy38Q+lAh/HelAUrTOx5F
K38PzUDQ7AHSjGaYSARyKC2TwRQA/OOKN1AORgqPrTDhTt9aAHhvlNKG5qPeBxkfnSdeQR+
FAEwIJ5pDtzxTR0pwBz0oAkC/7VOHWmFWUjjGe9PAyMbqAH4wCaCcgD1pVV26AkDuKCjAZ2
t+VFrgJ0OKdTaOc9Vo5QtcdR9KMg/exT1KkkZWi1gtYRenHWnDpTQVUnkU4c/doAcvFC/eo
peO7hfxoAetOqNWp9AC/wAXzNTh92o/+BU5f71AElPpitT6ABd1LQKcF4NAB049acq01V5+
9TgcHFAWuPHQ/NRSg8fhRQHKeQr96nVGpWpFrQzJF604daZSj/ZoAnpV71HuqRaAHDrU0ET
TSLGo5f5fxzxSW1vLczpbxLmVzhUyB+PPFd/pPwy1u5aKSXUbCzc4KqJDNIOf7sYI/MirhG
8ryLOs0r9n/V9Q8OJq9zrNvbzSR+YluIyxIxnkg8GvINQsZNP1G4sZsGSFijbemQe1fX1ho
Wt6J4KkXWfGsr2ccJB8i0WN1XH3SWyRXh3g/wCGE3xD1TUbyC9bT9PikOJZQZTJ7detDXtJ
uLS0G42PKcUYr0HxT8N20fxXF4b0S7l1u7I3SGKLYEHcc9Me/FYPiDRdL0LZYx6wNQ1Ac3C
wKDDAfQH+I1Huk8pzoXmngKM12PgjwDq3jO/aK2UwW0XzTXDLwgHp71iXWkvB4im0yLMjLK
YlwOW54q/Zu9hmUBxS4NfR6/BnwZongsa14ikvZLiODzZVjm8sEkZ2ijwR8LvAfizw6dXk0
jUrGFnKx770sWX+9TcIJXbHys+cRwKWuo8d2GhaX4vvNO8OmQ2kB2ZkbcSw68n3rljyx7c8
1jdPVCFooU9qTGDTAUdaORznApTSDrQAoIB65pxamiloAcDkUtMHWpMZoABRRjBpwxjnrUM
AHSnp3pgznmniqQxWLBflySeMDqfYV6h4N+Beu+KLaPU/EF42i2EmCkKJmV19eeB+NVvhH4
bt9f8AHVubtPMgs188qRkEjpmvrGeRLWzaVjtSJMkKOw7CtYyUVdblcrkeRw/s5fD2OAJKd
Tnk7yNclWP4DiuZ8R/s5i1ikufCOtzO6jItbsA7vYP6/Wp9Y+O+rW2uSRWFhapYQuV2SKS7
gdea9q8Na3B4j8P2uqWwCpOoOwchT6VksVJ6SD2cUfJnhLwBF4k8Ynwzrr3OnMu4SCIDcpH
1r1qL9mrwiFJk17V5CR1JjGP0rZ+Jfm+ENWsvGum2MUtwoMMiy5VWz0yRXHR/tBa0xVG0DT
gScMS8mVx+NV9ZcH7mxXIrG6v7NngwA79Y1Z/feg/pSr+zb4I76pqx/wC2i/4V69pF42o6R
a3jKqtNGshCdBnmuC+JPj/VPB01pHp9la3KzKXLThh/Km8TNak+zRw/ij4GeFPDvhy71bTb
vUJLmAAqJpF2nnviofBHwV8IeJvC1vrGpy6gbmUncIptqDnsKx9Z+NGt67pM+lz6dp8Uc6l
WKbyfwzXrvwgYSfDy3IIP7xgMnJHzdKhYmpLVorlikYS/s7fD8cl9SP1uMU8fs8/DwZPl6k
3/AG9mur+InibUfC3hw6jpscLy+YFxMCV/SvGG+PHjD7og09WzziMmiWKqJ2URKCZr+O/g7
4R8L+F5tU0VLwXCOP8AW3JdQD14NZHwz+GHhTxlpt5d67FcyzQy+WPJnaMdPasnXfi34i8R
6XJpuoR2i2zj5/Ljw1ekfAaTdpOqIGztlX8sUlXnL3mtSuRJGh/wz78N+M2V/wDjeyUyT9n
z4dEfuoNSifHDLeOcfgTXoXii/utM8NX1/ZlRPDEWTcMjP0rxfQ/jjrR1yK01y3tZbWVtjt
EnlsuTjoOtVLE1FqxKCa0KHib4BXml20l54b1Z9RjUFja3agOB6Aj+tef+FtAtdS8ZWOi6z
DMIZJdkiByjA/3cjkdK+zoZY7i1SZOUZd6k9x2H5V4V4s0WLSvjRo97FEI4rmZXI9GrRz54
3FGNmdUPgZ8ODCB/Zl5jHT7bJ1/Ovn/xfodvoXiS9sLRGW2ik2xhiWIX6mvswAGPAPavlH4
oIyeOtQVhgb8j8qnnlJWZSiup0vwv+HnhTxboFzd63aSz3EcxVWjuXj+XHsa2/Gvwo8H6F4
VuL/R7C4huYyMPJcPICPxNXPgO6nQtSjH8M4/lXbfEaIv4E1AJyQM/rUQm/hDljc8i+GPw9
8MeKtNvJ9ctJbiaGQKDHOyDGPQGvRf+FJ/DsJs/sm59ci7f/Guf+BzJ9n1Ze4kXP5V6X4qv
rvS/DV5fWDqlzDGWV2XIBzxx3qlWkrpDcEzkx8E/h2FP/EpuT9btx/WsnxF8IvBek+Hb+80
rT51uoYy0bPcs4H51wc/xj8bxzODfWvy/9OaVTvPi14v1O0ls7y8tmgnG1wlsq8Vm8RW2sS
oRTO78GfCnwTrPhi21DUNPnkuZM73S4ZR+hrI+I3wv0jw5pUWo+HoJo4VP75ZJWk/nXo/wp
uBc+ALRv4gSK6nXNMj1bRLrTpFyJYjj69q1p1W9GJxV9D4vRAJgr9K+iND+D3gDUdAtL640
+5eSaJZXZbp1y34V4VrenS6XrM9nKp3xuVPHpX1f4LlD+C9LZV4Nuo/SpcnCegcqtqfPvxN
8JaT4W1iK20eF4rYxbgskhkOfxrz2va/jav8AxNLSQ8boT/OvFvvfLTm76iaSWgtFFL/DWZ
I7NO/4DUf+zThQBIM5+9Uq9KhWpR0oAP8Ad60q8cmgdKctAEi/0opBt5z6UUgPH1qRahWpF
rUzJF+7Tlyv8VNWnCgCQfeqRe9RrnPUVIAMdaALFrL9nuI5hk7WB4619C/C7xBP4p16306L
TZPs1su6aWa4JA9MIoCj8c185oBuBJzXtnww+JXhDwLoU6Xlpez6lcth2hXgADgZNNtJcxp
GR6R8a/ETwaXa+F7FibzUWCuinPyZ6H3Ndb4csLHwB8OYRd7YhCglnccHceTXzqPiTpV98U
P+Et16xubizhbdBboyhlx0znir/wARvjMnjLRo9J0zSp7C23bpTNIrGQdgNtYczjFKO739D
S8Xqe0654Usb7wFqdxoUkqXmoxmaS6DfvJu4TPZa+Z/C3gvU/EOtTQCJobW1Ja6mKFhEo9A
OSfQV3vhD46jw54aTRtQ0O41Ixjb5iTKo2+hzXK698T9QvZdvhm2fw5ZtIZHjt5P3kr/AN5
2pxqpS0WopcrPp7wFbafbeCo4dL0ySwgAK7ZlKyyf7bZ55rxnwP4V/tn4x6hdzxg2unzvKx
x1OeB+dZ3hn496joWgrp15pTavcgsRc3Fwc81F4e+N0nhz7e9t4XtpZ7y4aaSV7hh1/h4HI
+tX7aSk20Ncp7d4xu/D2t6xZ+BtTluEa8UyfuJNuCOgP61n+Ptef4b+CLax0LSlntnQ26SP
JjyuPvV82X/jrV9R8bDxTIVW5EgkVASFAHbI5rpvF3xm1fxd4fk0e90Cyiic8SJK7MPwIrC
UpSik+oXiebTzy3U8k8zFpHYsxJzk5qIHIpvJxz2xSjgYroSsrGD3Fzg07rTB3p3pQMWim9
6dQMTODT85puM0dKAJF6UfxZpgpy0AOJzxTxjAB7UwHBp+eOooGGQOlOU803g9qAOaAPV/g
nrEGneNhbTyiP7VEY1JPftX1PcRpcW0kUgysgKsB3BGDXwZZ3M1rdxXVvIY5YmDI4PIPavq
r4a/Eyx8T2MWnajKlrq0S7SGbiUe3vWUm0y076HhfxK8IX3hbxLLvjJsp5N0M2OOf4c1haf
4x8TaXYrp9l4gvrW1XJMMcuAD+VfZOv8Ah/TPEmkSadq1os1vIuNvdD2I96+V/iB8MdV8Ez
tcRB73R2PyzqMtH7N/jWrpQqq4axOUvNd1S/yb6+uLkekshYflnFU4mHmhn6dagxkZHPv6i
pYiARnoDURio6IE76n214RZW8GaUyHI+zJ/IV5T8eh8umN7OK9N8BsH8CaUV6G3WvOfjyub
PTW/2nFIs+dwNxyOOa+p/gm+74eoB/DM386+WlxuI6V9P/A51bwM4HOLhh/KmRAt/GUD/hA
5pGIAWVTk18mSXtsJCRMvJP8AOvvDUtI0zWLJ7LU7GO8t35MUoyM+tcy3ws+G+4t/whWmHj
7xjbP860jyW13E27WR8dqVZdwOQe9fQXwAkX7Nq0Y6hkP6GvMviPodjonjK9tNOt0trVDlY
oxgCvRvgBLibWI8cYU1E/IuKaep7B4wj8zwfqY/6YNXxxN8l8COzCvtnU7BdU0y4sHdkWeM
oWUAkZ+teV2HwB0C31eO/u9dvb6OJgwhkRVUkHPbmrjFNasE7Hpug5Ph6yMhwfJX+Qrzb4j
MkfjrwxKTlhKuR+NesLHFb24XCpGq45ONqgda+dvGniSDV/idYtbPvhtbiOIMDkMdw5rJvl
drlxd2fRK/6sYBBNfLPxb8uLx1fK8qKcg/Mea+poeYUyM/Lmsu98L+HdRuXuL/AEO0u5nGG
eSLcTVw5dp7CPJ/gHNG2naqEKuolX5ge+K9H8eoX8EaoN3SPP61saboWj6IjR6XpkFgH5Ih
Xbu+tUfGKCTwbqgPTyTSSSbtsI8s+B5/0zWYu4KH+deo+NVDeDdU3naBCxya8p+CbFdd1ZO
xUH8jXukkUNxGY5kWRHGCjDIb6iiDXNqEj4cvbm3S6kH2mMEMf4qbEwdd4cMD/ED1r7Sbwn
4dYln8P2DE/wDTsv8AhXhXxj0aw07Xbb7DaRWqvFnZGoUce1afu23Yix6B8GZPM8BKP7srC
vSsV5b8E33+C5lH8Fw1d5q2pppl5YNM+yK4k8lvbPSueDsrlN3PFvjJ4cNrq0WsQqPLuRiT
A6N2r1b4eNv8BaWfSDb+tTeN9Ej17wndW5XdIi+ZH7tVf4dB08C2EbrtMYZdv41tPW0g6Hn
fxwjXzLKT+LYa8Kr6B+OMf+i6e+Ou5a+fqJO9mTLZBupy01eOtOyFqCA7+1PH3hTFp31oAk
HWphjHy1WHWrC0AKOtOpvelFAEqfd56YooUNz6YooA8dBFSLTQBTlrQxJBz0p3fNRr96pKC
h609etNH3acrA8UgHADPWnbj0xxTcU4Z9RQAq8depqTtiov4qf2NMB/VcUc9CaYvUU/vzSA
CTnpTvvKOOaB04pR0oKAZAzmnbhSZ4xSYxQMeOlLSDpS0AFFFJx1zzQA4Y69TRk+lAPHNLn
NAACcc0tIKcKAAdc04mkpVoAFp1FFADwcClBzTfSnAgHpQA4EAGrFpdTWlzHc20piljIKup
wQa1fDXgvX/GV61loLW4lRd7tO+0KK75/2dvFVpYS3t94msS9uhcwRK5LADOM4q/ZqS3Frc
7r4a/GCLUzDoviaQQ3f3I7rs3sa9jurS2v7N7W6gS4gkXDq2Crj2r4RdJLWdlYsrRt9MEGv
qH4M+MLrxDoMum3z+ZcafhN/qp6VzxTg7I3vfQ8l+KXw4/4RLUzf6aGk0u5fKgf8sT3X6V5
qnHBx3/Gvs34iabBqfgTUI5xkRR+YvsRXxtJHsnYcBs5xWrd9SXC2p9kfDd9/w30kjj9xj9
TXD/HmJG0axfP8bD9K6/4VSM/w10sv2jI/U1zPx1iDeGrVz/z2OPyqClufM2Dk7TX0x8Bpj
J4Uu4+P3dxj9K+aASGPHc19HfAFyfD2pR45WZf/AEEUCjud58QNRv8ASvBV7f6bdPbXMQBW
ROo5r5sm+Kfj4PgeKb7aOcjYMnP+7X0f8SED+AdTB7ID+tfHU5QTNlhx2JHrWc6cZ7od2ka
Gp6vfa1dPd6jO9xcP9+SQ5LfpXsHwBk/4m+qp/wBMlrw5WTHDD8DXs3wFbb4qv0J62+cfiK
tJJWRMG29T6Jvrn7JYT3WwP5MZfaehwK8Rufj7c29w8R8N22UJG77S3P4Yr2nUxnTLsdvKb
+VfFOs8alKP9o/zNJwUtS1tc9C8S/GXxBr9u9lEkOmW7j5ltyWdh7sf6VwmmTl9dsWLY/fp
9SdwrIX7mOwq5px239uwOCJV5/GpUeXQjn1PuK1O6ziJ/uD+VeEfFjxP4h0bxWYNN1q6tIB
GCI42CjP5V7pYHOl2zE5/dr/6CK+fPjcoHieNsdYBmqcFJWLTsdF8G/E+ua3qOowatqVxeK
kaupnOcc9sV6l4mUP4Y1JSMgwtkfhXhnwHYf8ACTagoYD/AEccfjXvWuL/AMSC9GM/uH49e
KVNWdim9TxL4MMR4s1FFOAYhx+Ne36w7x6NePG7I6xsQy9Qcdq8J+EB2eProbusDfL+Ir3r
Uhu0q4UjOYm/lVpJvVA3qfKF9428VwXboNevjtbAxIeBWJf65qeqyCTUryW6kXgGWTJxUOr
7U1GZSyj5un4mqIZTyME/Wk6STujNz1sfR/wLfd4YvE/u3Gf0rc+K++Pwetwhw8U6up9+1c
z8B2zpGqAHB84cf8BFdX8Uk3eArknsVP60qcbyaGbHgvXE8SeFLW+ZgzlQko9CODWvpunjT
7d7dECRb2YAdsmvB/gx4kNlr1xoVxJtiu+YwTxu9BX0OORRB3TQ5HkHxvQf2PYybT99l/Sv
nRvvV9J/GtD/AMIzaMf4Zj/6Ca+bG+9WstkZsKPb+H1ooqCR9LSUooAeg5qcDbyKij61P1F
ADevNKKMU5RjrQBLEQOp7UU1SMniikB44rU4NnpUIp6kVqYk6ketPWq6t7VKrUFE6mjp0qP
dTgc0gJFbipFye4qEA5pw60ATUvamDOO9PHSmA8dKWkHSnUigHSnDpTacvORQMUUuGPNN5H
GKUAkZoAXkdaUdaUDimsOeOKAHnrRSDpTh0oABRRilA4oATJzinjGOKbzngU78MUAKelFIQ
TSkYxQAq0vtSLnNLglqBij0p+eKaRgU4dBQB33ws8SR+HfG1tNOwFtcDyZM9AD3NfYMZjuL
dWyrRuuQRyCD/AI18Bg7QCOnfFep+CvjPr3heCOxv4f7Vsl+6HbEiD0U85rGcmnexqtVY7r
xd8Am1jWpdQ0LXItOSdi7wzoWAJ9MV33w7+Hll4A0Z7aG7e+u5jumuXUKT7AZ6VzFr+0D4R
liBnsNQgbqUIjbn6hqz9W/aD0xIJBo+hzvLjiS7dVQe/wApJqpYlSVlHUFBXuzsfipr1rov
gi7geRTcXY8uJM8nPU4r5FnbN0SMZJ/PFbniXxbqvifUWvtTujPIfuhT8iD0Arnd3ILDJzn
Pp61NNt6sJs+vfg+7P8M9OZz0LDH/AAKsn44Lv8G27ek/+NeSeFPjFrXhTw/FotppdpdQxE
lZJGbJyc9qPFvxa1PxdpK6be6fa28Ybduh3Zzj3qed3tYaszzhz82c19C/s+u39n6upbI8x
Dj8K+eXYF2Kng8A5ArsPB3xG1jwSt0mlW1pMLlgX86MtjH0IqpNJXSIg0mfXmraVaazpk+n
XyF7eddrhW2nH1rzh/gF8N5HLNYXjH1N0f8ACvPl/aB8VFBmx0zP/XJv/iqG/aA8V44stMB
/64sf/ZqFiakVZIqyZ22q/Az4e2WkXV5Z6ddCeGJnTNySMgdxiuI+CcTQfEK6jDZX7M3fpy
OKr3Px38V3NrLbS2umbJVKsVt2zg/8DritB8W6l4a1ltW0fyftDKYz56bxgnJOARQ685qzi
C5UfZd6N1jMPVGH6V8Ua+uzWLlfSU/zNd/J8d/GUsDQlNO+ZSCVtmzjv/Ea81vbw39zJO5y
8jF2IGBRGTa1QO3QqhscVYt2IkU5HDA1VAI7ZqRGKkEcYINX0M0fcmiuJNDsW4OYU/lXhnx
yX/if2j+sGP1rlrD4y+NbOzjs1u7VkjXapNvkgfgaw/EXjPVPFM6XGsPG0ka7V2IF/TNZRn
JOzNbxR2fwNJHjS5AIGbY8fjX0XqA3aVcjrmJv5V8Z+H/EWr+Gr77fo9x9nuGXYxKBxj8a7
F/jP4yNs1tNqFuNwwWMK5OfxpxlKMtg93c2vhWxT4nyIRjdFID+dfRLJG8RRwGVhghuhFfF
en+MNQ0fWBqelXwt7rBG8oHyD14rqU+NnjUgL/amSO/2Yf4VX71O8Yg2nsz3ub4VfD24laa
fwzbTOSSXZ3OSfo1Rn4UfDtF+Twrag9iJJMj/AMerwtvjV41wP+JqAf8Ar3XNIPjN42YYOr
BfrAo/pV+1rPTlItG+rPVvhVawWGseI7GBAipcgKgOdo+tdL8S4y/w+1DkcAH9a+brLx/4l
0u9ubnTNSa2num3zfIhEh9eRVzU/if4s1rT5LC/1QS27gBkEarn9KzUpxldxKaj0Oes7+XS
9cg1CFyksEm4YNfY/h3V4Nb0Kz1KBgUmjHfoT1r4nd98m7GK6fQviD4s8PWa2Gl6s0VoDu2
NGrDPoCRmolfm5ooFLm3PePjPGW8HQvx8sw/ka+YHysjV12s/ETxN4h08WOr332iENnYIgp
z9RXHu25q253JWYpW6DlB9aBTSSnTmpF7e3Wi9iGOALVJimrThRe4h6VKvWolqUUAOp3XB9
KYKUd6AJlwenpRTU46elFIDxanrTKVa1MSReevFSKreoqOploAWpFGOaatPHWgY+nrG/p19
s0ijNewfAew0+88eeRfWcF2n2d22zxhwD64NXCKluM8jELj+E/iKmWKTAOxj24FfoMmh6Mn
EekWSY/uwKP6VOunWKjC2cAx6Rj/Cq/ddjTkPz1Fvc4GIJDz/AHam+xXrA7bKZs8AKhzX6E
C2gX7sMY+iinFBjAAxj06VLlTtsHIfnlJHJE4WVCjdMEYpoT8x3r0D4sQRxfEjVCoyTNkn8
K8/HynrxWUZKS0BrlA9acv3RSEZOacoycE4qhDgOMkflW5ZeCfGWowJcWPhfU7iBxlJEgYq
w+uK6v4VeA5vF/iWOWeLbplowkuHI4cDoo/GvsOGCO3hSGFFjjjUKqrwAB0ArW0YK8le47H
w8Phv8QGwP+EP1LPoYG/wqyPhX8R3AH/CKXik+qY/nX25tNKFOPal7SH8ocp8UH4RfEvaCP
DE/wBC6j+ZrL1zwJ4w8M2i3ev6QLGBjhWaRCWPoAGz+lfb+qalZ6Npk2o3sywwQKWOTjd7V
8e/EHxxceLtea7lyltGStvFnoPX6msJ1ot2SKUNLnCxQyzzrDCm6RyFXnGSentXcxfBj4ny
xrKmgREOAy5uouh/4FXJaSuNUtm+6RICcfWvvHT8HTrZh3jX+VbKUUtUJRPkMfA/4o/9AOE
Z7/a4sD/x6pF+BfxOYc6VbemftUZx+tfYgA9KKftY9h8p8f8A/ChfiVuAW0sh7m5X/GsbxD
8MPF3hDTv7R16O2WAttzFIGOfwr7Z2547V5Z8cIyfAQIXIEy1MqiexUYnyX15NOXODwSBQ+
0SEAYoUDcCayW5n1Oz8H/DHxD46hnn0fUbG2it22OLgsD+imuvX9nLxpn/kYdIwwz1k/wDi
K639ntg2l6vGPveYpJ/A17uBjOOnStfaW0sVy31Pl4fs5eMuQfEulAexk/8AiKUfs3+LDn/
ipdNHvhzj/wAdr6hpR601UXYOXufHviv4O+I/Bulf2pc6hBqlsvD/AGdWBX3Oe1efbip54P
evvbUtPt9U024sLtA8UyFWB9P8a+MPHXha58LeJ7jT5l/dKxaJx0ZD0pSfOJxOXBzTgcVGo
I71J2rElaDgew6UEE9CB3JPNIvWnY3cVSGtzuPAPwz/AOE/muQdck0xbYDIW337ye/JGPzr
0Efsz2oyP+E2u2+lmP8A4umfs+vi/wBXj7lENfQ4A5qlNx0SLcUz5+H7NFkOD40vGH/XoP8
A4qnf8M0adn/kc9Qz7WwH/s1e/wCB6Cm454q3Vl2Fyo+avE/wHsfDPhm61e08RXd5JEP9XN
EFU5465rx1kKNg/e9q+yviJF5vgHVB0xFmvjy5AFw2OmcVDk5asfLZEIzjrUgB9aZ9KcxKJ
uYjArNEXuOJCqTI4UCtPQ9C8Q+JrsWvh7SJ7s9DKFxGPcscCvSPhv8ACCfxCIdd8To9vppw
0Np0aX3J6ge1fSGn6dY6Zp62enWsVtbx4CxRKFUD1rTTcpK58/6J+z5qFwFl8S+IFgRhkwW
Ayw9izDg/gRXf6Z8D/h9YbTJpcuoyrzvuZiT+SkZ/KvSqKPaMrlMG08E+ELJAtt4Z0xcetq
hP4lhk1oJomjRjEWlWKAdlt0H9KvmlHSj2jYrWKB0fSm+9ploR7wL/AIVXn8MeG7kFZtA0y
QdObRCT+la+KKXNLoHLc4e8+E/gG7LbtAjgdv4oXZCPwDYridZ+Ado4Mmh61IjryIbtMjH+
8Of0r272p9aKo+oOJ8ceIvAviHw3Oy6lYsiE4WZBmNh6hulcqVZXwVII9a+67m1t7y3e3uY
llhkGGjcZDV4L8SvhTHZQy6x4eiPkJzLBnJj+nrVWjNWJtY8OUinKR070jI0cpU8EdiKcq8
5rmceXQQmDUig0u2nFcHikA9emadtpq9MdqcvHB5oAValpuPanKB60wHDkcUqjHWmDqadk0
ASj+lFCDI/CikB4kCfWpFqNeOtSLWpiSKRUy89KrrU0bcUDJVqWoVI9alWkMmjr2H4Btj4k
Rg94H/lXjq1618CHK/Ey1AP3kcE/hWtLqVE+xBnFO7UigU6sjYTA9KQjg5OM06msM5HtUvY
D46+MkOz4jajtIA3A/pXmm3gV6l8ao9vxDvhj720/pXl/YfSpp7E1OgmOgrW0PRLzXtat9J
sIy9xcMAvy5C88k1mxoXcLgsT0A6n0FfVvwW+Hv/CPaR/wkOpJ/wATK8XKAj/j3T/E11Qik
uaW5CO98H+FbLwh4bt9GtE5QZlfHLP3JPeukHSgfd46GisnJt3NQqOeWOCJppnCRKCzknAA
HepCQME8c4x6/wCFfPvxk+JTZl8L6LcYjU4u50PU/wB0GsKs+XRbscV1ZyvxY+I7+Jb9tMs
JiulWzkDB/wBcw7n2ryB2aRyzd6JJWkYk8c9DTR1p04KKv1JnO+xc087dQhI4wwr7z0g7tH
s29YVP6Cvgq0Oy6jY9Nw/nX3h4fbf4d09vWBD/AOOitr3QLY1aKKKQw715n8aQT8OpTnpMt
emjrk15x8ZE3fDi6OPuyK1RIqJ8gSkec31pAcg8ZNLLjzm460wZVsimtzNn0V+zuVMGsLnB
yp/nXv45zXzt+zs2bnWEPUqh/U19EjpQ3qUFFFLTQDTwOK8x+L3goeJfDbXttH/p9kpKd96
9xXqFMaNXXbtBB4I9u9NOzA/P+SMxOyNkEHGD1Hrmm16n8YfBA8O+IDqNnGRY3hMgIHCn0r
ysA9CCMd/Wm1Yhkgp2cDNNGPWnjGBkZ5qGJntf7P8AIR4i1OLs0IOfxr6S7Cvmb4AuV8X3k
XZrbOfxr6axxn3qepoxD04pBn1FLSHpVMDmPHaeZ4E1Zf8Apgxr40uci5cdq+0vGKh/B2qq
RkfZ2/lXxdeAi5PPFHQH8JCPug13/wAL/B7eK/GEQuUzp9iRNOccMQcha4JQMgHpX0r8BLB
IPCF3f/x3Nw3PsoxUoI7nr8caxxqqIEAGMDoB2FOpVAxQatCEo78DNFUdTvDYaTdXfeKNnG
fYUmilroc54s+Imh+FMwSE3l7/AA20JHH+8T0rzC7+PWsGRhZ6VYQIOnmM8jfoQK8n1zVJ9
Q1Ke4nkLSTMWYk89eKyMnPWsXC4OVtD2iD4+eIUJ+0aXp0qf7Kuv/s1egeFPi/4e8RTpZ3q
NpV6+AFkbMTH2b+hx+NfLKtg881LE5jkWRSVZTkEdjUum0rxeoKVz7rQhgDgbSOvWnVw/wA
Ltbm13wNaS3MheeH9w7E5Jx3NdzW8HdeYNWADPXmopokngaKVQysMEEcEVPTatOzuSfJ/xM
8LJ4c8VTLAu23mHmRHsAeo/CuD/ir6Q+N2nLLoVnfKnzpIY2P1FfOBXDVVR3sxMduzweDS5
po5OTzTqyJHKRuqTA64qOnAn1oAfSikpRQA9eacBzTF607JoAlVsEiimqD6dqKAPFKctNpy
1oYki/eqZfu1CvPXipl+7QAo61Mh5qNakQjNIomWvVfgdkfE/T8NjIbPv8pryockYr074LE
r8TtLw2Mls/8AfJrSnuyon2klOpAMAYp1YGoUxj1x6U6jA2k45pvYZ8jfHBCvxDum6kqnH4
V5RtIXjk17D8dUK/ECZtuAY0wa4Hwn4ZvfFPiO00exUbpmy7dlUfeJ9PaignL0Jn0O7+DPw
9PibWv7Z1GEDTLBg2GH+tk7D3Ar6yCKihFXaqjAHoO1Znhvw/YeGtBttJ05BHBAmOByx7k+
9a1a1ZKTtHoKKG980EkDnAHb1J9KXg+1cb8QPG9n4M8Pvcbg9/KCttGOu7+8fYVzyaitdzR
ROb+LHxGXw1praPpcynVLpMMwP+oX3r5NvLyS6meRmLsxyzE53Huava1q9zqmoT3t5OZriZ
izv6n29qxivzbqinBv3pBOWlhwHAGAKUUznOBUqKWBOeBW5gie2JM65Gea+7PCr+Z4U0p8Y
zbJ/wCgivhO2+WZSfWvufwW4fwVo7jobZP5VT2NYHQd6caSlFIYdq8/+Lqb/hrqHqMH9a9A
rhfipH5nw41P2QfzrKW5SPjOf/j4bjGDikHan3A/0h8etRr97k9q0RD3PeP2eZCNY1WMfxQ
qfpya+kB39M18zfs9yMPEuoJ2a3H86+mR93r3NSylsLRRRQJiUUUtUgOY8a+GLfxT4YutNn
QGQqWiburV8Xatptzpeqz2dzGUliYqyn2r73wDwTivAfjj4LDqPE9jB8+Nt0qDv61Sd3YOh
89g8Yx+VSAj3qM5BxyKeCcVm1YjqeufAd8ePpELYBtmz+lfUYOAB1zXyn8ECB8R4gWwDBJn
36V9VL90UupqhxHemt0pcmg9KpiZi+Jl3eF9TGM/6O/8q+Kr5QLx+uc19u64u7Qb9cZzA4/
SvifUxtvJFzkhuT+dCE9iqn3hxnmvqX4H7T8PEAPInkz+dfLSfeGK+nfgUynwLOoOSt034V
ExrY9ZwB0NNPWig1QMD0rI8Rp5nhjUVAzmB/5VqnpVHV1LaJeoO8L/AMqcdxLc+Kb9iLxsj
FVcirmpqftzFvWqRqXuQ9xcjNSrzgVF/EPpTwTng4otpcS3PpP4DyhvCV7H123GSPqBXsFe
AfBXxNoWj6TqMGqara2UrzhlWZ9uRtA/nXr3/CbeEgN3/CR2GP8ArutZxnFXubtN7HR0Vzv
/AAnHhHOf+Eiscf8AXUU3/hO/B3/QyWP/AH8FU6kCbM5/4vwl/ATnH3Jkb9a+WZf9a3+9X0
r8R/FXhzVfBNzbafrNpcTllxHG+T1r5ql/1zVq5RaVhNPqNUhfenU3GelLUkMfx704UwE+t
PoEPpRSUtAB/FUlMHWn9eBQBIjYH4UUKvHbpRQB4mKcoNNpymtDEkHPWpF+7Ua8+1SLQMlX
qKkUDNRKamWkMlXqK9H+DrKnxP0liOshX9K82U/MK9F+EjqnxK0ckcefj9K0plRPt5fuinU
xc9DT6we5qFB+6aKCPlND2GfLXx1ikl8erGil2kiQBV657V6z8IfAUfhLw4t9doP7VvVV5u
P9WvZQat3fg+LWfiwmtXtuJLWxgUxg9Gl7Z+gr0TGAADkDkVpCXs6Vl1CW4YwTRS0UgKt/c
fY7C4uREZTHGXEa9WIHSviXxx4q1HxH4huL7UNyvuKrFniIDjAFfcToJEKsMqeGHqK+RvjV
4NPh/wAS/wBoWkeLS9y49n75rFwUpXY+h5L97nHelpM8nGMZ7UZ7VsYi45yKUZHemjPrT6A
JoTiRcAYzX3D4AYt8P9EJ/wCfZP5V8ORDLjHWvtv4aMzfDnRSxyfs4pvY0gdiKUUClpDDtX
G/ExN/w71YYziLOPxrsu1ct8QEDeANXJGf3DVEhrc+JLnHnnFRL96pboYuG96iXrTjsRLc9
m+ALlfGdymThrY8fiK+o1Ax0r5V+AsoTx86H+K1b+Yr6pBpMv7I/A9KRsAZpQaRulAxu5d2
3cN3oaXjtXM+Lr6bRrOHW4hujtJVaZfWM8N+Vb1ndQXtnFdW8gkjlUMrA5BB6fjSW4OPUnq
lqWn22qabPYXke+3mQo4xnH+TV6k47nA9qq9nck+JPG3hi48L+JrrT5lPlhiyN03L2rmAck
YP619ZfF7wWPEPhw6jbRZvbNdwOOWTuP5V8oyRtFNsK/UEcg1UndXJZ6T8GGK/EyyGeDG4P
5V9Zjt9K+Rfg+/l/EzTjn725cfhX12o4HPOKg0WwUUpGBSHpQSU9SXfpd0vrEw/SviXWE26
nN2G4j9TX29dDdZzL6oR+lfE/iBNur3C+kjfzNPoPoZSk7s9MV9K/AJwfCN8npcn+Qr5sVe
Rmvoj4ASk6HqsOMBZ1OfX5RWTCG57aQKb2NKTxTa0ExKrXw3afcD1ib+VWqhuRm2lHqjfyo
RSPifWVI1GQejGs2tnxAoTVrgAcb2H61j0SIkJk0uSOCKB1owT1NJEDxk8kAmn72xjAx9Kj
xikwD3Ipcq7Duyfe3Tinbm9qh2nGf0p1HKuwXZIHcdGIpcljknJplOotbYLgCVpwIPXim9a
dgHtTQDqdSLj1p6gEHJoYgyfWpB0qMkA4p3Toc0IB69TTh0FMBpymhgSqP5UUDp97tRSA8U
py02nbcd62MSXj1p61EFHpUq0APHWpk6iokGTVhE560FEiJzkmu8+F7KnxE0bI/5eFrhRwc
V2fw5JTx9o5wObpAPzFXT+IqJ91r15p1MTO3nrT6xe5qFO7U2nUxigDHQdMUtAxisXxL4l0
3wto0up6jIAqDCoDy59B71EnYaXMbVHFZuh6vb65otrqlrzFMu4YPTjoa0uCAad7i2EJ5rj
fiJ4Xh8UeEbm0KD7RGpkhbGcMB/kV2NIwBGMZOeh70ij89b20mtLx7eVCjxnaykYwR2qtjs
OTXtnx08Gf2Vrg1yziP2a9z5hUcK9eK474AzVoylGwDpSikx6HFBO0etMkmjO1wf0r7U+FT
F/hppBJz+6x+tfFURya+zPg+xb4YaWc54YfrTexpA9CHQUtIKcBWYxK5zxuu7wRq2ASfs7V
0hFYPi1Q/g/VVxz9nf+VN7DW58NXh/0lmI5J71ACN1TXoxcN9TVcetEdiJbnrPwLdF+I0Ss
MloHH8q+sVxtB9q+RPgk4X4m2Q9Y3/lX12OlJlrYeKD0pF70rUAzG8S2q3vhjUraQZD27jn
1xxXkfwe8aGO6k8I6jKAyktbMx4ODyte0akpbS7lR1aNh+lfE0t9caR4mW8tZCs8E5ZTnqd
1S9Sk7I+4x/wDqpa5bwP4st/Fvhi31OLAlI2TLnlXHBrqKd7ktWGuiurKwBB65718pfFzwU
/h7xE19aIfsF4TIhUfcJ6ivrCua8Z+F4PFXhm602biUgvE46q+KtPoSfL/wsk8n4m6QcdZC
v14NfYa/r618g+CrSfR/izpdpPHtljuthA7cGvr5f580SVmX9kU9KSlNJUkkMwJhcDqVNfF
XiUEa/dj0mcfrX2vJ9w/Svi7xcmzxNqAA/wCXh8f99GqRXQwk54Jr379n+UtYaxFjGJEYfl
XgABx0Fe7fs/yET63DnjCHH51nMmG575ngUlHYUVQMKjlAKMpPBBBqSmNzkUDR8ZeKUCeIL
1YzwJnAH/AjWTZWVzqWoQ2Nmoaed1RAxwCScVveM4xH4nv4xxi4kH6mqvhTCeMdIJOMXUXP
/AhRILXZ2EfwQ8dlAxs7bJGebgCrCfA3xsQS9vbj0/frX1Ci/u93XjABqUYIwQDVqSaIcdT
5dT4GeMv44bcH/r5WpP8AhRnjD/nlbf8AgStfUGB6Uw07oXKfMH/CjvGQP+otT/29L/hT/w
DhR3i/djyLT/wLX/CvpvpSYHXFF0HKfLmq/CDxJpGlXWoXUFv5VvHvYpchm468YrzdlKyFc
dPWvtbxKu/wpqijvbOPwxXxlfqPtbDPBolblHaxUHJyOlPpACBgAClrJCYAD0qXjFMAp2KB
BgU8L700AetOwKAHAYOCc5pwAzTR6UA4OMigCeMA5yO1FEZx19KKegmeK7aAM9akpVArQyB
alUZ9qaoHpUtAD1wvepVPPFRgipF60FEqkdzXWeA2ZfHGjEf8/Uf/AKEK5NDzXTeDH2eMNJ
YHBF3Hj/voVdP4iz73iOUB9qkqKA5hUj+6KlqHuaC4paTNGeDWYyvf31rpmnzahezLDbwKX
eRjwtfIPxK8fXHi7XGmDMlhCSttET/48a9M/aB1q/t4dO01Jilm6tJIqn757A181ySGRyT3
7elYWdSV+hcnyLQ+j/gF4tEsd14du5vmGJYQx5J7gV9BetfBPhTXZvD3iSy1SBypgkDHHp3
H5V9z6TqNvq+j22oWsgaKdAykds9q62lujPcv4GKaQMZpSTnHpSVIzmfGvhyHxP4UvNLkQM
zrmMjqrgcGvh/U7CXS9RlsbhDHLExRl9CK/QXGOT0zXzP8evBgtL6PxLZxZgmO2YL2bsfxq
VuPdHgo5AyOacPSkwRweo4P1pR+tWYkkfD+1fY3wWkEnwu08A8qXH618cp98Zr69+Brhvhj
a7e0jg/nVLY0geojpS5pueKUViMXNZPiKPzPDOop03W7j9K1qz9aTfoV6nOTC/T6UMa3Pg+
/T/TGXOSCfx5qpjD4z+FXdUXZfyDn7zfzqkOeT2qo7ES3PR/gy4T4oacT3Dr/AOOmvsJfuj
/PevjT4SuY/ifpGFyC5B/I19mD7tJlrYctKaRe9K1AireAtYzqOpjbH5GvhnxApXWblO3mM
D+dfdNx/wAe8nHO0ivhzxOuzxFej0mcfqaB9DrvhL41k8LeJlt7h/8AiXXpCShjwD2b619b
ROssSyI25SoIPqOxr4CDbGDZxjivqT4LeNzregnRb6QG+sBsXceZE7Gp2dwWp65S8YOelIM
ZIBzgDmlzirS6jPHvH/hldM8a6R4wsogqi6RbkIOhJwG/GvXkO5ARggjOaqarp0Wq6TPp8y
grKm0Z7HsfwNJpBlGk28U+fNiXYxPcjjP40N3H0Lx6Uh6Up6UmM0iCOQfu25zxXxt44UL4t
1IbduLl/lz05NfZR9q+PviKm3xzqgx/y8N2qkPoch06V7d8An/4nOsR9zCh/U14jXsfwDcj
xXqaZ+9bA/8AjxqJhDc+j+wpKUdBSd6OgmFJ70tJTKR8gfEFSnjLU1Ixi4f+dYWiyrFrthK
8gRY7hGLMcBQGHNdN8TVKeN9WBHWc/wBK4cELRNCbsz7ctfFnhprdWGvWBwo/5bjpxU3/AA
lnhj/oO2P/AH/FfEEbbAAgAx7VMszE4/pWK9p0HzLqfcNlr+janP5Gn6ra3MuN3lxPuOKv5
r5i+CMoHxAVePmtpAPwxX06K0puT+IH5BRS4oxVskz9bTzPD9+mcZgcfpXxbqCgXTYr7X1G
PzNMul9Ym/lXxVqyeXqEinkbsVp9lgUce9OBFM2+9OAAOT0rFGZIKcOOtMUkDJoyT3oYDsD
cMCpKjyKXJoAkBFAIJzUYJz1pwGTnNMCdSD+VFNUjmigZ45wOpqQAHpxTDz1pc857VoYEi/
exTwCe9MX71OA5oAkXFSA1EBUi/UUFE6mt/wALPs8Tac4OCLhD/wCPCudHStzw+Qmt2TE9J
kI/76q6fxFn6BQH9whHTaP5VOOgqtaHdaRHsUX+VWKxe7NBaU9KSkJpDPnz9otD/wASl+i7
Hr5v3YOM5r6W/aJTNvpDZ4O8Gvmg4LH2rOn1CfQmBGVNfT3wB8Wpd6VL4bupt08Hzwhj1T0
/CvlxWzXU+B/EUvhnxZZamjEIj4cDup610LYlH3b+vv60VV0+9hv9MgvYCDHMgdcHoCKtcd
jmkUFYnijQbfxH4bvNJuQoSZMKxH3W7GtukxnOT2xUAfAuv6PcaHrt1p1xGUaFyvNZagEA9
6+ivj34NUpH4ns4cEkR3BHQejV86kbeGGDVIlxJFxuHPfivrb4EMp+G6KBjbM/9K+RlxnI7
dK+rvgC7t4BmDHKrcsB7dKpDgew4FFB9jSj3rMYVT1JN+mXI/wCmTAflVyq95/x4zd/kYY/
Ckxrc+DNZG3VJx6SP/Os8EVq+IVC6zdLjH71//QjWQOOtVHYiW52/wxlMfxJ0ZgcfvwK+1R
0r4g+Hj7PiFopzj/SUH619vL93rTLXwj170ppucUufWpYiN+VKnoRg18Q+MUVPFWoKnQXD/
wA6+4G9R718TePE2eMtVXoVuX/nSW43sc5BG006RKu4ucYr3LwF4dj8P3VrqgdvtGMk5xx6
V5d4NsEn1MXM4+SPkZ9a9XTVBGgVSOOOa7KdLniZqdj32zuY7q2WVGBDDPHarHFeYeC/Eoj
vP7Oupk2Sn92fQ+lenKVIznnvisZQ5HYpO4HkYNL3J9aOKKyZaENJSmkoExh6ivlbx9p4u/
iBrMLfLIHLrjvwK+qjjIz618zeNlaL4pahyOefwwKuG44q55O6NE7I+Qw4r1v4Dvjxvdru5
a1I/I1594jtRBeCdRhZOcV2fwUvBb/ENI2AHnW7pn1Oc1nMmOkj6lH3RRgUoBAwaKCwwKTA
p2Ka1MD5S+LCGPx9qQPQyZ/QV52ACea9N+MMTL47vXbo21h9CP8A61eZ4A5pszkKOOlOUkN
kGmDJ6U8AkHjmkieh6d8F3VPiTaDs8cij8hX1UAMV8n/BtJH+JmnlANqrITnsMV9YAHFSt2
adEFFOwKbVoRDcgm2lUf3CP0r4r10bdVmX+67fzr7Xk5jbPdSK+LfE67NevFTtM4/8erT7L
AxSB2p3UY7U0nHSlyfSsUZju2KBzSbqUcdKGAoHNPpq9ead+VCAOPWj6UfjRTAkQj9KKaM4
6DpRQB5CeelO4xjPFNFO7VoYkg45pykd6b3o70ATcY96ev1FRAkmpMDrQUSqDWro2Bqlqc4
ImX+YrKVsLV/TWxeQHPO9T+taU/jA/QqwOdPtyO8a/wAqt1n6Uc6PaEf88k/lWhWct2boM0
hA607FIazGeD/tDpnSdJk9HcY/CvmIgbsdcV9SftDp/wASHTJB/DKw/SvlojBNZ0t2Kr0F/
i4qRSfT+HFRU4HgHNbmZ9X/AAK8Xf2toEmh3EmbqzXMYY8smefyr2jp3z7+tfDXw68UTeFv
GNnqCsfKLhZP908V9v2txHdWsU8LhkkUMpBzkGkzRE1GKKKkZma5pVrrej3OmXkYeKdCnI4
ya+HvFmhTeHvEl3psy7fKkKpu/iHY195sOK8L+PHg77bpUXiOzg3S25CS7R1B6Ggd7qx8yK
fTPNfU/wCz1I0ngu9TccJdcA/7or5YPysVznHGa+nf2dMnwzqi7ulypx/wEVpHYiJ7lnJpR
TR0pRWRTFziopzugdcZyp/lUhqOQHy2x1wf5UMa3PhPxWNviO+wMYncf+PVi9a3/GalPFOp
L6XDj9a57mqjsZy3Ok8EyCLxzornp9qjH/jwr7niI2V8IeFTt8XaQzdBeRf+hCvu2IKYlPq
Af0qpbGkdiTNLSUVDExMnkdq+MPiOvl+PNXRh0uT+NfZzDKkZxmvjf4oRmP4g6qD1M5NC3K
Wxb8Lw+ToqSIMl2Oa3PMMfzseTxWb4RKDw6jE5wTmpru4ABI9elezSVonFLuEl9NFKJIpih
Q7sjtXv/gHxXB4l0CMs4W7hASZT1z618zXDs+cd63PBPiWbwz4kivM5t5CEmX1XjmscRT5l
dDpT11Pq36dqM1Bb3MV3bRXMDh45VDqw6EGps815h1bC0HpSZooAQ9K+a/iKrR/FO77kqPy
xX0m2Npz0r5w+J6iP4pSNn78KH9KqG5SOQ8Q2om04TD7yday/CGr/ANi+LtN1A8rFMMj2PB
/nXSXSJLpU6Fhkg9q88OVkwo+6MHnpRNXJejufd0EqTwxzxMGjkUOCD2I4qavIvg945TV9J
GgX8oW+tFAjz1kQdK9aznGGz36Yx7VnGSY2PyaQ9KM0ZqriPHfjH4LuNSt/7c0+F5ZIkCzI
vPyjv+FfOZjOSuRlSQ3PT8Otfd2K5HWPhr4J12dri/0GETHlpLcmFm9yUIz+NaaSE1c+QAm
Vyv06VPDbTTyCOBDIx7LzX1JD8FfAaNuFjcn0H2luP1rotI8A+EtFk32ejxeYOkk2ZD/48T
UySWwkjgfgx4FvNJ8zxFqkJimmXZDGw5A717ZTAOAFGABgAdBT8gDmpWhTCkwKQsM45PcED
GaTJqkyRGHyH6V8ZeMkVfE2oKDtxcOD/wB9V9nH7tfHPj5Nni/U1Az/AKQ//oVWtmM5MEHr
RSfL2NKDlsEVkSOyPSnZOc9qQHHXmlHTFIGPzQH46U3IozQIUEMemKdnC88e9NwKKGBKDyf
SikUdye1FSxnkYpQTTclRnrTlArcwH5NOpopy80AOQkn0qXn+9UQxnPanigCZSMYxV6xbF3
EwXPTr9aoq3ardo5E6EEYyAB361dLSWoz9B9BYyeHtPdurQIT/AN8itMEYrH8MOz+FdKYjk
20Zx0/hHtWwFJI4NZTkrs6lHQXNLjjOaQq+7btxQcjr0/H/AArPmQWZ4r+0Iv8AxSmnv/08
Y/SvlJslic19YftB7f8AhC7NCSHNz8vPt16V8mN940qXUmqOzilADd8VHxTguQOP1rYwJ4y
F+cNggcV9cfA7xb/bfhQ6XcyA3NhgDJ5ZD0r5CBxwQK7z4Y+Kj4X8Z2l3I+LeUiGUE7V2k9
STxxTWxpGR9ujpS1hR+L/CroGXxLpeG5AN3Hn+dD+MvCafe8S6WP8At7T/ABrHmRrY3aq6h
ZW+oWE1lcoHinUowPoaxm8deDk+94o038LhT/I1E/xC8EBTu8UaeBjH+uB/lRzIdrHyD468
My+F/FV3p0iFU3loyRjK54Ne1fs4SKdF1hCx3eahH5VT+M174L8TaNDf6V4gsrnUbc42IxJ
kHp0rJ+B3i/w14Vg1OLX9WisTMyeWZEfDevQVpCSsyT6dC9uw6UuMVxX/AAtb4dAAnxTbEE
ZB8uTn/wAdqJvi58O05/4SWFx/swyn/wBlrLnQ7HdY96ZIDtIz2rgm+Mfw7B/5D4P+7BJ/V
ahm+NHw7jTP9tO+T/DA2f1Ao549QW58w+PozF401Zc9Ll/51y4PrXQ+M7+11TxPqGoWTM8F
xOzoWGCRmud44rSNraGctzY0BtviPTWHa5jP/jwr7wtzm2jI/ujH0r4E026Sy1S1u5ASsMq
uQPQGvqG3+P3gVLdE+z6qWRQp/wBHXrjn+MVM5JblRPX6K8k/4aA8EkcWmq/9+EH/ALPTG/
aC8GqOLHVG+sSD/wBmqHNdiml3PXWxxmvj/wCLaeX8RdSOMkvn9K9eb9oTwmV+TTNScjkgq
o/qa8P8deIrPxR4putYtYnhhkx8kh+bpVQld6IHojT8Ilf+EadySBvOPSlvZFZsiQA/WuFe
6uDbCHzHSIdEHFV1LbeGYe+a9KFVxVmcknzPQ62RwpJDj86jSTDBiy/ia5Us/wDfb86UswG
NzEH3oniL6EKFnc+m/hD4yjuIz4cu513oN9uWP3h/dr2Q9Rnr3HpXwbpeq3mlapb6haOwmt
38xevPtXt1v+0RdCBVl8Mxs6KAW+043HuelefOWuiOyLTWp9CUV4Af2iZ9ox4Zgz/19H/Cm
f8ADRF4T/yLlqB/12Yn+VQpeRWh9AE/lXzX8bXkt/HImibYxgTBH41qn4/axKP3Hhm059TI
38jXCeMde1nxxqK6lPpH2ZggQJEpwce7Gri29kF1Y45r+7kb95cuVzyN2BTXikMjHaSDzkA
81P8A2JqYG57cRj/aYCvSdJufD9po1tHqWoiO5VcMgIatlBPdmd7nm1hd32l30d7ZTSwXER
3K65BGK+j/AAL8YdL1i3gsPEcq2Go4CiVhhJz657GvNrnXfCmSEM8pHQqoANYd1rOks5+zW
PXu+KmdGO6ZcWfXqkOgdWDKcHK8jHtinZFfI1l8RfEGhMo0i+eGNBgQud8Y/wCAtxn3rs9N
/aC1KONF1XQra47F4JDGx/PIrn5raNFWR9DdaUL8p5ryK1+PXhaWMG607UIH7iNVkA/HIq8
vxw8FYBCalz/07r/8VQpx7BZHqSsVHXkU8NketeUyfHLweo/dW2pSn2hUf+zVi6j8frRAV0
rQy/8AtXM2P/HVyf1p+0XRBZHuatwTkYHtXnXjf4o6X4ejksdPkS71LGNobKxe5I4NeH+If
ix4p1+N4Wvvstt/zxtBs/NuprgpruWU89M569/Wi9wbSPo/4XfE7+172TQdbug91I5e3lbj
f6r9fSvZPY8YGevWvgy3u5raeO4hlZJojuR1PKn1+tdpH8WPHSqM69IcDA/dr/hUrmiTdM+
vieMDBPtXyH8SoyvjfVVHadjwMEUv/C2PG7HLa5Pn2RR/SuW1LWLvVrt7q+kMk0hyznqTWs
ZuzuGnQojcOmKAWBzgUm0eppQAaSMxwbHSnDNNwKeCd2KGMMCgdadj1600Yz1oELS8/wAXA
pKQk0ASBgehzRTQAaKTA8m6cU7OKYOacK2MR2TTgfRqaOTinLx0FAEgGBinKabTu+RQBIpF
SozA5BI9CD0qAU/Jx1pgdXB8QPGNvAkEfifUxEg2pGtwwCj0A9KH8eeLpPv+IdRb63LVyvo
adkdD1rNxTNOdnSN4z8Sufn1y9OOOZ2/xqu3iPWJTl9Sum+szH+tYuB607rx096OWPYOeXc
0LjUr24IM87yY5G9icfnVQkk8nNRhT/ep2TVJJbCbb3HDmnZI4FMBOadQIcCOp608MccHio
sj0pwI24oAlSV1clWxUgnlPfNVwB1FL0qeVdjRNlnzXJ5xj6VG1wVcqDimKxziopU+YMOoo
5Y9guyz5zkgljmlDKH3EfMe9VlY0pfPyjrTUEF2TvOwOA3J4+lOVmHVyTVdU289c1Ip546U
uVdieZ9yXc3c04SMG++R7ZqMkg8mk3c07IXMyVj2Wl/n3pmeM96cpBBNMe48HIIPIpwPUFs
Z70zOBkUBuOmc0DL9lpd7qD7LK3lnb/ZFbMHhPU22rMPKJOCoUsw/Csmw1i70+No7aeSJX+
9sOK0ovEGqKd1trM0bejMcU1KC3QtTdtPAc7H54p293Gz9OtaVx4HWGxl8tVWUr8uRnJ+pI
rjZtd12TIl1WeQd8ScGqjtfyqXe6kYDn5pCa054bpBZ7FttF1Zsxy2yx443NKg/rUaaNKPl
lvbSAZ53yZ/HgVktNk4Zyfqc0glX+9+FDmmJJI2X0u0iP73WID/1zRmB/lTjaaMiAnUp5G7
hIP/r1jCRe2B9KXzV78/SlzIdjYCaGvVbx/wAVApRNoyrhdLaQ/wC3MR+grH88e/4il80dR
nNHP2JszcGp2yAfZ9KtFA7Pl/50v9t3KHMMcEJ/2IxWH5h6gEmlLOUyBgUvaMaTNc65qTnJ
u2U/7PFMfULuT707nPfdWYgdvukU/wAmQ8mQClztlKLZdErMuCxJ9WOaVTk4LAZ9TVMW85P
I/wDr1dsNPub9xa26hpCeM1nKSWrNY05PSKEaaNOCdx9ulMe4dxhThabe2VzYXb2tzHtkQ8
4qDOKad9SWmtGSc+vPrSbto4z9RTSeB70oApMQu4HHBJ9xS5P0pC3GOtNyakLj93PWnbzjG
cfSoqcACOtJoTY4EdMCnlsjHFRgDvShc96YD9vHWlUkDmo+f71OzQFiWgEimBiW9qXNICTA
pVY0zd83SnLjHvQBICcDingjNRg4x7UoIoAlzk5pOhyaTNLkEc0ALRR2pOvHSgBwzzzRSY6
0UDPJMkU/OKbxTq2MB4x1pwqMU5SaAJFJIpwJxim8qe3PvTgRmgB4Bx1p4zgVH9OlPBwMUA
OzilyDgmmgLjNL1FAyQbTTsHGAeKiBwKXPPFIZMAMe9KAcdaZkjpThyMmmAoODipAMjOajw
KUHikA/kcUUg6UvFMBy9KcCO9MHXFKSM7cUgHg4ppPakpeCcigLjMquQep6U+NRjdnJowD1
HSl6HigpCgjoBS4I70Z4pO9ADyS5AJAxQRtPBzSAc0p70Ejgc8U8YHGKjB6U/dzxQUh3IHt
TlJzTe3vSrTEyTgfjSg54z0pMZxQFpDQ/A/GtjQrVru6eAJuQjnNYowvPau58FxRCymuWI3
5wBWNWXLBs7cJTVWtGDOSv7L7NevH6GqwjGK6/XbFWBljUBvvZrk2YqcYx61EKnMkaYrDex
m+wnknORjFSLBk57U+B0Y4NXAqFhWyZyKJSEK7unTmkUAsSE4rRkiCqSemO1RYjVQMZqlIO
S5Gke5WcgACpYoP3Zbnnmp02bAduM1aUYBRkG1h1FJyLjAqW8Lg4wOeeavrYhtjOq4PWgNG
ACSBtGKJryMQgL19azcjeMIrVkktqFQmP6AZrZ8O232XVbO4cYDOFJA4rnraea6nSBcEEj8
K9J0+3hhsktiVdkYMCK48RUsrHr5bh+apzHHfEKFYvFszRg7JAGBrjz1rvPiR5Qv7Ta480J
hlHauCzXbSd4o8jHQUK8khfrR9KTOeMUvarZwhgjvQDzzSY4FLSBinB6cUmCCMGkIBpVFIB
+QaARnFIMZpAPm9qAHU7P+1SD3p2B6UAKpOKUEnpxTRwMd6fj1oYD885NA65pCSelKtAEmM
9Kcq+9MBApRQA8CnADFIOmaMnFADuPWkOTQCO4oAPJzSAVD82G6YopQR264opjPJMD1p9MI
9KcOa1MBRx3/Snjg8dKaevB4pygkYoAkAHXFL3poPanUAKpOCKepHTmmCnr9RQA7FOA4pOD
3qeK3uJhmGCSUDqUQkD8e1A0mR4BFAHari6ZqLgFLKcqVLbvKbGPXp096rbMZ5wfegrlHYB
GaUcDFJ0A5/SnpG7uUQbmONoHc0rMdhBTulT3NheWRX7XaTQb+V8xChYewNQYbODjjnjpT3
CwpOD7UYJPJpcAdc49ucU4DHUYB6cUtQsAGKU5PpWvpfhjxDrcU0uj6RdXyQDMhhjLBB6k9
qyXjZZTGwIYHGBzg+hosxWGngc0oAHApCvGSeBwe2Pzp+3AHQ56c0WD5CdKOM0HjqCCemeB
+dA2kgk49fRaLMNRwpR0pM/dyVye2cZ9a3vDHhXVfFusLpOjrHJdOC4EjhBgdetFmVZmGox
0pQOua0ta0S/8P63Po+oKguYG2uI23AfQ96obWx93kdfeiwrDdvIp2OeKeI3GTtOBwSRx+d
P8iRR/qpOeRlDzTHqRgHrS9Dn1qdba4bGLeU89ozj+VSJZXjSeWLScueiiJs/ljNFgsQqe9
LU0Fne3U3kwWkryA4KRoWI+oxkVM2m6glz9laxuFnPSIxNvP4YpBZopkDitzw5eNbaisZPy
P2PTNVf7B1gRtK+l3gRThmaFgFPp0oudK1TTdkl7YXNpu5VpEKg/Ss5x5lY2o1ZUZqaOnux
LPqaQjOwnk9qxNe0s2d6do+RhkGtXwkJbzUjHLIX2nPNdZrujw3RT5T8oxkVw/w5WPdk/rd
NzseRr8jdDVqJ2Zh2Fbd3oyRuwQg496Wx0xXIHH0ro50zzFQlexHBDJMuWT8akNkpIGwjtm
uog0vZCBjANSDS5MZUBuemKTmdkcKzm/sLbFUD7vWpTa8fK2RXXJpDBgUjPTnitC28LySru
2AZrP2y6mywbZ5ZPFIrOGHHaqAV2fb/ADr1LVfB8mPlG3FUIvA9wYxKB5iHuKTrxSuZywU7
2MrwxpJFpdX8h2+Wp2sRxWzplw1rC1xJMJFUbuTWrqcH9lfD64glUIS20YGCa8g+0TiIKsr
BD1GazjD2yuzqeKWA0S6F7WtQfU9XlumOecDJrP7Ui9enNIST2r0ox5UkfO1ZupNzfUeMep
oJOOKYDxShjmhmQ7PA9aXIqMk5yKcBkc0gHjBFAwOtM6dKXrQA/igc8HtTM05WXrQCHnJ/h
pQSaZu5xzThxQAbiWqYsTUWec4FSDBpAOUU7aR3puCP4hS9s5oAcAP71OFNAHpTl6e9DAdk
gYpaTNLmgAAOaU9MUq/7wpD96gBVBHT0opwPH4UUhnkQJFSDimZp2TWxgOU8YzTlJ9aYAB2
pwPT3oAcMZqQHNMCjNLnBGKAJQOau2Noby8ht93liRgm/GcEng4qmK0tGbbrFoxA4mXn15F
XTacrMZ71F+znpovoLKbxoRd3EBmjgW1BY4HPOcY5p9h4L1bTPhFr0FjrwtovtbQSqluMy4
YIMuTkD2Ar1bXtW8NeG9c0bX/EOtpYeXZPHHG8ZPm528g+ory6T4keCrj4e6/plzqbLdX97
LLFAI23NGXBDZA4PWsufV6HQoo6+78LT6b4Bh8O654/ubOB7YbrqO0VY1XHEZkzkj24rzG3
+EOiTfDtPE0erXE073IhQIBsK79u73r0PS/ih8NtG0uKIeKLq509YNradcwNcSM3++Rx+tY
WkfE/4c3HgW50bW57nT0N0Zo7aCAkhQ+4YOMDmpU9dR2RFJ8B/D48eWWhw6veJYvaG6ndsF
zg4IX0rE1Hwn8L7BGl0PxDeWet2l35KWd3KrvIwYDIGP511978bPBi/EKw1a2NzNZx2Zt5X
aEqy5IPAPWuZ1rx18LbTSb6PQ7ObVNUv7rz/ALZPZiN4AWB4J56Zq+cq0SH4+6bJY61o3n6
reagXtzh7lwxXBx8uAMCt/wAPfC3wDJ4C0LW9YtdRuLm/kVH8mcAbicDjHArhPix8QND8b3
+lyaMlwqWkbKzTIFBPtzXr2keIPD2kfA3QtR1sm4jtnRxFA6iQMrkjg9qlStBt73JtG5m2/
wAFfBy+P9Stpo7mTTbS2SdLYTYLFs9Wxz0qC9+F/gbVdE0HW9I02bTIby7SKWISlsoSQevf
is2P496R/wAJpf6qdFu2026t0tgmVEgKknPXHc1Q1T416Gthpek+G9CvIbKxuRcF7uVSzgE
nA2/U0c8imons+jaB4a8Nza9ofh7SmsQtqHlcuWEuVOODXzf8NdC0nX/ilHpetWi3dk7ylo
mYgcE46Yr0Kb9oXw6Lu7vLXwlefaLmERO8k6cY6cA+9eefCrWbC0+KtrqN9cxWdu0shLyuA
Iw1ODfM7ktRvZHtOofD/wCH9xo/ieGy8LW9lPpYwLhJWZh8ucjJwBTtC8H+AbnwpZXfh/wv
p2vDyf8ASQ0mLln25+XcQM5rm/HHxl0fSrzXNG8P6VaXz3eA9/FPmOTjqR3rA0/48WdlaWk
reDLc6nZx7I7iG48lScYyVAw341HOy7RO48G+DfCkfh7W9euvD1lZ3CXLqq6tlo7VAB97Hp
z+dTJoPw+vviXoZ0ew0+7WaGQzwwoTE5GMEA/jXmOnfHDUkXVLfV/D1nqtpqUpma3eVo1Un
tkA56VFe/HDXrrxPp2rw6VbW0GnArDaRszKVPGC3/1qfOwvE9XXwxoP9geOMaNZl7eeRYXa
FSY12g4GeldVpNrpeiN4YsLDRrKEXUBBnWMLICFU/eHNeEah8e9Z1DTtS0+Pw5plrHfqVka
EtvGRjJOOT70tn8fPEdlY2Noui6bK1ouxJpQxYj2HajnYXiew22nadZP438Q/2ba3OpRTMY
3uYRLtGOMbs1PdaTos3ijwfq76TZLLdRt5myBQrEpnkYxXhGn/ABs8T2Wq6lf/AGKwmj1Ft
09tMhKZxjjnikuvjN4ru9b0/VPJsYBYKVggjiPljIxyM80c0g90+grlbG90/wAWWD6Np8Ys
R+7MduilvlyCcDk8Uzw7baf4h03wv4i+y2uLeBt+I164xzxXz6PjD4sLaq4SyDarxPiE8cY
+X5uOK7bw78VfCPhX4bHRrSW/utSljbho/lR29D6UXYXid9o2tLL4H8R65b2ttK8N3KU82J
SvynA4+ldHc6pLD4g8OpHDAg1GJ/McxKW4XIAbqOhr5SsfiJ4k07QLzQrSeFLG6ZmlVo8vk
+/ark3xX8aTXVjcm/iD2AIt8RD5MjBp8zQuaJ9E2cSaZB44vdMRLe8SZmWRVBIOwED9asXb
G51nwVqc+DdyblaVh8xyg646/jXzXafFLxtZandalb6wRPdndMGjUq59wRUd78TPGl9q1tq
txrLm6tc+SVRQsZIxkDGKV2F4n1PHrWpyTeLrZ7glbBd1su3OwlNw9jzXnfxdup9T+D2iah
eOZbpipaTHOSOa8Z/4WT41E19OmvSrJfgC5YIn7wAYwePSqN/4v8R6po0Gj32qyTafb/6qA
qoVPpgZpxb6g2rWNrwCC2sPkHbtzn+tevWGhXOqOVhUlT/FjiuI+Fnh6S/AlYYVjyx44r6R
0+C0tLRbe2KfKMcVxVFzTsz0qWI9jRst2edD4WWxcSTyBm6kAcVJL4E0W3UnyPmUdhiuyv8
AUZ7V2zEWUelYL63azBg5IP8Adq7JaHK61S+5x19pdpbg/Z4cAeorm7j7RGx8skV6JcXFmy
EiLP1rJl+zSL/x7A/hRaI1Vn3OUstQv45RvlyOmDXb6ZfJJGvmOma56e3t2YgRAH0FUnjZT
8kbJ+NLkizSOIqR6nqD6Ha6pCu6bGR2qt/wi0+mZMY8yLrivPrbUtTsmBiu5EI6fNW9Y/ET
VrT91fRpcR9Mk84rOdFNWR008bVju7nPfEyFk8PMqjA83p6V4Ycjg9Ote8eNtYh8Q6HILK2
8uQnJQnOK8QmtLlH8uSBwy+3BroopQjqcWMqe2mmysCaMYOcUpRlyGG00vOBmt15HG/ISil
wPWlwKGQrjR6U4cDBo25pwXFIBnIpRk9afj2pdtADADnnpTgADTscUYOc0AKMdTSckZFLya
XnOOlACU48NgUmDSn5jlaQDhyPeng8YNRg4OadknrSAlBzQD845pgwF96cpGc0wJMnPA4oz
TQx6Zp2M9OaAEHXkingmmnHdaQnoO1ICQNxj2opoHBooA8mzkjnAPSnDPQ9aEKRyKzDO3sa
UnLbq2MR2acB0qIDNS9qAHA804YJpo4pQKAJSemKkjkeKVJEYq6cqw6ioxjGaeqtKcL16Cm
lrZAa+q+Idb10xNq+qXF95K7YxM2Qg9AKzBuKgE+9dVp/w68aajax3Fl4dv54ZV3JIkDFWH
bBxWnH8IfiHIPl8LXo+sZFHsmaanCZOKXJ7V1upfDXxvpELT6h4cvool6yeSWA+uK5ZIJGm
EeMPkDFS1rYVmtxvI7npil3AYA4A7DpXo1p8E/iJf2kV3BoqmCZQ6MZ4xkHpwTmuW8S+FNZ
8J6mNN1q3WG6IDbAwbg9ORxTa5XYdmYgJxx0PtTi5J+Yk46ZJ4rrfCvw78U+MZHXRNNaWKM
4edjtjT2LHivRU/Zs8VGLdLrGlxtj7pdj+H3abpu2orM8NGT82SD696dknrz6Z7V6R4n+C/
jTwzZvey2sd5apy0tqxfaPpgGuT8M+G7rxN4httFtnSGe4farSEgLx3wCalK+hVmYYIyCSS
R79adkk5yemOSa9yP7NXihIyza1ph28naZDx+KiuB8M+ArzxL4xl8MW93FDPGzr5rAlTt69
KajqHK9zjAQF2kfT2pR/eBOele73P7N+rWtnNcv4is3ESM5VUbkAe9eISQrFcNDv5ViufXn
FKyvZA4kABIOf1pwXcecY9gK9t8HfAeXxR4ZtNal1xbNbkErH5G84HGc7h3zXS/wDDNFuo/
wCRrYk8DFqAM/XfTcbBGJ83kAgA8gdOMUEH05PfNa/iDRzofiC70p3LfZ5Cm88Zweten/DX
4R6f458Py6ld6xLatHL5YSOMNkevJpIbjqeOAMeSPxzTsdABX0+v7N/h5eD4hvT64iUf1pk
/7N+iGBmt/EN4jdmlhDD8cGq0DkZ8yHIbdTwSygcgAYrsvHPw+1PwNq62t6yzwScxzoMBx9
Oxr0P4afCTw54v8KrqupXd5HP5hQrC6quPxU0uVMORnhQGPl5wKMDdzn2r6wX9n7wSp+a41
N/T98n/AMTUV1+z54Qkib7JqF/BIB1d1kX8QFFLRC9mfKwHzYwatW2nXV5loYyR7ivf7T4e
+H9E1JtK1fSVmvFG+OVGyk6eo9D7Vk+IrXTbTP8AZ1gtsi88DpXLiK7pRvHU6aGHU5JM8vt
fCV7OQJXWId89q27fw9aadNBI0JuyTjaehNd38PNB0nxZ4qubTVllmhitw6okrJznHODzXr
C/CbwLGysNOuAwOAftkox+TVNONWSU7nTNUaXuWuzjPC7SxWm2LTjax/3cYFdRb3iWs3mBm
9wT3rX/AOFceFyhRFvk/wB3UJ/6t/SuL8S6PeeE5oJIr6a80qdtimchpIW9C2ORWkoswU09
jdvPEcTIYsZZvWuYnvLVJTJtUZ9SM/lXM6lcXFxA0SN80pVBjuSe1exWfw58HpZxLNocEko
Qb2dmJJx160o07rUL2PNLnWoGQqGjHYZYdazJdamCYiUqP5V6rr3w98Lf8I9fCx0O2hulhZ
o3QHIYDI714OHY2qNu+YDGD7dc0ShYOZM0JtYnJyxAB/iJxUMWswGTbPeqhPQ5zXe/DvwBY
a7pw1zXEaaGViLe23FV47tjkivT20/wppKLE9npVjG/CB40jz+nNWqaaBzseAo7XKMbTUI5
h6DBNULi8vLfm5hUqvfH8/SvoTVPBHhTV7YmXSLSFmHy3FtEsbr/ALQKjmvCvEVlPoPiJtB
1BhcGOVPLmYZ81NwIyPpT5LbAmnuZsOtaPK/7w+TJjG9WyM+9Yes6mklz5EMiFE58xejH0r
6xt9C0P7PHjRrADaP+XdP8K+eL61tbb47rZx28aW320KI1UBcEenSonBPdmlOok2eemQMPn
h3kjP3atwWNlcRsZdkXYE8Yr7JbTNN8t1Gn2wB7eUv+FfPfgq3hT4p24Ma4NxKu0gEd6ajZ
aMOdNbHnUvh6z2b01BT64U4H41Evhwyy+VDdK7sMquCM/wCRX2skECfMIkUdBgYrz74o2aC
w0vUTGD9nuQkhx1DDHNbdDmWr1PmNtAu45GjX94ysVO0HrUZ0LVAeLKdh/sxk19VfC6EL4T
ku14+0XMjjHpkD8uK7tmPK7yfx4pRtbUGlc+DZYJYJDFMnlOvBD5GD34q5Z6RqOoIWsdOub
oLw3kxltp969m1DRtL1LxHrf260WUpdv83cA13Xwn0q10/RtTntQwilu2wfULx/OldEqJ81
Dwn4lPTQdQ/8Bm/wrLubWezmaC6geCZeGjkG0qa+7BIHZ0D/ADIcEDtxmvmf426ULbxwbtU
2peRK+QONw4NaJJq5NjzfTdC1fVw7aXpt1eiP73kRF9p/CtCfwZ4otbVru58P6jDCgJd3tm
Cp7k+letfAAFX1tTgfcbkd69xvbSK9sZ7Sdd0c6FHB7g1mmmynHQ+HbOwu7+9js7OBp53O1
Y0GWJ+lbVz4E8X2NrJd3fh6+gt413NI8LBVH1xXSeHtLl0H4z2dhISDDeeWPcE4/qK+iPGs
YfwJrCnDZtm689BV6c7Q7aHxc3HFJvznJ6VJOhDv6g4qNQME8c+1Q1Z2MxxJzkVIoz0qMYX
qaQE7sZpAWRsUcnJ9qdv9BioAfm9Kkx70gH76aTk5ppAGPmozxxQBIG68iimKAc5FFAzyvA
JyadTaXNbGAo4qQc0zaKev0NADqVaSnD2oAkUDGKs2a/6SnPAIqp0NWbXPnrz3FXT+NAffH
w4bd8NdDI4/0Zc4/Ko/FPxH8O+ENUttN1prlZbhQ6tHHuULkjk54pnwvfd8MdFPpAF/z+Ve
c/GrwN4l8V+JtJl0HS5LtI4ykr7lAQZzkkmonH97ydDpgro9yt5rW/0+O5tyssE6ZB6hlIr
5C+Mvhyz0H4lN9ijWKC7QTbEGME19WeGNOk0Twlpmm3UqvLbQqkjbuAQOeTXy78ctatdT+J
QisZVlW0iETOjAqW6kcVC92skhtaH1J4WcN4Q0k5BBtI//AEEV81/Ha0Wf4sWsXTzYYx+Gc
V9GeCzv8C6M2etrGP0rwH43rs+K+ls33WiTn/gVVL+MOKVj6I8M6NZ6F4YsNLs4ljihiTAA
6nHJPvXn3iL4zWug/EFfC50wyxBlWW5MgXaTzwuOe1eoWrbrCFh3QN+gr46+L1x9h+MF/OF
5RlcZ74A6VE23OwklY+xyI7m23FVMUi5IP8QPrXy/Z6Vb6F+0lHZWyBI/te4AdPmBNIv7Sn
iCGBIotA0/CKF3OXOf1rC8NeKrvxZ8atN129hhhnnuFLLDnaOMcZq6d3Oy2BWPsKb5omwAM
g9q+W/hriP4/XKswJ86YA47c19THG3B5478V5f4f+EI0Tx+3iwaz5xZ3k8gQEdffNC+Ngei
6oobRLwesDd/avgiaIvrcsec5mKj25r77vlVtLuAOhiYfoa+H9H0/wC3fESGyAOZb4J+G/n
9KmDvUG9j7K8IWf8AZvgjSrYLtMdsuR745/XNaenX8eo2zzRkfJI8efTBI/pUjBbewIAAEa
dvQCuD+E2rDUtF1RGbcYr+XH0JJpt81wWx4R8c9IbT/iTLOqgJdosgx09DXq/7PbA+Db4c5
W54/IVl/tA6DLdQaRqFtGZJQ/kbVHJz0rf+Cmk3Wh6XqWm3nEyyI5H1UURatYbR0PxQ1vXd
C8LLd6BL5d486xr+7EhOewBp/wAN/Eeta/oUp1+2EGo20nlyjaBu4yDjtW94g0Ndes4Yft0
tjJDKs0c8O3cjD03AipNE0O20O1lSOeW5mmYySzykF5WPc4AFSgWxyfxI02xvZtBF9brPGb
vayt3BHNWvh3DbW9lqlraxrHDFesFReijArN8RXM2reNbPTb60lsrOyzNG0mP9Kbp8uPStT
wHsSbW4ogNi3hYEd/lFTF6lvYZ8RL3UrS106PTtRmsmnuQjSRbd2Me4NWvAOtX+r6FcLqUx
muLedojIQAWA9cVl/FFimlabP02Xa8034WSebYauSet2W/NQaaV3qL7NxvxLZrW50a+iULI
JzGWzjgr/APWrhdTeDULeRJkSMnndmu5+LEZfSdLIHIu1A/75NeXalbyIxXJIwRWM4Jsum7
amx8IEFv8AEG+gU5X7KSp9ea9i8YyTR+DNVkgleKRYGIaNirA+xFeO/CkeV8QivrasP1r3m
6tba9s5rS6jEkEylXQ/xCtYxtGzFUfvXR4n8F9d1m81q/03UNQuLyAxLIPPkL7TnHU13/xM
VW8C3DPjIkTB/wCBCt3R/DeheHo3j0jTo7XP3mXnPpyTXFfE2PXXtbeR0gfRLdw8whYmQkd
M9ttO1kRe8rnCaZa/afFGi2QIYvdKxHsOf6V7prd0NP8AD15eE4WGJnz9P8ivJ/Bdut38Qr
abGVggeQAdFyQB/M13nxJnMHw91Pacb0EQH1IFJbFy3SOls5FvtJhkX5hNEpB9c/8A1q+Yt
etBp2vatp+0jy5mwD6E5Fe+fDy9a98AaW7t+8SLy39iOK8q+LFj9j8aG42gLdwB89iw4pkR
WrR614DK/wDCA6Qy/wDPAfzryj40bn8VWsT5ZFtfl5PynPUe9epfDtg/w70fn/lh6+9eY/G
cbfFWnseN1uRn8adtAW523hLx14Yt/B+mRan4hsoLhIQskcs4DAg+5rzb4k6xo2teL7a90m
/ivAsSbniORkMMe1cGriQ74o2cEnDBCQePYGnM4L7mUxsCCAy7cipu0ilufX9oA1lAeTlB0
r538QWN8Pjsk6WczRC6Rt4Q7T684r6HsCDptuT3jH8qZJqOmwz+RNqFpFMxA8t5QGz24quh
CdmWScr8pBJHNfO/hnEfxbgHRVv5FH45r6JIJXqAcgDv0r5y0sNF8ZITu4/tNhj86HsVBnv
+p3Js7FbhjhUdc/QnFYfxCtmu/h/qgXmSOLzV+q81a8b7h4G1V0yGjh3jHsc1Zs3j13wjFI
cMl1ajOe+5ef1o6C8zO8BW5sfAOlKw5MG8475JY/zrZ0q6+2aatwPusWwfbJA/lUBRdI8KF
ei2tsR9MJj+lZ3gOUz+BNOlYk749xJ+p/xpdRb6nCTyrZa54inlgEkP2pt2ByPlBruvAFp9
l8DaflcGZTKR/vHdz+dcB4lSdJfFDWrc/alTb670Uf1r1zTLZbbRbW3X5RHEqY/4CKnqaS0
Rz+gar9p8ceJdPLZNvJGwH/AQD+tZPxE0ywudS0G51C3Ets8j20uf9oZB+uRWJ4SutvxZ1C
4MqldR84DDd0bj9K7T4gWpufBd2yA+ZbFZ1I7bW6/lmrXYjQ5j4f6PYaF411i001dkEtsko
UnODuxXpclzFHdRWzn55VLJ7461514NBXx3dncGWbT43Rh/Flq0PiFqcmiyeH9WQnZBeESD
1Qrg1MdGwl2OW8d6KLD4q+HtdjjxFdTojkf3w3P6H9K9J8UoH8HaquOtrJ/I/wCFQeJdNj1
rR7WaHDvbXEN3Ew/iAIJx9Rmr+uoH8Main/TtJ/6Ca0jrO4ntY+J5lP2iQPj73aq756A1Yu
+LqQZ/iqv+Bon8RiMIA7g/WkzhhSnB7Y+tLhc5zUMBwPpUm4+1RKQDUmKQAcHk0DpmkCkmn
AADFAEgAGaKQN16UUXGjyqgcn2ooXpitjAkzSgkd6ZgZ6mngZFADuaVSQaFbIpetADxyas2
2BMp9xVVangOJ1+oq4boD7t+Erb/AIWaOf8AYP6E1c8V/EPw94OvrO01o3Aa7OUaOPcqgdc
nPFZ3wecN8KdJI7Bx/wCPGvL/ANpNALvQXx2cZ/EVFV2qJHTDY+hIprLWNJSaNkubS5XIJ5
DKRXyP8ZvC1h4X8exrpkIgtrqLzRGOit04r6N+FcjS/DDRWdix8krk14z+0eCnirRXGCfIx
/49USXLVQ+h7x4Aff8ADvQyTn/RU5/CvCvjyu34k6O+eDCh/wDHq9u+G7iT4a6E+eTbj+te
JftB/uvGmiTk4Xyef++qqbSq3Gtj6R0879LtW/6ZLj8hXx98bYPM+Ll4gO0yKhPGeSBX1p4
avYtQ8LabdQurI9uh3Z4ztrxj4m/CfxH4m+IEOt6VHFJbuqJIzPt8vHGffipetW4o7HO6f+
zdfXtlb3Z8TW8QnQOEEBOARnruFc/aeEm8DfGTSdIa+W7Kyxt5gTbnJ9MmvrbT7ZrPTrazZ
1Z4o1j3DuQME18xeNdSgvP2h7Q28gYQzwxkg5AIxmtFP940gSVj6mHAAByccZGf/wBVeVaf
8XTffE1vBp0QIFnMQnM4J+uMV6qDlAM8YH418raWoi/aVkA4X7eeKiPx2Y4rQ+pbrLWUoJy
Shz+VfJ3w00z7X8bVDLuSC5kkPtgnH619Zyg/Z3B/ukV4B8GtO3fEzxFqLD5bYun4s/8A9a
inbnH0PdtVWZtFuUtozLMYmCqOMnGB14rzD4O+G/FHh241RNd057WG4YNGWdTk5OehPavTN
b1a30LR5dRuonkSHGEj+85JwAPesa28ZPJqVpZ3nh7UrD7W21JrjYFyRkdCe2KSaTYtQ8d2
6t4fS+WPebK4jm5HYNg/oai8MyrN4r1xlI2sIWGOnK10Wr2i32i3tmek8JTByOSO341wPw2
uzc6pqIYESRwxRyZB4ZeD/Kkty1sdP40v9R07REl0y7+yzSTpEZdgfapOCcHik8K6te3cuo
aZqU63FzYSBfPVdvmKRkEr0FVviIceFA+eEuI2yP8Ae6+tUfBj7vFniAvn5lhO4j/Z6mlez
EtiX4hxbINJuk2rNFeqitjHDcGm+AB5d7rsR4xcAgeny1P8RF/4ktnKwOIbyF2wO27FQeCm
U6/r4DEjzYyOP9ml10H0Ifium7wzZ4zxdxn19arfCpXjg1mNhhluQCPfYK7HxF4etPEmmiy
vJpoEDBg8B2upB7E0vh/w7p3huxa007zJN7eZI8j75JG9T61egr6WOW+KbAaFYMf4bxP5Gu
Bu1iaB2c9jiul+JerWuo39pollKJZLd/tE5XonGACfXrXBzyzTNtVvk6jPWueej0Ljsa/w5
Aj+JMBUna0Djmva/EJZfC+pFCQfs7ncDgjj868a8CoI/iHpwPG+ORc59q90nt0urVoJFLRy
IVbgg4PH4VqtUS9Hc+d/g9rerHxyunyX089pPE5ZJGLgFeh5r3XxTGs/hLVIZBlXtnHX/Z/
xqpoHgnw14cuZLjSNMEE8oIaVnZ2/Wsj4leLNO0Hwpe2stwn265QxxwBvm5749KastLjleT
ukc78ILdri61LUW6eVFEvtwSf5ivQfFHh2LxRoraXJeyWqOwJeMAnj61yXwbtXh8BJdyIwN
zM0mMc4zgD9Kf8AEzxTquhDToNJvRaTTsd7eWHwo6dRjJouugmne50/hTw3F4W0X+zYb2W8
QOWDTY3ZJyeg6Vw3xo08tpen6kq58qUxZ9m9aX4eeMta1TxDc6fruprcgwiWMsioR2I4FdN
8Q7aDUvAepQCdC6x71ww4I5ppoWtxnwvlE3w40sL1CFc++TXn/wAbUZdb0mc4EfkOu7IxkH
39qT4X+O9P0Wy/sLWpRawSN5tvO3CjP8J9K9fu7TQPEVui3kVlqdup3KDtlX8CM0cwX5WYH
wyjx8PNMJRQwUnhf9o4JNea/HcqNb0cK23MZ3YGMjdXs9/rnh7w7YhrzULSyghHyxhxkAdg
or5a+IfjSLxd4q+1W24WduvlxM3BYZ6kdqltFre59W6Q2/Q7Ns/ehU/oK+ePiNuj+NELjIH
mwN7dRXtWi+KvDkfhywEuvWEbrboCr3KKQcehNeJ/Ea+sLr4lfb7O9iubdDCfMicMvBGeR9
KSd1YS0ldn0qjfuwQe3SvnPPk/GhOMf8TXH869nh8ceDxBGX8SaeMquf3wO04714Pf6xprf
FE6rFdxvZLqCyecvKhe5Jqm1YS3PobxYhk8G6sn962auf8AhRqBv/h/Zxs2XtmeFv8AgJ4/
nSa74/8ABVxoF/bR+IbWR5IGRVBOWOOnT1rgPhX4v0jw7a39jrl+llDIUlhdkbDHHOMA0m9
APVPH139j8Cao+cGWPy1+pNQfDcH/AIV3pChjxER+TEVx/jzxp4c1/QotM0bVFvJZZ1LLHG
4wo57irHgjx34Y0nwZZ6fqGotb3UKkPGYJGIJYnjCmquhJaaGVrLvL8U5tJGSt3dwOw9Qqq
xP6V7Vwqg4xgcV4S3iLRpfjEfEGbp9MjTKzx2sjfPs24Ixmu31f4leG5NJu4LaW7a4eFkQf
ZJANxUgc49aSauU9Ujp7fS/CdrqX221s9NhvScieMIHJ78jnNaN5bJd6fcWjjcssbxn33Cv
EbrwrYr4at9X021X7fEiTMUX5ywYMf5V3Ft8UdBeKKL7Dqz3OwBo0tCxDd+4oTtIlI5z4de
fF4vNvO+5orJ7ceoKS4rqfiJbLeWukQOPkkvlRs9wVIridO1Y6N8SL7xDLourDSbiM+Xi1+
YMxBORnHb1rf8QeIP8AhJv7KtNO0XVomS7SfzJ7cRptB5+bcf5Urq7H1udF4Du3l8Ptpd0T
9q0yVrZweuFHyH8VIx9K6DVlDaJej/pg4H/fJ/xrhEu77RvFTavBpd1f213CIbmK0VWdHT7
rFSR24rSvfGcstjNCnhHXN0kTKN0cQHIx/fpwlqS1c+T9ThlgvG3xkbzuUnuKpZNe5ax4MX
UvCNnHdW/2e/igBBbqD6H3rxW9sp7G6e2nUrIhwQaqTu7kuJT2knnmjDU4tjsKT8akzuKBT
wOOppuOB707kccUAKBxnJozQMY6igfUUgHD+lFA7/SigGeWZpRxTaUHNbGI7HapAQBio885
p+B60AKoHrUgwKjGB35pRg0ASA81KhxIGPqKhU4yKcGIz3zTTsB9UfDb4veCfDPgCy0nVr+
ZbuHeWWKEsBk5HeuM+NPxG8NeNP7NXQHuZDakmQzRbOD+NeGhucnn2NGeP5+9ZyvKakzVTs
fT3w5+NvhLw54FtNI1n7WLm33cQx71xnjvXJ/F34heEvHX9ny6MbuO6tWIPnxBVKnn1rw7c
cEEnB7Zp4Y9eh9qJJykpD9oj6d8H/Hrwl4e8HafpF1aX009rHsYxqNpOT0Oa83+LfxG0vx3
qtjd6XaT20drGVbzyMtn6V5ZvYnJJNGM8nnNOUeZ8wvadj2D4d/GvVfB9kul3sA1CwGNqM+
GQe1esx/tJeEDGsk+lagknQKArD6Z/wDrV8kAntxTwfmyDtI9O9DuwU+h9C+KP2kbq9sprL
w1pP2IuNn2meQM6j/ZC9K8Z0zW57TxHHrd4WuJVmE7ljjec561gg/N1OfrinrhAQMgnrUqN
ndD530Po5v2mbgIu3wpFwOc3Ga8sj8dTD4ht4xFlH5pn88W4Y7c+ma4gfNyRnA/GtXR9C1L
W7xLbT7WSeZu6jhfrVqLT5ilO+x7gP2ivEF04hg8MWReT5VXe5J/I11nw80Lxxpdte6nDBp
du2qSec6XIcsnXgYI45pnw2+FFloMaalq0Mc18QCAeQpr1uWVIx5e4c9gOlQ5KDubRRy99p
XjHWFgttT1DSo7VZklkWC3k3MFIOMsxGOK0de0q61W1gjsbuO3uraVZYppRuAI7Yzmtn5Uh
DkD24pYDlt5Y/T1rnvfUp6GD9h8elTjxLpSk9xYH+rc1z2k+BvEfh7UtQ1Gw8W263GoNvlz
YggHPbJ4r0kKuMg9qzLu6WMn5sn0quZkJnG6vo3ijVLVbPVPFUU1qJFd40skQsAc4yOaS50
29j1L+0tH1ltNuDGIndYVkDqO2GrelaSbLKGA9qpSWzydB09az5i7GDqNlr+o2Utle+MbiW
CVSrqtrEuR+VULLSNS0t3ew8V38UkqqrsI4/m2jA7V1f2Tb97C561TuZrW2RuQzYp87Aypk
8UgLjxjqLe6qgP8qoXUOsTQGO98VaxOn8SG4KK3124zVu2v5pJWJT5R0qO5iuLrO1SoNLmb
DYx49PtLZDFbxqiE7iB1Y+pPU1BJAgJ2gVrLpc4yWbimSWUaAln5ovcpM5ie0lSRLi2up7a
ZM7ZIJCjDPuKje51JSBP4j1Yf7125rojHaoDlgaydRSzkjdtyggcCqV3oDOG1fXPEEFy0a6
1qDwsON1wxBrmmuJXl3O7uxzlmYmt/XIHZAYuQtcwWKsVzjB71lqtDpi47o3tGvikwgaeXy
+yiVgB+Rrsf7OhIW5QHfjgs5Y/rXmEUnlSq6joc13+mazDNZL5j5I4qot3M5rqieSxikYPO
NxXvkj+VUZbawQEFSf8AgZ/xq3JeRMSN2M1ScIQdw5rYwI2lhCmONfl9COKrYTPG4EejkD8
s1ZZYQAR171FuiaQjoB1obsFrso6hLHBZFSmXl4BY52j2zXPMzFBjnHHPf61b1W8+0Xm2M5
RBgVQ3fKR3rNX6ms7dCVd7usagEng8V09jamG3UEBc9cVjaLbtcXu/b8o5zXSzrhxgjAHQV
pDcyY1LVCeUjAznhQDUqwhBgAYHtVd5NvAzwKRLrawLA0El1YgjDEYXuOOc1MJfJK+ZGpXn
tzU0V1a3MYDLtYd6m+xQy8K4P49KbtYY63EDESxsAw5GO3GK3bXUPK2+YAeeorFk8O3qQC5
tW8xepCmnQmVYyjow29c0k7oZ3+nXQk+eM5Y9a0pUjuEO8kEj1rz+y1KSzfKEle+K7LTb+2
1GJV8wK9K9gLFhdy6fcFHYmIjb+FLq1iDKmp2LFCDuwp5NSTRqnyuAR60+CQI2xuYz2piZv
6ZeLqGnLFdcgjkNVy009onMW7KA/LnqB6Vn6dArDaMDPTFbrgx+S5PfBpa3EV4iqXzxDkjq
Par0ka7OMtjse1c3fXqWfipPm2pIuDXUquYmIOdwzQtJWAxtQsVubVowB1BP1ryPxn4O/tO
Caa3j23kXzdPvivaWQxyHd0NZep6eZf38Q59f6VrdXGfIFxBJBM0MqFXXqvpUOD6ivZfHvg
lbqJtV02ArMBmRF715A8Zjco67GHY9qp2MHGxDz0z0p6kt3pcfrTc4+7UskeAe4FOAA5OKj
3HHWlBz1GaQEgOc0U0HbmigDy3NKCAM0zdS44xXQYj8c07JpuaUfN04+tSA4/eBzTxTNp9a
fQA4HFKDmmU4dM0AP/GngjFR9RTscdaY7seMGlxTF60/NIQ8AYpc4pg5p+00FLQcvI6807o
cnqaaBwBgU/kDGaFpsFxyipVQdc/XNMQZI5zkdu1d94F8CXfiO8We4jMdkhy5PG6hu25UYt
jPBXga/wDFF+gWMpag/M5HUV9R+FfCGkeHbNYrG1VXxhpMck0ugaNa6ZZRWlnCIkUdB3rp0
XZGBjmuedXojrjBRRPbjBJwABWXJcLNqeOMA1ovKIrZnPQCuZs2abUHZQcE96xeupUUdSC0
hCgDbSOR5yoDgD0o3i3tssfmIotkLkOevWne42tC1K4RDtyTjpWXFaFpTLP36Cp9SvUsoPN
P3vSqFrqP9oRsyH5gOVFSyVHqTTPGpKpgCqLu3O0jmnzAnLD9arFXcYQZNJoCncxyMDul6+
lVEsY/vGMvn1rXW0EfzXD+4BqCadET5McUkhlXyYIU3lVUDtWJf+ILa3LRxsCRU95M0hKs3
FYM2nWkkhZ1JJoW4WKF34mmZyBnHasefWJ5M8tzXQtYWiscIM0GxtwmfJXIrTQpI5E3U5yc
tzUDyytnBIPfjrXSTrHHkrCM+lUXfHJiQU0+wPY5uct5TKY2bPtXI6pamC63OpUPyBXpM10
iA/u1PHTFcf4jU3R875Rt5wO1DV9Qi7aHMEtwp6Ves5GEixI+3Pes3zQVx196dFIyuGUjI5
5qEramt09DurXTbtow0rrg9DTpooID88u5h6GpdK1AX2lrGr/OvWq92IoyehJ61qncwkrMR
Li1yGYH8apancRQxPNDgAjApG2MAg6nisXWZ1My2qHiMfN9aiWuhUNNTL3HPzHluaehzTWA
YZ71JbpJLMqwruYVa8yG3c6vSEFrYhm+V35qwZCWwWz71nxi6KqrjgCpPnUgFT9aa0EXVlU
NlgGB61YzbyDBTAx2rNVztyRUiv8ALgPQBqC0iKZRilInmQNlXJIqC11KS3+8qyqOoPetaG
80e8UfaFML/wAqlgjQ03Vmt2VvMK+q9q7G2Ol6rGqyRKHI5I7muNh0WOYeZZXCyL6A1q2Fp
dQNkqUI9KWwzYuvCsYUtbEgH0rEOl39hOZEJGOmK7CwuZFASXLD3q1KsUiHeAM9M1aAxdL1
tpF+y3qEEfxV0EMKSMDExPHasmXTY2O5VH4Vp6YskbhFHSk9BM6bR7Xbkn8K05nV1a3P3wc
0WQRUQ4xVLX5f7PVdRU4RB8+KcNxHDeKLoSatGsJzJGK7fw3ftc6aqzcOBjNeUS3r3eqy3Y
GATkCu18Paggj2bxvzjrSnpK5dtDubiLcRgdaq3O2CydpOAvWr0beZEhzkkZrE8TSlLRYhw
W6+9PfUlbma0Qn+ZV++O/Q15D8QfBHkCTVdPjCgDMigV7LYjzdPRxyyUt9p6X+ny28ihvMj
IqoSu7MqSTPkAgjoKaQD3xW14k0ybSdfurN02lG+UHuM1hngkCtJI5WJj3pw4pCCBk02pEP
7nmim5APWipYHmFLupuaUc10GI+nA56802lHFIB2T61KOai4xmnKaAH0UDmigB6nPFOzimj
pRj3oAlGOtLTBjHWngDHWgCRB70uSO9MXr1p3egY4EnvUyKZOADuJwB61Gg3YGO+K9S8F+G
IzEt5cQB3bkbhnFDdi4xctir4O8AzajMtzqSlIRyqZxmvonQ9Lhs7SOGJBGigAYFZOjaYkY
X5foMV2tvDiH51AI6YrllU5nZHZCFtjTt0EMPmMc4FT2sq3G4g9Ko3bhNMxnBxVbw9cgztG
3es1uXI0b5mS2k+XPFZujRvJcZK4xzW3qFuZY8Jk1T2pp1mzbv3jUXtcIjbybfcLGpzg1sw
4jt1JOPrWPp9uZXWZ+/NTardLHbsin8qlXW4S7IwtYuxc3pjR8hTVTR7tbTWjGz4SXiqd46
wQGctgn86xbaWW7vYGiOSz4z6Ur6mqj7p6bNblmPcGqlxcW9ghbq46VoTCVbNEQZkCgZ9az
5LGCFReai2QDkJT1MGULmSRrNr2VtqDpnvXJXOsmaXZGcA9MVt6vJqWtOLaziMNqp4460un
+FY7ch5+W6nNIaMMGaZcntVWRbl5RGkR+tdtJp8CP8oGPapI4bdeiDP0oHdHIJpkvl7iCG9
+9Sw6NPMcvwK6t/KU8KDmq8s6opJ4A9qBXMZvDtuy5/iHWsTVtCtbaFnzg1uXWqyK2IhwOp
rnNau7m6hYLnkdqauB59rBMLny24+tc3LLKwIYbgetdLd6ZNLLlmPPBzUZ0qGNfmcZArWzJ
6nnl3GYpyQpCk1Bkhhn6/Wuz1Cwt3jdF+9jIOK42VCkuwnleDQrXsymupo6bfT20hSFtu+t
gTSliZAWbqa5VHKyKw6g5rpIbzzUTb98/rU35QtzbFyN1jtpbyQYVR8ufWuVeXzHeVuWY5J
rU1q+by0sYwdq8ufesYfdojrqVLRWRJgHkGt/Q4ViiaeQfM33axbSMSzonr1rrVt4441jAO
AOCK0Mbk8Tg7iVzntTwQwIIxmoljAI2k5qTcCMNwalsqwG3UgDtTGtew71ZTaRxkEdKnjaB
jtl+U+tK41G5VOlyrGJFfKnvUYtnCZVkI6Gujs7hbVtkqCWFulXW0LSNSTzLS58mQ87PegL
WOZsZruzlDQyFcHPBr0XR9SW6hVZWzJjH1rlT4YvIz+7bdnoRSx2Gsae4l2twc4xQDPUYFi
2gkAHFan2S3uoFwBmua8O6xDewrb3ICzYxzXRSQPbuCjHZjNUhFCaxuIJDtGU9q1tJiVlyw
w3vToJA4+YcehrYsoI2O5VpiZfRALbAHIrmfFd2h8L3UW4E4x9K6pWCDDdK8w+Il81kDaRH
AueoqooEcNb3giOyQ5X1rXs7hgyzwPkKcnBrmwn7oKRknvV7TzLazDAJjPUVEjVLQ9x8Mai
l/p3XEiDBzVbxSx821TPzHmuY8N3UlrdpJC37t+ore8VTr9rsyeCVzTjsSlqP0J83EtuejD
gVsRqAdrDBrlrG4Fvq8U2TtfAxXYzBRKCBnIzULRlTR4p8ZfDmY4Ncgi5+5IQOleGshBPIr
7O17SYda0K6sZF3eahAz64r5D1bS5NM1aeynUq8LlSD+ldfxR8zkkZJLdDRipCpyaa3TFZ9
CBuAT0ooA96KlgeX4pVooHFbmI4c1JgetMAxTqAHc4xmgcUUvcUAAPNOBycU0889KUHjNAE
g6U9QCOtRA8fWnqeMUASYHHFOx700fdpw6UDFA5608Dnr9aYDz0q5Z2kl5cx28a7mc9BQO1
3ZHQeENDfVdVT/AJ5JyTjOTX0LoukLbwhmQKigdK57wJ4USxtoo/LHmHBY16Zc2yWeluNoB
PTFY1JrY7aceUl0aFZ7hn/hXpW3LKqEDOPasPw1IfKfP5Vq3GGnUd65pb6GzdtixdENZtu7
isbR5Xh1DJ4UmtW5YeQEPPvVO2RTIGA5BpIh6nYNJ/o4cHORWBqMc0rq2crnpWrEWa2Ve9S
xWoJ3SVUkJMjtz9nsg7DbxXL3dw09y+GwB3rW1nUNq+ShHpWPGV2lmHP86l3ZaWt2cl4tuj
b2wjgy0r8AU7whZXjPbiVctnecdqr6nMt54rS1jIKjr3xXqWhaTBZWqSBfnYZzRa1jaUrLQ
1lyqKTyAO9Zt6EkGZMEDoK1ZCBHtFZzxCQncM1Ryt6lJWLYCptQVHJMUzz+Bq8Y8DbnAqF4
40+Zl3nsKTAz2WSQ5AAX1qLzIUbDtk+1LfiVo2kmmW2gXlixCgD615h4h+KnhfQme20//ia
3MZwShOwH3NTZt6BZI9JedJG2woze+Kzb5xbxl7qaOJf9tgP518/6z8ZPF2o74rKWLTIGH3
bdfm/76NcNeaxqeoOXvb+4uGPUySE1caUmQ6iR9Aa14x0S0Zo/7RhJHZTmuMuPiDp4YmOYs
PQCvJN/YjOOhp2Sef6VuqViXUPQ5PHVm7H5JW59KpSeMLWRz+4lP4VxS4HrSnjnr7VVkLnb
1Orm8TW8ikC3kX3rDuruO4nMiRlM9jVAAH+HmlKkDip5Ve4+aTVicPg5ArU0/WEsMmS0Ep7
ZPSsYJjkmn4XHOSfXNJwT3HGco7E0919ouJJtoBc5pqtk9QKYqrjpRtG7pTSS0HzSepp2N5
DayF3Ulu2BmtdNcgwC4fPbiucSMEfNwatiJQo53fjQ7CSZ0SazZtgs7KPpUy6jYyMCZ1X09
65fyx0pDGT3qWrmyizs0uYJMeXMp/GpVCEhs5xXExq4YYfFaME9wmAJCR7mlyhyvqdbG5K7
c8DtV20LKC0TEHPQVy8GpXCTYZAy4rWsdU2zZI257GlyspKyO20zWSkywyPz05rsraRLlQX
VWGO9cFp9gt8UumQouR83au40+NEhCbt4A4xQtdzMkGhp9sS4iXYQc5HeusRMwqJAG4xVKz
ZWQDPI9a044iU5ND8gIfIH8IxWpYgImM0yOIYyasx7QOBTj5iZYmRWiznmvD/Gd4dQ8TiA8
+Qdte3q4Jx1FeI+N7E6d4veb+CX5s1onYUNXqYkkDJOEX51H8NdLZaUiwRzT4AbsTUNjJZx
WLXk+Nw+6pHJq1a3Zu5RIcbR0XtWTd2dBuWccNpNCq/KC+cVc8bTLFf6b6MprLQ7ry3Rz/F
T/iJOsV5pCrjIU96E7XFbUdJIWSN1bAUAg13VhcpeaXDMvLAYPtXm0E/m24A6YxXW+DrrKT
WDN8wORUdRzR1USg45yc5rwr40+FTBexa/bx4SXiYgdMV7rHlXxVTxBpEOt6Dc6fOgYSodm
ecNXTTkcjWh8UMFBz2pjDjI6Vr67pkukazc6dcLtaFyp96ySBtPam1qZEYyc9qKOOnTiikB
5hmlpMUuPU4rUxJKX8aTIpKAJAc0vU0xaeoz3oAOnFKo4NG3nOacBg/WgAA4p6ikxTgQBSG
PX0p1MU808HNMQ9RxXqXw78OB3F9KmS33civNLKDz7yKIDJZhX034G0eOK3gjwPlANS2dFK
N9TvdA0xYYEkKZb6VNrm1Yyo5PpXQWkAith7Cud1SJnmLHkA1w1Hqda1MzSZmilIJrZVzJc
A1ioFilrTtnDOMHFG5bWhozAPwvJqzaW4jTLLyaZEqbdwPNXIckgE5px3MnoX7YDA5xT7+5
W0tGZjzjipIVVE3MOMVyet37XF0LeMkqKqRMVdmeZGuJy7ZIJJPtWdr2sQ6NpUt5K2Plwo9
TV8kRRsd3Pf6V4z8SvE0V3fJplrISkZ+bBqqcbs0nJRRp+E7+TUNXuNSZix3Zwe1e7aJqBu
7Rfm+YDpXzd8P7oQvKpOdw7mvdPCTB1Zo2z3NOorMIvmjdna7m3YPNO2kjKil2E/MeKFky+
xetQZFV48EmQ4HWuV8XeM9F8Haa15qEq+dj91D1ZzVvxj4ptPDOj3F/dSD92pKqf4m7Cvjn
xL4j1HxPrM2pahO0jOSURuiDtimo32Bvl1ZteMfiPr/i64kW4uGgssnbbISFx7+tcVuyeec
etNYYA5ye5pK6IxS2MG29xxJ9aOabmnD2NNvUS0Hhc+1O6CkHuaXr05pN3GJz2p+Mjk4puK
TjsaQxwyTgU8HHemKQD1p527c7uaC47Djk96AD3NNBTHLU4BSM5IpDtqOA7VIoApqkDsTS9
WPbFJmiSJ054JqZDzj9arLgd6tR7SOTUsuJKEIGSfwpSvak2gj72aVk9Dk1LNkxRERzmrMU
bA9arIr5q3E0gOduam5pyp6mgsR4Oe1SRI3mgdaZExIOQRx6VdhHzBxjI9q1iZ2Oy8P/AG1
rbZHJujHVGNdjpFrPcz7IJMMvJUnFc/4akEMIBjLb+CwHSty5drOVb22YpMOcjpivTnh1Kn
eO5wKpafKzoPO8iQRvkODzXUW3/HqHYnpmuO0jXLDWLyM6kvlypwCBwTXoscEDRLsxsYcV5
TunZm7ViispJwKZLqMNs+yQ4zWqtvCmehrH1i0i8+KQxFh0OKtEX7ktvq9tJJtRwT715b8S
dYguNcjtrba7xr8zD1q94rv4tFJaFtrsOFBrzEzvNcSTytvdzkk1aVkVG3Q0o7iRwrTMT7D
pXVadjYhHauVt/KO35s10dowj2c8GsnvqbGxcTlJoZAeQ1V/iPOftOlysSAUzmobl9xjOeA
c1B8SLpZItKAI+WLPFCWoovUWwuVe3Xmt7RdQay12Jy2I5CFNcZo8+bdSSPzradlkAZWwwO
QKzW1zRrmR7ZkNtkHIPSpsZyc9RWF4VvhfaLEXbc6Daa3wML1rSBySVj50+NmhrbeIIdUSL
bFcLhj7gV40xIAyOR2r6b+NcCS+DopSuWjkwK+Z5ByRXTPZGDK+ckmijHWisbgjzLNH1OaS
k5rYwH98U4c03jOc04cUAPBxTwMd+tR04Esfm6UASZxxTh1qIelSrwBQA6l3GkpcUAOxuHp
ThxxTAvPWpAvQZ6UDN/wAKWzXfiK0jC5AcE19ceFLJY4kwgGAO1fNvwwsVuNeMhx8ozX1j4
fthHbRnqTxUTO2lpHQ1bu8t7G2BmYLu4Fc7dziRSyjKnoak8XRuzRrn5ccCsnRb0TRtZzkb
hwua4WkzZIrXSnghST7VJp9x++C8/StG6siY8p0FY8KNbXXP1pRbKOs3qqcck1p6erSFc1z
0coaEOx5rp9PZIrEzvwcZzVrQzY3W9QSysSobDMMAVxSzttMjnkn0pNW1Nr7UG3NmNOlY99
qqhQkTAY6n0qtWVCyF1fVI47C4fcVCqefevna+ma71K4uCckuetdh4x8UmdW061bK7vnYHr
XFRkKSSPauqjTfU5a00zpvB86x6iytwCOBX0d8PFR7KeQn5s/dr5f0u4FrexSdtwzX0V8M7
+OYTgSj51yoqa0dbo0oyvGx6c5O3aD0qPHlxu564qdNp5PWq93jy23NhBzWDBHy38dPEj33
iVdGilPk2uHYA/wAVeOFy2ST3zXReOLv7f451e4zkG4YD6A4rmyoA6ZreC0MpasQuD3pN3H
HNOA46UvAHSq2EMzx0oXOafnjgUfWkAuWxxSgue+KUY9KPlzjpQCQu1sZ3UmzPengYFHQUi
rajljTjvT/KUGmL0+binhl+tSaWARKO9KFCjk8UbhnAoyM80DSHDGR8xxUihS3Ldaj+XFKC
KRaLAQZ+lW40XA5qgrkH2NXEckAYqWzRWRbEY7EE0hUgHNR7ipHIpS465qGzZEiL71et49w
5OKzVLZyGzV22kYUupstjWjjXPUmtCCI8cYPasmOY8Y4PatixeR2Ac8jtitop3M3Y9K8OWo
XSGfo2MZ9atyhhZkSYOQfl64qbw5CZNDKMcNnvVi8sY7aB9zZJ79cV7kG1FHlWTkziEma11
D5WJye/avbvD8sw0WFrg5YKD+FeLahAkcuQc992K9a8HXLXugQTykkFMHj0rycRZzudLjaJ
trf5uCr8KPbtXB+MPiDbWpksdPUSSqcFgOBXXajDFdWFxDay7LhgVUntxXhOv+H9V0meUXy
sVY5Ei8g/jUxSMtGYWpX9xqFw9xcyM7k55PFUhOy8sTirEkbEBSy7R2qo6N3PH0rVpMjmae
hq6fOHcHdgjsa6qzl3phTg+9ed+Y6P8h59RXW6DPJcW+9+OcZrGcbG8J3OkmYm2QDlhWZ42
YmSx56QD3q45ZYtoPyisPXZmu7iIE52qFqNi7WYzSZ9sLZ71t2MjSXagHIPauZgYq+0HAro
9IGZ0I6k1kzZM9R8IXAgv3tc4DjIHpXeZytec+GSX8SKvG4Jk16IG4pwbOapueT/ABukdPC
lsFOFabBH4GvmmRjuJNfTHxuQnwbE45xcD/0E18zS43HmuyWsUcz3Igwx+FFJwO1FZCPM6X
POMUlLjnI5rUwF49KfTO+KfQAtKOO1Io5p4Ge1ADgvenrzTR0pw6UAO7Uo6Ug6Ypc0AOHUY
qUfeqEHnipkOSDQtRnrnwdtt+oXDEA4HWvqjSItluntivnP4MWu23lnIzuavpTTV/0dTjAx
WdTc7ofCZ/ieBpIElUcrXnc8xsNUSYYUGvXNQhS5s5E744rynXLUq5Vuq1w7SNou51VpdxX
kS7XByKr3lkS+5QOK5bQtTNtOUkwQOBWzda3EuSWwPrTa10KszXtY1MWxsce9L4h1y3tNJW
2hlXzMc4NcJc6/cMWSBiBnrmsC6uneXNxMfXmmkybGvf6zFZWhupW2x9Ca898QeL45IXtrB
yS/BcVc8ZX0aeG1t92TIcgV5oMlhk49q7KVNPU56s+XRFnLMSSdx96kQf3hjmoV4NTDdnJ+
b2rrWiOJ6vUtQKGkGeBXsHwutNZu7tfs8bJap95z0HtXn3hPQ5Ne1620+NS3mEbhjoK+t9H
0ez0bTIrCzjVI4wAcDknFc9Z2OqmuVXLcCkQqAd3vUF+o+xyk9lJ/Srrcfd4HpVSdTJE6sc
hhjFcfUq+p8E6zltcviTz57j/x41n10PjOwl0vxlqlpMhUrOxHHUE8GudyN2K3i9CXuKc9h
TCfUYp+TyAKjk4HWqJA9KB164pEG7Bz9adt+bO4hT6Uh2HryM5zSkYOSDW5Fpdo1usnLkj1
pp0+3B+5x9aVyknYxwfxpSRjvXSWuj2Ehy0ZIx61qJoWkFf9Sc/Wi6Gk3qcOGGMEZNOUjPS
uzfQtNVsi3z9WxSf2JpmDmEL/AMCNK6Y9TkCM8gcYzTcgjOa1tTk0m3bybSMyOOCQeBWI2X
+bOKpRFz2diwrLjJ6U/KjmoI28sjcof2NbNjNpkpCT26xv0GeQaTVilIz1YZBq5HKmcE4xX
U2uk2Mihkt429hVr+yLAZY2qZ9Kho2U7HJBgwJHI+tOwhHJ611TaVp+0MIkU+lNi0uzZsPb
KR61DRSqnMqoxkEce9XYCFB5561uz6LZiMlLcdK5a9ijTUBFbllCDBIPBppdS/b62NqPONx
H6Vv6WUlmjU9W4+tchaoQmfPcH3NaPhHWIovE8dveynyHbarHsa3pavUVapZHv9nFPb6XFx
gHHOKfqqJ9gMm47jxj1qW2kRoBDEySLtB+90rA8SXMkUaJHKBjtmvWdRRicNKm5yuc5eOxY
gngGvUfhnMJvDMsTEnZMQPpivF7ye5YErIC2emK9a+GKXEPhsyT/KZZS36Yrx6suaVzvmlG
NjupdPgk+4NrVl6hpbTQtDeRGa2bjHpXQRspGc81IRlefmz61NzjtY+fPF/hR9Hla9tEZ7J
jySPuVw8wC5B6gfnX1TqWkW1/p9xZSoDFKvQjofWvmbVLD7BqV1Zvz5UpQV009SJIwZMZwt
dhpgVdBhRerEnjrXJzKN3y8V0djM/9nQop5TOaKo6W5qQ3wYGKQHJ71n3y5lJB3A9xTnOTu
fg+oqSFhIu1sGuY69yhCF35xXSaFk3QywAxnpWS1lIG3xpkVu6PA7TBUQ7iMc1kzToeheDY
PN1Ge6wcjgNXclwH21gaLHFpejICVD9WNalnKJQZWO4HoaI6HNNNs8++MyhvA54ziZT+hFf
MMmK+pPi2u/wLcH+7ID+VfK8hxkZrtfwI5pbjSRRTOD/FzRWRJ5wBml6dOKBxSgZ9q1MQxz
mn4po5pw5oAVafk7TimjinDpigBw6ClB7Ug6UoXvmgY8D3opKXj1oEKtSpkEVECB3qRSODm
gD3z4JXayJLaZ+ZTux7V9MWa/uUUHjAr4x+FOs/2Z4ztQz7Y5zsbntX2bYuGgVh0IyKisuq
O2nK8Sa7k8mEkY6V5pr00NxK7A4bvXod781q6k84ryHWphHdSDnJOK4Jbm9PQz5LYlxJBKR
7VXkt7plIeRivaojOyNlHxUiXspG3OQPWtEdFysWaFSEVmP0rNNpe3V0JZjtjB6VszagIkO
cDHasqe+kuJAiHGfStUkY31OS8b200c1vKzEwdh6GuPCksDmvUNc0C71PQ5HWTc0PzYPpXm
hVvM2t1XiuulscFdWlckUdOasRg8kU2NBjB61et4VIzjPOK1szFK57R8C9Nje9u79k+eIAK
1e9HHGOK8s+DFksPhme5xgu2OPavVCcmuKvudS2sxjHC1Xc8VO3KHmotuevIrB7DSPDfjH8
OLnW4j4j0eINeQr++QceYPWvmuSNo5CjKyMpIZWGCD7190eIdTSysWQEFmGAK8in8J6Nruo
GS906OVnOS+MH9KmNRrQvlufOODuKrkmp7PStQ1S6S3s7dpXY4wB0+vpX08PhX4NhQFdMyQ
OfnOKYulaXphFrptlDbjOPlXk/U1o6ySFyankGo+AWsfCwdE33sfzsR09xXn7DB5H4V9WXe
nxPYFHA3MMY9QetfOXi3SH0jXZYSu2OT54/pU0qjk/eKlFdChYXDBPKZuByKuBt2G3cHtWP
E21gfTrWgrZI29DzWrQuhsW0u35RwK04HDY556VjWynqa07QYYms2C2L7KcHJAHvXKa7qr+
Y1nbthV4YjvXVXEqLZTORyFJFeazPvmZicknJNawSuZ1JWEU8c8fTvTkYdzTBgml43DArR6
mSepM2O2DTd5Un3qU4CZqs2d1Qi5aHXeGb6R90IfDJyM967ATCeL5wAw4rzPRp2t9VidDjP
BrvDcBjwMVLNYvQmeHkDJNaFrbl1+lUba58tgSNwrRW9iwWUYzU6dSipq959j0+R1PzYKj6
1w1uxZdzHPP61r+Jb0z3KwqwKKu4getYkHCKvJ3HNJ7aG1OPvam3Yoj3IXAIxnnoazNQ0i4
t7gy2yMyFiw2dQa6HSbFJrRnLDcT0zW/Hpl6IRcwLvReoA6VFOVpalVlz6FXwr45urUiDUk
YTKMFwOo963LzVxfy+ZFul3dgCTVjRPEFtDILXVrCKaAHGdg3Cu1sdD0+9YX2jTomefLdQK
6J1G9ERF8qOQ0rw5eavdRmaB4rc/eZhjivaNJt7e1tIreAYSJQoWufj+02MgiuIflOMMOlb
9ngEMD1GaxInLmNuHGetWl6YzVKE/KGq0hz7VbM2TACvmrxrBjxhqYz/y1/8Ar19KZr578f
wrH4wu9gzvfd+lb0nuQzgZI2U5PNaGkytErQ5yuM+9V52P901JpVs899lThQMGrm9Aho9De
VUnGRgfjU0Vo+MpVaIqkjK4Hy+nentqIRvLjJz9a5kdd0bELeUAshHPQVpQahBp67zgynp7
Vy8UvlEz3EmSPur6VWfUVMhxzn15qXZFNnpkHiBLq1jSRsKpyR61sQ+KbW12I+NuQFUd68i
tr2UFSsmGz+FdR4dsn1XW4TIdyI2WxUSaSHyrc6v4jkXfgC7dTtDLv5FfKUo5OD3r6l+Ksx
tPAdykfRsIK+W5iNx+tda+BM8+dr6EG3GSKKXOciipIPPNtLSbqN1aGI4DFKtJnilTkZoAd
SrSds05RQA+lx70zNPHTNAC496XApAaXoKAAAGpVAAqMVICPWgZf06drW8imQlTG24EfWvu
TwVqa6j4TsrwvktEAc+uK+FIjk9eBxX2B8H7xJvANpGcttbafalUV4GtI7+9nCwls7gR0Fe
W+IYV+1GTqGPavRtSdVkWMAgMK4/WbMrEZH+4O9ea90d8DiXSMqcA5FV5S0UZZVJPoBV51Q
hnU8Z70huY1TbxWpq0cjcSzyTHOfxq5EwRlkcgbR+daEwtGYsxANUXS1luFzJhQK0TMGrF5
LySW0nMZYAoQBnrXk84K3Uu4fMGOa9UiiFyptLb5EbgvXC6z4eu9NvXE2ZEc/K45rppytuY
Vk5IyoznDfpWtbjaOemRWPAgEhTuK27YGRxkcZBrqTuc0NGfTnwshSDwPAVGdzEmu33HJGK
5f4fwrD4KsgOjrn6V0zNiTjvXn1HeTudQEk8dKY7FUJ9BSucHk1FMf3DdqxYLc4DXFnvL10
5IzwKm03Tfs6h2Bz71ryQRmYuetRTXkUSEIN8g6VmaXI7yaKygLythj0BrlfKNxem5Xlc5P
tV2+drmYPdMWJP3fSqF5qYt2+zQgKuOTUyRSdx07A3W4nIHavNfitYRXOkW+owx4kt22scd
jXf2mxnaeWUeX3zWb4ogh1PQ7q1hQMjRnB9+1SnZorlPm9GG488HmtG1xJDtH3lOc1ntH5T
vGwwQSPpitDSZFW9VT91xtOa735HOtjYgXagycn1rTtXWNst0NV4AinbKPunHFaO2AoNj4J
9RWbRSLkkUNzauFGcqen0ryq5QxXDxEFSrEEEV6VGJYMlXJ9vWub8T2HmSfb4UILcOK0joZ
VI32OWDY4qRWB7VCPu8nmnqwHFaMxjuWSCV61GoyTkUpBIznFKg6c8ntULY3auaWjxq+oK5
X5EGTXWJPGCA2Dk1n6VaRW1qFcZd+fpWoLe2bBDhWqG0aJWNKKK0liBjcg+lVrlHhQuGO0V
ELJgQYZv1qrfzTRWTq75boKnRlx3MC4laaaRwM5p1uuUQFuT2qFh+7yGwat2iY8sdT60paI
6ovU6C1YQwgR/KcVuWGtXVrIrh9yjqvY1zCsy89sVIkzqQVbntWVjNPqeqW1poPiaNdjLaX
w+8o43VsWGhalpsgkglPHQdsV5DbXk8U6SxymNwc7h1r1XwX4pl1B/sN64aQD5CapESO/0+
8aWJYb6MFgOtaSQquGh6HtWaQofK/eHX3rRhkBUc4IHStLGTL0BI69KuqcciqETEjmrqAhO
tMksAZr558dSGTxhfMp4UgV9BM5SFmJ4UZr5x8QSfatavJ2PDSGumlHRsydznJVLcDr0xWl
o5iit3U5EjHAos7A3Tb5OIUOc+ta2oQQHT0ltUEflj5sdaipJPRGsNDMlV1cuo+pqhPt88G
M/NTotVCJIkiZx61VmeOZPNibDegrM1ZOivJN87FvarDIFkGQAKr2j7ZPm5x1q9BbXF7chI
0LAnGBWba6li28LSSqkYySeMV7F4N0pbCxSVsedJyfaub0TQY9MjWe7TMnUDFdjo17HPdDC
YGSvNZSVxyl7uhwHxw1UW+l2emI+WlJZh7V89yZzzxXpfxf1Yan40khjIK26iIema80l+9z
0FejOyioo87rciyOeaKCeOABxRWIHnwGTig8Ui5x70o561qYjuw96d0GBTcdPanfhQA4dKc
qtTfwoHHegB+PenA/LimcU8UAKKcBTRxS5oAeBml28imAkU7JzmgCdeOAa9z+CXi4WWoHRL
qT93Mfk56GvClOcGtTSdSl07UobyE7HhYMDnrVx95cppB2Z90XscXDhtyqMnNea6x4klvjJ
apHtiRsDjrXU6B4jg8Q+ClurZg0zRbXB5IOOtebw4knnhYfOCTXnyilNpnpUxZ7mbZhYug7
ViSzTHJI21rbZ4skglTVCaEyNjtUo1kZMgmmPfmk2LGeW5NaTKtvE0xIyvQVgzStNP5h+X0
FaoxaubVnfqqFAwBqzJeBw0MkaujfxNziuehX5+ckkdq0Tbs8Mbl+B1FO5D7GJqmjqk7XFm
vyE5P1qO2QhgccjtXTMsYt3LdAucGuMa7Y3MhjO3nArVVuVWFGhzO59SfDXUReeD4Y9wLw/
LtzzjFdi5AwxPFfMHw88ZzeH/ABBHHPIfss5CNk8A+tfSZuYprZJIWDQuMqw71hP3nzIdSH
IWpmyQQcio51LxBQcVXFwDEikgEnipQ5K5PBqGZGTcBRM0aZ3EVQuoorCzaZ8GQitybyLfd
dykKFHU1wPiDXUuGKLIpQkgAVmrstXZB9p8yxlvCcsDgAVgxW1xdl76fIjXnJrZ0CENLLBM
cxOuQT0ql4g1KC3VNMt9pxy2KTve1jSK11KhkzC2DiOmJlrZsHHt6ioV3XIVCNkY5NPEyMG
CsFQDbmspXutDZ2toeDa5AbbxBfQ9AJCQPrVFGZHRlPKsDmt7xmiJ4pnaM5VwDn3rn8DoTX
fHVHM0rnYuVaWNwciRQ1WE8skfw/jWXbOJNNtH5GAV960IY+NxPBpsi+poAMMKh3ClkCSRP
FIAUYYIqFTsGQTmnSyDaAe4qEyjgtXsGsL1kVf3Tcg1n4YnAArs9bgWfT2wclRwT1rjELLj
nmtoO5zyST0LByFGa1tDslu7rzZUzHGeh71lHLYXua6zTo/s1qiDgkZOKiTsjdI2jbq6Zj4
HpVUh4iRgfjUkUrJ9xufQ1JIRIm/OTWRbQ+3v0jG2eMYrL1yWF0j8lup6USoZG56VmXq7J1
QHIAzTuOC94r4bZ1FaNiNyqcgEDvWVI/GKuo6x26kFgSMUPU6H5GrlunUe1O3BccHNZazAD
Ky4J9alWacj5JAw96VjK/Q0d4YEZIrd0K+lsdRt5h94EciuWjuJA3zpn6Vu6bd2Ut0FlfaR
jApdRPU+hdO1GG9skn3DeoGRWvDOiv8AN1PpXmXh67idkWKbII5Ga6m61QabbNdO2WIwoNa
dTNo7eEEruByKvRNuHoK4/QtahubTc83zn8hXRxXkbINrcepo1Mm2ifUpkh0q5kZ8AISfav
m+5u7WW8ePzgdzmvVvih4oh0Lwg0aSjz73MagdxXzLJfyl2kjPzA+ta8zhE1jGLVz1Oe5jt
bRLeJhtbuKrRXmI3jYAo3UVy2naobu1AkbLLV17rGNuealO4ml0KuqL9luDKuPLYZxWMl7J
DceYp4/u1t3brKu9+Qoxg9KyRapJkxfLj2q7KwnfobNjfQ3cqoSFc9QRX0B4O8O6ZDo9vPG
qySsMk5yRXzlZWb+erMen513eh6zqulkNaXhCg/dLZrncbs6Ero93uNFglXYFHTrXIzN/Yq
X95cjyorVCRu43HtVzw546hvilrqH7uVuFbHDGvMPjP4za4vz4es3/AHEWDK6n7x9K3p01N
+hzybinc8l1nUW1HVri8c582Qtz9ax3z2qaVjk8D14qqznGa1qas5biE470Um8EdqKzDU4I
HFKcZwDTad3zgVoZD6X8TSUv6UAOHPc0vPtSDijBoAdilXOaaM08DFADs0UlLSAUHtTqYfa
lGSOvSmBIrYqWNhnkc1XU1MpFO4HuHwW8WxWd3PoN5IFiuB8hPY11OuOlhq800CHaSeR3Ff
O1heTWV1HdQvteMggjrXvOmeKtE13TIvtU6i52BWU4zmsa1O75kd1Cr0ZI+oLcJuDY46VRl
vEQ7ua0pNOtIYjJuAUjI5rm7u5tVlZbeVHYdQTXPZnXzIbe3T3MexeBWY2VYDB9Oakku12k
Jjd3xTQ1uVVpJRVK/Uh26F+1Q/ex0FXF5ULuxVAX9ssWEfp+tUb7WY7S0eQtywwo70NX2M/
UZrWr7QbOJuB1Nc1JdJEmN2CeayrrUpHkZurN3qgWdzl35NONNvcv2yhsbR1Pach8ensa9g
+HHxZeMx6HrUim3xtjkbqK8F8vI5PFIJHBAjbBFdCikrHPOu5O59oJ4y8PTSvaLqUfnpyvz
DBrpba/hubVJFkGGHXPWvhaC4mRtyOyS/393NdppHxR1jSrUWlyWnRPunPIrOVJdAjNPc+m
vFdwW0OVPN249+teM6jq8NjbmWW5VQmfkPU1xOpfFTWNSt3gYBFboc1w13e3F7K0lzcNIfQ
ngVnGk7jlVitj0K5+K2opE0NjbrH23nnNc7N441i6l8yaUZ9QK5bOV65NIucHpW6iloYuo3
qdY/j3Wlg8pJsD1rObxZrTkn7U6g9hWIcEc4zQMcCm0iXUktDRlupbyXzp2LOepNB6j25qK
JflFSE8/hWLdjqhqtS+t08ekgqcBJP51btNaZQoc8e9ZZGdHujjO0qeKzBIQq7TnrxV8tzG
UrSPQDrdk0G3PJqlLrELH7+AOBXG78nOcUhkPTdS9kmJ1TpbnVEaFkDbs8cVz/8Ay19qZ5u
4YzTlIyDVqKiTzczNK0RGuot5G0cmuiE8fJ3cdq4+SQqBg4NC3MmR85qJU7mrqcuh2izR7g
RJzUoulyfnAFcObmRTw7c0wXM4bIlNCpida5280hABRwTWTes32o5/uisH7ZO4P75xitR3J
I3NuJUVMo2Nac7vQAQ/bpVp2UQoCwHPeq68DIFQ6jzbxkHFZrc6JXUblstF3dePemNcRJ0l
I+lYeT2J496cpJ5zWygcTqm9b6nHG4JmJwc8iur0nUfDmpyLb6tKLI9p4+K87G3qaVV8xtq
AAe9PkXUFWPUf7VtvDupR/wBn60l9b5yPWu98VeILG78J2d8J0SYgZXIr53KeThWUHvmphd
Tz2/lyTOUXopPSq5UP2p6/oni+xtgqyaiEBPJNen6J4m8O37xI2uQspHzZbbXypYXiWt6sl
xarPGOCpqC4lzdvJagxIxyEDdKFFXuyXNM9C+KPiiTXfFkyWkmbG1/dwoOV+orgVupFKg55
61PHkQgsc+uepo8tWJUjk9KuVnoJTaJrDUGgnwG+U10dvfeZnL/SuPeBVyFBz2NTRzTQHv8
AUVm12KU7ndoBPCEz9auQ2UksQSH5Yk++5rntDkkupceZketdW+qWVnb7HYMf7i96mTdrI1
UkLa6TPezZiiYRr91vWrD2thpkMkuoXxMnZEPSs+68azLp/wBlsIVgB6sOo+lcddXE9zKZZ
ZCzN1ycUQp3+IcqqS0OsPjb7HFJDZxFiwwrt1X3FcdeXk15cyT3LmSSTqxNQOVI6EH61GTx
WyXKrI5JTctxGPUmqrnPSpWOAc1CeahiG/LjnPSik9RRSA4jHOKWgZJzikzWhkSUv3upFJQ
p9hQA7I6Uc5xSDrTu+aAFHFPBGKjwacOBigB/alpgIxing84xQAd8DrSgNj0poYZz0pw6cG
gAAwetSqaiABNSL1oAmUEnI7H9KsQyyRMWjYqc9j0qqpwepqRGIJx39aqOgG3/AG3qjwiI3
sjJ0wTVeOeRWLLI2T15qip296mjfnBH40FczNCO9uFJImK+1Xk1RDE3mAlwOtY67QSTzSXD
FLbCEAt1pNJlKbRrJrsKjbIpYDoRWLfXsl/PuOVRfuioGClAv60oAzj2rPlSZXM2Iq85J4q
QKM5GDSAEYp+cckYA9KsLCOw+6eo9KRAoIIHNNUbyznp2p4ACgikIeUH3gTmmbMn5myKVTz
uJPHamszElsflRYViFwA/HQUw4HbrUjc81G1AthCQBwKRSeTQSegoBO05oC4u7AyRmnD5l4
4pmQQKVFLOAOlHQN2XxlVUjHSnk5HboaiIOQBTtg9ecVzvc7YaFmM/8Si+Gey/zrJ6YxitE
nZo1wc/ecL+VZw6VutjmqasCMDIoz6gU05FNOTQZbEucds/SnqQR6VEAe1SrF8uSQKBq9x0
hzgg1FnHNPKEgYI4qIhlO1lI+tBUrtji+TRmmUpye1Mgf2yK2ywPlnj5lBrDAPTNacDb7Ve
eQcVEkb0fiL6lcdagvI99pu/u0/biHmpXG6JlIzkYNYJ2PQlFyi0YGdpxng04E9qRgASDnI
oU7uBXUnoeXaxIhLcVPGTGMjtUQwox3pu4ngE0AWZZjLGASMg1GHIbC8CogQvQ8mlJ4460A
ODsG5NWIfWqeCTmtG3XCAmkFrk+cvtJwKVmxginiNWkBNOCj7pApjtcjO4pupckDAGR71MA
DwAcU/wAvnOOaASEtLl4G3QkofQVpCYTDJb5vWs5oTExD4GPegT+UelCdirsuu2Bhv0qsZA
c055A6b1ORUGeKvzMxrNzUbNQ2Sc1Ezc4pMYOeKi3UrNnioSSDWTAfkHNFQkkZKnmigDkRx
3NGRSZpRzWhkP59KRaQYPc0o+XrQA6lyKbkDoaUgdaAH5pe2aaOlO7AUABpw9c9qbilyKAD
gcZNKG6imnrmjvQBIpqQMM1EOlOHJoAsKRTs88ColNSDnvVICQNxyakRqjAIUfNT1B9c0AS
mUIhJPWmXJLxrg9qguDwnoTT92eCe1IY5GGwfLnFTDGN1VkcoxHrUyEkkHuKRaJAoPJNKwA
jfHPFMG7FOGdrKe4oGNt+YKJTgKAenWo4SQrJkcU1ycgjkUASl/ToaQMc9KiVuuaCwPTmgl
sex9eKiJGaRiO/FR5GeKQhx60Ajvmm5pRzQAuMHjoalgXLbuwqInircC7YskUm7FwV2PJIf
IOc049aQsuKHIVRmsWdiskF4+LKGEcknecVTQNkkg5q3Egf5j26ZqwEGc8ZqudLRmPs5Sdz
O2s3AUmnCGQnG01obcUcZzSdTsaLD31KYt5NucYo+zMer1dyQO1AXcelL2haw6RW+yjAw1K
1szr9/J96nKMG+6aeAccij2gOirlL7FIP4gab9mkBrTj2kE7SMU8xjGetHtGDwyauY5jYdV
NT2jbSUY45yM1YdBzhcVVn3DHHNXzXRhyezlc1sgx4qYEZz2NZ0EheLk8iroI2jdXPJWPRp
zuZV8gW5J7Gq6MF61o3cXmpuHUVlnNdMXoeZVi1LyJmbJxSbgQAOtM53Zo6HNWY3JBj3pcg
8VHuIoXrkdT60DRMv3wtaygeSFB5rOtk3SZx0rSVvlxgUDJlOEHqKcAp9c1GAQue9KuT1oL
Wg8DH3TTicDOTTASOox9aRnUHrxQVckdyWAzz3yKhkIMZ9RTZpgoyOfpVKSYkKi5yaCLmjY
sGhYE5xTnIHQ1HbJ5UAweT1pS3POKokY2QKrSE54NTO3FVXOT1pSdgFVu5pGIPOabnkChiM
jAHFZgJjAJFFIe9FAHIUoOKSlwa0MgJ9KePem8U4EUAH4U4D1pMcUvNAC5HSnZpgp3U0ALk
5ozSHrRSuA6ikzS0wHDpTlPNMBGKUNk47UASjr1qVc4FQdDx0qRTVATZOfapVYbvaoN2eKe
mFNAD5MPGcA8VBJkKGByfarIJ2t3zVNtyMcc0mMeWL4B4p6SleO9VNxznvTw27g8Uh3L6vk
daeGypFUUkIODU4k7A0DuOX5JxnoadMwG4KKifLrnncKAQ1AXEBOOQKCfwppByaTIzg0CFJ
+hplOyMGoyc9KQDqUcd6Zk9KByeTTAmQBpAtXiQE21TtFBkLYPtVknrWUnrY6aSsrijGOaS
RgzhRSfeXAovlNtKnbcuam1ypPlV2WI8KtPZ1Az0rKM8jdDgUbmPViafJfcX1jojS+0Rj+I
Gmtdx9MZrNOQen40owaaghe2k9i6192CCgXknUYFUCOacOeDVcqIdWRe+3MevIp4vRjlPyN
ZoGFPPFLkDA7mjkQvbSNVNQjHGxqf8A2ghI7VkByDnGaXPfGDRyItVp2NT7QjNneM1FIysC
24EiqPBPJ/KkyQDjP1o5US5t7luJykmBnB61oiRioxWRFIQwycitI/cHOKzmjeg3qiVWLgg
9B1rPuk8ubpgGrtuBhsnGajvImeEnqVGaIOzsXUXNC5ngg0E0wA9+O1OwB0rY84TJqWIb2F
MGGOBVuCM4AA5oKRagUL0qzjJ4qIDCgDrTwcU7DJuSKcpAz7VFnPQ0pbBH60jQkYjJAbOPW
oWkAGWxUbybcsT1qnI+88nAoE3YdI7yNx8opYMFzj5j2qszlvlBOKtWyBRkcGmI0FfMYB7V
E5Ud6Rc4pjv7n86EwYjtxURYY6UjnNRjOeamQh2QR703PvTRjdS4GakB340UzntRSA5SlyB
0oxSd8VqZDh81A4o6dKBzQAuOOtPHpSU0Eg0APpw4pueKXNAC9TRSZzwaXtRYApc0g6UUAL
ThTc0o6ZoAfuz0p4yKhBxUoIxTAlVhTw4yKgBGaeOtMC0jgEkVG2BmhCOlNYgikxkLDnNMI
XrzmpiQVqNyNtSMNwyMU9XwcEfjUINLuxTAtqw/iY4pDhXypJU1Aj5bBqYHselIBxOelN/i
5p2AOhpp+99aLgI3Q1H296kOM4phHNADc+lHWlYgYFAoEXLT/VE5xipAeME8morXO3HrUsg
IbArKW52R+FEowFpdby09ux7xj8qjU4UAmpNVIdLZx/cxRHcdTVGWeOlLu6UfWjjtzWzZxs
fvyeaMimdD0xS4yKQXsLRx3pMDPFL9aAEGCMU5VGTn8KaCMU4Y7mgB2AOtBIJ4pDjHBpPwz
QFx340o571Hz/doyQfagdx/OeK1VOUU+1ZIPetSNgYlrOR00HqyWJgF59amkYmFgO4qqvCj
61MT+7PNZdTq+wY+csT70oOfpTe5/GnxjJHpXQjzmtSaNNx4FaMKhVyKqx47VZi+6RmqQiw
Bkdqb93pSAjPBpGYUDJA6jimM4AzmozIB82OKpzzE8ZoY7jpZs8twKr7i9RsxZsHpShxjIp
CuW448IGx1qwCFGO/rVOK5IwG6CpC+RkUAWQ+CeelNZxnrUAYnJqNjk9aAJS2TUZLUhz3oY
gDFJgOB5peuaYDT8AjINSAmTzyKKQEc8UUCOWzS96bS5zWhmOzSim06gB3ajK0g6dKdgUAG
KWjig9KACnA8U2igBc0tJSjgUAH40owOabkDqKdkUALnNKM4poIJxTgcDFACjNPDc0zcKUE
ZxTAmGW6HmlGNuAaYDjpQaQxTxxUbcjinZANML88UhidOtBPGKazZNJupiHjg5FPVj3NRhh
3oJBOc0gLIOeppchec1XVgveniQGgZISOoppPSkPPTpSZ9aYBnnmgE7jSMPlpQrYxjmkwW5
ctTiM+vapTktzUNqDsNSn7/ABWL3OuPwoeAMGmX8gKQrnotSZAABNLHEZyDjO3ile2pclfQ
zlOBzQOvC1vro6SJ5hkxnsBV6PRLGHy8q0meTnoKftUYqhJnKAgk8GnKkjttRGJ+ldmbWyj
+WGCIMT/EKuQmOIrGVT14Wj2nYv2Bw8dleScpbSN+FSjStSdSRaPx7V30N7EXEUacjqanM4
w/HSp9oyvq6sefJompsfltiB71L/YGpqvmPGAB712Xn4PzDjNWY5lkVgF496XtXcI4dM4H+
xL9uRGCPrUZ0m8UkCPJHXB6V3TFTKWUHaO4qiC0s7IkbKD1YjrTdWwnhzjGs7pRzA+PpTfs
1wuC0LAYz0rvRaJvEjLwvvUk0MXl9Qc9OOlR7cPq550yOp+7j61or/qlI6iti/tAd21ATjP
SsjOBjbgVfPzFQp8jJUXdGPrTkXeGA6+9Ro2FAzjmrlooa5iGM7nUc/WpbszezcbIwcfvdp
6gnI9MVIGUEY6+npX0fqug6Bqen/Y7rTrb5k4dVCsreuRXgGv6LLoesyWcrZUfMp/vKc4/l
W0WcVSDjqyisj7varUTnrmqC4GTmpkc9qtMxTL2/k80wvzVdpgvU1BJcF+B8oqkDdtixJcF
flXkVVL7m5pnIPXNH8WaGK4vOc1IuM+1MyMZqQPjrSGmSAKKXPFR7qN1AyVW59qMjNRKTjN
BPNADy3akY8ik7ig9RUsCQHijcADzTaBjPIpAPHSim4HPNFAWOYoFGRjNFaGQ7NOpmKdmgB
ef71OHSm04dKAFpabzRzQA7IozTacMUAIQMg5pSvvQetKMdRQAh7U4fWk680Dg0rgLjBpc0
mRRTAXPNOBFMpRwaAJVYZpxINRDk0/PT2oGDEGoXXjg81IRnPPNRjpSAOMcUUgpaYgAzS5x
SA80nNIB2RSg80wU6gdx+enNP8qQYIUnNRg4ZT710cGfJUlVAI/OmBg/MCARz71q2+kPIiv
NKY93atBIrd5F8yFWwe1at3pyK4Ic7WUEc1E20bQVznZ7eO1cJFyO5qEFd2asXyiKfaTmqe
fmxWbOhbErANgDvWhpwxbyDAOGrNz2PWpYLlrYMoAYE96TV0NPU6S3K7cN0NW2VTHjdx2xX
ORai6ncFUVI+qTlgfl+lYcrN7qxqCFozneDzVjMR+YghvWsP+0ps5CKPehtTnZQOOvpRZi0
N2KOOJ/MabJPfpU4mAz1INcwdSuDx8vtTft1z1M2fwp2bHc6d5FcqFGKWKZV3Ka5j7dcgjE
hP0oN5cEkiRsn1pco46HRGd0L+WcqacLmJHV+RxzXNC6nzjzDzSGZy3Lkn60NFJHRyXYdwI
2P50PcBowpc8VzhlbH3j+FKZCw5J49TU8o7GhNdowYlvmSs6QoYeuG9qidI2cscCmsoHA6V
0WSWhzSbbHRAAEtye1XITiWIg/xDJ/GqiD5asQsNyHPcVLXU3i+h7RHqUEqrtVn9CeK8o8a
rf3Xie5ldHlQbQmB0Xb/APXr0CyX93Gf89KxdfcDU5g56BePwFbQV0RXXunmLQzRLuljZAf
UUm/HArodazNZfIOVOT9K5rtWlrHmNWFzk4zTcgUmSPrR16UCH5zRmmDIpQQaBpD+q4pwHq
aYCKfkUDsPxS0zNPzQDYdTg8CkyM4NLTSDuoBMUnB+XmnZpOM0UhjgAe9GB60gPNKOtJoBw
G3mige9FTcNDmMHPtS0UZrUyHZGaKaOtOoAWngimZpRQA+kyKQEd6XgnigBaQZzRkZIpefS
hX33Holqxc8UfSm8A8EH6UuM880r+ZNx4wKTFIMY60v8O7HFJW7jukKAMc0UuPTn6U0kVTd
gQ4cUZFJ70oIxQOwoIzSucj2FIOTxRkHnt3pN21HYUtkAim4OKUjH0pQMjg0mxWZGKDSk80
HGOoqou6CzE6UjGlOcZxSde9KzFZgvNOOeMUnA680Z9KAHA8HnFdBbSMLZQ3XFYEYDOAO9b
G4KigelNXewy7G/zMc9BXTXH7yxt5c9VAzXH2pmnuRDBG88jceWilj+Vdha+HPGs9mkdvoc
zR54EuEP61z1sRRp/HNI66NKpLaJy+qn/SBkYxWaD8+e1dvefD7xtcHc2igeg89P8a5+/wD
CviTSctqGi3UKD+PYWX8xXMsZh5v3Zo6HQqxXwmWT8wIpDktxSEbuh6dqI43kYFTx7V1pq1
zJ6aNDweAD2qTIzgZzSrauTwevrVtdOYgHzFDfjUNq+5cVIpbm5yKA/HNbemeFdZ1maSLTY
PtDIAzBT0H41tL8MvFpHz6fgf8AXRR/WuWeMoU3aUkmdMcPVaukcSX9DT1Yniu4Hwu8Tkf8
eQH1lT/Gnf8ACqvEoXd9jBPp5yf41j/aOF/nRX1ar2OGDYOKfkgZ7V103w68TQZ36PKyjn9
2wc/oaw7nR5bKTZeW00B9JFK1rTxmHqO0ZIToVFujMJPUUK2WwSKvCxi+9vYD27Un9nxf89
HrdzV9jG0kU9+WwORS7sYz0NaCaYWXAjkJ7cVPF4eupVG23f6k4ptoV2mZDOgXkGlBBxhhj
0r0zR/hGupaTBey6y8DyDlBEGx+Oa1F+C9uMbtfnPOP9QB/WvKqZxhaUnGT2OyOEqyVzyDI
xgCnxlvNQYyuRXsQ+C+m4+bW7sn2jUVNF8G9FQhn1K+Yj02j+lc7z/B7XZawVS5xa+I47a3
AijZmHQk1kXWoS3bG4ncmVzznjivWV+E3h8L893fMP98D+lQ6p8NvD1lot5dRG7d4YXdd0o
IyBkZ4q6PEGFlNQT3KrYKo4N9jxe9IltpQrEHrgGsHvjvWje3JRfJUfNk5PoKyznORX0kXz
JNHzj03FPJwKUcHBFJ2yP8A9Vej+Cfhfd6/FHqmstJZ6e33I0H7yX39hXLisXSwsOeq9Deh
h5V5WgedAhjhQWPooyauwaNrVyu620O+lH+zA3+FfUek+F9B0OJU0zTLeAp/y12jef8AgXX
9a2CnHQhfXtXyNTim7/c07o9yGT2+NnyLNpGs23/H5o97B/vwMP6VSyM46EetfZLICmWTI9
ccVzOveCPDfiCBlvNORZj0niUJIv0I6/jmro8URcrV4WFUyhpXg7ny/n/63v8ASkya6jxf4
NvfCd75cjGe0lz5c4HDAfwn0rmPu9Oa+uoV4V4e0pvRnhVKbhLlkLml5J4puRSD610Gdh5z
mkBINLmm5FAMeDzTgRmmCgjnrSBMm3Ad6KiBA4zmilYZz2aSiitLGQtO/rTe5p3Ye1IB2RQ
OKaetOoAKVTzSDrQOtADwBmvTfAfw1sfFuhy6lc6lLbukxiCIgOflyK8yHUV9B/BNx/wit8
hPS5z/AOOivCzrEVMPhXUpOzuejgKcalXlkiunwN0ZQN2tXR46BQKf/wAKP0A8/wBp3h/Bf
8K9Pv7yGw0+5u5S3lQR72CDk45Neff8Ln8Lj/l1vj/wAH/2avjaOMzSur0pNn0FShhab98z
3+CGildqaveL9cEflWbdfAvCZsddJPZZIQP1FdGnxn8KlwrW18o/vFF4/Wuh0n4geF9bIht
dTEcx6JMNhNayxeb0FzSuR7HB1HaJ4Rrvwx8T6HGZjZi7tx96S35I+orjNpDFWB3DqMV9qF
UdQvGCMYzwf8a8k+Jfw7t7uyl1zRoBHcxfNLGgxvAHXFeplnEHtJ+yxCszixeW8sXOlseDH
pSUpzuwV2n0pK+05rq6Pn7NCrjODzXuPw88BeF9d8GwX+pacJrhndGbzGHQ8Dg14cAc57V9
J/CB93gBAf4Z5B+ORXzfEFapSwnNTdnc9XLKcJ1LSReX4W+Ck4Giqcesjf41MPhn4JQZbQo
fxZj/AFrX8S6vJoXhu91RIlla2TcEboa8lPxv1LnGj2ozzjc1fI4anmmMg50ZPTzPoKssNS
lacUegTfDDwRKpP9hRLnjKyOP61hXvwX8L3KkWMtxYyHuj7h+RrAg+ON0HxdaLCV9Y5GB/W
u18P/E3w7rsqW5laxuG4Cznhj9a3qQzXC++22YxlhKuiseSeJfhPruiQvd2RTU7VeTsXa4H
rjvXnkiMjlWBBHUEYIr7TyjoWHzJ/s/56V4t8V/AkEdu/iPSoFQg/wCkxx/d/wB4V6+VZ66
tVUsTozjxuXJR56R4pSZpzA7yvXFIOuDX2uvU+csOjO2QE8CvRvA3gS68WyC7una30pDy6/
ekPoPb3rgrCyl1DUbfT7fHm3MixDPucV9e6Npdvo2i2um2se2K3TYBjrgcn8818znuYzwlJ
RpvV/kexluFVVucuhFo/h7R9CtVg0yxihAGS2Mu31PWtRisah5H2L6scD865Px14vTwrpG5
EEl5PlYUPQf7R+mRXgOpeItY1iV57+/lnY9t2FH0FfKYHKcVmKdWctD2q+Np4f3Uj6nS6tJ
ThbqBz6LICaeY0cFWAwexH9a+Qop5hICsjDHoTn867nwh8Q9V0bUIrS9uGu9PY4dZDkoPUG
uvE8OVqUfaUZ6oijmNOo+Vo9L8VfDjR9eikmtLdLG+6rJCu1WPuP615Dp2iz6dq11Z6hAFl
ibBBHB9xX0rDLHcQRyxuSjLlD6iuG8f6XELaPVo1CzgiNyB1z0q8hzSosQsPWd159wxuGi6
bnHc4BdL091DGIA9OKemh2THILKfanRyDJIGatxSZxgYr9EVGD0sfN+0l3Oq+HmnRWN7eNH
Izb41HP1r0YD5uMD3rgfBLgajcKT/AMsx/Ou8PKnn3r8szuH+3cketj6vBTboKTIzc2uPmn
jA/wB8UwXdoTxcxn/gYrzW6creTKCeXJwT71GrAZwa9ilws5xUnU3OGea8jaseq/K6/u5A4
Po2ahubK1vYGiuoI54yMESKDXm8V1PbhWimdWB6hjxXW6DrrXj/AGS6I87+Fv71eZjckxOD
h7SnK6XY6sPmFOu+RrU5jWfh5pdsXurCJjH1aNj9z6VhR6VYRNxboceteysgYEEAg8EV5rr
lqLDWJIVX5G+dfavocgzD6xF0anxLY4swocnvxMryYVOERAPpSMxRcDAFNdupzioHlyCo54
r7HljZ6HiR3ueo+Fzv8PWpbtkfrVjWtZs9B0t9SvxIYVYA7Bk8+1UfCDl/DMB9Gb+dZfxMB
PgO8HoyH9a/H69KNTHuEtmz7OnJqgpLsUz8XPC+cLDfN/2zH/xVN/4W74e3ALZ3xB/2V/8A
iq8IYbec0qHDqcd6+sXD+DXRnlLHVL6nusnxa0UEbNNum/3torH1f4r2N3pN3aR6TMDLEyB
mkHy5GM9K8tGPmYc5qnMx8uQexrooZHhFJSS2McTjakY6dTMkffIzdM8/rTR83Q49/SkJGf
rSDivplZPQ+flrc6z4f6AniPxfb2s4zaxDz5x2Kjov4mvp6KNI4hHGAqquxVHRR6CvH/gja
RiLWL4qA+5IgfQAZ/rXrd5craWFzdE4EMTyfkK/Ms+rOvi/YLZfqfYZdCNOjz9zzvx98SW0
G5bR9H2NeoAJJiMiPPYepryK78Y+JryRpJ9bvGLdllKgfgCB+lY99dPfajPeSFmadzI2T69
B+FQ19pgMso0KavG/qfP4jF1KlR2kdXpPj7xPpU6yJqk06L1infzA3517z4R8U23irSftka
+VcRkLNHnoT6V8t43N1xXpnwf1NrfxXLpxI2XUBx6BgM//ABVedneWUZYeVSEbNHbl+Mmqi
jJnr3izRYNf8NXenyJlypaE/wB1x0/OvlmWN45mjYEMrFSPccGvr8g8kHj0r5b8YWq2fjLV
oI+FWdgox2NefwviJOUqL2sb5vSStNGB3oox81A4+9X3N3ZHzjeo4EUfL60047UU0ybkmRi
imgjFHNMaHbucYopgODzRSKMGiijFXcyFFOpuadSAKXIpKOKAHD5hQARQo6807Ix1oAUdRX
vPwQdW0PVI+6zKf0H+FeDAjIr2/wCB0n7rWY88fu2/nXg58r4Kfqenlr/fnqevoreHNUTbn
dbP/wCgmvkAnBxX2LqaiTSL1D3t5B/46a+O5BtlcHsSK8fhd2hNLod+cpaMaCM96kSVkbKE
hhyDjkfQ1F3pe9faSV1Z6nz6bWqPePhR44mvm/4R/Up/MmVf3EjHJI67c1626q2QfmBGCD0
5618heH9Rk0vxBZX8TkNFKpAHfB6V9dxSJLCkkbBlZQQR3GK/Ns/waw2IVSCsmfWZbWdaly
vdHy38QtCGg+M7u1jB8mU+an+6f/r5rk+Og6V7L8cLIJPpepKuCytCx/EEfzrxofXpxX22U
1nWwsJPfY8HG01TrNIUGvoz4NNu8DyD+7dN+ZFfOY6V9CfBV8+EbxP7t1/7LXm8R64P5nRl
btWOs8eqJPAesDr/AKOxr5UySxHevrDxgnmeCtYTH/Lq/wCdfJmSGJ7muThZr2UvU2zhfvI
jsgnBOKcm5WyhyR0Pp7iozhuc80gODjPNfXuKas9jw07O6Por4VeK59X0t9LvZTJdWi5Vz1
dBj/GvQL20hvrCeynUGKdGQ8diK+cfhXfvZ/ECzQsdlxmNh7Yz/Ovpck43DsCcV+XZ3QWEx
nNDrqfY5fU9tQ5WfG+rWZ03V7uybIMMrJg9sGqPXGK7b4oWiWvxE1JYxhZCsn5jNcUMDFfp
OEqe0oxm+qPlMRHlqyidb8ObcXHxE0hGGQJd+P8AdGa+qg7AEn0zivmD4VgH4k6Z/wAD/wD
QTX09uBUDHJr4Lid3xUV2R9LlOlF+Z8/fF+/a48aizB+S1iVfxPOf1FeeA9SM575rq/iZIW
+ImpknOCg/8cFceGx+NfaZZT5cFCPkj5/FybrO7JoiAfmNOBG/1qNetSJxKN3ArsaTe3kVH
WzPpb4e351DwNZO3zPBmBueflrQ8WRrL4T1D5fmSPePqK4/4PTbvDV9F/cuBj8VzXceIFDe
GtSU9Tbtx+FfltaKo5hp0kfXfFh36HhscxViB7c1ejn6YaufjueM5z2q9FNlRmv1yEr2fc+
M01PR/A0itrE4J5MRP6ivReOc8AV5b8P5A+vSKOvkH+Yr1HIK5zxX5dxCrY6/ofV4D+Cjym
8k26jcqf4XI/WoVkxz69ah1WQprV8ufuzMKrrN0yeK/TcK/wBzC2miPl638SS8zREvykd6l
tLsW93DMG5RgSKy/OAGcZppnYKW/hxWleCqUpRns0x0m1NWPa43MkcbAcOA351xfjeMI1pP
jHBUn1rrNNJbTbbPVo1P6VyfxAl8qysgepY1+W5NenmMVHzPqMWk8NdnEvIDz2qq8ig1E82
QSDz6VVlnNfqi2PlU0eweCG3eF4f99/51V+I658Aagf8Adx+dP+H7h/CaE9pHH60vxEAPgH
VB6KG/UV+TVtMza8z66D/2Zeh85A5cKOR3pw++BTFP7zrz9KeqneM1+kW0PAjuWAcKR3qjK
33x6irp4XHWs2RvnNXS3MsVrFIo/wAZz2pR1pCQGOfWjIroPLPdvgqM+HtScdTcgH/vgV3P
i+UR+DNXfHK2zYNcP8EyB4a1LP8Az8j/ANAFdn4z48D6x/17GvyzHK+aP1R9pQ/3Neh8sc8
cUuSaTPIoBFfqUVaK9D46T1HqR+Ndj8OZPI+IOlnON7Mh+hUgVxwAB3dq0NM1S50fVYdUs8
LcQtuQsM4rDFUnVoyhHdmuHqqnVUpH1mWURliQFH8R6fnXzP8AEGaCXx9qjQyI6F87lOQfx
qlq3i/xBrLsdQ1SaZX6oGKqPwFYBfd1J659a+fynJ54Ko6knqz0sbj411yRQbjSfWjNGc9a
+odnoeMxfl9KMikyKOtFhDhg9qcCOlRnI6UoPrTAf8vc0U3GaKB3MKlBpuRS1ViBeD3p2RU
a9adSAdRg0U4dKADI3fhR9ODRgcUHrQAq9a9n+Bsg+2avHnqiHH4mvGF64r1z4IuRr+pRjv
Ap/U/414udq+Cmejl2ldHuV0A1lOp/ijcf+Omvjq7AF5Mo7Ow/WvsiTBiZMdVIr471IbdVu
1x0mcf+PGvnuFtedM9POFeKZVooo7190fOEkeA4JI/w96+tvCVybvwfpU5+81sgP1Awa+Rx
jdntwK+pPhzcef8AD3SmzkhGU+2GNfH8TRvRjI97J5e+0c78arff4StJ8f6q6Az6ZB/wr59
JzzX0p8Wot/w7umYZ8qVHz+n9a+aj1NdfDk74T0ZhmsbVkOH3eK98+CL58P6pGT924U/+O1
4CM5Fe5fA+Q/YtYj9JEP6Vpn6/2GXkRlr/AH56b4ij87wxqiZ5a2k4/DivkI9a+xdXQNol8
vfyHGPwr47fhyPSvM4WdqdRdjtzhe8mKg7mgjnIpEPOKGGDkV9q7I+fOn8AEv4/0dVPIn5/
KvqpgMkg9s4r5y+EOlNf+N0vSh8iyiaVm7bjwo/U/lX0Y2Aw4OcE4/pX5pxNPnxKgt0j6zK
YONFyl6nzZ8XGB+Il4PSKMf8Ajtef9QMV1Hj+/XUvHmrXSsCvnFFx6LxXMg/LivvcDHlw0F
5I+bxTvWkzs/he+z4j6Uc4yzD/AMdr6g7gDtXyz8OW2/EPR8dTLj9K+peQcivhOJ1bExfkf
R5V/B+Z8yfEo4+Ieqf7y/8AoArkMniuz+J6hfiHqfuUP/jgric+tfc5f/usF5I+dxX8aXqW
kPIqXI3DnvVeInd81TD/AFldMlZocHeJ7b8GX3aVqydxOhH/AHzXpOqxiTRr1G6mB/5V5h8
F2/daugPRkJr1W/BbT7oZyPJf/wBBNfl2Zr/hS+aZ9bR1w58vrKAdq1binI6msdpNjnnnJF
WY5QVGTX6vT+CL8j42XxNHpfw3nz4qC5+9Cw/UV7Bxtx7V4b8NJh/wmsK5+9E4/Svchyceu
APevzTiJWxt31sfWZa70NTxPxDLs8S6ipOT5zfzrOM42AA803xZdLH4u1IbwB5zd6ykud/3
Tu78c1+iYSolQg21sfOVoSdR2RsLcYYc5zxVqyDXeowW0YLM7hdo9M81nWemaxqLbLPTriX
d3CFRj3Jr1Pwh4ROkP/aOo+XJesuFVTxEP6muPMszo4ejJ3962iOjDYSpOabVkdkieTCsSc
hFCj8BXmPxH1SN9Ut7FTzChY49Sf8ACu513XrPQdOe7u5ArdY0zzIfavAtS1SXUdQmvZ3LP
KxY5/hHpXyPD2EqVsR9YkrJHqZjiIQpqmtyZrjJzuP0qs0+WNUmnO7g1E0hJwD1r9GWh81e
x7r8NXD+E+vSdx+tXfHi7vAWrn0hJ/UVk/C1ifCEgzki4bP5VueM4ZLjwVq8MKNI7W5Cqoy
ScjoK/JsT7uZNv+Y+zo64ZW7HzTlfM+tPGA6/N3q0NE1mQ4XSL3ocH7O/P6VOnh3XyV26Le
n/ALYsK/QXiKKWs0eI6U1LYpkjB5rMfG84HeunHhXxNJ/q9Bu2/wCAYqjc+EPFVrBLdXOhX
MUEYLO7bcKB1PWqpYmhfSaMsTSqOOiObk++eaYBzTpDhzTcmvQ6Hjnu/wAFDnw/qi+lwP8A
0AV23jAFvBesDH/Lsf5VwnwSYf2Lqwzz56n/AMdFegeLF8zwfq4HU2zYH4V+XY/TNH6o+zw
+uEXofKGelJkUhXAHPahAT1r9Qj8K9D4+WsmSKfl3Hj2p4JAx1qMHJwOlK5I6VXSxL0FyKb
3pcUmDupWSWgIDwcUUMOMfrR0pitYXqOKQBgelGSRjpS5OKAFozRRkUmwFycUUmR6CipuwM
H+HFOyKbRWtyRy/ezTupxTV4pQR1J5pAPpc0zrS0AOG3PNGRmk74o74oAfkYznmvUvgpIB4
rul5+e2OfzFeWDB4716Z8GmC+N2QnG62cH9K8vNVfCTXkd2BlavE+h+Dj3NfH2tK0evX6dM
XD/8AoRr7BH3hjmvkfxQnl+LtUjxjbcP/ADr5ThWXvzR7Obr3EzH5PNLTdvvil6V9+tj5gc
Dzivpf4Tyl/h1aKedkki/rmvmcdQK+jvg5Ju8CFM5C3DgfkP8AGvluI1/svzPYyp/vjT+J6
+Z8OtWAXhQp/wDHhXy+xyxNfU/xFXd8PtXX1iB/JhXywc5zWfDH+7yXma5t/FQor2n4HSfv
9Zj7bUNeLCvYvgc3/E11dM9YUP8A49XoZ5rgaiOXL3bEI9o1D57C6XHWJh+lfG8w/fyAcgM
f519nMoaNg+SrDJFYo8HeFSzMNCswc9TGDk18VlOaRwMZKcG+Y9/G4OWJtynySuD9a6TQfB
3iLxDcJHZaZL5R+9LKpRAPXJr6fg0LRLMYg0q0i91hXOfxq+Aqqsan93/dHAr1a/FDcHGnD
V9zlhlKT5pM53wd4Ts/CWiiztm86Z/muJ24Mjew7VF468TQ+GPC8955n+lSgx2yg/xkdfwz
Ufifx3oHhq2k8+4W5u8cWsTZOfc9q+dfFPirU/FOrteX0g2jKxxrwka+wrky7LsRjMR9Yr7
bm2LxVPD0vZwZhyyNJI0jkszHcWPcmmZ9KMEjr2HFL1wMV+jJKKsj5Ntt3Z1Hw/fb8QtFOe
ftCivq7I2jHpzXyX4HYJ490VicYu48/nX1iM4x7V+ecUr9/D0Pqco/h/M+bPiuNvxEvv8Aa
VD/AOOiuFHTngV3/wAXVH/Cwp2H8USEe/FefjkkGvs8td8LD0PBxn8eXqToemetT/xg+xqq
jcD1qyOxPFdktzOm/dPY/gqwM2sIDzsjbH44r126x9inB6GNv5GvGvgq4Gp6svrAn/oVez3
ADW8q9jGw/Q1+Y5uuXH37WPr8M70D5ImbFzIBzhj/ADp0cvIB4qC6Oy/uF9JGH61Gr89a/U
KX8OPofHT0qNHoXw1c/wDCd2Yz95XH/jpr6Ax8uCO/9a+cPhvMf+E/00dc7x/46a+j/lbA/
OvzniZf7XG/Y+pyp/uivJp9i7s0llA7E53NGCT+lOWztBwtpCo9oh/hXkXi74g+ItJ8T3en
WU0KwREbcxAmufPxQ8VtwdQjX/dhFTSyfH1qampaMqWNw8JNNH0EvyrtGB/sgYFZurHXTbl
dEktUlI+9OGyD/KvGrX4r+JoGAle3uF7hogD+dd14c+JmnazcR2moQ/YbljhWzlGP1rGrlO
LwzU5rmsa08bRqKy0PPPFWm+KrW7e61+KabPPnodyfhXKecPevqqeGOaFoJo1ljbh0blWB7
V4H8RPCf/CO6qt5Ygiwuj8gP8Df3fpX0+T5xCtL2Elys8bH4GSSnF3OOaWgS5Iqoz5570nm
HHWvrY6Ox4rWrPevhG+/wrdg5yLnH/jor0RgCMYz7V5l8G3DeHdQXd0ugf8AxwV3XiCSSLw
5qMsEhjlSBmV1OCDivyTM4ueOlBdWfa4SVqCv2NQLyFJb5R8oxS45z8xNfLn/AAlGvOD5ms
XRJGciQ96gbXtXZsNqdy3r+9avUXD9a3xox+vU10PqoqcgjP41geLiv/CIasGcZ+zSYGevy
mvnFtWvz1v7o/8AbVv8azpr66kVg91K49Gdj/WurD8OzjNTc9jmrZlGMXZbmfLt81jnPPSm
cZpWOQR3ppBHNfcK9kmfMN3Pb/ggV/s3Vwe0qfyr0nxIAfC+qg/8+0n8q8y+CJ/0fWFPTzE
J/KvT9eG7w9qS+tvJ/wCgmvy/MtMyb80fZYX/AHReh8kkjjntSZU+1OJGwEDnFMFfqEPhR8
fPSTJA23tQOetNHvRketURcXNLzTcg0mTQFx2aUmgN7UmKAuLR0ooznrQADGOlHagEZo6mk
A7jHNFNopWEYdFHXpRWlhC5707HvTP4afRYBRS0lFIB3Xn0p3GRzTRweaOuaAHfxZHNeh/C
FyvxBhX+/C4/Qf4V52pb2rufhY2z4i6cc/f3A/ka87MlfC1PQ68JpXifTY4Xd3FfKPjqLyf
H2spjgXLV9WZ+XaK+XfiKu34jauOzT5/SvjeGHavJHvZsr00zkhnHNLSZHNLX6GfLCr1FfQ
nwYkJ8F3K9lu2/9BWvnsEZr374Kk/8ItfAnj7V/wCyivm+If8Acm+zPWyt/vzsPHUYk8Baw
AORAf5g/wBK+U8j1r6z8YDzPB2sLjrbuf8Ax018lHsB2FcPDH8CXqdGcL30xwIz1r1v4IOP
+Ei1JM9bcf8AoVeRd69U+Ccm3xbdp/etj+hr2s3V8FUXkcOCdq6Pf3PyNgZIHGeleA6h8X/
FcGpXFtH9lQRSui5iHGCR1r308j0JGK+QPEClPEupr6XUn/oRr5Hh3DUa7mqsb2PdzWrOlF
ODsfRnw68XyeKtAc3rJ/aFucSBRgEdjXR67YtqeiXllHK8MkqFVaM4Ib6jmvm74feJm8O+K
7edifs8/wC6lBPGD0P4V9QKyvGGjcsjAcg9jyDXHm2F+oYpTirReqNsFV+sUXF7nx3qNtcW
+pXFrdbvOjcqwb7xI7mqXGAQSc+texfFXwwlvrK+IIIx5V18k3orev415PdYW4ZFQDHGPSv
0LAYhV6Eakdz5fF0pU6rjIq0HPXFLk7uaVhwMGu9nMbfhL5PGWjt/09R5/Ovrckhcjr0Ir5
A8PyeV4j01wc4uEP8A49X2A3ViCBzX5/xSv3tP0Z9Nk79yXkfOvxiQL45BH8Vshz+JrzkHA
xXp/wAak2+MbU4xutF/9CavL+wr6vKZXwdP0PGxy/fyZIpGetWAxIHpVVAS1WwBtr0pLW5h
TejPVvgywGv6inrbr/6FXtsmTAwx2Irw74OMB4qvFyMNa/1r3JjlMdzX5lnemNfyPrsG70E
fIGpcardj0mf/ANCNV93FWNX+TXL4Hj/SJB/4+apBua/S6L/dx9D5CrpUZ2nw6fb4/wBK93
I/8dNfTOQBnPSvl/wA+PH2j54HnY/Q19QEAoQOc18BxMv9pg/I+myiX7ps+bviQfL+IGpKP
9j/ANBFciHGOTXW/FHC/EbUB6iM/wDjgrii3Ga+2y/XC02+x4GK0rSS7ljzFJxmpEmKsGRy
CDnOelUgw6k0oPykjOcZrveqce5zqTTufS/w58QPrvhRBcNuubT9yxzncOoP6Ve8b6QuseE
NQtFXdIiedGe+RzgflXmfwWu3Gr6nZqx8t4RKQfUEDj869rnjEtvIjdHUqfoRX5dj6X1PH3
jpZn2VCXtcP73Y+QS2D17AUhfjinXyeRqNxERjZIy4+hxVdWr9NpyulL0PjZx5ZNHuvwVfd
o2qrngTqf8Ax2vQ9fAPhzUgT/y7v/KvMvgk+bDWEz0kQ/pXp2tYPh/UF9baT/0E1+Y5krZn
8z6/C64f5HysD8gNKrZlxio93zAdQKkDDzOlfo8LKKseBfVj3YjAwKoFgCx7VfYZWsp2wwH
qTWsI9WYV3sWI7XzIHnJ24qqRgkA5rcmRodEjYkjzPasLJ3Z7Vp2OOR7N8EWyNaUeqN+pr1
fVxnQ78HgmB/8A0E15F8EHxdayuePKj/ma9i1EhtKu1xkmCQf+Omvy/NVbMn6o+xwjvhV6H
yASM4BycUFWxnBokBSdsdjxV2EGWPEg5r9Opu8EfIVPiZR2nGM80diew4p0iGNm3HH1pYIm
uLuOBGAaRlRSegz1NOUlFXZC1dkMPbtmjJzjFdtf/CzxhZLuhtI7yIchreQbv++TzXI3lje
WFwbe/tpLWdeSki4NYU8VRqu1OV2bVaFSnrJaFYEDrkU7dTCOBS9TXQZPR6D8ilqOnjpmmI
QHmn5BHpSbe9Jjg0AO7UUgopMTMTp0ooorQQUuB70lOyPWlcB1FJS0gHcHnuKByc9KaOtOo
AcOua634dSCP4gaSwzkykfoa5Gum8Dv5fjfSGzjE6/1rjxq/wBnmu6Z04Z/vos+qsfMQPSv
mT4nJs+I2o5GMsrfpX08QATjmvmn4sps+Id2f70Ub/pXwvDWuKa7o+izTWimcGCR3NOB460
hHzHHrSYPpX6Mtj5QcO9e/wDwTIHhm+z3uv8A2UV4AvX6V9C/BePZ4NuZG6Pdtj8FFfN8Q2
+pNPqz18rV61ztPFQP/CIasPS0l/8AQTXyR0/KvrDxrIIPBWsMD/y7MP0x/Wvk3jYD3xXFw
wn7CXqdGcW50h2e1elfBiTb46Zc/ftpP5V5kuSc9q9D+EEmz4hwDs0Mo/8AHa93Mo82FqLy
POwb/fRPpMfMAfWvkfxaoj8Y6svpdSf+hGvrdTyD0ANfJvjoBPHusqOP9Jb+dfI8Lv8AfTX
ke3nCvTRz6nBznHoR296+lvhh4kOu+E47edt11ZARvzyR2NfM45baOSe1eh/DzWT4f8RW5L
ZhuMJKM8Aep+lfTZ3g1isNdLWOp5eXV3Sq8vRnv3iHSYdc0K6sGA+dCEJHRu3618oapaTWd
/PbzrsliYoQevHevsJSrKGU/LjK59+hrwX4w+HEs9Wg1y1h/c3OUmHo/r+NfNcN4z2dV0Jv
Rnq5ph+eKqxPJ2Uhck4oH9KX78YycikAxxX6Aj5ZFzSm8vVbN+4mX+Yr7HBDcdd3NfGNs/l
3cT/3XU/+PCvsa0lElnBKDncimvhOKYvmpv1PpsnfuyR4h8bUA8Q6dKf47Yrn6Mf8a8myMn
mvY/jhAfM0e5xwUkUn3yOK8b/CvockkngYPsjy8xjy135kkZJfGKtKuF7Ek9Kpo21wT0q2P
mUY9e1eu3d2OOnpFnpvwfyPF867cZtj/Ovd+prwj4NoW8WXTjJ2Wx5+pxXuxOCRj2HvX5nn
uuMdvI+vwf8AAR8h6+P+Kh1Af9PMv/oZrPUgVf15gfEmpc8G5k/9DNZwxjrX6RQ/hx9D4+t
/EZ1PgV9vj7RiT1uFFfVIYBeK+TfBj7fHGit/09R/zr6vPG4dgK+F4n/jQPpMpf7l+p84/F
ravxEujn70UZ/8dFcFuG2vQPjDGE+IDn+9BGf0rzwnjFfYZY/9kp+h4uMVq8vUeGGetLuIB
9KiHWnBucda9F66HHK1j1P4L7v+EtvOw+ykH/vpa98ZgqEn0rxP4I6fJ9o1TVZAQoRYFJ6E
5yf5V7PcSLHbSyMQAqMST24r8yzt+1x9l5H1+Bi1h7s+S9dI/wCEg1HBOBcSf+hGszdzip7
+Y3F9PPn/AFkjP+ZNVq/R6P8ACV+yPlaz95s9r+CLfJrSjpmM/wA69W1UZ0W+/wCveT/0E1
5J8D2XztZUcjbGR+Zr13UlzpF2On7iT/0E1+aZsrZk35o+swbvhvkfKHCvnqMUpP70nPakI
+bHT/8AXS8Bjn0r9Gh8KR87L4hZWEUWTzuGBms2Mguobjmrd64CqmeKprtHJPNdEDCs/esd
DrtzCYLaCIfKqdvWucBODx3qV3aRRvYnHSolxnnpVdb9jmkz1r4JyKNb1aHn5oEP/jxr22Z
N1tKhGdyMv5ivAvg3MI/Gk8OceZbsMf7pH+NfQA6YJ5z0Nfmee+5j7+h9jl9pYa3kfId6nl
X9xFjOyR1/8eNLZyhJQzHj0rT8Zae+l+MdStG/57NIvupOf61gKx3/AC1+jYaSnRhJdj5Kq
uWo0zVvoUlcOgxnoKi0eFn8RafAVO57mNQPqwxTra4jnAhlOAeh9K6TwNpUl94900FC0ML+
aWAz93kfyFRjJqnQnJ9jXDRbrRSPo4ACMAjJrwH4wbR4zQ4/5dl3AcZPPNfQHvXzd8UL0Xn
j29RSCkKrFj3AGRXwHDicsY2ttWz6XNWvYanFdqQ8HI6UE+lGe3av0aO1z48duPqKdnPOfw
qPHy570dfWrGSbsnFG7AIpvQZFG72oAXIyCM0UmQenFFJiMWlpBRWgh1FJS1ID6WkooAU9a
dx700U6gAHWt/wkwTxdpTZ/5eEH6isDJrW8PP5fiPTX9LmM/wDjwrnxOtGUfJm9DSpFn10X
wxHqa+d/jCgXx8zHjfbRj9K+hsg84rwP40RH/hLraUDl7ZcfhX53w/LlxzPpsxi5YdHmNL1
z7UbSegJ+lTW9ld3Uvl29rLNITgIiEk1+kucIrWSPlVCT2REAScYyw54/QV9TeANKOj+BrC
2kTbK6GVxju/P8sV5j4D+FuoyX0Oq+IoDbWsR3pbk4eQ++egr3ZVCqNoAUYUAdvavg+Iswp
1rYek7n0mWYaVO9SRxfxQvVs/h9fh2AacrCvuSRkfoa+Yic/hxXrvxj8SQ3d/baFayB1tcy
TlTkFiOB9R/WvIfQEg8dq93IMO6WE531PNzKqp1rLoAOB1rufhVIB8R9P7bldc++K4Q9a7H
4ZuU+IulY7yEfoa9THL/Zp+hy4aVqsWfUuR6kn3r5X+IcTj4hawNvJm/oK+pwNyj3Ga+cvi
BHaW/j/U5pcks6nB/3RXw/DOmIku6PoM2V6SOJtrC4cF2XaAO9aEF0lvGeQJAcZqlc6ozZS
MBR2xWc0hPJJzX6Kl36ny6bWx9O/DnxKviDw6IZHzc2v7t+eSOxrZ8WaHD4k8MXmmuoLOha
PPZx90/nx+NfPPw78RtoHiyB3Y/Zbj91MM9Ae/54/Wvp8MHVSrcMMqQOD6GvzDNsNLA4tVK
fqj7DB1ViKDhLc+NbmKe3nlt5gVkjcq6kY2kHmo14Xk16d8XPC32DX11i2jAtrzlx02v3/w
Aa8yMJXqa/RMDiY4qjGpHsfK4ii6NVwYq5Dg4zzx/Ovrnw1cre+FdLukIYNax5I9QuD+or5
D6dea9++DviOK70R9BlkxcWrZiBP3kPOK+f4koSqUFUgvhPTymqozcH1ND4uaW1/wCCjcIm
Xs5Vk6fwng/zz+FfOfRq+yrq3hvLWS2mj3wyoVZeoYHqK8C8U/CXWbG6luNDi+22bEssanD
p7Y71wcPZnRjT9hN2sdWaYScmpxVzzNeZFyeM1eCsWOw8A5q4PCPihZwp8O32QenkGuu0D4
YeI9TnX7dA2m2pPzlyN+PYV9VXxuGprmc0eVQw1STtY6z4Kaewi1XVmHDlYE/DmvW5nC27y
NjCIzE+mBVLRtJs9D0iHTrJAkMQx7uf7x965j4leJotC8ITwxvi9vlMUKg84PVvpjvX5vUm
8xxzdI+pS+r0PePm/UZFm1W7dejSs+T7sTVU8DI5oZhghenbvSKeOa/VaceWKR8VJ88nI3P
CblPGGkN0Au4//QhX1ruznPcV8h6A+zxFpj56XUR/8fFfXZHyH3wP5Zr4TiiyqQbPpMof7u
SPn340Af8ACbxMBy1steZmvpPxh8OLbxdq0eoTahLaGOMRBVQHIBrAT4H6QDmTW7pvYKBXf
gc7wdHDwhOWtjnxOX1qlaUorQ8LXk1e0nSr/WtQjstOt2nlZv4VJC+pNe82Xwb8KW5BuTeX
ZHZ5QFP6V3Gl6LpWi24ttM0+K2T/AGF5b6nqfxoxXElCMP3Kux0cpne9Qo+EPDsPhfw1baY
mGkHzSsP4mPU1n/EXXF0bwRdFZttxdKYYR9eCfwFdFqeq2Gj2D3up3CwQoM5LDJ+g7mvmvx
34zn8W6x5ozHYw8QRdMf7R9zXg5bhKuNxXt5bXv/wD0MViIUKPs4vU5MNxn8TmkDU3dwaA3
sa/S9kz5CTPZfgew+3axGP+eUf8zXsl+pbTrpc9YX/9BNeK/A8/8TXVs94Y/wD0I17i6q6F
GAZTwQe4r8yzu0Mc5PyPssCr4ex8iuf3rfMMAnvQzLvHIr6jPhbw2QW/sOxJz1MCt/Snx+H
dCjICaNZL9IF/wr2FxJRSVonI8tk3e58p3a7wCoJx6CqgjlPSJz9FNfX66RpSEbdLtVPtEv
8AhUotLRThbWFPoox/Kj/WeKWlP8SZ5U5Su2fHvlzBCzRSBcdSpApnXjOK+k/ihGg+G99sH
AaPDA42/N9K+a/46+iy/G/XqTnax4+Lw/sJ8l7m/wCD9YbQ/F1hqJfbGsgEmT/CeD/P9K+q
45UmgWaOQNFIgdWHOQa+N0YBgTjivWfAnxNj0y3TSdd3vaqf3c68tH7H2rx8/wAsniF7enu
kd+XYuNNeymdR8R/AE3iEf2rpCoL9BteJjgSr/jXh17our6fM1vfaVdwSL1V4yQfoa+rbDV
NO1S3W4067huUPQxMMj6ire0Ffug+x/wARXg4HOa+DgqdSDdj0q+ApV5c6dj5Q0vwx4i1eY
R6dpVw+erupRF/E1754D8HHwrYu91MJ9QmGJdvAQf3QfT3rsztCgsRs789fzrn9a8Y+H9Cg
Zry/R5F+5FDhm/IdKnGZriswj7KlBpN9B0cJSwz55SNXVdRtdI0ue/upFWKEE4Jxk+lfLet
XCX2pT37SeY80hkOT61t+M/G+o+KphCsZtrBG+SFT94/3jXJeWR97NfUZJln1SLnJe9I8fM
MWq8uWOxFSVMwC9qg719JY8li8jqcUA0mVz82aOO1MkcWwcetFNPWl70AL2NFB70UmJmPRR
RWggHXFOH3ab23d6cKVgHAjHWlpmc9Dj8KcOlIB1FJS0AOq7pj+XqtpJ2WVDn/gQqlT4ZGj
kSRTyh3AnsQazqRcoNI0pyUZps+ybdg8CMe6g/pVa80nTL5xJd2FvcuPlDSRgkD8q+fx8XP
FaqqLLb4UAAmMUf8AC3PFx6XEA/7ZCvz7+wMbGblTdj6b+0sO4qMj3yPw9oSH5dGslPqIRn
+VXobO0tlxb28cIH/PNAP6V85n4t+MGBH22FT7RD/CqN18SfF9wCH1iRc/881Cn8wBVrIcd
PScxPMcNH4UfTcs8FuhllnSJQMl3bC4/GvMvGfxXsLC2ksfD7i7u2Ur5wOUjPqPVvevEL7W
9U1OTdfajPPj/nq5b+tUS+TnP65r1MHw3Gi1Ou726HJXzNyjywRJcXEt1O888jSSyHczN1J
PrUPSgnJpp619ZGKSSWx4bld8z3HV1fw6bZ8Q9Hb/AKbgfzrkx0qxaXc9ldJc2srRTRnerq
cEH2rLEUnUpOmupdKahNNn2YvZR14FfNnxTtZW8f3wVhghT+lYw8aeK9hT+37w+5masm71C
/vrg3F1dPNKw5ZyWJ/E187leTVcDW9pNnrY3Hwrw5EVPskuSWOBTligX5mbJFNkkmPBbNQN
uz1r6rToeLctxTfvP3S4I719J/DnxGut+Fo4p5gbq0/dPk9QBwa+ZbdiJRkcHrWklwYAxgl
kjzwdpIzXkZnl6x0FFOzXU7sHjPq8j6b8X6Nb6/4Wu9PZkEmzdCxIyGHNfLE8TwXEkUnDox
U/hVqTUrkjY0srH13n/Gqkkik5CbV+lZ5Vl1TAwlTcrpjx2JjiJKSISMnmr2l6peaTqMV5Y
zGKaI5VhVBiSRgUo3ccGvYlGM4uMlozjjJxlzRPojwz8WdI1GGODXS1lcnAMn8Ln19q9Ctb
+xvIxJa3kMyN0Mbg18dAu3G0kdxWhbzTwgGG4liPorHivksTw1TqT56Tt5HuUc3lFcs1c+v
GQA9B7E1FPdWlnEZru5jgVR96Rgor5ZXWdX2bTqt5t9PObFUpbqeYlpZnkJ/vMT/WuD/Vea
+KWh0LNofZR754g+KOhaXE0WmOL+7I2rsGEB9SeleD+J9dvte12W+vpjJIeNvaMegHpVVVM
kynPU88AVoyabaSt5jnLHk819LgcsoYXWKuzzMXi5147nOcE+goz2roBptgvBQmp00/TgMi
Mk+leyovoeamYenzLb6nazu21I5VdiBnABzX0O3xg8HqA3mXTHAziIcHHPevFhYWBIxBmrK
2GnrjNlnPsa8zHZVTxjTqdDuw2LnQi1Hqetv8ZPCaniK9b6Rj/Gom+M/hgdLO++uxf8a8wW
00uMAS2YX8KlSx06Tcw08EdjzXmrhvCrodbzSsz0Gb42aKoJh0u6kx/fIUfmCawtQ+NuoSx
lNM0qC1PZ5H34/DFcrHp9vvbdbJ7LinjTYHBC26fQLXTSyHCQd+UylmFaWlzndZ8R6vr90Z
9Sv5bg9QCcKvsBWVjIyK7waTDbx+fNAqx+45NR3K2bxrHa2agd2Ir2KdFU1ywVjzpzc3eTO
FwcZwacASvQ/hXbhII1H+jqT9KYwgPPkAfgK05G9zMo+EvFt/4Qu7q4sbSKd50CHzVJ4Bz2
+tdYfjN4ocgJZWa57CJv8A4queD24ODCv/AHzTt9t3iX8q4K+W0K9R1KkLtnbSxdWC5Ys6F
/ix4pYkL9lTjtD/APXpg+Knix3I+2Rrx0WIVwkrKZpNhGAx4ohmCyAA9RjGK5v7Lwy+wjpe
Nq7uR2z/ABM8WMrldU2nHG2JB/Ssh/iN4xcnOtuPoi/4VhbiAfl6moHhRyWMmD7V0Qy7DJf
AvuOepjqsrWkaGpeLvEOqWjWt/q09xE+AyFuDjmufP3qsmFAceYaQwxj+P9a6qVKFKPLTVj
lnVlN3k7kSKGPvVuOAno6j8aiWOIDO79anQQoMjbmtHqRcswTXFrJ5lvdvC3YxuVNaMni7x
LbxKIdfvcf9dmJ/nWRvXb/DTHKMv3V/KsJ4ajP4oo0VeqtpFm58T6/eJi61e7l/35WP9aof
aZWO4sXY9Tkk/rStt/uikLqG+VQKuFGnT+CKQOrOfxO4/wA9uu2hpWK8gCk8zB2gDFQFz35
rUhtgct3NJ/FTs8ZpuR60EtiUq96Sk496TYDqMn0oBHrRmhMBc8UUnXoKKGJmTRRRWgg74p
1N7bu9O49TQAU4A4puadk+hqQDpSqaKTr04oAd15oozx1oprQAzTgxxTT1pT1pWAM8Uuaae
1FFkA7NFN6c0oIxyKEktgWgtFGRTSeaYDxTgO9RZpd2BSSQE4b1p4YVV3k0m5s0eY79i71H
amFcmq+9vWlDHPLUxE6gKc08SE98VTLNng0bj3NK3cd2XPN46/pTJJCQMEflVYEn+KlyfXN
LlitgJw5x94U9GYtkkYHtVQk5FO3EDrTEaYlUDqKXzAe4/OsrceMGl3MeN1VdFXZsLKoHUE
GoppQHyhGDWZuZeMk0Z9yKTsxptGnFIfNViQADW2LyzRVUMNx61yIcnjdQWb+9n8aSG5N7n
Y/bbNcZYE1LFqVorE5WuJDP7/nS7m7k/nVcxLZ339qWvBDRg01tcAbaksQ+orgwxHAJP40b
iTgZHvVc40z0GPUrBiGubiN39ulSSeILIEIk8YX0ArzrJ7saXcfXijmHzHoa61pIOXmGfYV
MviPSYIy0TBnPtXm2fQmjJPc0c9hXO3k8QW80rSTSmTPQdAtQ/wBvWvAwMVx2fc0uTRziep
1b65b9dq4qE61AT8qgVzQOTijr0pczEb8msR9ufwqvJqe/layADnk04dDUuTHctNcDduA5P
WkW42tnFVqWpC5b+2+1J9rbn5aqAc06ncRI0xZgT+lIzmmUUhjt59KXzGPamZxRknpxQBLv
PrTN529TTadQAu4+poLndSUUAmO+b1o3GlpO9ANibu3alyd3am96MH0oAdketOyPSo8H0pz
EcDNJoAHWlpKMj1oSAXdgUUbaKYjKo/iptH8VVcQ6lpBRTAcKXdTaWpAdmlplGe1AAacOgp
tHTmgB9FMpwIx1oAWkz2ApaTJoAPrQWxTepzRQAu6lzxmm0vYelADqD0oyO1NPWgBR0oJwK
bSUAPzkU4VGOtKO9AD6Mj60mRjrTR3oAfkUZpKTPIoAdnJo7mmHg04NQAtKDik47UZFAx2c
0c9jim5o3UBccSPWim5pRQFxT1opDS9qBCiikoosNC0tNo6UrAPGAaUnFR9etKTlc96AH+9
GRTc5GKOBzTGOyPSgdaM0tAC0YpOlJk0AOxS02lpAOoptFADqD0pOPWloAKOPSj29KKAFpM
ndQaKAHUL1pKXr04oAfTBRQaTYDuducDNFJu4pKEwH03qygsMk+nSkoww54pgPYYYjrim5G
elKOlHrQAmQOSfwopMZzRQIys/LTsmiiqEGTT16UUUwGE8mnjoKKKkBaQ8McelFFIAB+YfS
loooAQdBTf4vxoopgSDqKXNFFCAYh4oFFFIAJ+U0tFFMBvf8RTyeTRRQAnc0xejUUUAKn3a
Vvu0UUAIvSnUUUgEHf60tFFACD7xFOU4aiimAgJxQaKKQC5NGc0UU2AuflFCk5oooACeadk
0UUwEz81LmiikAmelLuNFFMBQTmkJO6iipYxQTmgk4oopgPycCkUnNFFIBxJxRn5TRRQAzJ
p2TxRRQwAE5pQTj8aKKQDsmkJOaKKAF3GjJoopCFUnNOVj+tFFMYzcf8in7j/47RRQAZNGT
u/CiikxsMnaaTcdw+lFFJCJMmmFjgfWiiqAXP+cUgJyfrRRQAjE4P0oooqkDP//Z
</binary><binary id="_2.jpg" content-type="image/jpeg">/9j/4AAQSkZJRgABAQIAJgAmAAD/2wBDAAoHBwgHBgoICAgLCgoLDhgQDg0NDh0VFhEYIx8
lJCIfIiEmKzcvJik0KSEiMEExNDk7Pj4+JS5ESUM8SDc9Pjv/wAALCAAYAXABAREA/8QAFQ
ABAQAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAf/xAAUEAEAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA/9oACAEBAAA/AIyAA
AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAD//Z
</binary>
</FictionBook>
Zerion Mini Shell 1.0