%PDF- %PDF-
Mini Shell

Mini Shell

Direktori : /www/varak.net/catalog.varak.net/app/books/0/
Upload File :
Create Path :
Current File : /www/varak.net/catalog.varak.net/app/books/0/687.fb2

<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<FictionBook xmlns="http://www.gribuser.ru/xml/fictionbook/2.0" xmlns:xlink="http://www.w3.org/1999/xlink">
    <description>
        <title-info>
            <genre>antique</genre>
                <author><first-name>Dan</first-name><last-name>Davis</last-name></author>
            <book-title>Philip Jose Farmer</book-title>
            
            <lang>sk</lang>
            
            
        </title-info>
        <document-info>
            <author><first-name>Dan</first-name><last-name>Davis</last-name></author>
            <program-used>calibre 2.55.0</program-used>
            <date>16.8.2019</date>
            <id>57831779-b463-494b-aa6d-530e96d82d7f</id>
            <version>1.0</version>
        </document-info>
        <publish-info>
            <publisher>Ozma Studio</publisher>
            <year>2004</year>
            
        </publish-info>
    </description>
<body>
<section>
<p><image xlink:href="#_0.jpg" /></p>

<p><strong>Philip José Farmer</strong></p>

<p><strong> </strong></p>

<p><strong>TEMNÉ SLNKO</strong></p>

<p><strong> </strong></p>

<p><strong>DARK IS THE SUN</strong></p>

<p>Venujem</p>

<p>- v abecednom poradí - mojim vnučkám Andree Josephsohnovej a Kimberly Laddovej, dcére Kirsten, vnukovi Mathewovi Josephsohnovi, synovi Philipovi Lairdovi, vnučke Stephanie Josephsohnovej, vnukovi Torinovi Paulovi Farmerovi a všetkým potomkom mojej manželky Bette Virginie Andreovej a mne samému pätnásť miliárd rokov po napísaní tohto príbehu.</p>

<p>1</p>

<p>Temné slnko žiarilo na jasnej oblohe.</p>

<p>  Pod oblúkom naplneným mŕtvymi a živými hviezdami, tmavými alebo žiariacimi plynovými oblakmi a galaxiami, po Zemi, v ktorej ležali kosti a prach približne sedemstopäťdesiatich štyroch miliónov generácií, kráčal Deyv v ústrety svoj­mu osudu.</p>

<p>  „Hľadaj ženu a nájdeš draka,“ to bolo príslovie ich kmeňa.</p>

<p>  Pesimistovi to znelo zlovestne, optimistovi povzbudzujúco. Draci boli dobrí aj zlí. Aspoň tak tomu rozumel Deyv. Nikdy žiadneho nevidel.</p>

<p>  Ako u väčšiny ľudí, aj Deyvov postoj závisel od okolností. Práve teraz sa bál, a preto cítil obavy a pesimizmus.</p>

<p>  Deyv z Červeného vajca odchádzal od Korytnačieho kme­ňa z Domu naruby. Za ním sa týčil dom, valec s priemerom deväťdesiat metrov, z nezničiteľného kovu. Jeho červeno-zeleno-biele kockované steny sa mierne zvažovali tak, že okrúhly základ, desať poschodí nad zemou, ponúkal ničím nerušený výhľad. Kužeľovitý hrot bol v hĺbke desiatich poschodí. Vo­ľakedy, podľa rozprávania starej matky, bol dom úplne pod zemou, ale erózia a časté zemetrasenia ho vytlačili hore už pred desiatimi generáciami.</p>

<p>Naľavo od Deyva, v strede čistiny, stál strom dušovajíčok. Jeho pokrútený kmeň bol do výšky šiestich metrov holý a vet­vy na jeho vrchole vytvárali kužeľ. Dúhovo sfarbená kôra bola preniknutá kremeňom, tvrdá ako skala. Na vetvách sa hojda­li jeho plody, dušovajíčka veľké ako Deyvova päsť. Okolo stro­mu bol tridsaťmetrový kruh suchej svetlej špiny, po jeho okraji pochodovali štyria lukostrelci. Hore vo veži, blízko koruny stromu, boli ďalší štyria strážcovia, pripravení búchať na bu­bon, ak by sa zjavil nepriateľ, človek alebo predátor.</p>

<p>  Deyva nasledoval zvyšok kmeňa - muži, ženy, deti, psy a mačky. Všetci ho rituálne povzbudzovali okrem jedného posmievača.</p>

<p>  „Hej, Deyv z Červeného vajca! Pozrite, ako ho musia hnať do džungle! Ide statočne a smelo ako naši hrdinskí predkovia alebo ako jeho vlastný veľkodušný otec? Pch! Trasie sa, nohy sa mu podlamujú, je hotový potentovať sa od strachu. A to červené vajce..! Ech! To červené vajce! Prezrádza farbu jeho duše! Je zelená, zelená od strachu! Zajačí Myš! Pochoduj ako muž, ako bojovník Korytnačiek. Nezakrádaj sa ako kojot!“</p>

<p>  Posmievač Gurni sa zabával. Chcel sa Deyvovi pomstiť aj za to, čo na neho raz zakričal, keď si on išiel hľadať ženu mimo kmeňa.</p>

<p>  Deyv sa pozrel na dušovajíčko, ktoré mal zavesené na ko­ženej šnúrke okolo krku. V tvári cítil horúčavu, videl, ako mu telo, okrem zakrytej intímnej časti, zrumenelo. Bola to prav­da. Priesvitný kameň, svetlošarlátový, keď mal dobrú nála­du, bol zrazu zelený. Zelená pulzovala rýchlo, akoby bola spo­jená s jeho tlčúcim srdcom. V istom zmysle aj bola.</p>

<p>  Aké ponižujúce! Aké trápne!</p>

<p>  „Nevšímaj si toho ukecaného vetroplacha!“ zakričala mu matka takmer do ucha. „Žiadny muž ani žena ešte neodchá­dzali bez štipky zelenej. Okrem hrdinu Keelrowa, ale to bolo pred piatimi generáciami a, mimochodom, možno to aj o ňom bola lož.</p>

<p>  Šaman Agorw tancoval popri Deyvovi. Na hlave čelenka z dlhých pier, tvár a zadok mu zdobili tri vodorovné pruhy - červený, biely a modrý. Na bedrovom páse mal namaľovaný krivý kríž, kolená mal obalené kožami, na ktorých sa hojdalo sedem prstencov ľudských vlasov; jednu ruku mal v lebke obrovskej korytnačky a druhou natriasal palicu, z ktorej vise­li tri prázdne korytnačie panciere. Jeho dušovajíčko bolo tma­vomodré s pulzujúcimi bledomodrými pásikmi.</p>

<p>  „Hanbi sa, žena!“ zvolal. „Keelrowov duch ťa navštívi v snoch, nasadí tvojmu manželovi parohy. A dieťa ťa vysuší.“</p>

<p>  „Pozri sa na ne!“ zakričala Deyvova matka. „Myslíš si, že by ich nejaké dieťa, aj keby bolo také veľké a tučné ako ty, vyprázdnilo?“</p>

<p>  Kmeň burácal od radosti a veselosti, šaman sa začervenal a stratil sa Deyvovi z očí.</p>

<p>  Deyv na chvíľu zabudol na svoj strach i rozpaky. Chicho­tal sa. Jeho matka sa nebála ničoho. Želal si, aby bola opatr­nejšia. Ale bola ako on, mala prchkú povahu a niekedy muse­la za to zaplatiť. Šaman jej to nejako vráti. No ona ani tak neoľutuje svoje slová. Bola ochotná znášať následky. Hlavne v situácii ako táto, keď ju načisto ovládla materinská pýcha.</p>

<p>  Deyv, jej dieťa, bol stodeväťdesiat centimetrov vysoký, naj­vyšší z kmeňa. Mal široké plecia, ale dlhé nohy a šľachovitú postavu bežca na dlhé trate. Pokožku - farby tmavej medi, vlasy - čierne ako eben a zvlnené ako vetrom sčerený potok. Mal vysoké a široké čelo, nenápadné obočie, jastrabí nos, hrubé pery a okrúhlu, zahnutú bradu. Iba podľa jeho čŕt by bol kto­koľvek v okruhu šesťdesiatich míľ uhádol, že je Korytnačka.</p>

<p>  Na hlave mal škrupinu z panciera pestrej korytnačky, oko­lo bedier pás šarlátovej farby a na nohách kožené čižmy. V pošve na koženom opasku mu visel úzky meč, obojstranne ostrý. Za opaskom mal aj kamennú sekerku. Na pleci si niesol puzdro s fúkačkou a piestovým valcom, ako aj tulec s dva­nástimi šípmi, ktorých hroty boli napustené jedom. Cez druhé plece mal prehodené laso.</p>

<p>  Takto vyzeral každý správne vystrojený muž alebo žena, keď si išli hľadať životného partnera.</p>

<p>  Vošli do džungle. Deyv vykročil k veľkému kríku, rozhr­nul listy a pokračoval v ceste. Kmeň sa obrátil naspäť k osade, okrem jeho matky, otca a psa Juma. Asi dvadsať metrov za nimi ležala jeho mačka Aejip, nehybne ako sfinga.</p>

<p>  Deyv počkal, kým sa aj jeho rodičia nevrátili k domu. Vte­dy zapískal a Jum, ktorý čakal na tento signál, k nemu pri­skočil. Bolo to mohutné zviera podobné vlkovi, s veľkými špicatými ušami, karmínovo sfarbenou srsťou, pričom chvost lemovala čierna, a so šikmými zelenými očami. Oblizoval Deyvovi lýtko, až kým mu neprikázal, aby prestal. Vtedy si sadol a s vyplazeným jazykom striehol, čo bude. Čelo mal vysoké ako šimpanz a bol aj rovnako inteligentný.</p>

<p>  Aejip ich nechala čakať s nonšalanciou každej mačky na sve­te. Keď stála, dosahovala takmer metrovú výšku. Každého upútala jej elegantná žltohnedá srsť s čiernymi škvrnami. Nad veľkými žltými očami mala dva vodorovné čierne pásy, čelo mala také isté ako Jum.</p>

<p>  Deyv rozmýšľal, že na ňu zapíska, ale mačka očividne dá­vala najavo, že ho nemieni sprevádzať - žiadna mačka ne­uznáva pána - na jeho dlhej púti. Hoci nevedela rozprávať, presvedčivo dokázala vyjadriť svoj nezáujem. Okrem toho žiarlila, lebo Deyv za posledné dva týždne venoval priveľa pozornosti Jumovi.</p>

<p>  Deyv pokrčil plecami a otočil sa. S Jumom pred sebou sa uberal cestičkou v džungli. Každý krok, ktorým sa vzďaľoval od kmeňa, bol krokom k osamelosti a ohrozenosti. Bol by šťast­ný, ak by ho sprevádzal niekto na love, niekto, koho pozná; vedel by, že sa na druhý deň, alebo hoci o sedem nocí, vrátia ku kmeňu. Ale ísť sám, len Veľká matka vie ako dlho, znamenalo triasť sa strachom a ochorieť od osamelosti.</p>

<p>  Aj keď nebol slaboch, mal všetky zmysly v strehu. Za každým kríkom alebo stromom sa mohol skrývať jedovatý had, veľké hnusné šváby, príšera s chobotom, duch s jedova­tým močom, palcožrút alebo niekto z nepriateľského kmeňa, bažiaci po jeho hlave a dušovajíčku. Mohla tam byť aj ne­priateľská žena, ktorá si vonku hľadá muža, hoci takých bolo veľmi málo.</p>

<p>  Vietor fúkal spredu. Hoci ohýbal vetvy a koruny vyso­kých štíhlych stromov, na cestičke bol mierny. Napriek tomu by zavial nejaký pach k Jumovmu ňufáku. Okrem vône du­cha, no o psoch sa predpokladá, že sú psychicky citliví na ta­kéto hrozné veci.</p>

<p>  Očakávať, že pes začuje každý slabý, ale zlovestný zvuk nablízku, by bolo hlúpe. Džungľa škriekala, jačala, chichotala sa, húkala, krákala, hvízdala, rinčala, praskala a škrípala. Väč­šina zdrojov hluku bola ukrytá, ale Deyv sem-tam zazrel vtá­ka, plachtiaceho cicavca, sliediaceho medveďa, tvora podob­ného štvornohej fúkačke, tlupu zlostných opíc alebo samotárskeho švába. Raz na chvíľu zastal, kým si korytnačka nepreniesla cez cestičku svoj obrovský pancierový náklad. Aj keď nepatrila medzi totemy jeho kmeňa, bola s nimi príbuz­ná, a preto sa k nej správal zdvorilo a s úctou.</p>

<p>  Za ňou tiahol pluk veľkých žltých švábov, ktoré dúfali, že zožerú jej trus alebo nájdu štrbinu medzi mäsom a pancierom, kde sa zahrabú. Deyv zodvihol suchú palicu a tucet z nich rozmlátil na kašu. Tie, čo to prežili, sa dali na útek a Deyv zakričal na korytnačku: „Dlhuješ mi službu, ó, mocná sestra.“</p>

<p>  Jum žral zvyšky švábov a vetril ďalšie. Každý deň mal dosť potravy, ale, ako každý pes, keď len mohol, napchal sa až do prasknutia. Aj keď sa to Deyvovi nehnusilo, nejedol spolu s Jumom. Namiesto toho si natrhal veľké žlté ovocie, ktoré dopoly ozobali vtáky. Idúcky ho jedol. Nájsť potravu nebol v jeho svete nijaký problém. Problém však bol nestať sa potravou.</p>

<p>  Iba pred tridsiatimi dňami bol Deyv s kmeňom na mieste, kde sa každých štyridsaťdeväť dní cyklu Temného démona konali výmenné obchody medzi všetkými deviatimi kmeňmi tejto oblasti. Vtedy všetci zabudli na boje a mierumilovne sa zišli na trhovisku. Trhy sa konali pri dome, kde bývali iba zvieratá, vtáky, hmyz, a možno tu sídlil aj nejaký neškodný duch. Podľa pradávneho zvyku sa v tomto čase vyhlásilo prí­merie a všetky kmene sa schádzali na zarastenom priestran­stve blízko širokej rieky, ktorú zakaždým najprv vyčistili. Obchodovalo sa s tovarom, ktorý jeden kmeň mal a druhý nie. Išlo o dlhé, nenútené a príjemné handrkovanie, prerušované hodovaním, pitím, fajčením, užívaním drog, rozpráva­ním erotických príbehov a neslušných vtipov. Konali sa tam atletické zápasy medzi mladými mužmi a ženami. Kmene si vymieňali informácie o love, varovaniach duchov a predbie­hali sa vo chvastaní.</p>

<p>  Deyvov kmeň ponúkal korytnačie ulity a z nich vyrobe­né harfy, veľké tekvice, ktoré rástli iba na jeho území, drogu z istej rastliny a ďalších prísad, ktorá dokázala vyvolať duchov predkov na krátky rozhovor, ale ktorej pôsobenie nanešťastie sprevádzali neznesiteľné žalúdočné problémy. Ponúkali aj hmyz, ktorého uštipnutie zaručovalo ženám veľmi príjemné pocity. Z nejakého dôvodu mužov tieto štípance iba svrbeli. Účinky na obe pohlavia trvali asi štvrť dňa.</p>

<p>  Za svoj tovar dostali Korytnačí ľudia údené mäso z pestrej korytnačky, ktorú nesmeli zabiť, a jej mäso mohli jesť iba v určitom čase; sladkú pálenku, ktorú vyrábal kmeň Kojotov z vody presakujúcej z vápencového útesu a rastliny, ktorej pôvod Kojoti držali v tajnosti už po desať generácií; kostenú flautu od kmeňa Rysov, ktorých rezbárske majstrovstvo prevyšovalo umelecké schopnosti všetkých ostatných kme­ňov; korenie z džungle od kmeňa Hvízdajúcich veveríc; voňavé želé od kmeňa Plazivého stromu; údené mechúry pre šťastie od kmeňa Bezmenného boha; tekvice plnené neobyčajne chutiacou plnkou od kmeňa Hrdzavého švába; od kmeňa Stromových levov vtáky a opice, ktoré vedeli na­podobňovať ľudskú reč; dušovajcia od kmeňa Červených skunkov. Posledný z kmeňov našiel pohrebisko predkov a odvážil sa vykopať ich dušovajíčka a obchodovať s nimi. Boli to zriedkavé a vzácne predmety, určené pre odvážneho šamana, ktorý vo svojich meditáciách nadväzuje kontakt s mŕtvymi a preberá ich silu.</p>

<p>  Každú obchodnú sezónu mal jeden z kmeňov dozor. Muži a bezdetné dospelé ženy hliadkovali s palicami a udržiavali pokoj. Slobodní muži a ženy z kmeňov sa navzájom obzerali. Asi päť percent z nich to myslelo vážne, keďže väčšina zväz­kov sa uzatvárala v kmeni. Ale stále boli aj takí, ktorých dušovajíčko sa nehodilo k dušovajíčku nijakej vhodnej osoby opačného pohlavia v kmeni. A tí, či sa im to páčilo, alebo nie, si museli nájsť partnera z iného kmeňa.</p>

<p>  Keď si muž alebo žena našli partnera v inom kmeni, dohod­la sa svadba. Zároveň nastal ďalší problém, ktorý z dvojice bude musieť opustiť svoj kmeň a nasledovať partnera. Vzdať sa súkmeňovcov a žiť s cudzincami bolo ťažké, ale nutné, ak nebolo iného východiska.</p>

<p>  Rozhodnutie, kto pôjde k cudziemu kmeňu, sa prijímalo rýchlo. Šaman z tretieho kmeňa vyhodil do vzduchu palicu s ostrým hrotom na každom konci. Ak sa zapichla do zeme hrotom, ktorý si zvolil budúci ženích, mohol si odviesť nevestu do svojho kmeňa. Ak sa palica zapichla opačným hrotom, zna­menalo to, že musí svoj kmeň opustiť on.</p>

<p>  Nie tak dávno sa Deyv tiež túlal po trhovisku. A podľa starého zvyku, keď uvidel slobodnú ženu, predstavil sa a pri­sadol si k nej, aby sa pozhovárali. Nezáležalo na tom, či sa mu páčila, alebo nie, alebo či sa páčil on jej. Musel sa s ňou rozprávať spoločným trhovníckym jazykom a čakať, či ich dušovajíčka nezačnú žiariť rovnakými farbami. Alebo až kým sa neukázalo, že z toho nič nebude.</p>

<p>  Deyvovi sa uľavilo, že sa nehodil ani k jednej z tých voľ­ných. Medzi kandidátkami boli aj pekné ženy, ale žiadna ho zvlášť nepriťahovala. Medzi dievčatami, ktoré budú zrelé už v najbližšej sezóne, zahliadol dve dosť príťažlivé. Jediné, čo mohol spraviť, bolo počkať ďalších štyridsaťdeväť obehov Temného démona. Potom, ak sa jeho dušovajíčko bude hodiť k jednému z ich, mohol by sa oženiť. Hoci by ho trápila neistota, či bude, alebo nebude musieť ísť k cudziemu kmeňu. Ale o tom by sa rýchlo rozhodlo.</p>

<p>  Zatiaľ nemusí žiť ako panic. Kmeň Korytnačiek, tak ako ostat­né kmene, oplýval dobrovoľníčkami spomedzi starších žien, zvy­čajne vdov, ktoré rady uspokojili potreby slobodných mláden­cov. Šamanova žena jednu z nich vyberie a dá jej rituálne meno. Potom táto žena žije v chatrči, kde zabáva mladých mužov. Má významné postavenie a na slávnostiach jej patrí čestné miesto.</p>

<p>  Aj mladé ženy, ktoré si ešte nenašli vhodného partnera, zabáva starší muž, ktorého vybrali podobným spôsobom. Ak dievčina otehotnie, dieťa patrí jej, a keď sa vydá, manžel obradne a rád prijme dieťa za svoje.</p>

<p>  Deyvovi sa zapáčila žena, ktorá sa o neho nežne starala, a tešil sa, že s ňou strávi viac času. Ale o niekoľko dní po ná­vrate do domu si ho zavolal otec. Nevyzeral šťastne.</p>

<p>  „Rada starších z deviatich kmeňov sa stretla a rozhodla, že nastal čas, aby našu zem oživila nová krv. To znamená, že každý kmeň musí vyslať mladých mužov a ženy, čo si počas tejto sezóny nenašli životného druha. Si jediný z Korytnačiek, kto neuspel. A preto, syn môj, musíš ísť, a veľmi skoro, do krajín mimo našej. Nemôžeš sa vrátiť, kým neprivedieš ženu, ktorej vajíčko sa hodí k tvojmu.“</p>

<p>  Deyv bol natoľko šokovaný, že sa nezmohol ani na slovo.</p>

<p>  „To isté sa stalo za čias tvojho starého otca,“ povedal otec. „Rozhodlo sa, že kmeň potrebuje novú krv. Poslali preč Atooriho, priateľa starého otca, aby si našiel ženu. Nikdy sa nevrátil a nikto netuší, čo sa s ním stalo. Potom vyslali ďalšieho mladého muža, Shamooma, vrátil sa so ženou z ďalekého kmeňa, ktorý žije tým smerom.“</p>

<p>  Otec ukázal ľavou rukou. „Mala oveľa bledšiu pokožku ako my, žlté kučeravé vlasy a modré oči. Porodila dve deti, Tsagiho, ktorý zomrel, skôr ako si sa narodil, zabil ho bojov­ník Kojotov, a Korri, šamanovu ženu.“</p>

<p>  Deyv prehltol a povedal: „Počul som ten príbeh, otec, ale veľa som o ňom nepremýšľal.“</p>

<p>  „Je načase začať o ňom premýšľať.“ Slzy mu stekali po lí­cach. „Je ťažké vidieť syna, ako odchádza v ústrety nezná­mym nebezpečenstvám mimo územia deviatich kmeňov. Aj známe nebezpečenstvá sú dosť zlé.“</p>

<p>  „Preto bola mama v posledných dňoch taká smutná?“</p>

<p>  „Áno.“</p>

<p>  Otec začal vzlykať a Deyv ho objal a držal, až kým sa neupokojil. Lenže on sám sa tak rozvzlykal, keď chcel utešiť svo­ju plačúcu matku, až ho nakoniec musela utešovať ona. Tej noci išiel za Pabashum, za ženou mladých slobodných mu­žov, aby sa aj s ňou rozlúčil. Jeho pes Jum nevedel rozprávať, ale veľmi skučal, keď ho Deyv kropil slzami. A keď mu Jum oblizoval tvár, Deyv konečne pocítil akú-takú úľavu. V nasle­dujúcich dňoch jeho vajíčko napĺňali čierne oblaky a tmavo­zelené prúžky.</p>

<p>2</p>

<p>Ocitol sa v džungli, a nemal potuchy, kam pôjde, ani ako urobí, čo urobiť má. Najprv sa musí dostať preč z územia de­viatich kmeňov. Nebol vhodný čas motať sa osamote po džungli. Po štrnástich nociach medových týždňov musia mladoženísi vyraziť von a zabiť nebezpečnú šelmu alebo nepria­teľa z iného kmeňa, priniesť jeho hlavu a položiť ju k nohám manželky. Toto obdobie sa začína práve teraz, keď má pred sebou dlhú cestu. Kmeň mohol zobrať do úvahy aspoň to a dovoliť mu počkať, kým sa lovci hláv nevrátia domov.</p>

<p>  Uvažujúc o tom, ale nie až tak, aby nebol dosť ostražitý, pokračoval Deyv v ceste. Po chvíli sa dostal na veľkú otvore­nú stráň. Cestička viedla nadol pomedzi rastliny, ktoré siaha­li iba po pás. Ich tenké stonky niesli kvety s čiernym stredom, modrým okružím a dvanástimi špicatými žltohnedými lupien­kami. Ako okolo nich prechádzal, otáčali k nemu korunky.</p>

<p>  Deyv poháňal Juma do behu. Rastliny vycítili možnú obeť a svojou vôňou na ňu upozorňovali roje veľkého bodavého hmyzu. Ak by ho tie potvory dobodali na smrť, zahrabali by sa do jeho mŕtvoly a nakládli by tam vajíčka. Korene rastlín by potom vyklíčili do jeho mäsa.</p>

<p>  Zrazu ho ovanula ťažká vôňa. Ale on a pes sa dostali do džungle, skôr ako začul hrozivé cvakanie. Chvíľu ešte pokra­čoval v behu, lebo o hmyze vedel, že občas naháňa svoju obeť aj do pralesa. Hneď ako sa ocitol mimo nebezpečenstva, spo­malil. Bolo nebezpečné bežať džungľou. Hluk upozorňoval dravce alebo nepriateľov, že niekto prichádza.</p>

<p>  Čoskoro sa ocitol na ďalšej stráni, ktorá bola kedysi zarastená rastlinou vevshmikl. Stádo obrovských zverov pomaly postupovalo dolu kopcom a páslo sa. Nohy mali ako čierne stĺpy, telá ako masívne žlté zámotky, krky hrubé, ale dlhé, mali ovísajúce pysky a nad každým okom dvojité parohy.   Ich veľké modré uši sa lenivo kývali, modré chvosty švihali sem a tam.</p>

<p>  Deyv a Jum sa pustili dolu kopcom, ale zverom sa vyhli veľkým oblúkom. Ak ste neobťažovali vy ich, nechali vás tiež na pokoji.</p>

<p>  Spásli už takmer tri štvrtiny porastu. Rastliny, čo ešte osta­li, otáčali hlavy v ústrety záhube, hoci bolo málo pravdepo­dobné, že by mohli „vidieť“. Od ich koreňov sa ozývalo hlas­né cvakanie, bol to hmyz, tiež odsúdený na smrť. Keby jeho kvetinoví partneri zmizli v rozďavených papuliach atadeymov, pokúsil by sa prebodať cez ich hrubú kožu. Ale obrov­ské nohy zverov ho zadlávia a onedlho tu už nebudú ani rast­liny, ani hmyz.</p>

<p>  Potrvá mnoho dní, kým tráva zas vyrastie a zbujnie. Po­tom, pomaly, vypučia semená vevshmiklu a po čase ich bude opäť plná stráň. Vyliahne sa hmyz fokookia miesto bude zase nebezpečné. Potom atadeymy znova vyjdú z džungle a zač­nú sa tu pásť.</p>

<p>  Obloha bola ešte stále biela a taká jasná, že by Deyv mohol oslepnúť, ak by na ňu dlhšie hľadel. Vietor, čo fúkal pomedzi stromy a ponad svah, mu príjemne ochladzoval spotené telo. Za ním sa začali zbierať tmavé mračná.   Do večera príde riad­ny lejak.</p>

<p>  Z opačnej strany sa hnal zvláštny útvar. Vysoko na oblohe sa dral proti vetru. Už ako dieťa Deyv vídal takéto obrovské čierne útvary nad územím kmeňa. Prichádzali pravidelne, kaž­dých dvanásť dní, prirodzene, pozorovať sa dali, iba keď ne­bolo zamračené nebo.</p>

<p>  O chvíľu bol útvar tak blízko, že si ho Deyv mohol dobre obzrieť. Vznášal sa nad zemou, bol dlhší a širší ako čistina, na ktorej stál. Oveľa väčší. Tvorili ho dve rovnobežné priamky, cez ktoré viedli ďalšie dve: #.</p>

<p>  Vtom uvidel druhý útvar, a keď bol dosť blízko, rozoznal v ňom podobu písmena S.</p>

<p>  Tretí bol ako O.</p>

<p>  Štvrtý ako X a piaty ako H.</p>

<p>  A prichádzali ďalšie, ale Deyv sa schoval pod stromy, tak­že ich cez hustý porast nevidel.</p>

<p>  Šaman povedal, že sú to slová Veľkej matky, a ten, kto im porozumie, stane sa jedným z jej božských dietok a bude mať obrovskú moc.</p>

<p>  Aj keď žena z kmeňa Avadeymov, ktorá má muža z kme­ňa Korytnačiek, si to vysvetľovala ináč. Verila, že sú to člny Veľkej matky. Keď nastane ten čas a obloha bude priveľmi horúca a jasná, aby tu pokračoval život, člny zostúpia a ľudia do nich nasadnú. Zanesú cestujúcich na ďaleké miesto, kde nikdy nebude príliš teplo, kde nebudú žiadne nebezpečné zvery a ľudia tam budú žiť vo večnej blaženosti.</p>

<p>  Deyv veril šamanovi. Čo už o tom môže vedieť nejaký Avadeym? A prečo by práve Avadeymovia mali žiť na takom mieste? Vari nie sú odvekými nepriateľmi kmeňa Korytna­čiek? Ak by také miesto existovalo, Korytnačky by sa tam isto dostali. Ale Avadeymovia? Nikdy!</p>

<p>  Deyv a Jum prišli k riečke. Jum sa hltavo napil. Deyv si dal iba dúšok. Breh sa tu zvažoval k úzkej piesočnatej pláži. Na piesku boli vtáky s veľkými bielymi zobákmi a obrovský svet­lomodrý vodný zver s dlhým chvostom, mohutnou tlamou a zubiskami. Keď sa za pánom vynoril z lístia Jum, vtáky za­trúbili a odleteli. Riečna šelma, ktorá vyzerala dosť veľká, aby si poradila aj s tuctom chlapov, zarevala a stiahla sa späť do vody.</p>

<p>  Deyv vedel, že athaksum sa ich nebojí. Teraz ich s očami navrchu hlavy sledoval, akoby dúfal, že sa pokúsia riečku prebrodiť. Požieral ľudí, ale dychtil po psoch. Jum to vedel, a preto kňučal.</p>

<p>  Voda bola celkom čistá, lebo už takmer tridsať dní neprša­lo. Brázda na hladine naznačovala, kde sa athaksum ponoril. Teraz musel byť zalezený niekde pri dne - vyčkával, kedy vstúpia do jeho ríše. Jeho bystré oči a citlivé uši zachytili vo vode aj ten najmenší pohyb. Potom sa dokázal neuveriteľne rýchlo vynoriť, pričom kýval chvostom zboka nabok a bagroval vodu labami s plávacími blanami. Tlamu mal zatvorenú, ale bol pripravený kedykoľvek ju otvoriť a zaboriť ostré zuby do mäsa.</p>

<p>  Jum sa pozeral na Deyva a ešte stále kňučal.</p>

<p>  Deyv ho pohladkal po hlave: „Neboj sa, my sa nedáme.“</p>

<p>  Jum prestal skuvíňať, ale vyzeral taký utrápený, ako mu to len dovoľoval nedostatok svalov na papuli.</p>

<p>  Na pláži a brehu bolo veľa naplaveného dreva. Deyv do­tiahol k rieke dve brvná a mečom postínal liany zo stromov. Trvalo mu dosť dlho, kým brvná spojil. Medzitým sa na pláž vrátili vysoké vtáky, ale ostali asi tridsať metrov od neho. Zra­zu sa vynorili oči riečnej šelmy. Chladne hľadela na svoje na­stávajúce obete, a znovu sa ponorila. O chvíľu Deyv zazrel athaksuma niekoľko stôp pod hladinou. Ale rýchlo mu zmi­zol z dohľadu.</p>

<p>Keď bol s prácou hotový, prikázal Jumovi, aby vyskočil na prednú časť brvien. Pes tam opatrne vyliezol a sadol si. Deyv potlačil plť, ak sa to tak dá nazvať, do vody. Chcel ju spustiť na hladinu, a potom naskočiť na jej zadnú časť. Hneď nato by vytiahol fúkačku a vložil do nej šíp.</p>

<p>  Ale skôr ako stihol skočiť na plť a posadiť sa, pocítil slabé chvenie piesku pod nohami, za ktorým nasledovali mohutné otrasy. Akoby ktosi pukal bičom, ale vtedy už bol vo vode. Piesok nahradilo bahno, ktoré sa vznášalo a zase usádzalo, vznášalo a usádzalo. Rieka sa zrazu zdvihla, sčerila a hnala vlnky k nemu.</p>

<p>  Zemetrasenie!</p>

<p>  Bolo príliš neskoro vrátiť sa na breh. No ak bol neistý a prestrašený on, musel byť aj athaksum. Na pláži oproti, asi tristo metrov od nich, sa stromy nakláňali a knísali a piesok sa vzdúval, akoby to bola koža ťažko dýchajúceho zvieraťa.</p>

<p>  Deyv zvrieskol, napoly zdesene a napoly odhodlane. Od­strčil brvná, vyskočil na ne a posadil sa. Jum bol príliš vystra­šený, aby kňučal; srsť mal zježenú a snažil sa udržať rovno­váhu. Plť sa kĺzala, stúpala a klesala na vlnách.</p>

<p>  „Drž sa!“ zakričal Deyv. Až neskôr si uvedomil, aká ne­zmyselná rada to bola, veď pes nemá ruky. Ale musel niečo povedať, taká je už podstata každej ľudskej bytosti. Povedať hocičo, hoci aj nezmysel, lebo kým človek hovorí, žije.</p>

<p>  Aj keď bol šokovaný, ešte mal dosť duchaprítomnosti, aby vytiahol z puzdra fúkačku. O chvíľu bol v nej aj šíp.</p>

<p>  Riečna obluda vypláva na povrch vždy tesne pred tým, ako sa vrhne na svoju obeť. Aspoň tak o nej rozprávali lovci z Deyvovho kmeňa.</p>

<p>  Chcel namieriť zbraň smerom, odkiaľ sa mohla šelma vy­noriť. Hneď ako sa jej oči ukážu na hladine, fúkne jej šíp do najbližšieho oka. To mocnú šelmu oslepí a hadí jed, najúčin­nejší a najbolestivejší, aký jeho kmeň pozná, prenikne do jej krvi, ochromí ju a ona skape v smrteľných kŕčoch.</p>

<p>  Teraz však iba Matka vie, čo sa stane. Zem sa chvela ako rôsol. Voda sa vzdúvala vo vlnách vyšších ako on a všetky sa valili k nemu. Musel striehnuť na athaksumove oči, ktoré sa mohli každú chvíľu vynoriť, zároveň ľavou rukou vo vode smerovať plť k opačnému brehu a oboma nohami ju pohá­ňať. V druhej ruke držal zbraň, pripravený zasiahnuť šelmu.</p>

<p>  Jum besne štekal a hrozilo, že to prenikne až k ušiam hlad­ného athaksuma. Šelma sa poženie za zvukom ako terčom, a potom sa jej široká čeľusť...</p>

<p>  Deyv zúfalo vesloval rukou a súčasne sa snažil sledovať hladinu. Zrazu sa pred ním zdvihla vlna. Otrasy museli opäť zosilnieť, keď bola taká obrovská, jej hrebeň siahal do výšky dvoch chlapov. Dopadla na prednú časť plte. Zareval, keď videl, ako zmietla Juma. Potom nezadržateľný príval vody strhol do rieky aj jeho.</p>

<p>  Deyv nestratil duchaprítomnosť. Ešte stále držal fúkačku nad hlavou, pohyboval nohami a ľavou rukou. Bol zaskoče­ný, ale nie natoľko, aby si neporadil. Ani mu na um nezišlo, že by sa mohol utopiť. Jediné, čo ho zaujímalo, bola riečna šelma. Ako sa krútil a zápasil so živlom, uvidel dva poloblú­ky. Neboli napravo, ako to očakával, ale naľavo. Buď si šelma zvolila smer, aký by si podľa Deyvových predkov nikdy ne­vybrala, alebo ju vír strhol zo zamýšľanej trasy. Akokoľvek, zrazu bola tu a on nebol schopný okamžite zareagovať. Zbraň mal v pravej ruke, nepriateľ bol naľavo. Čo ako rýchlo by sa zvrtol, zver mu zatiaľ mohol uniknúť pod hladinu. A nako­niec by vyrazil z hĺbky, kam jeho šíp neprenikne, a zubami by ho zdrapol za nohu.</p>

<p>  Sekundu alebo dve Deyv hľadel do bledomodrých očí smr­ti. Oči sa začali ponárať. Deyv sa s námahou krútil vo vode, ktorá sa valila cez neho. Bolo príliš neskoro a on to vedel. Keď sa tie ostré zuby zaboria do jeho nohy, môže zápasiť, koľko len chce, ale nepomôže si. Jeho sila sa im nevyrovná.</p>

<p>  V ruke bezmyšlienkovite zvieral meč a nakláňal sa dopre­du. Oko šelmy bolo iba niekoľko centimetrov pod hladinou, keď ho zasiahol.</p>

<p>  Voda sa zvírila a všade striekala krv. Hrubý chvost švihol vzduchom a pleskol o hladinu.</p>

<p>  Deyv takmer stratil meč, keď sa snažil dostať späť na plť. Prsty sa mu šmýkali na mokrom dreve, ale zachytil sa, vydriapal a čoskoro už sedel na brvnách. Okamžite vytiahol hore aj nohy.</p>

<p>  Lístie na stromoch pri opačnom brehu sa ešte trepotalo, ale kmene sa už prestali kolísať. Zemetrasenie, aspoň nate­raz, bolo preč. Vlny začali klesať.</p>

<p>Deyv vyskočil. Prihrbil sa a rukou sa zachytil o predok plte, aby udržal rovnováhu, kým sa poobzerá. Jum sa tiež prikrčil, a keby nebol taký mokrý, srsť by mal určite zježenú. Pozeral sa napravo. Deyv dúfal, že pes zacítil athaksuma, a tiež sa ta zahľadel. Bol tam. Najprv len veľký tieň, potom jasne rozo­znateľné telo a nakoniec obrovská hlava. Zdravým okom hľa­del na Deyva, potom sa k nemu otočil celým telom a približo­val sa tak rýchlo, akoby sa kĺzal po bahnitom dne.</p>

<p>  Deyv postojačky balansoval na plti. Keď šelma vystrelila z vody, otvorené ústa pripravené schmatnúť ho a odvliecť, uskočil na druhý koniec plavidla. V tom istom okamihu jej vrazil do hrdla meč. Obluda sa prevalila cez plť, švihla chvos­tom a zmietla Deyva dolu.</p>

<p>  Z rieky sa vynoril, prskajúc vodu. Mal pocit, akoby mu ruku zasiahol ťažký kyjak. Nemohol ňou hýbať. Bol príliš otrasený na to, aby vnímal, či ešte stále zviera v ruke meč, no tušil, že ten už bude niekde na dne. Štekajúci Jum sa prikrčil, akoby mu chcel skočiť na pomoc.</p>

<p>  Deyv sa chodidlami dotkol bahna. Kopol nohou dozadu a konečne pocítil dno rieky. Brodil sa v hustom bahne tak rých­lo, ako vedel, len aby sa čím skôr dostal k brehu. Voda klesa­la, siahala mu po pás. Dral sa dopredu so strachom, že sa mu tie veľké ostré zuby zatnú do nohy a stiahnu ho späť.</p>

<p>  Keď sa dostal na piesok, voda mu siahala už iba po člen­ky. Potkýnajúc sa a dychčiac utekal do džungle. Za chrbtom počul rev, ale neobzrel sa. Zabáral sa do piesku a zrazu zacítil mäkkú zem. Opäť rev, tentoraz tak blízko, až mal pocit, že mu nohy ovanul horúci dych.</p>

<p>  Hodil sa do húštiny, kotúľal sa, potom vstal a chcel vy­liezť na strom s nízkymi konármi. Za ním sa lámalo krovie pod ťarchou obrovského tela. Deyv vyskočil, aby sa zachytil konára, ale pošmykol sa a ťažko dopadol na chrbát. Zdalo sa, že mu niet pomoci. Napriek tomu sa pokúšal vstať, no omy­lom sa podoprel zranenou rukou. Neudržala ho a spadol zno­va.</p>

<p>  Začul hlboké vrčanie, čosi zapraskalo a uvidel Juma. Pes poskakoval okolo athaksuma, dorážal na jeho zdravé oko. Riečna šelma si ho nevšímala, ale v každej chvíli mu mohla zaťať zubiská do hlavy. Zo zraneného netvora sa ešte stále valila krv, modrú srsť mu sfarbovala do červena a spolu so špinou vytvárala bledočervené bahno.</p>

<p>  Deyv videl, že nemá zmysel pokúšať sa vyliezť na strom. Ľavou rukou by sa dokázal zachytiť o vetvu, ale bez pomoci druhej by sa na ňu nevytiahol. Mohol utiecť do lesa a obeto­vať Juma. Možno by zdupkal aj Jum, keby vedel, že jeho pán je v bezpečí.</p>

<p>  Nie, Jum bol príliš zaujatý na to, aby ho zbadal. Bude dráž­diť athaksuma, až kým sa ten naňho nevrhne.</p>

<p>  Deyv zovrel porisko kamennej sekerky a vytrhol ju spod opasku. Kričiac dobehol k netvorovi a zaťal mu zbraň rovno medzi oči. Ten sa otočil, vzopäl a zhltol sekerku práve vo chví­li, keď ňou Deyv skúsil opäť zaťať. Athaksumova tvrdá pa­puľa sa mu obtrela o päsť a mohol byť rád, že neprišiel o ruku.</p>

<p>  Spolu so psom sa rýchlo stiahli z dosahu skapínajúceho netvora. Hrot sekerky mu vytŕčal hneď spoza gamby, zmie­tal sa, vrtel a ťažkým telom lámal krovie. Zdravé oko mal vy­púlené, z toho zraneného sa mu čoraz rýchlejšie rinula krv. Zúrivo kopal nohami a z hrdla sa mu dral klokotavý chrapot. Napokon sa prevalil na chrbát, celý sa skrútil, hlavu zavŕtal do zeme a skonal.</p>

<p>  Deyv začul za sebou šramot. Zvrtol sa, aby čelil ďalšiemu nebezpečenstvu, hoci cítil, že už nemá síl. Uvidel veľkú žltohnedú mačku s čiernymi škvrnami a zlatými očami, pri­krčenú na skok.</p>

<p>  „Konečne si sa ukázala!“ povedal zadychčaný Deyv.</p>

<p>  Spolu s Jumom ešte dlho hľadali v bahne stratený meč. Deyv sa márne ponáral, ale pes ho našiel na tretí pokus a šte­kotom upozornil pána, kde sa nachádza. Aj zranenou rukou už mohol opäť hýbať. Aejip sa na hľadaní nezúčastnila. Hoci vedela plávať, neznášala vodu. Okrem toho bola hladná a cel­kom zaujatá trhaním mäsa zo zdochliny.</p>

<p>  Deyv odťal mečom pár kúskov aj pre Juma. Potom vytiahol sekerku z obludinho hrdla a vyrezal jej jazyk. Ocieľkou, ktorú nosil pri sebe, vykresal oheň. Upečený jazyk bol lahodný.</p>

<p>  Medzitým sa v úctivej vzdialenosti zhromaždili vtáky, húf malých mäsožravých tvorov pripomínajúcich opice a niekoľ­ko zvierat, ktoré sa podobali bravom. Len čo sa Deyv a jeho druhovia vydali na cestu, ozval sa škrekot, piskot, chrochtanie a kvíkanie zvierat, ktoré sa pustili do hodovania.</p><empty-line /><p>3</p>

<p>Kým trojica prešla na druhý breh, mračná už zakrývali takmer polovicu oblohy. Vietor, ktorý ich hnal, rozhýbal vrcholce stromov a rozvlnil hladinu rieky. Náhle sa zotmelo a o niekoľko minút už pršalo. Dážď šľahal do korún stromov, predieral sa cez bujné lístie a vo veľkých kvapkách dopadal na zem.</p>

<p>  Deyv, Jum a Aejip si našli útočisko pod obrovskou mucho­trávkou, ale voda im aj tak zmáčala končatiny. Aejip vyzerala napaprčene, Jum skľúčene. Deyv sa krčil medzi nimi, aby sa trocha zohrial teplom ich tiel. Oblohu bičovali blesky. Hromy ohlušujúco burácali. Z diaľky sa ozval strašný rachot padajú­ceho stromu, ktorý strhával so sebou aj liany.</p>

<p>  „Neľutuješ, že si sa rozhodla ísť s nami?“ spýtal sa Deyv mačky.</p>

<p>  Aejip zaprskala.</p>

<p>  Keď sa prestalo blýskať, Deyvovi sa podarilo zaspať. Ob­loha bola ešte zatiahnutá, keď sa prebudil, ale už nepršalo. Stuhnutý a premrznutý sa pustil dolu chodníkom. Jum a Ae­jip bežali pred ním.</p>

<p>  Keď prešli kus cesty, mačka sa vydala na lov. Vrátila sa s veľkým hlodavcom, ktorý mal obrovské ušiská. Vyhliadli si strom shwikl a z jeho bútľaviny vyhnali čosi ako netopiere. Bolo tam príjemne a teplo, aj dosť miesta pre všetkých. Deyv najprv nazbieral trocha suchého dreva a lístia a upiekol si svoju časť hlodavca. Potom sa vyšplhal hore a pomocou lana vytia­hol psa. Spalo sa im dobre, hoci ich sem-tam budilo štípanie mimoriadne dotieravých parazitov, ktoré im tam zanechali predošlí obyvatelia.</p>

<p>  Ráno sa v ceste nepokračovalo. Deyv odišiel na lov a zložil ushuthikla, zviera, ktoré sa veľmi ponášalo na opicu, ale jeho predkami boli pravdepodobne kojoty. Traja priatelia sa dobre najedli. Nedojedené zvyšky chcel Deyv schovať na horšie časy. Mäso však prilákalo také množstvo bodavých múch, že sa všetci traja radšej napchali do prasknutia a ostatok prenecha­li hmyzu.</p>

<p>  Ďalšie dva dni putovali bez nehody. Mraky sa pomaly roz­chádzali a vzduch sa oteplil. No potom sa obloha opäť za­tiahla.</p>

<p>  Keď sa blížili k rázcestiu, Jum zastal a zavyl. Deyv skočil do krovia a volal k sebe aj svojich druhov. Vtom sa zjavili tra­ja mladíci z kmeňa Červených skunkov. Lesklé čierne vlasy na temene mali vyčesané a tváre pomaľované červenou far­bou. Z uší im viseli veľké drevené kruhy, nosné dierky mali prepichnuté drevenými kolíkmi, na oboch koncoch okrášlených perím. Nohy im zdobili zelené, červené a čierne pásiky. Na chrbtoch niesli puzdro s fúkačkou, v rukách držali dlhé kopije a za opaskom mali tomahavky. Očividne boli na bojo­vom chodníku.</p>

<p>  Deyv bol v pokušení. Keď prejdú okolo, mohol by skoliť posledného, na ďalšieho by nahuckal zvieratá, a kým by sa spamätali z prekvapenia, dostal by ďalšieho. No uvedomil si, že by to bola priveľká záťaž, vláčiť so sebou ich hlavy a dušovajíčka. Ale mohol by ich ukryť do bútľaviny stromu a vziať si ich na spiatočnej ceste.</p>

<p>  No čo ak sú tí traja iba predvojom väčšej skupiny? Potom by bol v kaši. Najlepšie bude neriskovať. Aj tak ich túžobne sledoval, až kým sa nestratili v najbližšej zákrute. Ešte nikdy nikoho nezabil, nemal nijakú trofej.</p>

<p>  Vyčkával, kým sa neubezpečil, že tí traja neboli prednou hliadkou. Až potom pokračoval v ceste. Jum šiel pred ním a Aejip ho nasledovala vo vzdialenosti asi dvadsiatich metrov pre prípad, že muži Deyva spozorovali a niekde na neho striehnu. Mačkin čuch síce nebol taký citlivý ako Jumov, ale mala výborný sluch.</p>

<p>  Cestou Deyv natrafil na strom s mäsnatým ovocím a obral, čo na ňom nechali vtáky a zver. Všetci traja sa posilnili výživ­nými, ale prudko zapáchajúcimi plodmi. Čoskoro došli k ujushmiklu, starovekej diaľnici.</p>

<p>  Bola to pätnásť metrov široká cesta, postavená z akejsi pružnej oranžovej hmoty; tri biele čiary ju delili na štyri jazdné pru­hy. Deyv netušil, prečo predkovia postavili takú cestu, ani čo znamenajú tie biele čiary. Nevedel ani, akí ľudia tu bývali. Podľa rozprávania jeho starej mamy tu kedysi žili staroveké národy, nepredstaviteľne dávno. Tí, čo postavili túto cestu, mohli byť aj staviteľmi domov. A možno tiež zhotovili nehr­dzavejúce a večne ostré meče či iné výnimočné predmety, kto­ré sa z času na čas nájdu.</p>

<p>  Títo predkovia mali obrovskú moc, aj keď nie takú veľkú, aby ich uchránila pred vymretím. Napríklad táto cesta muse­la existovať dávno pred tým, ako sa narodil Deyvov pra-pra-pra-prastarý otec, a pravdepodobne tu bola ešte oveľa skôr. Napriek tomu nezarastala burinou, ba ani stromy sa cez ňu nedokázali predrať a poškodiť ju. Do vzdialenosti dvadsiatich metrov od cesty chradli všetky rastliny, s výnimkou nízkej trávy. Pôdu okolo z času na čas vyplavili záplavy. Ale akým­si zázrakom zem vždy znova zaplnila výmole. Cesta odolá­vala aj zemetraseniam, tie ju síce pokrivili, ale časom sa sama narovnala.</p>

<p>  No občas bývali poryvy zeme také obrovské, že im nemo­hol vzdorovať ani taký úžasný materiál. Deyv počul, že kdesi ďaleko vyrástla pod ňou celá hora, a cesta sa potom vinula ponad ňu. Logicky sa mala na viacerých miestach pretrhnúť, ale ona sa jednoducho natiahla.</p>

<p>  Deyv sa spoza krovia poobzeral na obe strany, a potom vykročil. Držal sa uprostred, aby bol dosť ďaleko, keby ho niekto chcel z húštiny napadnúť fúkačkou alebo kopijou. Pred dvoma rokmi sa dostal do týchto končín počas lovu, vtedy išiel po hladkom kaučukovitom povrchu niekoľko míľ, ale opačným smerom. Keď sa otočil, uvedomil si, že ešte nikdy nebol tak ďaleko od domova.</p>

<p>  Cesta im príjemne ubiehala. Aejip šla po jednom a Jum po druhom okraji diaľnice. Deyva tešilo, že má dobrý výhľad do­predu i dozadu, no aj tak sa cítil nechránený a zraniteľný. Keby niekto vybehol z džungle na jednej strane, mohol by utekať na druhú. Čo by však urobil, keby sa nepriateľ vynoril z oboch strán?</p>

<p>  Táto myšlienka ho znepokojovala. No nemal inú možnosť, len ísť ďalej po ceste, ušetrí tak veľa času. Ak bola pravda to, čo hovorieval jeho otec, ešte pár míľ a opustí územie devia­tich kmeňov. A tam na neho budú číhať ďalšie nebezpečen­stvá. A iba Veľká matka vie, aké potvory tam prebývajú.</p>

<p>Po dlhom putovaní sa dostal na miesto, kde sa zem pri ktoromsi zemetrasení prepadla. Cesta sa tu strácala pod vodou, ktorá sa nahromadila po nedávnom daždi. Úplné jazero. Za­stal a uvažoval, či pokračovať po ceste, alebo obísť vodu. Tak by sa však dostal rovno do džungle. A ktovie, akí ľudia alebo šelmy tam číhajú na okoloidúcich?</p>

<p>  Rozhodol sa ísť rovno, kým voda nebude prihlboká. Po­tom bude pokračovať po plytčine na okraji pralesa. Meč a se­kerka boli priťažké, aby mohol dlhšie plávať. A možno ani nebude musieť.</p>

<p>  Voda mu už siahala po členky a neskôr po pás. Obe zvie­ratá plávali za ním. Aejip pri tom nespokojne mraučala. Deyv sa otočil doprava, aby sa prebrodil do plytšej vody. Zrazu strašne vykríkol a zúrivo sa metal. Keď sa napokon dostal na druhý breh jazera, veľmi ho bolela noha. Zatínal zuby, aby neplakal nahlas. Dúfal, že nikto nepočul jeho krik.</p>

<p>  Sadol si do bahna a prezeral si sieť červených pruhov na ľavom stehne. Bolesť pomaly poľavovala, ale svaly mal stále stvrdnuté. Chvíľu si šúchal nohu, aby kŕč povolil. Pomohlo to. Vstal a pomaly kráčal cez vodu po okraji džungle. Po nie­koľkých míľach chôdze cítil už iba slabé svrbenie. Z jazera sa vystrčilo čosi bledé a okrúhle. Možno to bola tá potvora, čo sa ho dotkla svojimi jedovatými chápadlami.</p>

<p>  Keď bola cesta opäť suchá, pokračoval po nej. V diaľke sa ukázal vrch, o ktorom mu rozprával otec. Bol ešte veľmi ďa­leko aj po niekoľkých míľach chôdze. Deyv sa rozhodol, že pôjde až na jeho vrchol, ak cestou nenarazí na nejaký kmeň. Vtom Aejip vydala slabý varovný zvuk. Deyv sa obzrel: asi míľu za ním sa vo výške približne sto metrov vznášal veľ­ký belavý objekt. Vbehol do džungle s oboma zvieratami v pätách. Keď teleso letelo ponad neho, rozoznal jeho tvar pripomínajúci loď, s okrúhlymi dierami naspodku. Bol to tharakorm. Očakával, že z neho budú vypadávať tajomné pred­mety, ale nestalo sa tak. Vôbec mu to však nechýbalo.</p>

<p>  Keď teleso zmizlo z dohľadu, Deyv sa znova vrátil na ces­tu. Často sa obzeral, hoci nebezpečenstvo mohlo prísť aj zbo­ku. Po čase sa dostal na križovatku dvoch ciest. Na chvíľu si sadol, aby porozmýšľal, ktorú z nich si vybrať.</p>

<p>  Znepokojovali ho aj neznáme objekty na rázcestí. Boli tam štyri kovové stĺpy a na každom z nich okrúhla búdka so štyr­mi okrúhlymi očami. Deyv o nich nikdy nepočul.</p>

<p>  Hoci sa zdalo, že sú neživé, nemal chuť skúmať neprebá­danú prácu predkov. Ak to boli ich totemy, bolo by nebez­pečné približovať sa k nim. Každý predsa vie, že totemy sú počarované - niektorých ochraňujú, iným zasa škodia.</p>

<p>  Keď sa vzdialil od križovatky asi na sto metrov, zrazu za­čul čudný zvuk. Vychádzal zo stĺpov a horné oči dvoch skri­niek, ktoré boli otočené k nemu, blikali zelenou farbou. Od prekvapenia až podskočil a zhíkol. Jum štekol a ostal ticho. Aejip zamraučala. Deyv nehybne stál a díval sa na zelené svetlo. Potom sa pomaly vracal späť. Zrazu svetlá zhasli a stĺpy trikrát zaklingali. Deyv ostal stáť ako primrznutý. Obe zvie­ratá sa tisli k nemu.</p>

<p>Po chvíli pošepkal Jumovi, aby išiel bližšie ku križovatke. Psovi sa síce nechcelo, ale poslúchol. Opäť zaznel zvuk a ze­lené svetlá sa znovu rozsvietili. Jum zastal a obzrel sa za pá­nom. Deyv ho zavolal späť. Keď sa pes vracal, ozvali sa tie isté zvuky a zelené svetlá zmizli.</p>

<p>  Za okamih na ceste neďaleko stĺpov pristál veľký dúhový vták. Ako dosadal, znova zaznel zvuk a zažiarili zelené svet­lá. Vták sa zľakol a odletel. Zelené svetlá sa ešte niekoľkokrát rozsvietili a potom zhasli.</p>

<p>  Deyv nechápal, čo sa deje. Nepáčilo sa mu to. Veľkým ob­lúkom, aby sa vyhli stĺpom, viedol svojich spoločníkov na druhú cestu. No len čo na ňu vkročil, stĺpy obrátené k nemu sa rozozvučali a ich oči zozeleneli. Rýchlo prešiel cez kaučukovitú hmotu a vo chvíli, keď sa spolu s Jumom a Aejip ocitli mimo cesty, stĺpy opäť zaklingali a svetlá zhasli.</p>

<p>Vrátil sa na prvú cestu, ale tak, aby bol čo najďalej od stĺ­pov. Ostali temné a mĺkve.</p>

<p>  Deyvovi odľahlo, utrel si spotené čelo.</p>

<p>  O chvíľu musel znova vbehnúť do džungle a schovať sa pred ďalším tharakormom. Tentoraz však zazrel nejaké hla­vy - z takej diaľky veľmi drobné - v otvoroch na jeho trupe.</p>

<p>  Dni ubiehali. Deyv a jeho druhovia prešli niekoľko ďal­ších križovatiek so svietiacimi a ozvučenými stĺpmi. Ale už sa pri nich nezastavoval. Nikde nezazrel ani človiečika a bol tomu rád. Na druhej strane ho však neprítomnosť ľudí zne­pokojovala. Je možné, že tu nijakí nežijú? Alebo sa vyhýbali ceste z dôvodu, o ktorom by mal vedieť?</p>

<p>  Vrch bol teraz dobre viditeľný. Jeho vrchol pokrývalo čosi biele, ale svahy boli tmavé. Začalo pršať a všade museli obchádzať mláky a jazierka. Napokon natrafil na miesto, ktoré poznačila dávna katastrofa. Na okraji džungle ležalo množstvo hnijúcich stromov, nad ktorými vyrástli nové. Povrch cesty bol vydutý a skrútený ako kus kože. Deyv, Jum a Aejip to miesto obišli, a keď sa diaľnica znova ako-tak vyrovnala, vrátili sa na ňu. A ďalšia križovatka. Stĺpy na nej sa nebezpečne nakláňali a v priestore medzi nimi bola vydutina.</p>

<p>  Deyv zistil, že stĺpy nereagujú, keď je od križovatky asi na sto metrov. Ale práve, keď chcel zísť z cesty, stĺpy vydali zvuk a spodné oči sa rozsvietili na červeno.</p>

<p>  Deyv nadskočil, ale nielen pre nečakanú reakciu skriniek. Aj zvieratá sa prekvapili, Jum štekal a Aejip mraučala. Deyv jačal, cítil, ako ním prešlo akési vlnenie, čo prišlo zo samotnej cesty. Pálilo to a bolelo. Poskakoval ako myš na rozpálenom kameni. Pokúsil sa zbehnúť z cesty, ale opakované údery ho zrazili z nôh. Tie najhroznejšie, najprudšie rany pocítil v boku, na ktorý dopadol.</p>

<p>  S krikom sa skotúľal z cesty, ležal v prachu a dychčal. Za­výjajúci Jum skončil s hlavou na pánových nohách. Aejip do­padla na brucho a vyrazilo jej dych.</p>

<p>  Deyv sa konečne zhlboka nadýchol, pocítil novú silu v sva­loch a posadil sa. Stĺpy ešte vždy zvučali a blikali červeným svetlom. Neisto sa postavil a poobzeral, aby sa uistil, či jeho strašný krik neprivolal ľudí alebo zvery. Nikoho nevidel.</p>

<p>  Ba predsa.</p>

<p>  Ku križovatke sa blížil ďalší tharakorm. Teraz dobre videl jeho boky aj biely trup, krátke stožiare a rozvinuté plachty. Na rozdiel od tvorov na palube, ktoré mohli lietať, sa teleso iba nechávalo unášať vetrom.</p>

<p>  Práve keď si ho Deyv všimol, začali z neho vypadávať tma­vé objekty a ďalšie sa spúšťali z bokov. Z takej diaľky sa mu bytosti Deyvovi zdali drobné. No vedel, ako vyzerajú, a ve­del aj to, prečo tharakorm opustili.</p><empty-line /><p>4</p>

<p>Bola ich hádam stovka. Leteli rýchlo, svišťali vzduchom, trepotajúc tvrdými krídlami. Deyv sa potácal nízkou trávou. Cítil slabosť v nohách a hlava sa mu krútila. Pokračoval, aj keď vedel, že Jum a Aejip nie sú v najlepšej forme. Aj napriek tomu boli rýchlejší ako on. Obzrel sa a zbadal, že khratikly mu chcú odrezať cestu. Pokúšal sa upokojiť a aj sa mu to podarilo. Ale neveľmi. Nech už ho roztriaslo a poudieralo čo­koľvek, dalo mu to poriadne zabrať.</p>

<p>  Skôr ako sa dostal na kraj lesa, obzrel sa za svojimi prenasledovateľmi. Boli dosť blízko na to, aby rozoznal ich potkanie hlavy, ploské chvosty, huňaté čierne telá s dlhými noha­mi a čierne krídla. Ich krídla boli z tenkej kože napnutej medzi telom, zadnými nohami a dlhým kostnatým prstom na zápästí. Počul aj ich škrekot.</p>

<p>  Najrýchlejší a najodvážnejší z nich útočil na čele kŕdľa. Ae­jip sa zvrtla, zaprskala, vyskočila a zaťala mu pazúry do krídla. Dopadla na zem s trepotajúcim sa a pištiacim tvorom v pazúroch a odhryzla mu hlavu. Potom spokojne zapriadla a skoči­la do krovia, kde bol aj Deyv. Jum trielil napred riedkym po­rastom.</p>

<p>  Beštie boli v určitej nevýhode, aj keď nie veľkej. Museli pristáť na zemi, aby sa dostali cez prekážku z hustých kríkov a popínavých rastlín, ktoré lemovali prales. A keď prekonajú túto bariéru, budú potrebovať najmenej šesť metrov voľnej plochy, aby sa mohli opäť vzniesť do vzduchu. Jednoducho tu nebolo toľko miesta, takže museli bežať na dlhých, pomerne slabých nohách. Keby Deyv nebol taký šokovaný, určite by im ľahko unikol.</p>

<p>  A okrem toho, každý khratikl mal obmedzený čas na ulo­venie koristi. Ak by tharakorm ďalej stúpal, čoskoro by bol mimo dosahu svojich pasažierov. Lenže tharakorm z času na čas vypustil plyn a pristál, a to sa stávalo zvyčajne vtedy, keď sa lov nevydaril a khratikly nemali dostatok potravy na výrobu pohonného plynu.</p>

<p>  Aspoň tak nejako to Deyvovi rozprával jeho otec. V sku­točnosti to boli otcove domnienky, aj keď raz videl jeden ne­funkčný tharakorm. Keď neskôr prechádzal okolo toho mies­ta, bol už preč. Podľa všetkého ho niekto spojazdnil alebo ho odvial silný vietor.</p>

<p>  Deyv netušil, čoho sú schopní hladné khratikly. Mohol iba bežať a dúfať, že nájde vhodné miesto, kde by sa mohol skryť alebo brániť. Vytiahol meč. Keď sa obzrel, videl, že sú za ním. Bolo ich asi sto, krídlami si pomáhali pri behu, ich otvorené papule a veľké rezáky rozoznal aj v slabom svetle pod konár­mi stromov. Prvý bol od neho vzdialený na päťdesiat metrov.</p>

<p>  Jum, ktorý bežal pred ním, zrazu zastal a rozštekal sa. O chvíľu Deyv zistil, čo upútalo jeho pozornosť. V húštine sa zjavil veľký objekt. Bol vysoký, okrúhly, vyvrátené stromiská a popínavé liany ho takmer zakrývali.</p>

<p>  Bol to Dom predkov, zvalený nabok. Deyv dúfal, že je ne­obývaný. Podľa toho, aký bol obrastený, to bolo celkom mož­né. No mohol v ňom bývať aj nejaký kmeň, ktorý vegetáciu využíval len ako maskovanie.</p>

<p>  Dobehol k nemu a rozhliadol sa po okolí. Nikde nevidel strom s dušovajíčkami, to však ešte neznamenalo, že v dome nikto nie je. Niektoré kmene majú svoje stromy obďaleč, na skrytom mieste. Medzičasom Aejip vyliezla na mohutný strom, ktorý sa o dom opieral. Jum šiel za ňou. Niekoľkokrát sa pošmykol, ale zvládol to. Zadychčaný a s vyplazeným jazykom sa pozeral na Deyva.</p>

<p>  Ten sa už šplhal po kmeni. Za ním sa ozýval tenký škre­kot. Zrazu ho Aejip preskočila. Deyv sa obzrel a zbadal, ako útočí na štyri khratikly. Troch premohla a štvrtý ozlomkrky prášil k svojim druhom. Aejip uchopila zdochlinu do papule a vyskočila na kmeň.</p>

<p>  Deyv zasunul meč do pošvy a po drsnej a hrboľatej kôre sa spúšťal na dom. Keď stál na hladkom a chladnom povrchu, začal postupovať po jeho zaoblenej stene. Pridŕžal sa stromu. Jum doskočil pred neho, ale zakaždým sa zošmykol späť k Deyvovým nohám, neschopný dostať sa vyššie. Zavesil sa teda oboma rukami na strom a nohou pomáhal psovi hore klzkým ohybom.</p>

<p>  Medzitým sa Aejip vyšplhala až na vrchol kmeňa. Povyše Deyva preskočila na dom, zamraučala a náhle zmizla.</p>

<p>  Pomáhal Jumovi až k miestu, kde sa mačka stratila. Tam zistil, že musela spadnúť do otvoru. Ďalej sa dalo bezpečne postupovať už iba štvornožky, ale Jum by to sám nikdy ne­dokázal.</p>

<p>  Deyv zaklonil hlavu: zo stromu na neho hľadel tucet potkaních tvárí. Keby ich majitelia mali odvahu - a nezdalo sa, že by im chýbala, dostali by sa k nemu. Iba váha ich tiel by ho určite zrazila dole.</p>

<p>  Zúfalý Deyv urobil jedinú vec, ktorá v tejto chvíli pripada­la do úvahy. Zaprel sa do kmeňa stromu a z celej sily odstrčil Juma nohami. Pes so skučaním zmizol v okrúhlom otvore.</p>

<p>  Deyv sa s vystretými rukami doštveral k otvoru, tam sa pošmykol a s krikom padal dnu do neznáma. Dopadol na nie­čo pevné, ale nezranil sa. Našťastie, podlaha, ktorá bola vlastne stenou domu, patrila jednej malej kutici. Keby bola taká veľ­ká ako niektoré miestnosti v dome jeho kmeňa, bol by to ška­redý pád.</p>

<p>  Aj zvieratá sa z toho rozochvené spamätávali. Aejip pusti­la mŕtveho khratikla. Deyv vstal a poobzeral sa. Okno sa otvá­ralo dovnútra, ovísalo na pántoch. Zjavila sa v ňom vrčiaca hlava. Deyv zareval a hlava zmizla. O chvíľu sa pravdepo­dobne vráti aj s ďalšími. Na jednom konci miestnosti boli dve­re. Deyv sa prebrodil nánosmi špiny a lístia a objavil opuste­ný pelech.</p>

<p>  Odhrnul z dverí nahromadenú špinu a chytil ozdobný výčnelok. Nehlučne sa otvorili. Miestnosť pod ním bola ove­ľa tmavšia ako tá, v ktorej stál. Bez svetla nevedel určiť, aká je veľká a ako hlboko je jej dno - vlastne stena. No nemohol otá­ľať.</p>

<p>  Jum protestne skuvíňal, ale Deyv ho potlačil a on, aj keď nechtiac, prepadol otvorom. Vzápätí bolo počuť jeho štekot. Neznel bolestne, a tak Deyv poslal za ním aj mačku. Nepáčilo sa jej to: nazrela dnu široko roztvorenými očami, ale predsa skočila.</p>

<p>  Deyv pokrčil kolená a tiež zoskočil.</p>

<p>  Ďalšia malá miestnosť.</p>

<p>  Zhora sa ozývalo škriekanie a krochkanie. V slabom svetle sa črtalo niekoľko hláv. Deyv sa brodil špinou, kým nenašiel ďalšie dvere. Aj na nich bol ozdobný výčnelok. Uchopil ho - a čudný proces sa opakoval.</p>

<p>  Napokon to khratikly vzdali. Z ich strany to bolo múdre. Iba zúfalý človek by vstupoval do domu zhora. Traja priate­lia postupovali ďalej. Deyv sa zakaždým modlil, aby nasle­dujúca miestnosť nebola veľká. A Veľká matka ho vyslyšala. Miestnosti už nemohli byť tmavšie a na nižších úrovniach bol čoraz zatuchnutejší vzduch. Deyv začal pociťovať smäd. Nakoniec sa dostali na najnižšie poschodie, kde by bolo okno, keby bol dom normálne stál. Takto však bolo nefunkčné, Deyv pod ním našiel iba hlinu. Miestnosť mala len jedny dvere, tie, ktorými sa dostali dnu. Nebol v nej žiadny nábytok, na ktorý by sa mohli postaviť a vyliezť späť. Nemal o čo ani zakvačiť laso.</p>

<p>  Dom, ktorý kedysi našiel Deyvov kmeň, bol údajne zaria­dený. Tento nie. Našťastie, steny izieb boli oblé ako celá stav­ba. Deyv sa rozbehol a takmer sa mu podarilo zachytiť sa ru­kou dverí. Skĺzol späť a unavený si sadol, aby nabral dych. Potom sa znova rozbehol. Takmer dosiahol na výčnelok, ale zas sa zošmykol. Až pri ďalšom pokuse sa oň zachytil. Dvere sa otvorili a on sa skotúľal späť na dlážku - teda na stenu.</p>

<p>  Na tretí pokus sa zakvačil o otvor dverí a vyšvihol sa hore. Predtým však ovinul povraz okolo Jumovho tela. Pes hlasno protestoval a šklbal sa, keď ho ťahal nahor. Konečne. Deyv odviazal psa a volal na Aejip, ale tej sa nežiadalo vyskočiť do otvoru. Nemohol sa na ňu hnevať, lebo jej oči, citlivé na svet­lo, teraz nič nevideli.</p>

<p>  Keby sa pokúsila vyskočiť, určite by si udrela hlavu o okraj dverí. Zliezol teda späť, priviazal mačku lanom k sebe a hor­ko-ťažko sa s ňou dostal cez dvere; ale podarilo sa mu to.</p>

<p>  Hore ich čakali ďalšie dvere. A potom ďalšie. Keď sa do­stali do hornej miestnosti, boli celí rozhorúčení, unavení a smädní. A keďže Deyv sa musel namáhať najviac, bol na tom najhoršie.</p>

<p>  Oknom tejto miestnosti vnikalo viac svetla. Deyv bol rád, že nespadli práve do nej. Vyzerala taká priestranná, že by sa do nej pohodlne vošiel celý jeho kmeň. Nielenže bola svetlá, aj okno bolo otvorené. Pravdepodobne ho nezatvorili už dlhý čas, no dnu sa nedostalo veľa špiny. Okno bolo dosť vysoko nad zemou, takže do miestnosti prenikla iba dažďová voda. No nebolo dosť vysoko, aby sa dnu nedostali zvieratá, hoci sa nezdalo, že by sem nejaké chodievali.</p>

<p>  Miestnosť bola nahrubo pokrytá akýmsi čudným druhom huby. Deyv si na ňu ľahol, aby si oddýchol, a zistil, že sa mu leží veľmi pohodlne. Po chvíli vstal a vyšplhal sa cez okrúhle okno. Smäd ich donútil, aby šli pohľadať nejakú vodu. Našli malé jazierko a poriadne sa napili. Potom Deyv prehľadal okolie, zbadal tekvicový strom. Odtrhol štyri tekvice a podelil sa s druhmi o jemnú dužinu. Prázdne kôry naplnil vodou a vrátili sa do miestnosti.</p>

<p>  Deyv zvinul suché lístie a použil tlakový valec z fúkačky na pochodeň. Vo svetle plameňa videl, že huba, matná v šere, teraz vydáva purpurovočervenú žiaru. Zo stropu viseli sta­laktity a z dlážky kde-tu vykúkali stalagmity. Jemná pavuči­na sa ťahala od stropu až po dlážku. Pod povrchom huby bolo vidieť množstvo malých tuhých uzlíkov.</p>

<p>  Kým fakľa dohorela, zistil, že sa mýlil, keď si myslel, že tam nechodieva zver. V jednom kúte našiel zvyšok kosti. Zdvi­hol ju, očistil od plesne a začal ju skúmať. Bola to kosť zviera­ťa, ktoré bolo asi také veľké ako Jum. Musela byť veľmi stará, bola už celkom spráchnivená. Hľadal ďalej a pod vrstvou špiny našiel ďalšie kosti, medzi nimi aj časť lebky. Ešte hlbšie našiel dlhý zahnutý tesák. Nejaká veľká mačka tu kedysi mala noru alebo sa sem utiahla zomrieť.</p>

<p>  Medzitým sa Aejip vrátila z krátkeho lovu. Položila pred Deyva mŕtveho vtáka a sadla si. Deyv vtáka ošklbal a rozdelil ho na tri porcie. Skôr ako si nazbieral trocha suchého dreva na ohník, mačka a pes zhltli svoj podiel aj s kosťami.</p>

<p>  Vôňa bleskovo prilákala stovky čiernych chrobákov so ze­lenými škvrnami. Deyv niekoľko nachytal a zjedol ich ako predjedlo. Ostatné sa vrhli na mäso, takže musel privolať na pomoc svoje zvieratá. Tie sa pustili do hmyzu, ostrými zuba­mi drvili chrumkavé telá a hltali ich ešte položivé. Nejaké spadli aj do ohňa. Deyv ich povyberal a zjedol. Upečené boli oveľa chutnejšie.</p>

<p>  Prv než sa uložili spať, Deyv zavrel okno. No vzduch bol taký zatuchnutý, že ho o chvíľu znova pootvoril. Nebál sa úto­ku dravcov, lebo mal dobrú stráž. Pod oknom sa usalašili obe zvieratá, navyše ho podložil drúkom. Po pravici mal meč a sekerku z druhej strany. A zvieratá sa určite zobudia, hneď ako začujú nejaký čudný zvuk alebo zacítia nebezpečenstvo.</p>

<p>  Potom mu zišiel na um dobrý nápad a znova vstal. K pali­ci, ktorou podložil okno, pripevnil lano tak, aby ho v prípade potreby mohol potiahnuť; palica by sa uvoľnila a okno by sa zabuchlo, čo zabráni komukoľvek dostať sa dnu.</p>

<p>  Znova sa uložil s pocitom, že urobil pre svoju bezpečnosť, čo sa dalo.</p>

<p>5</p>

<p>Snívalo sa mu, že vyskočil spoza krovia a chytil ženu z ne­priateľského kmeňa. Sledoval ju, už keď sa blížila cestičkou od rieky. Bola vysoká, mala prekrásnu postavu, dušovajíčko medzi jej ňadrami hralo rovnakými farbami ako jeho. Takú ženu by chcel, a keby sa mu ju podarilo uniesť, skôr ako kri­kom zburcuje svojich, odviedol by si ju domov. Kým s ňou zápasil, cítil príjemnú vôňu jej jemného parfumu. Telo mala naolejované, len ťažko ju dokázal udržať v zovretí. Práve olej uvoľňoval tú príjemnú vôňu, ktorá ho stále viac vzrušovala.</p>

<p>  Ale mala od neho veľmi klzké telo. Zrazu sa mu vyšmykla a utiekla preč.</p>

<p>Keď sa pustil za ňou po cestičke, zajali ho jej príbuzní. Zvia­zali ho koženými lanami a do tela mu napichali zaostrené bam­busové triesky. Potom okolo neho tancoval šaman a mával mečom. Deyv sa neovládol a od strachu vykríkol. Šaman sa zaškeril a žena, ktorú Deyv chytil, pristúpila k nemu bližšie a vyšplechla na neho nádobu plnú voňavého parfumu. Šaman švihol mečom a jeho hrot poranil Deyva na hrudi. Od bolesti zareval.</p>

<p>  Otvoril oči a s úľavou zistil, že to bol iba sen. No ešte vždy cítil tú omamnú vôňu. Mal pocit, akoby jeho telo naozaj poprepichovali stovky bambusových triesok a hruď mu horela, akoby ho naozaj zasiahol ostrý koniec meča.</p>

<p>  Nad sebou zbadal vrčiacu Aejip. Labou mu driapala prsia. Deyv si najprv myslel, že zbesnela a pokúšal sa privolať na pomoc Juma. No z hrdla mu vyšiel iba chrapot. Pery i ústa mal suché, jazyk akoby opuchnutý. Aejip ho znova podriapala, tentoraz na nohe. Pokúsil sa siahnuť po meči, ale ruky mal ako z olova. Ťažká vôňa parfumu mu dráždila nos, omamo­vala ho a opäť uspávala. Prskajúca mačka ho hrýzla do nohy. Nie tak silno, aby ho zranila, ale nebolo to ani zvyčajné lásky­plné hryzkanie. Cítil bolesť a to ho prebralo. Sadol si.</p>

<p>  Nohy a brucho mu pokrývali akési tvory. Mali dlhé tenké nohy a neboli väčšie ako jeho päsť. Hryzadlami na malých hlavách mu prenikali pod kožu. Všade okolo ležali ich mŕtve telá, z ktorých vytekala krv.</p>

<p>  Na Jumovi neďaleko okna sa kŕmilo najmenej dvadsať tvo­rov pripomínajúcich veľké komáre bez krídel.</p>

<p>  Deyv, ešte stále trochu otupený, sa pozrel na svoje telo. Hruď mu krvácala tam, kde ho mačka doškriabala. Urobila to, aby ho zobudila, skôr ako z neho vysajú všetku krv. Jedna z tých potvor mu preliezla po ramene na prsia. Pokúsila sa ho uhryznúť, no Deyv po nej capol. Keď videl, ako sa mačka váľa po zemi, aby striasla tie parazity, vyskočil a tiež ich začal zo seba zhadzovať. Niektoré z nich boli také nacicané, až z nich striekala krv, keď ich hlušil. Len čo sa ich ako-tak zbavil, utekal k oknu a otvoril ho dokorán, aby sa vyvetral ten pach. Potom drvil útočníkov na Jumovom tele. Ten sa ešte chvíľu striasal a pozoroval Aejip, ako sa majstrovsky zbavuje hmyzu. Napo­kon sa k nej pridal, ale už ani nepotrebovala pomoc, lebo potvory sa usilovali čo najrýchlejšie dostať z dosahu jej ostrých zubov.</p>

<p>  Bolo po bitke. Deyv zadychčane hľadel na stovku rozmliaž­dených tiel. Na začiatku ich bolo určite viac, ale mnohé ušli cez otvorené okno alebo do vedľajšej miestnosti. Zdalo sa, že vôňa sa tiež vyvetrala. Deyvovo telo pokrývalo množstvo páliacich opuchlín. Určite sú doráňané aj obe zvieratá, aj keď ich chránila srsť.</p>

<p>  Deyv vyliezol von oknom a namazal sa bahnom, aby zmier­nil pálenie. Jum zúfalo zavýjal, kým ho neumlčal. Po návrate do miestnosti prehrabával mečom hrubú vrstvu hubovitého porastu, kým nenašiel úlomky kostí. Boli hlboko pod nános­mi plesní, hoci predtým boli určite navrchu. Vyzerali, akoby ich vyžrala kyselina.</p>

<p>  Všetky uzlíky pod povrchom porastu sa pootvárali. Deyv predpokladal, že hmyz sa zdržiava práve v nich a čaká na nejaký signál. Potom sa vrhne na nič netušiacu spiacu obeť, omámenú vôňou, ktorú vydáva podhubie. Nacicané potvory sa vracajú späť do svojich ulít. Huba potom rozloží telo obete nejakou kyselinou a kosti nakoniec tiež rozleptá. Deyv si ne­bol istý, no považoval to za celkom rozumné vysvetlenie.</p>

<p>  Keď zbadal pri okne dopoly zožraté telo hlodavca, pocho­pil, prečo vôňa neúčinkovala na Aejip. Kým spali, mačka do­stala hlad, skôr ako huba začala vydávať omamnú vôňu. Vy­brala sa na lov a vrátila sa so zvyškom zdochliny, aby mala čo žrať počas chvíľ leňošenia. Vrátila sa, práve keď hmyz zaúto­čil.</p>

<p>  Deyv ju pohladil po hlave. „Dobrá, zachránila si nás.“ Jum sa cítil príliš mizerne na to, aby žiarlil.</p>

<p>  Nemalo význam ostávať tu, aj keby sa im podarilo zneš­kodniť všetok hmyz. Určite by tu nevedeli zaspať. Zobral si zbrane a prikázal zvieratám, aby vyskočili von oknom. Aejip vzala do zubov svoju korisť a poslúchla. Ale Jum sa správal veľmi čudne: vyskakoval na Deyva, vrčal a dvíhal hlavu.</p>

<p>  „Čo sa deje, kamarát?“</p>

<p>  Jum sa díval na nejaký bod na Deyvovej hrudi. Deyv po­zrel dolu, či nekrváca, a vtom pochopil, prečo je Jum taký roz­rušený. Jeho dušovajíčko zmizlo, bolo preč!</p>

<p>6</p>

<p>Neskôr Deyv uvažoval, že zlodej sa musel prikradnúť, keď on i pes tvrdo spali, omámení vôňou drogy, a Aejip bola ešte na love. Musel to mať dobre načasované a musel byť veľmi odvážny.</p>

<p>  Deyv sa z toho ešte dlho nevedel spamätať. Prečo by mu niekto ukradol dušovajíčko? Odkedy sa pamätal, mal ho vždy pri sebe, sňal si ho len niekoľkokrát, keď vymieňal šnúrku, na ktorej ho nosil. Každý si svoje dušovajíčko chránil ako oko v hlave. Aj mŕtvym ostávalo na prsiach.</p>

<p>  Človek bez vajíčka bol ako bez duše.</p>

<p>  A Deyv bude ako živá mŕtvola, kým sa mu nejako nepo­darí získať dušovajíčko späť. Aj jeho vlastný kmeň by ho vy­hnal späť do džungle, keby sa vrátil bez vajíčka. Bol by odsú­dený na samotu, všetkými prekliaty - priateľmi i nepriateľmi, až do smrti. Ani nepriateľ by nestál o jeho hlavu, ani by ju nenapichol na kôl, pretože človek bez duše bol bezcenný. Rad­šej by ho zahrabal do zeme, aby ho neprenasledoval jeho duch.</p>

<p>  Deyv už počul strašidelné príbehy o ľuďoch, ktorí prišli o svoje dušovajíčka. Ukradli im ich súkmeňovci, ktorí ich ne­návideli. Nestávalo sa to často a iba veľká nenávisť viedla člo­veka k tomu, aby urobil čosi také podlé. Ak ho prichytili, ča­kala ho hrozná smrť a pochovali ho bez dušovajíčka.</p>

<p>  Podľa príbehov, ľudia, ktorým ukradli dušovajíčko, opus­tili kmeň. Uchýlili sa do džungle a za pár dní sa umorili smút­kom až na smrť.</p>

<p>  Deyv sa schúlil do kúta a stonal od žiaľu. Jum sa motal okolo neho a kňučal. Do miestnosti sa vrátila Aejip. Aj ona bola stiesnená a nepokojná.</p>

<p>  Ešte dlho Deyv nehybne sedel, hľadel pred seba, nevšímal si ani zvieratá; bol ako ochromený, nechal sa unášať smút­kom a pesimizmom. Všetko je stratené. Už nikdy neuvidí svo­jich rodičov, bratov, sestry, priateľov. Nikdy nespozná, aké je to mať manželku a deti. Je ako živá mŕtvola, a ani po skutoč­nej smrti mu nebude lepšie. Navždy bude blúdiť po zemi ako duch, vypovedaný z územia Veľkej matky, kam majú prístup len ľudia s dušovajíčkom. Tam nikdy nie je priveľmi teplo ani príliš zima, jedla je dostatok a vo Veľkom dome by bol mohol nažívať so svojou rodinou a všetkými predkami.</p>

<p>  Pes dlho nechcel opustiť svojho pána. Napokon ho hlad a smäd vyhnali von. Keď sa nasýtil, vrátil sa a znova sedel pri ňom: hľadel na pána spýtavými očami alebo spal. Aj Aejip si vyšla na lov, a keď sa vrátila, ponúkla Deyvovi časť svojej koristi. Raz sa Jum pokúsil zožrať ju, ale ona nahnevane za­prskala a odohnala ho. Keď napokon usúdila, že sa Deyv potravy ani nedotkne - vtedy už zdochlina zapáchala, dovolila psovi, aby ju zožral.</p>

<p>  Miestnosť zapĺňal zápach rozkladajúcich sa tiel, psieho moču a výkalov. Okolo Deyva poletovali muchy a iný hmyz, liezli mu po tvári a pokúšali sa vniknúť mu do nosa. Spočiat­ku ho chránilo bahno, ale keď vyschlo, opadlo a hmyz sa mu mohol dostať na holú pokožku. Trápilo ho aj brucho preplne­né vetrami, ktorých smrad sa miešal s ostatnými pachmi. Bol čoraz smädnejší, popraskali mu pery, no aj tak sedel nehyb­ne, zahĺbený do seba.</p>

<p>  Nič nevnímal, hoci musel počuť, že vonku zúri búrka. Hr­melo, blýskalo sa, stromy sa prehýbali vo vetre, dážď šibal do okien.</p>

<p>  Deyv si tie zvuky nevšímal, no pes brechal a zavýjal a Ae­jip stratila svoju chladnú nevšímavosť. Takmer ho zabil blesk, ktorý udrel do miestnosti cez okno. Hoci nešlo o priamy zá­sah, úder odhodil Deyva až k zadnej strane. S otrasenou hla­vou sa štvornožky teperil do stredu miestnosti. Mačka a pes omráčene ležali, triasli sa a upierali naňho oči. Nemotorne sa postavil a odtackal k oknu. Nevšímal si blesky, ktoré udierali niekde nablízku, a vystrčil von hlavu.</p>

<p>  „Vďaka ti, ó, Shrekmikl, veľký syn Veľkej matky!“ zvolal. „Zoslal si svoj nebeský oheň, aby ma prebral a zachránil pred smrťou! Ukázal si mi, že nie je správne sedieť a čakať na smrť! Mal by som sa hnevať na toho prekliateho zlodeja, ktorý mi ukradol dušovajíčko! Ukázal si mi, že stojíš pri mne!“</p>

<p>  Bez toho blesku by sa možno ani nebol prebral a nebol by sa v ňom prebudil hnev, ktorý sa skrýval kdesi hlboko v ňom.</p>

<p>  Počkal, kým sa búrka skončila, potom preliezol cez okno, zoskočil na zem a pomaly prešiel k najbližšej kaluži. Napil sa a pozbieral zo zeme ovocie, ktoré poobíjal silný vietor. Prešli ešte dva dni, kým bol dosť silný, aby pokračoval v ceste.</p>

<p>  Čas už určite zastrel všetky stopy. Deyv vôbec nevedel, kto­rým smerom sa má vydať, zlodej sa mohol ukryť kdekoľvek. No ovládol ho celkom neopodstatnený optimizmus. Cítil, že je pod ochranou Shrekmikla, ktorý ho navedie na správnu sto­pu.</p>

<p>  Vrátil sa späť na cestu, z ktorej zišiel, keď ho prenasledo­vali pasažieri tharakormu. Pokračoval predošlým smerom. Po niekoľkých dňoch dorazil k úpätiu hory. Cesta sa krútila hore vrchom, niekedy prudko stúpala. Nemalo zmysel držať sa jej. Deyv sa rozhodol, že sa pozrie na druhú stranu kopca. Hoci si všimol, že blízko táborí nejaký kmeň, cítil, že tak to bude lepšie. Nemal na to rozumný dôvod, iba to tak cítil.</p>

<p>  Namiesto toho, aby sa šplhal hore svahom, obíde ho. Ne­bolo to však o nič jednoduchšie. Neraz sa musel ťažko pre­dierať cez hustý porast a močariská. Nakoniec sa mu podari­lo kopec obísť. Krajina na druhej strane vyzerala rovnako. No aj tak mal pocit, že urobil dobre; hoci nevedel prečo.</p>

<p>  Cesta predkov klesala dolu svahom a stáčala sa doľava. Po nejakom čase sa rozdvojila a Deyv si vybral tú naľavo. Bola to nešťastná voľba, lebo ľavá ruka je nešťastná a aj vietor z ľavej strany prináša nešťastie. Lenže aj Shrekmikl je ľavák a je to miláčik Veľkej matky.</p>

<p>  Deyv pozoroval stádo dvojnohých ružových tvorov s dlhý­mi chvostami, ktoré prechádzalo cez križovatku. Tie bytosti si vôbec nevšímali zvuky ani blikajúce zelené svetlá. Ak môžu prejsť ony, prečo by nemohol aj on? Opatrne ich nasledoval. Nič sa nestalo. Aspoň ušetrí čas, keď nebude musieť obchá­dzať ďalšie križovatky.</p>

<p>  Keď si neskôr hľadal v lese vhodné miesto na spanie, natrafil v kroví na pahrebu. Ostala tam po osamelom tvorovi, ktorý v bahne zanechal svoje odtlačky. Vyzerali ako ľudské, no mali mimoriadne veľký palec. Deyv bol zvedavý, či ich tam nezanechal Yawtl. Hoci nikdy nijakého nevidel, jeho sta­rá mať mu raz opísala tohto povestného tvora. Podľa nej mal veľmi dlhé palce a vyznačoval sa sklonom ku kradnutiu. Deyv sa potešil, keď si na to spomenul. Možno je na správnej stope.</p>

<p>  Nanešťastie, Yawtl už nezanechal ďalšie stopy, lebo šiel po ceste. A na každej križovatke mohol zmeniť smer. Deyv sa však rozhodol, že vždy zabočí doľava. Pridal do kroku. Zvie­ratá svojím spôsobom protestovali, ale Deyv ich ignoroval.</p>

<p>  Raz ráno po raňajkách sa Aejip rozhodla, že má toho po krk. Upelešila sa v jaskyni, ktorú našli, a odmietla vstať. Bolo jasné, že má v úmysle poriadne sa vyspať, prv než bude po­kračovať v ceste.</p>

<p>  Deyva to rozzúrilo. Každé zdržanie umožní Yawtlovi, ak to naozaj bol on, zvýšiť náskok. No ničím sa mu nedarilo zme­niť Aejipin názor. Bola tvrdohlavá ako každá správna mačka, a keď sa raz rozhodla, nič s ňou nepohlo. Napriek všetkému ju nemohol opustiť. Potreboval ju na stráženie aj na lov po­travy. Okrem toho ju mal veľmi rád, aj keď ho neraz nahnevala.</p>

<p>  Napokon sa rozhodol, že si tiež oddýchne. Nebude to na škodu, veď aj Jumove laby vyzerali žalostne. No najprv treba ísť na lov.</p>

<p>  O niekoľko minút opustili odfukujúcu Aejip a vydali sa po zarastenej cestičke. Keď narazili na hlboké brázdy po veľkej korytnačke, ktoré križovali cestu, pobrali sa za ňou. Onedlho sa vracali späť s dvoma obrovskými vajcami. Našťastie, ne­boli to vajíčka pestrej korytnačky, takže ich Deyv tiež mohol jesť.</p>

<p>  Keď vychádzali na cestičku, Jum jemne zavrčal. Deyv si ľahol a pritisol ucho k zemi. Doľahol k nemu dupot bežiacich nôh. Spolu s Jumom sa ukryli a čakali. Cestička pred nimi bola rovná, takže uvidia votrelca, skôr ako k nim dorazí.</p>

<p>  Bola to žena, z akej by bola dobrá družka, aspoň podľa vý­zoru. Bola vysoká, mala krásnu postavu, alabastrovú pleť, blond vlasy a modré oči. Na krku jej visela píšťalka z kosti. Oblečenú mala krátku sukienku z akéhosi zeleného materiá­lu, previazanú koženým opaskom. Kamenný tomahavk mala zastrčený za pásom a v pravej ruke niesla kopiju s kamenným hrotom. Na pleci mala puzdro s fúkačkou. Vyzerala napäto, možno až zúfalo. Po tvári jej stekal pot.</p>

<p>  Deyv chcel vstať, až keď prejde okolo, a omráčiť ju tupým koncom sekerky. Jej rýchlosť naznačovala, že ju prenasledu­jú. Bude lepšie vyčkať a presvedčiť sa, či za ňou niekto nebe­ží. Znamenalo to nevyužiť moment prekvapenia, ale bolo to vždy lepšie, ako prísť o život.</p>

<p>  Žena sa približovala. Zrazu si uvedomil, prečo pri pohľa­de na ňu pociťuje akúsi neistotu, hoci ju vôbec nepozná. Ne­mala dušovajíčko.</p><empty-line /><p>7</p>

<p>Jum bol pripravený potichu vyštartovať, keď dostane zna­menie, ale Deyv mu naznačil, aby sa nehýbal. Žena udychča­ne prebehla okolo. Nedívala sa pred seba ani za seba, ale na zem. Napadlo mu, že možno pred nikým neuteká. Možno nie­koho stopuje alebo dúfa, že nájde nejaké stopy. A keď pre­behne ešte niekoľko metrov, narazí na stopy jeho nôh a psích láb.</p>

<p>  Tak sa aj stalo. Zrazu zastala a sklonila sa k zemi, aby si ich prezrela. Potom sa vystrela, poobzerala a vbehla do porastu. Deyv videl pomedzi lístie kúsok jej jasnej pokožky. Čakala tam a dúfala, že neznámy, čo zanechal stopy, nečíha na ňu.</p>

<p>  Deyv si kľakol a priložil ucho k zemi. Ak sa niekto blíži, potom určite nebeží. Rozhodol sa vydať ďalej popri cestičke. Možno bojovníci zbadajú stopy miznúce v džungli, mohli by ho hľadať. Žena ho už nezaujímala. Nemala dušovajíčko, ne­bola pre neho vhodná. Bola vydedencom, opovrhnutiahodnou bytosťou bez duše.</p>

<p>  Keď sa tak rozhodol, uvedomil si, že predtým musel byť blázon, keď ju chcel zajať ako svoju družku. Musí predsa hľadať toho, čo mu ukradol dušovajíčko. Ako by to zvládol, keby ju mal ťahať so sebou? Aj keby mala dušovajíčko...</p>

<p>  Obzrel sa späť. Fliačik pokožky zmizol. Chvíľu uvažoval, že pošle po jej stope psa. Možno ho zazrela, keď prechádzal. Ale nemalo význam riskovať. Radšej bude pokračovať v ces­te, ponechá si pred ňou náskok. Nie, to nemôže spraviť. Musí sa vrátiť do jaskyne pre Aejip.</p>

<p>  Ak bola tá žena nebezpečná, ak sa nepokúšala pred ním jednoducho ujsť, ale považovala ho za nebezpečenstvo, bude musieť ísť popri okraji džungle až po zákrutu: tam jej skríži cestu.</p>

<p>  A možno sa rovnako ako on vyhýbala stretnutiu. Chcela sa mu stratiť z dohľadu, a potom čo najrýchlejšie ujsť.</p>

<p>  Možno ho ani nevidela. Pravdepodobne ju vyľakali len jeho stopy, ktoré viedli do džungle.</p>

<p>  Dal Jumovi znamenie a obaja sa pomaly pustili cez krovie. Pozorne sledovali cestičku, aby ju nestratili z očí a nezašli prí­liš hlboko do húštiny.</p>

<p>Deyv by bol rád vedel, či tá žena pochádzala z toho istého kmeňa ako tá, ktorú si ukradol Shamoom. Čímsi sa na ňu po­dobala. Pôsobila cudzo, no atraktívne. Jej modré oči v ňom na chvíľu vyvolali prudký odpor. Mala ich také bledé, také prie­hľadné, že sa podobali na oči duchov.</p>

<p>  Nos mala príliš malý a rovný, ani pery nemala také úžas­né, mäsité ako on. No aj tak ho niečím priťahovali.</p>

<p>  Jej poprsie sa veľkosťou nemohlo rovnať tomu, aké má rád, no nebolo ani primalé a malo pekný tvar. Jej špicaté prsníky ani trochu nepripomínali melónovité prsia žien z jeho kmeňa.</p>

<p>  Bolo na nej čosi exotické. No nemala dušovajíčko, takže...</p>

<p>  Zastal. Čo to vlastne tára? Veď ani on nemá dušovajíčko. Vtedy mu napadlo, že má vlastne dosť dôvodov na to, aby sa s ňou stretol. Možno jej tiež niekto ukradol dušovajíčko, tak ako jemu.</p>

<p>  Keď bol na mieste, kde ju prvýkrát uvidel, aspoň si to mys­lel, zastal. Opatrne sa rozhliadol, načúval, a potom poslal Juma na druhú stranu cestičky. Pes vybehol z krovia a vbehol do protiľahlej húštiny. O chvíľu sa vrátil a Deyv podľa jeho náznakov usúdil, že sa vybrala po okraji džungle smerom, od­kiaľ práve prišli. Deyv neváhal. Namiesto toho, aby pustil Juma po jej stope, rozbehol sa spolu s ním. Ako predpokla­dal, vyšla z džungle na cestičku. Nebolo treba, aby ju Jum sle­doval.</p>

<p>  Dohonil ju pred zákrutou. Keď začula jeho kroky, otočila sa a čakala s kopijou v ruke.</p>

<p>  Deyv zastal a spýtal sa jej, ako sa volá a čo tam robí. Odpo­vedala jazykom, z ktorého nerozumel ani slovo.</p>

<p>  Dotkol sa hrude bez dušovajíčka. Potom ukázal na jej hruď. Sklopila zrak a čosi povedala. Neznelo to hrozivo. Deyv zno­va začal rozprávať, pomaly a jemne. Juma zahnal za svoj chr­bát - aby sa uvoľnila.</p>

<p>  Chvíľu trvalo, kým sa ako-tak dorozumeli. Ak jej Deyv správne rozumel, aj jej niekto ukradol dušovajíčko. Teraz hľa­dá zlodeja. Posunkami a mimikou mu naznačila, že dušovajíč­ko jej ukradli minulú noc a zlodej zanechal stopy. Smerovali práve do týchto miest. Potom sa jej stratili, no pokračovala v ceste, lebo dúfala, že na ne znova natrafí. Deyv jej naznačil, že ak hovorí pravdu, potom zlodej musel nepozorovane prejsť okolo neho.</p>

<p>  „Bol to Yawtl?“ spýtal sa.</p>

<p>  Nerozumela mu. Možno mali pre Yawtla iné meno.</p>

<p>  Deyv k nej pristúpil bližšie. Neodtiahla sa. Jemne sa do­tkol jej pleca a priehlbinky medzi ňadrami. Potom sa dotkol svojho pleca a hrude. Ukázal na stopu a vystrčil dva prsty.</p>

<p>  Pokývala hlavou. Znamenalo to nie? Alebo prikývla na sú­hlas?</p>

<p>  Zrazu sa usmiala. Ten úsmev bol trocha napätý, ale jeho význam celkom jasný.</p>

<p>  Odvrátil pohľad a vydal sa po cestičke. Jum sa pohol hneď za ním. A o chvíľu už mal po boku aj ju.</p>

<p>  Deyv sa žene prihováral tichým hlasom, aby nevzbudzo­vali pozornosť. Skôr ako sa dostali na chodník, ktorý viedol k Aejip, poznal jej meno: Vana.</p>

<p>  Zdalo sa, že Aejip spí, ale keď sa k nej všetci traja priblížili, zastrihala ušami. Len čo zacítila cudziu osobu, vyskočila a za­prskala. Deyv ju utíšil. Mačka oňuchala Vanine chodidlá, nohy a rozkrok, to isté urobil aj Jum. Vana opatrne vystrela ruku. Deyv bol prekvapený i žiarlil zároveň, keď sa Aejip nechala škrabkať za ušami a hladkať po hlave. Dokonca priadla.</p>

<p>  O niekoľko minút sa vydali po stope. Zaviedla ich späť k pravekej ceste. Jum chvíľu pobehoval, ňuchal a potom zabočil doľava. Deyv nestrácal čas, hneď začal Vanu učiť svoju reč. Ukazoval na rôzne časti tela, pomenúval ich a neskôr ju učil mená predmetov pozdĺž cesty. Vana sa učila ľahko. S výslovnosťou to už bolo horšie. Dve hlásky nepoznala vôbec a ďalších päť jej robilo veľké problémy.</p>

<p>  Deyv si predsavzal, že ju to všetko naučí. Do večera už väč­šinu hlások ovládala podľa jeho predstáv. Jedli ovocie, rast­linné listy a asi päťkilového hlodavca, ktorého ulovila Aejip. Uložili sa vysoko na strome v opustenom hniezde. Deyv sa nepokúšal Vanu zviesť, aj keď bol vzrušený. Bolo to už dávno, čo spal so ženou slobodných mládencov. No Vana neprichá­dzala do úvahy z viacerých dôvodov.</p>

<p>  Jeden z nich vychádzal zo zákona jeho kmeňa, že mladý muž môže pred svadbou spať iba s jednou ženou. Po druhé, ak by aj porušil tento zákon, nevyspal by sa so ženou bez du­šovajíčka. Po tretie, prekážala mu prítomnosť oboch zvierat. Po štvrté, keby ho odmietla, pokorilo by ho to.</p>

<p>  Spali tak, že Jum a Aejip ležali medzi ním a Vanou.</p>

<p>  Keď ráno chceli vyjsť z džungle, uvideli na ceste dvadsať bojovníkov. Vyzerali, akoby patrili k Vaninmu kmeňu. Deyv rýchlo vytiahol meč a priložil ho žene k hrdlu. Potriasla hla­vou a svojím zvláštnym spôsobom mu dala najavo, že na nich nechcela zavolať. Neskôr zistil, že bojovníci boli nepriateľmi jej kmeňa. V žiadnom prípade by sa nesnažila upútať ich pozornosť. Človek bez dušovajíčka nemá kmeň.</p>

<p>  Čakali v kroví a pokračovali v učení. Kým sa skupina bo­jovníkov stratila z dohľadu, Vana sa naučila ďalších desať slov.</p>

<p>  Pokojne čakali v úkryte, aby sa bojovníci dostali čo najďalej pred nich. Jedli čerstvé ovocie a pozorovali cíp Temného démona. O sedem dní bude v splne a čierny objekt pokryje takmer celú oblohu. Nad krajinu sa znesie šero a vzduch sa ochladí. Bude výdatne pršať a duť prudký vietor. V takom čase sa bude ťažko putovať. Viditeľnosť klesne, nebudú vidieť ani pred seba. No aj tak by mali v ceste pokračovať. Zlo­deja tma určite neodstraší.</p>

<p>  Prudký dážď zmyl všetky jeho stopy. Dve slabšie zemetra­senia zas spôsobili, že cesta popraskala.</p>

<p>  Pred zotmením dorazili k ďalšej križovatke. Deyv chcel obísť stĺpy, bál sa, že sa bude opakovať jeho šokujúci zážitok. Prekvapilo ho Vanino čudné počínanie.</p>

<p>  Odvážne sa priblížila k stĺpom a kľakla si. Trikrát sa hlbo­ko poklonila, pritom spievala. Potom vstala a kráčala pome­dzi stĺpy.</p>

<p>  Deyv nevychádzal z úžasu. Doteraz si myslel, že tie zvoniace a blikajúce čudá sú akési zvláštne zvieratá. Nenapadlo mu, že by to mohli byť božstvá. Stĺpy prijali jej modlitby a nechali ju prejsť. Podarí sa to aj jemu? Alebo ho potrestajú, keďže nepatrí k ich totemu? Najlepšie bude nedráždiť ich. Keď sa Vana lepšie naučí jeho reč, spýta sa jej na to a dozvie sa pravdu. Zatiaľ stĺpy radšej obíde. Vana trochu začudovane a pobavene čakala, kým sa k nej Deyv a zvieratá opäť nepripoja. Svojou barbarskou rečou sa ho čosi spýtala, ale nevenoval jej pozornosť. Cítil, že urobil zo seba blázna a ona sa mu vy­smiala.</p>

<p>  Počas ďalšieho lejaku zbadal vpredu niečo podozrivé. Rýchlo sa uchýlili do džungle. Boli to bojovníci s plavými vlas­mi, tentoraz bežali. Zdalo sa, že sa im nepodarilo ukoristiť žiadne skalpy. Rýchlo zmizli v daždi, no Deyv odhovoril svo­jich spoločníkov od návratu na cestu.</p>

<p>  Ponáhľali sa, akoby ich ktosi prenasledoval. O chvíľu sa jeho podozrenie potvrdilo. Po ceste sa prehnala iná skupina asi štyridsiatich bojovníkov.</p>

<p>  Deyv ešte dlho čakal, aby sa ubezpečil, že nevbehnú rovno medzi nich. Potom sa pohli ďalej. Boli úplne premočení, tak­že im nebolo do reči. Aejip sa vybrala uloviť niečo na večeru. Krátko pred zotmením sa vrátila, v zuboch neniesla nič.</p>

<p>  Hladní a uzimení hľadali nejaké suché a bezpečné miesto. Po bezúspešnom hľadaní sa utiahli pod strom a pokúšali sa zaspať. Spali málo, podchvíľou sa stŕhali na rušivé zvuky od cesty.</p>

<p>  Potom sa vyčasilo. Hoci Temný démon ešte vždy vrhal chladný tieň, cítili sa už lepšie. Aejip vkĺzla do džungle a dosť rýchlo sa vrátila s uloveným srnčaťom.</p>

<p>  Ťažko by v takom počasí našli suché drevo, takže Deyv a Vana jedli mäso surové. Vana ho však o chvíľu vyvrátila. Deyva to znechutilo. Ľudia z jeho kmeňa boli zvyknutí utiahnuť sa do ústrania vždy, keď mali nejaké nutkanie. Tak to bolo vo všetkých deviatich kmeňoch jeho kraja. Možno mali aj zvyky, ktoré považoval za odporné, ale boli aspoň slušní.</p>

<p>  Táborili asi dvesto metrov hlboko v džungli. Práve sa chys­tali späť na cestu, keď začuli hlasné bzučanie a pískanie. Ne­odolali zvedavosti a opatrne sa vydali za zvukom.</p>

<p>  Deyv sa zakrádal krovím, až kým nezazrel čosi pomedzi lístie. No nevedel zistiť, čo sa to tam pohybuje. Rozhodol sa, že podíde bližšie. V tom okamihu sa niekto zozadu dotkol jeho pleca. Bol taký napätý a sústredený, že ho nečakaný do­tyk vydesil. Zvrtol sa, pripravený bojovať alebo utiecť, nech už to je čokoľvek. Bola to len Vana, ktorá sa prikrádala za ním. V ruke držala svoju kostenú píšťalku a naznačovala mu, aby ju pustil dopredu. Nepáčilo sa mu to. Vodca je predsa on. Ale boli na jej území a ona vie lepšie, čo treba robiť. V niektorých prípadoch, prirodzene.</p>

<p>  Pustil ju dopredu. Prechádzali hustým krovím, ktoré sa končilo na veľkom otvorenom priestranstve. V jeho strede stál valec s výškou asi dvanásť metrov a priemerom deväť met­rov. Jeho steny boli z akejsi drsnej sivastej látky. Od jeho zá­kladne pokračovala plošina z rovnakého materiálu, ktorý chrá­nil to priestranstvo, aby nezarástlo burinou. Na stenách valca boli viaceré otvory: s pískaním odtiaľ vylietal a vracal sa späť veľký hmyz. Boli to obrovské včely so zelenkastými krídla­mi. Obydlie si postavili z tuhnúcich slín, ktoré odolajú aj naj­ťažšej kamennej sekere. Uštipnutie jedného z týchto tvorov bolo bolestivé, ale nie smrteľné. Viac ako desať uštipnutí by človek neprežil.</p>

<p>  Deyv už videl podobné stavby. Bol pri tom, keď sa jeho kmeň pokúšal vydymiť z nich včely. Spomenul si na sladkú chuť medu. No nebolo ľahké dostať sa k nemu.</p>

<p>  Včely vyrušil neznámy veľký tvor, o meter vyšší ako Deyv, so štyrmi mohutnými nohami a zavalitým trupom. Z prednej časti tela mu vyrastal obrovský výrastok v tvare ľudského torza s ramenami, plecami, krkom a hlavou. Na rukách mal palec a štyri prsty.</p>

<p>  Vana sa otočila a povedala: „Archkerri.“</p>

<p>  To slovo Deyvovi nič nehovorilo. Ešte nikdy nepočul o ta­kom tvorovi. Bol dosť veľký, aby ho vyľakal aj premohol, ale nebol zvieraťom - aspoň tak nevyzeral. Namiesto srsti, kožu­šiny alebo hladkej kože mal telo pokryté zeleným lístím; listy boli trojuholníkového tvaru, veľké ako Deyvova dlaň. Pokrý­vali celé telo okrem červených rúk na výrastku. Hlava sa po­dobala kapuste. Z jej stredu vyrastala dlhá tenká trubica, kto­rá vydávala bzukot. Keď otočil hlavu, zbadali jeho dve veľké okále s čiernymi zreničkami a zelenou dúhovkou.</p>

<p>  Keby to záviselo od Deyva, bol by vzal nohy na plecia. Vana vkročila na čistinu a priložila k ústam píšťalku.</p>

<p>  „Nie!“ zaprotestoval Deyv.</p>

<p>  Bolo neskoro. Z píšťalky sa ozvala séria dlhých a krátkych hvizdov. Tvor ihneď prestal zabíjať včely svojimi červenými rukami a pomaly sa otočil. Očami spočinul na Vane. Potom sa aj z jeho trubice ozval bzukot, tiež ako séria dlhých a krat­ších zvukov.</p><empty-line /><p>8</p>

<p>Mutant ťažkopádne zamieril k Vane. Včely sa márne po­kúšali uštipnúť ho, lebo lístie na jeho tele bolo husté a hrubé. Desiatky z nich popadali na zem a slabo trepotali krídlami. Deyv usúdil, že listy obsahujú nejaký jed.</p>

<p>  Keďže on nemal takú ochranu, ponáhľal sa do džungle. Jum a Aejip boli ešte rýchlejší. Vana šla posledná. Keď zakri­čala na tvora, aby zastal, všetky včely z neho popadali na zem. Posledné sa vzdali prenasledovania a vrátili sa do úľa, keď opúšťal čistinu.</p>

<p>  Vana s tvorom nadviazala zvláštny rozhovor. Po chvíli sa otočila a volala všetkých na cestu. Deyva zamrazilo. No ubezpečoval sám seba, že Vana by sa s tvorom nikdy nedala do reči, keby bol nebezpečný. Naopak, zdalo sa, že sa k nej správa priateľsky.</p>

<p>  Kým prišli k ceste, Vana a Archkerri si vymenili ešte zopár hvizdnutí. Napokon Vana zastala a pokúsila sa Deyvovi vy­svetliť, o čo ide. Len rozhodil ruky a nechápavo pokrčil ple­cami. Vana zmĺkla a pobrala sa dole cestou. Tvor šiel pomaly za ňou. Jum a Aejip boli ešte nervóznejší ako Deyv, ale ochot­ní ísť za ním aj na kraj sveta.</p>

<p>  Deyv už dlhšie nemohol vydržať tú neistotu. Zastavil Vanu a posunkami sa jej spýtal, prečo ten tvor ide s nimi. Najprv mu nerozumela. No potom podišla k Archkerrimu a ukázala na jeho hruď. Nato namierila prst najprv na svoje a potom na Deyvove prsia.</p>

<p>  „Vravíš, že aj jemu ukradli dušovajíčko?“ začudoval sa Deyv.</p>

<p>  Pochopila jeho otázku skôr z tónu hlasu ako slov. Potriasla hlavou. Áno.</p>

<p>  Deyvov postoj sa trochu zmenil. Už to preňho nebolo mon­štrum. Aspoň nie celkom. Ak malo kedysi vajce, muselo byť ľudskou bytosťou, aj keď tak nevyzeralo.</p>

<p>  Deyv by sa bol rád dozvedel aj jeho meno.</p>

<p>  Vana vydala sériu dlhých a krátkych hvizdov. Deyvov sluch už bol na ne citlivejší. Rozoznal päť zvukov s rôznou dĺžkou. Ak najkratší predstavoval číslo jeden, dlhší číslo dva a tak ďalej, potom sa tvor volal... ako? Bolo príliš ťažké po­spájať zvuky do zmysluplných slov.</p>

<p>  Zdalo sa, že ani Vana si nevie rady. Mraštila čelo a hrýzla si pery. Po chvíli povedala:</p>

<p>  „Sloosh.“</p>

<p>  Nespýtal sa jej, ako na to prišla. Aj tak by mu to nevedela povedať, ale pravdepodobne našla nejaké spojenie medzi zvukmi, ktoré vydávala ona a tvor.</p>

<p>  Deyv cítil, že aj keď s jej výučbou o čosi pokročili, čas, kto­rý strávili pri spoločnom učení vyšiel nazmar. Teraz sa on bude musieť učiť jej reč, aby si vedel pretlmočiť Archkerriho hvíz­danie. Tá myšlienka ho nenadchýnala. On je predsa vodca, ktorému by sa ostatní mali prispôsobovať.</p>

<p>  Naznačil Vane, aby sa s rastlinným mužom rozprávala čo najmenej. Mali by sa správať čo najtichšie, a tie ich zvuky počuť príliš ďaleko. Potriasla hlavou a zahvízdala na tvora. Podišiel celkom blízko k nim a vydal sériu tichučkých hviz­dov. Deyv bol spokojný. Ba zaumienil si, že sa naučí Vaninu reč.</p>

<p>  Dni ubiehali a šlo mu to celkom dobre, napriek tomu, že štruktúra jej reči sa nepodobala ani na jeden z jazykov devia­tich kmeňov. Po čase zistil, že Archkerri nehovorí svojou rod­nou rečou, ale trhovníckym jazykom Vaninho kraja. Archker­ri náhodne spájal určité skupiny hvizdov so zvukmi trhovníckeho jazyka, a to mu umožňovalo plynulú, hoci jed­noduchú konverzáciu s ľuďmi.</p>

<p>  Deyv našiel kosť z nohy mŕtveho vtáka a vystružlikal si z nej píšťalku. Popri poznávaní Vaninho jazyka sa naučil aj to, ako premieňať slová na hvizdy. Neskôr to začal obrátene učiť aj Archkerriho.</p>

<p>  Pri ďalšom putovaní už nenatrafili na Yawtlove stopy. Deyva by to znepokojovalo, nebyť jednej veci - bol ňou zvláštny spôsob Archkerriho stopovania.</p>

<p>  „Sleduje jeho duševné stopy,“ vysvetlila mu Vana.</p>

<p>  „Čo tým myslíš?“ spýtal sa Deyv a zbledol. „Vari je ten zlodej duch?“</p>

<p>  „Nie,“ odvetila pohŕdavo. „Môže mať duch dušovajíčko? Samozrejme, že nie. Vajce by ho spálilo.“</p>

<p>  „Nikdy som o tom nepočul.“</p>

<p>  „Také veci vie každý. Aspoň som si to myslela, kým som ťa nestretla. Hovorím o Slooshovej schopnosti, vlastne o schopnosti všetkých tvorov, ako je on, vidieť veci, ktoré my ľudia nevidíme. Tvrdí, že všetky živé bytosti zanechávajú po sebe odtlačok. Je červenkastej farby a má tvar približne ako jeho pôvodca.</p>

<p>  Po ďalších otázkach Deyv pochopil, že ide o „psychický odtlačok“. Keď sa už vedel dorozumieť so Slooshom, zistil viac.</p>

<p>  „Áno. Vana má pravdu. Je mi ľúto vás ľudí. Váš svet musí byť fádny a nezaujímavý. Ja nevidím len to, čo vy, ale oveľa viac. Môj svet nenapĺňajú len tvary toho, čo je, ale aj tvary toho, čo bolo. Žiari vzormi stôp, ktorých krása by vám vyra­zila dych. Vlastne by som to mal povedať jednoduchšie. Mám na mysli to, že celistvosť je krása a krása je celistvosť.“</p>

<p>  Sloosh stíchol a potom povedal: „Vana je na omyle, keď tvrdí, že sú červenkasté. Povedal som jej, že červenkasté sú stopy zlodeja, ale každý tvor zanecháva odtlačky inej farby. Vidím stovky stôp a odtieňov najrôznejších farieb. Duševné stopy zlodeja nie sú, ako to povedala Vana, stopy podobné odtlačkom nôh. Je to celistvý dojem, kontinuálny ako tisíce Yawtlov stojacich vedľa seba. Tisíce Yawtlov ako jeden. Mihotajú sa červenkastými plamienkami. Priehľadné, a predsa jasne viditeľné. Ty a Vana máte ružovú farbu popretkávanú vláknami zelenej, šarlátovej a čiernej. Tvoria spoločný, a pred­sa jedinečný vzor. Zanechávate za sebou stopy ako obrovská húsenica. Ku koncu blednú, ale tam ja už ani nedovidím, lebo ich koniec siaha až za horizont.</p>

<p>  Keby som mal sledovať vaše stopy smerom dozadu, mu­sel by som putovať mnoho dní, kým by zoslabli. Je to škoda, že ich nevidíte, ale tak to už v živote chodí. Niekto tú schop­nosť má, iný nie.“</p>

<p>  Slooshova samoľúbosť a nadradenosť už Deyvovi liezla na nervy, ale nedal nič najavo. Potreboval ho.</p>

<p>  „Takže zlodeja bez ťažkostí nájdeme?“</p>

<p>  „To som nepovedal. Povedal som, že budeme môcť sledo­vať jeho stopu. No môže zájsť niekam, kam sa za ním nedo­staneme, alebo nás zabije nejaká šelma. Alebo...“</p>

<p>  Deyv zrýchlil krok. Podľa neho je Archkerri priveľmi oboz­retný vo veciach, ktoré človek považuje za samozrejmé alebo nemá potrebu o nich hovoriť.</p>

<p>  Sloosh nebol povýšenecky, skôr rád filozofoval. Bol však až príliš pomalý. Nedokázal ani nechcel kráčať tak rýchlo ako jeho spoločníci. Išiel vlastným tempom, majestátnym sloním krokom, a ignoroval naliehanie ostatných. Deyva to istý čas znervózňovalo, lebo Yawtlov náskok sa každým dňom zvy­šoval. Po krátkej úvahe sa upokojil. Hoci im potrvá dlhšie, kým dohonia zlodeja, ale s Archkerriho pomocou ho určite chytia. S ním istotne nestratia stopu. Aj keď čas, ktorý Sloosh potreboval na hľadanie potravy a jedenie, bol pre Deyva utrpením. Ústa mal medzi lístím na hrudi. To Deyva dosť šokovalo. Vyzeralo to smiešne aj trochu odpudivo. Stará mať mu raz rozprávala o podobnom tvorovi s ústami na hrudi, ktorý sa živil deťmi. V detstve ho ním strašili, keď bol neposlušný.</p>

<p>  Sloosh by bol tiež jedol mäso, hoci aj rozkladajúce sa zdoch­liny, keby nejaké našli. Väčšinou však jedol ovocie a zeleninu a potreboval ich obrovské množstvo. Potrava sa rýchlejšie dala zohnať na okraji džungle. Deyv s Vanou z tŕstia uplietli koše a do nich nazbierali ovocie. Takto sa mohol Sloosh najesť aj počas cesty. No veľa času im zabralo aj zbieranie.</p>

<p>  „Mýlite sa, ak si myslíte, že mi Yawtl ukradol dušovajce,“ povedal raz Sloosh. „Také čosi majú iba ľudia. Je to vynález pravekých ľudí. Neviem, prečo začali ľudia pestovať stromy s dušovajíčkami, no asi na to mali dôvod. My nosíme kryštál, ktorý Vanin ľud volá caqghwoonma. Je asi taký veľký ako tvoja hlava, ale má oveľa krajší tvar. Je to hranol so šiestimi rovnakými kosoštvorcovými stenami. Kryštály sa tvoria hl­boko pod zemou a my ich hľadáme a ťažíme. Sú veľmi vzác­ne a zriedkavé, to je jeden z dôvodov, prečo som ich hľadal na území Vaninho kmeňa.</p>

<p>  „Počkaj,“ ozval sa Deyv. „Tvoj kmeň nežije v tej istej ob­lasti ako Vanin?“</p>

<p>  „Ja nemám kmeň. Túto primitívnu spoločenskú formu Archkerriovia už dávno prekonali. Nie, bol som na výzvedoch. Po dlhom čase...“</p>

<p>  „Po akom dlhom čase?“</p>

<p>  Nato sa ozvala Vana: „Zjavil sa, keď som bola ešte dieťa, a odišiel krátko pred mojím odchodom. Nepodarilo sa mu nájsť nijaký kryštál, a všetko, čo chcel vedieť, sa už dozvedel. Myslím si, že...“</p>

<p>  „Netrpezlivosť je znakom duševnej zaostalosti,“ pozname­nal Sloosh. „A skákanie do reči zasa znakom netrpezlivosti a sebavedomého ega. Dovoľte, aby som dohovoril. Kryštálo­vý romboéder vynašiel môj národ. Vidno v ňom pohyblivé obrázky. Ide vlastne o zhmotnenie myšlienok rastlinného sve­ta prostredníctvom elektriny. Ako viete, aspoň dúfam, že áno - všetky rastliny obsahujú dedičné odtlačky. Všetky zložky rastlinného sveta tvoria jeden celok. Presnejšie povedané - jed­no vedomie. Aj keď zatiaľ nebol rozdiel medzi telom a mys­ľou uspokojivo určený.</p>

<p>  Nechcem vás zavádzať. My Archkerriovia nie sme súčas­ťou tejto jednotnej mysle. Každý z nás má vlastné vedomie a cítenie, sme preto jednotlivci, tak ako vy, aj keď nie v tom istom zmysle. Totiž, aj keď máme rastlinnú podstatu, naše telá obsahujú aj proteíny. Ak by to tak nebolo, boli by sme nehyb­ní ako napríklad tamten strom a závislí od slnečného žiarenia - ale už odbočujem. Romboéder je pre nás prostriedkom na komunikáciu, vlastne na prijímanie ,myšlienok' či dojmov z rastlinného sveta.“</p>

<p>  Slooshove slová v skratke znamenali, že kryštály majú schopnosť zachytiť a následne spracovať dedičné vnemy v rastlinných bunkách. Kryštály vizuálne reprodukujú minu­losť a súčasnosť. Deyva to všetko veľmi prekvapilo.</p>

<p>  „Chceš povedať, že keby si mal svoj kryštál, vedel by si presne určiť, kde je zlodej?“</p>

<p>  „Presne nie, ale približne áno.“</p>

<p>  „Dobre,“ pokračoval Deyv. „Ak teda kryštál môže ukázať také veci, prečo si nevedel, že sa Yawtl chystá ukradnúť ti ho?“</p>

<p>  „To je dobrá otázka. Pre Archkerriov je však typické, že majú sklon ignorovať problémy. Často si nevšímame, čo sa okolo nás deje. Videl som Yawtla vo svojom kryštáli, ale ne­venoval som mu dostatočnú pozornosť. Okrem toho, kryštál nedokáže čítať myšlienky ľudí z mäsa a kostí.</p>

<p>  A navyše, musím niekedy aj spať. Yawtl ma prepadol v spánku a sňal mi šnúrku, na ktorej visel kryštál. Samozrejme, keď som sa prebudil, hneď som vedel všetko o tom zlodej­stve. Neskôr mi to veľmi pomohlo.“</p>

<p>  „A vieš aj to, prečo Yawtl vzal naše vajcia a tvoj kryštál?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Vedel by som to zistiť, keby som sa vrátil späť po Yawtlovej stope, aspoň tam, kde sa ešte celkom nerozplynula. No nebolo by to múdre. Oveľa rýchlejšie ho dohoníme takto, a potom sa ho spýtame. Mohol by som osloviť aj svojich rastlinných druhov a zistiť to s ich pomocou. Ale trvalo by to príliš dlho. A nemám ani kryštál.“</p>

<p>  Archkerri potom upadol do polosna a nechcel byť rušený. No aj tak časť jeho vedomia vnímala okolitý svet. Ďalej kráčal rovno po ceste, a keď mu ponúkli ovocie, natiahol ruku a vlo­žil si ho do úst.</p>

<p>  Deyv sa spýtal Vany, prečo kmene v jej kraji nezaútočili na Sloosha, keď sa u nich po prvý raz zjavil.</p>

<p>  „Mysleli sme si, že je to nejaký démon alebo boh či bohyňa vo zvláštnom prestrojení. A keď sme zistili, že nie je, už sme vedeli, že nie je nebezpečný. Okrem toho nám rozprával o mnohých zaujímavých veciach.“ Zmĺkla a potom dodala: „Niektoré z nich boli desivé. Napríklad, že čoskoro bude ko­niec sveta.“</p><empty-line /><p>9</p>

<p>Povedala to tak ticho, že si Deyv nebol istý, či dobre počul.</p>

<p>  „Ako to myslíš? Koniec sveta? Ako? Kedy?“</p>

<p>  „Spýtaj sa Sloosha, on ti to povie. Ja som mu veľmi nerozu­mela.“</p>

<p>  Archkerri mu to celkom ochotne vysvetlil. No až po mno­hých rozhovoroch si Deyv dokázal predstaviť, čo mu vlastne opisoval. A ani potom si nebol istý, či sa obrazy v jeho fantá­zii zhodujú so skutočnosťou.</p>

<p>  Povedal to Slooshovi a ten mu odvetil: „Nikto, ani ja, nevi­dí realitu. Naše zmysly ju prefiltrujú a urobia z nej vnemy, ktoré sme schopní spracovať. Pravá skutočnosť, v celej svojej komplexnosti, si vyžaduje vedomie, ktoré ju vytvorilo. Ak ju niekedy nejaká Bytosť naozaj vytvorila.“</p>

<p>  Deyv tomu nerozumel, a nebol si istý, či tomu rozumie aj sám Sloosh. Na tom však nezáležalo. Bol presvedčený, že to, čo mu Sloosh povedal o reálnom svete, je pravda. Mal však toľko zdravého rozumu, že si to nechal pre seba. Inak by sa Sloosh bol pustil do siahodlhej prednášky o podstate pravdy.</p>

<p>  Podľa neho svet vznikol z nepredstaviteľne veľkej ohnivej gule v rovnako nepredstaviteľne prázdnom priestore. Úplne prázdnom, bez ničoho, ani len zrnka prachu. Ale možno, ako povedal Sloosh - bola v ňom len ohnivá guľa, ktorá obsaho­vala všetku existujúcu hmotu. Takže okolo nej bolo vlastne len trochu prázdneho priestoru, ak vôbec nejaký. Keď potom guľa explodovala, jej hmota zaplnila priestor. Alebo možno explodovala dovnútra. Ak tam nebol prázdny priestor, po­tom neexistoval ani „smer“ von či dnu.</p>

<p>  Vlastne ani nezáležalo na tom, či vesmír vznikol, keď guľa explodovala von alebo dovnútra. Možno to bolo dôležité pre Sloosha a takých ako on. Dôležitejšie bolo, či sa guľa sama vznietila, keď vybuchla.</p>

<p>  „A aká bola tá guľa pred ohňom?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Hneď sa k tomu dostaneme, buď trpezlivý, prosím ťa. Pri explózii sa hmota rozptýlila v priestore. Ochladila sa a rozpad­la na prach. Niektoré čiastočky prachu boli väčšie ako iné, tie priťahovali menšie čiastočky a postupne sa začali tvoriť väčšie telesá, ktoré priťahovali čoraz viac čiastočiek. Alebo prachové častice poletovali po vesmíre a väčšie z nich naberali na seba hmotu dovtedy, kým sa vesmír okolo nich nevyčistil.</p>

<p>  Z niektorých sa znova vytvorili obrovské ohnivé gule, aj keď oveľa menšie ako pôvodná. Ohnivé gule priťahovali iné, menšie zoskupenia, ktoré sa k nim pripájali. Iné zhluky zase krúžili okolo hviezd. Mnohé hviezdy tvorili spoločenstvá, kto­ré krúžili okolo spoločného stredu, nazývame ich galaxie. A niektoré galaxie majú superjadro, okolo ktorého obiehajú. Galaxie krúžili okolo jadra a súčasne sa rozpínali, priestor medzi nimi sa zväčšoval. Proces tvorby nových hviezd a ich planét pokračoval, a tak sa v priestore medzi hviezdami a ga­laxiami rodili nové hviezdy a planéty.</p>

<p>  Trvalo to neuveriteľne dlho. Kým sa rodili nové hviezdy, iné zanikali. Vyhasli a také čierne a studené putovali vesmí­rom.“</p>

<p>  „Kam?“ opýtal sa Deyv. „Nebola tam nejaká prekážka, do ktorej mohli naraziť?“</p>

<p>  „Možno, ale nebola hmatateľná. Mohla to byť prekážka vy­tvorená z obmedzení, z princípov.“</p>

<p>  Niekedy boli veľké a malé čiastočky prachu tak ďaleko od seba, že to nemalo vplyv na priestor ako celok. Neboli schopné vytvoriť viac priestoru. Stratili svoju silu a začali padať v protismere. Vesmír sa postupne scvrkával. Nastal opačný proces. Počas tohto procesu jedna z hviezd zhromaždila okolo seba niekoľko telies. Boli to planéty. Jednou z nich bola Zem, kde sa práve rozprávajú. Sloosh sa nechcel púšťať do vysvet­ľovania, ako na Zemi vznikol vzduch, voda a život. No spo­menul, ako sa vyvíjal život od najjednoduchších jednobun­kových foriem k zložitým životným formám s nervovou sústavou a schopnosťou sebauvedomenia.</p>

<p>  „Človek bol teda prvým uvažujúcim tvorom?“</p>

<p>  „Áno. Váš druh je oveľa starší ako môj. A tak ako rovnako staré potkany a korytnačky, prežil v podstate v nezmenenej forme. Hoci zvyšné dva druhy prispeli k vytvoreniu nových foriem, ktoré prežili spolu s pôvodnými formami.“</p>

<p>  Človek sa do dnešnej podoby vyvinul z opov. Pôvodne žil ako divoch, neskôr nadobudol obrovskú moc. Sloosh opiso­val niektoré schopnosti praľudí a Deyvovi sa to videlo ako zázrak. Z času na čas sa človek vrátil k divošskému spôsobu života, aby sa pomaly a bolestne znova prepracoval k moci. Touto mocou je schopnosť človeka meniť svoje okolie a vy­tvárať nástroje - sociálne alebo materiálne, ktorými možno tieto zmeny docieliť.</p>

<p>  Za ten dlhý čas, čo tu ľudstvo existuje, navštívili ho oby­vatelia iných hviezd, aj človek navštívil iné svety. Vytvoril tiež nové formy života alebo zmenil už existujúce.</p>

<p>  „Zem prežila tri globálne katastrofy,“ povedal Sloosh. „Na­šťastie, človek mal vždy dosť síl, aby zachránil seba aj svoju planétu.“</p>

<p>  Deyv pochopil iba časť vysvetlenia, v ktorom Sloosh ho­voril o mesiacoch, červených obroch a čiernych škriatkoch. Niečo z toho si vedel aj predstaviť, napríklad, ako sa žiarivá žltá hviezda - Slnko, rozvinula v červeného obra. Skôr ako sa to stalo, človek presunul Zem do vesmíru, ďaleko z dosahu toho obra. Aby zabezpečil teplo a svetlo, zmenil Mesiac na malú umelú hviezdu. Tak Zem unikla vypareniu, osudu vnú­torných obežníc Slnka.</p>

<p>  „Keď sa Slnko dostalo do štádia spaľovania hélia,“ pove­dal Sloosh, „Zem sa znova vrátila bližšie k nemu, na obežnú dráhu. A opäť sa vzdialila, tentoraz s inou planétou ako svo­jím malým slnkom, keď sa Slnko po druhý raz zmenilo na červeného obra. Teraz bola Zem mesiacom a z blízkej planéty sa stalo slnko. Keď toto slnko vyhorelo, použili inú planétu a potom ďalšiu. Za celý ten čas ľudstvo prežilo nejednu krízu, ale našťastie vždy dokázalo zmobilizovať všetky sily na zá­chranu svojej planéty.</p>

<p>  Dávno predtým hmota dosiahla hranice svojej existencie a rúcala sa späť do centra všetkého bytia. Hviezdy zanikali a vznikali. Nakoniec sa zo Slnka stal čierny škriatok. Môžeme ho vidieť ako malú čiernu škvrnu na pozadí žiariacich hviezd a plynových mračien, keď nie je na oblohe Temný démon. Temný démon je v podstate gigantické mračno vyhorených galaxií. Objavuje sa na oblohe počas pomalej rotácie Zeme okolo svojej osi.“</p>

<p>  Deyv sa zahľadel na horizont. Tiahol sa pozdĺž neho pás jasného svetla. Keď Temný démon zmizol z dohľadu, celá ob­loha žiarila, a iba sem-tam ju pokrývali čierne bodky alebo väčšie tmavé útvary. Jeho kmeň ich považoval za deti Tem­ného démona, najväčšie z nich mali aj mená.</p>

<p>  Deyv si odkašlal, skôr ako prehovoril: „Vravíš, že príde čas, keď budú hviezdy tak blízko pri sebe, že ich žiarenie zničí život na Zemi?“</p>

<p>  „Ak ho ešte skôr nezničí zemetrasenie. Zemetrasenie spô­sobuje vplyv obrovského množstva nebeských telies tak blíz­ko pri Zemi. Nebudú to vulkanické výbuchy, lebo jadro Zeme už medzitým vychladlo. Predchádzajúce generácie využívali roztavené jadro Zeme ako zdroj energie. Intenzívne ťažili žele­zo a nikel, takže teraz je vnútro Zeme vychladnuté alebo len vlažné. V horných vrstvách Zeme nie je dosť železa, bolo tre­ba ťažiť hlbšie.“</p>

<p>  „Koľko času nám ešte zostáva?“ zvolal Deyv.</p>

<p>  „Možno sto ľudských generácií. Taký je odhad, ak vezme­me do úvahy zničujúce účinky horúčav. Nedá sa povedať, aké dôsledky budú mať zemetrasenia. Možno budú osudné ove­ľa skôr, ako približujúce sa množstvo hviezd oslepí a potom spáli všetkých vidiacich. Alebo zničí život na Zemi nejaká pohroma. Á možno Zem zmizne v oceáne.“</p>

<p>  Sloosh ďalej vysvetľoval, že súš teraz tvorí jednu masu. Voľakedy, skôr ako sa človek vyvinul, to bol jednoliaty celok, ktorý sa potom rozpadol na viac častí. Putovali po povrchu planéty, opäť sa spojili, potom sa rozpadli a znova splynuli. Niektoré sa prepadli do oceánu, potom sa z neho zas vynárali.</p>

<p>  „Pevnina sa roztiahla pozdĺž rovníka okolo planéty, ale jej konce sa nikdy nespoja. Zvyšok je voda, nie slaná, ale sladká. Minulé generácie vyťažili všetku soľ z oceánu.“</p>

<p>  Deyva to rozprávanie skľučovalo. Ak Sloosh hovoril prav­du, potom ľudstvo smeruje k istej záhube. On sa toho nedoži­je, ale jeho potomkovia áno. A ak nebude mať deti, budú to potomkovia jeho sestier a bratov.</p>

<p>  Vana to všetko už počula, keď sa Archkerri usadil na úze­mí jej kmeňa.</p>

<p>  „Sloosh je veľmi múdry a veľa vie,“ povedala Deyvovi. „Ale môže sa mýliť, nie je boh ani bohyňa. Náš šaman povedal, že ak Sloosh neklame, potom je nesprávna naša viera. Preto sa musí mýliť Sloosh.“</p>

<p>  „Ale vie všetko o minulosti,“ protestoval Deyv. „Ako sa teda môže mýliť vo veciach budúcnosti?“</p>

<p>  „Nevie nič o minulosti, všetko, čo hovorí, sú číre táraniny.“</p>

<p>  „Sloosh nevie klamať.“</p>

<p>  „To tvrdí on! Budeš veriť slovu klamára? Možno som pri­veľmi kritická. Povedzme, že neklame, ale sa mýli. To o ňom povedal aj náš šaman.“</p>

<p>  Slooshove úvahy odporovali aj Deyvovmu náboženstvu, ale mal pocit, že toho vie viac ako šaman Korytnačiek. Vari Sloosh nie je príbuzný stromov a trávy? A stromy a tráva sú predsa vlasmi samej Matky zeme, ba podľa viery Deyvovho kmeňa sú to dokonca jej deti.</p>

<p>  Keď to povedal Vane, odvetila: „Možno má Sloosh prav­du, hoci by som tak nemala vravieť. A možno, ale iba možno, nech mi predkovia odpustia, ak odporujem šamanovi, Sloosh vie, o čom hovorí. Ak je to tak, čo potom? Ty aj ja chceme žiť a vychovávať deti. Neviem si predstaviť stovky ďalších ge­nerácií. Je to pre mňa také vzdialené. Ak budeme mať šťastie, dožijeme sa detí i vnúčat. Budeme jesť, piť a radovať sa. A potom zomrieme. Osud sveta sa nás už nebude týkať. Predtým však musíme nájsť zlodeja, získať späť dušovajcia a vrátiť sa k rodinám. Jedného dňa budem stará a zomriem. A môj kmeň ma zje...“</p>

<p>  „Čože? Tvoj kmeň ťa zje?“ začudoval sa Deyv.</p>

<p>  „Samozrejme.“</p>

<p>  Zistenie, že Vana je ľudožrútka, ho šokovalo viac ako ne­vyhnutný koniec sveta.</p><empty-line /><p>10</p>

<p>Yawtl urobil chybu, keď sa priblížil k osade, namiesto toho, aby okrádal iba osamelých jednotlivcov. Červená stopa za­viedla jeho prenasledovateľov až na kraj osady. Ľudia v nej nemali dom, bývali v drevených zruboch uprostred vysokej ohrady z brvien. Bolo tu veľa žien a detí, ale nedostatok mu­žov. Uprostred osady ležal mŕtvy muž, okolo ktorého tanco­val šaman a niekoľko žien.</p>

<p>  Deyv vyliezol na strom, pozrel sa dole a zistil, že mŕtvole chýba dušovajce. Keď zliezol, porozprával Slooshovi, čo vi­del. Sloosh predpokladal, že obyvatelia kmeňa prekvapili Yawtla, keď sa pokúšal ukradnúť vajce. Muž pravdepodobne zahynul v bitke. Hnevom vyburcovaný kmeň Yawtla prena­sledoval a vyslal za ním väčšinu bojovníkov.</p>

<p>  Archkerri sledoval stopu pri diaľnici. Zlodej zjavne pokra­čoval po nej, stále rovnakým smerom. Aj keď mal pred prenasledovateľmi veľký náskok, skôr či neskôr bude musieť zmeniť trasu.</p>

<p>  Hoci šli rýchlejšie ako zvyčajne, Deyv sa Sloosha nepre­stajne čosi vypytoval.</p>

<p>  „Čo myslíš, prečo sa Yawtl vybral po vajcia tak ďaleko? Prečo ich neukradol v niektorom blízkom kmeni, ale putoval džungľou? Nech žije kdekoľvek, k môjmu kmeňu je to po­riadne ďaleko.“</p>

<p>  Slooshove bystré oči na kapustnej hlave sa zavreli.</p>

<p>  Po chvíli ich otvoril: „Myslím, že hľadá špeciálne vajcia, nie hocijaké. No nepýtaj sa ma aké, lebo to neviem.“</p>

<p>  Kým nastal večer, vietor sa obrátil a fúkal im do tváre. Keď zamierili do džungle, kde sa chceli zložiť spať, Jum sa naježil a zavrčal. Na ceste nebolo nikoho, ale Deyv vedel, že sa niekto blíži.</p>

<p>  Spoza krovia videli vracajúcich sa bojovníkov. Títo vysokí muži s dlhými nohami a tmavou pleťou mali tenké pery, veľ­ké hákovité nosy, dlhé rovné čierne vlasy a tmavohnedé oči. Šli naboso, odetí v modrých sukniciach s oranžovými opas­kami, a na hlavách mali ľudské lebky, prichytené remencami popod bradu. Ich výzbroj pozostávala z fúkačky, kamennej sekerky, kopije a dreveného meča s kamenným ostrím.</p>

<p>  Skrytých pozorovateľov ani tak nezaujali bojovníci ako po­stava uprostred. Bol to samec, nižší ako ostatní, zavalitý, telo zahalené do líščej kožušiny. Jeho svetločervená tvár sa podo­bala ľudskej, nemal ju zarastenú, okrem hustého čierneho obočia. No mal vyčnievajúcu sánku, oči ako kojot a vlčie uši. Malý, okrúhly, čierny nos pripomínal Jumov ňufák. Obleče­ný mal iba bedrovník a ak vlastnil nejakú zbraň, už mu ju vzali. Ruky mal spútané.</p>

<p>  Jeden z bojovníkov niesol kožený mešec. Pravdepodobne v ňom boli ulúpené dušovajcia.</p>

<p>  „Čo podnikneme?“ robil si starosti Deyv.</p>

<p>  Mali iba jednu možnosť. Aspoň tak si to myslel Deyv a Vana. No Sloosh mal iný názor.</p>

<p>  „Bol som ochotný prenasledovať Yawtla, kým sa uberal tým smerom ako ja. Dokonca by som sa bol aj trocha odchýlil z ces­ty, aby som vám pomohol, lebo ma váš príbeh zaujal. Rovnako ako fascinujúca záhada, načo potrebuje tie vajcia. Majú cenu len pre svojho majiteľa. Aspoň som si to doteraz myslel. No pokúsiť sa získať vajcia od tohto kmeňa, keď máme také malé šance, považujem za nerozumné. Nehovorím, že je to hlúpe. Ako viete, tieto dve veci, nemusia vždy znamenať to isté.</p>

<p>  Necením si svoj život privysoko, no ak mám oň prísť, chcel by som ho obetovať na vznešený cieľ. Takže budem pokračo­vať vo svojej ceste, želám vám veľa šťastia, hoci veľmi pochy­bujem, že ho budete mať.“</p>

<p>  Archkerri sa odmlčal, kým neprešiel aj posledný bojovník.</p>

<p>  „A čo tvoj kryštál?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Bez neho to bude ťažké, no aj tak mám dosť inteligencie, aby som sa dostal domov. Tam si nájdem iný. A dokončím svoje prerušené dielo. Mimochodom, rozmýšľali ste už o živo­te bez dušovajíčka? Sú skutočne také potrebné?“</p>

<p>  „Hovoríš ako blázon,“ pohoršila sa Vana.</p>

<p>  Chvíľu bolo ticho. Napokon Sloosh otvoril oči a povedal: „Iba som sledoval niť svojich myšlienok. Sú rozumné a ana­lytické. Nie, nie som blázon.“</p>

<p>  „Aké dielo máš na mysli?“ zaujímalo Deyva.</p>

<p>  „Mám vlastne dve úlohy. Prvou z nich je určiť miesto isté­ho artefaktu v okolí Vaninho kmeňa, o ktorom sa zachovala zmienka ešte z čias mladosti môjho starého otca. Keďže som odborník na podobné artefakty, šiel som tam. Krátko po tom, ako som dorazil, nastalo veľké zemetrasenie a nálezisko sa stratilo. Nedokázal som však vzbudiť záujem domorodcov, aby mi pomohli pri vykopávkach. Tak som tam krátky čas ostal a študoval miestne zvyky.“</p>

<p>  Krátky čas, pomyslel si Deyv. Dosť dlhý na to, aby Vana dospela.</p>

<p>  „Potom som sa pustil do druhej, oveľa dôležitejšej úlohy,“ pokračoval Sloosh, „a práve v tom čase mi zlodej ukradol kryš­tál.“</p>

<p>  Ukázal smerom hore. Deyv zdvihol hlavu, ale nevidel nič okrem Temného démona a niekoľkých vtákov.</p>

<p>  „Ide o záhadné telesá, ktoré prilietajú po oblohe z tamtej strany,“ povedal Sloosh. „Nespočetné generácie mojich pred­kov sa snažili objasniť ich pôvod.“</p>

<p>  „Prečo ťa zaujímajú?“ Je ťažké vyjadriť hnev hvízdaním, ale Vane sa to podarilo. „Vieš, že tvoj rod vymrie v priebehu sto generácií. Tak načo sa obťažuješ?</p>

<p>  „Vedomosti predstavujú radosť a krásu. Prahol by som po nich, aj keby som vedel, že zahyniem sekundu po tom, ako ich získam. Alebo aj o sekundu skôr. Cesta za poznaním je rovnako vzrušujúca ako sám predmet skúmania.“</p>

<p>  „Choď si teda svojou cestou!“ zvolal Deyv. „My ťa nepo­trebujeme! V skutočnosti by si nás iba zdržiaval!“</p>

<p>  „Prečo?“ začudoval sa Sloosh.</p>

<p>  „Si príliš pomalý. Ak by sme museli bežať, a to teda bude­me musieť, nestačil by si nášmu tempu.“</p>

<p>  „Máš pravdu.“</p>

<p>  „Si ako tŕň v päte,“ zahvízdala Vana.</p>

<p>  „Poeticky povedané,“ poznamenal Sloosh. „Niekedy to musím použiť.“</p>

<p>  Deyv rozhodil rukami. Čo už s takým tvorom?</p>

<p>  Archkerri sa bez slova pobral preč. Deyv sa otočil k Vane. „Musíme to zvládnuť sami. Možno vymyslíme niečo cestou do osady.“</p>

<p>  Spoločne sa im podarilo zosnovať plán. Ale náladu im to nezlepšilo. Všetko záviselo od správneho načasovania a priaz­nivých okolností. Opatrne kráčali chodníkom k osade.</p>

<p>  Skôr ako sa k nej dostali, začuli dunenie bubnov a preni­kavý zvuk píšťal. Neskôr k nim doľahol aj kvílivý spev osad­níkov. Zastali na čistine, tesne pred ohradou. Vana a Deyv vyliezli na strom a zhora skúmali okolie. Z dutiny však vyra­zili odporne páchnuce šváby a zaútočili na nich. Obaja rýchlo zoskočili. Oškreli sa a doudierali, a nadôvažok neznesiteľne zapáchali. Pes s mačkou ufujazdili a skryli sa v kroví. Deyv a Vana nemohli urobiť nič iné, len sa hodiť do najbližšieho potoka a dúfať, že sa im podarí zmyť ten hnusný zápach.</p>

<p>  Ešte pred útokom švábov sa Deyvovi podarilo nazrieť za plot osady. Keď sa máčali v potoku, povedal: „Tí ľudia pri­vliekli Yawtla k mužovi, ktorého zabil, a oboch priviazali k jednému kolu. Mešec s vajcami som nevidel.“</p>

<p>  „Takže môže byť kdekoľvek.“</p>

<p>  „Napríklad v šamanovej chatrči. Je najväčšia a stojí uprostred osady.“</p>

<p>  „Možno by sme mohli preliezť múr a prehľadať ju, kým celý kmeň sleduje to divadlo.“</p>

<p>  „To nie je dobrý nápad,“ protestoval Deyv. „V osade sú psy. Tie nás určite zacítia, keď sa veľmi priblížime. Čudujem sa, že nás nezavetrili už tam hore na strome.“</p>

<p>  „Lebo stojí tak blízko osady, že musia byť zvyknuté na ten smrad.“</p>

<p>  Vyšli z potoka. Jediným výsledkom kúpania bolo, že odohnali zo svojej blízkosti takmer všetky ryby, obojživelníky a plazy.</p>

<p>  „Niečo by sme mohli podniknúť, keď pôjdu spať,“ uvažo­vala Vana. „No treba konať rýchlo. Psy síce môžu byť zvyk­nuté na zápach od stromu, ale keď vnikneme za ohradu, hneď nás zaňuchajú.“</p>

<p>  „Dobre vieš, že teraz nemôžeme robiť nič,“ namietal Deyv. „Môžeme iba čakať. Keď umučia a zabijú Yawtla, vrátia sa k normálnemu životu. Budeme tu čakať a pozorovať ich. Keď príde naša šanca, vyrazíme.“</p>

<p>  „To nebude ľahké, čím dlhšie tu budeme, tým skôr nás od­halia. Myslím, že by sme mali udrieť teraz. Sú veľmi zaujatí Yawtlom, takže nie sú takí ostražití ako zvyčajne.“</p>

<p>  Deyv sa nad tým zamyslel. Vana dodala: „A okrem toho sa bojím, že stratím odvahu. Teraz ju ešte mám, ale čakanie v džungli ma môže schladiť. Uvedomím si všetky prekážky a to ma odradí.“</p>

<p>  „Možno máš pravdu. Ak sa nám to nepodarí teraz a ujdeme, ešte vždy sa môžeme vrátiť neskôr.“</p>

<p>  „Neviem, ako dlho ešte vydržím bez dušovajíčka. Neviem, ako sa cítiš ty, ale moja vnútorná nespokojnosť a prázdnota ustavične rastie. Niekedy mám pocit, že by som si mala len tak sadnúť a umrieť. A ukončiť to trápenie.“</p>

<p>  Deyv sa po prvý raz pozrel na Vanu so skutočnou sympa­tiou. Bolo to také silné, akoby sa bol vcítil do jej duševného stavu.</p>

<p>  Vyskočil a povedal: „V každom prípade ich musíme po­zorne sledovať. Takže poďme.“ Vzal ju za ruku a pomohol jej vstať. V tej istej chvíli si však uvedomil, že hoci mu je sympa­tická, živí sa ľudským mäsom.</p>

<p>  Nikdy by sa s ňou nemohol oženiť ani s ňou spávať. To však neznamená, že by ju nemohol mať rád, aspoň do určitej miery. Kanibalský muž by mohol byť jeho priateľom. Prečo by to malo byť iné, ak ide o ženu?</p>

<p>  No z akéhosi nedefinovateľného dôvodu to bolo iné.</p>

<p>  Neskôr sa usadili v korune košatého stromu. Neboli tu ni­jaké šváby, len dotieravé drobné mravce. Odtiaľto videli všet­ko, čo sa dialo za ohradou. Zdalo sa, že takmer všetci v osade sú opití, okrem psov, hydiny, svíň, štyroch strážcov a Yawtla. Dokonca aj deti vrátane dojčiat napojili osadníci alkoholom. A navyše - do vatry pred šamanovou chatrčou hádzali z času na čas akúsi bylinu. Z ohňa potom stúpal zelenkavý dym, kto­rý ľudia vdychovali. Očividne opájal väčšmi ako pálenka.</p>

<p>  Deyv ani Vana nepoznali tú bylinu. V ich kmeňoch takú drogu nepoužívali.</p>

<p>  V každom rohu štvorcovej ohrady bola vysoká plošina, z ktorej strážca sledoval osadu. Okrem zajatca boli najnešťast­nejšími ľuďmi v celej osade tí štyria strážcovia. Vôbec sa im nepáčilo, že sa nemôžu zúčastňovať na všeobecnom vyčíňa­ní. Deyv by im to z celého srdca doprial. Jemu i Vane by to veľmi uľahčilo prístup do osady.</p>

<p>  Uprostred priestranstva stál vysoký stĺp. Na jeho hornom konci bolo krížom pripevnené kratšie brvno. Z ramena téčka viseli dva povrazy a na ich dolných koncoch Yawtl a mŕtvy muž. Boli priviazaní okolo pása a spútaní za zápästia tvárou k sebe. Prstami nôh sa ledva dotýkali zeme.</p>

<p>  Iba deťom dovolili dotknúť sa Yawtla. Povzbudzovaní star­šími kamarátmi, palicami ho udierali do nôh a bokov alebo doňho hádzali blato a prasačie výkaly. Jedno z detí ho oblialo pálenkou, ale hneď ho aj pokarhali za plytvanie.</p>

<p>  Bubeníci a trubači sa čoraz väčšmi ponárali do tranzu a vy­bočovali z rytmu. Šamanov tanec sa zmenil na tackanie a mas­ka byvola mu padala z hlavy. Jedna žena spadla do horiacej vatry a museli ju ratovať. Mala šťastie, že si ju vôbec všimli.</p>

<p>  „Som rád, že sa ten dym nešíri až k nám,“ poznamenal Deyv, „lebo by sme sa o chvíľu strepali zo stromu.“</p>

<p>  Posilnili sa ovocím a odháňali mravce. Jum a Aejip trpezli­vo čakali pod stromom. Osadníci postupne zaspávali. Najprv deti, potom aj dospelí. Šaman zotrvával pri tanci, alebo skôr jeho paródii. Potkýnal sa o telá, štuchal do nich byvolími roh­mi a rehotal sa. Pravdepodobne bol zvyknutý hýriť, ale na­stal čas, keď už ani on ďalej nevládal. Zvalil sa na zem, vdychujúc zelenkavý dym.</p>

<p>  Deyv zliezal zo stromu a sledoval celé divadlo, kým mu ohrada nezastrela výhľad.</p>

<p>  Keď sa dostali na okraj otvoreného priestranstva, prikázal Jumovi a Aejip, aby čakali. Chcel sa tadiaľto vracať a zvieratá tam nechal ako pascu pre prípadných prenasledovateľov.</p>

<p>  Najbližší strážca sa díval smerom von. No jeho stráženie viac-menej stratilo zmysel. Keby aj zazrel nejakých útočníkov, dokázal by zburcovať iba tých troch na ostatných plošinách. Cudzí bojovníci by teraz ľahko dobyli osadu a zmasakrovali spiacich osadníkov. Deyv, krytý porastom, obchádzal otvore­né priestranstvo, až kým nebol oproti Vane. Nabral odvahu a vykročil. Vana vyšla z krovia o sekundu neskôr.</p>

<p>  Myslel si, že ho hneď zbadajú, ale našťastie mu obaja stráž­covia otŕčali chrbát. Kričali a mávali kopijami na niečo vnútri ohrady. Psy štekali, akoby videli stromového leva.</p>

<p>11</p>

<p>Deyv nevedel, čo spôsobilo ten rozruch. Ani sa o to nesta­ral. Bola to šťastná náhoda, ktorú mienil využiť. S fúkačkou v ruke uháňal k ohrade. V slabom svetle zazrel Vanino biele telo, tiež držala dlhú fúkačku. Mali v pláne zneškodniť najbližších strážcov. No tí by mohli zburcovať ďalších dvoch.</p>

<p>  Ak by sa to stalo, Deyv by ich priviedol k Aejip a Jumovi. A keby sa jeden z nich rozbehol za Vanou, musel by ju prena­sledovať do džungle, kde by ho napokon zasiahla otráveným šípom.</p>

<p>  V ich pláne bolo priveľa „keby“. Nebol však celkom bez­nádejný, lebo mali proti sebe iba štyroch mužov. Bohovia sú im naklonení. Aspoň v tejto chvíli. A to Deyvovi stačilo.</p>

<p>  Najbližší strážca zrejme zliezol po rebríku dovnútra. No ostatní zostali na svojich miestach. Deyva ani Vanu však ne­zbadali. Ich pozornosť pútalo niečo za ohradou. Deyv si pre­ložil fúkačku do druhej ruky a zložil z pleca laso. Keď prišiel tesne pod ohradu, vyhodil ho do výšky, zachytil ním špicatý koniec brvna a zatiahol slučku.</p>

<p>  Vana sa dostala k ohrade na druhej strane o niekoľko sekúnd neskôr. Musela prebehnúť väčšiu vzdialenosť a na­vyše nebežala tak rýchlo ako Deyv. Vložila šíp do fúkačky, no nevystrelila hneď. Čakala na priaznivý vietor.</p>

<p>  Strážca ju ešte vždy nezbadal.</p>

<p>  Deyv sa pomaly šplhal hore, nohami sa opieral o brvná. Strážcovia ďalej vrieskali a psy zúrivo štekali.</p>

<p>  Zrazu si Deyv všimol, že si Vana pripravuje fúkačku. Keď sa dostal navrch ohrady, práve si ju priložila k ústam. Z fú­kačky vyletel šíp, no Deyv nemal čas sledovať výsledok. Ru­kami sa zachytil o ohradu, vyšvihol sa a preskočil ju. Skotúľal sa na strážnu plošinu, ale nevstal; mohli by ho uvidieť stráž­covia v ostatných rohoch. Tu, v tieni ohrady, zostane nespozorovaný, až kým sa neprezradí sám.</p>

<p>  Pozrel sa napravo. Strážca v tom rohu nehybne ležal na zemi. Vana ho skolila prvou strelou. Včelí jed účinkoval okam­žite, nestihol ani zakričať na poplach. Pravdepodobne iba za­cítil bodnutie šípky, prekvapený sa skrútil a spadol. Stuhli mu všetky svaly, srdce mu ochabovalo a pomaly umieral.</p>

<p>  Deyv by bol rád vystrčil hlavu a lepšie sa poobzeral. Vana by teraz mala bežať smerom k nemu. Mal šťastie, že ho ne­zbadali, keď preliezal ohradu.</p>

<p>  Strážca, ktorý opustil svoje stanovište, bol teraz uprostred osady. Blížil sa k Yawtlovi. Ach! Väzňovi sa akosi podarilo uvoľniť ruku. Chvíľu sa ňou zaháňal, ale strážca ho chytil a snažil sa ho opäť priviazať k mŕtvemu. Yawtl mykal hlavou a úspešne ňou tresol strážcu do nosa.</p>

<p>  Ten jačal a cúval, držiac si nos, až kým nenacúval do jed­ného zo psov. Ostatní dvaja zliezli po rebríkoch a náhlili sa mu na pomoc.</p>

<p>  To bola ďalšia šťastná okolnosť. Deyv vstal, prikrčil sa a zišiel po rebríku. Potom utekal popri ohrade, kým sa neocitol oproti šamanovej chatrči. Odtiaľ sa rútil pomedzi dve iné cha­trče k zadnej stene svojho cieľa. Nebol tam vchod a okná boli také malé, že by sa cez ne neprepchal. Či sa mu to páči, alebo nie, musí ísť spredu.</p>

<p>  Na chvíľu sa zastavil, aby sa poobzeral. Uvidel Vanu, jej silueta sa črtala proti svetlu. Zrazu zmizla. Preliezla cez ohra­du ako veverička, a už jej nebolo.</p>

<p>  Deyv obišiel šamanov dom. Letmo zazrel strážcu s rozbi­tým nosom. V ruke držal kopiju, pripravený vraziť ju Yawt­lovi do hlavy. Pri jeho nohách štekali a ňuchali psy. Ostatní strážcovia práve pribiehali.</p>

<p>  Vnútri šamanovej chatrče bolo prítmie, slabé svetlo vnika­lo iba cez dve zadné okienka a vchod. Tápal okolo seba vy­stretými rukami a pomaly postupoval. O niečo zakopol a za­klial. Vstal a ďalej napredoval pozdĺž stien, dúfajúc, že vrecúško s dušovajcami bude na nejakej poličke. Zrazu takmer vykríkol od radosti. Rukou nahmatal kožené vrecúško s okrúh­lymi predmetmi. Mohli to byť len dušovajcia, ale radšej sa chcel o tom presvedčiť.</p>

<p>  Prešiel k vchodu a uvoľnil kožený remienok: boli to ony! Nechcel strácať čas hľadaním svojho dušovajíčka, a preto vzal celý mešec. Skôr ako vybehol von, preskúmal situáciu.</p>

<p>  A tá sa neuveriteľne zmenila. Strážca, ktorý sa ešte pred chví­ľou chystal trafiť Yawtlovu hlavu, ležal teraz na zemi. Deyv predpokladal, že ho zajatec kopol do hrdla alebo do žalúdka.</p>

<p>  Yawtlovi sa nejako podarilo uvoľniť putá a utekal preč. Ten chlapík musí byť priam čarodejník alebo klzký ako úhor. Za ním trielili dvaja strážcovia so svorkou psov v pätách. Jeden z nich hodil do neho kopiju. Deyv nevidel, či trafil cieľ, ale predpokladal, že nie. Strážcovia nevrieskali od nadšenia, hoci popri brechote psov by ich aj tak ťažko začul.</p>

<p>  Strážca na zemi osamel. Pokúsil sa vzoprieť na kolená a oboma rukami si držal brucho.</p>

<p>  Deyv uvažoval, že sa najlepšie dostanú preč cez plošinu, na ktorej Vana zastrelila strážcu. To bola dobrá úniková ces­ta. Ale kde trčí tá žena?</p>

<p>  Zrazu sa objavila, skôr než si Deyv stihol usporiadať myš­lienky. Zadychčaná sa blížila spoza rohu. Deyv vyšiel z dverí a zdvihol do výšky ruku s vrecúškom. Zvýskla od radosti a hodila sa mu okolo krku. Odvrátil hlavu, takže ho pobozkala na líce, nie na ústa.</p>

<p>  Nemohol sa zbaviť myšlienky, dokonca ani v tejto víťaz­nej chvíli, že sú to ústa, ktoré jedli ľudské mäso. Odstúpila od neho a povedala:</p>

<p>  „Daj mi moje vajce!“</p>

<p>  „Keď budeme odtiaľto preč, ďaleko od strážcov,“ odvetil. „Nesmieme strácať čas.“</p>

<p>  Nedočkavo pozrela na vrecúško, ale súhlasila. „Tak poď­me!“</p>

<p>  Rozbehla sa bez toho, aby sa s ním poradila, ktorým sme­rom sa vydajú. Zamierila okolo chatrče späť k cestičke. Deyv by bol radšej išiel k ohrade s hlavnou bránou a odtiaľ k stráž­nej veži. Tam im hrozilo menšie nebezpečenstvo, že stretnú strážcov alebo psov. Trošku ho hnevalo, že nečakala na jeho rozhodnutie, ale už sa nedalo nič robiť. Pobral sa za ňou s mečom v ruke. Vana stále držala fúkačku.</p>

<p>  Skôr ako sa dostala na koniec cestičky, zjavil sa tam Yawtl. A za ním sa s brechotom rútili veľké žlté psy. Potom dvaja strážcovia a za nimi ďalšie psy.</p>

<p>  Vana sa schovala v najbližšej chatrči, ale psy ju museli za­vetriť. Jeden z nich zastal, zavrčal, potom ustúpil a štekal na chatrč, kde sa skryla. Päť psov sa pridalo k nemu, ostatné pre­nasledovali zajatca.</p>

<p>  Deyv sa k nim pomaly približoval. Dve zvieratá stáli vo vchode, no jedno zrazu zakňučalo a kleslo na zem. Asi ho Vana zasiahla strelou z fúkačky alebo tomahavkom. Zostávalo mu poradiť si s ďalšími tromi. Jednému rozťal sekerkou chrbát, druhému podrezal krk. Tretí sa s vrčaním a penou na papuli odplazil preč.</p>

<p>  Deyv fľochol nabok. Ďalší pes vo dverách nevládne ležal. Vana prekročila mŕtve telá a vyšla von. Na Deyva však znova zaútočilo psisko, čo predtým ušlo. Vtom niečo zasvišťalo vzdu­chom a skončilo v slabinách psa. Bolo po ňom.</p>

<p>  „Dobrý výstrel,“ pochválil Vanu. „Ale ostalo ti už iba šesť striel. Ušetri si dve pre strážcov.“</p>

<p>  Vana ukázala pred seba: „Tamto sú.“</p>

<p>  Neďaleko sa mihol Yawtl. Podarilo sa mu ukradnúť kopi­ju. Psy a dvaja muži z kmeňa uháňali za ním. Jeden z nich pozrel nabok a zbadal ich. Jeho poplašný výkrik sa rozliehal po celej osade. Z chatrče obďaleč sa vyplazil muž.</p>

<p>  „Niektorí sa už prebrali,“ povedal Deyv. „Rýchlo za mnou!“</p>

<p>  Bežal pomedzi chatrče, Vana za ním. Mierili k strážnej plo­šine, kde Deyv nechal lano. No spoza rohu sa vynoril Yawtl, prenasledovaný psami. Niektorí boli zranení. Yawtl sa zvrtol a zabodol kopiju do najbližšieho z prenasledovateľov. Ostat­né psiská ho obkolesili a pokúšali sa ho pohrýzť. Zrazu ich pozornosť upútal Deyv s Vanou.</p>

<p>  Yawtl tým získal niekoľko sekúnd, no vtom ho dobehli aj zadychčaní a spotení strážcovia.</p>

<p>  Deyv sa vrhol medzi psov s mečom v ruke. Yawtl hodil kopiju a jej hrot zasiahol jedného zo strážcov do pleca. Potom sa jeho ryšavá ruka natiahla a vytrhla Deyvovi vrecúško s dušovajcami. S víťazným pokrikom sa rozbehol úzkou cestičkou medzi chatrčami.</p>

<p>  Deyva išlo poraziť. Nemohol zlodeja prenasledovať, lebo bol v obkľúčení psov. Musel sa oháňať a zvŕtať, aby si ich držal od tela.</p>

<p>  Ako sa krútil, zbadal, že sa aj druhý strážca chytil za hruď a spadol na tvár. Štyroch psov skosil mečom a dvaja zavýja­júc ušli. Jedného zabila Vanina strela. A potom ďalšieho. Zvyš­ní štyria si lízali rany.</p>

<p>  „Videla si to?“ zvolal.</p>

<p>  Potriasla hlavou a zbledla.</p>

<p>  „Bež za ním! Ja už nevládzem!“</p>

<p>  Muž, ktorý sa prebral, sa potácal pomedzi domy. V rukách držal kopiju, no zdalo sa, že nevie, čo s ňou. Deyv odrazil jej hrot a rozťal mužovi rameno. Unavený, ťažko dýchajúc, ute­kal za Vanou. Našiel ju ležať na zemi. Na čele mala ranu od Yawtlovej kopije.</p>

<p>  O chvíľu sa prebrala z bezvedomia. Bola zmätená, neve­dela, kde je ani kto je Deyv. Pomohol jej k strážnej veži a ces­tou jej porozprával, čo sa stalo.</p>

<p>  „Naše vajcia! Sú preč!“ Začala vzlykať.</p>

<p>  Deyv mlčal. Všetko v ňom vrelo. A súčasne sa cítil pokore­ný. Yawtl si z neho vystrelil.</p>

<p>  Musel Vanu podopierať až k rebríku. Keď videl, že sa jej nepodarí vyliezť po ňom, vyniesol ju na chrbte. Posadil ju na plošinu a ona po chvíli povedala:</p>

<p>  „Dolu zleziem aj sama.“</p>

<p>  Deyv zapískal na kostenej píšťalke. Jum a Aejip vyrazili z krovia za zvukom. Vana neisto vstala, ale úspešne sa spustila po lane. Z osady sa ozýval krik. Spočiatku mal v úmysle zopár domov podpáliť. To by bolo prenasledovateľov na nejaký čas zdržalo; lenže teraz aj jeho. Napokon, nie sú schopní prenasle­dovania. Možno až na druhý deň, a to už budú ďaleko.</p>

<p>Odviazal lano, stočil ho a vzal si svoje zbrane. Preliezol ohradu a zoskočil na zem, bahno stlmilo jeho pád. Práve keď vstával, pribehli k nemu jeho zvieratá. Deyv ich nasmeroval na Yawtlovu stopu. Zvieratá ju ticho sledovali. Spolu z Vanou sa pobrali za nimi do húštiny.</p>

<p>  Našli ich na brehu potoka. Jum splašene pobehoval a po­kúšal sa znova chytiť stopu. Aejip sedela a vyzerala znechu­tene. Deyv pomohol Jumovi na druhú stranu divej bystriny, ale ani tam nenašiel stopu. Napokon sa pobrali preč.</p>

<p>  Deyva prenikla obrovská bolesť zo straty. Napriek tomu obdivoval zlodejovu prefíkanosť a šikovnosť.</p><empty-line /><p>12</p>

<p>Sloosh kráčal stredom pravekej diaľnice, akoby mu patri­la. Keď začul Vanino hvízdanie, zastal a pomaly sa otočil. Ak aj bol prekvapený, nedal to najavo.</p>

<p>  Na tvári jeho kapustnej hlavy sa nedali rozoznať nijaké ci­tové prejavy - ak pod lístím nejaká tvár vôbec bola. Deyv však istotne vedel, že Sloosh nemá lebku.</p>

<p>  „Tak ste sa z toho dostali,“ zabzučal Archkerri.</p>

<p>  „Ale bez vajec,“ zahvízdala Vana.</p>

<p>  „Áno, už pred nejakým časom som vedel, že ste ich nezís­kali späť,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Deyv a Vana na neho s úžasom hľadeli.</p>

<p>  „Ako si to mohol vedieť?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Včera večer som videl Yawtla. Niesol kožené vrecko s vajcami.“</p>

<p>  Zlodej sa za ním pomaly zakrádal a potom ho rýchlo pred­behol.</p>

<p>  „Bezočivo ma udrel do chrbta,“ povedal Sloosh. Melodickým bzukotom ešte dal najavo svoje pohoršenie. „A navyše sa mi aj smial.“</p>

<p>  Deyv prepočul tú poznámku. Premýšľal nad čímsi iným: „A čo s tvojím kryštálom? Keď Yawtl zistí, ako funguje, bude oproti nám vo výhode. Bude sa vedieť pred nami skrývať, lebo nás v ňom vždy uvidí.“</p>

<p>  Sloosh rozvážne odpovedal: „Možno zistí, ako funguje, no nebude si vedieť vysvetliť to, čo v ňom uvidí. A možno ho zahodí, ak si bude myslieť, že nemá preňho cenu. Hoci Yawtlovia nie sú obyčajní zlodeji, sú ako straky. Nedokážu odolať veciam, ktoré ich zaujmú, aj keď ich nevedia využiť. Okrem toho, kryštál je ťažký, možno ho nebude chcieť vláčiť so se­bou. Bude sa musieť rozhodnúť medzi svojou lakomosťou a túžbou prežiť. Alebo...“</p>

<p>  Deyv netrpezlivo čakal, kým Sloosh zváži všetky možnos­ti. Potom sa spýtal: „Nezaujíma ťa, čo sa nám stalo?“</p>

<p>  „Ale áno. No bude ešte dosť času, aby som si vypočul všet­ky podrobnosti vášho dobrodružstva. Teraz sa radšej poroz­právajme o naliehavejších veciach.“</p>

<p>  Deyv súhlasil. Spomenul, ako ho Yawtl pripravil o vrecúš­ko. „A nehovor mi,“ dodal, „že sme si mali vajcia čím skôr zavesiť okolo krku. Sme si toho vedomí.“</p>

<p>  „Tak vám to nepoviem. Ale musím podotknúť, že ste mali myslieť aj na kryštál a priniesť mi ho.“</p>

<p>  Vana sa nahnevane ozvala: „Ty si nás predsa opustil. Prečo by sme mali myslieť na tvoj kryštál, keď si naň nemyslel sám?“</p>

<p>  „Bol som presvedčený, že nemáte šancu tie vajcia získať. V podstate som sa nemýlil, iba som mal málo informácií, aby som správne vydedukoval výsledok. Nevedel som, že vy dvaja ste takí rozhodní a vytrvalí. Vaše predchádzajúce správanie tomu ani trochu nenasvedčovalo.</p>

<p>  Keby sa vám podarilo získať späť môj kryštál, bol by to prejav vašej vďačnosti. Ľudia ustavične hovoria o vďačnosti. Ale možno je to iba zvyk. Možno vám vďačnosť chýba, ale máte pocit, že by ste ju mali prejavovať. Ide o morálnu po­vinnosť, ktorú ľudia uspokojujú tak, že o nej hovoria, ale nekonajú podľa nej. A keďže bezo mňa nie ste schopní vy­stopovať Yawtla a nepodarí sa vám to ani v budúcnosti, mohli ste prejaviť svoju vďačnosť tým, že mi prinesiete môj kryštál.“</p>

<p>  „Možno sme mali,“ povedal Deyv, aj keď si to nemyslel.</p>

<p>  „Vie Yawtl, že môžeš vidieť jeho duševné stopy?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  „Neviem. To závisí od toho, či má nejaký kontakt s mojimi ľuďmi.“</p>

<p>  Prišli k ďalšej križovatke na diaľnici. Vana si kľakla na ko­lená a trikrát sa poklonila. Deyv nasledoval jej príklad, no Archkerri len vykročil a prešiel pomedzi stĺpy. Deyv s úža­som zistil, že sa mu nič nestalo. Tentoraz nebolo žiadne sve­tielkovanie ani bolestivé výboje. Deyv vstal a ponáhľal sa za ním.</p>

<p>  „Si pod ochranou bohov?“ spýtal sa. „Alebo ty sám si po­loboh?“</p>

<p>  Sloosh sa ho nespýtal, ako to myslí. Mozog v tej kapustnej hlave to už dávno pochopil. Ak jeho mozog sídlil práve v hla­ve. Keďže ústa mal na hrudi, možno tam mal aj mozog, alebo niekde inde.</p>

<p>  „Prečo by som sa mal obávať svetelných dopravných sig­nálov, ktoré prestali mať zmysel pred dvadsaťtisíc generácia­mi?“</p>

<p>  Deyv bol taký zmätený, že chvíľu nemohol hvízdať.</p>

<p>  „Myslíš si, že pravekí ľudia ich vybudovali tak dávno?“</p>

<p>  „Áno.“</p>

<p>  „A doteraz fungujú?“</p>

<p>  „Prečo treba komentovať také samozrejmosti?“</p>

<p>  Vana si vypočula iba časť tohto rozhovoru. „Takže tie stĺpy nie sú bohovia a blikajúce oči nie sú skutočné oči?“ spýtala sa.</p>

<p>  „V istom zmysle sú to oči. Sledujú premávku, a keby malo dôjsť k nehode, rozsvieti sa červená, aby zastavila premávku na jednej ceste a aby mohla pokračovať premávka na druhej. No tie stĺpy nemajú skutočné oči.“</p>

<p>  „Aký druh dopravy používali tí starovekí ľudia?“ opýtal sa Deyv. „Prečo by sa starali o chodcov? Vari jazdili na zvie­ratách, ako to opisujú legendy?“</p>

<p>  „Jazdili na veľkých kovových vozoch, ktoré poháňala energia sponad cesty, čo by ste ťažko pochopili bez podrobného vysvetlenia. Ale ja vám to rád vysvetlím. Jazdili rýchlejšie ako najrýchlejší z vtákov, rýchlejšie ako víchor.“</p>

<p>  „Prečo si mi to nepovedal,“ zhíkla Vana, „a nechal si ma, aby som im vzdávala hold?“</p>

<p>  „Nepýtala si sa ma.“</p>

<p>  Vana znechutene zalomila rukami.</p>

<p>  „Ty si teda kapustná hlava!“ zvolal Deyv.</p>

<p>    Ak sa ho ich reakcie dotkli, neukázal to. Postupoval vpred a nechal ich tam vyjavených stáť.</p>

<p>  Prešli dva dni. Okrem stáda fľakatých levov nestretli ni­koho. Levy, našťastie, boli práve sýte, takže ich stačilo v úcti­vej vzdialenosti obísť.</p>

<p>  Na ďalší deň sa opäť dostali ku križovatke. Archkerri a Deyv cez ňu prešli, akoby tam ani nebola. Deyva pobavilo, keď videl, že si Vana chce znova kľaknúť; potom však naňho zahanbene pozrela a rozhodla sa prejsť. Zvyk je železná košeľa.</p>

<p>  Medzitým im Sloosh v hrubých črtách vysvetľoval pod­statu energie, ktorá poháňala staroveké vozidlá a umožňova­la im vznášať sa. Spomenul aj svoj názor, že energia, ktorá uvádza do chodu svetelné signály, pochádza zo zemskej kôry. Je v nej ešte stále dostatok tepla na výrobu energie. No raz v budúcnosti sa teplo stratí a svetlá zhasnú. Alebo sa niekde diaľnica preruší, a tak aj prívod energie, ktorá prúdi v samot­nej ceste.</p>

<p>  Deyv sa spýtal, prečo v blízkosti blikajúcich svetiel zacítil úder.</p>

<p>  „Myslím, že to spôsobila nejaká porucha, možno zemetra­senie alebo niečo iné. Nech to však bolo čokoľvek, úder po­dobný blesku sa prenáša len do určitej vzdialenosti pozdĺž cesty. Alebo možno...“</p>

<p>  Sloosh vymenoval najmenej desať ďalších možností, ale Deyv ho počúval iba na pol ucha. Zaujímal ho iba úder, nie jeho príčiny.</p>

<p>  Temný démon sa pomaly prehupol ponad nich a klesal za horizont. Zem sa niekoľkokrát zatriasla, až všetci popadali. Potom prišli ku križovatke, kde bola cesta taká nebezpečne zvlnená, že stĺpy ležali takmer na zemi.</p>

<p>  „Starovekí ľudia používali na výstavbu diaľnic zvláštny materiál,“ povedal Sloosh. „Je neuveriteľne pružný a okrem toho má vlastné regeneračné schopnosti. Za tridsať dní sa táto križovatka vyrovná a svetlá budú vo zvyčajnej polohe. Ak medzitým nebudú musieť čeliť ďalším náporom. Čo je dosť nepravdepodobné.“</p>

<p>  Deyv bol zvedavý, či cestu stavali tí istí starovekí ľudia, ktorí postavili aj domy.</p>

<p>  „Nie. Stavitelia domov žili ešte pred nimi. V tom čase už väčšina predkov prechádzala od divokého spôsobu života k civilizovanému a domy boli schované v hĺbke. Aspoň väč­šina z nich, ale otrasy zemskej kôry a erózia mnohé z nich opäť odhalila.“</p>

<p>  Deyv by bol rád vedel, ktorý staroveký národ vyrobil meč, čo dostal od svojho otca.</p>

<p>  „Mohol by som ti odpovedať, keby som mal svoj kryštál.“</p>

<p>  Prestalo pršať a na oblohe nebolo ani mráčka. Horúca žiara im nedala zaspať. Svetlo ich oslepovalo, preto si z dreva uro­bili ochranné šilty. Listy rastlín ostávali stočené dlhšie, aby zabránili odparovaniu vody zo svojho povrchu. Ich hrubá spodná strana odrážala svetlo a pomáhala udržiavať vlhkosť.</p>

<p>  „Odkedy sa pamätám, toto je najdlhší čas, čo nepršalo,“ povedala Vana.</p>

<p>  „Pre mňa nie,“ poznamenal Sloosh.</p>

<p>  „Koľko máš rokov?“</p>

<p>  „Asi šesť vašich generácií, a ak sa mi nič nestane, mal by som žiť ešte ďalších desať.“</p>

<p>  Deyva a Vanu to zarazilo. V jeho očiach boli vlastne ešte deťmi. Možno aj mal právo cítiť voči nim istú nadradenosť. Obaja by však boli radšej, keby ju dával menej najavo. Ale nemohli očakávať, že tento rastlinný tvor bude dostatočne chápať ľudské pocity.</p>

<p>  Medzitým Yawtl spomalil. Aj keď nezanechával za sebou žiadne stopy, farba jeho duševnej stopy stemnela, a podľa Sloosha mohol mať pred nimi náskok nanajvýš deň cesty.</p>

<p>  „Možno si myslí, že sme to vzdali, čo je nepravdepodob­né,“ povedal Archkerri, „alebo ho vyčerpala horúčava. Nane­šťastie, horúčava oslabuje aj nás. Vy dvaja meliete z posledného, a neviem, ako dlho ešte vydržíte toto tempo. No naj­viac trpia vaše zvieratá. A pravdu povediac, ani ja nie som taký vitálny, ako by som chcel.“</p>

<p>  Temný démon napokon predsa klesol za horizont. Zdvi­hol sa chladný vietor a trochu spŕchlo. Listy a lupene rastlín sa znova rozvinuli.</p>

<p>  „Yawtl má náskok už iba tri štvrte dňa,“ povedal Sloosh. „Keby sa rozhodol pre dlhší oddych, dohonili by sme ho.“</p>

<p>  „Aj mne by sa zišiel poriadny oddych,“ poznamenala Vana.</p>

<p>  Pred nimi bola ďalšia križovatka. Na chvíľu sa zastavili, lebo cez ňu prechádzalo stádo neznámych vysokých štvornožcov s pretiahnutým tučným telom, dlhým krkom, malými ospalými očkami a svetlosivou holou kožou.</p>

<p>   „Vyzerajú ako bylinožravé príšery, ktoré žili na Zemi, keď ešte bola mladá,“ ozval sa Archkerri. „Aj to boli teplokrvné zvieratá, no na rozdiel od týchto to neboli cicavce.“</p>

<p>  Stádo prešlo a oni pokračovali v ceste, vďační zvieratám za krátky odpočinok. Na križovatke Sloosh odbočil doľava. Jeho spoločníci sa nepýtali prečo. Bolo jasné, že aj Yawtl išiel tým smerom.</p>

<p>  Po poldňovej chôdzi Archkerri zišiel z cesty a zamieril do džungle na pravej strane.</p>

<p>  „Jeho stopa zmizla,“ ozval sa. „To znamená, že vôbec ne­spal. Asi je už blízko svojho domova.“</p>

<p>  Pred nimi sa týčili vysoké vrchy. Zlodejovi by trvalo tri dni, kým by došiel k ich úpätiu. Pochod v džungli bol oveľa pomalší ako na otvorenej ceste.</p>

<p>    Po niekoľkých krokoch v hustom poraste sa Deyv ozval: „Sloosh, asi by sme nemali toľko hvízdať. Nesie sa to oveľa ďalej ako slová. Alebo hvízdaj tichšie a iba vtedy, keď je to nevyhnutné.“</p>

<p>  „Prečo teda neprestanete hvízdať? Ja predsa rozumiem Vaninej reči.“</p>

<p>  Deyv zaškrípal zubami a Vana bola červená od zlosti.</p>

<p>  „Chceš povedať, že sme celý čas hvízdali zbytočne?“</p>

<p>  „Áno,“ odvetil Archkerri. „Myslel som, že je to jasné, až kým si ma na to pred chvíľou neupozornil. Nevedel som, že ste takí hlúpi.“</p>

<p>  „Ó, mocná Tirsh a jej bezmenná sestra!“ zaúpela Vana. „Niekedy by som ťa najradšej...“</p>

<p>  „Vidím, že sa zase hneváte, hoci, ako zvyčajne, vôbec ne­chápem prečo. Ako by som mohol slová vašej reči vyjadriť bzučaním, keby som im nerozumel? Myslel som, že to viete, len sa chcete pocvičiť v hvízdaní. Preto sa ani Vanin kmeň so mnou nikdy nerozprával, vždy sme sa dorozumievali hvíz­daním.“</p>

<p>  Deyv sa zrazu rozosmial. „Má pravdu, Vana, naozaj sme riadni hlupáci.“</p>

<p>  „Predpokladám, že keď sa dostaneme na miesto, kde hvíz­danie nebude také nebezpečné, začnete ho znova používať. Inak by ste mohli vyjsť z cviku, a to by mohlo byť v niekto­rých situáciách nebezpečné,“ uzavrel Sloosh.</p>

<p>  Počas nasledujúcich troch dní sa stala iba jedna príhoda, ktorá stojí za zmienku. Úzkym chodníkom, po ktorom šiel predtým Yawtl, došli k zákrute. A tam, ani nie na desať met­rov, bol tvor s nosom pripomínajúcim hada. Deyv zastal ako primrazený. Jum a Aejip sa tiež zháčili, akoby sa nedokázali pohnúť z miesta. Vana zhíkla, ale potom už nevydala ani hláska. Aj Sloosh zastal. Nebzučal, len zamľaskal spopod lístia.</p>

<p>  Všetkým bolo zrazu jasné, že v ich blízkosti číha nebezpe­čenstvo. Vtáky a zvieratá zmĺkli, nastalo hrobové ticho. Sku­pinka sa pobrala ďalej, ale oveľa pomalšie.</p>

<p>  Obrovský, purpurovo sfarbený dvojnožec nehybne stál, ký­val sa mu iba žltkastý nos. Temné oči upieral na nich. Čudné ľudské ruky držal vystreté pred sebou, lúč svetla odhalil za­krivené prsty so žltkastými pazúrmi. Zrazu zaňuchal, otočil sa a zmizol v kroví. Bol dvakrát vyšší ako Deyv a určite vážil aspoň trikrát toľko ako on, no pohyboval sa celkom ticho.</p>

<p>  Deyv zdvihol ruku, aby ostali stáť. Pomaly sa obzrel. Ten tvor možno nie je hladný. Jeho vypuklé brucho naznačovalo, že by mohol byť sýty. No možno sa iba chystá na nich zaúto­čiť.</p>

<p>  Čas plynul a zrazu sa opäť ozvali hlasné zvuky zvierat. Deyvovi sa uľavilo. Tvor zmizol a on dúfal, že im už nikdy neskríži cestu. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. Ani Vana na tom nebola lepšie. Zdalo sa, že Sloosha to nevyviedlo z miery, ale to nič neznamenalo. Kto mohol vedieť, čo sa odo­hráva za tým lístím?</p>

<p>  Tenký cíp Démona už takmer zapadol. Keď sa dostali na úpätie hôr, po dlhom suchu nastali výdatné dažde. Yawtl na­predoval pomalšie, ale aj oni stratili veľa času. Šli po jeho sto­pe až k otvoru, ktorý vyzeral ako tunel popod hory.</p><empty-line /><p>13</p>

<p>Stáli pred vchodom a dážď ich nepríjemne zmáčal. Aejip trpela najviac, ako všetky mačky. Pociťovala to ako pokore­nie, a to jej veru nepridávalo na nálade. Deyv zo skúsenosti vedel, že v takom čase je lepšie držať sa od nej čo najďalej. Vedel to aj Jum. Sloosh a Vana sa to museli naučiť na vlastnej škode. Žena mala ešte stále na nohe ranu, aj keď nie hlbokú, ktorú jej spôsobila mačka, keď sa s ňou pokúšala spriateliť. Dosť dlho sa jej hojila. Aj teraz si sadla, privrela oči a v mysli sa sústredila na svoje telo. Hľadala v sebe uzdravujúcu ener­giu pre poranené miesto.</p>

<p>   Deyv ju chcel presvedčiť, aby si nevšímala tú ranu - nech sa zahojí sama. No Vana ho dôrazne odbila argumentom, že ak ju nechá tak, môže sa infekcia natoľko rozšíriť, že ju viac nebude vedieť ovplyvniť ani zastaviť. Džungľa sa hemží množstvom neviditeľných choroboplodných zárodkov, kto­ré sú pripravené preniknúť do každej otvorenej rany.</p>

<p>  Sloosh sa do ich rozhovoru nemiešal. Yawtl im predsa ne­môže ujsť. Dovedie ich k nemu jeho červená stopa, ktorú ne­môže nič zakryť.</p>

<p>  Teraz bolo hlavnou otázkou, ako sa dostať cez tunel či vlastne akési potrubie. Bolo dosť veľké pre všetkých okrem Sloosha. Ľudia cezeň mohli ľahko prejsť po štyroch, no Sloosh nie.</p>

<p>  „Ak je to potrubie pridlhé, som v koncoch,“ povedal Archkerri. „Aj keď som oveľa silnejší ako vy, vašej pružnosti sa nevyrovnám. Niekedy sa veľkosť stáva nevýhodou. Zdá sa, že toto je práve tá situácia.“</p>

<p>  „Čo je to za rúru?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Jednoducho rúra,“ odvetil Archkerri. „Neviem, aká rúra, ale môžem vám ju opísať. Budete poznať rúru vo všeobec­nosti, aj keď sa opis nemusí stotožňovať s tým, čo si predsta­vujú pod tým pojmom ostatní ľudia. Rúra je? Ak to vezmem doslova...“</p>

<p>  „Dovoľ, aby som preformuloval otázku,“ prerušil ho Deyv. „Čo je to za kovový tunel? Kto ho postavil? A prečo?“</p>

<p>  „Neviem. Keby som mal svoj kryštál... Niekedy by som rád vedel, či mi stromy a tráva dodávajú správne informácie. A ak aj sú správne, môžu sa znehodnotiť zlou interpretáciou, keďže moji bratia majú svoj vlastný spôsob vnímania a spra­covania údajov.“</p>

<p>  „Kto vie všetko, nevie nič,“ poznamenala Vana.</p>

<p>  „To je príslovie tvojho kmeňa?“ spýtal sa Sloosh.</p>

<p>  „To je jedno,“ ozval sa nahnevane Deyv. „Je jasné, že netu­šíš, odkiaľ sa tu tá rúra vzala, kto ju postavil alebo prečo. Ale na tom nezáleží. Podstatné je to, že si rovnako hlúpy ako my.“</p>

<p>  „Nie. Podstatné je to, že nevieme, kam ústi jej druhý ko­niec. Alebo či sa niekde nerozvetvuje. Ale najpodstatnejšie je, že cez ňu neprejdem. Alebo lepšie povedané, vleziem do nej, ale dostanem sa von na jej konci? Viem, že ak by som vliezol prihlboko, už by som sa nedostal ani späť.“</p>

<p>  Deyv cítil zadosťučinenie, že ten veľký, silný a premúdrený tvor sa mu aspoň v niečom nevyrovná.</p>

<p>  „Ja to vidím tak,“ povedal, „že by sme cez tú rúru mohli prejsť. Myslím, všetci okrem teba. Ale možno má odbočky, rôzne cesty. Ktorým smerom sa vydáme, ak je to tak? Ak ne­budeš s nami, nebudeme môcť sledovať Yawtlovu duchovnú stopu.“</p>

<p>  „Skvelá úvaha,“ zvolal Sloosh. „Takže vy štyria pôjdete rú­rou, kým ja prejdem cez hory a budem dúfať, že natrafím zno­va na Yawtlovu stopu. Ak má rúra mnoho odbočiek, môže sa stať, že vyjdete niekde inde a nestretneme sa. Mohli by ste sa mi úplne stratiť. A môže sa tiež stať, že stopa bude na mieste, kde ju neuvidím. Moja psychická schopnosť vnímať duchov­né stopy je rovnako obmedzená ako moje vizuálne vnímanie.“</p>

<p>  „Myslím, že by bolo pre všetkých lepšie, keby sme spolu prešli pohorím,“ navrhla Vana. „Odtiaľ by sme mali dobrý výhľad, videli by sme, odkiaľ stopa vychádza. Nič tým ne­stratíme, ale ak vojdeme do tunela sami, môžeme sa stratiť. Vlastne ani nevieme, či sa tá rúra niekde končí. Môže nás za­viesť preč z týchto hôr, alebo aj vrátiť späť.“</p>

<p>  „Narážaš na to, že Sloosh možno prejde na druhú stranu, a nič neuvidí. Bolo by treba, aby bol na oboch stranách, ale to nejde.“</p>

<p>  Aký prefíkaný je ten Yawtl! Určite vedel, aké problémy im spôsobí, keď si zvolí rúru. Alebo nevedel? To záviselo od toho, či poznal, alebo nie Archkerriho schopnosť stopovať. A mož­no poznal túto rúru, vedel o jej odbočkách a chcel to využiť.</p>

<p>  „Vidíš Yawtlovu stopu aj potme?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  „Áno, ale nedovidím ďalej ako vo dne,“ odvetil Sloosh.</p>

<p>  „Cez tie hory to nemôže byť viac ako míľu,“ dodala. „Mys­líš, že tú vzdialenosť zvládneš?“</p>

<p>   „Neviem. Otázka je, či sa mi oplatí túto vzdialenosť pre­konávať. A je to naozaj iba míľa? Ak sa stopa bude kľukatiť, čo potom?</p>

<p>  „Pôjdeme cez hory, nie popod ne,“ rozhodol Deyv. „Ak Sloosh neuvidí stopu odtiaľ, môžeme sa vrátiť a skúsiť to z tejto strany.“</p>

<p>  „Ale možno vôbec nevyjde na druhej strane,“ zapochybo­vala Vana. „Čo ak rúra ústi niekde, kde ju Sloosh neuvidí? A čo ak vôbec nevedie popod horu?“</p>

<p>  Táto úvaha zavážila. No Deyv cítil, že sa musia rozhodnúť čo najrýchlejšie. Mali toľko možností, že mohli polemizovať ešte dlho. Zatiaľ Yawtl postupoval tunelom - ak cezeň už dáv­no neprešiel.</p>

<p>  „Každá skupina má svojho vodcu,“ ozval sa Sloosh. „My sme si ho zatiaľ neurčili. Som na túto funkciu najvhodnejší, som inteligentnejší, myslím tým múdrejší ako vy. No vy ľudia máte niečo, čo my Archkerriovia nemáme. Hovorím o výni­močných vodcovských schopnostiach. Niektorí z vás ich majú, iní nie. No v každej skupine prevláda pocit, že by mala mať vodcu. Myšlienka o spoločnom rozhodovaní...“</p>

<p>  „Teraz nechcem diskutovať o tejto myšlienke,“ namrzene zareagoval Deyv. „Jeden z nás by sa mal stať vodcom. Treba rozhodovať rýchlo, bez dlhých diskusií. Nečakať, kým prob­lémy za nás vyrieši niekto iný, a možno dávno po našej smr­ti.“</p>

<p>  „V poriadku,“ povedala Vana a vyzerala nahnevane. „Môžeš byť vodcom ty. Zatiaľ. Ale ak nebudeš robiť správne rozhodnutia, zosadíme ťa. A budem vás viesť ja. Myslím, že som rovnako rýchla a presná ako ty. Ale...“</p>

<p>  „Dobre uvažuješ, Vana,“ pochválil ju Sloosh. „Takže pôj­deme cez hory. A uvidíme, čo uvidíme.“</p>

<p>  „Dobre,“ súhlasil Deyv, „ale Juma pošleme cez rúru. Prá­ve teraz sa nám hodí jeho skvelý čuch.“</p>

<p>  „Ach,“ zvolal Archkerri, „na to som zabudol. V podobných situáciách býva schopnosť psov vysliediť stopu rovnako dobrá alebo aj lepšia ako moja.“</p>

<p>  Jum neochotne vošiel do rúry. Ostatní sa pustili hore kop­com.</p>

<p>  Cesta im trvala dva a pol dňa. Deyv si robil starosti o psa. Čo ak zablúdi a nenájde cestu von? Mohlo by sa to stať, ak by Yawtl prešiel cez nejakú vodu a Jum by stratil jeho stopu. Okrem toho, v rúre mohli byť nejaké šelmy, ktoré by si s Jumom ľahko poradili.</p>

<p>  Prešli cez vrchol hory a pod nimi sa rozliehalo širokánske údolie. Celé bolo pokryté lesom okrem stredu, kadiaľ prete­kala rieka. Na ľavej strane údolia sa týčilo niečo obrovské, lesklé a zelené. Ale z diaľky nevedeli určiť, čo to je. Voda to obtekala z oboch strán a vytvárala dva vodopády.</p>

<p>Presne oproti nim sa týčilo ešte strmšie pohorie s mnohý­mi štítmi.</p>

<p>  „Ak má tá rúra dva alebo viac východov na tejto strane,“ povedal Sloosh, „sme príliš ďaleko na to, aby sme ich uvideli. Aj keby ich nezakrývala džungľa.“</p>

<p>  Deyv premýšľal, či ešte uvidí Juma. Robil si výčitky, že ho poslal do rúry samého. Povzdychol si a začal zostupovať.</p>

<p>  O necelé dva dni sa dostali k rieke. Bola asi pol míle široká, zelená a pravdepodobne hlboká.</p>

<p>  Archkerri si ju chvíľu prezeral a potom povedal: „Máme šťastie. Tamto vidím Yawtlovu stopu, prešiel tadiaľto.“ Uká­zal na húštinu a obrovské stromy pozdĺž rieky. Aejip sa zrazu stratila, asi šla na lov. Na okolí bolo aj dostatok ovocia, takže tí traja nemali s jedlom starosti. Keď si hľadali vhodné miesto na odpočinok, objavili niečo dôležité. Našli stopy po Yawtlovom táborisku. Prezradili ho triesky, kmeň malého stromu, konáre a liany porozhadzované po okolí. Tu si postavil čln.</p>

<p>  „Použil drevo zo stromu iyvrat,“ skonštatoval Deyv. „Je veľmi ľahké, dobre sa rúbe, čln sa dá z neho vyhĺbiť za pol dňa. A je tu množstvo takých stromov. Aj my si môžeme spra­viť člny.“</p>

<p>  Premeral si Archkerriho mohutnú postavu.</p>

<p>  „Myslíš, že by si dokázal veslovať?“</p>

<p>  „Áno,“ zabzučal Archkerri. „Aj tvoj pes je už tu.“</p>

<p>  „Viem,“ poznamenala Vana. „Práve som stúpila do jeho výkalov.“</p>

<p>  Zišla k vode a umyla si nohy. O chvíľu sa z džungle vyrú­til Jum, veselo vyskakoval na Deyva, vrtel chvostom a oblizo­val ho. Deyv ho schytil do náručia a šťastne ho škrabkal za ušami.</p>

<p>  „Teraz je jasné, že sme mali prejsť cez rúru,“ povedal Slo­osh. „Mohli sme zlodeja prekvapiť, kým si robil čln. Čudu­jem sa, že ho Jum ne...“</p>

<p>  „Pravdepodobne stratil stopu v džungli. Yawtl sa mohol vyšplhať na strom. Okrem toho mal pred nami veľký náskok. Mohol mať dosť času na stavbu i na cestu ďalej, skôr ako sa sem dostal Jum. Aj tak som šťastný, že prežil a nič sa mu ne­stalo.“</p>

<p>  „Oveľa pravdepodobnejšie bude, že sa Jum zdržal lovom,“ dodal Sloosh. „Ale to nie je nijaká hanba.“</p>

<p>  Chytili sa do roboty a vyrúbali dva stromy. Sloosh nemal žiadne zbrane ani nástroje, takže im veľmi nepomohol. Po­zorne však sledoval ľudské pracovné metódy.</p>

<p>  Práve keď Vana a Deyv začali vydlabávať kmene stromov, zjavila sa aj mačka. Zadychčaná a unavená, vliekla v zuboch obrovského vtáka. Kým bol nažive, meral hádam meter osem­desiat. Mal zakrpatené krídla, pretiahnutú hlavu s ostrým, za­hnutým zobákom a na každej nohe tri ostré pazúry. Zrejme ho prekvapila zhora a zabila jednou ranou. Keby ju bol zba­dal skôr, bolo by to bývalo pre Aejip nebezpečné.</p>

<p>  Deyv a Vana vtáka ošklbali, rozkrájali ho na menšie kusy a upiekli. Všetci piati sa dosýta najedli a potom si šli pohľa­dať miesto na odpočinok. Medzitým zvyšky zdochliny prilá­kali hmyz a niekoľko krokodílovitých athaksumov. Pútnici za krovím počuli ich zúrivú zvadu.</p>

<p>  Keď si chvíľu pospali, znova sa vrátili k práci na člnoch. Aejip opäť odišla poľovať. Kým sa vrátila, tentoraz bez koris­ti, dokončili člny a vystrúhali veslá. Sloosh medzitým lovil ryby na udicu, ktorú mu spravil Deyv. Ale nič nechytil.</p>

<p>  Menší čln bol pre Vanu a Aejip. Deyv si dal osobitne zále­žať na veľkom člne; musel byť dosť pevný aj pre Sloosha. Vy­dali sa na cestu popri brehu. Sloosh sedel vzadu, nohy mal skrčené a v rukách velikánske veslo. Deyv bol v strede a pes na prove.</p>

<p>  Krátko pred večerom Sloosh povedal: „Yawtl prešiel na druhý breh. Jeho stopa pokračuje tam.“</p>

<p>  Boli už veľmi unavení, aj keď pravidelne odpočívali pri brehu. Deyv naliehal, aby sa tiež preplavili krížom cez rieku. Podarilo sa im to a spať sa uložili až na druhom brehu. Keď sa zobudili, Deyv šiel loviť ryby, ale Sloosh to tiež chcel skú­siť. Trápila ho jeho nešikovnosť a chcel využiť príležitosť, aby sa to naučil. Deyv vzal aj Juma . Aejip sa vydala na vlastný lov a Vana zbierala na okolí ovocie. Každý našiel, čo hľadal, tak­že sa opäť dosýta najedli. Väčšinu z toho, čo nazbierala Vana, poukladali do košov z tŕstia a uložili do člna. Ovocie ich osviežilo počas krátkych prestávok.</p>

<p>  Zvláštny lesklý zelený objekt na konci údolia sa postupne zväčšoval. Už rozoznávali aj jeho detaily. Bol asi pol míle širo­ký a asi taký istý vysoký. Stál tam, kde sa údolie náhle zužo­valo, a vytváral prírodnú hradbu. Keď však videli jeho po­vrch zbrúsený do plôšok, Sloosh povedal, že to nevzniklo prirodzenou cestou.</p>

<p>  „Či veríte, alebo nie, je to thrismaging.“</p>

<p>  Deyv zavolal na Vanu, ktorá sa plavila popri nich: „Čo je to trishmagingl“</p>

<p>  „Je to vzácny, nezvyčajne krásny, polopriehľadný tvrdý ne­rast. Pravekí ľudia ho veľmi radi brúsili. Aj náš šaman má jeden, i keď celkom malý. Je taký malý, že ho možno nosiť na prste, ak sa vsadí do dreveného prsteňa. Získal ho na výmen­nom trhu. Istý bojovník našiel päť takých kameňov, a každý bol iný. Vyplavili ich z hôr dažde, spolu s ďalšími predmet­mi, ktoré vyrobili pravekí ľudia. Jeden kameň bol vsadený do prsteňa zo žltého kovu. Zdá sa, že pravekí ľudia nosili tieto nádherné brúsené kamene v prsteňoch.</p>

<p>  „Ale čo táto obrovská skala? Aký obor ju nosil v prsteni?“</p>

<p>  Sloosh odpovedal: „Tamtie kamene boli pravdepodobne prírodné. Ale tento... to je práca starovekých ľudí. Hoci ne­viem, na aký účel mal slúžiť. Možno ako priehrada proti vod­ným záplavám. Aj keď o tom pochybujem.“</p>

<p>  Deyv s uznaním hľadel na kolos. Akí mocní museli byť tí pravekí ľudia! A predsa vymreli a zostalo po nich len zopár svedectiev.</p><empty-line /><p>14</p>

<p>Yawtlova stopa sa odklonila od rieky na mieste, kde veľ­kolepá skala spájala dva vodopády. Sledovali ju cez les, kým neprišli k veľmi úzkemu a hlbokému kaňonu. Po jeho zvrás­nenom povrchu sa dostali na iné horské úbočie. Rozprestie­ralo sa pod ním údolie podobné predchádzajúcemu, ale ove­ľa širšie. Väčšinu z neho pokrývalo rozľahlé jazero, ktorého druhý breh bol tak ďaleko, že naň nedovideli. Niekoľko míľ od brehu videli malý ostrov.</p>

<p>  Na pohľad ho tvorili príkre kopce, zoskupené okolo deväťstometrového štítu. Nad ostrovom a okolo neho krúžili, zosadali naň a opäť vzlietali malé čierne mračná.</p>

<p>  „Vtáky,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Z vrcholca štítu sa rinula belavá tekutina. Malý biely ob­jekt sa vzniesol z výbežku ostrova. Hnaný vetrom, stúpal čo­raz vyššie, trblietal sa, až napokon zamieril na druhý koniec údolia, kde sa stratil medzi dvoma horskými štítmi.</p>

<p>  Neďaleko nich ležal na zemi čerstvo odťatý kmeň stromu iyvrat, oblámané konáre a triesky.</p>

<p>  „Mieril na tamten ostrov,“ povedal Sloosh, „či sa tam do­stal, alebo nie, to neviem. Isté však je, že je blízko svojho cieľa.“</p>

<p>  Slooshovu neistotu spôsobili obrovské ryby, ktoré sa z času na čas vynárali na hladinu. Boli dosť veľké na to, aby bez prob­lémov prehltli čln s dvadsiatimi bojovníkmi.</p>

<p>  „Mali by sme jazero obísť a na druhej strane znova sledo­vať jeho stopu,“ navrhol Deyv. „Ale tým získa priveľký ná­skok.“</p>

<p>  „Tam jeho stopu nenájdeme,“ namietol Archkerri. „Ten prefíkanec si asi zaumienil dostať sa na palubu mladého tharakorma.“</p>

<p>  Deyv a Vana sa ho spýtali, ako to myslí.</p>

<p>  „Ten ostrov je pravdepodobne hniezdiskom tharakormov. Hoci slovo ,hniezdisko' nie je celkom správne, lebo tharakormy nie sú vtáky. Pamätáte sa, čo som vám hovoril o okom neviditeľných malých tvoroch, nazývaných baktérie a víru­sy? Tie biele prúdy, vytekajúce z vrcholca štítu, sú vlastne ví­rusy, ktoré sa neprestajne množia. Masa v priehlbine vrchol­ca hory láka vtáky, ktoré vidíte krúžiť okolo štítu. Priťahuje ich silná omamná vôňa v molekulárnych oblakoch.</p>

<p>  Ako iste viete, ja nemám čuch ako vy ľudia. Tento zmysel vás oproti mne zvýhodňuje, hoci ostatné zmysly a moja vyš­šia inteligencia mi ho nahrádza. No nech je, ako chce, môže­me skúmať tie molekulárne masy, ktoré ovplyvňujú správa­nie vtákov. Tie potom zobú bublajúcu, vriacu masu vírusov, a krátko nato umierajú. Ďalšie tisíce robia to isté, hoci vidia svojich druhov umierať. Mŕtve vtáky slúžia vírusom ako po­trava, ktorá im umožňuje ďalej sa rozmnožovať. A potom sa prúdom valia dolu úbočím.</p>

<p>  „Ja však necítim nič nezvyčajné,“ povedala Vana.</p>

<p>  „To preto, lebo vietor fúka opačným smerom. No keď sa dostaneme bližšie, ak sa nám to podarí a nezmetie nás do vody obrovská ryba, potom to budeš cítiť aj ty.“</p>

<p>  „A bude nás tá vôňa priťahovať rovnako ako vtáky?“ opý­tal sa Deyv.</p>

<p>  „Nie. V skutočnosti je ten pach ľuďom veľmi nepríjemný.“</p>

<p>  „Kam sa rinie celá tá masa?“ vyzvedal ďalej Deyv.</p>

<p>  „Na výbežky ostrova, kde sa zhromažďuje a potom tuhne v nepravidelných útvaroch. Tie sa potom formujú a vytvoria nový tharakorm. To sú tie útvary, ktoré si dokážu vyprodu­kovať pohonný plyn z mäsa zdochlín a rastlín a potom plach­tia vo vetre. Objekt, ktorý ste videli pred chvíľou vo vzdu­chu, bol jedným z nich. Aha, pozrite! Tam je ďalší!“</p>

<p>  Sloosh na chvíľu stíchol a zahľadel sa na biely objekt. Po­tom vyhlásil:</p>

<p>  „Na palube je Yawtl, vidím jeho tenkú červenkastú stopu.“</p>

<p>  Deyv bol zúfalý. Aj keby sa im podarilo dostať sa na palu­bu ďalšieho tharakorma a vzlietnuť, nepodarí sa im sledovať zlodejovu stopu. Môže sa otočiť vietor a Yawtlov tharakorm poletí iným smerom. Ocitli sa v beznádejnej situácii.</p>

<p>  Vana bola bledá, vyzerala strhane, ale povedala: „Dajme sa do práce.“</p>

<p>  Pustili sa do práce a do večera boli takmer hotoví. Tento­raz si postavili jeden veľký čln.</p>

<p>  Keď sa zobudili, zbadali kŕdeľ vtákov, letiacich k ostrovu.</p>

<p>  „Ďalšia potrava,“ poznamenal Sloosh.</p>

<p>  „Myslím si, že takto bude okolie čoskoro bez vtákov,“ roz­mýšľal nahlas Deyv.</p>

<p>  „Vôňa je prenikavá a vtáky ju zacítia aj na stovky míľ. Ale niekedy je tu málo vtákov, a vtedy sú vírusy nečinné. Ne­uvoľňujú omamnú vôňu dlhší čas a vtáky sa zatiaľ rozmno­žujú a prosperujú. A na dôvažok, nie všetky vtáky tá vôňa priťahuje. Z niektorých druhov sa dajú zlákať zvyčajne len samčeky. V prírode platí veľmi komplikovaná rovnováha, dúfam, že sa raz dostanem k jej štúdiu. Zatiaľ by sme mali spustiť náš čln na vodu, nemyslíte?“</p>

<p>  Dlhší čas veslovali proti vetru pozdĺž brehu. Potom sa vy­dali krížom cez jazero na opačný breh. Rátali s tým, že ich prúd zanesie oblúkom späť priamo na ostrov. Yawtl to podľa Sloosha urobil tak isto. Jeho stopa viedla pozdĺž brehu, kde sa otočil on, otočili sa aj oni.</p>

<p>Napriek ich obavám, nijaká ryba ich nenapadla. Stali sa však svedkami útoku jednej z rýb na menšiu, no ešte stále dosť veľkú, aby prehltla ich čln. Vynorila sa v ich blízkosti a jej oko, veľké ako Deyvova hlava, sa na nich chladne uprelo. Keď sa opäť ponárala, vlny ľahko rozhojdali čln.</p>

<p>  Blížili sa k ostrovu a vreskot vtákov bol čoraz prenikavejší. Neskôr zacítili aj prenikavý zápach. Deyvovi bolo na vraca­nie. Vana mala podobné pocity. Ani zvieratá sa necítili dobre. Jum zavýjal a Aejip hlasno vrčala.</p>

<p>  Vtom sa ozval Archkerri: „Podľa vašich reakcií usudzu­jem, že niekedy je lepšie nemať vyvinutý čuch. Aj keď všetko má svoje výhody aj nevýhody.“</p>

<p>  Časť bielej masy z vrcholca hory stekala priamo do jazera. Skalnaté pláže sa hemžili vtákmi, ktoré sa potápali, poháňa­né túžbou po drahocennej tekutine. Pobrežná voda priam vre­la, ako v nej bojovali s rybami i medzi sebou o horúci biely koktail.</p>

<p>  Skupinka vytiahla čln na breh a predierala sa cez škrieka­júce, krákajúce a jačiace kŕdle. Pratali sa im z cesty, ale hneď ako prešli, trma-vrma pokračovala. Okolo ležali stovky zdochlín, no zväčša ich zakrývali živé vtáky, čo z nich driapali mäso. Sem-tam sa niektorý jedák zakolísal, zatrepal krídla­mi a prevrátil oči.</p>

<p>  Zápach hnijúceho mäsa bol neznesiteľný, ale smrad víru­sového parfumu ešte horší. Všade naokolo lietalo perie, nie­kedy aj trus. Deyv a Vana boli zdesení, keď si pomysleli, že by sa mohli nakaziť.</p>

<p>  Sloosh sa ich snažil upokojiť: „Ak dobre viem, tieto vírusy sú pre človeka neškodné. Samozrejme, môžem sa mýliť.“</p>

<p>  „Ďakujeme za útechu,“ povedal Deyv.</p>

<p>  Nakoniec došli k horám. Chvíľu sa tam ponevierali, kým našli hlbokú kaluž s tvoriacim sa tharakormom. Bol to úžas­ný pohľad. Najprv sa z obrovského množstva vírusov vytvo­ril jeho kýl, trup a rad radom všetko ostatné.</p>

<p>  „Myslím, že v procese výstavby tharakormu vírusy odu­mierajú,“ povedal Sloosh. „Je úžasné sledovať tento organi­zovaný proces takmer neživých jednotiek bez rozumu a ner­vov. Napriek tomu verím, že sa niekde hlboko v trupe skrýva čosi ako myseľ. Aj kábliky podobné nervom. Samozrejme, mozog, ak sa to tak dá nazvať, je neuvedomený. Keď je tharakorm, plachtitvor, hotový, je pripravený prijať svojich symbiontov - khratiklov.“</p>

<p>  Deyv sa nervózne poobzeral: „Kde sú?“</p>

<p>  „Neboj sa, ešte neprišiel vhodný čas.“</p>

<p>  Väčšina kaluží obsahovala ešte nesformovanú, lepkavo vy­zerajúcu tekutinu, v ktorej ležalo množstvo vtákov, mŕtvych aj živých. Niektoré už boli dopoly sformované, aspoň čo sa týka trupovej časti. V ostatných kalužiach videli takmer hoto­vé tharakormy, ktoré už nesmrdeli. Ale pri úpätí hory ich ovalil taký silný zápach, až im vohnal slzy do očí. Tam našli, čo hľadali.</p>

<p>  Na dne hlbokej a širokej jamy sa vypínal nový tharakorm, podopretý piliermi z tvrdého materiálu. Tie, ako im Sloosh vysvetlil, sa oddelia od jeho trupu, keď bude pripravený vzlietnuť. Predok trupu mal tvar lode, ale jeho zadná časť sa rozširovala do štvorca.</p>

<p>  „To aby sa mal vietor do čoho zaprieť,“ vysvetlil im Slo­osh.</p>

<p>  Deyv odhadoval, že táto vzducholoď mohla byť približne tridsaťpäť metrov dlhá, deväť metrov vysoká, ale bez stožia­rov, a dvanásť metrov široká - nerátajúc šírku chvosta. Sto­žiare, alebo čosi podobné, mali zo tri metre. Na každom boku, v pravom uhle, sa vypínali asi pätnásťmetrové tenké sťažne. Plachty na nich boli také jemné a tenké, až prepúšťali svetlo. Celá loď pozostávala z veľmi tenkého polopriehľadného ma­teriálu.</p>

<p>  Deyv pristúpil bližšie, aby mu vtáky nezacláňali. Na sťažňoch uvidel okrúhle vydutiny. Sloosh mu vysvetlil, že slúžia na vyťahovanie a spúšťanie plachiet, taktiež umožňujú sťažňom určitý výkyv.</p>

<p>  „Dokáže sa pohybovať aj proti vetru, ak nie je silnejší ako vánok.“</p>

<p>  „Ako je to možné,“ začudoval sa Deyv, „nemusí mať odol­nosť trupu tak ako vodný čln?“</p>

<p>  „Vytvára magnetické pole, ktoré pôsobí proti prúdeniu Zeme alebo spolu s ním. Ale to si vyžaduje veľa energie, tak­že predpokladám, že väčšinou letí tharakorm tam, kam ho zanesie vietor. Má však senzory, ktoré merajú aj silu vetra, aj smerovanie zemského prúdenia. Nazdávam sa, že v minulosti museli tharakormy čeliť silnejším vetrom. Dnes už má Zem slabé magnetické pole, má málo energie.“</p>

<p>  Po bokoch objektu sa nachádzali okrúhle otvory. Deyv ne­videl tie naspodku, ale vedel, že by tam mali byť.</p>

<p>  Z vrcholu kopca zazrel ďalšie tri otvory na palube.</p>

<p>  „Pozrite,“ zvolal Sloosh. „Vtáky miznú v jeho trupe. Priťa­huje ich ešte silnejšia a omamnejšia vôňa ako tá z bielej teku­tiny.“</p>

<p>  Bola to pravda. Vtáctvo sa ruvalo o vstup do otvorov.</p>

<p>  „Budú uväznené a zahynú v podpalubí. Tharakorm potom použije ich telá na vytvorenie pohonného plynu.“</p>

<p>  Počkali do večera. Sloosh navrhol, aby sa dohodli, kto bude strážiť.</p>

<p>  „Sledujte, ako tam zosadá čoraz viac vtákov. Ale onedlho sa mu budú vyhýbať. Potom zacítite inú vôňu - tá ich odpla­ší. Len čo sa to stane, musí strážca zobudiť ostatných. Ja vôňu necítim, ale ak by som mal stráž ja, skôr zbadám vtáky odlie­tať.“</p>

<p>  Deyv sa nespýtal, prečo je to tak. Domyslel si, že tharakorm sa takto zbavuje prebytočných vtákov, aby mohol vzliet­nuť. Inak by mu tá ťarcha nedovolila odlepiť sa od zeme.</p>

<p>  Keď sa všetci zobudili, zistili, že čas odletu ešte nenastal. Sedeli pod horúcim jasným nebom alebo sa trochu prechá­dzali. Zjedli ovocie a bobule, ktoré si vzali so sebou. Jum a Aejip zhltli zopár mŕtvych vtákov. Keď boli smädní, zbehli na breh jazera, kde sa dala nájsť aj trocha čistejšia voda.</p>

<p>  „Ako sa dostaneme k potrave a k vode, keď budeme na palube?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Budeme hladovať, kým to znesieme,“ bez váhania odve­til Archkerri. „Potom prederavíme plynové nádrže. Thara­korm začne klesať, a keď pristane, opustíme ho. Tak to, pod­ľa mňa, urobí aj Yawtl.“</p>

<p>  Hladní išli spať. Vana strážila. Deyv mal pocit, že ho zo­budila, len čo zatvoril oči. Potriasla ho za plece. Vo vzduchu sa vznášala ťažká vôňa.</p>

<p>  „Už je to tu. Vtáky sú preč.“</p>

<p>  Vstal. Aj ostatní sa už zobudili. Dúfal, že aj Archkerri. Spá­va totiž postojačky.</p>

<p>  „Už je načase,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Zišli na breh jazera a cez lepkavé bahno až k nádrži. Deyv cítil odpor a trochu sa bál. Napriek tomu, čo povedal Sloosh, ba možno práve preto, si nebol istý, či je tá látka pre ľudí naozaj neškodná.</p>

<p>  Blížili sa k tharakormu. Deyv vyskočil na jednu z podpier a vyšplhal sa hore ako opica. Vana ho nasledovala. Potom spustil dolu lano. Sloosh oň priviazal Juma a Deyv ho vytia­hol na palubu. To isté zopakovali s Aejip, ktorá sa pazúrmi nevedela zachytiť o hladký tvrdý materiál.</p>

<p>  Sloosh si pripevnil lano na miesto, kde sa spájali obe torza jeho tela. Predklonil sa tak, že jeho druhé telo sa takmer dotý­kalo zeme. Zachytil sa o tharakorm a všetkými štyrmi labami aj oboma rukami si pomáhal hore. Deyv a Vana ťahali druhý koniec lana, aby mu to - pri jeho hmotnosti - aspoň trochu uľahčili. Stálo to veľa námahy a potu, ale napokon sa im podarilo dostať rastlinného muža na palubu.</p>

<p>  Vstal a povedal: „Teraz zistíme, či nie sme spolu priťažkí, aj keď o tom pochybujem, lebo kŕdeľ khratiklov je určite ťažší ako my všetci.“</p>

<p>  Deyv, Vana a mačka sa išli pozrieť do podpalubia. Na­miesto rebríkov tam viedla akási zarastená plošina so zvlne­ným povrchom. Stálym pasažierom s ich veľkými pazúrmi vyhovovala, mohli sa o ňu zachytiť a zostúpiť dolu. Aj Vane, Deyvovi a mačke sa to podarilo. No Archkerri a Jum by s tým mohli mať ťažkosti.</p>

<p>  Boli tam štyri podlažia a ani vysoký Deyv sa nemusel zohýnať. Tharakorm mal množstvo miestností a chodieb, ale väč­šina z nich bola neprístupná. Priestor za stenami ukrýval podľa Sloosha nádrže s palivom, orgány na jeho výrobu, cen­trálny nervový systém alebo niečo podobné, a možno aj priestor na neznáme „zariadenie“ a balast.</p>

<p>  Vnútri bolo dosť vidno. Svetlo sa sem dostávalo otvormi po bokoch a naspodku, prenikalo vchodom do podpalubia, ale aj tenkými stenami. Iba v najzastrčenejších miestnostiach bola taká tma, že by sa z nich ľudia nevedeli dostať von. Ale khratikly majú oči ako mačka, takže by s tým nemali mať ťažkosti.</p>

<p>  Vrátili sa hore a Deyv s Vanou porozprávali Slooshovi, čo videli.</p>

<p>  „Je taký ako ostatné. Preskúmal som jeden mŕtvy, aby som bol presný, nefunkčný.“</p>

<p>  Čakali na odlet. Vana a Deyv boli čoraz nervóznejší. Zve­čerievalo sa, keď tharakorm konečne vzlietol. Stúpal tak po­maličky, že keby mali zatvorené oči a podpory z brvien by pri páde nevydali slabý zvuk, ani by si to nevšimli.</p>

<p>  Deyv sa zľakol. Mal pocit, že sa s ním deje niečo neskutoč­né, niečo, čo ešte nikdy nezažil a čo sa nemalo nikdy stať. Ale stalo sa. Vtáky i ostrov sa pomaly vzďaľovali. Práve sa vzná­šali nad jazerom. Čudné bolo, že necítil vietor.</p>

<p>  „Je to preto, že sa pohybujeme rovnakou rýchlosťou ako vietor,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Prechádzal sa po palube, takže sa aj Deyv osmelil vstať. Hádam sa tharakorm nenakloní, ak pôjde na jeho druhý koniec.</p>

<p>  Zvieratá vyzerali pokojne. Deyv sa trochu hanbil za svoje vydesené správanie, no Vanina bledá tvár a priškrtený hlas naznačovali, že je na tom podobne.</p>

<p>  Omamná vôňa sa pomaly vytrácala.</p>

<p>  „Čoskoro môžeme mať veľké problémy,“ upozornil ich Slo­osh.</p>

<p>  Odhadoval, že sú asi tisícpäťsto metrov nad zemou. Asi tristo metrov pred nimi sa črtala nebezpečná prekážka. Deyv sa obával, že tharakorm sa priveľmi priblíži k stene pohoria.</p>

<p>  „Ja by som sa toho neobával,“ ozval sa Sloosh. „Tie dva, čo sme videli stúpať, sa tiež približovali k výbežku tohto poho­ria. Určite nie bezdôvodne. A práve ten dôvod je pre nás ne­bezpečný.“</p>

<p>  Stromy pozdĺž výbežku sa hemžili khratiklami. Ich piskot a vrešťanie Deyv počul, skôr ako ich uvidel. Tharakorm sa vznášal čoraz bližšie. Deyv zbadal ich hnedasté siluety, bez­ohľadne sa tlačili pozdĺž celého okraja výbežku. Teraz pocho­pil, o čom hovoril Sloosh. Nebezpečné potvory tam čakali na tharakorm. Chystal sa veľký boj a posádkou sa stanú len tí najrýchlejší. Ak sa to dá nazvať posádkou, keďže ich jedinou úlohou je zabezpečiť materiál na tvorbu plynového pohonu. Na výmenu im tharakorm poskytoval skvelú šancu nakŕmiť sa. Mohli pozorovať potenciálne obete z výšky a nečakane ich prepadnúť. Územie lovu sa neustále menilo, takže sa nemu­seli obávať nedostatku potravy.</p>

<p>  „Yawtlova stopa vedie týmto smerom,“ zdôraznil Archkerri. „Pravdepodobne sa dostal až sem, ale nemal mu kto pomôcť. Vidím aj stopy khratiklov. Možno ho premohli. Uvidíme, čo sa dá robiť.“</p>

<p>  Skôr než sa tharakorm dostal k výbežku, z korún stromov sa spustili khratikly. Trepotali krídlami a smerovali k jazeru. Tesne nad hladinou sa celý kŕdeľ otočil a vracal späť.</p>

<p>  Deyv ich napočítal asi päťdesiat.</p>

<p>  Prileteli a obkľúčili ich. Ale nezaútočili. Len okolo nich po­letovali v čoraz užšom kruhu. Už rozoznával ich potkanie tvá­re, žlté rezáky, ruky podobné ľudským, kožené krídla a žlté oči. Ich krik doliehal až k jeho ušiam a po chvíli mu tá intonácia a rytmus pripomínali ľudskú reč.</p>

<p>  Či už používali na dorozumievanie jazyk, alebo iný sys­tém signálov, neznelo to priateľsky ani nepriateľsky. Vyzera­li skôr zmätene.</p>

<p>  Vzducholoď prešla ponad pohorie a onedlho sa ocitli nad šírou rovinou. V diaľke bolo vidieť ďalšie štíty, ale nie až také vysoké. Teraz znelo volanie khratiklov veľmi žalostne. Neču­do, jeden z nich, pravdepodobne vodca, sa otočil k výbežku pohoria - ostatní ho nasledovali.</p>

<p>  „Ó, Tirsh, čo sa stalo?“ spýtala sa Vana. Uľavilo sa jej, ale bola ohromená, takisto ako Deyv: „Neviem,“ odpovedal.</p>

<p>  „Je to pre mňa záhada,“ priznal sa Sloosh. „Ale nemôžete ma obviniť z toho, že som nevedel, čo by sa mohlo prihodiť. Môj kryštál mi nikdy nič podobné neukázal. A zjavne ani kryš­tály mojich predkov a súčasníkov. Myslím však, že viem, pre­čo sme my a Yawtl vyviazli živí.“</p>

<p>  Sloosh zavrel oči a nadlho sa odmlčal. Nakoniec to Deyv nevydržal:   „Prečo?“ spýtal sa namrzene.</p>

<p>  Archkerri otvoril svoje zelené oči: „Toto je začiatok vý­znamnej bádateľskej cesty. Áno. Pre khratiklov to bola úplne nová skúsenosť. Vyzerajú celkom inteligentní, aj keď nie sú schopní uvažovania, a teda sebauvedomovania. Hoci je mož­né, že existujú tvory s inteligenciou, ktorá sa vyrovná mojej, napriek tomu, že im chýba schopnosť sebauvedomovania.“</p>

<p>  Sloosh opäť privrel oči.</p>

<p>  Po chvíli Deyv zvolal: „Sloosh! Kde si?“</p>

<p>  „Som tu, ako vždy. Bol som tu, aj keď si ma minule oslovil. Ach! Už viem, čo máš na mysli. Títo symbionti tharakormov, aj keď majú určitú inteligenciu, sa riadia predovšetkým in­štinktom. Geneticky naprogramovaní, očakávajú, že plachtitvor bude prázdny. Takže, keď naďabili na tharakorm, kde už bol Yawtl, a potom na ďalšom zasa my, bola to pre nich celkom nová situácia. Nedokázali sa s ňou vyrovnať. Namiesto toho, aby nás napadli, čo by boli urobili, keby boli rozmýšľa­li, odmietli situáciu, ktorá sa vymykala ich skúsenosti. Vrátili sa na pohorie a pokúsia sa nalodiť na ďalší tharakorm.</p>

<p>  Určite sme ich poriadne rozrušili. Čo sa stane s tými, ktorí sa vrátia? Budú mať prednostné právo na výhodné miesto ale­bo si ho budú musieť znovu vybojovať? Majú nejaký vnútor­ný poriadok, ktorý určuje poradie? Alebo je jediným obme­dzením vek khratikla? Alebo...?“</p>

<p>  Niekedy Deyv považoval Slooshovo hĺbanie za veľmi za­ujímavé. Práve teraz ho však zaujímalo, ako prežijú.</p>

<p>  Všetci už boli hladní a čoskoro budú aj smädní.</p><empty-line /><p>15</p>

<p>Bez potravy na výrobu pohonného plynu tharakorm čochvíľa klesne na zem. Aspoň Sloosh bol o tom presvedče­ný. No aj keď sa pohonná látka míňala, nemíňala sa dosť rých­lo na to, aby pristáli, skôr než všetci pomrú od hladu. Pokúsi­li sa sekerkami vysekať dieru do jednej steny. Hoci bola tenšia ako Vanin necht, bola veľmi tvrdá. Oslabeným hladom a smä­dom im to trvalo celý deň. Nakoniec stenu prerazili, ale od námahy ešte viac vyhladli a vysmädli. Večer už boli celkom vyčerpaní.</p>

<p>  Začal fúkať silný vietor, ktorý ich zaniesol najmenej o sto míľ ďalej. Vzápätí Archkerri stratil Yawtlovu stopu.</p>

<p>  „Teraz ho už možno nikdy nenájdeme,“ povedal. „Je sám. Pravdepodobne sa mu nepodarí urobiť dieru do steny tharakormu, a keby aj, bude mu to trvať oveľa dlhšie ako nám. A preto jeho tharakorm poletí oveľa rýchlejšie ako náš. Určite iným smerom, veď vietor ho mohol odviať z trasy ešte pred touto víchricou.“</p>

<p>  „V tejto chvíli,“ zachrípnuto poznamenala Vana, „sa chcem iba napiť. A potom trochu najesť.“</p>

<p>  Nakoniec plachtitvor pristál na vrcholkoch stromov pria­mo v džungli. Pri prudkom náraze sa naklonil a posádka sa skotúľala z paluby do korún stromov. Odľahčený sa opäť vzniesol na oblohu.</p>

<p>  Deyv, ako posledný z pasažierov, ho videl stúpať, keď pa­dal pomedzi lístie. Jačal a snažil sa o niečo zachytiť. Rukami zdrapil lianu, ale tá povolila a padal hlbšie. Omráčil ho ko­nár, ďalší pod ním praskol, a napokon chrbtom pristál na hru­bej vetve poniže. Celkom mu vyrazilo dych. Zrazu nevedel, kde je. Ale keď sa spamätal, cítil, že je v bezpečí.</p>

<p>  Akoby zázrakom, nikto z nich sa vážne nezranil. Sloosh, ako najťažší, padol najhlbšie. Spleť lián ho však včas zachyti­la. Jum dopadol rovno na rastlinného muža. Vana sa zachyti­la konca konára, ktorý sa pod ňou povážlivo prehol. Podarilo sa jej však vyšplhať na jeho hrubšiu časť. Aejip visela na kme­ni, do ktorého hlboko zaryla svoje pazúry.</p>

<p>  Trvalo dlho, kým Deyv dostal Archkerriho a psa k sebe na veľký konár. S Jumom to nebolo také zložité - Sloosh ho pri­viazal na druhý koniec lana a Deyv ťahal. No keď sa spustil rastlinný muž, hrozilo, že sa povraz roztrhne. Našťastie, pev­ne držal.</p>

<p>  Ešte dlho oddychovali a jedli ovocie, ktoré si natrhali na okolitých konároch. Keď sa Deyv nasýtil a zahasil smäd, na chvíľu zaspal. Hneď ako sa zobudil, začali s Vanou pracovať na tom, aby dostali Sloosha a Juma na zem. Dole našli mačku, ako si pochutnáva na zapáchajúcej zdochline obrovského hlodavca. Deyv naliehal, aby sa rozdelila so psom. Protestne zamraučala, ale nakoniec poslúchla.</p>

<p>  Za dva dni sa im modriny, škrabance a podliatiny ako-tak zahojili. Z džungle vyšli na širokú planinu zarastenú rôzny­mi trávami, ani jedna z nich nebola vyššia ako meter. Pásli sa tu stáda bylinožravcov, ale nechýbali ani dravce, vtáky či lie­tajúce cicavce a, samozrejme, ani všadeprítomný hmyz. V polovici pláne narazili na zvláštny objekt: podopierali ho dva menšie stromy. Podľa valcovitej formy a kužeľa na jednom konci Deyv usúdil, že by to mohol byť Dom predkov. Bol dlhý tristo metrov, v priemere mal zo desať metrov a postavili ho z tvrdého zelenkavého materiálu. No nemal okná a vchod bol iba jeden. Usúdil, že to asi nebude dom. Veď kto mohol do neho kedysi vchádzať, kým ešte vzpriamene stál? V takom prí­pade by totiž boli dvere vo výške pätnásť metrov nad zemou!</p>

<p>  „Veľmi čudné,“ poznamenal Sloosh. „S niečím takým som sa na svojej púti ešte nestretol.“</p>

<p>  Okrúhle dvere nemali kľučku, ale keď Deyv zatlačil doš­tičku vedľa nich, začali sa otáčať smerom dnu. On aj Vana odskočili pripravení ujsť, keby z nich vykuklo niečo podozri­vé. Ale keď sa dvere zastavili, zbadali takmer prázdnu miest­nosť. Bolo tu len pár kúskov nábytku.</p>

<p>  „Ehm!“ zabzučal Sloosh.</p>

<p>  Jum zavrčal. Deyv si všimol, že sa pozerá smerom, odkiaľ prišli.</p>

<p>  „Och, ach!“ zvolal. „Sme v kaši. Možno.“</p>

<p>  Aj ostatní sa obzreli. Približovala sa k nim svorka odpudi­vých tvorov, väčších od Juma. Hlavy mali podobné psím, ale tesáky, ktoré im prečnievali cez spodnú čeľusť, mali oveľa dlh­šie ako Jum. Bežali prikrčené, so stiahnutým zadkom, ich naje­ženú sivú srsť pokrývali čierne krížiky. Vydávali zvláštne ostré zvuky, napoly vrčanie, napoly chichot.</p>

<p>Keď boli asi na tridsať metrov, zastavili a vyzerali, akoby sa radili. V strede hlúčika stál najväčší a najškaredší z nich. Zdalo sa, že tie ohavné zvuky adresujú práve jemu. Silný vie­tor dovial ich zápach až k Deyvovej skupine. Bolo to ako zhnité mäso, skunk a cesnak dokopy.</p>

<p>  „Vôbec sa mi to nepáči. Myslíš, že sa rozprávajú?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  „Pochybujem,“ odvetil Sloosh. „Čelá nemajú dosť vysoké na taký druh inteligencie. Je to iba spôsob ich správania. To však neznamená, že nie sú nebezpeční.“</p>

<p>  Rastlinný muž podišiel k dverám a obzeral si miestnosť.</p>

<p>  „Steny sú tu ešte tenšie ako steny tharakormu, ale sú ne­priehľadné. Nábytok je pravdepodobne prilepený k podla­he, no možno je to iba formovateľný materiál, zaliaty do dlážky.“</p>

<p>  Zohol kolená a zarovnal horné torzo s povrchom. Vopchal svoje obrovské ruky pod valec, tam, kde sa dotýkal zeme. Deyv znehybnel a zalapal po dychu, keď sa gigantický objekt zod­vihol nad Slooshovu hlavu.</p>

<p>  „Niet sa čo čudovať,“ povedal Sloosh. „Poď sem, ľahko to zvládneš aj ty.“</p>

<p>  So strachom, ale navonok smelo, Deyv položil ruky tam, kde ich mal Sloosh. Ten náhle ustúpil a nechal celý valec na mladíka. Deyv vykríkol, očakával, že valec spadne. Nestalo sa tak; akurát mal trochu problém oprieť ho späť. Nevážil viac ako štyridsať kíl. Položil ho a spýtavo sa pozrel na Sloosha: „Čo je to? To nie je dom.“</p>

<p>  „Určite nie taký, na aké si zvyknutý.“ Sloosh znovu poze­ral na tie ohavy. „Už sa na nás pripravujú. Myslím, že by sme mali hľadať útočisko vnútri.“</p>

<p>  Medzičasom útočníci utvorili rad na čele s vodcom. No na­miesto okamžitého útoku, ktorý očakával Deyv, sa roztiahli aj do bokov a pokúšali sa ich obkľúčiť. Chceli zrejme zaútočiť z viacerých strán naraz.</p>

<p>  Sloosh im bzučaním naznačil, aby išli na jeden koniec val­ca, a on šiel na druhý. Poslúchli ho, aj keď nevedeli, čo má za lubom. Sloosh sa postavil pod kužeľovitý hrot a zajačal: „Hej, vy dvaja! Zodvihnite ho a poďte smerom ku mne!“</p>

<p>  Nebolo by to také ťažké, keby ho vietor tak silno netlačil o stromy. Museli ho zodvihnúť a zároveň posúvať. Stena val­ca bola ako obrovská plachta.</p>

<p>  Aj keď boli zaneprázdnení, Deyv nezabúdal na sivé krížikované obludy. Videl, že zastali. Ich vreskot znel rozpačito. Vodca podišiel bližšie k valcu, zastal a hlavu naklonil nabok.</p>

<p>  Keď už bol jeden strom mimo a druhý čiastočne vedľa val­ca, Sloosh povedal: „Položte ho, ale nepúšťajte! Ináč by sa mo­hol jeden z koncov rozkmitať a odkotúľal by sa preč!“</p>

<p>  „Myslím, že viem, o čo mu ide,“ zamrmlal Deyv.</p>

<p>  „O čo?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  Sloosh zabzučal: „Teraz, Deyv! Povedz Jumovi a Aejip, aby vošli!“</p>

<p>  Za iných okolností by sa zvieratá možno zdráhali vojsť do valca, ale zámery tých sivých oblúd vonku boli až priveľmi jasné. Pes s mačkou teda ochotne zmizli v útrobách neznáme­ho objektu.</p>

<p>  „Vana, a teraz ty! Deyv, ešte vydrž!“ komandoval Sloosh.</p>

<p>  Deyv sa usiloval udržať valec a zabrániť, aby sa pod nápo­rom vetra stáčal. Vana sa šikovne vrhla ku dverám.</p>

<p>  „Teraz sa pokús dostať ku vchodu ty, ja pôjdem za tebou! Ak by sa jeden koniec uvoľnil, bež, ako rýchlo len vládzeš, a pokús sa naskočiť!“</p>

<p>  Posúvali sa krok za krokom, synchronizujúc svoje pohy­by. Deyv by nedokázal tlačiť na valec takou silou ako Sloosh, takže sa rastlinný muž snažil prispôsobiť jeho sile. Skôr než boli od seba asi na šesť metrov, valec sa začal stáčať na Slooshovom konci.</p>

<p>  Vodca oblúd rozhodol, že zaútočia. Aj keď pochyboval a váhal, pokiaľ ide o valec, nezniesol pohľad na unikajúcu korisť. Zavyl ako vlk a hnal sa ku vchodu. Celá svorka bežala za ním.</p>

<p>  Deyv naskočil ako prvý, potom sa otočil a pomohol hore aj Slooshovi. Podarilo sa to akurát včas, obluda po ňom práve chňapla. Vtom Vana ovalila beštiu tomahavkom a tá, omrá­čená, padla dolu. Niektorí vodcu rovno preskočili a tlačili sa na dvere, iní sa naňho vrhli a trhali ho na kusy. Dvere sa za­čali otvárať. Sloosh chytro potlačil doštičku.</p>

<p>  To všetko sa odohralo za pár sekúnd. Valec sa stále točil a pomaly sa vzniesol hore. Dvere sa zatvorili. Boli z toho von­ku - vietor nadhadzoval valec krížom cez planinu. Vnútri všetci behali pozdĺž stien, aby nepopadali. Veľmi im to nepo­mohlo, lebo miestnosť bola hranatá a vždy stúpili vedľa: keď sa pokúsili vykročiť na stenu, stala sa na niekoľko sekúnd podlahou, ale vzápätí povalou, potom stenou, opäť podlahou... Boli v úplnej tme a to situáciu ešte zhoršovalo. Deyv padol, prekĺzol cez dvere do vedľajšej miestnosti a omráčený pristál na stene.</p>

<p>  V nasledujúcom momente doňho narazil zavýjajúci Jum. Deyv bol dotlčený, doráňaný a cítil sa oveľa horšie, ako keď vypadol z tharakormu.</p>

<p>  Ich nočná mora sa nakoniec skončila, tak ako všetky nočné mory. Valec s rachotom zastal a jeho pasažieri ostali ležať tam, kde práve dopadli. Nariekali, stonali, skučali a mraučali. Deyv vstal a, tápajúc v tme, hľadal dvere. Ich spodok bol vo výške jeho hrude. Vyšvihol sa a pretiahol sa cez ne do pôvodnej miestnosti - aspoň dúfal, že vedú tam. V tej tme a zmätku bolo všetko možné.</p>

<p>  Hluk ho uistil, že je na správnom mieste. Ohlásil sa ostatným. Všetci boli pri vedomí, ale sťažovali sa na nespočetné zranenia.</p>

<p>  Rukami nahmatal dvere a zatlačil doštičku. Otvorili sa a svetlo zalialo celú miestnosť. Valec tvoril so zemou asi štyridsaťpäťstupňový uhol, nebolo ťažké ho narovnať. Urobili to vlastnou váhou a šťastní vyliezli von.</p>

<p>Valec zastavili stromy na okraji planiny. Sivé krížikované obludy boli ďaleko. Možno už opäť lovili.</p>

<p>  „Niečo sa tu zmenilo, kým sme sa kotúľali,“ povedal Slo­osh. „Stlačil si aj nejakú inú doštičku?“</p>

<p>  Deyv nazrel dnu. Nábytok bol preč.</p>

<p>  Sloosh tam vošiel a o niekoľko minút vyšiel.</p>

<p>  „Tam, kde predtým stál nábytok, zostali prázdne miesta, ibaže podlaha je tam oveľa tenšia ako inde,“ povedal. „Náby­tok sa jednoducho rozplynul. Ale čo to mohlo spôsobiť?“</p>

<p>  Deyv sa priznal, že netuší, čo Sloosh, samozrejme, predpo­kladal. Deyv tú skúšku prežil a jej dôvod ho príliš nezaují­mal. Aj keď bol rovnako zvedavý ako Archkerri, nedokázal ďalej experimentovať.</p>

<p>  Sloosh trval na tom, aby si urobili zopár pochodní z tŕstia, nasiaknutého horľavou miazgou. Keď sa najedli, vybrali sa preskúmať vnútro valca. Bolo to ťažšie, ako sa zdalo, valec bol taký ľahký, že hneď, keď sa pohli hore schodmi, sa začal točiť. Vrátili sa teda von a vyrobili si niekoľko hrubých dre­vených lopát. Potom nahromadili na podlahu hlinu a veľké, ťažké kamene. Nebolo ich na okolí veľa, takže ich museli dosť dlho hľadať.</p>

<p>  Zatiaľ nadišiel večer. Aj keď rastlinný muž protestoval, ulo­žili sa spať. Ktovie, na čo všetko ten valec slúžil, ale na spánok im poslúžil výborne. Dvere nezatvorili úplne, aby sa im neminul kyslík. Zvieratá ostali na stráži tesne za dverami, mohli teda spať s pocitom bezpečia, najmä potom, ako vchod zatarasili ostnatým krovím.</p>

<p>  Keď sa vyspali, vybrali sa na prieskum. Vana a Deyv pochodňami osvetľovali Slooshovi cestu. Bolo to únavné a tro­chu strašidelné. Občas museli vybehnúť von a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Len Sloosh sa nedal ničím vyrušiť.</p>

<p>  Väčšina miestností bola prázdna. Rastlinný muž ich upo­zornil na nevýrazné stenčenia niektorých miest, kde predtým stál, podľa neho, nábytok či iné zariadenie. Prstami skúmal steny a povalu.</p>

<p>  „Toto musia byť rozvodné rúrky. Privedú nás k samotné­mu zdroju energie.“</p>

<p>  Našli ho v centrálnej časti valca. Bola to kocka s veľkosťou hrany asi pätnásť centimetrov. Z jednej jej steny vystupovala dlhá, tenká tyč.</p>

<p>  „Som presvedčený, že ho možno uviesť do pohybu,“ skon­štatoval Sloosh. „Ale ja to skúšať nebudem. Netuším, čo by sa mohlo stať. Chcel by som vedieť, aké palivo ho poháňa. Ešte tu určite nejaké zostalo aj po takom dlhom čase, ináč by sa dvere neboli otvorili.“</p>

<p>  Nakoniec sa dostali do prednej časti valca. Boli tam dve stoličky a na palubnej doske pred nimi ďalšie štvorcové tlači­dlá. Sloosh hodnú chvíľu študoval miestnosť.</p>

<p>  „Musí to byť dopravný prostriedok. Zrejme na lietanie. A dokonca to môže to byť aj vesmírna loď. Tie doštičky by mohli slúžiť na sledovanie rôznych informácií. Ukazujú dráhu letu a ktovie čo ešte.“</p>

<p>  Sloosh si ešte raz dobre poobzeral rozvodné rúrky, nako­niec zastal pri tlačidlách. Vystrel ruku, na okamih zaváhal, nakoniec jedno z nich potlačil.</p>

<p>Ostatní prekvapene odskočili, keď sa stoličky scvrkli a vzá­pätí zmizli aj s tlačidlami.</p>

<p>  „Hmm! Všetko sa rúca!“ povedal Sloosh. „Je možné, že...“</p>

<p>  Prestal bzučať a privrel viečka. Deyv pozrel na Vanu a pre­vrátil oči. Ju práve dusil štipľavý dym z pochodní. Vrátili sa naspäť k zdroju energie.</p>

<p>  Sloosh si skúmavo premeriaval tú malú kocku a napokon povedal: „Poďte, povynášame von všetky skaly.“</p>

<p>  „Prečo?“ nechápal Deyv.</p>

<p>  „Teraz nie je čas na otázky, dôvod vám poviem neskôr. Ak uvažujem správne, bude hneď jasné, prečo ich chcem vyniesť. A nezabudnite pozbierať všetky pochodne a vyčistiť podlahu. Nech tu neostane nič, čo tu nebolo pred tým, než sme prišli.“</p>

<p>  Ešte pred večerom sa im podarilo vyniesť všetky skaly a zahladiť po sebe aj ostatné stopy. Sloosh prikázal Deyvovi a Vane, aby ustúpili, a vošiel do valca. Z nejakého dôvodu Deyv predpokladal, že pôjde na hornú palubu, ku kocke s energiou. Vôbec však netušil, aké má s ňou úmysly. No Sloosh vošiel len tesne za dvere, čosi tam potlačil a vyšiel von - až prirýchlo.</p>

<p>  „Možno by sme mali ustúpiť ešte ďalej,“ povedal.</p>

<p>  Nikto okrem Sloosha netušil, čo sa bude diať ďalej. Dey­vovi sa hlavou prehnalo niekoľko možností, len nie takéto pre­kvapenie.</p>

<p>  Valec sa začal pomaly rúcať a potom vystierať do tvaru plochej elipsy. Pozdĺž jej stredu sa vytvorila trhlina a valec sa len skladal a skladal.</p>

<p>  Proces sa ukončil a z valca ostala iba kocka s trčiacou ten­kou tyčou. Podobala sa tej, ktorú videli vnútri. Lenže táto koc­ka bola trikrát väčšia.</p>

<p>  Aj keď Slooshova tvár nedokázala vyjadriť emócie, jeho radosť bola nepopierateľná.</p>

<p>  Tancoval dookola ako opitý slon, tlieskal a vydával nezro­zumiteľné zvuky. Keď sa upokojil, podišiel ku kocke a povytiahol tyč. Valec sa začal rozkladať a zväčšovať. Chytro rúrku zasunul a valec sa vrátil do pôvodného stavu.</p>

<p>  „Praveké vynálezy boli skvelé,“ tešil sa.</p>

<p>  „Je to skutočne úchvatné a zároveň desivé kúzlo,“ pozna­menal Deyv.   „Ale ako ho využijeme?“</p>

<p>  „Zatiaľ naň aspoň pripevníme popruhy, aby som ho mo­hol niesť na chrbte,“ povedal Sloosh. „V noci v ňom môžeme spávať alebo ho využiť ako útočisko v prípade nebezpečen­stva. Dúfam, že vám to nemusím ďalej vysvetľovať.“</p>

<p>  Deyv sa začervenal. „To všetko dobre viem, iba som uvažoval, či náhodou... teda, ak ten valec lieta, mohli by sme v ňom letieť aj my. A potom by sme Yawtla ľahšie našli.“</p>

<p>  „Dobrý nápad, ale nevhodný. Aspoň nateraz...“</p><empty-line /><p>16</p>

<p>„Tam je,“ zvolal rozrušený Sloosh. „Yawtlova stopa.“</p>

<p>  Deyv si mohol oči vyočiť, ale žiadne stopy nevidel. Roz­prestieralo sa pred ním iba hlboké údolie, cez ktoré sa vinula rieka. Všetci stáli vysoko na úbočí hory. Rastlinný muž nalie­hal, aby sa sem vyšplhali, chcel mať výhľad na šíre okolie. Vyčerpali sa, ale stálo to za to.</p>

<p>  „Zlodej prišiel spoza tamtoho kopca,“ povedal Sloosh a ukázal naľavo. „Potom si zhotovil malú plť alebo čln a do­plával na ňom až tam k tomu miestu.“ Prstom ukázal na kopec, ktorý sa vypínal napravo. „Tam zanechal svoje plavidlo a po­kračoval peši za vrch.“</p>

<p>  Vana vzdychla a zatrpknuto poznamenala: „Dúfam, že bude čoskoro doma. Uvedomujete si, že sme už prešli viac než štyristo míľ?“</p>

<p>  „Presne päťstopäťdesiatšesť,“ opravil ju Sloosh. „Samozrej­me, ak počítame cestu vzduchom i po súši.“</p>

<p>  Deyv sa nespýtal, ako si môže byť taký istý. Hoci Sloosh mal slabý zmysel pre čas, pravdepodobne má vrodený zmy­sel pre odhad vzdialenosti. V skutočnosti mal Deyv o týchto veciach dosť matnú predstavu. Jeden vathakishmikl, teda jed­na míľa, je miera, ktorá závisí nielen od fyzických, ale aj od psychických faktorov. Ak vás pol vathakishmikla unaví rov­nako ako celý, vtedy medzi oboma vzdialenosťami nie je žiad­ny rozdiel.</p>

<p>  Podľa Slooshových odhadov im potrvá približne štyri dni, kým sa dostanú tam, kde Yawtl zanechal svoj čln. To je pri­bližne štyridsať míľ, ak ich nezdrží ťažký terén. V tom prípa­de by to mohlo byť aj päťdesiat míľ - alebo viac.</p>

<p>  Nakoniec prešli šesťdesiat míľ. Zdržali ich Athmauovia.</p>

<p>  Zišli zo svahu k rieke, narýchlo si zhotovili plť s kormid­lom a plavili sa k miestu, kde Yawtlova stopa pokračovala na súši. Jeho stopa ich doviedla k osade neďaleko rieky. Opatr­ne ju obišli a pokračovali v ceste. O dva dni sa dostali k otvo­renému priestranstvu. Zastavil ich podozrivý hluk. Všetci spozorneli. Museli byť opatrnejší.</p>

<p>  Skrytí v džungli pozorovali zaujímavú, ale aj nebezpečnú situáciu. V strede čistiny stál kopec z tmelovej substancie, pri­pomínajúcej včelí med. Bol plný dier. A z nich sa zrazu vyrú­tili hordy príšer, pripravených brániť sa. Vyzerali veľmi zvlášt­ne: boli purpurovo sfarbené, pripomínali mravce, lenže dlhé približne tridsať centimetrov a vysoké asi pätnásť; telo mali pokryté dýchacími trubicami. Boli tam aj troj- až štvormetrové hady a chlpaté dvojnohé cicavce. Tie mali okolo šesťdesiat centimetrov a boli sivo sfarbené, okrem tanierovitých bielych tvárí. Nebezpečne vyzerali najmä ich veľké laby s krátkymi zahnutými, ale určite ostrými pazúrmi. No ich zuby sa ná­padne ponášali na ľudské.</p>

<p>  Čudné tvory bojovali so stovkou ľudských bojovníkov, kto­rí si ústa a nos chránili látkovým filtrom. Vďaka svetlým vla­som a pokožke a tenkým perám vyzerali, akoby patrili k Vaninmu kmeňu. Deyv však usúdil, že sú z troch rôznych kmeňov. Spojili sa, aby boli silnejší. Nebolo ťažké to uhádnuť, keďže časť z nich mala na hlavách čelenky s vtáčím pe­rím, niektorí kožušinové prilby s rohmi a zvyšok vysoké zahrotené klobúky, upletené z tŕstia. Všetci niesli štíty so znakom svojho kmeňa a oháňali sa kopijami, sekerami alebo kyjakmi. V úzadí sa držali bojovníci, ktorí chytali nepriateľov do sietí. Keď sa im to podarilo, odtiahli úlovok na okraj čistiny.</p>

<p>  „Athmauovia,“ povedal Deyv. „Už som o nich počul, ale žijú veľmi ďaleko od môjho kmeňa. Môj starý otec spomínal, ako raz priniesol jedného domov.“</p>

<p>  Zacítil pižmový pach, a to mu len potvrdilo, že sa nemýli: „Toto je podivná vôňa Athmauov. Spravíme lepšie, ak sa po­hneme ďalej.“</p>

<p>  Sloosh bol všetečný ako vždy. „Na čo sú im tie masky?“</p>

<p>  „Athmauovia vylučujú látku, ktorej pach vyvoláva v človeku obrovskú radosť, ale aj nevšímavosť. Preto ich tie kme­ne napadli. Ľudia ich chcú priniesť do svojich osád. Zavrú ich do klietok pre vlastné potešenie. Lenže Athmauovia ne­dokážu žiť v zajatí, a tak veľmi rýchlo zahynú.“</p>

<p>  V sieťach už bolo zo desať zvieratiek a bojovníci ich ne­pretržite strážili. Zaplatili za ne krutú daň - jedovaté hady usmrtili štyroch mužov, uštipnutie antoidov - podobných mravcom - ochromilo šiestich a zabilo troch. A pazúry Athmauov roztrhali piatich bojovníkov.</p>

<p>  „Prečo na nich jednoducho nepočkali na kopci?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  „Keby tak urobili, omámil by ich zápach. Dobre to vedeli, a preto volili otvorený boj. Tak som aspoň počul od starého otca.“</p>

<p>  Bojovníci na zvery nestačili, protivníkov bolo ešte stále šesť­krát viac. Kyjakmi pobili antoidy, oštepmi dobodali hady, ale nebolo ich dosť, aby zastavili chlpatých trpaslíkov. Vysoký bo­jovník v oranžovej suknici krátko, prenikavo zapískal na kostenej píšťalke. V okamihu sa všetci zvrtli a utekali do džungle. Cestou schmatli ulovených Athmauov a odniesli ich preč.</p>

<p>  Dvaja z nich však ešte prenasledovali chlpatého dvojnožca, ktorý bežal priamo k Deyvovej družine.</p>

<p>  „Utekajme!“ zvolal Deyv.</p>

<p>Bolo už neskoro. Skôr než stihli zmiznúť, Athmau vysko­čil z krovia a zrazu bol pri nich. Bojovníci mu boli v pätách. Jeden z nich tak šikovne hodil sekerku, že tupým koncom udrela chlpáča do zátylku. Iba ho omráčila a zložila k Deyvovým nohám.</p>

<p>  Aejip skočila tomu úspešnému vrhačovi na hrdlo. Jum sa zahryzol do nohy druhého bojovníka, ktorý sa práve chystal zabodnúť mu kopiju do chrbta. Ale Vana ho predbehla, rozťala mužovi sekerkou hlavu, a potom aj jeho spoločníkovi. Aejip oboch dorazila.</p>

<p>   Medzitým Deyv omámený klesol na zem s Athmauom v náručí. Kolísal ho, hojdal sa s ním dopredu-dozadu. Vyzeral šťastne a zasnene.</p>

<p>  Vana vykročila k nemu. „Stoj!“ zabzučal Sloosh. „Je pod vplyvom tej vône! Nepribližuj sa k nemu! Nechaj to na mňa!“</p>

<p>  Archkerri chňapol po napoly omráčenom tvorovi. Deyv sa mu v tom snažil zabrániť, ale Sloosh skríkol: „Pusti ho!“</p>

<p>  Zdvihol Athmaua aj s Deyvom, ktorý sa ho držal ako kliešť. Zrazu sa z kríkov vymotal ďalší, zranený bojovník. Aejip ho napadla a vzápätí vrieskal od bolesti.</p>

<p>  Sloosh pustil svoj živý náklad. Potom chytil Deyva za obe ruky a odtrhol ich od seba. Athmau sa odkotúľal, neisto vstal a zamumlal. Sloosh ho pohotovo schmatol a odhodil ho naj­menej na tri metre.</p>

<p>  Vana pomohla Deyvovi na nohy. Usmieval sa, a mala do­jem, že nevníma jej naliehanie, aby bežali. Náreky bojovníka náhle stíchli, mačka mu prehryzla hrdlo.</p>

<p>  Krik mužov z druhej strany krovia naznačoval, že už zisti­li, že čosi nie je v poriadku.</p>

<p>  Vana držala Deyva za ruku a ťahala ho preč. Privolala aj Juma a Aejip. Sloosh sa náhlil tesne za nimi.</p>

<p>  Razili si cestu hustým porastom, až kým krik bojovníkov nezoslabol. Deyv sa začínal spamätávať.</p>

<p>  „Čo sa stalo?“ spýtal sa.</p>

<p>  Vana mu to vysvetlila. Vyzeral zahanbený, ale povedal: „Nedokázal som sa brániť. A navyše to bola úžasná skúse­nosť. Ešte lepšia, ako keď som žul rastlinu thrathyumi.“</p>

<p>  „Spomeň si radšej na to, že ťa mohli chytiť a zabiť,“ napo­menula ho Vana.</p>

<p>  „Ja za to nemôžem,“ odsekol nahnevane.</p>

<p>  Bojovníci ich opäť dobiehali. Sloosh viedol svojich druhov vysokým hustým krovím. Jeho mohutné telo zanechávalo spúšť. Bol veľmi hlučný. No prenasledovatelia jačali tak na­hlas, že ho nemohli začuť. Po dlhej, strastiplnej púti natrafili na nejakú stopu. Možno sa mýlili, ale odtlačky v mäkkej zemi vyzerali ako od obrovských kopýt.</p>

<p>  Práve dorazili k pláni so žltou trávou a sem-tam nejakým stromom. Pustili sa po nej, ale uprostred cesty znova začuli pokriky bojovníkov. Zo dvadsať mužov sa rútilo za nimi s vysoko zdvihnutými kopijami.</p>

<p>  Podľa Sloosha im ostala už iba jediná šanca, ktorú aj vy­užili. Zložil si z chrbta kocku a povytiahol tyč. Kým ich bo­jovníci dohonili, valec už bol celkom rozložený a nesúdená korisť ukrytá v jeho útrobách. Našťastie, vietor nebol dosť silný, aby rozkrútil cylinder s pasažiermi.</p>

<p>  Chvíľu čakali, ale keď nepočuli hluk, Sloosh otvoril dvere. Šiesty zmysel mu našepkával, že to prenasledovatelia vzdali. Nikto nebúchal na steny valca - podľa všetkého tento čudný objekt bojovníkov vydesil a odplašil.</p>

<p>  Sloosh si poobzeral planinu a zahľadel sa na jej druhý ko­niec.</p>

<p>  „Tadiaľ vedie Yawtlova duševná stopa. Nemusíme sa vra­cať nazad.“</p>

<p>  Keď sa Deyv ráno zobudil, celý valec bol zaliaty svetlom. Srdce sa mu divoko rozbúchalo, vyskočil a zakričal: „Sloosh!“</p>

<p>  Vzápätí sa rastlinný muž vynoril z vedľajšej miestnosti. „Našiel som doštičku, ktorá spúšťa mechanizmy zabezpeču­júce osvetlenie.“</p>

<p>  „Odkiaľ to svetlo vychádza?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Z celého povrchu valca. Všimni si, že už nikde nie je tma. Našiel som aj doštičky na osvetlenie jednotlivých miestností. Darí sa mi, napredujem.“</p>

<p>  Deyv bol rád, že už nemusia byť v tme. No na druhej stra­ne ho Archkerriho objavy znepokojovali. Raz náhodou potla­čí nesprávnu doštičku a potom, voľky-nevoľky, poletia k ob­lakom nevedno kam.</p>

<p>  Priesmyk ich doviedol k ďalšiemu údoliu. Bolo ešte širšie ako to predošlé. Sloosh zastal a zadíval sa na vŕšky v údolí.</p>

<p>  „Tam sa stopa končí.“</p>

<p>  Rieka sa skrúcala a stáčala. V strede ju pretínal veľký ostrov. Nad ním viselo vo vzduchu niečo drobné, belostné sa lesknúce.</p>

<p>  „Dúfam, že tu býva, a nie iba odpočíva,“ podotkla Vana.</p>

<p>  Trvalo im dva dni, kým zišli z kopca. Ale odtiaľ to už bolo k rieke blízko. Urobili si plť s kormidlom a dlhým ohreblom ju udržiavali pod kontrolou. Kosoštvorcový ostrov bol vzdia­lený asi míľu. A všade plno athaksumov. Približovali sa až k plti a upierali na pasažierov svoje studené modré oči. Ale nezaútočili. V opačnom prípade by sa ich plavba veľmi rýchlo skončila.</p>

<p>  Objekt nad ostrovom bol zblízka oveľa väčší, no ešte stále nevedeli určiť, čo to je.</p>

<p>  Zdalo sa, že v ostrovnej džungli nie sú nijaké chodníčky. Zrejme tu teda nežijú ľudia.</p>

<p>  Sloosh sa brodil močarinou po stope, ktorú videl iba on sám. Ostatní ho nasledovali s hrôzou v očiach. Naokolo syča­li hady, spúšťali sa z konárov a kameňov do tmavozelenej, klokotajúcej a smradľavej vody. Útočili na nich roje bodavé­ho hmyzu. Žabovité obojživelníky, vážiace najmenej dvadsať kíl, skákali z bahnitého brehu a neznesiteľne škriekali. Poná­rali sa do vody, len aby sa im dostali k nohám.</p>

<p>  Dotyk drapľavého jazyka bol ako šľahnutie. „Je to bolesti­vé, ale určite nie smrteľné,“ upokojoval ich Sloosh. „Inak by ani Yawtl nebol tadiaľto prešiel.“</p>

<p>  Voda bola čoraz hlbšia. Aejip a Jum už plávali. Náhle sa bahnité dno zdvihlo a opäť boli na plytčine. Prechádzali po­pod majestátne stromy, medzi ktorými rástli trsy trávy. Za­stali, aby si doštípané telo natreli bahnom a trochu si oddých­li. Vládlo tu zvláštne ticho, nijaký bzukot, sykot, ryk, škrek. Kmene stromov pokrývala zelenosivá pleseň, smradľavá a hrubá najmenej pol metra.</p>

<p>  Nijaký zvuk. Sloosh si priložil prst k ústam a naznačoval im, aby ostali ticho. O chvíľu sa pohol ďalej. Bola už noc a všetci sa cítili unavení, ale vstali a vliekli sa za ním. Prešli cez les a zakrátko sa ocitli na okraji piesočnatej doliny. Boli tam najmä gigantické tmavomodré balvany a len sem-tam nejaký strom či kríček.</p>

<p>  Nad stredom údolia sa vznášal onen biely objekt. K zemi bol pripútaný hrubým lanom v strede a tenšími po okrajoch, takže nemohol odletieť.</p>

<p>  Deyv prekvapene zhíkol: „Tri spojené tharakormy.“</p>

<p>  Sloosh sa sústredil na skúmanie okolia. Napokon vyhlásil: „Yawtl bol najprv na nich, ale dostal sa na zem bez rebríka.“</p>

<p>  „Čo tým myslíš?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  „Buď zoskočil, alebo ho zhodili.“ A ukázal prstom: „Te­raz je niekde tam, za tým velikánskym balvanom.“</p>

<p>  Zišli na jemný horúci piesok. No neprešli ani desať met­rov, keď Sloosh náhle zastal a zdvihol ruku. Začudovali sa, ale on im len naznačoval, aby boli ticho.</p>

<p>  Piesok sa začal vlniť. Pred nimi sa zjavila malá jama a z nej sa vysunuli dve dlhé chápadla, žlčovitozelené s tenkými žltý­mi pásikmi. Určite skúmali okolie. Sloosh posunkom nazna­čil, aby ostali vzadu. Spravil zopár krokov a zastal. Čakali, či sa chápadlá nevystrčia väčšmi.</p>

<p>  Zrazu z piesku, ani nie tri metre od nich, vyrazila dlhá, zahnutá, ostnatá tyčka, pripomínajúca žihadlo obrovského škorpióna.</p>

<p>  Prekvapene odskočili, ale žihadlo zmizlo pod pieskom tak rýchlo, ako sa zjavilo.</p>

<p>  „To je zvláštne,“ potichu zabzučal Sloosh. „Nemal by tu byť. Je priamo na Yawtlovej stope.“</p>

<p>  „Akože?“ zašepkal Deyv.</p>

<p>  „Vidím stopy mnohých bytostí, s ktorými som sa nikdy predtým nestretol. Sú skryté pod zemou. Myslel som si, že tam striehnu na nevítaných hostí. No Yawtlova stopa sa stáča zboka nabok tak rýchlo, akoby bol vedel, kde sa skrývajú. Nasledoval som ho, aby sme sa aj my vyhli piesočným príšerám. Ale potom som jednu zbadal priamo pod Yawtlovou sto­pou. Videl som aj duševné stopy troch ľudí. Prešli tadiaľto. A zdá sa mi, že odviedli piesočné príšery niekam inam.“</p>

<p>  „Prečo si nám to nepovedal?“ nahnevane sa opýtal Deyv.</p>

<p>  „Chcel som, ale nebolo to nutné, kým sme boli v bezpečí.“</p>

<p>  Sloosh uprel pohľad na trojitý tharakorm. „Dúfajme, že ich vnímanie dňa a noci sa zhoduje s naším a že nemajú postave­nú stráž. Ináč by nás spozorovali. Tak či tak, budeme pokra­čovať v ceste. Nič iné nám nezostáva.“</p>

<p>  Na chvíľu zatvoril oči. A keď ich znovu otvoril, povedal: „Yawtlova stopa je ešte stále silná, ale nevidím jej koniec. Ne­viem, či je ešte nažive.“</p>

<p>  Deyv tomu dobre nerozumel. Z počutia vedel, že ak by­tosť umrie, jej duševná stopa sa premení na veľkú žltú bubli­nu. Nezáleží na tom, akej farby boli duševné stopy žijúceho, jeho smrť vždy bola poznačená žltou. O niečo neskôr sa žltá guľa stráca a nakoniec celkom zmizne.</p>

<p>  „Má to aj výhody,“ povedal Sloosh, „keby sa stopy časom nestrácali, videl by som ich tak veľa, že by som ich nevedel od seba oddeliť. Bol by to jeden veľký zmätok.“</p>

<p>  Sloosh vydal ostré a vzápätí hlboké bzz. V jeho jazyku to bol povzdych.</p>

<p>  „Choďte v zástupe ako predtým. Kráčajte opa­trne a nevybočujte z chodníka.“</p>

<p>  Išli veľmi dlho. Sloosh kľučkoval, krútil sa, dokonca ich zaviedol späť, takmer k miestu, odkiaľ vyšli. Keď sa dostali k velikánskemu balvanu, zastal.</p>

<p>  „Teraz buďte nanajvýš opatrní. Na každom kroku číha pie­sočná potvora. Ak sa zľaknete a uskočíte nabok, aby ste sa vyhli jednej, dostane vás druhá.“</p>

<p>  Aejip šla tesne pred Vanou, potom Jum a Deyv. Obe zvie­ratá boli vyplašené, ale robili presne to, čo im ich pán priká­zal. Mačka sa zakrádala a pritom sa ostražito obzerala. Jum mal zježenú srsť a huňatý chvost vztýčený dohora. Ticho vrčal.</p>

<p>  Piesok sa vlnil, víril a vyrážali spod neho chápadla. Plazili sa ako hady k ich chodidlám a členkom a len niekoľko centi­metrov od nich sa zastavovali. Bolo hrozné kráčať pomedzi dva páry chvejúcich sa, snoriacich končekov s hákovitým pa­zúrom. Deyv povzbudzoval Juma a Vana naliehala na Aejip, aby nezaostávala za Archkerrim.</p>

<p>  Za minútu sa Deyv zapotil viac ako inokedy za niekoľko hodín. Nakoniec to zvládli.</p>

<p>  Sloosh odbočil od balvanu a veľkým oblúkom sa k nemu vrátil z druhej strany. Asi dvadsať metrov pred nimi stála sku­pinka stromov. Deyvovi napadlo, že by sa Yawtl mohol skrý­vať tam. Sloosh sa však sklonil k balvanu. A keď Deyv pri­stúpil bližšie, uvidel okraj veľkej jamy.</p>

<p>  Archkerri chvíľu stál nad jamou, a potom ukázal prstom dolu.</p>

<p>  „Tam je zlodej.“</p><empty-line /><p>17</p>

<p>Deyv si najprv myslel, že Yawtla napadla piesočná obluda a stiahla ho do jamy. No nevidel žiadne stopy zápasu. Tak­tiež pochyboval, že by Yawtl dokázal čeliť niečomu natoľko hrôzostrašnému. Čokoľvek sa stalo, bol určite zranený a ubo­lený. Napriek tomu odvážne a vyzývavo upieral na nich svoje červenkasté oči. Pokúšal sa postaviť a zdvihnúť skalu, kto­rú zvieral v ruke. Zaškľabil sa a zviezol sa na zem.</p>

<p>  Bol nahý, bedrovník pravdepodobne stratil, no podarilo sa mu zachrániť kostenú píšťalku. Sloosh namieril naňho svoj nos a prihovoril sa mu rodnou rečou: „Hoozisst, nechceme ťa zabiť, chceme iba naspäť dušovajíčka a môj kryštál.“</p>

<p>  Deyv bol ohromený: „Ty ho poznáš?“</p>

<p>  „Áno. Stretol som ho kedysi dávno, keď nás navštívil spo­lu so svojimi druhmi. Ako ináč by poznal náš jazyk?“</p>

<p>  „Ty si celý čas vedel, kto je? Prečo si nám to nepovedal?“</p>

<p>  „Znepokojovala ma jeho krádež, nie jeho totožnosť.“</p>

<p>  Vane sa od hnevu skrivila tvár a zvolala: „Prisahám, ja pri­sahám, že ťa kopnem tak silno, až ti opadajú všetky listy!“</p>

<p>  „Ak ti to pomôže, nech sa páči. Aj tak si iba udrieš nohu.“</p>

<p>  Vtom sa ozval Yawtl: „Ak ma nechcete zabiť ani mučiť, tak tam nestojte a netárajte, radšej ma odtiaľto vytiahnite. Mám zlomenú ruku a zrejme aj panvu, stratil som veľa krvi. Som smädný a hladný.“</p>

<p>  „Kde sú naše vajcia?“ zapískal Deyv.</p>

<p>  „Buď nám to povieš, alebo ti vytrhnem srdce!“ zahvízdala Vana.</p>

<p>  Yawtl sa zlomyseľne usmial, odhaliac krvilačné zuby. Po­tom si priložil k papuli píšťalku: „Sú tam hore, v plachtitvoroch. Má ich slepá Feersh. Pomôžte mi a ja pomôžem vám. Aj ja chcem späť svoje vajce a okrem toho chcem pomstu.“</p>

<p>  Vana a Deyv vliezli do jamy a vytlačili ho von. Ležiac na chrbte, povedal:</p>

<p>  „Teraz všetci spia, aspoň by mali. Dúfajme, ináč je s nami koniec. Dostaňte ma do lesa, tam budeme v bezpečí, a ja vám vyrozprávam svoj príbeh. Bezo mňa a mo­jich skúseností si neporadíte.“</p>

<p>  „To znie sľubne,“ podotkol Sloosh. „Vyložte mi ho na chr­bát.“</p>

<p>  Opäť museli pretrpieť kalváriu s chápadlami, ale nezdalo sa im to už také hrôzostrašné ako cestou tam. Len čo sa scho­vali v lese, spravili, čo od nich chcel Hoozisst. Ošetrili mu ruku a znehybnili ju. Vana mu vyčistila rany a Deyv kopijou pozrážal zo stromov niekoľko veľkých bordových hruškovitých plodov. Yawtl ich hltal s takým pôžitkom, že aj ostatní dostali na ne chuť. Deyv musel priznať, že také lahodné ovocie ešte nejedol.</p>

<p>  Keď sa Yawtl nasýtil, privrel oči. Nikto ho nevyrušoval, vedeli, že jeho myseľ sa musí sústrediť na zotavenie každuč­kej bunky doráňaného tela. Vôľou usmerňoval proces lieče­nia, dokázal ovplyvniť aj jeho rýchlosť.    Takto sa mu rany ho­jili oveľa rýchlejšie ako prirodzeným spôsobom, no záviselo to aj od množstva prijatej potravy a vody. Takže, ak sa mal čo najskôr uzdraviť, bude musieť jesť oveľa viac. Budú mať čo robiť, aby naplnili jeho žalúdok.</p>

<p>  Skúmanie a riadenie organizmu mu zaberie asi pol hodi­ny, ak bude taký šikovný ako oni, a to on určite je. Potom si pospí, a keď sa zobudí, bude hladný ako vlk.</p>

<p>  Zvieratá sa stočili do klbka a zaspali. Sloosh a ľudia by sa k nim radi pridali, ale najskôr museli zabezpečiť potravu pre Yawtlov uzdravujúci sa organizmus.</p>

<p>  Deyv a Vana prepichli kopijami pár žabích tvorov. Archkerri vytrhol zo zeme stromček, okliesnil ho Vaniným toma­havkom a použil na zrážanie ovocia. Na noc sa všetci uchýlili do rozloženého valca.</p>

<p>  Keď Yawtl nespal alebo nejedol, veľa rozprával.</p>

<p>  „Slepá Feersh je stará prefíkaná čarodejnica.“</p>

<p>  Sloosh ho prerušil: „Nemyslel tým niekoho, kto čaruje. Taká bytosť je len výplodom myslí nevzdelaných, poverčivých ľudí. Yawtl má na mysli osobu, ktorá objavila výtvory predkov a vie ich používať.“</p>

<p>  Hoozisst sa zatváril podráždene. „Ako väčšina jej podob­ných, ani ona nemá svoj kmeň. Žije so svojou rodinou, nie­koľkými ľudskými otrokmi a s khratiklami, volajú ich aj beezee, ktorých vychováva od malička.</p>

<p>  Môj kmeň ju tiež pozná, jej synovia a dcéry občas navští­via našu osadu. Zásobujeme ich údeným mäsom a iným to­varom. Odmieňa sa tým, že nepoužíva svoju moc, aby nám ublížila. Štve nás to, ale nemôžeme proti tomu nič robiť. Raz prišiel do osady Skibroziy, jeden z jej synov, zavolal si ma nabok a prikázal mi, aby som s ním išiel za jeho matkou. Spý­tal som sa, prečo sa chce so mnou stretnúť. S povýšeneckým úškľabkom, ktorý musíme my Yawtlovia znášať, vyhlásil, že mi to povie sama, keď sa stretneme. Bál som sa, nehanbím sa to priznať, ale šiel som. Myslel som si, že budem mať z toho nejaký úžitok a, navyše, nikdy by som sa neopovážil Feersh uraziť.</p>

<p>  Putovali sme spolu džungľou, ich obydlie je od našej osa­dy vzdialené iba tri dni cesty. Skibroziy ma previedol pome­dzi piesočné potvory a po rebríku sme sa dostali do centrál­nej časti plachtitvora. Feersh ma usadila a pohostila najlepšími jedlami a nápojmi. Potom mi povedala, že si ma vybrala, aby som jej urobil službu. Niekoľko služieb. Počula vraj, že som najodvážnejší, najprefíkanejší a najšikovnejší zlodej zo všetkých šiestich kmeňov tejto oblasti. A tak som bol pre ňu ten najlepší kandidát.</p>

<p>  Žiadala, aby som sa vybral do sveta, jedno na ako dlho a ako ďaleko, a aby som pre ňu kradol dušovajcia. Nie však hocijaké, ich sfarbenie malo označovať určitý druh povahy. Opísala mi charaktery ich majiteľov a povedala mi aj to, ako sa tá-ktorá nátura prejaví na sfarbení dušovajíčka. Nechcel som opustiť svoj kmeň ani sa púšťať do neznámych dobrodružstiev. Lichotilo mi, že si vybrala práve mňa, ale za nič na sve­te som jej nemienil vyhovieť. A tak som sa jej spýtal, akú od­menu mi ponúka. Na moje veľké prekvapenie odvetila, že si môžem vybrať čokoľvek zo vzácnych či jedinečných pokla­dov predkov. Zaviedla ma na miesto, kde ležia, a vyzvala ma, aby som na nejaký ukázal. Po chvíli váhania som si vybral Veštecký smaragd. Neskôr vám poviem, na čo slúži.</p>

<p>  Nedôveroval som jej a ani jej sľubu. Ale pomyslel som si, že ak ho nedodrží, jednoducho jej ten smaragd šlohnem. Vie­te si predstaviť, akú má hodnotu, ak som pomýšľal na jeho krádež, hoci som sa Feersh bál. Žiadny Yawtl na okolí by sa neopovážil okradnúť ju. Nemáme na to dosť odvahy.</p>

<p>  Prvé dušovajíčko som čmajzol v kmeni Riečnych prasiat. Neokradol by som nikoho z môjho kmeňa, ak by to nebolo absolútne nevyhnutné. Mimochodom, tam ani nie sú také vajcia, aké chcela získať ona. Okrem môjho, ktoré, ako viete, už má. Ďalšie som potiahol v kmeňoch iných Yawtlov a po­tom som zamieril do osád a domov ľudí a Tsimmanbulov.“</p>

<p>  „Kto sú Tsimmanbulovia?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Je to mysliaci druh, pochádzajúci zo živočícha, čo kedysi žil v oceáne,“ odpovedal mu Sloosh. „Ich prechod od štádia delfínov po suchozemských dvojnožcov nebol prirodzeným vývojom. Starovekí ľudia využili svoju moc, aby ich z vod­ných bytostí zmenili na dvojnohé bytosti žijúce na súši. Ale ich inteligencia sa vyrovná ľudskej.“</p>

<p>  „Myslím, že si na chvíľu odpočiniem,“ povedal Hoozisst. To jeho poslucháčov nazlostilo a otrávilo, zato jeho ich reak­cie pravdepodobne potešili.</p>

<p>  Keď Deyv vystriedal Vanu na stráži, osamel na okraji lesa. Ako tam stál a hľadel na pasce v piesku, napadlo ho, že nebyť ukradnutého vajca a Slepej Feersh nablízku, celkom by sa mu tu páčilo. Z nejakého dôvodu, ktorý nepoznal ani Yawtl, ne­bol v lese žiadny hmyz. Vyhýbali sa mu aj zvieratá, neškodné či nebezpečné. Ak to bol dôsledok nejakej Feershinej kliatby, neúčinkovala na Juma a Aejip. Cítili sa tu výborne a loviť mohli v močarisku a v rieke za lesom.</p>

<p>  Rojčil o Zemi ako o mieste, kde sú podobné lesy roztrúse­né medzi džungľami, aké poznal. Po nevyhnutnom love by sa každý mohol do takéhoto lesa utiahnuť. Žiť s pocitom bez­pečia, bez ohrozenia dravcami, bez strachu z bolestivého a často aj smrteľného uštipnutia hmyzu alebo hadov.</p>

<p>  Deyv však bol realista. Do jeho myšlienok o lesných rajoch sa vkrádal obraz človeka. Určite by sa našli takí, ktorí by na­schvál ubližovali a vraždili. Alebo by bolo treba čeliť bojovní­kom, ktorí sa upriamili na vyhubenie jeho kmeňa. Iste by ne­chýbali ani nezhody medzi rodičmi a inými príbuznými, nehovoriac o šamanovi a jeho žene alebo priateľoch. A, sa­mozrejme, žena, ktorá by chcela mať príliš často pravdu. A...</p>

<p>  Lenže taký je údel človeka, napriek nástrahám radostný, užitočný, hodný naplnenia. Pre každého vyspelého človeka jediná možná cesta.</p>

<p>  Ak zobral do úvahy všetky výhody a nevýhody, nebolo lepšieho miesta ako takýto les.</p>

<p>  Na palube tharakormu nevidel nikoho. Zato spozoroval najmenej päťdesiat koženokrídlych khratíklov s potkaními tvá­rami: kŕmili piesočné potvory. Lietali vo dvojiciach a kaž­dý niesol veľký kus surového mäsa. Nad miestami, kde sa ukrývali obludy, mäso zhadzovali a odlietali späť do džun­gle.</p>

<p>  Yawtl mu povedal, že sú tam ohrady, v ktorých chovajú dobytok. Starajú sa oň khratikly a ich zas kontrolujú ľudskí otroci. Khratikly zabezpečovali potravu nielen pre seba, pie­sočné tvory, otrokov, pre Feersh a jej rodinu, ale aj pre tharakorm.</p>

<p>  Deyv sledoval, ako sa dlhé chápadla vystierajú za mäsom a obrovské pazúry pripravujú napichnúť ho. To kŕmenie však znamenalo pre ne istú nevýhodu. Sústredený pozorovateľ takto mohol rozoznať polohu shishvenomiov, tak volal pie­sočné obludy Hoozisst, a vyhnúť sa im. Musel však mať dob­rú pamäť.</p>

<p>  Hoozisst tiež vravel, že piesočné obludy neprijímajú po­travu príliš často. Zotrvávajú v akomsi polospánku, kým ich senzory nezachytia vibrácie na povrchu. Vtedy sa preberú, aby opäť zaspali, len čo sa nažerú, prípadne, len čo im korisť unikne.</p>

<p>  Deyva zaujímalo, prečo sa otroci nepokúsia ujsť.</p>

<p>  „Majú celkom príjemný život,“ odvetil Hoozisst. „Sú to po­tomkovia otrokov. Ich predkov zajala ešte Feershina pra-pra-stará matka. V skutočnosti ju uctievajú ako bohyňu, dokonca jej prinášajú obety. Keď sa populácia príliš rozrastie, zabijú neužitočných starcov a bábätká, ktorých vajíčka nemajú vhod­ný náprotivok.“</p>

<p>  Osud detí bol Deyvovi ľahostajný, rovnaký zvyk mali aj v jeho kmeni, ale šokovalo ho, ako otroci zaobchádzajú so sta­rými ľuďmi. „Sú to netvori, zaslúžia si, aby boli otrokmi!“</p>

<p>  Yawtl sa usmial, ale nič na to neodpovedal.</p>

<p>  Teraz, keď Deyv pozoroval khratikly, necítil odpor ani roz­horčenie. Možno má Feersh pravdu. Ak by bolo otrokov pri­veľa, zrejme by hladovali. Nemôžu predsa vyhnať starcov do džungle, aby sa o seba postarali sami. Možno je lepšie, ľud­skejšie, ak sú ušetrení takej hrôzy.</p>

<p>  Možno sa v bosorke zmýlil. Môže byť niekto, kto vypesto­val takýto les, podlý? Bolo to málo pravdepodobné. A ak ne­bola bosorkou, ale, naopak, dobrou vílou, možno mala na ukradnutie dušovajec nejaký šľachetný dôvod. Azda chcela vykonať a možno aj vykonala pre olúpených niečo osožné. Keďže by jej svoje dušovajcia určite nedoniesli dobrovoľne - pre jej zlú povesť, ktorú pravdepodobne pošpinili jej nepriatelia, poslala Yawtla, aby ich ukradol. Takto by ho olúpené obete prenasledovali až k jej obydliu. A potom by im už sama vysvetlila, čo ju viedlo k takému ohavnému činu: ohavnému iba pre tých, čo nepoznali jej pravé pohnútky.</p>

<p>  Nepovedal vari Yawtl, že dával pozor na to, aby prenasle­dovatelia nestratili jeho stopu? Ak nezanechal dostatok stôp Deyvovej družine, bolo to preto, lebo vedel o Slooshovi. V protiklade s tým, čo vyhlásil rastlinný muž, Hoozisst poznal jeho schopnosť sledovať psychické stopy. Deyv síce nedoká­zal ani sám sebe vysvetliť, ako dospel k názoru, že im Feersh nechce ublížiť, ale bol si tým takmer istý.</p>

<p>  Nechápal však, prečo Feersh využíva nebezpečných shishvenomiov ako pascu. To priateľské určite nie je. Hoci aj na to mohla mať dobrý dôvod. Možno to bola skúška na vyradenie neschopných kandidátov, nehodných jej priazne. Deyvova družina dokázala, že si ju zaslúži.</p>

<p>  Keď sa dostali až sem a cieľ bol takmer na dosah, prečo by jednoducho nemohli vyjsť z úkrytu a ukázať sa?</p>

<p>  Aká myšlienka, taký čin. Teda skoro. Musí o tom povedať ostatným a spýtať sa ich, či s ním súhlasia, alebo nie. Ak ne­budú súhlasiť, o čom silno pochyboval, keďže jeho logika bola neotrasiteľná, potom to urobí sám. Dlhuje im však aspoň toľ­ko, aby sa s nimi najprv porozprával.</p>

<p>  Bol príjemne prekvapený, keď mu Yawtl oznámil, že jeho zamestnávali podobné myšlienky. Rany mal už takmer zaho­jené a každým dňom sa mu vracali sily.</p>

<p>  „Poďme sa spýtať rastlinného muža, čo si o tom všetkom myslí.“</p>

<p>  „Kde je Vana ?“ spýtal sa Deyv. „Mali by sme sa s nimi porozprávať naraz a ušetriť tak čas.“</p>

<p>  „Šla s Aejip na lov.“</p>

<p>  Deyva to trochu podráždilo: „Prečo sa tak rozhodla? Už nepotrebujeme mäso, purpurové ovocie nám celkom stačí.“</p>

<p>  Hoozisst prikývol: „Myslel som si to isté. Načo sa brodiť močiarom, nechať sa štípať hmyzom alebo jedovatými hadmi a iba Khrukhrukhru vie, čím ešte? Viac-menej so mnou sú­hlasila, ale Aejip bola hladná a chcela, aby Vana šla s ňou. Má ju veľmi rada, však?“</p>

<p>  Yawtl ho zbytočne podpichoval, Deyv už dávno nežiarli!</p>

<p>  „S mačkou to nemá nič spoločné, tá domŕza dovtedy, kým jej Vana nevyhovie - a ona to predsa dobre vie. V poriadku, môžeme sa s ňou porozprávať, keď sa vráti. Nie je to až také naliehavé.“</p>

<p>  Keď prišli za Slooshom, práve sa napchával purpurovým ovocím. Mal zatvorené oči a jeho myseľ pracovala na plné ob­rátky, možno riešil nejaký filozofický problém.</p>

<p>  Deyv sa mýlil. Sloosh rozmýšľal o tom istom ako oni. Aj jeho logika bola podobná.</p>

<p>  „Hneď ako sa Vana vráti, povieme jej, čo chceme urobiť. Som si istý, že s nami bude súhlasiť, a ak nebude, necháme ju tu napospas osudu. Po chvíli sa poberie za nami. Čo iné by jej ostalo?“</p>

<p>  Zložený valec pripevnili Slooshovi na chrbát a zjedli tro­chu ovocia. Nedalo sa ním presýtiť, naopak, každým sústom bolo chutnejšie. Čas im ubiehal pri príjemnom rozhovore. Všimli si, že Temný démon čoskoro zahalí oblohu. Plánovali prejsť pomedzi piesočné pasce za šera, aby ich nezbadali oby­vatelia tharakormu. Nadišiel ten správny okamih, už nebolo na čo čakať.</p>

<p>  Vtom začuli Vanin hlasný krik. Nenáhlivo vyšli na okraj lesa. Tam ju zbadali, ako sa brodí tmavou zapáchajúcou vo­dou, na ruke a kopiji mala krv. A za ňou plával najmenej tu­cet vyše polmetrových zelenkastých tvorov. Hlavy mali ako lasice, s dlhými tenkými fúzmi a veľkými modrými očami.</p>

<p>  „Stalo sa niečo?“ zavolal Deyv.</p>

<p>  „Či sa niečo stalo?“ zvrieskla Vana. „Teraz nie je čas na tvoj zvrátený zmysel pre humor!“</p>

<p>  Vybehla z močariny a uháňala ďalej až k lesu. Tam si za­dychčaná sadla. Potvory jej boli v pätách, prenasledovali ju do poslednej chvíle, ostré zuby vycerené v krutom úškľabku. Zastali až niekoľko metrov od stromov. Niektoré si sadli na zadné nohy a zaháňali sa širokými labami s blanitými prstami.</p>

<p>  Vana sa pomaly spamätala a vstala. Z ruky jej prúdom tiekla krv. Deyv navrhol, aby si potrela ranu bahnom, to možno stl­mí krvácanie.</p>

<p>  „Čo je s vami?“ zvolala. „Správate sa, akoby vás vôbec ne­zaujímalo, že ma mohli zabiť a že Aejip je v nebezpečenstve. Niekoľkých som zabila šípmi a dvoch oštepom. Mohli ma chy­tiť vo vode, ale boli príliš zaujatí žraním svojich mŕtvych dru­hov. Tak som získala náskok!“</p>

<p>  „Dobre, teraz si už v bezpečí,“ povedal Deyv. „No mali by sme zachrániť Aejip.“</p>

<p>  „Mali by sme...!“ skríkla. „Čo je to s tebou, Deyv? Čo sa vám všetkým porobilo?“</p>

<p>  „Celkom nič,“ odpovedal. „Cítime sa naozaj fajn.“</p>

<p>  Potom jej začal rozprávať o ich plánoch. Vana počúvala s rastúcou nedôverou. Nepovedala nič, kým si ranu nenamazala bahnom.</p>

<p>  „Viete, predtým som mala podobné pocity ako vy. Ráno som aj ja rozmýšľala, či sme sa vo Feersh nezmýlili. Ale keď sme sa s Aejip vydali na lov, už som nemala čas myslieť na nič.“</p>

<p>  Stíchla a zahľadela sa na nich.</p>

<p>  „Všetci ste jedli to ovocie. Prežúvali ste jeho dužinu a bla­žene ste sa tvárili. Netrápi vás, čo sa stalo, hoci by ste mali byť rozrušení, pripravení odohnať tie potvory a zachrániť Aejip. Možno je už teraz mŕtva, ak vás to zaujíma. Tie potvo­ry vedia loziť po stromoch.</p>

<p>  Deyv sa začínal cítiť trošičku nesvoj.</p>

<p>  „Na čo myslíte?“</p>

<p>  Vana sa zblízka zahľadela do jeho zreničiek a potom aj do Slooshových a Hoozisstových.</p>

<p>  „Áno, trochu sa lesknú. Aj ja by som bola nadrogovaná, nebyť toho, že som išla s Aejip na lov a vyhla sa tak jeho ďal­ším účinkom. To je ono.“</p>

<p>  „Čo tým myslíš?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Spôsobuje to ovocie! Núti nás takto šialene rozmýšľať. Sta­vím sa, že tie stromy vysadila Feersh. Urobila to preto, aby ovplyvnila myseľ ľudí, ktorí by ju odtiaľto pozorovali.“</p>

<p>  Všetci traja sa na seba pozreli. Deyv a Hoozisst vybuchli v rehot. Sloosh opovržlivo a zároveň pobavene zabzučal.</p>

<p>  Vana sčervenela od hnevu: „Vy chromé mozgy! Nevidíte, že mám pravdu, lebo ste pod vplyvom drogy!“</p>

<p>  Sloosh zabzučal čosi ako: „Tu-tú!“ A potom povedal: „Aj keby sme boli, prečo by sme zhodne tvrdili, že Feersh nie je nebezpečná? Nechceš nám snáď nahovoriť, že ovocie obsa­huje myšlienky, ktoré mu vštepila tá čarodejnica? To je pred­sa vedecky nemožné.“</p>

<p>  „Nie, ale ovocie vás mohlo prinútiť, aby ste si zvolili tú ľahšiu cestu, nech je akokoľvek nebezpečná a bláznivá. Po­zrite sa na seba! Ani trochu vás neznepokojuje moja rana ale­bo to, že zmizla mačka!“</p>

<p>  Sloosh rozprával ešte pomalšie ako zvyčajne. „Myslím, že sa mýliš. Aj keď viem iba o jednom spôsobe, ako to zistiť, a ten sa mi hnusí, lebo by to znamenalo prestať jesť toto la­hodné ovocie. Navyše je to spojené so značným výdajom energie a mne sa, pravdu povediac, teraz do ničoho nechce. Ale ak je to nevyhnutné, urobme to hneď.“</p>

<p>  Deyv ani Hoozisst nemali chuť riskovať v močiari. Rast­linný muž s nimi sympatizoval, ale logika kázala, aby Vaninu teóriu overili. Ozbrojení sa vydali v ústrety zeleným potvo­rám. Sloosh niesol veľký suchý konár - Deyv ho po prvýkrát videl so zbraňou. Yawtl a Vana strieľali šípmi z fúkačiek a Deyv sekal okolo seba mečom. O niekoľko minút boli pro­tivníci mŕtvi; tí, čo to prežili, zutekali. Brodili sa vodou a bahnom, Vana ich zaviedla k stromu, na ktorý vybehla Aejip. Pod ním našli niekoľko mŕtvych alebo skapínajúcich oblúd. Bola tam aj Aejip, práve si na jednej pochutnávala. Mierne krvácala zo škrabancov, ale vážne rany nemala.</p>

<p>  Keď sa vrátili do lesa, Vana povedala: „Ak prichytím nie­koho z vás jesť to ovocie, oskalpujem ho.“</p>

<p>  „To by bol hádam prehnaný trest, nemyslíš?“ povedal Slo­osh. „Alebo zas zveličuješ?“</p>

<p>  „Odteraz by ste na to nemali zabúdať.“</p>

<p>  Sloosh si bzučiac povzdychol: „Ach, vy ľudia. Prečo nie ste schopní jednoznačne sa vyjadrovať?“</p>

<p>18</p>

<p>Prešli dva dni. Temný démon zahalil oblohu. Osvetľoval ju iba tenký prúžok okolo horizontu. Vane a Yawtlovi sa zacelili rany. Nikto z nich sa viac nedotkol purpurového ovocia a ich mysle sa opäť vyjasnili.</p>

<p>  „Mali by sme sa Vane ospravedlniť,“ navrhol Sloosh, „aj keď to, že nepodľahla droge, bola len náhoda.“</p>

<p>  Nakoniec jej Deyv a Hoozisst neochotne poďakovali.</p>

<p>  „Nie je vo vás ani o štipku viac vďačnosti ako rozumu,“ povedala. „A čo sa týka teba, rastlinný muž, stačí, keď sa mi poďakuješ raz, ale úprimne.“</p>

<p>  Všetci traja mlčali; chceli zabudnúť na ovocie i na svoju hlúposť.</p>

<p>  „Je načase, aby sme vyrazili,“ ozval sa napokon Archkerri.</p>

<p>  Vyložili mu na chrbát skrinku a skontrolovali zásoby jedo­vatých šípov. Tak ako predtým, aj teraz ich Sloosh viedol po­medzi piesočné obludy. Už vedeli, čo ich čaká, a napriek tomu znovu prežívali hrôzu, keď sa chápadlá skrúcali len niekoľko centimetrov od nich a ostnaté žihadlá vyrážali z piesku. Po­riadne im odľahlo, keď sa dostali z tohto územia nástrah - lenže väčšie nebezpečenstvo ich ešte len čakalo.</p>

<p>  Čoskoro dorazili k trojitému tharakormu. Od Hoozissta sa dozvedeli, že jeho tri časti nie sú zviazané, ale zlepené. To, čo pôvodne považovali za hrubé lano, boli v skutočnosti tri na­vzájom prepletené popínavé rastliny. Yawtl ich upozornil, že liany sú citlivé a pri najmenšom dotyku vyšlú na palubu po­plašný signál.</p>

<p>  „Počas noci je každá liana mimoriadne citlivá. Ale iba na živočíšnu ríšu. Ak vo vetre do spletenca narazí list alebo vy­korenená rastlina, nezaznamená ten kontakt. Hodilo by sa nám, keby Feershina posádka zabudla na noc vytiahnuť reb­rík, ale nezabudla. Jednako máme šťastie - je tu predsa Sloosh. Má rastlinný pôvod, takže alarm nespustí.“</p>

<p>  „Nebuď si tým taký istý,“ potichu zabzučal Sloosh, „moje telo obsahuje aj živočíšne proteíny.“</p>

<p>  Hoozisst sa zaškľabil: „Hneď to zistíme.“</p>

<p>  Sloosh podišiel k citlivému lanu. Nedotkol sa ho, len sa zahľadel hore do tmy. Tharakormieraz pôsobil iba ako nejas­ná belavá guľa. Hoozisst ho ubezpečil, že diera, z ktorej visí lano, je dosť veľká, aby sa cez ňu prepchal. Rád by si to bol overil sám, ale na takú vzdialenosť a v slabom svetle tam ne­dovidel.</p>

<p>  Zrazu vystrel ruku a dotkol sa lana. Deyv očakával poplaš­ný signál. Nedokázal si predstaviť, aký zvuk to bude: hlasný piskot alebo rachot? Stále však bolo hrobové ticho. Na mo­ment sa mu uľavilo, no len kým Hoozisst nevyhlásil, že sig­nály možno počujú iba tí hore. Nevedno, či naozaj všetci spia. Je isté, že ich nezbadali na otvorenom priestranstve, ale - všet­ko môže byť celkom inak.</p>

<p>  Archkerri pevne chytil lianové lano oboma rukami. Deyv mu vyliezol na chrbát a vlastným povrazom sa priviazal k Slooshovmu hornému torzu. Rastlinný muž sa opatrne začal šplhať hore, pomáhal si nohami. Postupovali pomaly, ale isto. Deyv dával veľký pozor, aby sa telom nedotkol lián.</p>

<p>  Asi v polovici sa Archkerri zastavil, aby sa zhlboka nadý­chol. Deyv pozrel dole. Boli poriadne vysoko, nerozoznal už ani svojich spoločníkov. To ho presvedčilo, že ich z paluby tharakormu nemohli zbadať ani tam, na rovine. Ak sa však teraz niekto pozrie dolu cez dieru, Sloosha a Deyva určite uvidí. Ale prečo by to kto robil?</p>

<p>  Lano neviselo kolmo na povrch plachtitvora, bolo trošku posunuté nabok, lebo fúkal silný vietor. Pletenec sa často hoj­dal sem a tam. Deyv si veru vedel predstaviť aj bezpečnejšiu zábavu.</p>

<p>  „Uvažujem,“ polohlasne zabzučal Sloosh, „či je možné, že oscilovanie hmoty vo vesmíre spôsobujú skôr psychické ako fyzické sily, tak ako to tvrdí veľký Sindsindbat? Azda by bolo treba použiť pojem psychofyzické.“</p>

<p>  „Ó, mocný Skreekmishgakl!“ prekvapene zvolal Deyv. „O čom to zase táraš?“</p>

<p>  „Sindsindbat tvrdí, že hmota vypudená pri prvotnej explózii ohnivej gule sa nerozpína donekonečna, ale namiesto toho sa nakoniec zrúti do jadra hmoty, čo sa deje v dôsledku zúri­vých, a teda negatívnych nábojov, ktoré vyžarujú milióny a milióny sapientov - mysliacich bytostí - na kvadriliónoch alebo možno aj kvintiliónoch obývaných planét. Tieto náboje nútia hviezdy a vlastne všetku hmotu, aby sa zastavila vo chvíli, keď hnev a nenávisť dosiahnu určitú intenzitu. Negatívna energia hmotu spomalí a spôsobí dramatický zvrat v smerovaní. Pád, rovnaký ako ten predošlý.“</p>

<p>  „Znie to zaujímavo, aj keď tomu vôbec nerozumiem,“ po­znamenal Deyv potichu, ale nahnevane. „Myslíš si, že je te­raz vhodný čas rozprávať mi o Sindsindbatovej teórii, nech je to ktokoľvek?“</p>

<p>  „Môj starý otec z matkinej strany, ale moja prastará mama z otcovej strany,“ odvetil Sloosh. „Nepochybne jeden z naj­väčších mysliteľov z rodu Archkerriov, aj keď bol možno troš­ku nestabilný. Je to jeho...“</p>

<p>  „Sklapni!“ zasyčal Deyv. „Ty sám nemáš hlavu celkom v poriadku, keď uvažuješ o takýchto zbytočných nezmysloch, vraj hviezdy padajú, pretože ľudia navôkol trochu zúria. Tak, a sme tu...“</p>

<p>  „Zbytočný nezmysel - to je redundancia, nadbytočnosť,“ upozornil ho Sloosh. „Každý nezmysel je zbytočný.“</p>

<p>  „Vidím, ako málo vieš o ľuďoch,“ odsekol Deyv. „A buď už konečne ticho! Zvuk sa nesie smerom hore. Čo ak niekoho zobudíš?“</p>

<p>  „Máš pravdu. Ale napadlo mi to práve v súvislosti s vašou nedávnou hádkou s Vanou o tom, či by mala byť žena pre muža tabu, myslím tým rituálne nedotknuteľná, istý čas po pôrode, respektíve počas menštruácie. Vtedy Vana vyhlási­la...“</p>

<p>  „Sklapni! Sklapni konečne! Chceš, aby nás zabili?“</p>

<p>  „Takže, vaša hádka ma prinútila rozmýšľať o zlosti a...“</p>

<p>  Deyvovi sa podarilo natiahnuť ruku až k trubici rastlinné­ho muža.</p>

<p>  „Tak, a teraz čuš. Inak ti ten tvoj hlúpy bzučiak odseknem mečom!“</p>

<p>Sloosh zmĺkol. Liezol ďalej, až sa im napokon ukázal okraj šachty v strednom tharakorme. Lano bolo obmotané okolo veľ­kého navijaka zaveseného asi tri metre nad šachtou, na men­šom navijaku visel spúšťací rebrík.</p>

<p>  Deyv sa úchytkom poobzeral. V slabom svetle nikoho ne­videl, ešte stále však nevedeli, koho môžu stretnúť na palu­bách tohto i bočných tharakormov.</p>

<p>  Obom vyhovovalo, že zatiaľ nikoho z posádky nestretli, ale teraz ich trápil iný problém. Sloosh sa nedokázal vyšplhať vyššie ako po bod, kde sa lano strácalo v monštruóznom bub­ne. Nemal sa už o čo zachytiť.</p>

<p>  Možno by sa mohol Deyv vydriapať hore Slooshovým chrb­tom, postaviť sa mu na plecia, zachytiť lano a potom sa vy­šplhať hore. To však neprichádzalo do úvahy: stačí jediný dotyk a poplašný povraz okamžite zareaguje.</p>

<p>  Povrazový rebrík nebol úplne zvinutý okolo navíjačky. Tr­čali z neho asi tri metre. Deyv vysvetlil svoj plán. Archkerri naň nič nepovedal, zrejme rozmýšľal nad tým, čo sa stane, keď jeho spoločník zlyhá. Možno mu chcel poradiť, aby ne­kričal, keď spadne. No možno iba rozmýšľal, ako dlho bude Deyvovi trvať, kým sa dostane na palubu. Ktovie, čo sa odo­hrávalo v tej kapustnej hlave?</p>

<p>  Deyv si spomenul na Vanu. Čo by si asi pomyslela, keby jej jeho telo zletelo k nohám? Bol to bláznivý nápad: veď čo ju vlastne po ňom? Pri troche šťastia dopadne na Yawtla. Vtedy ho nezabil, aj keď mal sto chutí. Dokonca sa k nemu správal ako k druhovi, a v istom zmysle ním aj bol. No ešte vždy sa na neho hneval, pretože práve on mu ukradol vajce. Prinajmenšom by toho zlodeja pripučil - a zomreli by obaja! Táto predstava bola pre neho istým zadosťučinením, aj keď dosť chabým.</p>

<p>  Deyv by sa Sloosha rád spýtal, či ešte vládze. Potreboval jeho povzbudenie, hoci v tejto chvíli na tom vôbec nezáleží. Musí konať, nech sa deje, čo sa má diať!</p>

<p>  Zovrel nohami Archkerriho spodné telo a rozvinul svoj povraz. Opatrne sa na ňom skĺzol, tak, aby sa nedotkol sple­tených lián, a keď sa ocitol pod Slooshovými nohami, začal sa hojdať. Dopredu a dozadu, kým takmer nedočiahol vystre­tou rukou rebrík. Už-už ho mal, dotkol sa ho končekmi prstov. A na ďalší pokus sa mu podarilo schmatnúť posledný šteblík. Rebrík držal pevne.</p>

<p>  Uľavilo sa mu. Bola by to strašná smola, keby zletel aj s rebríkom. Šplhal sa iba pomocou svojich ramien, až kým nezacítil šteblík aj pod nohami. Potom už liezol rýchlo a ani sa nenazdal, bol na konci rebríka.</p>

<p>  Sloosh ho po celý čas pozoroval široko roztvorenými oča­mi. Deyv mu naznačil, aby sa po trojitom lane vrátil na zem. Na tharakorm by sa aj tak nedostal inak ako po rebríku.</p>

<p>  Kým sa Sloosh spúšťal dole, oveľa rýchlejšie ako pri vý­stupe, Deyv si zblízka prezeral navijak. Nikdy nič podobné nevidel, no aj tak sa mu hneď podarilo rozlúštiť jeho tajom­stvo. Pomaly ho začal spúšťať. Dvesto metrov dlhý rebrík nebol najľahší, ale navíjadlo malo aj nožnú brzdu. Našťastie vôbec neškrípala.</p>

<p>  Hľadel dolu otvorom, no nevidel nikoho. Aj Archkerri mu zmizol v tme. Rebrík sa nedal viac spustiť, zrejme už dosia­hol zem.</p>

<p>Bubon ostal takmer prázdny, ale Deyv pre istotu navijak zablokoval. Chvíľu im potrvá, kým sa vyšplhajú hore, a dovte­dy sa tu poobzerá. Nepôjde však ďaleko od rebríka. Nebol by rád, keby niekto z posádky zistil, že je spustený, a zburcoval ostatných.</p>

<p>  Vytiahol fúkačku a vložil do nej šíp. Prešiel k hlavnému vchodu, kde stála drevená kabína. Jej dvere boli zavreté. Po oboch bokoch mala okienka, ale príliš malé na to, aby sa cez ne pretiahol. Vnútri určite chrápe aspoň jeden strážca.</p>

<p>  Chvíľu uvažoval o tom, že vojde a strážcu zabije, lenže mohli tam byť aj viacerí. Najlepšie bude počkať, kým sa na palubu dostane celá družina. Trochu sa poprechádzal, nakú­kajúc do okien dvoch ďalších kabín. Jedna z nich vyzerala prázdna, neozývalo sa z nej žiadne chrápanie.</p>

<p>  Podľa Yawtla obývala stredný tharakorm Slepá Feersh a jej potomstvo, dovedna ich bolo šesť. V ľavom bývali khratikly a napravo ľudskí otroci.</p>

<p>  Od Yawtla tiež vedel, že najnebezpečnejší je Feershin Veštecký smaragd. Je to veľký zelený priehľadný kameň, ktorý vždy nosí pri sebe. Jeho názov súvisel so schopnosťou predvídať udalosti na celom svete niekoľko minút či hodín pred tým, než sa stanú.</p>

<p>  „Povedala mi, že pochádza z územia Shemibob, kde sa ten­to druh kameňov hojne vyskytuje,“ rozprával im raz Hoozisst. „Ale málokto sa odváži vstúpiť do trblietajúcej sa, večne za­kvitnutej krajiny, ktorú mnohí poznajú ako Žiariaci dom ne­spočetných komnát, Pustatinu klenotov alebo Jasnú hrôzu.</p>

<p>  Feersh musela mať odvahu, keď sa opovážila vkročiť na toto územie. Zrejme uchmatla jeden z klenotov a ušla. Hovorí sa, že krátko nato oslepla. Pochybujem, že je to pravda, ba neverím ani príbehu o Shemibob. Je však isté, že táto obludná čarodejnica kdesi žije. A neverím ani tomu, že Feersh ukradla smaragd sama. Každý predsa vie, že čarodejnice iba zriedka opúšťajú svoj domov, myslím tým Domy predkov, hrady, jas­kyne alebo tharakormy.“</p>

<p>  Sloosh ho vtedy prerušil: „Je to preto, lebo sa stali príliš závislé od dedičstva po predkoch a cítia sa bezpečne iba v ich blízkosti. Nepatria do žiadneho kmeňa, nemôžu sa spoľah­núť na nikoho okrem svojej rodiny, a niekedy ani na tú. V skutočnosti väčšina čarodejníc trpí duševnou chorobou, kto­rá spôsobuje, že nedokážu opustiť svoje domovy bez pocitu obrovského strachu. Sú väzňami vlastnej čarodejnej moci.“</p>

<p>  „A mimochodom,“ ujal sa znovu slova Hoozisst, „Feersh mi povedala, že sa môže so smaragdom rozprávať o situáci­ách, ktoré by podľa nej mali nastať. Vzácny kameň jej prezra­dí, čo sa naozaj prihodí. Smaragd, samozrejme, nemá hlas, ale zjavujú sa v ňom rôzne obrazce. Vysvetliť ich význam doká­že iba ona, aspoň mi to tvrdila.“</p>

<p>  „Ak je slepá, tak ako môže tie obrazce rozoznať?“ zvedavo sa spýtala Vana.</p>

<p>  „Pomáha jej najstaršia dcéra Jowanarr, ktorá jej všetko opi­suje. Keď Feersh zomrie, Jowanarr sa stane hlavou rodiny. A ak si dovtedy nenájde partnera, s ktorým by mohla mať deti, splodí ich s otrokom, ktorého vyberú podľa inteligencie, vzhľadu, fyzickej sily a mužnosti. Ak je neplodná, potomkov porodí jej sestra Seelgee. No Jowanarr napriek tomu ostane hlavou rodiny. Ale to teraz nie je dôležité. Podstatné je, že mi Feersh prisľúbila čarovný smaragd, ak pre ňu získam tridsať dušovajec. Sľúbila mi tiež, že ma naučí zhovárať sa s ním a dešifrovať význam obrazcov. Mohol som tušiť, že ma tá po­tvora oklame!“</p>

<p>  „Máš veľké šťastie, že si sa nezabil,“ ohlásil sa vtedy Deyv. „Mohlo sa to stať, aj keď tvoj pád stlmil strom.“</p>

<p>  „My Yawtlovia máme silný koreň,“ poznamenal Hoozisst. „Mimochodom, podarilo sa mi strhnúť šatku z pliec Jeydeeho, Feershinho syna. Chytil som ju za rohy, a tak som si trochu stlmil pád. Mal som naozaj obrovské šťastie. Pomohli mi bo­hovia stromov, aby som sa mohol pomstiť.“</p>

<p>  Čarovný smaragd zrejme tentoraz Feersh nevaroval. Ale potom nemôže vedieť ani o ňom a jeho družine. A ak vie, asi sa ich nebojí. Navyše, kameňu treba dodať potrebné informácie. Keď boli nedostatočné, neukázal správnu pred­poveď.</p>

<p>  Podľa toho, čo o Feersh počul, dokázal si domyslieť, čo sa práve deje. Možno im nastražila pascu: striehne skrytá v tma­vej kabíne a ostatní iba predstierajú, že spia.</p>

<p>  Nazrel do šachty. Ako prvý sa blížil Sloosh. Na chrbte nie­sol poskladaný valec a Aejip. Mačka sa bála, ale nevydala ani hláska.</p>

<p>  Vtom začul zakašľanie. Čupol si a štvornožky sa poobze­ral dookola. Nikoho nezazrel, ale bol si istý, že ten kašeľ za­znel od strážnej kabíny pri hlavnom vchode. Deyv sa chytro preplazil k jej zadnej stene.</p>

<p>  S fúkačkou v ruke začal pomaly obchádzať kabínu. Zvuk kašľa sa viac nezopakoval. Ani pred kabínou nebolo nikoho, hoci dvere boli otvorené. Niekto nimi musel vyjsť - ale kde je teraz?“</p>

<p>  Opatrne zatvoril dvere a presunul sa k ďalšej stene. Stráž­ca mieril do predku vzducholode, kde sa črtalo hlavné okno. Deyv sa zahľadel dolu na navijaky. Dosť dobre na ne dovidel aj od kabíny. Ten muž si nevšimol, že bubon, na ktorom bol navinutý povrazový rebrík, je takmer prázdny. No ak bude cestou naspäť pozornejší, určite mu to padne do oka.</p>

<p>  Deyv nemal na výber. Pomaly sa zakrádal za mužom, kto­rý teraz stál na okraji paluby a práve sa chystal uľaviť si. Bol plne zaujatý sám sebou, keď sa mu Deyvova sekerka zaťala do zátylku. Preletel cez nízke drevené zábradlie a bez výkriku zmizol v hĺbke.</p><empty-line /><p>19</p>

<p>Deyv sa s napätím otočil, dúfal, že nikto nezačul náraz zbra­ne na kosť. Vzápätí počul, ako to bezduché telo treslo o zem.</p>

<p>  Cestou späť k vstupnému otvoru Deyv zastal a načúval pod oknom kabínky. Ale tam ani nešuchlo. O chvíľu vyliezol ťažko dýchajúci Sloosh. Deyv mu pomohol hore, sňal mu z chrbta kocku a odviazal Aejip. Nehlučne skočila na podlahu a zaškľabila sa. Deyv ju pohladkal, poškrabkal za ušami a pošep­kal jej, aby počkala na Vanu. Už predtým sa dohodli, že Vana a Aejip budú počas útoku postupovať spolu.</p>

<p>  Onedlho dorazil aj Yawtl s Jumom na chrbte. Aj svojho psa Deyv poláskal a povzbudil. Tesne za Hoozisstom sa objavila Vana. Deyv im porozprával, čo zistil, a priznal sa, že zabil jedného muža.</p>

<p>  „Zdalo sa mi, že vidím v tme niečo padať,“ povedal Yawtl. „Bál som sa, že si to ty, ale keď som nepočul zvuk alarmu, dúfal som, že je to jeden z nich. Ak naozaj vyšiel z kabíny, bol to Feershin syn. Dúfam, že to nebol   Skibroziy, chcem, aby pred smrťou veľmi trpel.“</p>

<p>  Hoozisst im podrobne vysvetlil pôdorys miestností a cho­dieb tharakormu. Feersh mala spálňu v podpalubí. Niekedy bola v noci sama, niekedy s otrokom. Jowanarr spávala v zad­nej kabíne s dvoma-tromi ďalšími otrokmi mužského i žen­ského pohlavia. Seelgee nocúvala v kajute najbližšie k prove. Kiyt odpočíval v miestnosti hneď vedľa matkinej. Jeydee a Skibroziy zvyčajne spávali v prostrednej kabíne, sami alebo s otrokmi a otrokyňami. Opísal im aj to, ako vyzerajú, aby si ich nepomýlili s otrokmi.</p>

<p>  Do podpalubia sa môžu dostať iba cez niektorú z kabín, keďže nevedia lietať ako khratikly. Ich plánom bolo zajať Feersh a držať ju ako rukojemníčku. Hoozisst tvrdil, že kým bude v ich moci, budú v bezpečí. Ostatní iba plnili jej príkazy - aspoň dúfal. Hoozisst nevylučoval ani to, že Jowanarr, kto­rá sa už nepochybne nevie dočkať vládnutia, im nebude brániť, aby jej matku zabili.</p>

<p>  Skupinka prešla za hlavnú kabínu, kde si rozdelili fakle, ktoré Vana vyniesla hore na chrbte. Tam v závetrí ich aj zapá­lili. Najprv vyliali z vydlabanej tekvice rybí olej. Potom ho Yawtl zapálil iskrou z ocieľky. Na plamienok dolial ešte tro­chu oleja. Všetci si postupne zapálili svoju fakľu, nasiaknutú rybím tukom.</p>

<p>  Napravo začuli krik, podišli smerom, odkiaľ zvuk prichá­dzal, ale nič nevideli. Zrazu sa z tmy vyrútil zúrivo vrieskajú­ci khratikl. Krídlami dorážal na Deyva a ostrými pazúrmi sa mu zadrapoval do tváre. Kričiac od bolesti, vypustil fakľu z ruky, schmatol toho hnusného smradľavého tvora a šmaril ho o zem. Skôr než sa khratikl pozbieral, Yawtl ho ovalil tomahavkom.</p>

<p>  Už bolo neskoro držať sa pôvodného plánu. Chceli sa totiž rozdeliť, aby mohli napadnúť všetky tri kabíny naraz. No te­raz sa museli okamžite dostať do hlavnej. Z tharakormu, kto­rý obývali khratikly, počuli zúrivý vreskot.</p>

<p>  Hoozisst voľnou rukou roztvoril dvere hlavnej kabíny. Spo­za opasku vytrhol tomahavk a s krikom sa vrhol dnu. Vana ho nasledovala spolu s bojovne naladenou Aejip.</p>

<p>  Deyv zodvihol pochodeň, krv sa mu len tak rinula po tvá­ri. Bolestne ju zmrštil, pevnejšie zovrel meč a pobral sa za ostat­nými. Pes vrčal, ale bežal za ním, a rastlinný muž, ako najpo­malší, zostal vzadu a strážil ich únikovú cestu.</p>

<p>  Kabína z tvrdého hnedočerveného dreva bola pomaľova­ná vodorovnými žltými a zelenými pásikmi. Na stenách vise­li kopije, fúkačky, staroveké kovové meče, tomahavky a bojo­vé kyje. V rohoch stáli široké postele s pevnými matracmi. Deyv ešte nikdy nevidel také krásne prikrývky! Vedľa postelí bola skrinka so zásuvkami a dva stojany s umývacími misa­mi, mydlom, uterákmi, ako aj s nádobkami s tmavozelenou tekutinou.</p>

<p>  V strede miestnosti stál stolík z masívneho tvrdého dreva a na ňom podstavec s obrovskou krištáľovou guľou. Pulzovala v nej teplá oranžová žiara, takže viac nepotrebovali pochodne. Deyv sa veľmi prekvapil, lebo ešte pred chvíľou bol krištáľ tmavý. Určite ho Jowanarr rozžiarila nejakým kúz­lom.</p>

<p>  Na zem klesol vysoký zavalitý muž s tmavou pokožkou, s vlasmi pomaľovanými zelenou a žltou farbou. Pod ním sa rozliala kaluž krvi. Na posteli ležala nahá žena, bola to Jowa­narr. Rukami si zakrývala prsia a jej tmavá pleť teraz zbledla. Bola štíhla a dlhonohá, ale prsnatá, mala podlhovastú úzku tvár, dlhý orlí nos a tmavé oči rozšírené hrôzou.</p>

<p>  Na druhej posteli sa zvíjal ďalší otrok, v hrdle mal zabod­nutý Vanin krátky nožík.</p>

<p>  Keď Jowanarr uvidela Deyvovu zakrvavenú tvár, začala vstávať. Aejip a Jum na ňu zavrčali, a tak si znova sadla.</p>

<p>  Deyv prešiel poza stôl k padacím dverám, otvoril príklop a uvidel tmavú šachtu s dreveným schodišťom, ktoré klesalo zo strmej rampy. Pozrel hore. Vana sa práve snažila vytiah­nuť nožík z otrokovho krku.</p>

<p>  „Nechaj to tak!“ zakričal na ňu. „Zober si ten meč zo steny.“</p>

<p>  Yawtl ju predbehol. Zakrúžil mečom nad hlavou a zvýskol.</p>

<p>  Deyv nemal dôvod rozčuľovať sa nad jeho chamtivosťou. Hoozisst vedel narábať s mečom lepšie a bol silnejší ako Vana. Vyplazila mu jazyk na znak opovrhnutia. Otočila sa a vytiah­la zaseknutý nôž.</p>

<p>  Sloosh za sebou zatvoril dvere. Bolo práve načase, vzápätí sa do nich zadrapili pazúry khratiklov a zvonku sa ozývalo ich hlasné vrešťanie.   Potkanie tváre nakúkali cez okno a za­krátko sa tie potvory dostali do kabíny. Aejip skákala po miest­nosti a pazúrmi sa im zatínala do ksichtov. Jum ich pre zme­nu hrýzol. Vana jednému zaťala kopiju do rozškľabenej papule.</p>

<p>  „Povedz tej bosorke, nech im prikáže, aby ostali vonku!“ zahvízdal Deyv na Yawtla prostredníctvom Archkerriho.</p>

<p>  Yawtl to pretlmočil Jowanarr. Váhala, ale keď jej priložil meč k hrudi, zavolala na potvory. Prestali liezť cez okná, hoci ich lomoz ďalej zapĺňal kabínu.</p>

<p>  Deyv schmatol ženu za ruku a ťahal ju z postele. Dotiahol ju až k otvoru v dlážke a postrčil ju. Skotúľala sa po dreve­ných schodoch, ale vyskočila by na nohy a bežala chodbič­kou, keby na ňu nebol skočil. Pri páde si udrela hlavu a omdlela. Dúfal, že ju nezabil, neskôr sa mu môže zísť.</p>

<p>  Vana svižne zbehla dole, zvieratá ju nasledovali. Hoozisst, obklopený svetlom, bral schody po dvoch. Fakľu vymenil za žiarivý krištáľ.</p>

<p>  „Svieti oveľa lepšie,“ zaškľabil sa. „A okrem toho si chcem byť istý, že ho neuchmatne nikto iný.“</p>

<p>  Deyv nečakal, kým sa dovalí aj ťažký Sloosh. Utekal k mies­tu, kde mala podľa Yawtla spať čarodejnica. Všetky vchody boli pootvárané, tmavé a tiché. Dvere do Feershinej izby boli asi tri metre pred ním, keď hlavou narazil do steny, ktorá sa pred ním náhle zjavila. Spadol na chrbát, z nevládnych rúk mu vypadol meč aj fakľa. Na okamih nevedel, čo sa stalo. Zo škrabancov a nosa mu tiekla krv.</p>

<p>  Roztrasený vstal a zodvihol fakľu. Stena sa vysunula alebo vypadla zo škár v chodbových stenách. Zjavila sa tak rýchlo a nehlučne, že si to nestihol ani uvedomiť. Nepočul ani jej náraz o podlahu.</p>

<p>  Zdvihol zo zeme meč a otočil sa. Asi tri metre za ním spad­la do chodbičky ďalšia stena. Bol v pasci.</p>

<p>  Niekto zabúchal na stenu. Priskočil k nej a kričal na plné hrdlo. Nijaká odpoveď. Pritlačil sa čo najbližšie k tenkej, ale veľmi tvrdej stene a zvrieskol: „To som ja, Deyv! Kto je tam?“</p>

<p>  Priložil k stene ucho a počul: „Ticho, Jum, Aejip!“</p>

<p>  Teraz už rozoznal vrčanie zvierat.</p>

<p>  „Vana! Som uväznený medzi dvoma padacími stenami. Kde sú ostatní?“</p>

<p>  „Hoozisst sa pobral inou chodbou. Potom chce prejsť po­zdĺž trupu tharakormu a zistiť, či sa k Feersh nedá dostať z opačnej strany.“</p>

<p>  „Myslím, že by nenechala nestráženú ani opačnú stranu,“ kričal Deyv naspäť. „Kde je Sloosh?“</p>

<p>  „Pokúša sa zabrániť khratiklom, aby vnikli do miestnosti pod hlavným vchodom.“</p>

<p>  Deyvovi sa horko-ťažko podarilo ovládnuť paniku, ktorá v ňom rástla ako kvások v hrnčeku. Vzduch v pasci nevydrží dlho a pri vydaní čo i len malej energie ho spotrebuje ešte rýchlejšie. Vedel, že Feersh by sa nechcela dostať do podob­nej pasce, musí teda existovať nejaká úniková cesta. Tá cesta pravdepodobne nevedie cez spodok trupu korábu, pretože by tam musela mať veľký navijak, aby sa mohla sama spustiť po rebríku na zem. No ani tak by neopustila tharakorm, aby sa vydala napospas nepriateľom, ktorí mohli striehnuť vonku.</p>

<p>  Bol na dolnej palube, kde sa trup stáčal smerom dovnútra ako na kanoe. Táto časť nie je priamo prepojená so susedným plachtitvorom. Možno tam je okno, cez ktoré by Feersh moh­la vysunúť dosku a prejsť po nej na druhý tharakorm. Možno to už aj urobila a možno čaká, čo sa bude diať ďalej.</p>

<p>  Deyv sa zveril Vane so svojimi špekuláciami. Potom do­dal: „Pokúsim sa preseknúť trup, ak sa to dá, a zistiť, či už prešla. Potrebujem sa nadýchať.   Dúfam, že tento trup nie je taký tvrdý ako steny komôr so zásobami plynu.“</p>

<p>  „Ale aj keď to zistíš, načo to bude dobré?“ zavolala Vana. „Aj tak ju nebudeš môcť prenasledovať.“</p>

<p>  „Povedal som ti, že je tu málo vzduchu, potrebujem sa na­dýchať. A ak dobre viem, medzi dverami a touto stenou sú ešte ďalšie steny.“</p>

<p>  „Sloosh má problémy!“ vykríkla Vana. „Musím ísť. Vrá­tim sa, len čo sa bude dať.“</p>

<p>  Načúval, ale nič nezačul. Zavolal na ňu, ale odpovede sa nedočkal. Pokrčil plecami, otočil sa a začal bodať hrotom meča do trupu vzducholode. Bolo to namáhavé, stena odolávala, trvalo dlho, kým hrot prerazil ten odolný materiál. Horiaca fakľa čoraz väčšmi uberala z kyslíka. Chcel ju zahasiť, ale po­tom by netrafil do toho istého bodu. Okrem toho nemal po ruke nič, čím by ju zahasil. Kým fakľa vyhorí, spotrebuje vše­tok kyslík, a on bude dovtedy mŕtvy.</p>

<p>  Zatiaľ sa mu podarilo spraviť iba malú trhlinu. Potil sa, ruky si už takmer necítil a zmysly mal otupené. Trhlina sa zväčšila iba nepatrne. S obrovským úsilím ťal a hĺbil, kým sa mu nepodarilo trhlinu na okrajoch rozšíriť. Vystrčil cez dier­ku nos a nadýchol sa. Ovanul ho čerstvý vzduch. Odľahlo mu a uvoľnene sa usmial. Plány mu mohla prekaziť ďalšia vnútorná stena, a ak by tam bola, zadusil by sa.</p>

<p>  Pozbieral sily a sekal dovtedy, kým nevyhĺbil dieru dosť veľkú na to, aby cez ňu prestrčil hlavu. Nad ním sa ozýval obrovský hluk, muži a ženy vrieskali a jačali, khratikly pišťali a škriekali. Napravo zbadal veľký otvor. Čarodejnica mohla prejsť práve tadiaľ, ale nebolo tam nič, čo by otvor preklenovalo. Napokon, Feersh by tam určite nenechala spojovaciu dosku ako pozvánku pre prenasledovateľov.</p>

<p>  Otočil sa, aby zabúchal na stenu, ktorá ho delila od Vany. Zrazu prudko vystrelila nahor. Deyv sa zľakol a srdce sa mu rozbúchalo.</p>

<p>  „Myslel som si, že už možno budeš mŕtvy,“ ozval sa Yawtl.</p>

<p>  Hoozisst, so žiariacou krištáľovou guľou v ruke, stál tesne za miestom, kde bola predtým stena. Uškŕňal sa, akoby si z niekoho poriadne vystrelil. Telo aj dlhé červenkasté vlasy mal zaliate potom.</p>

<p>  „Prebúral som stenu, ktorá mi bránila v ceste,“ povedal, „a potom som sa dostal do čarodejnicinej spálne. Už tam nebola, ale zazrel som kus dosky na rímse okna vedľajšieho tharakormu. Poobzeral som sa a objavil som tlačidlo, ktorým ovládajú pasce. Vyzerá ako čudné malé zvieratko prilepené na stenu. Je...“</p>

<p>  „Na tom teraz nezáleží,“ odvrkol Deyv. „Poď za mnou!“ Bežal chodbičkou za hlukom. Sloosh stál blízko schodov a po­chodňou sa zaháňal na zvyšok útočníkov. Okolo neho ležali nehybné telá khratiklov. Vanu a zvieratá nevidel.</p>

<p>  Keď khratikly zbadali prišelcov, utiekli hore schodmi.</p>

<p>  Deyv sa zadychčane spýtal: „Kde je...?“</p>

<p>  „Išla tamtou chodbou,“ zabzučal Sloosh. „Myslí si, že otroci a Feershine deti na nás čakajú hore, aby nás prepadli, keď pôjdeme naspäť. Ale oni nie sú schopní zaútočiť sami, konajú iba podľa príkazov Feersh. Je to ich slabina, ktorú musíme využiť. Mám dojem, že čarodejnica zdupkala, v opačnom prí­pade by si mi teraz povedal niečo úplne iné.“</p>

<p>  Deyv prikývol. Okolo otvoru nad ním sa zhŕkli ostré dorá­ňané tváre a bledožlté oči khratiklov. Tí, ktorým sa podarilo ujsť, zanechali krv na schodoch. Archkerri tiež prišiel o nie­koľko listov, vyzeral došklbane. Kožu mal ružovú, ale hrubú, žily mu cez ňu nepresvitali.</p>

<p>  „Teraz je už Feersh určite hore a vydáva rozkazy ľuďom aj khratiklom. Už sme zabili najmenej polovicu tých beštií a po­chybujem, že otroci sú vycvičení na boj.“</p>

<p>  „Máš pravdu,“ pohŕdavo pritakal Hoozisst. „Otroci nie sú dobrí bojovníci. Pokiaľ sa nebúria proti svojim pánom.“</p>

<p>  Začuli tenký piskľavý hlas. Pozreli hore. Mihla sa tam úzka kostnatá tvár so sivým chumáčom vlasov. Smaragd, veľký ako vajce, sa hojdal na šnúrke okolo krku. Vzápätí hlava zmizla, padacie dvere sa takmer zatvorili a cez škáru prenikal dole schodmi hustý tmavý dym. Mal štipľavý zápach.</p>

<p>  „Chystá sa nás vydymiť!“ poznamenal Yawtl.</p><empty-line /><p>20</p>

<p>Hnali sa chodbou, smerom, kam sa pobrala Vana a zvie­ratá. Keď sa dostali ku schodom vedúcim do prednej kabíny, spoza rohu vybehlo desať khratiklov. Určite zleteli nadol a vošli cez okná naspodku a po oboch bokoch trupu, dúfajúc, že votrelcov prekvapia. Pod schodmi ležalo šesť tiel khratiklov, ich rany prezrádzali, že pes s mačkou nezaháľali. Padacie dvere boli tiež pootvorené a prúdil nimi taký istý dym.</p>

<p>  Deyv sa obzrel. Tmavé postavy sa už blížili. Khratikly sa pokúsia zabiť čo najviac nepriateľov, kým ich dym nezaženie naspäť.</p>

<p>  Upozornil ostatných a vrhol sa na obludy v kúte. Skákali na neho, ale Deyv ich poranil mečom alebo udrel fakľou do tváre a popálil. Vrieskajúc a trepotajúc koženými krídlami utiekli. Neprenasledoval ich, nestrácal čas. Yawtl si poradil s ďalšími piatimi, ale potvory sa skrývali v šere, kde nepre­niklo svetlo krištáľovej gule. Keď ich Hoozisst napadol, ustu­povali, a keď cúval ku schodom, nasledovali ho.</p>

<p>  „Vana šla zrejme tadiaľto,“ povedal Deyv.</p>

<p>  Podarilo sa jej dostať na palubu? Alebo je mŕtva? A Jum a Aejip tiež?</p>

<p>  Khratikly, ktorých odohnal, sa už vrátili, nakúkali spoza rohu.</p>

<p>  „Dúfam, že ten dym sem neprenikne, kým budem na scho­doch,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Dupotal po stupienkoch, potom sa otočil, prikrčil a začal vytláčať príklop zadkom. Dvere sa pomaly začali otvárať. Zho­ra sem doliehali splašené výkriky. Deyv sa mu ponáhľal na pomoc, zatiaľ čo Yawtl zostal dole odháňať khratikly.</p>

<p>  Vystrčiac meč cez medzeru, Deyv sekal a bodal, kde zasia­hol. Otroci sa takmer nebránili, uskakovali, aby ich nezranil na nohách, a z troch strán sa ho snažili trafiť kopijami. Keby sa osmelil aspoň jeden z nich, pravdepodobne by Deyva premohli. Sklápacie dvere sa pomaly otvárali. Ak im v tom doteraz bránili otroci, potom z nich museli spadnúť. Archkerri vystrel mohutné ruky na hornom torze a z celej sily tlačil na príklop. Dvere sa konečne s rachotom otvorili a Sloosh sa zo­hol po svoj kyjak.</p>

<p>  Yawtl sa vykašlal na khratiklov a bežal po schodoch, pri­čom sa mu vyšmykol krištáľ. Siahol po tomahavku a zároveň sa oháňal kopijou. Deyvovi napadlo, že jeho druh je vskutku šikovný chlapík. Pravá alebo ľavá ruka - pre neho v tom ne­bol žiadny rozdiel. Oboma si poradil rovnako dobre.</p>

<p>  Z kabíny s krikom vybehli poslední traja otroci, v tej rých­losti preskočili mŕtve telá pri dverách a zrazili pritom na zem dve ženy, ktoré vnútri držali fakle. Keby boli šikovnejší, mohli zapáliť fosfor, kým votrelci ešte stáli na schodoch. Ale boli to iba otroci, ktorí nezvykli konať samostatne, bez príkazu svo­jich pánov.</p>

<p>  Ženy nechali ležať fakle na zemi, vstali a vybehli z kabíny. Deyv jednu pochodeň zodvihol a šmaril ju dolu schodiskom. Oheň sa rýchlo chytil a spoľahlivo zabránil khratiklom v pre­nasledovaní. Cez otvory v trupe tharakormu sa však opäť dostanú na palubu.</p>

<p>  „Krištáľ! Krištáľ!“ jačal Yawtl. „Ty blázon, spáli sa!“</p>

<p>  „Je to len kameň,“ odsekol Deyv. „Zabudni na svoju cham­tivosť, Yawtl. Mŕtvi nemajú majetok.“</p>

<p>  Hoozisst na neho odporne zagánil. Schmatol vysokú hli­nenú vázu naplnenú fosforom a hodil ju nadol. Deyv pridal ešte jednu. Na schodoch sa rozbili a čo nevidieť bola zadyme­ná celá kabína, cez otvor šľahali vysoké plamene. Tváre im pálila obrovská horúčava.</p>

<p>  Yawtl vrhol vázu cez otvorené dvere na hornú palubu, čre­py sa rozleteli na niekoľko metrov. Zahodil aj fakľu a všetko vzbĺklo. Deyv vybehol von. Dúfal, že otrokov, ktorí na neho číhajú za dverami, prekvapil oheň. Nebol tam žiadny a nija­kého nevidel ani nablízku.</p>

<p>  Sloosh sa ponáhľal za ním, ozbrojený ďalšou vázou. Yawtl ho tesne nasledoval - v jednej ruke váza, v druhej fakľa.</p>

<p>  V svetle plameňa uvidel Deyv Vanu. Mečom pretínala hlav­né ukotvovacie povrazy. Odkiaľ ho vzala, azda niektorému zo zabitých otrokov? Ale prečo sa pokúša preseknúť trojité lano? S krikom utekal k nej. Zháčila sa, ale keď zistila, že je to on, pokračovala. No v nasledujúcej chvíli sa obaja museli brá­niť kŕdľu potvor. Väčšina z nich, ako si Deyv domyslel, na nich útočila už vtedy v podpalubí.</p>

<p>  Pripojili sa k nim Jum a Aejip. Dobehli nevedno odkiaľ a napadli khratiklov zozadu. Mačka vyskakovala ako pružina, hore-dole, dopredu a dozadu. Driapala pazúrmi, zatínala im zuby do krkov a vytrhávala mäso z chrbtov. Snažili sa jej vy­hnúť, a nabehli rovno na ostrie meča alebo ich útočníci pre­sekli napoly.</p>

<p>  Štyri či päť khratiklov sa pokúsilo aspoň na chvíľu dostať z priameho nebezpečenstva: vzlietli a usadili sa na zábradlí. No Jum a Aejip ich prenasledovali a ony s vreskom ušli. Deyv chcel zvieratá privolať, ale už nestačil s dychom. Vrátili sa aj samy od seba.</p>

<p>  Zadychčaná Vana mu referovala: „Aejip a Juma som po­slala dopredu, aby zdržali otrokov. Ja som sa zatiaľ dostala von. Myslela som si, že keď začnem presekávať ukotvovacie laná, prekvapia sa a vybehnú z kabíny von, aby mi v tom za­bránili. Nestalo sa tak.“</p>

<p>  „Otroci dostali príkazy a vykonávali ich bez ohľadu na zmenu situácie.“   Deyv sa odmlčal, aby sa nadýchol. Oheň už prenikol aj do hlavnej kabíny, všetci sa z nej hrnuli, kričali a vrieskali. Žiara plameňa osvetlila Sloosha pri okne: vrhol cezeň vázu a vzápätí aj fakľu. Vo dverách stála vysoká chudá Feersh. Určite bola pripravená opustiť tharakorm, len čo sa vznieti horľavina na schodoch. Zrazu spadla - v tej panike ju otroci a khratikly zrazili k zemi.</p>

<p>  Vzbĺkla zadná kabína, plamene šľahali von oknami. Yawtl tam vhodil ďalšiu vázu s horľavinou. Z dverí sa bezhlavo va­lili muži i ženy, deti čarodejnice boli určite medzi nimi. Po­sledný vypadol muž - už horel.</p>

<p>  Vana sa otočila a presekla kotviace laná. Rozdelili sa s hlas­ným praskotom, konce jej preleteli popri tvári tak rýchlo, že keby ju zasiahli, odsekli by jej hlavu.</p>

<p>  „Teraz ich nebolo treba presekávať!“ kričal Deyv.</p>

<p>  „Ale bolo,“ odpovedala Vana. „Videla som odlietať skupi­nu khratiklov pre ďalšie posily. Spomeň si, čo povedal Yawtl! Je ich najmenej sto, možno viac. Možno práve v tejto chvíli prilietajú ostatným na pomoc. Plamene vidieť už zďaleka, tie ich upozornili, že sa niečo deje!“</p>

<p>  „Áno, ale ako sa dostaneme z plameňov?“ zvolal Deyv.</p>

<p>  „Ani mne sa toto riešenie nepáči, ale ako ináč by sme im mohli uniknúť?“</p>

<p>  Kým boli v podpalubí, vietor zosilnel. Dym z kabín už za­plnil aj hornú palubu. Deyv cezeň takmer nič nevidel. Ale nie­čo predsa len! Cez husté čierne mračná sa hnalo niekoľko po­stáv. Jednou z nich bol Yawtl.</p>

<p>  Deyv zaklial a utekal k zábradliu, aby rozsekol bočné laná. Vana ho predbehla. Bežal popri zábradlí a kontroloval, či pre­sekla všetky. Dobehol k miestu, kde boli spojené trupy tharakormov, skočil na palubu susedného a zúrivo sa pokúšal od­deliť ich.</p>

<p>  Musíme sa rýchlo dostať z dosahu khratiklov, rozmýšľal. Potom môžeme prederaviť zásobárne pohonného plynu a po­maly klesnúť na zem.</p>

<p>  O chvíľu sa k nemu pridal Archkerri aj Hoozisst. Čoskoro dobehla Vana.</p>

<p>  Sloosh prestal presekávať povraz a povedal: „Nájdite nádoby s horľavinou a vylejte ich obsah pozdĺž zá­bradlia, ktoré spája oba tharakormy. Zatiaľ si nás nevšimli. Keby sme horľavinu zapálili, oheň by im zabránil, aby sa k nám dostali.“</p>

<p>  „Mal som na to myslieť,“ povedal Deyv. Vsunul meč do pošvy a rozbehol sa naspäť do kabíny. Žiara z plameňov mu stačila na to, aby zbadal fakle na policiach pri stene. V jednej škatuli bolo aj niekoľko ocieľok a fúkačiek.</p>

<p>Zo všetkého si zobral a tápal po schodíkoch do podpalu­bia. Nechcel zapáliť fakľu, aby na seba neupozornil nepriate­ľa. Až pod schodmi vykresal iskry a čakal, kým sa olejom na­siaknutý koniec nevznietil. Prechádzal hore-dolu po chodbách a po miestnostiach a hľadal zápalnú tekutinu. Aj keď vedel, že na palube už nie je nikto, kto by mohol spustiť sklápacie steny a uväzniť ho, cítil sa nepríjemne.</p>

<p>  Vo štvrtej miestnosti našiel na drevenej polici nádoby s hor­ľavinou. Do každej ruky vzal jednu, hoci už držal aj fakľu, a vrátil sa naspäť ku schodom. Tu fakľu zahodil a vyšiel hore. Na palube uvidel Yawtla, ten našiel hlinené nádoby v pred­nej kabíne. Prelomili vosk, ktorým bola tekutina zapečatená, a rozlievali ju popri zábradlí po celej palube tharakormu. Deyv bežal naspäť po pochodeň. To isté urobil aj Yawtl, bol tiež chytrý a nechal ju v otvore pod kabínou, aby ho neprezradil plameň.</p>

<p>  Keď Deyv vyšiel z dverí, začul splašený rev z vedľajšieho plachtitvora. Khratikly zbadali plamene a v ich žiare určite zazreli aj jeho. Rozbehol sa a hodil fakľu. Plamene postupo­vali pozdĺž zábradlia v oboch smeroch, rýchlejšie sa šírili po vetre. Yawtl podpálil provu a čoskoro sa plamene stretli. Dym hustol a vietor ho unášal do zadnej časti tharakormu.</p>

<p>  Obaja muži sa pobrali do zadnej kabíny, presvedčení, že tam nájdu zápalné fľaše skôr ako v podpalubí. Porozlievali ešte viac oleja, iba s nepatrnou odchýlkou od pôvodnej trasy. Potom ho zapálili a bežali po ďalšie fľaše. Hádzali ich z diaľky tak, aby sa rozbili. Rozliata tekutina sa okamžite vznietila. Keby ich teraz chceli napadnúť Feershine deti a otroci, muse­li by poskákať priamo do plameňov.</p>

<p>  Víťazný úškrn Deyvovi náhle zmizol z tváre. „Zabudol som! Lávka! Niektorých mohla skryť aj v iných miestnostiach. A ak to urobila, teraz sa sem dostanú.“</p>

<p>  „To sa mi nezdá,“ povedal Hoozisst.</p>

<p>  Deyv pochopil, čo tým myslel. Ako by sa nepriateľ dostal dole k lávke, ak tam nejaká je, cez šľahajúce plamene?</p>

<p>  Napriek tomu nič nenechá na náhodu. Vzal fakľu, zišiel do podpalubia a našiel miestnosť, z ktorej viedla lávka. Feersh bola nepochybne odvážna, to musel uznať. Je slepá, no napriek tomu sa jej podarilo preliezť cez lávku, nájsť cestu na palubu a stadiaľ na prvý tharakorm. Feersh dôkladne pozná svoj do­mov.</p>

<p>  Deyv sa vrátil z podpalubia. Prekvapili ho plamene a dym, ktoré stúpali k oblohe. Necítil ani závan vetra.</p>

<p>  „Teraz sa nám určite nepodarí vzlietnuť,“ kričal na Vanu, ktorá práve preskočila cez zábradlie. „Zase máme smolu! Khratikly budú čoskoro tu!“</p>

<p>  Vana bola spotená, zakrvavená a začmudená, ale škľabila sa.</p>

<p>  „Nie, vietor neprestal fúkať. Duje stále silnejšie, myslím, že sa schyľuje k búrke. Všetky laná sú už preseknuté, vznáša­me sa, preto nič necítiš. Sloosh vravel, že letíme rovnakou rých­losťou ako vietor.“</p>

<p>  Deyv sa zahľadel na obzor, pod okrajom Temného démo­na sa vinula tenká stužka svetla. V šere rozoznal obrysy veľ­mi vysokého stromu. Pomaly sa k nim blížil. Lepšie poveda­né, oni sa blížili k nemu.</p>

<p>  Začul nad sebou hlasné škreky a zdvihol zrak. Khratikly vzlietli z ďalšej paluby a teraz posedávali na rahnách, kĺzali sa po sťažňoch vzducholode. Pravdepodobne sa nechystali zaútočiť a mali na to dôvod - bolo ich iba dvanásť. Takže budú vyčkávať na posily, ktoré určite ľahko nájdu správny thara­korm, veď ich ohne povedú ako majáky.</p>

<p>  Na svetlej stuhe obzoru sa ukázali malé čierne bodky. Pri­bližovali sa oblúkom, akoby chceli svojim obetiam odrezať cestu. Po čase už bolo jasné, že to khratikly prenasledujú tha­rakorm. Leteli rýchlejšie ako vietor, ktorý ich poháňal zoza­du. Podarí sa im dohoniť ich?</p>

<p>  Hoci všetci štyria boli poriadne unavení, priniesli z pod­palubia ďalšiu horľavinu. Aspoň sa už nemuseli báť ľudských útočníkov zboku. Zvyšný olej doliali do ohňa pod sťažňami. Stúpajúci dym mal odohnať khratikly, no tie sa iba presunuli na sťažne tretieho tharakormu.</p>

<p>  Deyvova skupina našla súdky s vodou, zásoby sušeného mäsa a ovocia, čerstvú zeleninu, zopár bochníkov chleba a maslo. Hltavo jedli a odpočívali na zadnej časti paluby. Silný vietor tharakorm otočil, teraz už boli prenasledovatelia bliž­šie. Deyv a Vana vytiahli fúkačky - v bezvetrí sa im bude dobre triafať. Yawtl doniesol Archkerrimu veľkú kovovú vojnovú sekeru s dvoma čepeľami. Našiel ju v jednej z kabín.</p>

<p>  „Určite ju predkovia vyrobili pre nejakého starovekého obra,“ povedal. „Žiadny otrok, ani nikto z nás, by si s ňou nedal rady.“ Ostatným rozdal kopije. „Môžeme ich použiť, keď sa nám minú šípy.“</p>

<p>  Vo svetle ohňa videli prvých útočníkov. Všemožne sa usi­lovali dohoniť ich, ale pri toľkej námahe už nemali síl ani na hlasné vrieskame. Ich krídla sa hýbali sťažka a pomaly.</p>

<p>  „Možno im dôjdu sily, skôr ako sa dostanú až k nám,“ po­znamenal Deyv. „A ak nás aj chytia, budú už celkom vyčer­paní.“</p>

<p>  Yawtl podal Slooshovi kopiju: „Na, vyskúšaj šťastie. Je nad naše sily, aby sme ich zasiahli z takej diaľky, ale tebe by sa to mohlo podariť.“</p>

<p>  Archkerri zdvihol oštep a povedal: „Počkám, kým prídu trošku bližšie.“</p>

<p>  Na prvý pokus trafil ich vodcu do krídla. Jačiaci khratikl sa stratil v tme pod nimi, ale ostatní nespomalili.</p>

<p>  Jum nahlas štekal. Otočili sa smerom, ktorý naznačoval. Khratikly, čo doteraz len nečinne vyčkávali, sa začali spúšťať zo sťažňov. Chystali sa ich zamestnať, aby ich kamaráti mohli bez ťažkostí pristáť. Hlučne trepotali krídlami, vzápätí vzlietali a krúžili nad palubou, tesne mimo dosahu kopije alebo meča. Stúpali do výšky, pripravujúc sa na prudký útok.</p>

<p>  Deyv sa im otočil chrbtom. Rozvinul lano, jeden koniec pri­viazal o rukoväť meča a asi v strede povraz zovrel do rúk. Keď sa khratikly zniesli nižšie, dostali ostrím do tela. Jednému vymrštený meč uštedril ranu do smiešne vydutej hrude, druhému presekol lebku, tretiemu krídlo. Dva z nich spadli na zem a dali sa na útek. Vana jedného prepichla kopijou. Druhému Hoozisst odťal hlavu tomahavkom.</p>

<p>  Ostatní sa utiahli na rahná, aby sa poradili.</p>

<p>  Deyv sa obrátil. Prenasledovatelia boli na dostrel. Vpredu ich letelo najmenej desať. Zvyšok zaostal a už ich iste nedohoní.</p>

<p>  Minuli sa im všetky kopije. Tri z nich zasiahli cieľ, štvrtá trafila khratikla do krídla, ale nezrútil sa - akurát ho tá rana spomalila.</p>

<p>  „Ostalo ich deväť!“ zvolal Deyv.</p>

<p>  Vana naplnila fúkačku, zamierila a fukla. Opäť vreskot a opäť plný zásah. Trafila ďalších dvoch a potom - uprostred pokrikovania, bzučania, štekania a výskotu družiny - sa khratikly obrátili a náhle zmizli v tme.</p>

<p>Tie, čo ostali na sťažni, zaútočili ešte raz. Ich pokus bol do­predu odsúdený na neúspech. Deyv odsekol jednému nohu, Hoozisst zaťal tomahavk do pŕs druhému. A tie, čo prežili, s krikom odleteli.</p><empty-line /><p>21</p>

<p>Vana navrhla, aby si oddýchli, prípadne pospali, kým oheň bráni Feersh znova zaútočiť. Na stráži sa môžu striedať.</p>

<p>  „Nie,“ odpovedal Deyv. „Chápem, že máme za sebou vy­čerpávajúci boj, aj ja som zmorený, ale nesmieme im dať vy­dýchnuť. Nevieme, aké starodávne čary má Feersh ešte v zá­lohe. A okrem toho, ak sa nám bude chcieť pomstiť, stačí, keď zahodí naše dušovajcia. Potom ich už nikdy nenájdeme a naše úsilie vyjde nazmar.“</p>

<p> Sloosh začal bzučať, ale Deyv sa nedal prerušiť.</p>

<p>  „Ďalšia vec. Možno tam má viac lávok. Feersh mohla po­slať otrokov a deti, aby nás prekvapili. Ako všetci vieme, môže nový útok zorganizovať každú chvíľu, ak to už neurobila. No dúfam, že ak aj nejakú lávku vlastní, nehodlá ju použiť. Možno už nemá dosť odvahy, aby ju použila, ale podľa letmého po­hľadu na jej tvár usudzujem, že nemá strach pred ničím.</p>

<p>  Takže navrhujem, aby sme vysunuli naše lávky a zaútočili na jej tharakorm. Hneď! Ešte pred tým, ako sa spamätá z po­rážky khratiklov.“</p>

<p>  „Výborne!“ zabzučal Sloosh.</p>

<p>  „Máš pravdu,“ pridala sa aj Vana. „Ale som taká unavená, že neviem, či sa mi vôbec podarí zdvihnúť ruku.“</p>

<p>  „Si húževnatá, tak ako my všetci,“ odvetil Deyv. „Ak to zvládneme my, dokážeš to aj ty.“</p>

<p>  „Navyše, práve sme sa najedli,“ dodal Yawtl. „Čo nevi­dieť sa budeme cítiť lepšie.“</p>

<p>  „Sú chvíle, keď už jedlo nepomáha,“ povedala. „Ale nesklamem vás. A ani môj kmeň.“</p>

<p>  Deyv pochopil, že Vana nepovažuje svoj kmeň za horší ako ostatné. Vedela, že viac nepatrí k jeho členom, ale ešte stále dúfala, že sa k nemu raz vráti. Nevzdáva sa, aj keď v tejto chvíli jej unavené telo odporuje vôli.</p>

<p>  Hanbil sa, že myslel na smrť, keď mu ukradli dušovajce. Ona o takom niečom ani len neuvažovala. Hneď sa vydala po stope zlodeja. Ľudia z jej kmeňa, tak ako aj ona, vnímali veci ináč ako on. Boli azda ich postoje vznešenejšie? Podľa všetké­ho áno. Ak by bol ostal v tej hroznej miestnosti v dome a ne­chal sa unášať zármutkom, nakoniec by zahynul. Veru, už tu nemusel byť.</p>

<p>  Zrazu sa strhol a upútal na seba pohľady ostatných. Otria­sol sa, ako keď Jum vybehne z vody, a povedal: „Tak, už viem, čo spravíme.“</p>

<p>  Zapálili dve fakle a zišli do podpalubia. Našli lávku a od­niesli ju do vedľajšej miestnosti, kde bolo okno oproti oknu vedľajšieho tharakormu, v ktorom sa skrývala Feersh, jej deti a otroci. Možno sa chystá urobiť to isté, čo oni, a zo zvyku použije rovnaký oblok.</p>

<p>  Doska bola akurát dosť dlhá na to, aby spojila oba vchody. Feersh určite mala problémy nájsť vhodné okno na druhej stra­ne, ale zároveň musela sakramentsky dôverovať vlastnému odhadu vzdialenosti. Pravdepodobne to nerobila po prvýkrát. Ak je pravda, čo o nej povedal Hoozisst, nepatrila k tým, kto­rí by sa vzdali čo i len jednej šance na prežitie. Aj napriek vycivenému vzhľadu je určite veľmi silná.</p>

<p>  Deyv ledva vládal udržať dosku, keď sa snažil jej druhý koniec oprieť o rímsu. No utešoval sa, že je to len tým vysile­ním.</p>

<p>  Keď už bola doska bezpečne zapretá o rímsu protiľahlého okna, vydal sa na druhú stranu. Pod ním bola hlboká prie­pasť. Nedovidel na jej dno a bol tomu celkom rád. Yawtl ho nasledoval. Vana a zvieratá išli za ním. Potom Deyv a Hoozisst pridržiavali lávku, aby bezpečne prešiel aj Archkerri. Keď bol Sloosh asi v polovici, doska sa pod jeho váhou prehla a niekoľkocentimetrová rezerva na koncoch sa natoľko zmenšila, že na neho Deyv zapískal a potichu mu povedal, aby sa vrátil naspäť.</p>

<p>  Sloosh ustrašene zacúval a zadkom sa prepchal cez okno. Deyv chcel na neho zavolať a opýtať sa, aké sú jeho ďalšie plány, ale mal strach, aby ho niekto nezačul. Boky oboch tharakormov boli zahnuté smerom nahor a spojené tak, že vy­tvárali striešku. Posádka sem nedovidela, ale mohlo sa stať, že začujú hlasný zvuk z okna.</p>

<p>  „Potrebujeme jeho pomoc,“ zamrmlal Deyv, „ale nie je tu. Takže...“</p>

<p>  Fakle si nechali v podpalubí, aby posádka nezazrela ich žiaru. Chodba bola tmavá, oheň už dohorel, cítili však ťažký zápach dymu a spálených tiel. Deyv išiel na čele skupiny, tápal v tme, ale nakoniec vyliezol po schodoch do kabíny. Svetlo, ktoré do nej prenikalo zvonka, mu pomohlo rozoznať veci naokolo. Bolo mu na vracanie od zápachu spopolnených tiel. Opatrne prekro­čil prah a vykukol spoza rohu. Oheň a fakle osvetľovali Feersh, jej deti a otrokov. Potichu im niečo hovorila. Keď skon­čila, položila Jowanarr ruku na plece. Bosorkina dcéra sa otočila smerom k Deyvovi, no ten rýchlo skočil za roh.</p>

<p>  „Poďme na druhú stranu!“ zašepkal.</p>

<p>  Zrazu začuli, že ich nepriatelia vošli do kabíny. Niekto lie­zol na strechu. Deyv odstúpil od steny, kde sa krčil, a odvážil sa na bleskový pohľad nad seba. Na streche stála otrokyňa, otočená chrbtom, a pokúšala sa pozorovať okolie cez oheň a dym pozdĺž zábradlia.</p>

<p>  Stiahol sa naspäť za stenu a zašepkal: „Na strechu vyslali sliedičku, ale kam idú ostatní?“</p>

<p>  Yawtl povedal: „Myslím, že sa chystajú urobiť presne to, čo sme pred chvíľou spravili my, ale opačným smerom.“</p>

<p>  „Teda majú ďalšie lávky.“</p>

<p>  „O tom nepochybujem,“ zachechtal sa Yawtl.</p>

<p>  „Lenže potom uvidia aj fakle, ktoré sme nechali v podpa­lubí.“</p>

<p>  Ak sa rozbehnú do prednej kabíny, uvidí ich hliadka. Vý­krik upozorní Feersh. Mimochodom, na rozmýšľanie nemali veľa času.</p>

<p>  Bez slova vykročil, rukami sa zachytil o okraj strechy kabí­ny a vytiahol sa hore. Žena začula šramot a otočila sa, ale Deyv do nej pohotovo hodil tomahavk. Jeho čepeľ ju trafila do spán­ku, bez zvuku sa zrútila na zem. Zoskočil zo strechy a rozbehol sa k prednej kabíne. Tí pod ním mohli počuť dupot jeho nôh, ale nedalo sa tomu vyhnúť. Za ním buchotal Yawtl a Vana, plies­kali Jumove a Aejipine laby.</p>

<p>  Mali šťastie. Keď išli chodbičkou, Deyv zbadal, že Feersh a jej posádka hľadia inde - ponad schody priamo von. Vyzera­lo to, akoby tadiaľ Feersh poslala na výzvedy nejakých ľudí, a teraz čaká, kým sa vrátia. Aha! Niekoľkí otroci išli po dosku.</p>

<p>  Cez dvere miestnosti, kadiaľ sa dostal na tharakorm, pre­nikalo svetlo. Bolo slabé, ale museli si ho všimnúť. Keďže ne­poslali nikoho, aby preskúmal príčinu, zrejme to nepovažo­vali za dôležité. A prečo by aj mali? Bolo tam veľa vyhorených fakieľ, ktoré tam ešte pred chvíľou zanechali bojovníci.</p>

<p>  No aj tak Feersh na svetlo určite upozornili. Možno tam niekoho pošle, keď sa dostanú k tým dverám bližšie. Otočil sa a prikázal ostatným, aby vošli do miestnosti na druhej strane chodby. Kľakol si na zem a vystrčil hlavu spoza dverí. Stihli to práve včas. K nepriateľom sa blížil otrok, v ruke držal horiacu fakľu, ďalší dvaja niesli dlhú dosku a za nimi bežal ešte jeden.</p>

<p>  Muž na čele potom zaviedol ostatných do miestnosti s fakľami. Nazrel dnu a ponáhľal sa podať správu. Deyv ne­počul, čo povedal, ale Feersh to očividne neprekvapilo. Niečo prikázala a dvaja otroci vniesli dosku do dverí asi šesť met­rov od ich úkrytu.</p>

<p>  Deyv sa musel stiahnuť. Keď sa svetlo trochu stlmilo, opäť sa vystrčil. Nikde nikoho.</p>

<p>  Chvíľu počkal, potom sa potichu ponáhľal dolu chodbou. Dúfal, že sú zaujatí svojou robotou, a nazrel do miestnosti. Všetci sledovali otrokov, ktorí ukladali dosku krížom cez me­dzeru medzi tharakormami.</p>

<p>  Keď povedal ostatným, čo práve videl, Vana poznamenala: „Sloosh ich určite zbadá.“</p>

<p>  „Neviem, zdá sa, že oni ho nezazreli. Možno vyšiel na hor­nú palubu. Zrejme dosku vtiahol naspäť do podpalubia. Ináč by ju boli zbadali.“</p>

<p>  „V tom prípade,“ skonštatovala Vana, „je ešte stále pri okne. Musel tam ostať, aby sme sa mohli vrátiť.“</p>

<p>  „Len si nebuď taká istá,“ odvetil Hoozisst a vzdychol. „Nikdy nemôžeš vedieť, čo sa mu preháňa hlavou. Ak ho za­ujala nejaká nevyriešená filozofická otázka, možno ju práve rieši.“</p>

<p>  Deyv prikázal Vane, aby strážila vchodové dvere, a vrátil sa do miestnosti, cez ktorú prišli. Nepredpokladal, že by ho niekto mohol odniekiaľ prekvapiť. Nemali dôvod obávať sa útoku zozadu.</p>

<p>  Opatrne vystrčil hlavu von oknom a pozoroval nepriate­ľov. Oni ho nevideli, ale on videl ich. Dvaja zavalití otroci pre­chádzali za sebou po doske. Ruky mali vystreté, aby udržali rovnováhu, pretože kopije ich ťahali viac doprava. Jeden za druhým sa prepchali oknom. Nasledovala žena s fakľou.</p>

<p>  Deyv pozoroval, ako postupne prechádzajú po lávke. Boli tam aj dvaja z Feershiných synov. Ju osobne viedla cez dosku žena s fakľou v ruke. Feersh sa pridŕžala jej pleca a poháňala očividne vystrašenú otrokyňu krátkymi, ostrými príkazmi.</p>

<p>  Na druhú stranu sa chystali prejsť ešte siedmi. Deyv bežal naspäť do miestnosti, kde na neho čakal Yawtl a Vana, a zre­feroval im, aká je situácia. Tentoraz ho všetci nasledovali. Zo siedmich medzitým ostali piati. Sestry Jowanarr a Seelgee prá­ve prechádzali na druhú stranu. Jowanarr bola ešte stále otra­sená z úderu do hlavy. Jej sestra išla za ňou, ruky položené na jej pleciach, aby nestratila rovnováhu.</p>

<p>  Vedľa okna stála otrokyňa, nad hlavou držala fakľu a obom svietila na cestu. V okne oproti stála ďalšia otrokyňa s fakľou.</p>

<p>  Deyv vydal pokyn na útok. Aejip sa vymrštila na najbliž­šieho muža. Jum sa inému zahryzol do hrdla. Deyv zaťal meč do krku ďalšiemu otrokovi. Yawtl bodol štvrtého do brucha. Otrokyňa zahodila fakľu a s vreskom skočila na lávku. Deyv ju sotil a žena zmizla v hĺbke pod nimi.</p>

<p>  Kým zvieratá ešte stále a celkom úspešne zápasili s nepria­teľom, Deyv a Hoozisst schmatli koniec dosky a zatriasli ňou. Jowanarr sa podarilo hlavou padnúť cez okno, ale jej sestra sa s krikom prevážila a zrútila na zem.</p>

<p>  Ostala už iba Feersh, jej dvaja synovia, dcéra a otroci na ďalšom tharakorme. Ak je Sloosh ešte stále v podpalubí, urči­te všetko videl. Teraz sa už možno ponáhľa zatarasiť tej čeliadke východ z dverí. Iba ak náhodou nepripravuje prechod pre Deyva a ostatných, aby mu mohli prísť na pomoc.</p>

<p>  Deyv vystrčil hlavu z okna: lávka už premosťovala medze­ru. Otočil sa a oznámil ostatným, že je čas ísť. Rozbehol sa tmavou chodbou, prstami hmatal po stene, aby spočítal dve­re. Keď dorazil k štvrtým, zastal a vošiel. Niekto do neho zo­zadu narazil. Zatackal sa, zaklial, odhodilo ho až k oknu. Pre­svedčil sa, či doska dostatočne presahuje okraj okna, aby po nej mohol bezpečne prejsť. S pocitom, že je už príliš neskoro na strach z priepasti, prebehol na druhú stranu.</p>

<p>  Sloosh zmizol. Zrejme im pripravil lávku a ponáhľal sa do miestnosti, kde je Feersh - alebo kde bola.</p>

<p>  Zahol za roh. Chodbu osvetľovalo svetlo z otvorených dve­rí. Stál v nich Sloosh, v jednej ruke držal veľkú vojnovú seke­ru a v druhej kyjak. Keď Deyv došiel až k dverám, v miest­nosti uvidel Feersh, ako karhá svojich potomkov aj otrokov. Nemalo to zmysel. Báli sa jej, ale útočníkov sa obávali ešte viac.</p><empty-line /><p>22</p>

<p>Najprv chamtivý Hoozisst vzal Feersh smaragd, zavesil si ho na krk, a až potom zviazali zajatcov. Všetkých okrem nej zavreli do miestnosti s oknom. Hoozisst vysvetlil Slooshovi, ako sa ovládajú izby s padacími dverami. Použili malé zvie­ratko na stene v časti tharakormu, ktorú obývala Feersh, aby uzavreli miestnosť so zajatcami. Chceli si byť istí, že čarodejnica skokom z okna neskoncuje so životom, preto ju strčili inde. No aby sa tam nezadusila, Sloosh vysekal dierku do tru­pu korábu.</p>

<p>  Ostatní chceli okamžite prepichnúť nádrže zo zásobami pa­liva, ale Sloosh im naznačil, že by to v tejto chvíli bolo dosť nebezpečné. Aby ich presvedčil, zaviedol ich na hornú palu­bu.</p>

<p>  „Pozrite na oblaky na obzore,“ povedal. „Vidíte, ako rých­lo sa približujú, hoci to musí byť veľká vzdialenosť. Letíme rýchlosťou najmenej sto míľ za ukhromikhthanshukh.“</p>

<p>  „A to je čo?“ spýtal sa Deyv.</p>

<p>  Sloosh niekoľkokrát zabzučal. Zodpovedalo to určitým zvukom vo Vaninom jazyku, ale ani ona mu nerozumela.</p>

<p>  Archkerri im vysvetlil, že Zem sa okolo svojej osi otočí kaž­dých stoštyridsaťtri hodín. Jedna hodina je vlastne jeden ukhromikhthanshukh, čo je jednotka času. Jeden deň má pri­bližne trinásť hodín, teda ukhromikhthanshukhov. Voľake­dy sa Zem otáčala okolo svojej osi za dvadsaťštyri hodín; boli časy, keď ostávala nehybná, ale tento stav netrval dlho, keď­že predkovia sa postarali, aby sa zase vrátila k intervalu dvadsaťštyri hodín.</p>

<p>  Ostatní ešte stále nerozumeli, čo to slovo znamená.</p>

<p>  „Je to preto, lebo máte veľmi chabé predstavy o čase. Ne­môžem vám to vyčítať, keďže vaša veda a technika je veľmi slabo rozvinutá.“</p>

<p>  „Ty listnáč akýsi,“ zvolal Deyv, „o čase toho vieš ešte me­nej ako my!“</p>

<p>  „To nie je pravda. Ja mám iba menší zmysel pre nalieha­vosť. Aj keď sa oveľa viac rozvinul, odkedy som v kontakte s vami ľuďmi. Moji príbuzní by boli šokovaní, keby vedeli, aký je už silný. Azda by bolo lepšie, keby ho mal vyvinutý celý rod Archkerriov. Nedostatočný zmysel pre naliehavosť by mohol vysvetľovať, prečo nás je v porovnaní s vami tak málo.“</p>

<p>  Privrel oči, no potom ich opäť otvoril.</p>

<p>  „Vysvetlím vám to takto. Pamätáte sa, keď sme sa pokúsili núdzovo pristáť na inom tharakorme? Vtedy sme leteli rých­losťou asi päťdesiat míľ za hodinu. Teraz letíme dva razy tak rýchlo. Ak by sme sa pokúsili pristáť teraz, zahynuli by sme. Tharakorm by sa pravdepodobne nepoškodil, ale z nás by bola kaša. Takže táto možnosť je vylúčená.“</p>

<p>  „Ale búrka môže trvať ešte dlho!“ zľakla sa Vana. „V čase, keď budeme môcť konečne pristáť, budeme možno tisíce míľ od nášho domova!“</p>

<p>  „Viac ako tritisíc míľ,“ dodal Sloosh. „Možno aj šesťtisíc alebo desaťtisíc. Ktovie?“</p>

<p>  Boli zdesení. Vane a Deyvovi sa kotúľali slzy po lícach. Yawtl neplakal, ale vyzeral, akoby mu k tomu veľa nechýba­lo. Jum a Aejip nepoznali príčinu ich smútku, ale pes kňučal a mačka oblizovala Vane nohu. Možno si mysleli, že ich pánov znepokojujú blížiace sa hromy a blesky.</p>

<p>  Po chvíli ich rachot, burácanie a oslepujúce záblesky za­hnali do podpalubia. Deyv rozmýšľal, že by mohli vypočuť Feersh, ale v tomto hluku to bolo viac-menej nemožné. Za­každým, keď sa nablízku zablýskalo, vyskočil a striaslo ho. Na výsluch by sa nevedel sústrediť.</p>

<p>  Aj tak ľutoval, že ju nemôže donútiť, aby mu povedala, kde je jeho dušovajce. Čo by dal za to, keby ho mohol zovrieť v dlani, pohladiť, pritisnúť si ho k hrudi a potom pobozkať. Vyžaroval z neho pocit bezpečia, dodávalo mu odvahu, a keby sa naň mysľou sústredil, hromy-blesky by sa mu videli vzdia­lené a bezmocné. V tej chvíli nenávidel čarodejnicu väčšmi ako kedykoľvek predtým. Len čo sa búrka skončí, odhalí mu, kde skryla dušovajcia, aj keby mal rozpitvať každý jej nerv, aby sa to dozvedel.</p>

<p>  Chúlil sa v prostrednej miestnosti - Sloosh povedal, že tam majú väčšiu šancu vyhnúť sa úderu blesku. Ruku mal polo­ženú na Jumovi, ktorý sa k nemu pevne tisol. Vana zas objí­mala mačku. Sloosh stál v rohu, oči zatvorené. Buď driemal, alebo uvažoval o niečom vzdialenom od ľudských problémov, a možno aj od jeho vlastných. Yawtl bol nepokojný, no nemal sa ku komu pritúliť, tak sa aspoň schúlil do klbka. Rukami si zvieral kolená a hlavu skláňal na hruď. Vyzeral ako embryo v matkinom tele. Keď blesk presekol oblohu, mykol sa, ako­by sa chcel hlásiť na svet.</p>

<p>  Z času na čas si Deyv zdriemol, aby ho zobudil ohlušujúci a oslepujúci výbuch. Chvíľami jedol, a keď si potreboval uľa­viť, urobil tak v miestnosti, kde väznili Feersh. Aj ostatní ju takto ponižovali. Zajatci dostávali iba vodu. Ak budú zoslab­nutí od hladu, tým lepšie. Budú menej vzdorovať pri výslu­chu. Navyše ležali vo vlastných výkaloch, čo im určite nepri­dávalo na nálade.</p>

<p>  Po neznesiteľne dlhom čase čierne hromy a ich bieli bratia odtiahli preč, zato vietor neustával. Pozorovali okolie z hor­nej paluby. Práve leteli nad hornatým krajom a tharakorm klesal a stúpal tak prudko, že sa zakaždým ocitli na zemi. Museli sa vrátiť naspäť do izby a ľahnúť si na dlážku.</p>

<p>  Sloosh, ktorý sa v tom vyznal najlepšie, nemeškal so zlými správami.</p>

<p>  „Tlak zvrchu nás môže zaviať až na zem, ale spodný prúd nás, naopak, môže vyniesť tak vysoko, že stratíme kontakt so zemou alebo sa zadusíme pre nedostatok kyslíka. Alebo mô­žeme jednoducho naraziť do skál.“</p>

<p>  Nechápal, prečo ho zahriakli, aby bol ticho.</p>

<p>  „Ignorovať fakty alebo sa pokúšať prehliadnuť ich je ne­zodpovedné. Ale nech sa páči. Nebudem vás poburovať svo­jimi rečami o skalách.“</p>

<p>  „Dobre,“ odsekol Deyv. No po chvíli sa spýtal: „Čo si nám chcel povedať o skalách?“</p>

<p>  „Tak predsa je zvedavosť silnejšia ako strach! Tieto kopce sú súčasťou horského pásma, ktoré siaha od jedného brehu oceánu až po druhý. Veľmi by nám to sťažilo náš návrat pešo. Ale môžeme si postaviť čln a plaviť sa popri pobrežných úte­soch. Samozrejme, ani toto riešenie nie je bezpečné. Budeme sa musieť vyhnúť obrovským mäsožravým rybám, morským cicavcom a nepriateľským sapientom. Možno by bolo lepšie zvoliť si cestu po súši, ale ak to urobíme, stratíme oveľa viac času. Na pevnine nám navyše hrozia zemetrasenia, zosuv pôdy, trhanie zemskej kôry a veľa iných nepríjemností.“</p>

<p>  „Sklapni!“ zvolali jednohlasne.</p>

<p>  Konečne mali hory za sebou. Letelo sa im príjemnejšie, aj vietor citeľne zoslabol. Stužka svetla na obzore sa rozšírila a Sloosh znovu začal špekulovať o poveternostnej a inej situá­cii. „Rýchlosť vetra je pravdepodobne najmenej stopäťdesiat míľ za hodinu, ak nie dvesto. Každopádne nemôžeme o pristá­tí ani len uvažovať. Tharakorm nebol nakŕmený, odkedy sme vzlietli, a osem dní bez potravy sa prejaví v nedostatku po­honného plynu. Takže nakoniec, či sa nám to páči, alebo nie, klesneme na zem.“</p>

<p>  Deyv ľutoval, že mŕtvoly hodil cez palubu namiesto toho, aby nimi nakŕmil plachtitvora.</p>

<p>  Zápach výkalov a spotených tiel už naplnil celý koráb. Za­jatcov po dvojiciach zbavili pút, aby sa umyli a vyčistili po­dlahu. Zatiaľ na to mali dosť vody. Do prázdnych váz a mi­siek nachytali dažďovicu. Aj zásoby jedla im predbežne stačili. Napriek tomu zajatci dostávali jesť veľmi málo.</p>

<p>  Po desiatom dni vietor poľavil. Dovtedy už prehľadali celý tharakorm. Nenašli však ani svoje dušovajcia, ani Archkerriho kryštál. Nadišiel čas výsluchu.</p>

<p>  Najprv vypočujú otrokov. Aj keď je málo pravdepodobné, že budú vedieť niečo o dušovajciach, ale aspoň Feersh a jej deti uvidia - vlastne ona začuje, čo ich čaká. Otrokov nemučili, zatiaľ to nebolo potrebné, ale Deyv a jeho spoločníci viackrát nahlas spomenuli, že to majú v pláne urobiť.</p>

<p>  Tak, ako očakávali, otroci nemali ani poňatia, kde by mohli byť ukryté dušovajcia. Trvali na tom napriek vyhrážkam, že poletia von oknom. Yawtl bol za ich vyhodenie, ale Deyv a Vana ho presvedčili, že sa im otroci ešte môžu zísť. Sloosh sa do debaty vôbec nezapojil. Možno ho to nezaujímalo alebo sa nad problémom ešte len zamýšľal.</p>

<p>  Potom prišli na rad Feershini synovia Kiyt a Jeydee a dcé­ra Jowanarr. Všetci bežne nosili dlhé rúcha, ale keď ich zajali, boli nahí, a tak aj ostali. Nemali dušovajcia, legenda hovorí, že sa scvrkli a rozplynuli ešte ich čarodejníckym predkom. Preto ani nechápali vážnosť takejto straty.</p>

<p>  Nahota ich privádzala do rozpakov, cítili sa ponížení a bez­mocní.</p>

<p>  Najprv ich Yawtl oblial vodou. Pre potomkov čarodejnice to bol obzvlášť urážlivý skutok. Otroci mali z toho určite ra­dosť, veď túto procedúru podstupovali zakaždým, keď ich chcela Feershina háveď potrestať. Iba s námahou zakrývali úškľabky. Potom otroci dostali príkaz zbiť bosorkine deti. Váhali, až kým im Hoozisst nepohrozil, že ich vyhodí von oknom, ak neposlúchnu. Nesmeli ich však udierať príliš sil­no, iba tak, aby ešte dokázali odpovedať na otázky.</p>

<p>  Najprv sa trochu ostýchali, no napokon sa s nadšením uja­li svojej úlohy. Keď mal Yawtl pocit, že tí traja už dostatočne zmäkli, kázal im prestať.</p>

<p>  „Teraz,“ povedal, „príde tá ťažšia časť. Najprv mám v úmysle nastrkať vám horiace triesky za nechty. Ak to nepo­môže, dám vám ich na prirodzenie, a potom to už nebude hra.“</p>

<p>  Kiyt a Jeydee začali fňukať a vzlykať, zaprisahávali sa, že nevedia, kde sú ukryté dušovajcia. Ich matka to vie, ale nikdy im natoľko nedôverovala, aby im to vyzradila. Jowanarr za­ryto mlčala, nevykríkla, ani keď ju mučili.</p>

<p>  Jeydee, ktorý už stratil najmenej polovicu zubov, šušlavo prosíkal: „Matka, povedz im to! Už to nevydržíme!“</p>

<p>  Feersh stála v kúte, ruky mala spútané za chrbtom. Aj ona bola nahá a určite dobre vedela, aké má škaredé mľandravé telo s prsami až po pupok. Jej dlhá úzka tvár s vystupujúcimi lícnymi kosťami a chlpatou hornou perou pripomínala vos­kovú masku. Tupo zízala pred seba.</p>

<p>  Ozval sa Sloosh: „Je to strata času, aby sme trápili týchto úbožiakov. Tebe sa to možno páči, Yawtl, ale mne nie. Som citlivý na bolesť iných. Mučenie tolerujem, len pokiaľ je naň rozumný dôvod, hoci sám pritom trpím, samozrejme, nie až tak ako tí, ktorých mučia. Ale mojou hlavnou výhradou je zby­točnosť celej tejto tortúry. Čarodejnica nám nepovie nič, ani keby tým mohla zmierniť utrpenie svojich detí. V skutočnosti ju vôbec nezaujímajú. Rozmaznala ich, zabránila im dospieť, nie z lásky, ale preto, aby boli slabé a aby ich mohla ľahšie ovládať. Najstaršiu dcéru vychovala prísnejšie. Raz sa mala stať jej nástupkyňou, preto má silnejší charakter. No Feersh neustúpi, ani keby si mučil Jowanarr. Možno sa jej to bude dokonca páčiť. Navrhujem, aby si zlomil Feersh. Nie vyhráž­kami ani mučením, na to je príliš tvrdá. Ona...“</p>

<p>  Po prvýkrát prehovorila aj čarodejnica: „Čo vraví rastlin­ný muž?“</p>

<p>  Hoozisst zvraštil obočie, akoby tušil, že pokročili. Všetko jej pretlmočil.</p>

<p>  „Sloosh má pravdu,“ prikývla. „Môžeš ma hoci zabiť, ale ja budem aj tak mlčať dovtedy, kým sa sama nerozhodnem povedať ti, čo chceš vedieť. Keby som si bola istá, že ma nezabiješ a pustíš nás na slobodu, neváhala by som ani chvíľu.“</p>

<p>  Kiyt zúfalo zvolal: „Mama! Prečo mu to nepovieš? Prečo dovolíš, aby nás ponižoval a mučil?“</p>

<p>  Feersh sa zachechtala, odhaliac žlté zuby. „Bola som k tebe príliš jemná. Nazdala som sa, že ťa posilní aspoň táto skúsenosť.“</p>

<p>  Kiytova tvár sa skrivila od hnevu a vychrstol na ňu krvavú slinu. Potom ustúpil, akoby dostal strach, že ho udrie.</p>

<p>  Feersh buď nezbadala, že ju opľul, alebo si to nevšímala. Povedala: „Hej, rastlinná príšera, nemohli by sme sa dohod­núť? Pravda, ak mi zabezpečíš, že našu dohodu neporušia tvoji spoločníci. Tým divochom neverím.“</p>

<p>  „Rastlinná príšera!“ zvolal Sloosh. „Urážkami nič nedosiah­neš!“</p>

<p>  Hoozisst jej to hneď preložil.</p>

<p>  Odpovedala: „Ospravedlňujem sa a robím to po prvý raz v živote. Nechcela som ťa uraziť, ja som príšera z mäsa a ty si to, čím som ťa nazvala, ale keď ťa to uráža... Tak čo hovoríš na moju ponuku?“</p>

<p>  Archkerri zavrel oči. Bolo pomerne ticho, až na zakašľanie otroka a stonanie oboch synov. Nakoniec oči opäť otvoril. „Je to rozumná ponuka. Myslím, že by sme ju mali prijať.“</p>

<p>  „Nie!“ vykríkol Hoozisst. „A čo moja pomsta? Chceš ma o ňu pripraviť? Chcem, čo mi právom patrí, a vajcia tiež!“</p>

<p>  „Ach, ale ak ty túžiš po spravodlivej pomste,“ zagánil naňho Sloosh, „čo potom Vana a Deyv? Ukradol si im dušovajíčka a stálo ma veľa prehovárania a naliehania, aby ťa nemučili a nakoniec nezabili. Podarilo sa mi to len preto, lebo ťa potrebovali, aby si im pomohol získať ich vajcia späť. Potom platia tie isté pravidlá aj pre teba.“</p>

<p>  Hoozisst od hnevu stratil reč. Napokon spustil: „Ale ja som konal pod nátlakom! Keby som tie vajcia neukradol, nedostal by som sľúbený Veštecký smaragd! A navyše, Feersh by ma bez váhania zabila, keby som sa jej nepodvolil!“</p>

<p>  „Nekázala ti, aby si mi ukradol kryštál,“ odpovedal Sloosh. „Nepotrebovala ho, ale ty si ho aj tak šlohol. A okrem toho, mohol si jej sľúbiť čokoľvek a potom utiecť. Nikdy by ťa nebola našla.“</p>

<p>  „Čože? A navždy by som žil odlúčený od rodného kmeňa?“</p>

<p>  „Navždy, to nie je celkom výstižné; iba dovtedy, kým by si nezomrel. Aj keď máš sčasti pravdu, ale to je len zlomok celé­ho príbehu.“</p>

<p>  Yawtl sa chvíľu mračil, zaháňal sa päsťou na Kiyta. Zrazu sa rozbehol k čarodejnici, ale Sloosh zvolal: „Hoozisst, nie!“</p>

<p>  „Tuším nás chce podviesť,“ zavrčal Yawtl. „Dáme jej naše slovo, ona nám povie, kde sú vajcia, ale ešte stále ich nebude­me mať.“</p>

<p>  „Dobrý postreh,“ súhlasil Sloosh. „Povedz jej, že nechce­me vedieť len to, kde sú dušovajcia ukryté. Chceme ich držať v rukách. Je možné, že rozložila okolo nich pasce.“</p>

<p>  Feersh pozorne počúvala preklad. Odpovedala: „Povedz rastlinnému mužovi, že súhlasím s jeho podmienkami. Naj­prv nám však musíte rozviazať putá. Sľubujem, že vás nena­padneme, ak na nás nezaútočíte vy.“</p>

<p>  „Slovo čarodejnice!“ pohŕdavo precedil Hoozisst.</p>

<p>  „Rovnako dobré ako slovo Yawtla,“ odvrkla.</p>

<p>  „A to neveští nič dobré,“ poznamenala Vana.</p>

<p>  Hoozisst zovrel päsť: „Hej!“</p>

<p>  Aejip priskočila k Vaniným nohám a zavrčala. Yawtl spustil ruku a ustúpil dozadu.</p>

<p>  „Nechcel som ťa udrieť. Nie som taký hlúpy, ale som prí­liš rozzúrený!“</p>

<p>  „Nepotrebujem oči, aby som to videla,“ skonštatovala ča­rodejnica. „A teraz povedz rastlinnému mužovi, že vám po­môžem a spravím všetko pre to, aby ste získali naspäť svoje dušovajcia a kryštál.“</p>

<p>  „Musíš nám povedať aj to, prečo si ich chcela,“ ozval sa Deyv.</p>

<p>  „Veľmi rada. Keby ste nás neboli napadli a ostali by ste iba pod tharakormom, už by som vám to dávno povedala. Ani vo sne som nepomyslela na to, že je s vami aj rastlinný muž. Jedným z dôvodov, prečo som Yawtla zhodila z paluby korábu, bolo, že ma neposlúchol. Neprikázala som mu, aby mi doniesol kryštál, nepotrebovala som ho.</p>

<p>  Ale nečakala som ani, že Archkerri bude Yawtla prenasle­dovať. Keby som to bola tušila, dala by som si väčší pozor. Mala som predsa strážcov. Viem, že dotyk rastlinného muža nevyšle na koráb poplašný signál. Ale ako som mohla vedieť, že podobnú bytosť bude trápiť ukradnutý kryštál?“</p>

<p>  Feersh ich požiadala, aby ona aj jej deti okamžite dostali nejaké šaty. Nepatrí sa, aby sa ukazovali nahí pred otrokmi - čo, samozrejme, neplatilo v čase, keď s nimi spali alebo keď ich kúpali.</p>

<p>  Sloosh súhlasil, ale Hoozisst bol už z princípu proti. Stále tvrdil, že čarodejnica sa ich nejakým spôsobom snaží ošmeknúť. Ostatní ho prehlasovali.</p>

<p>  Feersh sa odela do dlhého rúcha so zvláštnymi obrazcami a niekoľkými Temnými démonmi, hlavu jej zdobil vysoký oválny klobúk. Bola pripravená všetko im povedať. Chcela sa však znovu uistiť, že im neublížia, keď to urobí.</p>

<p>  „Náš sľub nie je potrebné opakovať,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Hoozisst zastonal a zvolal: „Určite má dobrý dôvod, prečo sa chce o tom stále uisťovať! Poviem vám ho, chce si z nás urobiť bláznov!“</p>

<p>  „Nemôžem urobiť nič, čo už predtým nevykonali bohy­ne,“ odvetila.</p>

<p>  Odmlčala sa, navlhčila si vyschnuté pery a potom vyhlási­la: „Takže, vaše dušovajcia a kryštál sú ukryté medzi hubovi­tým porastom pri koreni stromu v lese, ktorý obkolesuje piesočnatá rovina, neďaleko miesta, kde kotvil tharakorm. Podľa toho, čo vravíte, ste vedľa toho stromu táborili.“</p><empty-line /><p>23</p>

<p>Na chvíľu všetci onemeli. Feersh sa naširoko usmievala, len-len že sa zdržala hlasného smiechu.</p>

<p>  Sloosh sa pohol k nej, a akoby tým porušil čaro, Hoozisst sa na ňu vrhol oboma rukami. Rastlinný muž to očakával, prá­ve preto pristúpil bližšie k veštici. Jeho silné ruky zovreli Yawtlovo plece a bez námahy ho zodvihol.</p>

<p>  Hoozisst kopal nohami a s tvárou plnou bolesti i zlosti vrieskal: „Pusti ma! Zabijem ju!“</p>

<p>  „Pustím ťa, ak mi sľúbiš, že dodržíš dohodu,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  „Ale ona nás predsa oklamala. Ja som to vravel!“</p>

<p>  „To je síce pravda, ale je to naša vina. Viac-menej moja, mal som byť chytrejší a presvedčiť sa, či nás nechce oklamať. Teraz musíme zistiť, či vskutku hovorí pravdu. Ak nie, doho­da je neplatná.“</p>

<p>  Yawtl pozrel na Sloosha. Jeho hnev vyprchal, hoci bolesť v pleci ešte nepominula.</p>

<p>  „Pusti ma. Ani sa jej nedotknem.“</p>

<p>  Keď už stál opäť na zemi, pomasíroval si plece a dodal: „Mohol by si z nej pravdu jednoducho vytĺcť. Ako ináč zistí­me, či neklame? Nemá ani dušovajíčko.“</p>

<p>  „Postačí hocijaké dušovajce.“</p>

<p>  Vana a Deyv prekvapene zvolali: „Čože?“</p>

<p>  „Čo si sa zbláznil?“ pridal sa Hoozisst. „Iba jej vlastné vaj­ce môže harmonizovať s jej mysľou. To vie predsa každý!“</p>

<p>  „Toto je ďalší prípad, keď vy mäsožraví mudrci považuje­te za pravdu niečo len preto, že to každý hovorí. Keď som žil s ľuďmi v Pruhovanom dome, urobil som jeden pokus. Pre­svedčil som dvoch domorodcov, aby si dočasne vymenili dušovajíčka, aj keď to nespravili veľmi ochotne. Zistil som, že akékoľvek vajce môže poslúžiť ako detektor lži.“</p>

<p>  Deyv mal pocit, že toto tvrdenie nemá ďaleko od rúhania. Ale už poznal Sloosha a vedel, že neklame, preto nič nepove­dal.</p>

<p>  Hoozisst strhol dušovajce z krku jednému z otrokov. Pri­skočil k Feersh a strčil jej ho do ruky. „Drž ho pevne v prs­toch, aby sme videli, čo vajce ukazuje!“ kričal. „Drž si ho na tej vyschnutej hrudi, ty suka!“</p>

<p>  Feershina tmavohnedá pokožka zrazu zosivela. Hovorila však celkom pokojne. „Oklamala som vás len napoly. Je prav­da, že dušovajíčka a kryštál nie sú na palube tharakormu, ale nie sú ani v hube okolo stromu. Ukryla som ich do jaskyne vysoko v horách. Je to ten vrch na druhej strane rieky, pre­chádzali ste tadiaľ, prv než ste prišli do lesa.“</p>

<p>  „Pritlač si vajce k hrudi!“</p>

<p>  Poslúchla ho a zopakovala ešte raz to, čo predtým. Dušo­vajce sa sfarbilo do modra a videli na ňom malé znaky po­dobné hviezdam.</p>

<p>  „No,“ povedal Yawtl, „zrejme si si myslela, že pôjdeme k tomu stromu, a zatiaľ nám uniknete. Utečiete do bezpečia a tam sa nám budete vysmievať.“</p>

<p>  „Možno nás chcela podviesť,“ povedal Sloosh. „Také sú všetky čarodejnice. Ale pochybujem o tom. Má iný dôvod na to, aby nám nepovedala pravdu. Feersh, aký je to dôvod?“</p>

<p>  Hoozisst preložil otázku.</p>

<p>  Čarodejnica odpovedala: „To je dlhý príbeh. Hlavným dô­vodom, prečo som tohto zlodeja poslala ukradnúť dušovajíč­ka, bolo, že som hľadala ľudí s určitou povahou, aby pre mňa vykonali istú úlohu. Iba oni sú schopní dokončiť moje posla­nie. Hoozisst mi mal pomôcť získať ich, ale nemienila som toho chamtivca odmeniť Vešteckým smaragdom. Tvrdí, že ho má teraz, takže má, čo chcel, ale nezaslúži si ho. Keby bol na mojom mieste, urobil by to isté. Nemám pravdu, Yawtl?“</p>

<p>  Hoozisst vyceril svoje ostré zuby, ale prikývol: „Unáhlil som sa, keď som ťa chcel pred chvíľou zabiť, zabudol som, že mi máš ešte ukázať, ako smaragd používať.“</p>

<p>  „Aj to urobím. Mimochodom, celá záležitosť súvisí so Shemibob.“</p>

<p>  Sloosh s úžasom zabzučal: „Tá ešte stále žije?“ Hoozisst to preložil. „Pokiaľ dobre viem, posledný, kto ju videl nažive, bol jej otrok. Jediný otrok, ktorému sa kedy podarilo ujsť zo Žiariaceho domu nespočetných komnát.“</p>

<p>  Feersh zmĺkla, nepochybne preto, aby zvýšila napätie.</p>

<p>  „Ten otrok som ja!“</p>

<p>  Sloosh sa potešil. „Je toho toľko, čo mi o Shemibob musíš povedať. Od nášho rastlinného príbuzenstva sme sa my Archkerriovia o nej už dlho nič nedozvedeli. Pustatina klenotov rástla vytrvalo, aj keď pomaly, a na mieste, kde sa rozprestie­ra, nie sú žiadne rastliny. Nakoniec, ako iste vieš, pustatina časom pokryje celú suš.“</p>

<p>  „O podrobnostiach sa môžeme porozprávať neskôr,“ ne­dočkavo im skočil do reči Deyv, skôr než to Hoozisst stihol preložiť. „Pokračuj v rozprávaní príbehu, ktorý nám objasní, načo si potrebovala naše dušovajíčka.“</p>

<p>  „Tie podrobnosti, ako si ich nazval, sú dôležitou súčasťou môjho príbehu. Keď som bola ešte mladá, vybrala som sa do strašidelnej krajiny Shemibob, ktorú niektorí volajú aj Jasná hrôza. Pokúsila sa ma zabiť moja matka. Zistila, že som ju chcela zabiť ja. Nebavilo ma už čakať, kedy konečne zomrie. Utiekla som práve včas, ale bola som tou najpoľutovaniahodnejšou stvorou, čarodejnicou bez starovekých artefaktov. Roz­hodla som sa vkradnúť do Pustatiny a nejaké ukradnúť Shemibob. Počula som, že má obrovský poklad. Neprekvapilo ma to, dlho tie vzácnosti zhromažďovala a mala ich dosť, už keď začínala.“</p>

<p>  „Ako dlho?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  „Vo vašom jazyku sa to slovami nedá vyjadriť.“</p>

<p>  „Hoozisst, povedz jej, že som vás naučil tri z vhodných slov. Sú zaznamenané vo vašich mysliach, aj keď nepoznáte ich význam.“</p>

<p>  Feersh odpovedala: „Slová Archkerriho nie sú také isté ako moje, ale Shemibob žije na Zemi skoro tak dlho ako desaťtisíc dní vynásobených tisícimi plus ďalších desaťtisíc. Koľko rokov mala, keď sem prišla zo vzdialenej hviezdy, to neviem.“</p>

<p>  „Bola takmer rovnako stará,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  „Dosť stará na to, aby už mala zopár vrások,“ dodala Feersh. Usmiala sa, ale Deyv nevedel, či chcela byť vtipná.</p>

<p>  „To, čo som urobila ja, môže spraviť iba mladé, pochabé a nerozumné dievča,“ priznala Feersh. „Mala som sa radšej skryť v džungli pri matkinom dome, počkať na vhodnú príle­žitosť, vrátiť sa a zabiť ju. Ja som chcela viac. Myslela som si, že keď sa mi podarí okradnúť Shemibob, budem tá najmoc­nejšia čarodejnica na svete. To mi dodalo odvahu vkročiť na jej územie. Nakoniec ma Shemibob chytila, no dostala som sa ďalej ako ktokoľvek predo mnou.</p>

<p>  Odvtedy som po dlhý čas bola jej otrokyňou. Nebolo to až také hrozné, len som si musela zvyknúť na jej strašidelný vzhľad. Rovnako ako ostatní otroci, aj ja som bola veľmi zve­davá, snažila som sa od nej naučiť čo najviac. Rada sa so mnou rozprávala. Niekedy som si myslela, že ľudí láka na svoje úze­mie len preto, aby sa mala s kým zhovárať. Sliedila som po okolí, všímala som si každú maličkosť. Vyhliadla som si kú­zelné predmety, ktoré som si chcela vziať so sebou. Bolo ich tak veľa, že som si nemohla vziať ani jednu tretinu toho, čo som chcela a čo sa dalo odniesť. Mnohé z čarovných artefak­tov strážili strážcovia a k tým som sa neodvážila.</p>

<p>  Raz mi Shemibob prezradila, že nie je prirodzene dlhoveká. Jedným z jej pokladov bolo tajomstvo dlhovekosti. Nebo­lo skryté na Pulzujúcom hrade ani ho nestrážili v tajnej skrýši. Toto tajomstvo nosila Shemibob v mysli.</p>

<p>  Spýtala som sa jej, prečo ho neprezradí aspoň otrokom. Ne­musela by byť odkázaná na prípadných zlodejov, aby mala dostatok služobníctva. Hrozivo sa zasmiala, ešte nikdy som nepočula taký zlomyseľný smiech. Povedala mi, že keby to spravila, otroci by sa časom mohli naučiť všetko, čo vie ona, potom by ju mohli zabiť a ujsť s jej obrovským bohatstvom.</p>

<p>  Keby sa aj teraz rozhodla povedať im o kúzle, aby nemu­sela tú ťarchu tajomstva niesť sama, načo by to bolo dobré? Zem čoskoro roztrhnú sily pôsobiace zo susedných hviezd. Potom sa všetko, hviezdy aj hviezdny prach, spojí do nepred­staviteľne obrovskej horiacej gule. Keď guľa exploduje, po­tom...“</p>

<p>  „Sloosh nám už o tom hovoril,“ prerušil ju Deyv.</p>

<p>  „Naozaj? Mimochodom, nebola som taká zhrozená ani pre­kvapená, ako predpokladala. My čarodejnice máme vlastné poznatky. No, pravdu povediac, nebola to ani tak znalosť ako dohady o konci sveta, ktoré sme počuli od divochov. Hlavne od Yawtlov.</p>

<p>  A prečo by ma to vlastne malo zaujímať? Zomriem oveľa skôr ako nastanú posledné dni Zeme, ale Shemibob mi na­značila, že vie o spôsobe, ako by sa náš zánik dal zvrátiť. Hus­tota stále sa rozpínajúcej hmoty sa rozširuje do priestoru, takto by sa mohlo vytvoriť premostenie do iného sveta, do mno­hých ďalších svetov.</p>

<p>  Celkom som tomu nerozumela. Musela mi prisahať, že je to pravda. Hoci sa mi nezdalo, že by klamala len preto, aby si vyplnila voľné dni.“</p>

<p>  „Povedz jej, že my Archkerriovia si tieto veci vysvetľuje­me podobnou teóriou,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  „Vy máte teórie na všetko,“ odvetila Feersh. „Niektoré z nich však hraničia s pravdou... Spýtala som sa jej, či vie o nejakom vchode do týchto svetov, ktoré sa ešte nezmršťovali, lebo boli mladé, rozpínavé. Povedala, že jeden z nich je pravdepodobne na jej území, v oblasti krištáľov. Bol to zvláštny, hrozivý úkaz, práve preň Pustatinu niekedy nazý­vali aj Jasná hrôza.</p>

<p>  Lenže pokiaľ bol ten jav taký, ako ho chápala ona, nezna­menal ešte cestu do iného sveta. Pokúšala sa doň vstúpiť, ale nepodarilo sa jej to. Teraz by to už možno vyšlo, a ak nie, tak potom asi nikdy. A ak by aj jestvoval ten vchod, čo ak by sme sa dostali do takého sveta, ako je náš, zomierajúceho?“</p>

<p>  „Znie to ako rozprávka!“ odvrkol Hoozisst. „Myslím si, že Shemibob si všetko vymyslela. Urobila to, aby prilákala ešte viac ľudí. Vstúpili by na jej územie v nádeji, že sa im podarí dostať do iného sveta. Takto by získala nových otrokov.“</p>

<p>  „Ako by sa o tom dozvedel niekto mimo územia Pustati­ny?“ spýtala sa Feersh. „Som jediná, ktorej sa odtiaľ podarilo ujsť.“</p>

<p>  „Nie, nie si,“ zabzučal Sloosh. „Takých je viac.“</p>

<p>  „Pozrimeže?“ začudoval sa Yawtl. „Z času na čas zámerne prehliadne útek niektorého z otrokov, aby šírili jej nepravdi­vé príbehy a zlákali ďalších. Pravdepodobne sa ti podarilo ujsť len preto, že ti to dovolila.“</p>

<p>  Feersh vyzerala nahnevane. „Skutočne? Aj s niektorými z jej pokladov?“</p>

<p>  Yawtl pokrčil plecami: „Podľa toho, čo si povedala, ich má dosť.“</p>

<p>  „Je pravda, že má obrovské množstvo zázračných starove­kých predmetov. Prečo by nebola pravda aj to ostatné?“</p>

<p>  „Jeden pravdivý príbeh ti stačí, aby si uverila aj druhému, ktorý je čírou lžou.“</p>

<p>  „To už stačilo,“ prerušil ich Sloosh. „Ešte stále si nám ne­povedala, prečo si potrebovala naše dušovajíčka. Bez ohľadu na to, že mali patriť určitému typu ľudí.“</p>

<p>  „Shemibob vie, čo robí z obyčajného smrteľníka takmer ne­smrteľnú bytosť. Keby ju niekto zajal a mučil, možno by ta­jomstvo prezradila. Nebolo by to jednoduché, ale sú také spô­soby, ktoré by rozviazali jazyk aj jej.</p>

<p>  Ak je niekto takmer nesmrteľný, podarí sa mu nájsť cestu do ďalšieho sveta. A potom už bude žiť naveky. Keď nový svet zostarne a priblíži sa čas jeho zániku, bude môcť unik­núť do ďalšieho sveta a tak ďalej.“</p>

<p>  „Tou osobou myslíš seba,“ uškrnul sa Hoozisst.</p>

<p>  Civela na neho. „Som ochotná sa podeliť. Na návrat do jej krajiny som už stará. Ak by som aj bola dosť mladá, nezvlád­la by som to sama. Mala som to vyskúšať, kým som mala dosť síl, ale vtedy som na to nemyslela. Trápili ma iné problémy, väčšinou starosť o prežitie. Neskôr som usúdila, že môj dom nie je dosť bezpečný, tak som napadla a obsadila trojitý tharakorm. Zajala som otrokov a porodila deti, aby mal kto moje bohatstvo zdediť.</p>

<p>  Cítila som blízkosť smrti a čoraz častejšie som sa zaoberala myšlienkou, ako by som sa jej mohla vyhnúť a žiť aspoň tak dlho ako Shemibob. Preto som donútila Yawtla, aby šiel pre mňa ukradnúť dušovajíčka. Zároveň mal okradnutých pre­nasledovateľov zaviesť až ku mne. Ak by sa im podarilo na­sledovať Yawtla až k môjmu obydliu, bol by to dôkaz, že sú dosť šikovní na to, aby vykonali, čo som chcela.</p>

<p>  Potom by som ich zajala a povedala im, že chcem napad­núť Pustatinu a získať tajomstvo dlhovekosti od Shemibob. Na cestu by nešli sami, mohli by ísť po skupinkách, aspoň piati. Tým, ktorým by sa to podarilo, by som vrátila dušova­jíčka a dovolila, aby prekročili bránu spolu so mnou.“</p>

<p>  „To je od teba milé,“ posmešne povedal Hoozisst. „Ak by už boli takmer nesmrteľní, čo by ich donútilo ostať tu? Aha, rozumiem, predsa ich dušovajcia!“</p>

<p>  „Ale prečo si nezakotvila tharakorm bližšie k Pustatine?“ spýtal sa Archkerri. Tvoji kandidáti by potom už nemuseli tak ďaleko putovať. Shemibobina krajina je na opačnom kon­ci pevniny a od miesta, kde kotví tharakorm, je to veľmi dlhá cesta, plná rôznych nebezpečenstiev a nástrah.“</p>

<p>  Hoozisst jej to preložil a Feersh odpovedala: „Myslíš, že som taká hlúpa? Presne to som urobila na začiatku, ale ľudia, ktorých som vyslala do Pustatiny, sa nevrátili. Tak som zdvih­la kotvy a vydala som sa na cestu ponad Pustatinu klenotov a ponad oceán, ktorý sa dá preletieť pri dobrom vetre za päť dní, na druhý koniec krajiny. Neskôr som zakotvila na iných priestranstvách - všetko sa opakovalo. Samozrejme, vysiela­la som stále nových a nových zlodejov, väčšinou z rodu Yawtlov. Sú prefíkaní, hoci neveľmi inteligentní.“</p>

<p>  „Dosť inteligentní na to, aby si s tebou poradili, ty stará bosorka!“ zvolal Hoozisst.</p>

<p>  „Nikdy by si sa na to nezmohol, nebyť hlúpeho šťastia, že sa ti podarilo ukradnúť Slooshovi kryštál. Yawtlovia sú dobrí zlodeji, ale sú príliš chamtiví, aby im človek mohol dôvero­vať. Beztak som sa z času na čas musela sťahovať, lebo len to mi dávalo nádej, že niekde predsa len objavím vhodných kan­didátov do novej skupiny. A pokiaľ ide o veľké vzdialenosti, ktoré museli adepti prekonávať, rátala som s tým, že si nájdu mladý tharakorm a poletia na ňom, hnaní vetrom, až do Pus­tatiny. Alebo sa popri pobreží preplavia cez oceán.“</p>

<p>  „Podľa mňa sú tvoje plány nebezpečné a predpokladám, že zatiaľ všetci kandidáti stroskotali,“ poznamenal Sloosh. „Keby si medzičasom odletela príliš ďaleko, ako by sa s tebou spojili tí, čo by prípadne došli až do cieľa cesty?“</p>

<p>  „Počkali by v Pustatine, kým by som sa tam nevrátila.“</p>

<p>  „Ale dovtedy by zistili, že svoje dušovajcia nepotrebujú,“ dodal Sloosh. „To je ďalšia trhlina tvojho plánu.“</p>

<p>  „Nikdy by sa ich nedokázali vzdať navždy!“ zdôraznil Deyv.</p>

<p>  „Ešte sa musíš veľa učiť.“</p>

<p>  „Pomiatol si sa,“ zvolala Vana.</p>

<p>  Čarodejnica povedala: „Hneď ako by som vás vyslala na cestu, vrátila by som vaše vajcia naspäť, ale vy ste mi to pre­kazili. Akokoľvek, teraz už viete, kde sú. Môžete si po ne ísť, keď splníte svoje poslanie.“</p>

<p>  Deyv a Vana sa na seba pozreli. Je skutočne presvedčená, že sa odvážia vkročiť na to strašné územie? Teraz, keď už ve­dia, kde majú svoje dušovajíčka hľadať?</p>

<p>  Hoozisst mal na to iný názor.</p>

<p>  „Keď už budem mať čarovnú moc Shemibob, vyšlem po svoje dušovajce iných. Budú musieť podstúpiť rôzne nebez­pečenstvá namiesto mňa. Donútim ich k tomu tak ako ona, bosorka jedna. Budem mať ich vajcia, až kým sa nevrátia, a sľúbim im aj niečo z bohatstva Shemibob.“</p>

<p>  Yawtl bol vskutku hlúpy a hrabivý.</p>

<p>  Sloosh to zrejme vyčítal Vane a Deyvovi z tváre. Povedal: „Podľa toho, čo viem o mocných čaroch Shemibob, pochybu­jem, že by si ten, kto sa ich zmocní, nedokázal vyčarovať nové vajce.“</p>

<p>  Prekvapený Deyv zvolal: „Si o tom presvedčený?“</p>

<p>  Čarodejnica požiadala Yawtla, aby jej to preložil. Asi ju to tiež ohromilo.   „To mi nikdy nenapadlo! Takže - ach, Shkanshuk! Potom tí, ktorých som poslala a misiu úspešne zvládli, sa ku mne už nikdy nevrátia! Nie, to nie je možné! To je nemysliteľné!“</p>

<p>  „Iba mi to zišlo na um,“ povedal Sloosh. „Ale možno nie sú až takí šikovní.“</p>

<p>  „Nechcela by som byť v tvojej koži, keď zistíš, že niektorý z nich teraz vládne v Pustatine,“ poznamenala Vana.</p>

<p>  Feersh zbledla ako stena.</p><empty-line /><p>24</p>

<p>Vanu a Deyva nezlákala predstava, že by si mohli vytvoriť kópie svojich dušovajec. Túžili iba získať späť tie pôvodné a vrátiť sa k svojim kmeňom. Hneď ako tharakorm pristane, vydajú sa na spiatočnú cestu: do jaskyne v horách, kde sú vaj­cia ukryté, a potom domov... domov!</p>

<p>  Sloosh im oponoval: „Nájsť riešenie je vašou povinnosťou voči súkmeňovcom. Povinnosťou voči obyvateľom celej pla­néty, všetkým sapientom. Môžete ich zachrániť, zabezpečiť im budúcnosť.“</p>

<p>  Tí dvaja by sa možno pustili do záchrany svojho kmeňa. Ale prečo sa zaoberať aj nepriateľmi?</p>

<p>  „Keby ste sa rozhodli vkročiť do nového sveta, ale iba so svojimi vlastnými ľuďmi, určite by to malo degeneračné ná­sledky. Je ich málo, aby splodili zdravé potomstvo. Po čase by ich nedostatok novej krvi zahubil.“</p>

<p>  „A čo ty?“ spýtal sa Deyv. „Chystáš sa vziať so sebou svo­jich?“</p>

<p>  „Samozrejme. Skutočne nerozumiem sám sebe. Prečo sa vás snažím presvedčiť, aby ste ľuďom pomohli vojsť do nového sveta, keď pravdepodobne práve oni spravia všetko, aby nás Archkerriov vyhubili? Som optimista, aj keď je to možno ne­rozumné.“</p>

<p>  Vana povedala, že dostať sa domov nebude ľahké, ale mož­né. Naopak, zdá sa nemožné zvíťaziť nad Shemibob, tak pre­čo sa nepozrieť skutočnosti do očí?</p>

<p>  „Vytváraš si vlastnú skutočnosť,“ odvetil Sloosh. „V rámci určitých hraníc. Kde sú hranice v tomto prípade, zistíme, až keď budeme v Pustatine.“</p>

<p>  Keď Vana s Deyvom osameli, rozprávali sa o možnostiach.</p>

<p>  „Je to veľmi nebezpečné,“ povedala.</p>

<p>  „Súhlasím s tebou. Riskovali sme už priveľa. Nebezpečen­stvá, do ktorých sme sa púšťali, boli namáhavé, ale aspoň sme vedeli, čo nás čaká, ak z nich s úspechom vyviazneme. Lenže teraz...?“</p>

<p>  „Mimochodom, aj tak nemáme šancu. Ako by sme mohli vykonať to, o čo sa neúspešne pokúšalo tisíce ľudí počas tisí­cich dní?“</p>

<p>  „To je pravda.“</p>

<p>  Vietor zoslabol a stočil sa iným smerom. Podľa Feersh ich niesol južne od Pustatiny. Pre Vanu a Deyva to bolo znamenie, aby sa nepúšťali do boja so Shemibob. Sloosh sa ich opý­tal ako dospeli k tomuto záveru. Nevedeli to vysvetliť, ale svojho presvedčenia sa nevzdali.</p>

<p>  Počas ďalšej noci vietor zoslabol natoľko, že mohli uvažo­vať nad vypustením pohonného plynu.</p>

<p>  „Samozrejme,“ poznamenal Sloosh, „iba v prípade, ak sa nezmení rýchlosť vetra.“</p>

<p>  Stužka svetla na obzore sa ešte väčšmi rozšírila. Lenže Tem­ný démon neodhalí oblohu skôr, ako pristanú. Najmenej šesť dní a nocí si budú musieť poradiť potme. Nebola to privyso­ká daň, hoci veľmi túžili po jasnom nebi.</p>

<p>  Vietor ustával. Nakoniec Sloosh vytiahol meč a presekol zásobáreň plynu. Chystal sa urobiť dieru aj do ďalších dvoch nádrží, keď vtom zazrel Kyita, ako beží dolu chodbičkou.</p>

<p>  „Matka hovorí, že vietor začína opäť silnieť!“</p>

<p>  „Deyv, môžem použiť nadávku z vášho jazyka?“ spýtal sa Archkerri. „Môj jazyk žiadne nemá.“</p>

<p>  Vrátili sa na hornú palubu. Tharakorm sa začal pohybovať rýchlejšie a horizont za nimi sčernel.</p>

<p>  „Nevieš, ako by sa dali opraviť diery na nádržiach s ply­nom?“ spýtal sa Sloosh čarodejnice. Hoozisst jej to preložil.</p>

<p>  Feersh zalomila rukami a prevrátila oči.</p>

<p>  „Predpokladám, že to znamená, že nevieš. Ja som vypočí­tal rýchlosť, akou dôjde k vypusteniu plynu. Pristaneme nad­ránom, ale ak má vietor dovtedy zosilnieť, musíme sa o to pokúsiť teraz.“</p>

<p>  Bez toho, aby sa spýtal na mienku ostatných, zišiel dolu a začal prebodávať nádrže skrz-naskrz. Po návrate vyhlásil: „Ak je plyn horľavý, nesmieme zakladať oheň. Mali by sme ostať tu hore, lebo plyn zaplní miestnosti v podpalubí.“</p>

<p>  „Viem,“ odvrkla Feersh, hneď ako jej Yawtl pretlmočil to, čo povedal Sloosh.</p>

<p>  Sloosh zlostne zabzučal a potom doložil: „Deyv a Vana, upozornite ostatných. Čarodejnicu nezaujíma, či sa my alebo otroci zadusíme. Jej deti predsa vedia, čo treba robiť.“</p>

<p>  Keď sa vrátili, Archkerri povedal: „Vietor sa otočil, letíme smerom k Pustatine. Je už neskoro, aby sme tomu zabránili. Čo nevidieť sa ocitneme v korunách stromov. Dúfajme, že budeme mať šťastie, tak ako naposledy.“</p>

<p>  Zrazu sa vpredu ukázala voda. Siahala až po horizont.</p>

<p>  Feersh a jej deti sa lanami pripevnili o sťažne. Otroci ich rýchlo nasledovali. Yawtl zatiaľ odolával plynu a podchví­ľou sa vracal z podpalubia s rukami plnými čarodejniciných pokladov.</p>

<p>  „Pristaneme na vodnej hladine,“ povedal mu Sloosh. „Voda sa dostane cez diery na trupe tharakormu a koráb sa potopí. Možno sa bude vďaka plynu ešte chvíľu vznášať na vode. Ale nepodarí sa ti doplávať na breh ani s jedným z týchto pred­metov. Budeš rád, ak nebudeš musieť zahodiť aj svoje zbra­ne.“</p>

<p>  Hoozisst zavrčal: „To sa ešte uvidí!“</p>

<p>  „Z dna jazera veľa neuvidíš, ale rob, ako myslíš.“</p>

<p>  Deyv a Vana pripevnili Slooshovi na chrbát kocku. Uva­žoval, či by nebolo dobré rozložiť valec, ale potom sa rozho­dol, že radšej nie. Vietor by ho zavial krížom k ďalekému bre­hu - ak to je skutočne iba jazero. Pokojne by to mohol byť oceán. Nezdalo sa mu, že by ich odfúklo až k nižšiemu pobre­žiu horského pásma. Ale jeho odhad nemusel byť správny. Nemalo význam spoliehať sa na šťastie.</p>

<p>  Tharakorm oblúkom klesal a dole, asi míľu od pláže, sa črtali na hladine biele škvrnky. Neskôr sa ukázalo, že sú to dvojsťažňové plavidlá. Deyva ohúrila ich veľkosť. Ešte nikdy nevidel také obrovské lode. No vzápätí stratil aj poslednú štipku optimizmu. Ľudia na lodiach ich určite zabijú alebo zajmú.</p>

<p>  Synovia čarodejnice vzlykali a bedákali, že sa im nepodarí doplávať až k brehu. Jowanarr bola bledá, ale tvárila sa nebo­jácne. Feersh nevidela, čo sa deje, iba jej to opísali. Stála chrb­tom k stožiaru. Vyhrnula si šaty, aby ju nestiahla ich váha. Deyvovi prebehlo mysľou, že čoskoro bude v rovnakej situá­cii, ako keď ju kedysi - nahú a neozbrojenú - prenasledovala matka. Rozdiel je len v tom, že teraz je už stará a slepá. Po­môžu jej deti alebo nie? Nemajú dôvod, aby ju ľúbili.</p>

<p>  Možno premýšľala nad rovnakými otázkami, ale na jej po­chmúrnej tvári sa nepohol ani sval.</p>

<p>  Yawtl navŕšil vysokú kopu pokladov a vykročil k Feersh.</p>

<p>  „No tak, babizňa, teraz sa ukáž, teraz použi svoje kúzla! Čo tvoje odporné úklady a arogancia? Hoozisst s tebou dobre vybabral, však? Čoskoro sa zaboríš do bahna a tvoje telo obžerú ryby, hoci neviem, či im nebude z neho zle.“</p>

<p>  Hoozisstov rehot preťal ťažký úder Jowanarrinej dlane. Zatackal sa, rukou si držal líce a oči sa mu nebezpečne zúžili. Vytiahol meč, pripravený tú dievku rozpárať. Prekrížila si ruky a uprene naňho hľadela.</p>

<p>  Hoozisst zaváhal: „Iste by si bola radšej, keby som ťa zabil hneď a ušetril ťa tak strachu z utopenia. Mňa neoklameš, ty hnusná malá čarodejnica. A ak sa ti aj podarí dostať na breh, dlho si nepožiješ. To ti sľubujem.“</p>

<p>  „Nevidel si tie lode?“ spýtala sa Jowanarr. „Ich posádky ti vezmú všetko, čo si nám ukradol. Ak sa ešte predtým neuto­píš pod ťarchou lupu, ty chamtivec nenažraný.“</p>

<p>  Hoozisst sa otočil a vypúlil šikmé oči. Klial a zatínal päste. Ostatní sa na ňom s chuťou smiali. No náhle všetci stíchli: voda a lode sa povážlivo priblížili.</p>

<p>  Po chvíli zistili, že sa v predstavách o posádke mýlili. Ne­boli to ľudia ani Yawtlovia. Po palube sa plazili obrovské be­lavé tvory. Navyše, nebolo tam žiadne zábradlie ani kormi­dlo, ani plachtové laná. Chýbali aj ostatné časti, ale tí na tharakorme nemali času o tom rozmýšľať. Boli iba tri metre nad vodou, potom meter a pol, a napokon pristáli.</p>

<p>  Keby neležali priamo na palube, náraz by ich hodil o zem a možno odšmaril do jazera. Ale takto nepocítili tvrdý dopad. Plachtitvor sa rozkolísal vo vlnách, no pomaly sa ustaľoval. Čoskoro voda prenikla cez zábradlie.</p>

<p>  Uplynuli dlhé minúty. Deyv opatrne vstal. Zatiaľ to nevy­zeralo, že by sa mali potopiť. Vietor a prúd ich odnášali od brehu.</p>

<p>  Najbližšia plachetnica sa vo vetre otočila a hnala sa pria­mo k nim. Ramená predných a zadných plachiet sa pohybo­vali, ale Deyv nevedel nič o ovládaní plachetníc, a preto sa mu to zdalo zvláštne. Pokiaľ dovidel, tie slimačie obludy ne­robili nič, akurát sa plazili dookola.</p>

<p>  Nejaké čudné tvory vyrastali alebo boli pripevnené na sťažňoch a trupe lode. Na prvý pohľad vyzerali ako kvety na krát­kej žltej stonke, s modrými lupienkami a zeleným stredom. Ich korene sa ovíjali okolo sťažňov alebo viseli z bokov lode. Kvetinové hlavy sa otáčali zo strany na stranu a akoby mali oči. Tie na trupe sledovali vodu a tie na sťažňoch obzor.</p>

<p>  Očakával, že sa loď priplaví priamo k tharakormu, ale mi­nula ho vo vzdialenosti približne pätnástich metrov. Len čo na kúsok odplávala, začala sa znova otáčať. Tentoraz mierila rovno na tharakorm. Hádam sa do nich nechystá naraziť?</p>

<p>  Feersh a ostatní sa začali odvažovať od sťažňov. Jej deti a otroci neznášali vodu. Kým sa tharakorm nepotápal, nevideli dôvod plávať. Čarodejnica ich preklínala a vysvetľovala, že ak sa hneď nepokúsia plávať k brehu, neskôr už môže byť neskoro. Pravda, ak už teraz nie je.</p>

<p>  A bolo. Feersh ich výkrikmi a nadávkami nútila, aby sa konečne pohli, keď hladina náhle začala bublať. Prekvapení znehybneli, civeli pred seba a na čarodejnicu celkom zabudli. Z hlbín vyrazila mohutná, purpurovosivá kreatúra s obrov­skou papuľou a plutvami. Voda sa rozvlnila, špliechala do výšky, vytvárajúc gejzíry a mokrú hmlovinu.</p>

<p>  Keď potvora s ohlušujúcim treskotom dopadla späť, vlny zaplavili celú palubu korábu a takmer zmietli jednu zo žien. Otroci a Feershine deti s hlasným krikom utekali k stožiaru za zadnou kabínou, sácajúc do Feersh. Tharakorm pravdepodob­ne stiahne pod vodu vír, ktorý vytvorila ponárajúca sa príšera.</p>

<p>  Zrazu sa leviatan zjavil tesne za nimi, vyskočil vysoko nad hladinu, zdalo sa, že nemá konca. Keď sa zvrtol a opäť poná­ral, jeho kolosálna okrúhla hlava pleskla o hladinu, vodná smršť zasiahla všetkých na palube a vlny boli ešte väčšie ako prv. Deyv zazrel oko tej velikánskej bytosti, zdalo sa mu malé v porovnaní s jej telom, ale aj tak bolo väčšie ako jeho hlava. Pôsobilo studeným a hladným dojmom.</p>

<p>  Plachetnica sa znova priblížila k tharakormu. Bola od nich iba na tri metre. Kvety na jej trupe mali naozaj oči, zelené s čiernou dúhovkou a chladné.</p>

<p>  Oči kvetín na stožiaroch pozorovali aj posádku tharakormu. Niektoré z tých lenivých slimákov uprene hľadeli na cudzin­cov, iné ich ignorovali.   Mali tvar húseníc a boli priesvitné. Spod vlhkej klzkej kože presvitali tmavé zahnuté časti, zrejme tvori­li kostru. Tesne pod povrchom tela bolo aj nespočetné množ­stvo tmavých bodiek. Pozdĺž bokov im vyčnievali malé tulenie plutvy. Chvost mali jemne rozdvojený. Z neotesanej hlavy hľa­deli veľké zelené oči s čiernym stredom; vyzerali, akoby ani nepatrili k hlave - akoby k nej boli dodatočne pridané. Deyvovi napadlo, že sú to možno kvetné oči, čo vyrástli na koži. A ich korene prenikajú až do nervového systému v lebke; ak vôbec majú lebku. Nemali nos ani nozdry. V papuli zazrel nie­koľko radov trojhranných zubov, ale jazyk chýbal.</p>

<p>  Paluba lode, po ktorej sa plazili, bola čierna a vyzerala ako koža. Okrem troch otvorov, jedného tri metre od zadnej časti lode, druhého v strede a posledného asi tri metre od prednej časti, bol povrch hladký a rovný. Chýbalo zábradlie a hladi­na vody bola sotva meter pod palubou. Trup tvorila hladká, lesklá, tmavozelená substancia - možno nejaký druh kosti.</p>

<p>  Keď ich potvory míňali, ostával po nich zápach ako po sta­rom prašivom psovi.</p>

<p>  Obluda sa zjavila nad hladinou po tretí raz. Aj keď sa vy­norila dosť ďaleko, bola stále dosť blízko na to, aby vyplašila svojich pozorovateľov. Plachetnica sa prudko stočila smerom k leviatanovi, a keď sa opäť vynoril, bol tesne za jej predkom. Ako dopadal do vody, loď ho krížom nabrala. Aj keď Deyv dobre nevidel, čo sa deje, zdalo sa mu, že plavidlo netvora schmatlo.</p>

<p>  Ale ako, čím? rozmýšľal. O chvíľu na to prišiel. Loď sa oto­čila a Deyv uvidel hornú časť úst, rozťahujúcu sa po zápasia­com monštre.</p>

<p>  „Na prove sú ústa!“ zvolala Vana.</p>

<p>  „A v papuli zuby!“ kričal Deyv. Zmocnila sa ho úzkosť. Čo ak sa bytosť, ktorá sa tak ponáša na plachetnicu, rozhod­ne dať si tharakorm ako dezert?</p>

<p>  Beštia s plachtami odplávala k obzoru ako pes s kosťou v zuboch, ktorý hľadá miesto, kam by ju zahrabal. Po chvíli sa otočila a začala sa hnať proti vetru.</p>

<p>  Belavé slimáky preliezli cez provu na obludu. Ostatné sa k nim pridávali cez vodu. Leviatan už prestal zápasiť, a ak ešte nebol mŕtvy, čoskoro bude. Slimáky po ňom lozili a vytrhávali mu kusy mäsa. Keď sa plachetnica väčšmi priblížila, Deyv spozoroval, že niektoré z tých slizkých potvor sa už napásli. Teraz sa s tučnými sústami v papuli plazili naspäť na provu. Sácali sa navzájom a tie, čo popadali do vody, vyska­kovali potom obďaleč na palubu.</p>

<p>  Deyv bol presvedčený, že majú na bruchu prísavky, ktoré im umožňujú liezť po zvislých stenách plavidla.</p>

<p>  Sloosh ho vyrušil z rozjímania: „Musíme skočiť do vody a odplávať. Ale ak to urobíme, môže nás napadnúť nejaká obrovská ryba alebo tie biele príšery. Stojíme pred vážnou di­lemou, nemyslíš?“</p>

<p>  „Možno nás biele príšery nebudú považovať za vhodnú potravu,“ odpovedal Deyv. „Koniec koncov, nepatríme k mor­ským živočíchom. Možno ľudské bytosti nepoznajú, a tak nás budú považovať za nebezpečných.“</p>

<p>  „Nanešťastie, máme iba jednu možnosť, ako to zistiť,“ kon­štatoval rastlinný muž. „Tharakorm sa potápa, to si si iste vši­mol. Nádrže sa pomaly napĺňajú vodou.“</p>

<p>  Otočil sa smerom k prove. Cez plece zabzučal: „Kým bu­dem plávať, môžeš sa o mňa zachytiť.“</p>

<p>  Yawtl zvrieskol: „A čo bude s pokladmi čarodejnice? Ne­môžeme ich tu predsa len tak nechať! Všetky sa stratia, pohltí ich voda!“</p>

<p>  „Áno,“ uškrnul sa Sloosh. „Aká škoda.“</p>

<p>  „Nemôžeš rozložiť koráb predkov a dať ich doň? Mohli by sme ho ťahať za sebou!“</p>

<p>  Napriek vážnosti situácie sa Deyv aj Vana rozosmiali. Sloosh posmešne zabzučal.</p>

<p>  „V poriadku, v poriadku!“ zvolal Yawtl. „Takže som blá­zon! Keby ste vnímali ich hodnotu, tiež by vám to nebolo jed­no!“</p>

<p>  „Ak chceš, môžeš ich na rozlúčku pobozkať,“ povedala mu Vana.</p>

<p>  Sloosh držal v rukách zbrane celej družiny. Vrchné torzo mu vytŕčalo z vody tesne nad pásom. Jum a Aejip plávali ve­dľa neho. Deyv a Vana sa pridŕžali popruhov, ktorými mal Sloosh pripevnenú kocku na chrbte.</p>

<p>  Yawtl za nimi zúfalo vykrikoval, ale čoskoro sa k nim pridal. Aj keď už nestačil s dychom, neprestával sa sťažovať. Potom sa mu do úst dostala voda a stíchol.</p>

<p>  Deyv sa cítil bezmocne a prepadal panike. Predstavoval si otvorené tlamy s ostrými zubami, ako sa mu zabárajú do nôh, alebo obrovskú rybu, ktorá ich môže bez problémov zhltnúť všetkých naraz. O chvíľu už bol presvedčený, že sa najskôr utopia. Spodný prúd bol príliš silný, unavia sa oveľa skôr, ako doplávajú k brehu.</p>

<p>  Tí, čo plávali za Slooshom, boli na tom ešte horšie. Medze­ra medzi nimi a Archkerrim sa zväčšovala. Na čele druhej sku­piny plávala Feersh. Jowanarr sa držala tesne za ňou. Občas na matku zakričala, keď tá vybočila zo správneho sme­ru. Kiyt a Jeydee zaostávali za Jowanarr asi šesť metrov. Otroci plávali za nimi v tvare V.</p>

<p>  Deyv práve otočil hlavu k brehu, keď začul vresk. Obzrel sa dozadu. Dvaja otroci, muž menom Treeshgaquim a žena Shig, volali o pomoc. Zrazu muž zmizol, akoby ho čosi schytilo za nohy a stiahlo pod hladinu. Deyv dúfal, že dôvodom bolo vyčerpanie a nie dravce. No vedel, že to je málo pravde­podobné. Shig plávala ďalej, hoci očividne nevládala. Deyv sa pokúšal o rýchlejšie tempo, ale bol unavený a nedarilo sa mu, bol na pokraji svojich síl. Spomalil, aby si oddýchol. Mi­mochodom, je jedno, či pláva rýchlejšie alebo pomalšie, v porovnaní s možnými prenasledovateľmi sa iba vlečie.</p>

<p>  Sloosh sa obzrel. „Deyv, uvoľni popruhy na kocke a vy­tiahni tyč.“</p>

<p>  „Práve som sa to chystal urobiť!“</p>

<p>  O minútu sa už staroveký koráb vznášal na vode. Deyv otvoril dvere a prepchal sa dnu. Zobral zbrane od Sloosha, ktorý sa pridŕžal dverí, aby Yawtl a Vana mohli vliezť dovnút­ra po jeho chrbte. Zvieratá išli za nimi. Hoozisst a Deyv po­tom vytiahli Archkerriho. Deyv pomohol dnu aj stonajúcej Shig a rýchlo zatvoril dvere, aby sa tam nedostala voda. Niekto zapol svetlo.</p>

<p>  Ak pristáli na jazere, prúd ich možno vyhodí na breh, ale ak pristáli na hladine oceánu, budú sa plaviť, kým nezahynú od hladu.</p>

<p>  Vlhké listy na Slooshovom tele sa vo svetle leskli. „Deyv, prosím ťa, otvor dvere. Teraz sme určite niekde blízko Feersh.“</p>

<p>  „No a čo?“</p>

<p>  „Potrebujeme ju. Keď dorazíme do Pustatiny, jej vedomosti sa nám zídu.“</p>

<p>  „Možno ich budeš potrebovať ty,“ povedal Deyv. „Vana a ja určite nie.“ Kráčal preč.</p>

<p>  Rastlinný muž otvoril dvere a vykukol von. Niečo zabzu­čal, ale Deyv ho dobre nepočul, lebo bol vo vedľajšej miest­nosti. Začul však Yawtla: „Ani jej deti!“</p>

<p>  Deyv sa vrátil k dverám, kde už Sloosh pomáhal čarodej­nici dnu. Jej synovia a dcéra viseli na okraji dverí. Voda vte­kala pri každom pohybe valca. Z posledných síl k nim plávali otroci, muž a dve ženy.</p>

<p>  „Hoozisst má pravdu,“ pridal sa Deyv. „Sú pre nás iba zá­ťažou.“</p>

<p>  „Ale Feersh povedala, že sa zmárni, ak nezachránime aj ich.“</p>

<p>  Deyv tušil, že to nemyslela vážne. Iba si chcela byť istá, že bude mať spojencov, keď bude chcieť Sloosha zase oklamať. Keď sa spýtala, či zachránia aj jej otrokov, bol o tom už pre­svedčený. V ich prípade sa čarodejnica veľmi mýlila. Na ich vernosť sa nemohla spoľahnúť. Zbadal to ešte vtedy, keď bili svojich pánov.</p>

<p>  Ale čo ho po tom? Veď s nimi nemieni ísť ďalej.</p>

<p>  Hoozisst sa stále sťažoval. Netrápila ho Feersh, ale zázrač­né predmety, ktoré musel nechať na tharakorme. Niektoré zmietla voda, ale niektoré sú ešte na palube. Čoskoro zmiznú vo vlnách aj tie.</p>

<p>  Sloosh navrhol, že by ich mohli vziať, ak sa im podarí do­stať dosť blízko. Dvere nemôžu ostať otvorené príliš dlho, aby do valca nenatieklo ešte viac vody. Keď sa mu už zdalo, že sú blízko tharakormu, otvoril dvere, ale po krátkom pohľade ich zavrel.</p>

<p>  „Kým doplávaš k tharakormu, príliš sa od teba vzdialime a už nás nedoženieš. Samozrejme, ak chceš, využi šancu...“</p>

<p>  Hoozisst sa vyklonil z dverí, visiac na nich za jednu ruku. Vzápätí sa vtiahol naspäť a zatvoril. Podišiel k Feersh a vrazil jej päsťou do žalúdka.   Skrútila sa od bolesti a spadla na zem, držala si brucho a stonala. Jowanarr jej išla na pomoc. Syno­via sa prizerali s úžasom, no aj s potešením.</p>

<p>  Neostávalo im nič iné, ako čakať, kým sa plavba skončí. Vodu z podlahy by mohli vylievať von rukami, ale keby otvo­rili dvere, dostalo by sa jej dovnútra ešte viac. Rozdelili sa do skupín, Deyv a jeho družina, Feersh a jej deti a otroci. Keď cítili ospalosť, spali. Nemali čo jesť, ale smädní určite nebu­dú.</p>

<p>  Keď si potrebovali uľaviť, zašli do miestnosti nad hornou palubou. Hore museli chodiť po jednom, aby nenarušili rov­nováhu plavidla. Najprv necítili zápach, no neskôr im preká­žal prenikavý smrad. Na chvíľu otvorili dvere, aby sa dnu dostal čerstvý vzduch. Neskôr to už robili, iba keď bol smrad neznesiteľný. No keďže nemali čo jesť, zleniveli im črevá.</p>

<p>  Ako-tak prežili tri dni. Počas silnej búrky mali vlastne šťastie, že im škŕka v žalúdku, ináč by určite vracali.</p>

<p>  Vietor prestal fúkať, plavili sa na malých vlnách. Yawtl po­vedal to, čo zamestnávalo mysle väčšiny z nich. Dohodli sa však, že to ešte trošku oddialia. Súhlasili aj otroci, hoci vedeli, že ak k tomu dôjde, budú prví zjedení.</p>

<p>  O chvíľu sa plavidlo s buchnutím zastavilo, až popadali na podlahu. Potom nasledoval miernejší náraz a valec sa za­čal krútiť. Vzápätí sa hojdal hore-dolu a ustavične do niečoho narážal.</p>

<p>  Deyv sa pokúsil otvoriť dvere: najprv sa ani nepohli. Sloosh všetkým prikázal prejsť na opačnú stranu, aby sa dvere pootočili nahor. Potom sa ich už podarilo otvoriť. Deyv sa pozrel von práve včas. Vodná obluda sa valila k nim. Chytro stlačil doštičku. Našťastie sa dvere privreli skôr, ako do nich potvora narazila.</p>

<p>  Odhadoval silu vĺn, a keď sa mu videlo, že sú už dosť ďa­leko od nebezpečného trupu, znova otvoril dvere. O chvíľu neskôr vošiel do miestnosti na opačnej strane.</p>

<p>  „Narazili sme do boku mŕtvej plachetnicovej potvory.“</p><empty-line /><p>25</p>

<p>Deyv sa cez vchod vrhol na trup. Potvora ležala na boku rovnobežne so skalnatou plážou. Jej trup, hoci mokrý, nebol veľmi strmý. Vydriapal sa hore, pevne sa zachytil a rozhlia­dol. Nech bola paluba z čohokoľvek, teraz to zmizlo. Či už to bolo mäso, alebo koža, rozpadli sa rovnako ako plachty, kvet­né oči a iné orgány. Zostala len kostra, kosti, čo trčali zvnútra trupu, ak možno kovové predmety nazývať kosťami.</p>

<p>  Na dne trupu ležali na troch hromadách menšie kostičky. Mohli to byť kostry mláďat - slimákov s plutvami. Zahynuli v lone matky po jej smrti.</p>

<p>  Keď vlna opadla, odhalila takmer celú papuľu. Spodná če­ľusť sa postupne odškerovala od dna provy a bola vyzbrojená radmi obrovských trojuholníkovitých zubov. Prečnievali asi dva metre nad hornú čeľusť, ktorá bola pevnou časťou provy.</p>

<p>  Sloosh uviazal Deyvovo lano o stoličku z paluby valca. Dru­hý koniec hodil Deyvovi. Aj Yawtl a Vana vyskočili k nemu na trup. Ťahali koráb pozdĺž mŕtveho zvieraťa, kým sa otvor nedostal mimo čeľustnej provy. Aj ostatní prišli na pomoc. Netrvalo dlho a loď bola na pláži. Vytiahli ju až k lesu, a keď ju zakliesnili medzi dva stromy, vybrali sa hľadať niečo pod zub. Najedli sa ovocia, orechov a bobúľ - niektorí vracali, lebo hltali príliš veľa a prirýchlo - a vyčistili valec. Sloosh ho po­skladal a vyložil na plecia.</p>

<p>  Rastlinný muž sa rozhodol preskúmať vnútro mŕtvoly. Z pláže bol dnu ľahký prístup, lebo ležala na boku. Aejip s Vanou išli loviť do zásoby a Deyv zobral Juma na obhliadku terénu. Jedinou vyvýšeninou navôkol bol asi päťstometrový končistý kopec. Keď sa vypachtil takmer na vrchol, uvedomil si, že pristáli na ostrove. Prešiel takmer celú horu a začal kle­sať na duchu. Žiadna pevnina. Buď je jazero väčšie než všet­ky, čo doteraz videl, alebo sa dostali na ostrov hlboko v mori.</p>

<p>  Trochu sa rozveselil, keď si uvedomil, že v tom pre neho nie je žiadny rozdiel. Nemal ani najmenšiu chuť pokračovať v tomto dobrodružstve. Mohli by si s Vanou postaviť plachet­nicu a vrátiť sa na pevninu. Nemal ani tušenia, ako sa riadia také lode, ale naučí sa. A ak mu to nebude mať kto vysvetliť, bude z brehu pozorovať plachetnicové potvory, ako sa pohy­bujú proti vetru.</p>

<p>  Snažil sa nemyslieť na obrovskú rybu. Možno budú mať s Vanou šťastie a nezhltne ich spolu s loďkou. Nebudú takí nápadní ako plavidlo predkov, ktoré obluda sácala a prevra­cala, až kým ho neschmatla do tlamy a neroztrhala v zuboch.</p>

<p>  Deyv sa rozhodol, že vylezie celkom na vrchol hory. Od­tiaľ už možno uvidí pevninu. Chodník sa kľukatil nahor cez husté, pichľavé krovie. Hojný trus naznačoval, že cestičku používajú bylinožravce, hoci zatiaľ nijakého nevidel.</p>

<p>  Keď dosiahli výšku, v akej zvyknú lietať khratikly, Jum zastal. Naježil srsť a slabo zavrčal. Deyv vedel, že zacítil ne­bezpečenstvo. Potichu poslal psa napred. Jum zdráhavo po­slúchol. Svah bol dosť zradný, museli dávať pozor na mäkké šmykľavé blato, na kamene, ktoré sa im kotúľali pod nohami. Tam, kde sa končila pôda, kopec vytváral kamennú vežu. Nič im odtiaľ nehrozilo, zbadali len akéhosi tvora, podobného opici, s veľkými červenými očami a hlbokým chrapľavým hlasom.</p>

<p>  Jum vetril k lesu na ľavej strane. Vydali sa tým smerom. Deyv zvieral v jednej ruke meč a v druhej tomahavk. Pomaly sa predieral cez krovie a konáre nízkokmenných stromov daunash. Dával pozor, aby nestúpil na suchú halúzku.</p>

<p>  Teraz hora klesala. Uvidel útes, ale nedokázal odhadnúť jeho výšku. Za jeho okrajmi niečo blikalo, tancovalo, rozťa­hovalo sa a znova sťahovalo. Rozmery to malo asi tri a šesť metrov. Zo stredu trčal kmeň, ktorý sa koncom opieral o okraj útesu. Vyzeralo to ako most, lenže jeho druhý koniec sa strá­cal vo zvláštnom jase.</p>

<p>  Deyv nič nepočul, ale Jumove citlivé uši čosi zachytili. Nech ten zvuk pochádzal odkiaľkoľvek, naháňal mu strach. Aj Deyv sa bál. A prišlo mu zle od žalúdka. Tento úkaz bol neprirodzený.</p>

<p>  Odvrátil zrak, aby sa nepovracal. Tak sa mu zatočila hlava, že si musel sadnúť. Jum sa so stiahnutým chvostom pritisol k nemu. Najradšej by bol zdupkal.</p>

<p>  Po chvíli sa mu uľavilo. Ale keď znova jedným okom po­zrel na tú mihotavú žiaru, silný závrat sa vrátil. Vari tam býva nejaké božstvo či démon? Ak áno, potreboval on alebo ona, či ono, most vedúci na zem? To sa mu nepozdávalo. Na druhej strane, čo vlastne vie o takýchto bytostiach? Najmä o tých v cudzích krajoch.</p>

<p>  Sloosha to bude iste zaujímať... Deyv cítil, že najlepšie urobí, ak odtiaľ zmizne. Vstal, ale zvedavosť premohla strach: zno­vu pozrel na silnejúci a strácajúci sa jas. Vtedy zbadal šľapaje v zemi blízko klady.</p>

<p>  Znova mu po tele prebehli zimomriavky. Chodieva tá by­tosť sem do lesa? Prudko sa otočil s hrôzou v očiach, lebo sa mu zazdalo, že niečo príšerné, čo si ani nevedel predstaviť, stojí za ním. Bol tam len prázdny les.</p>

<p>  Nech v tej žiare býval hocikto, mohol sa tu každú chvíľu objaviť. Radšej zmiznúť - rýchlo. Vracal sa rovnakou ces­tou, s nedočkavým Jumom v pätách. Deyv sa musel ovlá­dať, aby bezhlavo neletel. Lebo pravidlo znelo: v džungli sa nebeží, jedine ak ťa niekto naháňa alebo prenasleduješ niekoho ty.</p>

<p>  Keď sa konečne dostal do tábora, privítal ho Yawtl.</p>

<p>  „Vyzeráš, ako by si videl ducha.“</p>

<p>  „Videl som čosi horšie,“ odvetil Deyv a náhlil sa ku kostre plachtizvera. Sloosh tam nebol. O chvíľu však vyšiel z džungle, ovešaný strapcami ovocia.</p>

<p>  Keď si rastlinný muž vypočul celý príbeh, poznamenal: „Nebudem ti hovoriť, že si mal tie stopy preskúmať.“</p>

<p>  „Práve si to povedal.“</p>

<p>  „Hovorím, že by som ti to nemal hovoriť. Mal by som ti asi vysvetliť, čo som myslel tým, že ti to nebudem hovoriť, aby si vedel, na čo myslím. Ale aj tak by sme mali ísť hore. Všetci.“</p>

<p>  Otroci odmietli. Feershine deti súhlasili len preto, lebo sa báli zostať bez matky. A okrem toho, ostali by na milosť a nemilosť otrokom. Vana prestala sťahovať z kože a porciovať dva obrovské hlodavce a schovala ich do korábu.</p>

<p>  Keď sa dostávali k žiare, hoci ju ešte nevideli, Jum cúvol. Deyv ho neokríkol, lebo ho nechcel zahanbiť. Jemu samému prudko búšilo srdce a zježili sa mu chlpy na krku. Pri pohľa­de na úkaz všetci pocítili závrat a búrku v žalúdku. Len Sloosh nabral odvahu: podišiel ku klade a zadíval sa na miesto, kde sa koniec mosta rozplýval.</p>

<p>  „Osoba, čo tu zanechala stopy, nosí čižmy,“ vyhlásil. „Také som ešte nevidel. Sú s vysokým opätkom a na podrážkach majú nejaké značky. Povedal by som, že ich majiteľ váži sot­va šesťdesiat kíl a kríva na pravú nohu.“</p>

<p>  Slooshove slová trochu zmiernili Deyvov strach z nezná­meho. Doma nikdy nepočul, že by boh alebo démon nosil čižmy. Ale teraz bol od domova veľmi ďaleko. Znova sa za­čal triasť. A bál sa ešte viac, keď Sloosh navrhol, aby nezná­meho stopovali do džungle. Utešoval sa len myšlienkou, že Archkerri rovno nechcel prejsť po moste.</p>

<p>  Stopy ich zaviedli k veži, kde našli malú jaskyňu. Boli v nej zvyšky ohniska a nejaké prikrývky. Pred vchodom do jaskyne ležali rozhádzané kosti všelijakých zvierat.</p>

<p>  Postupne objavili miesta, kde neznámy zahrabával svoje výkaly a postriežku, z ktorej striehol na zver.</p>

<p>  Vrátili sa k útesu. Sloosh sa díval na žiaru tak dlho, ako len vládal. Potom sa otočil a povedal: „Možno sa mýlim, ale stavil by som sa, že je to vchod do iného sveta. Feersh, nepo­dobá sa to na bránu, o ktorej vravela Shemibob?“</p>

<p>  „Hm, možno áno,“ ozvala sa čarodejnica. „Len tá jej ešte nebola otvorená.“</p>

<p>  „Fakt? A kedy sa mala otvoriť?“</p>

<p>  „To nepovedala.“</p>

<p>  „Neposlala tam otrokov, aby ju preskúmali?“</p>

<p>  „Chcela, ale oni odmietli. Povedali, že radšej zomrú.“</p>

<p>  Deyv to úplne chápal.</p>

<p>  „Shemibob ešte vravela, že po moste spustili mechanické zariadenie na kolieskach, ktoré malo prenášať informácie. Po­kus však zlyhal.“</p>

<p>  „Mala tam ísť sama,“ skonštatoval Sloosh.</p>

<p>  Tebe sa to ľahko povie, pomyslel si Deyv.</p>

<p>  „Podľa mňa by nemalo byť ťažké vojsť do tej žiary,“ ozval sa znovu Archkerri. „Zavrieš oči a ideš. Lenže Feersh je slepá, a napriek tomu tiež trpí závratmi a nevoľnosťou. Možno tá žiara vysiela aj ultrazvuk alebo infrazvuk. Veď pes to začul, skôr ako ju uvidel. Ja by som sa na to podujal, poslepiačky a so zapchatými ušami - ale musím pripustiť, že som príliš širo­ký a nemotorný, aby som sa po klade dostal na druhú stranu. Teda v porovnaní s vami, dvojnožcami. Tak kto sa hlási?“</p>

<p>  Nikto ani nemukol.</p>

<p>  „Myslel som si. Nie je to preto, že by vám chýbala guráž. Každé zviera je odvážne. Ale vám chýba túžba po poznaní, ktorá povyšuje rozumnú bytosť nad zviera. Tak kam potom patríte?“</p>

<p>   „Nezahanbuj nás ešte viac,“ prosil ho Deyv. „Aj bez toho máme nepríjemný pocit. Teda aspoň ja. Myslel som si, že som smelý, ale teraz viem, že som obyčajný zbabelec. Nevadí, zmie­rim sa s tým. Ale nepôjdem, nemôžem ísť tam, v ústrety tej strašnej veci.“</p>

<p>  Sloosh si strčil vojnovú sekeru za popruh a prešiel popri skupinke do lesa. O chvíľu sa vrátil s voskovitou mäkkou hmo­tou zo stromu avashkutl. Napchal si ju do uší a čakal, kým zaschne. Vyšiel na kladu so zavretými očami a svoj horný trup zohol do polohy rovnobežnej s mostom. Zovrel ho rukami, nohy mu voľne viseli, a pomaly sa plazil ponad priepasť. Ostatní sa prizerali, ako postupuje, podchvíľou odvracajúc pohľady od neznesiteľnej žiary.</p>

<p>  Po niekoľkých metroch Sloosh zastal. „Mám strach, hoci nie veľký, ale bojujem s ním celou svojou vôľou. Musím ísť ďalej, hlavne po tých urážlivých slovách, čo som vám pove­dal. Chvastúnstvo nie je mojou špecialitou.“</p>

<p>  O chvíľu sa zase ozval: „Na moment som otvoril oči. Je to zvláštne, ale čím som bližšie, tým je žiara menej oslepujúca. Ale aj tak sa mi dvíha žalúdok.“</p>

<p>  Deyvova hanba sa zmenila na hnev.</p>

<p>  „Ak to dokáže on, dokážem to aj ja,“ povedal nahlas. „Ne­nechám sa predsa strápniť nejakým rastlinným mužom, zele­ninovou príšerou!“</p>

<p>  Len čo to dopovedal, želal si, aby tie vety nikdy nevyslo­vil. Už nemohol ustúpiť.</p>

<p>  Archkerri bol asi v polovici, keď znova zastal. Chcel niečo zabzučať, ale z úst sa mu vydral prekvapený výkrik. Zo žiary sa vystrčila čiasi tvár.</p>

<p>  Bolo to také nečakané a zvláštne, že Deyv zabudol na strach a pozeral rovno do mihotavej žiary. Tvár patrila mužovi, ak tak možno nazvať niekoho so zarastenou chlpatou vizážou. Dlhé a tmavé chlpy mu padali v strapatej kaskáde až po pás. Krátke vlasy na hlave mal tiež tmavej farby. Na temene mu sedela tmavá okrúhla čiapočka, ktorú zbadali, až keď sa zohol. Muž mal bledú pokožku ako Vana, len trochu žltkavú. Spod hrubého čierneho obočia pozerali tmavé oči, predelené veľ­kým zahnutým nosom.</p>

<p>  Sloosh nebol prekvapený o nič viac ako majiteľ tváre. Deyv začul tlmený výkrik a muž zmizol. Potom sa zase zjavil. Zízal na rastlinného muža a na skupinku za ním. Povedal niečo cu­dzou rečou. Vystúpil zo žiary, no zdalo sa, akoby na čomsi visel jednou rukou. V druhej držal nejaký veľký, tmavý pred­met, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako škatuľa. Na jednej stra­ne boli akési obrazce, a keď s ňou muž pohýbal, trocha sa po­otvorila. Dosky obsahovali nejaké štvorhranné listy.</p>

<p>  Deyv ešte nikdy nevidel také exotické oblečenie. Muž mal na sebe dlhú čiernu prikrývku, ktorá bola rozrezaná tak, aby ho obopínala okolo pliec. Ruky pokrývali valce z rovnakého materiálu, ktorých konce boli prišité k deke. Pod ňou mal čier­nu vestu a pod vestou ešte biely kus odevu s obručou okolo krku. Z jej stredu visela dolu na vestu úzka čierna látka. Pás a nohy mu zakrývala samostatná časť odevu s plátennými val­cami, ktoré boli pripevnené tak, aby mohol sedieť, a napchaté v čiernych kožených čižmách.</p>

<p>  Muž spustil na Sloosha svoju hatlaninu a mával čiernou vecou, čo sa podobala na škatuľu, akoby sa pokúšal rastlin­ného muža pred niečím varovať. Nezdalo sa, že by ho chcel napadnúť.</p>

<p>  Zrazu začala zo žiary vytekať voda. Muž pozrel dolu na tekutinu, hore na Sloosha a kričal nezrozumiteľné slová. Ten­ký pramienok sa zmenil na prúd, ktorý vytryskol ponad kla­du. Potom ustal a znova pomaly vytekal. Hneď nato vystre­kol ešte silnejší prúd než ten prvý. Tiež sa po chvíli zmenil na pramienok, aby ho vystriedal ešte silnejší gejzír. Zmáčal mu­žove šaty až po stehná.</p>

<p>  Muž znova skríkol, ukázal na opačný koniec klady a dru­hú ruku vsunul do žiary, akoby chcel naznačiť, kde sa most končí. Pustil sa opory, zabalansoval a spojil si obe ruky, v jednej stále držiac škatuľu. Potom roztvoril náruč, obrátil sa, natiahol sa za niečím v žiare a zmizol.</p>

<p>  V tom momente začal Sloosh ustupovať. Hoci račí spôsob presunu je ťažší, pohyboval sa rýchlejšie ako dopredu. V jeho chvate bolo čosi panické. Deyv na chvíľu prekonal hrôzu a hnal sa mu na pomoc. Vana bežala za ním. Schmatli ho za pokožku pod listami a snažili sa mu nadvihnúť zadok. Bol však príliš ťažký.</p>

<p>  „Vďaka,“ v Slooshovi vrelo, „zvládnem to sám! Zmiznite mi z cesty!“</p>

<p>  Postavil sa na zadné nohy, opatrne sa oprel aj o predné a skrčený, rukami stále zvierajúc drevo, docúval na kraj útesu. Vystrel horné torzo a otočil sa. Vana a Deyv okamžite ušli, akoby ich prenasledovala príšera.</p>

<p>  Len čo sa znova pripojili k ostatným, začuli výkriky. Po­zreli sa za seba. Bližší koniec klady mizol za útesom. Dolu to zadunelo a spustila sa malá kamenná lavína. Neskôr sa od útesu ozýval ďalší tlmený buchot.</p><empty-line /><p>26</p>

<p>Archkerri k nim neohrabane pribehol.</p>

<p>  „Pokúšal sa mi naznačiť, že sa brána hýbe,“ povedal. „Zrej­me sa hýbala veľmi pomaly. Bude to preto, lebo zoskupenie hmoty v priestore, ktorý tvorí bránu, sa tiež zmenilo v husto­te a polohe. Takže klada sa začínala zosúvať už vtedy, keď som na ňu vyliezol!“</p>

<p>  Zabzučal čosi ako „hej!“ a pokračoval: „Neviem, či sa ten chlpatý muž chcel po moste vrátiť, alebo len túžil hodiť po­sledný pohľad na tento svet. Nech je, ako chce, mal som šťastie, že sa objavil. Ináč by som sa v určitej vzdialenosti zrútil. Som tvrdý chlapík, ale nie natoľko, aby som prežil pád z takej výšky.“</p>

<p>  „Len by som chcel vedieť, odkiaľ sa vzala tá voda,“ ozval sa Deyv.</p>

<p>  „Mám istú teóriu. Ale o tom neskôr. Týka sa družice Zeme a jej pôsobenia na oceán. Teraz ma však zaujíma ten chlap. Bol oblečený do šiat, aké som videl vo svojej prizme, ale ľudia také nosili len počas krátkeho raného obdobia svojej histórie. Bolo to pred nepredstaviteľne mnohými dňami a nocami, teda nepredstaviteľne pre teba.</p>

<p>  Prečo ich mal oblečené? A čo tie chlpy na jeho tvári? Muži predsa nemajú faciálne ochlpenie už tisíc krát tisíc krát štyri­sto miliónov dní. Z toho je jasné, že ten muž nie je nás súčas­ník. A ak nie je, tak odkiaľ prišiel? Je to veľmi záhadné a za­ujímavé.“</p>

<p>  „Ja by som povedal, že to bol démon v ľudskej podobe,“ mudroval Deyv.</p>

<p>  Sloosh opovržlivo zabzučal.</p>

<p>  „Je to pravdepodobnejšie ako verzia, že ide o starobylého človeka z prvého obdobia života ľudstva,“ ohradil sa Deyv.</p>

<p>  Päť dní zo žiary stále v pravidelných intervaloch vytrys­kovala voda. Potom zrazu prestala. Sloosh urobil lano a na jeho koniec priviazal ťažký balvan. Hodil ho priamo do mi­hotavého jasu, kde kameň zmizol. Druhý koniec lana zaistil o peň najbližšieho stromu. Prešli viac ako dva dni, lano sa naplo a skala vyletela zo žiary.</p>

<p>  „Naozaj sa hýbe,“ zamrmlal rastlinný muž. „V istom uhle smerom nahor.“</p>

<p>  Medzitým zišiel na spodok útesu, nad ktorým sa vznášal mihotavý úkaz a ochutnal vodu, ktorá odtiaľ vytekala.</p>

<p>  „Slaná. Je tam oceán, ak to je oceán, a nie jazero obsahujú­ce soľ. Presne ako kedysi na Zemi. Možno, že tá druhá planéta v tom inom vesmíre je mladá. To neznamená, že ak vojdeme do inej brány, ocitneme sa vo svete, do ktorého vedie táto brá­na. Musí existovať veľa vesmírov, a teda veľa brán do nich.“</p>

<p>  Sloosh sa nakoniec rozhodol, že zarastený cudzinec nepo­chádza zo Zeme. Zdalo sa mu vysoko nepravdepodobné, že by bol prišiel na tento ostrov, len aby mohol prejsť touto brá­nou. Ako by vedel, že tu vôbec nejaká je? A okrem toho, ako by sa bol dostal na ostrov? Veď prehľadali celú pláž, a nena­šli žiadnu loďku ani iné plavidlo.</p>

<p>  Preto je jasné, že muž prišiel zo susedného sveta.</p>

<p>  „Ale zoťal strom, aby sa cezeň ako cez most dostal k brá­ne,“ pochyboval Deyv. „Nerobil by to, keby prichádzal zo svoj­ho sveta do nášho.“</p>

<p>  „Nie, ale myslím, že prišiel zo svojho sveta, keď brána bola oveľa nižšie, než sme ju teraz našli my. Odvtedy stúpla, preto potreboval most, aby sa mohol vrátiť.“</p>

<p>  Archkerri sa obával, že brána, o ktorej vravela Feersh, už nemusí byť v krajine Shemibob. Tiež mohla zmeniť miesto. Alebo celkom zmiznúť.</p>

<p>  Medzičasom si Sloosh pozorne prezeral aj mŕtvolu plachetnicovej potvory. Chvíľu uvažoval nad tým, že by ju mohli dať do poriadku, spustiť a odviezť sa na nej na pevninu. Hneď si to však rozmyslel, keď zistil, koľko by to dalo práce.</p>

<p>  Deyv prikázal otrokom a Feershinej rodine postaviť člny. V pomerne krátkom čase mali hotové štyri, rôzne veľké, so sťažňom a plachtou. Nezostalo však po nich ani stopy, lebo ostrovom začalo prudko triasť, nasledovala gigantická mor­ská vlna a tá všetko zmietla. Len-len že vybehli na skalné vyvýšeniny a zachránili sa. Vlna odniesla aj mŕtvolu plachetnicovej potvory a pravdepodobne ju potopila. Horný okraj útesu sa pri zemetrasení odtrhol a zrútil sa dolu. Asi štvrtina stromov bola vyvrátená z koreňov.</p>

<p>  Počas vyčíňania prírodných živlov sa žiara otočila o sto­osemdesiat stupňov. Sloosh to zbadal prvý. Odfukujúc a na­dávajúc sa vrátil do tábora na druhej strane ostrova.</p>

<p>  „Keď stojíš za žiarou, nevidíš ju,“ prskal. „Aby si ju zba­dal, musíš ju obísť a pozerať z opačnej strany.“</p>

<p>  „Čo to znamená?“ spýtala sa Vana.</p>

<p>  „To, že sme mohli prejsť popri ďalších žiarach bez toho, aby sme ich zbadali, lebo sme išli po nesprávnej strane. To isté sa môže stať aj v budúcnosti. Úplne ma to vyviedlo z mie­ry. Nanešťastie s tým nemôžeme nič urobiť.“</p>

<p>  Deyv a Vana síce zdvorilo počúvali, ale už boli rozhodnutí postaviť si nový čln. Nemali v úmysle prechádzať bránou, je­dine keby ich niekto donútil alebo ich tam rovno hodil. Ten­toraz nijaké skupinové riziko - ani na člne nie. Oni si posta­via svoj, a ak ostatní nechcú, tým horšie pre nich.</p>

<p>  Keď Deyv a Vana nepracovali na člne, nelovili, nejedli ale­bo nespali, stáli na výbežku skaly a pozorovali plachetnicové obludy. Zistili, že skutočne dokážu plávať aj proti vetru.</p>

<p>  Raz k nim hore vyliezol Sloosh.</p>

<p>  „Tie biele slimáky na ich telách sú ich mladé,“ vysvetľo­val. „Teda larvy. Po nejakom čase larva zmení formu a osa­mostatní sa. Premení sa na malú kópiu svojej matky a čosko­ro dospeje. Samčeky bojujú o samičky a víťaz im musí ukázať, aký je dobrý plavec. Ich spojením sa oplodnia vajíčka, z ktorých sa vyliahnu slimáky. A takto to ide stále dookola.“</p>

<p>  „Ako sa vlastne pária?“ vyzvedala Vana.</p>

<p>  „To neviem, ale mám tri teórie.“</p>

<p>  Svojím typicky zdĺhavým spôsobom sa Sloosh pustil do prednášky o tharakormoch. Podľa neho to boli potvory-plavidlá, čo žili vo vzduchu. Hoci nešlo o zvieratá v pravom zmysle slova, lebo ich tvorili vírusy a nepárili sa, na evoluč­nom rebríčku stáli vyššie ako ich morskí kolegovia.</p>

<p>  „V posledných etapách existencie Zeme sa však odohrali zmeny. Príroda alebo, ak chcete, Stvoriteľ vytvoril množstvo predtým neznámych foriem života. Som presvedčený, že tak urobil, aby zachránil život ako taký pred poslednou katastro­fou. Živočíchy, ktoré nikdy predtým nedosiahli nijakú formu sapientácie, teraz k tomu smerujú. Vezmite si takého Yawtla. Pochádza z druhu štvornožcov. Ide o veľmi úspešnú zmenu formy, aj keď sa zdalo nemožné, že by sa ten druh niekedy vyvinul na dvojnožca s prstami a palcom a s mozgom veľ­kosti ľudského. A predsa je tu. Nanešťastie, hoci je Yawtl se­bavedomý a inteligentný, nemá už dostatok času na rozvinu­tie mozgu, ktoré by mu pomohlo zachrániť sa pred vyhynutím.</p>

<p>  Ale keď sme už pri tom, ani človek, ktorý žije na Zemi oveľa dlhšie než Yawtl, nemá dosť inteligencie, aby zachránil sám seba. Takže sa možno mýlim.</p>

<p>  A zoberte si Tsimmanbula, mal rovnakú sapientiu, to jest bol rovnako múdry ako človek, keď sa vyvinul z opice. Ale nemohol ju využiť tak ako neskôr človek, pretože jeho priro­dzené prostredie a forma mu nedovoľovali žiť na pevnine. Teda až donedávna.</p>

<p>  A čo taký Archkerri? Vyvinul sa z rastlinnej formy, hoci naša legenda hovorí, že nám v tom pomohli starovekí ľudia, rovnako ako Tsimmanbulom. Nech je, ako chce, kráľovstvo rastlín získalo schopnosť usudzovať, čo je posledný zúfalý pokus prežiť súdny deň.</p>

<p>  Vo zvieracom kráľovstve sú aj iné sapientné formy, na ktoré môžeme, ale nemusíme počas našej výpravy naraziť. V krá­ľovstve rastlín však existuje len jediná sapientná forma a, po­kiaľ viem, ríša nerastov nemá nijakú. Samozrejme, že neviem všetko, aj keď to tak niekedy nevyzerá.</p>

<p>  A nakoniec máme tharakorm, finálny produkt položivej-polomŕtvej ríše. Nedokáže si uvedomiť sám seba a nemá mo­zog. Na druhej strane môže prežiť, keď ostatné kráľovstvá celkom zaniknú. Aby som to upresnil: ríša nerastov nezanik­ne, len stratí svoje súčasné formy, ktoré sa nakoniec zmiešajú do jednej kozmickej ohnivej gule.</p>

<p>  Takže tharakorm, ktorý teraz slúži ako vzducholoď, sa há­dam stane nezávislým priestorovým plavcom. Evolúcia sme­ruje do tohto štádia. Pokiaľ viem, niektorým tharakormom sa už podarilo opustiť túto atmosféru. Môžu voľne putovať vesmírom a plachtami zachytávať svetlo umierajúceho koz­mu, ktorý ich bude poháňať do priestoru bez hmoty. Teda, ak taký existuje.</p>

<p>  Ale keď príde Veľký tresk a zrodí sa nový vesmír, obrov­ské množstvo svetla, ktoré to bude sprevádzať, vytlačí thara­korm preč od vyvrhnutej hmoty. Z vonkajšieho priestoru už plachetnicové tvory nezachytia nijaké čiastočky. Iba ak sa medzi časťami hmoty vytvoria priestorové prepadliská - vte­dy bude tharakorm plávať smerom k nim. Budú padať do sve­tov, kde sa vytvoril vzduch, rozpadnú sa, a vírusy budú zno­va žiť v týchto svetoch v neorganizovaných formách.</p>

<p>  Nespočetné množstvo tharakormov alebo ich ekvivalen­tov spadne na nespočetné množstvo planét. Predpokladám, že sa sformujú na každej neobývanej planéte, ktorá teraz spe­je do ohnivej záhuby. A tie, ktoré sa z celkom prázdneho priestoru vrátia na obývateľné planéty, sa znova zmenia na neorganizované formy. A postupne sa vyvinú do živej podo­by, ktorá je vlastná nepatrným jednobunkovým rastlinám a živočíchom, a vytvoria tak základ nového života. Kedysi sta­robylí ľudia verili, že život vznikol v teplých moriach mla­dých planét. Ale to nie je pravda. Všetok pochádza z položivých foriem, ktoré tvoria základ tharakormu.</p>

<p>  Je možné, že toto všetko sa deje, odkedy sa z horiacej hmo­ty vyliahlo prvé kozmické vajce. Vesmíry vznikajú a rozťa­hujú sa, sťahujú sa a horia, explodujú a znova sa rozťahujú a horia, stále dookola. Ale život vo svojich rôznych formách pretrváva, prechádzajúc z jedného sveta do druhého v položivom, polomŕtvom stave.</p>

<p>  Medzičasom zvýšená hustota hmoty v každom zmršťujú­com sa vesmíre vytvára zvláštne, dočasné, no priepustné brá­ny do iných kozmov. A tie dávajú šancu prejsť do mladých svetov takým formám života, ktoré by inak nemohli prežiť. Možno.“</p>

<p>  Deyva a Vany sa pri týchto víziách zmocňovala bázeň, hoci celkom neverili, že sú pravdivé.</p>

<p>  Deyv sa ozval: „To je síce všetko pekné, ale ako sa to týka mňa? Nechcem žiť tak dlho ako tharakorm, a okrem toho ma tie brány desia. Nie sú zaručeným vchodom na miesta, kde Zem ešte nepredstaviteľne dlho nezanikne. A načo mi je život, keď nemám svoje dušovajce a nemôžem byť vo svojom kme­ni s ľuďmi, ktorých poznám a ľúbim?</p>

<p>  Nie, už nepôjdem nikam s touto vašou bláznivou výpra­vou. Chcem prežiť svoj život doma ako každý človek a um­rieť, keď príde môj čas. Tak ako každý!“</p>

<p>  „Po tom všetkom, čo si videl?“ vyčítavo sa spýtal Sloosh a odišiel.</p>

<p>  „Máš pravdu,“ povedala Vana. „Ale čo sa stane, keď sa vrátiš do svojej rodnej krajiny? Uloví ťa nejaká žena a do kon­ca života budeš musieť žiť s cudzím kmeňom. To sa predsa stáva, nie?“</p>

<p>  „Áno, ale deväť kmeňov v mojej zemi nie je úplne cudzích,“ bránil sa. „Stretávame sa v období obchodu. A keď sa raz ožením, kmeň mojej ženy bude aj mojím. Svojich príbuzných budem stretávať počas trhu. To nie je také zlé. Horšie je byť bez akéhokoľvek kmeňa.“</p>

<p>  Keď Deyv a Vana dokončili čln, vytiahli ho na skúšobnú plavbu. Hoci sa im niekoľkokrát prevrátil, nakoniec sa z nich stali celkom zruční námorníci. Aj ostatní dohotovili svoje veľké plavidlo a experimentovali v pobrežnej vode. Kedykoľvek sa priblížili plachetnicové príšery, rýchlo sa hnali na plytčinu. Tento manéver fungoval okrem jedného prípadu, keď ich za­čalo prenasledovať odrastené mláďa. Museli loď vytiahnuť až na breh a počkať, kým dravec neodpláva.</p>

<p>  Po tejto príhode Vana skonštatovala: „Fakt neviem, ako sa chceme dostať na pevninu. Museli by sme mať pekelné šťastie, aby si nás nevšimli. Ale na to by som sa nespoliehala. Mám pocit, že sme si už minuli všetko šťastie, ktoré sme dostali od bohov do vienka.“</p>

<p>  Deyv by bol súhlasil, ale nemohol sa zmieriť s myšlien­kou, že má prežiť zvyšok života na tomto ostrove. Otroci i Feershine deti však o tom vážne uvažovali. Okrem Jowanarr. Kým stavali loď, nepovedali nič, ale keď sa blížil čas odchodu, takmer došlo k vzbure. Feersh na nich vyletela a pohrozila, že ich utýra na smrť. Synovia sa jej nesmiali, ale otroci nevá­hali povedať, čo si myslia - že sa jej viac neboja, že je len stará ženská, ktorej jedinou zbraňou je ostrý jedovatý jazyk. Jeden z nich, Shlip, dokonca na ňu vyštekol, že ak nebude držať hubu, vykrúti jej krk. Feersh celá očervenela, vyzerala, akoby ju už-už mala raniť mŕtvica. Zalapala po dychu a tak sa zaklátila, že si musela sadnúť, aby nespadla.</p>

<p>  Yawtlovi sa to ohromne páčilo. Súhlasil s odporcami, ale zároveň tu nechcel zostať. Musia vymyslieť iný spôsob, ako sa dostať z ostrova. Treba uvažovať.</p>

<p>  Sloosh zatiaľ pozoroval vtáky a okrídlené zvieratá na dru­hej strane ostrova. Krátko po tom, ako sa otroci vzbúrili proti Feersh, sa vrátil do tábora.</p>

<p>  „Chvíľu som skúmal vtáky. Sú medzi nimi také, ktoré tu žijú, a potom tie, čo priletia z pevniny, chvíľu zostanú na ostrove a vrátia sa ponad vodu späť. Takže to nie je oceán, ale jazero.“ Stíchol a potom dopovedal: „Ak nelietajú na iný ostrov.“</p>

<p>  „Urob, čo chceš,“ povedal Deyv. „Prajem ti veľa šťastia. Bol si dobrý spoločník, aj keď si ma z času na čas nahneval.“</p>

<p>  „Tak to bolo aj s tebou,“ odvetil rastlinný muž. „Boli časy, keď som ťa vnímal takmer ako jedného z nás, ako Archkerriho. Možno, keby si bol uvažoval jasnejšie...“</p>

<p>  Deyvova srdečnosť mala korene v iných citoch. Nebol to len smútok, že opúšťa kamaráta. Zmocňovala sa ho panika. Archkerri sa stal akousi náhradou za jeho dušovajce. Nie do­konalou, to zďaleka nie. Ale Sloosh mu dodával určitú mieru istoty a Archkerriho múdrosť, hoci niekedy trochu strelená, v ňom vyvolávala pocity, ktoré prechovával k starej mame. Všemožne potláčal nutkanie objať ho.</p>

<p>  Dni ubiehali, ale nikto nepovedal: „Je čas vyraziť.“ Okolo ostrova krúžilo veľa plachetnicových potvor a z vody pod­chvíľou vyskakovali obrovské ryby.</p>

<p>  Raz, keď Deyv znova stál na výbežku a pozoroval morský život, prišiel za ním Sloosh a povedal: „Zistil som, že dospelé plachtizvery nikdy nenapadnú svoje mláďatá.“</p>

<p>  Deyv sa usmial.</p>

<p>  „To je nápad! Chytíme mláďa a prevezieme sa na ňom na pevninu.“</p>

<p>Sloosh uznanlivo zabzučal: „Prečo som na to neprišiel sám? Asi preto, že je to dosť agresívny nápad. V niektorých situáci­ách je povaha vzácnejšia než inteligencia. Ale... nechaj ma pre­mýšľať.“</p>

<p>  Po chvíli otvoril oči.</p>

<p>  „Ako chceš ovládnuť tú potvoru?“</p>

<p>  „Myslím, že viem, čo treba robiť. Mám jeden nápad.“</p><empty-line /><p>27</p>

<p>Po nekonečných škriepkach sa dohodli na ďalšom postu­pe. Po prvé, museli postaviť čln, do ktorého by sa všetci zmes­tili. Potom bolo treba upliesť laná, vyrobiť drevené veslá, zá­sobiť sa údeným mäsom a ovocím a uložiť ich do loďky. Ak by však všetko išlo podľa plánu, nakoniec by zásoby ani ne­potrebovali. Keď bolo všetko hotové - jediné vážne preruše­nie spôsobila séria zemetrasení, nalovili a zaúdili veľké množ­stvo rýb a uložili ich do pletenej siete.</p>

<p>  Skôr než vyrazili na lov, potrebovali si nájsť lovnú zver. Našťastie to trvalo iba pol druha dňa. Priblížili sa k nim tri plachtizvery, jeden oveľa menší ako tie ostatné. Cestovatelia prirazili svoj veľký čln k jeho boku bez toho, aby ho znervóznili, keďže to trénovali až do úplnej dokonalosti. Vana a Hoozisst vytiahli jedinú trojhrannú plachtu, ktorú mali, a potom sa pridali k veslárom.</p>

<p>  Ako sa približovali ku koristi, plachtizvery zmenili smer, aby sa vyhli neznámemu predmetu. Deyv sa predklonil a ho­dil do vody niekoľko rýb a pár kusov mäsa. Plachetnicové potvory okamžite zamierili k potrave plávajúcej na hladine, ohraničenej vzduchovými bublinami z morských rias. Museli trochu manévrovať, aby plávali zarovno s najmladším plachtizverom. Podarilo sa im to, i keď sa raz takmer prevrátili. Deyv vyhodil ešte niekoľko rýb a mláďa sa vydalo smerom k nim. Vana a Yawtl prestali veslovať a schmatli laná ovláda­júce plachtu.</p>

<p>  Deyv, vzývajúc boha vody Soonwitla, zatočil lasom. Na­priek tomu, že sa čln kýval hore-dolu a vietor fúkal oproti, slučka dopadla na malý výčnelok na rahne bez plachty, pres­ne nad miestom, kde sa stretávala prova s palubou. Slučku pevne utiahli a lano omotali okolo masívneho stĺpu, ktorý vyčnieval z dna člna. Jowanarr držala voľný koniec, pripra­vená popustiť lano, keby bolo treba. Čln, hojdajúci sa zboka nabok, narazil do trupu plachtizvera. Veslá na tejto strane vytiahli akurát včas, aby o ne ne­prišli. Deyv vyskočil presne pred nárazom a pristál oboma nohami na palube plachetnicovej potvory. Napriek tomu sa musel hodiť dopredu, aby nespadol, lebo potvora sa naklá­ňala na jeden bok. V okamihu bol opäť na nohách a zabodol oštep do koženej paluby.</p>

<p>  Vzápätí naskočil Yawtl s lanom v ruke. Šikovne ho omotal okolo oštepu a Vana hodila Deyvovi druhý koniec povrazu. Ostatní sa potom jeden cez druhého štverali nahor. Sloosh bol, samozrejme, posledný.</p>

<p>  Keď to mali za sebou, Deyv chcel odviazať laná. No pre­hovorili ho, že bude lepšie počkať, kým nebudú naisto ve­dieť, či dokážu plachtizvera ovládať. Keby to nešlo, vrátia sa do svojho člna. A ak bude treba, môžu sa ho zbaviť, aby mla­dú plachetnicovú potvoru nespomaľoval.</p>

<p>  Deyv a Hoozisst spoločne vytiahli na palubu ukrutne ťažkú sieť, plnú údených rýb. Vana prehodila hore dlhú tyč a jej podstavec, skôr ako nastúpila. Sloosh, zapretý všetkými štyr­mi nohami, aby udržal rovnováhu, preniesol tyč na provu. Deyv niesol podstavec, zatiaľ čo dvaja otroci za ním sa plahočili so sieťou.</p>

<p>  Vtom sa oči podobné kvetom na stožiaroch a rahnách oto­čili k votrelcom. Deyv sa cítil sebavedome a vystrašene záro­veň, ale nemyslel si, že by plachtizver v tejto situácii mohol niečo urobiť. Koniec koncov, nemal ruky a nemohol sa pre­vrátiť hore bruchom.</p>

<p>  Deyv umiestnil podperu na okraj provy a pomohol Slooshovi uviazať sieť o jej koniec. Rastlinný muž a Yawtl vysúvali tyč, až kým sieť nevisela nad vodou asi dva metre pred pro­vou. Potom ju spustili tesne nad hrebene vĺn.</p>

<p>  Museli zavolať dvoch otrokov, aby dávali pozor na pod­peru. Keďže paluba bola mokrá, podstavec sa šmýkal nabok, vždy keď plachetnicová potvora zmenila smer. Aby neprišli o tyč, Vana ju na bližšom konci zaistila lanom.</p>

<p>  Podľa Deyvových pokynov nasmerovali tyč na potenciál­nu pevninu. Mali jediný oporný bod - ostrov. Keď vrchol kop­ca zmizol za horizontom, zostávalo im už len zveriť sa do rúk osudu. Ale plachtizver sa otočil k rybám visiacim pred ním a vydal sa ich smerom. Pravda, musel trochu vybočiť, ak ne­chcel plávať proti vetru. Tieto lákadlá ho mali navigovať. Keby sa plachetnicová potvora odklonila, presunuli by návnadu zarovno s cieľom svojej cesty. Keby vybočila z kurzu priveľ­mi, premiestnili by sieť s rybami na jeden bok. Potom by plachtizver zmenil smer, aby dostal vietor do plachiet.</p>

<p>  „Funguje to! Funguje!“ skríkol Deyv.</p>

<p>  „Áno,“ skonštatoval Hoozisst, „funguje, pokiaľ budeme fungovať my.“</p>

<p>  Čakala ich dlhá cesta. Museli sa striedať pri obsluhe tyče a jesť a pracovať na zmeny. Dĺžka každej zmeny bola pod­mienená silou posádky. Znamenalo to, že najväčšia záťaž padla na Deyvovu družinu. Feersh, jej deti a otroci viedli dlho príliš pohodlný život. Trochu ich zocelili dobrodružstvá, ktoré zažili, odkedy vzlietol ich tharakorm, ale ani jeden z nich nemal silné svaly a výdrž tých, ktorí ich zajali.</p>

<p>  Deň prešiel v znamení ťažkej práce a krátkeho odpočinku. Do ďalšieho rána boli všetci okrem Sloosha na hranici vyčer­pania. Napriek tomu nemohli poľaviť. Z času na čas bolo tre­ba vytiahnuť sieť a vybrať niekoľko rýb. Hádzali ich pred seba, aby obluda mala čo žrať a plávala ďalej za návnadou. Obáva­li sa, že keby jej nedali vôbec nič, hlad by ju primäl hľadať živé ryby. Modlili sa, aby naháňala nechytiteľnú sieť, kým nebudú mať suchú zem aspoň na dohľad.</p>

<p>  Na poludnie tretieho dňa plachtizver odbočil za kŕdľom veľkých rýb s vysokými, zahnutými chrbtovými plutvami. Spočiatku sa výrazne neodklonil od želaného smeru, ale po­tom kŕdeľ zahol inam. Potvora ho nasledovala. Až keď vyho­dili zo siete asi dvadsať rýb, odlákali ju, aby sa vrátila k pô­vodnému kurzu. Po pevnine však stále nebolo ani chýru, ani slychu.</p>

<p>  Vtedy už nanútená posádka plachtizvera bola na konci so silami. Silnejší museli pracovať mimo zmien a vypomáhať slabším.</p>

<p>  „Myslím, že by sme sa mali vrátiť do nášho člna,“ povedal Kyit. „Už dlhšie nevydržím. A som si istý, že ani ostatní.“</p>

<p>  „Vydržíš, kým ti nepoviem, že stačilo, ty slaboch!“ vyprskla Feersh. „Ó, keby ste všetci mali Jowanarrinu odvahu! Potom by som na vás mohla byť hrdá a nebolo by mi ľúto, že som priviedla na svet také usmrkané štence! Čím som si zaslúžila takéto potomstvo? Moji otroci vrátane žien sú lepší ako vy!“</p>

<p>  „Zavri tú odpornú papuľu, ty stará striga!“ zavrčal Kiyt. Potom sa rozbehol na kormu, zatiaľ čo Feersh škriekala nadávky a mávala okolo seba kostnatými rukami v nádeji, že ho zasiahne, až kým vyčerpaná od toľkej námahy neklesla na palubu ako starý vecheť.</p>

<p>  V tom momente Sloosh úzkostlivo zabzučal a jeho pomoc­níci vykríkli. Deyv sa otočil a videl, ako tyč preletela ponad provu. Jej druhý koniec zmizol v čeľustiach obrovskej ryby.</p>

<p>  „Prikradla sa a uchytila sieť s rybami!“ zabedákal Jeydee.</p>

<p>  Keby neboli takí nesmierne uťahaní, určite by boli prejavi­li svoje zúfalstvo výraznejšie. Ale v tomto stave iba stonali alebo hľadeli pred seba s nemo otvorenými ústami. Potom pozreli jeden na druhého očami červenými od únavy. Tí, kto­rých to zasiahlo najmenej, sa zakrátko uložili spať.</p>

<p>  Deyv si sadol s hlavou na kolenách. Po chvíli ju zodvihol a dutým hlasom povedal: „Pokiaľ pôjde plachtizver správnym smerom, zostaneme na ňom. Ak sa odkloní, prejdeme do nášho člna.“</p>

<p>  „To je viac ako zrejmé,“ odvetil Sloosh.</p>

<p>  Ešte stále mu nešlo do hlavy, že ľudské bytosti niekedy hovorili o samozrejmých veciach len preto, aby počuli svoj hlas a aby vyprovokovali komentár o veciach, ktoré im zrej­me jasné neboli.</p>

<p>  Keďže Deyv nemal srdce požiadať niekoho, aby urobil čosi také namáhavé, sám sa vyšplhal na predný sťažeň. Zdalo sa mu, že dostať sa tam hore ho pripraví o posledné zvyšky ener­gie. Ale keď zbadal tenkú tmavú čiaru tesne nad horizontom, začal kričať a mávať. Ostatní sa čudovali, čo mohlo spôsobiť jeho náhle šialenstvo. Deyv sa pevne držal sťažňa a odmietal odpovedať na ich otázky. Veď čo ak tú čierňavu tvoria iba mraky? Už len to by im chýbalo. Plané nádeje vystriedané búrkou.</p>

<p>  Príliš slabý na to, aby zostal hore, zošuchol sa naspäť po sťažni. Povedal Slooshovi, čo videl, a potom dodal: „Môžeš zostať na stráži? Musíme dávať pozor na plachtizvera. Len čo sa odkloní od kurzu, prejdeme do člna. Zostáva nám iba dúfať, že to v diaľke je pevnina.“</p>

<p>  Rastlinný muž zabzučal, že sa pokúsi nezaspať. Deyv vy­slovil presvedčenie, že Sloosh to dokáže. Priviazal sa k lanu, ktoré upevnil o malé rahno a okamžite zaspal. Zdalo sa mu, že iba nedávno zavrel oči, keď ním zatriasla Archkerriho veľ­ká červená ruka. Bolo márne pokúšať sa nevšímať si ho, aj keď chvíľku predstieral, že sa nemôže prebrať.</p>

<p>  Sloosh mu pomohol vstať.</p>

<p>  „Vraciame sa späť k ostrovu.“</p>

<p>  Končiar sa síce už dávno stratil z dohľadu, ale Deyv cítil, že sa plavia po vetre. Pred nimi sa z oceánu vynorili striebris­té ryby. Zdalo sa, že plávajú príliš rýchlo, aby ich plachtizver mohol chytiť, ale to mu nebránilo, aby ich naháňal.</p>

<p>  „Budeme musieť presadnúť do člna,“ povedal Sloosh. „Ak si videl pevninu, a nie mraky, možno sa nám vec podarí.“ Za­váhal, potom ukázal na more. „Ak sa nás tamtá veľká plachetnicová potvora nerozhodne zožrať.“</p>

<p>  Deyv sa obzrel. Kým spal, na dohľad sa priblížil dospelý plachtizver. Prehnal sa popri nich, všetky plachty rozvinuté, a pokračoval opačným smerom. Krátko nato sa ich potvorka znovu pohla k ostrovu.</p>

<p>  Prešiel nejaký čas a dospelý plachtizver pomaly doháňal mladého. Sloosh povedal, že to preto, lebo plocha jeho pla­chiet je oveľa väčšia, aj keď jeho telo, teda skôr trup, je iba asi o šesť metrov dlhší. „Ale aj tak by som povedal,“ pokračoval Sloosh, „že ten náš nie je zase až taký mladý. Pravdepodobne je to dorastenec.“</p>

<p>  Zatiaľ čo naháňačka pokračovala, najedli sa, oddýchli si, nabrali silu. Nevedeli, prečo ich plachtizver uteká pred tým druhým, ale vyzeralo to tak. V opačnom prípade by sa snažil zadovážiť si ryby, aby zahnal teraz už určite veľký hlad.</p>

<p>  Mraky alebo pevninu na obzore si už všimli všetci na pa­lube. Ešte stále sa však nedalo s istotou určiť, čo to je. Napo­kon dospelý plachtizver zmenšil náskok na dvesto metrov. Vtedy mláďa zmenilo smer a plávalo po vetre. Už si mysleli, že ho budú musieť opustiť. Táto myšlienka sa im nepáčila, keďže väčšia obluda sa mohla vydať aj za ich člnom. Kým sa dohadovali, či je, alebo nie je múdre prestúpiť do loďky, živé plavidlo pod nimi nabralo kurz k ich cieľu.</p>

<p>  Čas plynul a veľký plachtizver sa približoval. A zrazu ho od koristi delilo iba pätnásť metrov.</p>

<p>  „Prečo to robí?“ opýtala sa Vana. „Žerú azda dospelé plachtizvery mladé?“</p>

<p>  „Nevidím spôsob, ako by mohli,“ povedal Sloosh, „ibaže by ich čeľuste boli schopné prehryznúť tvrdú kostru trupu. Ale mám jednu teóriu. Keďže sa však táto otázka čoskoro zodpovie sama, nebudem prezentovať svoje závery nahlas. No možno by som mal. Potom by ste videli, ako blízko mali moje dohady k skutočnosti. Ale ak to urobím, môžem vyvolať pa­niku. Na druhej strane, keď budete vedieť, čo vás čaká, mož­no tú paniku odvrátim alebo zmiernim. Čo mám robiť?“</p>

<p>  Zavrel oči. Hneď nato ich otvoril - dokorán. Veľká obluda sa naklonila a provou narazila doprostred trupu mladého plachtizvera. Všetkých, čo stáli, hodilo na palubu. Zrážka sa opakovala sedemkrát, a zakaždým sa útočník dostal bližšie k čelu ich plavidla. Napokon plával povedľa svojej koristi, jeho prova pred ňou a korma za ňou.</p>

<p>  Na palube mladého plachtizvera sa objavili tri otvory. Otrok Shlip si musel dávať pozor, aby nespadol dovnútra, keď sa kožený povlak pod ním začal oddeľovať pozdĺž dovtedy neviditeľného spoja.</p>

<p>  „Čo sa deje?“ vykríkol Deyv.</p>

<p>  „Presne to, čo som si myslel,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Na prenasledovateľovej palube sa tiež zjavili tri okrúhle otvory. Z každého sa vysunul valec rovnakej farby a očivid­ne aj z rovnakého materiálu ako trup. Valce boli kolmé, dvakrát také dlhé ako Deyv, hrubé asi ako jeho driek. Okolo ich základne sa nachádzala akási sivá chrupavkovitá hmo­ta, zrejme svalovina alebo orgány, ktoré ich vytlačili z pod­palubia.</p>

<p>  Tieto tri valce sa posúvali smerom dolu, až zastali v štyridsaťpäťstupňovom uhle k palube a bolo vidno, že na koncoch majú otvory. Chvíľu sa nič nedialo. A potom všetky súčasne trhlo dopredu s hlasným dunením. Z každého vystrelilo niečo tmavé a beztvaré a preklenulo medzeru medzi oboma zver­mi.</p>

<p>  Všetci s výkrikmi popadali na palubu. Iba Sloosh, ktorý sa usadil na palube, zostal pokojný. Ležiac na chrbte, Deyv nevidel najbližšie letiace predmety. Ale ten, ktorý letel ponad kormu, vyzeral ako kužeľ. Všetky tri narazili blízko otvorov, praskli a vyšplechla z nich lepkavá zelená tekutina.</p>

<p>Sloosh nahlas zabzučal: „Myslel by som si, že po mojom varovaní budete nasledovať môj príklad.“</p>

<p>  „Po akom varovaní?“ zvrieskol Deyv, ale vstal a rozbe­hol sa k rastlinnému mužovi. Vana ho o chvíľku nasledova­la. Yawtl bol príliš ďaleko, aby Sloosha počul, ale keď videl tých dvoch utekať smerom k prove, tiež vyrazil. Spätný ná­raz od výbuchov trochu rozkolísal dospelého plachtizvera. Keď nadobudol svoje pôvodné postavenie a valce sa ustálili aspoň tak, ako to išlo na rozbúrenom mori, jeho predok zno­vu smeroval nadol a zver sa začal prevracať. Valce sa opäť mykli, zadunelo a vyleteli z nich tri kužele. Jowanarr vliekla potkýnajúcu sa Feersh na provu. Ostatní reagovali ešte po­malšie, zdalo sa, že v zmätku nevedia, ktorým smerom ute­kať. Otrok Shlip práve bežal na kormu, keď buchla druhá salva, ale pošmykol sa na zelenej tekutine a s výkrikom zle­tel do mora.</p>

<p>  Kiyta, ktorý bežal popri prostrednom otvore, náraz kužeľa zatlačil do diery. Zaliala ho krv a zelená tekutina. Deyv za­zrel už len jeho nohu, zvyšok tvorila červenozelená kaša.</p>

<p>  Otrokyňu Tishdom zasiahli na chrbte a na nohách letiace úlomky z kužeľa a ošpliechalo ju lepkavou hmotou. Nebola však vážne zranená. S krikom dorazila na provu, práve keď vybuchol tretí kužeľ.</p>

<p>  Tentoraz všetky tri náboje našli svoj cieľ: zelený gejzír sa vlial do každého otvoru a opadol. Hlboké ryhy, ktoré urobili kužele pri nárazoch do podlahy, sa začali vypĺňať. Diery sa pomaly uzavreli a prekryla ich koža. Paluba znovu vyzerala neporušená.</p>

<p>  Dospelá obluda zmenila smer, pričom oči-kvety mala oto­čené tak, aby mohla sledovať mladého zvera.</p>

<p>  Deyva prekvapilo, že videl Jowanarr plakať. Netušil, že by mohla mať čo i len trochu rada svojho brata. Možno to dovte­dy nevedela ani ona.</p>

<p>  Zacítil takmer neznesiteľný rybí pach. To mu však pripo­menulo iný zápach. Odrazu vedel, prečo veľký plachtizver prenasledoval menšieho a prečo naň vystrelil kužele z val­cov. Povedal: „Sloosh, práve sme boli svedkami párenia plachtizverov.“</p>

<p>  „Áno. Môj predpoklad bol správny. Aj keď som nevedel, ako párenie prebehne, bol som si takmer istý, že veľký plach­tizver nás sleduje práve preto. V skutočnosti ten náš nie je až taký mladý. Nie je dospelý, ale je schopný párenia.“</p>

<p>  „Ako samce vystreľujú kužele tak ďaleko? Zdajú sa také veľké a ťažké.“</p>

<p>  „Povedal by som, že pomocou stlačeného vzduchu.“</p>

<p>  „Ale prečo samica tak tvrdošijne unikala? Vyzeralo to, ako­by sa nechcela dať chytiť.“</p>

<p>  „Zdá sa, že samice sa pária iba s najrýchlejšími a najvyna­liezavejšími samcami. Tým odstavia nekvalitný materiál. Aha! Pláva na more. Vidí kŕdeľ veľkých rýb a musí sa nakŕmiť za dvoch. Navrhujem, aby sme prestúpili do nášho člna.“</p>

<p>  Odviazali laná, zvinuli ich, a potom zišli či skôr popadali do loďky. Sloosh prebral kormidlo, Deyv a Vana si zobrali na starosť plachtu. Či sa im to páčilo, alebo nie, znova boli vyda­ní napospas živlom, plachtizverom a obrovským rybám. Deyv pozbieral zvyšky síl, aby ostatných povzbudil.</p>

<p>  „To, čo vidíme, je určite pevnina.“</p>

<p>  „A ak nie?“ zafňukal Jeydee.</p>

<p>  Deyv pokrčil plecom. V tej chvíli síce nechcel umrieť, ale bolo by mu jedno, keby sa tak stalo. Dokonca mu bola ľahostaj­ná aj vyhliadka, že jeho duch bude naveky blúdiť temnotami, ak sa utopí bez milovaného dušovajca.</p>

<p>  Cíp Démona klesal nad horizont za nimi. Obloha žiarila jasnou belobou. Okolo nich sa vzdúvali veľké zelené vlny. Kŕdeľ erdžiacich okrídlených cicavcov ich minul na ceste k ostrovu. Raz za čas sa zjavil dospelý alebo mladý plachtizver a prehnal sa okolo člna. Zopár ich priplávalo bližšie, so stu­denými očami upretými na nich, ale ani jeden nezaútočil. A videli aj niekoľko obrovských rýb. Na ďalší deň usúdili, že čo sa zdalo nízkou kopovitou oblačnosťou, boli nepochybne vrcholy nejakého pohoria. Ich nálada sa viditeľne zlepšovala, nakoľko im to len dovoľovala nekonečná únava.</p>

<p>  Uprostred nasledujúceho dňa loď pristála na mäkkom bie­lom piesku. Keď sa poďakovali všetkým svojim božstvám, natrhali si ovocie a orechy, najedli sa, rozložili starovekú vzdu­choloď a dlho v nej spali.</p>

<p>  Za Deyvom prišla vo sne jeho stará mama, čo znamenalo, že musela byť mŕtva. Živí ľudia sa nikdy nezjavovali v snoch. Povedala: „Myslel si na niečo, dieťa moje. Ale tá myšlienka ležala v temnotách, zapadala prachom, a možno by neuzrela svetlo, kým by nebolo príliš neskoro. Takže som prišla, aby som ju vyniesla z tmy a ukázala ti ju.“</p>

<p>  Aj keď bola duch, nevydesila ho. Stará mama by mu nikdy neublížila.</p>

<p>  „Aká myšlienka?“ opýtal sa. Pokúsil sa za ňou natiahnuť ruku, ale ona od neho odstúpila.</p><empty-line /><p>28</p>

<p>Deyv ťažko zakrýval vzrušenie: „Vana, moja stará mama si myslí, že sme stratení. Nemáme ani najmenšiu predstavu, ako sa dostať do jaskyne, v ktorej sú naše dušovajcia. Nikdy ich nenájdeme.“</p>

<p>  Vana zobrala jeho rozprávanie rovnako vážne ako on. Jej kmeň sa tiež v snoch rozprával s mŕtvymi, aj keď zvyčajne prinášal posolstvá od bohov starý otec.</p>

<p>  „Nikdy?“</p>

<p>  „Nikdy. Povedala však, že si vyrobíme vlastné vajcia s po­mocou Shemibob.“</p>

<p>  „Ja neviem,“ zapochybovala. „Netvrdím, že nejaký démon vzal na seba podobu tvojej starej mamy a odovzdal ti nespráv­ne posolstvo. Ale rada by som to prebrala s mojím prastarým otcom, keďže starý otec ešte žije. Už za mnou niekoľkokrát prišiel.“</p>

<p>  Deyv jej nahnevane protirečil: „A ako budeš vedieť, že dé­mon na seba nevzal podobu tvojho prastarého otca?“</p>

<p>  „Ach, nie. Moji démoni nie sú tvoji. Tvoji by sa mi nemohli zjaviť. Okrem toho, keď za mnou príde môj prastarý otec, dá mi tajné znamenie. Podľa toho viem, že je skutočne tým, kým sa zdá byť.“</p>

<p>  „Jasné!“ nedal sa Deyv. „Ale čo ak to bol démon, kto za tebou prvýkrát prišiel a dohodol si s tebou tajné znamenie? To by znamenalo, že sa s tebou rozprával vždy on. A ak tvoj prastarý otec príde, nebude poznať znamenie. A ty si budeš myslieť, že je to démon!“</p>

<p>  Vana zrazila Deyva na zem a Sloosh ich musel od seba od­trhnúť. Držal ju hore vo vzduchu, zatiaľ čo kopala a vykriko­vala urážky. Deyv vstal, držiac sa za krk.</p>

<p>  „Je bláznivá! Len som na to išiel logicky!“</p>

<p>  Rastlinný muž povedal: „Všimol som si, že keď sa jedna ľudská bytosť rozpráva s druhou, zvyčajne na veci ide logic­ky, iba ak sleduje vlastné záujmy alebo má v úmysle zraniť či ponížiť toho druhého. Je toto jedna z podobných situácií?“</p>

<p>  „Isteže nie je!“ skríkol Deyv. „Len som sa jej snažil niečo vysvetliť! Prečo sa tak rozzúrila?“</p>

<p>  „Vaše vzájomné reakcie sú veľmi mätúce,“ odvetil Archkerri. „Naozaj nemám dosť údajov o ľuďoch, aby som mohol analyzovať ich motiváciu. Asi by som mal radšej povedať, že nemám dosť údajov o vás dvoch - keďže sa od seba tak odli­šujete, aby som vysvetlil váš vzťah. Môžem vám poradiť, aký by mal byť, ale ani jeden z vás sa nebude obťažovať, aby ma počúval. Teda vypočuli by ste ma, ale vaše uši by boli nalade­né na iné vibrácie ako tie, ktoré by som vysielal ja. Možno by som mal začať od začiatku. Myslím to tak, že...“</p>

<p>  „Len som sa pokúšal vysloviť pravdu,“ prerušil ho Deyv. „Nemal som v úmysle dotknúť sa jej citov.“</p>

<p>  „Nie vedome. Ale spozoroval som, že ľudia často sami ne­vedia, ako funguje ich vlastná psychika. V skutočnosti to vy­zerá, akoby viac energie míňali na nevedomie ako na vedo­mie. Prečo je to tak, po takom nepredstaviteľnom množstve...“</p>

<p>  Deyv odišiel. Keď sa od nich trochu vzdialil, Sloosh zložil Vanu dole. Odbehla do džungle a trvalo hodnú chvíľu, kým sa vrátila. Až do nasledujúceho dňa ho vôbec neoslovovala, a ak áno, tak len vo veciach týkajúcich sa udržiavania táboriska.</p>

<p>  Deyv bol zdvorilý, ale odmeraný. Takisto Vana, aj keď ne­rozumel prečo, keďže chybu urobila ona. Ale keď sa pozrel späť, uvedomil si, že možno hovoril príliš na rovinu. A musel pripustiť, že na jej mieste by sa cítil dotknutý. Napriek všet­kému jeho pozorovania boli logicky podložené. Keď išlo o kontakt s démonmi, človek nikdy nemohol byť dosť opatrný.</p>

<p>  Pokrčil plecami. V poslednom čase sa to stávalo často. Ak sa Vana predsa len túži vydať na tú beznádejnú púť, nech si ide, pomyslel si. Možno si bude chcieť zobrať Aejip, aby ju ochraňovala a robila jej spoločnosť, ale to jej nedovolím. Mač­ka je moja. Vane som ju len požičal.</p>

<p>  Na druhý deň sa Vana vybrala s Aejip na lov. Vrátila sa s malým divým prasiatkom a s batohom plným chutných chrobačích vajec. Dala ich otrokom, aby ich pripravili, a potom podišla k Deyvovi.</p>

<p>  „Pred spaním som sa pokúšala zavolať svojho prastarého otca,“ prihovorila sa mu. „Ale neprišiel. Takže, kým som bola na love, sadla som si na chvíľu pod strom puh a vdychovala vôňu jeho ovocia. Ako iste vieš, pomáha privolávať pravdivé myšlienky. Nevedel si to? Nuž, rôzne kmene majú zrejme rôz­ne poznatky. Tak či onak, prišla mi správa, že môj prastarý otec ma nenavštívil, lebo to nepokladal za nevyhnutné. Som schopná vyriešiť ten problém sama. Čo som aj urobila. Uve­domila som si, že tvoja stará mama nám ukázala správnu ces­tu. Takže... pôjdem ďalej s vami.“</p>

<p>  Deyv ich obidvoch prekvapil, keď ju pevne objal. Ale rýchlo odstúpil.</p>

<p>  Chvíľu naňho hľadela, potom povedala: „Si rád! Chýbala by som ti!“</p>

<p>  „Boli sme spolu dlho a si dobrá spoločníčka, aj keď nieke­dy hádavá. Chcem povedať príliš nedotklivá. Ale tiež by mi chýbali...“</p>

<p>  „Pes? Mačka?“</p>

<p>  Deyv mávol rukou. „Veď vieš.“</p>

<p>  „Nie, neviem.“</p>

<p>  Plecia jej stuhli, otočila sa a odišla. Predtým však zbadal jej slzy.</p>

<p>  Cítil napätie v hrudi a musel preglgnúť. Nemal v úmysle ju znova raniť. Ale, koniec koncov, bola predsa len ženou bez vajca. Necítil rozdiel, keď ju objal - jej telo sa v ničom neod­lišovalo od tela ženy s dušovajíčkom. A pripomenul si, že on ho tiež nemá. Na to bola logika slabá.</p>

<p>  Keďže potreboval niečo robiť, čokoľvek, aby na ňu nemys­lel, išiel za Slooshom. Rastlinný muž a Yawtl skúmali Veštec­ký smaragd. Deyv prerušil ich rozhovor.</p>

<p>  „Vana a ja pôjdeme ďalej s vami.“</p>

<p>  Yawtl vybuchol do trhaného smiechu. Sloosh zabzučal svoj ekvivalent radosti.</p>

<p>  „Hoozisst mi ukazoval, ako funguje kameň, aj keď ho za­tiaľ vieme použiť iba na jednoduché situácie. Trvá dlho, kým človek úplne zvládne jeho obsluhu. Napriek tomu sme sa ho náhodou spýtali, ako sa vy dvaja rozhodnete. A teraz si tu a potvrdzuješ, čo nám ukázal.“</p>

<p>  Vnútrajšok smaragdu žiaril zvíjajúcimi sa vzormi rôznych farieb. Deyvovi sa zdali hrozne chaotické, aj keď zrejme dá­vali zmysel. Myslel si, že je to zábavná hračka, nič viac. Feersh určite veľmi nepomohol.</p>

<p>  „Podľa čarodejnice rastie tisíckrát tisíc takých smaragdov v Žiariacom dome nespočetných komnát,“ povedal Yawtl. „A je tam tisíckrát toľko rôznych druhov kameňov, pričom každý z nich má vlastnú moc. Ak by som si mohol z každého odlomiť jeden, bol by som najmocnejší čarodejník na svete.“</p>

<p>  „Potreboval by si dláto vyrobené z kovu starovekých ľudí,“ podotkol Sloosh. „Feersh jedno ukradla, skôr ako utiekla, preto sa jej podarilo kameň odrezať. Ale príliš sa bála Shemibob, aby sa zdržiavala ďalšími.“</p>

<p>  „To je všetko v poriadku,“ netrpezlivo prehovoril Deyv. „Iba... som si myslel, že budete radi, keď pôjdeme s vami.“</p>

<p>  „A čo si čakal? Že budeme skákať od radosti?“</p>

<p>  „Ja som rád,“ vyhlásil rastlinný muž. „Tvoja spoločnosť vo mne vyvoláva určité emocionálne uspokojenie a považu­jem ťa za nanajvýš energického a rozumne agresívneho v ne­bezpečných situáciách, do ktorých sme sa dostali.“</p>

<p>  „Emocionálne uspokojenie?“ opáčil Deyv sarkasticky. „Myslel som si, že vy Archkerriovia ste samý intelekt, nespú­taní, ako vravíš, emóciami.“</p>

<p>  „Hlúposť. Akákoľvek bytosť s nervovým systémom zaží­va emócie. Na najnižšej úrovni je to zrejme len strach alebo hnev. Ako sa sústava zdokonaľuje, počet emócií rastie spolu s ich komplexnosťou, vzájomnými vzťahmi, jemnosťou a kreh­kosťou.</p>

<p>  Nie, podľa toho, čo viem, je nemožné, aby sa mysliaci tvor vyvíjal bez emócií. Cítenie si vyžaduje viac ako len logický mozog. Okrem toho sú rôzne druhy logiky. Takisto, ako sú rôzne druhy emócií. My Archkerriovia máme niektoré emó­cie zhodné s vašimi, ale máme aj také, ktoré vám chýbajú. To je všetko. Ibaže my sme schopní využívať náš intelekt o troš­ku lepšie ako vy ľudia. Ak by ste neboli odsúdení na zánik spolu s týmto vesmírom, čo možno nie ste, mohli by ste sa vyvinúť na vyššie bytosti. Vyššími myslím ľudí, ktorí by ne­ničili seba ani iných.</p>

<p>  Porovnaj nás a vás ľudí. Za ten nepredstaviteľný čas, čo ste boli na Zemi, ste iba veľmi málo zmenili svoju fyzickú podobu, Z hľadiska evolúcie to nebolo potrebné, keďže ste v hrubých črtách veľmi schopní prežitia. Rovnako ako mravce, šváby, prasatá a potkany. Samozrejme, máte omnoho kom­plexnejšiu štruktúru mozgu.</p>

<p>  Ale aj keď ste vytvorili mnoho veľkých civilizácií, neboli ste schopní plne navzájom spolupracovať alebo oslobodiť sa od chorôb tela a duše. Je pravda, že ste nad mnohými zvíťazi­li, ale nahradili ich nové. Nie je vo vašich silách vynájsť vše­liek na telo i myseľ; ste stále sebeckí, chamtiví, krátkozrakí a nerozumní - okrem niekoľkých oblastí myslenia, a niekedy ste príliš emocionálni aj v tých.</p>

<p>  Takže tesne pred koncom sveta sú z vás divosi, bytosti, kto­ré by s trochou času opäť vybudovali veľkú civilizáciu. Ten čas však nemáte, váš dlhý-predlhý príbeh, mnohoeónová roz­právka ľudstva, sa skončí. Z akého dôvodu? Neviem. Ak sa na vesmír pozrieme logicky, je napriek všetkému svojmu zlo­žitému poriadku a nemenným fyzikálnym zákonom nezmyselný.</p>

<p>  Alebo nie je? Možno je stvorený pre emocionálne, nie inte­lektuálne uspokojenie, aj keď sa tieto potreby zvyknú prelí­nať. Ak je však emocionálne uspokojenie, a nie nesmrteľnosť, základom tohto vesmíru, prvotným dôvodom existencie sapientov, potom ste možno vy ľudia nadradení nám Archkerriom. Chvejem sa pri tej myšlienke, ale zvažujem ju.</p>

<p>  Viem, či skôr myslím si, že viem, že existencia otázok im­plikuje odpovede. Inak by sme mali rovnicu s dvoma nezná­mymi - ak je možná taká protirečivá vec. To sa mojej vedec­kej mysli prieči. Ale potom je možno vesmír jedna kozmická rovnica o dvoch neznámych. Bola by jediná; všetky menšie rovnice sú vyriešiteľné. Možno práve nerovnováha vytvára vesmírnu hmotu.</p>

<p>  Viem, o čom hovorím? Dúfam. Ale jedno viem určite: z podobných myšlienok ma bolí hlava. Ale tá bolesť mi prináša emocionálne uspokojenie.“</p>

<p>  Yawtl počas tejto prednášky odišiel. Deyv bol fascinova­ný, ale potešil sa, keď sa Sloosh vrátil k pozemskejším prob­lémom. Dôležité teraz bolo, ako sa dostať do krajiny Shemibob. Po porade, na ktorej sa zúčastnili aj otroci, hoci nemali vplyv na rozhodnutie, vybrali pobrežnú cestu. Bola to dlhá obchádzka, ale v džungliach by sa mohli ľahko stratiť. Okrem toho bolo oveľa jednoduchšie kráčať po pláži.</p>

<p>  „Keď pôjdeme touto cestou, dovedie nás k hraniciam tej krajiny,“ povedal Sloosh. „Shemibob žije niekde vo vnútro­zemí. Najprv musíme nájsť miesto, kde rastú drahokamy. Sle­pá Feersh nám potom ukáže, teda skôr povie, kde je Shemibobin dom.“</p>

<p>  „Nie, to nemôžem urobiť!“ zajačala čarodejnica. „Utiekla som z jej domu opačným smerom. Nebudem poznať cestu od miesta, kde vstúpime na jej územie. Okrem toho, nie som si istá, či si ešte spomeniem, kadiaľ som vtedy išla. Prešlo už mnoho dní, odkedy som utekala prešpikovaná hrôzou. Na­vyše, Pustatina sa odvtedy rozrástla. Nerozširuje sa len navo­nok, rastie aj nahor. Orientačné body, ktoré si matne pamä­tám, budú teraz už pravdepodobne všetky zakryté.“</p>

<p>  Sloosh sa opäť vyznamenal: „Zaujímalo by ma, prečo ka­mene rastú nekontrolovane?“</p>

<p>  Dôkladne oddýchnutí sa pobalili a vyrazili. Dovtedy sa Temný démon znova otočil a zatiahol polovicu oblohy. Desať dní prešlo bez väčších incidentov. Počas jedenásteho zbadali na pláži osadu a radšej odbočili do džungle. Na dvadsiaty deň ich Deyv, ktorý robil prieskumníka, varoval, že pred nimi je dom. Ležal na boku, jeho základňa trčala z džungle do piesku. Deyv odbehol do pralesa, aby zistil viac.</p>

<p>  „Nie sú to ľudia,“ povedal. „Vyzerajú ešte divnejšie ako ty, Hoozisst.“</p>

<p>  „Ja nevyzerám divne,“ zavrčal Hoozisst. „To vy ľudia vy­zeráte veľmi nepodarene.“</p>

<p>  Sloosh si vypočul Deyvov opis tých bytostí.</p>

<p>  „Sú to Tsimmanbulovia,“ povedal. „Stretol som niekoľko priateľských kmeňov, iné boli vyslovene nepriateľské. Rad­šej by sme ich mali obísť. Nemá význam riskovať.“</p>

<p>  Ďalším obývaným miestom bola osada okrúhlych bambu­sových chatrčí s kužeľovitými strechami z pletenej trávy, ob­kolesená kolovou hradbou. Ako predošlí Tsimmanbulovia, aj títo sa zrejme zaoberali prevažne rybárčením. To pútnikom vyhovovalo, pretože sa znižovala hrozba, že v džungli narazia na ich lovcov. Keď však prechádzali okolo štvrtej osady, takmer ich prekvapili štyria bojovníci, ktorí niesli jeleňa, za­veseného na dvoch tyčiach. Skrčili sa v kroví a počkali, kým lovci nezájdu poriadne ďaleko.</p>

<p>  Najnižší Tsimmanbul meral prinajmenšom dva metre. Ich koža bola hladká, farby tmavosivej bridlice s bielymi pásmi od podpazušia do polovice nôh. Formou sa ich telá dosť po­nášali na ľudské, ale dlhé prsty na nohách boli s plávacími blanami. Dravčie hlavy mali asi o tretinu väčšie ako bežní ľudia. Deyvovi sa zdalo, že rovnako pripomínajú psy aj ryby, aj keď ich tváre s výraznými črtami pôsobili inteligentne. Zda­lo sa, že čelo ukrýva veľmi veľký mozog. Mali hrozne široké ústa, siahajúce takmer až k ušiam, podobným ľudským. Tie sa zdali malé, ale iba v porovnaní s obrovskými hlavami.</p>

<p>  Jednoznačne vyzerali exoticky. Aj keď Tsimmanbulov nevidel po prvý raz, Deyvovi sa ježili chlpy na krku pri pohľade na ich hladké sivé hlavy. Tuk a svaly prerážali spod kože. Navrchu mali diery, ktoré sa pohybovali, akoby cez ne dýchali. Sloosh im povedal, že cez tieto otvory na prívod vzdu­chu kedysi striekala voda.</p>

<p>  Rozprávali ústami, ale vydávali iba série modulovaných pípaní. Ostré zuby bielo žiarili na tmavých tvárach, ďasná a jazyk boli belavé ako rybie brucho.</p>

<p>  „Tiež mali kedysi mocnú civilizáciu, aj keď v zásade bola obmedzená na oceán,“ povedal Sloosh. „Ich mestá rástli na pylónoch alebo sa vznášali na hladine. Vtedy žili s ľuďmi v mieri. Ale po katastrofe sa zmenili na divochov.“</p>

<p>  Temný démon neúnavne pokračoval v okružnej ceste oko­lo Zeme. Družina, putujúca po pobreží oceánu, až taká ne­únavná nebola. Často sa zastavovali a oddychovali. Z času na čas museli zachádzať hlboko do vnútrozemia alebo sa skrý­vať, aby unikli ľuďom, Yawtlom, Tsimmanbulom, hordám chrobákov alebo mravcov a na jednej rieke aj jedovatým ha­dom, ktoré sa plavili ktovieodkiaľ ktoviekam.</p>

<p>  Zemetrasenia rôznej intenzity ich zhadzovali z nôh a za­sypávali kameňmi. Zem sa otvárala pred nimi i za nimi, a dvakrát takmer pod nimi.</p>

<p>  Búrky vyvalili obrovské, prastaré stromy, dažde ich zmá­čali, skôr ako sa stihli schovať v rozloženej vzducholodi, blesk udrel tak blízko, že Yawtl stratil vedomie. Deyv však pozna­menal, že pre Hoozissta to nebol nový stav.</p>

<p>  Potom zadul strašne studený vietor, aký Deyv ešte neza­žil, i keď počul, že podobný prišiel tesne pred jeho narode­ním. Spolu s ním sa zjavil ďalší nevídaný úkaz, krupobitie. Veľké, tvrdé kusy ľadu ich otĺkali aj cez husté lístie a boli by ich zabili, keby nenašli útočisko vo vzducholodi.</p>

<p>  Piesčitá alebo kamenistá pláž sa často strácala a vtedy sa museli šplhať po útesoch.</p>

<p>  Feershina rodina a dvaja otroci sa zocelili ako ostatní, aj keď Jeydee naďalej fňukal a ponosoval sa. Deyva to unavilo do tej miery, až im napokon pohrozil, že ak sa neprestanú sťažovať, budú sa musieť striedať v nesení kocky. Neprestali, ale obmedzili poznámky na vlastnú reč. Keďže Deyv im ne­rozumel, nerušili ho.</p>

<p>  Sloosh odhadol, že už prešli šesť a pol tisíca kilometrov pozdĺž pobrežia. To sa však tak kľukatilo, že ešte stále boli asi päťtisíc kilometrov od územia Shemibob. Vzdialenosť ich ab­solútne netrápila. Nemali temer nijaký pojem o čase.</p>

<p>  Medzitým Deyv hľadal úľavu v narastajúcom napätí u otro­kyne Tishdom. Hrozne ho ponížilo a rozrušilo, keď ho od­mietla.</p>

<p>  „Nie, budem s tebou hovoriť a jesť, ale nepôjdem s tebou do krovia. Za iných okolností by som pristala, aj keď si di­voch. Ale nemôžem. Jednoducho nemôžem. Nemáš dušovajce.“</p>

<p>  Deyv mal pocit, že ju musí udrieť.</p>

<p>  „Čo je toto za hlúposť? Išla si do postele s Feersh a jej deť­mi. Ony tiež nemajú vajcia!“</p>

<p>  „Bola som ich otrokyňou a musela som plniť ich želania. Nenávidela som každú chvíľu - takmer každú. Teraz im mô­žem povedať, aby išli cucať sheekrook.“</p>

<p>  Deyv odišiel nahnevaný, ale s pocitom, akoby bol nečistý. Čo aj bol.</p>

<p>  Tishdom musela povedať Vane o ich rozhovore. Prišla za Deyvom. Čakal posmešky, no ona sa skôr tvárila, že jej ho je ľúto.</p>

<p>  „Teraz vieš, ako som sa cítila, keď si sa neopýtal mňa. A ako som sa cítila, keď ma Shlip odmietol. Otrok!“</p>

<p>  Keď sa Sloosh dopočul o tejto záležitosti, povedal: „Som rád, že nie som človek. Ale vlastne by som nemohol byť. Moje ja je jedinečné. Je to vzácne telo, ktoré formuje vzácnu identi­tu, psyché. Telo je pôvodom a tvorcom identity, ktorú volá­me duša. Alebo, v mojom prípade, telo a zelenina.“</p>

<p>  Jasná obloha a Démon pomaly naháňali jeden druhého, akoby mali pred sebou celú večnosť. Čarodejnica a jej ľudia sa naučili Slooshov jazyk.</p>

<p>  A tu zrazu, krátko po raňajkách, keď schádzali cestičkou v džungli, aby sa vyhli osídleným oblastiam, sa stalo to, čoho sa tak dlho obávali.</p>

<p>  Od psa ani od mačky neprišlo nijaké varovanie, nebola tam ani stopa po pasci. Zdalo sa, akoby na nich spadla povala z listov - pokryla ich veľká, ťažká pletená sieť. Bojovali s ňou, až kým nezazreli tucet škľabiacich sa Tsimmanbulov.</p><empty-line /><p>29</p>

<p>„Aspoň nás všetkých nezabili hneď,“ povedala Vana. „Aj keď možno budeme ľutovať, že to neurobili.“</p>

<p>  Boli v malej chatke s jednou miestnosťou, jedinej, ktorá bola postavená z brvien. Zvyšok tvorili okrúhle bambusové chatr­če, ktoré zrejme v tejto krajine prevládali. Osadu, ktorá stála na vrchole vysokého útesu, obkolesovala hradba z kolov. Do brala búšilo more, ale blízko sa rozprestierala biela piesčitá pláž s rybárskymi člnmi. Sloosh sa nazdával, že osadu posta­vili tak vysoko preto, aby sa vyhli tsunami.</p>

<p>  Všetci uchvatitelia, okrem detí, boli pomaľovaní zelenými a červenými pásmi, šesťcípymi hviezdami a kruhmi so svastikami vnútri. Slooh vysvetlil svojmu nevedomému publiku, že ide o starobylé symboly, ktoré dávnovekí ľudia maľovali na skaly a steny svojich stanov a príbytkov. Symbolika s nimi spojená však bola veľmi rozdielna.</p>

<p>  „Pomôžu nám symboly utiecť?“ opýtal sa Yawtl sarkasticky.</p>

<p>  „Ktovie?“ odvetil Archkerri. „Takmer čokoľvek môže byť nástrojom, ak sa správne použije.“</p>

<p>  Jediným vchodom boli masívne dvere z brvien, ktoré zvon­ku zabezpečoval hrubý kôl. Maličkými oknami by preliezlo jedine dieťa.   Dvaja Tsimmanbulovia stáli na stráži pri dve­rách a po jednom pri každom okne. Inak sa dedina zdala po­norená do každodenného zhonu. Deti pobehovali a hrali sa, ženy varili a klebetili, muži prichádzali s rybami, zverinou či ovocím, alebo s prázdnymi rukami.</p>

<p>  Šaman sedel na bambusovom stolčeku pred svojou chatrčou. Mal na sebe vysokú pérovú čelenku, zeleno-purpurové dušovajce na šnúrke okolo krku, čiernobielu lykovú suknicu a kožené strapce uviazané tesne pod kolenom. Hrubá vrstva sadla mu presvitala cez holú kožu.</p>

<p>  Na udupanej zemi pri šamanových nohách ležalo šesť pätnásťcentimetrových paličiek. Podchvíľou ich zodvihol, potriasal veľkou tekvicovou hrkálkou, pričom dudral nejaké zariekadlo, a vzápätí vyhodil paličky do vzduchu. Potom štu­doval vzor, ktorý vytvorili na zemi.</p>

<p>  Väzni boli v zrube tri dni. Okrem bitky, ktorú dostali od žien a detí, keď ich privádzali, sa k nim nesprávali zle. Jedlo bolo dobré a bohaté. Ich výkaly pravidelne odstraňovali z veľ­kého bambusového vedra, ktoré umyli, kým ho vrátili naspäť. A po jednom ich púšťali von, aby si trochu zacvičili.</p>

<p>  Krátko po tom, ako ich zatvorili, začala jedna žena s hodi­nami cudzieho jazyka. Stála pred dverami, ukazovala rôzne predmety a zakaždým povedala ich názov. Nebolo jednodu­ché napodobniť pípanie, ale šlo to. Sloosh mohol len bzučať. Učiteľka však čoskoro našla vzájomný vzťah medzi jeho mo­dulovanými zvukmi a svojimi.</p>

<p>  Lekcie zo začiatku znervózňovali psa a mačku, no po chví­li si na ne zvykli.</p>

<p>  Šaman trávil väčšinu času tým, že sedel a hádzal paličky. Sem-tam opustil osadu kvôli nejakým záležitostiam, bezpo­chyby veľmi temným. V čase jeho neprítomnosti prichádzali k dverám deti a rozprávali sa so zajatcami. Vďaka nim robili väčšie pokroky v tej zvláštnej reči.</p>

<p>  Skupinka bojovníkov priviedla zajatca, ktorého farby svedčili o tom, že je z nepriateľského kmeňa. Dali ho do chatrče, kde okrem cvičenia zostal desať dní. Šaman ho často navštevoval, pričom si vždy dovnútra priniesol pletenú klietku s obrovskou svätojánskou muchou. Potom zajatého Tsimmanbula odviedli. Celá dedina to oslavovala, bubnovali, pískali na píšťalách, hrali na flautách, brnkali na harfách z korytnačích pancierov, spievali, tancovali a striedali sa v natieraní zajatca, až kým nebol celý čierny.</p>

<p>  Potom ho zviazali a v nosidlách vyniesli von za kolovú hradbu. Všetci, až na stráž, išli s ním. Na konci siedmeho dňa sa vrátili. Väzeň bol stále na nosidlách, ale zostala z neho iba kostra a lebka. Dočista vybielené kosti vysypali na zem. Šaman si zobral lebku do svojej chatrče a kosti spálili vo veľkej vatre počas ďalšej divokej oslavy.</p>

<p>  „Všimli ste si, že v hrudnej kosti bola malá dierka a nie­koľko navrchu lebky?“ opýtal sa Sloosh.</p>

<p>  „Čo to znamená?“ zaujímala sa Vana.</p>

<p>  „Neviem, ale zistíme to, aj keď sa obávam, že sa nám to nebude páčiť.“</p>

<p>  Zmĺkol, potom povedal: „Ale aj tak, prečo by si dávali toľ­kú námahu, kŕmili nás a učili svoj jazyk, keby nás chceli zabiť? Nevyzerá to logicky. Napriek tomu pripúšťam, že tento zá­ver je založený na nedostatočných údajoch. Ich zajatec, podľa toho, čo som počul z jeho pískania, keď ho odnášali, hovoril rovnakým jazykom ako ostatní. Možno obeť musí predpísa­ne odpovedať počas rituálu. To by vysvetľovalo, prečo nás nezabili - doteraz.“</p>

<p>  Táto špekulácia sa nepotvrdila. Tsimmanbulovia chceli ukojiť svoju zvedavosť. Keď už zajatci rozprávali dostatočne plynule, aby mohli odpovedať na podrobné otázky, dostali ich celú záplavu. Odkiaľ pochádzajú? Ako vyzeral ich kme­ňový život? Prečo prišli sem, tak ďaleko od svojich domovov? Je rastlinný muž boh, démon alebo iba to, na čo vyzerá?</p>

<p>  Sloosha fascinovala myšlienka, že ho považovali za boha, hoci ho tak ľahko a jednoducho lapili. Opýtal sa šamana Tuč­ného býka na dôvod.</p>

<p>  Hlavný inkvizítor odpovedal, že chytanie bohov a démo­nov je hlavnou náplňou práce jeho druhu, Narakannetishawov.</p>

<p>  Toto rodové meno Tsimmanbulov poznal aj Yawtl. Reč ich uchvatiteľov nemala spoluhlásky ani samohlásky. Zajatci pre­to ľubovoľne priraďovali tieto zvukové hodnoty modulačným jednotkám, aby mohli používať mená Narakannetishawov i vo svojom jazyku.</p>

<p>  Tučný býk im vysvetlil, že na začiatku, keď ich predkovia opustili more, nemali žiadnych bohov. Keďže cítili potrebu nejakých mať, chytili a privlastnili si ich.</p>

<p>  „To je mýtus,“ povedal Sloosh vo svojej vlastnej reči, aby mu šaman nerozumel. „Aj keď veľmi zaujímavý.“</p>

<p>  „Podnikli sme nájazdy na iné osady a domy,“ pokračoval šaman. „Či to už boli Narakannetishawovia, Yawtlovia, ľudia, alebo Skinniwakitawovia, napadli sme ich, zobrali sme im bohov a priniesli sme ich sem.“</p>

<p>  Ukázal na svoj príbytok, najväčší v osade.</p>

<p>  „Naši nepriatelia nás tiež napádali, ale zatiaľ sme boli vždy úspešnejší ako oni. Zdá sa však, že sme chytili boha, ktorý zmenil situáciu. Dostal nás. Nemyslím tým, že by kohokoľ­vek z nás zajal, ale akoby to tak bolo. Nemôžeme s ním pohnúť a nástojí na tom, aby sme mu niekoho obetovali každých tridsať dní. Keď nemáme nepriateľov, ktorých by sme mu mohli dať, musíme vybrať kohosi z nášho vlastného kmeňa, čo sa nám vôbec nepáči.“</p>

<p>  „To vám nemožno vyčítať,“ prikývol Deyv. „Nikto nechce umrieť. Nerozumiem však celkom tomu, čo si povedal. Ako vás môže boh nútiť, aby ste mu prinášali obete, keď zostáva na jed­nom mieste? Predpokladám totiž, že nie je nikde nablízku.“</p>

<p>  „Kto vie čítať myšlienky ľudí alebo dokonca myšlienky bohov? Má na to nejaký dôvod. Phemropit ho určite má. Vlast­ne sa s ním ani nedokážeme rozprávať. Takže v skutočnosti nevieme, čo chce. Ale je oveľa istejšie predpokladať, že si žiada obete. Žiadnu neodmietol, takže ich musí chcieť.</p>

<p>  Úspechom však je, že zabijeme dve muchy jednou ranou. Obete sa vždy musia opýtať boha na určité veci. Myslíme si, že keď boh nakoniec odpovie, možno príde bývať do môjho domu. A potom ja, chcem povedať, my budeme mať obrov­skú moc. S ňou by sme mohli vyhladiť našich nepriateľov a od tej chvíle žiť v mieri. Takisto by sme mohli zabrať ich loviská rýb a mohli by sme mať viac detí. Časom by vzrástol náš počet a moc. A žiadne kočovné kmene by sa tu už neod­vážili usadiť.“</p>

<p>  „Starý príbeh,“ poznamenal Sloosh v reči Archkerriov. „Tsimmanbulovia, ktorí boli kedysi až príliš mierumilovní, sú teraz rovnakí barbari ako vy ľudia.“</p>

<p>  Deyv sa opýtal: „Takže my budeme ďalšie obete?“</p>

<p>  Šaman sa hrozivo usmial.</p>

<p>  „Áno, ak predtým nechytíme viac nepriateľov. Chcel by som, aby ste sa ešte zdokonalili v našej reči, kým predstúpite pred Phemropita. Ak je váš príbeh pravdivý, veľa ste toho prešli. Pochádzate z rôznych kmeňov. Možno máte vedomosti a skúsenosti, ktoré nám, domasedom, chýbajú. Možno mu položíte tie správne otázky. Ak sa tak stane, Phemropit vás nezabije. A my vás pustíme na slobodu.“</p>

<p>  Na chvíľu zmĺkol, potom ledabolo prehodil: „Mimocho­dom, tá kocka. Strávil som veľa času v mojom dome pohľa­dom na ňu. Na čo slúži?“</p>

<p>  Sloosh začal bzučať. „Mlč!“ zahriakol ho Deyv. „Teraz nie je vhodný čas, aby si hovoril pravdu!“</p>

<p>  Sám sa ujal slova: „Je to čarodejná zbraň nesmiernej sily. Nanešťastie je taká ničivá, že ju nemôžeme použiť bez toho, aby sme nezahubili aj samých seba. Keby sme ju boli použili, keď sme sa chytili do siete, zabili by sme seba aj vašich lov­cov, džungľu by rozmetalo na kusy, obrovský plameň by sia­hal až k moru a v priebehu sekundy by spálil vašu osadu a ľudí v nej na popol.</p>

<p>  Jednou z vecí, ktoré hľadáme, je štít. Patrí istej čarodejnici. Chceli sme jej ho ukradnúť, aby nás ochránil, ak raz budeme musieť použiť tú strašnú zbraň.“</p>

<p>  Šaman očividne uveril tej nehoráznej lži. Vyzvedal: „A tá tyč, čo trčí z kocky? Keď ju potiahnem, spustí vaše strašné kúzlo?“</p>

<p>  „Ak zároveň použiješ aj určité zaklínadlo,“ odpovedal Deyv.</p>

<p>  „Nepredpokladám, že by si mi ho chcel prezradiť,“ opáčil Tučný býk.</p>

<p>  „Veľmi rád, ak nás prepustíš,“ odvetil Deyv. „Môžeš dos­tať kocku ako dar za našu slobodu.“</p>

<p>  „Môžem to z vás dostať mučením.“</p>

<p>  Deyv sa začal ešte väčšmi potiť. „Nie toto zaklínadlo,“ blufoval. „Zabudnem ho, ak sa ho niekto zo mňa pokúsi vypáčiť násilím. Nestratí sa, iba ak ho použijem dobrovoľne.“</p>

<p>  „Si veľmi prefíkaný,“ uznal Tučný býk. „Dobre teda, uvi­díme neskôr. Medzičasom sa naučte náš jazyk ešte lepšie. Môže vám dobre poslúžiť, azda vám aj zachráni život, alebo vás dokonca oslobodí.“</p>

<p>  Šaman sa vystrel z podrepu do vyše dvojmetrovej výšky. Pomaľovaná tvár, podobná zvieracej, prestrčila nos cez koly. Obrovské tmavé oči uprene hľadeli do Deyvových.</p>

<p>  „Moje paličky mi hovoria, že vy, zvláštni cudzinci, možno porozumiete reči nášho boha. Pevne v to dúfam, keďže chcem, aby Phemropit prišiel bývať do môjho domu a prezradil mi svoje tajomstvá. Niekedy mávam nočné mory. Vtedy ku mne príde beznohý, bezruký a bezhlavý a prehovorí svojím oslňujúcim spôsobom. A veľmi sa nahnevá, že mu ne­rozumiem. Nie je dobré, keď sa boh na teba hnevá.“</p>

<p>  Keď šaman odišiel, Deyv podotkol: „Chcel by som vedieť, o čom hovoril.“</p>

<p>  „Jedného dňa na to prídeme,“ vyhlásil Yawtl. „Dúfam, že čoskoro zajmú nových nepriateľov. To nám poskytne viac času, aj keď je naša smrť neodvratná.“</p>

<p>  Hoozisst začal znovu hľadať slabé miesto v ich väzení. Vedel, že žiadne nenájde, ale aj zbytočná aktivita bola lepšia, ako nečinne sedieť.</p>

<p>  Onedlho sa zem zatriasla a zadunela a steny chatky sa roz­kolísali. Len čo našli rovnováhu na podlahe trasúcej sa ako huspenina, padli na zem. Po chvíli zemetrasenie prestalo pô­sobiť na povrchu. Ale Deyv s uchom priloženým k zemi po­čul slabučké hučanie. Vstal a vyzrel von oknom. Listy na stro­moch, čo stáli opodiaľ, sa stále triasli. Tsimmanbulovia vstávali z prachu, vzrušene pískali, ale boli pripravení vrátiť sa k všed­nej činnosti.</p>

<p>  Stráže skontrolovali chatrč, či sú konce brvien ešte stále pevne spojené. Spokojní s výsledkom sa vrátili na svoje sta­novištia.</p>

<p>  Krátko po veľkom otrase nasledovali dva menšie. Nikto sa neobťažoval ich komentovať.</p>

<p>  Keď sa už pomaly blížil čas spánku, prebehlo medzi Tsimmanbulmi vzrušenie. Brvnová brána, smerujúca na cestu dolu útesom, sa roztvorila. Niekoľko bojovníkov sa s hlasným pís­kaním vrútilo dnu. Privolali šamana a ten s nimi prehodil pár slov. Potom previedol celé osadenstvo - okrem stráží - cez brá­nu. Čas plynul. Deyv akurát zadriemal, keď ho prebrala hlas­ná vrava vracajúcich sa domácich. Vstal a chvíľu počúval, ako žena jedného strážcu rozpráva manželovi, čo sa stalo.</p>

<p>  Muži sa vracali z lovu a jeden z nich spozoroval asi šesť­metrovú trhlinu neďaleko kolovej hradby. Prieskum ukázal, že otrasy krížom roztrhli kameň. Ešte jedno také zemetrase­nie, a celá prečnievajúca masa sa zrúti do mora.</p>

<p>  Šaman rozhodil paličky a potriasol hrkálkou. Povedia bohovia, že by bolo pre osadu najlepšie, keby sa všetci presu­nuli ďaleko od trhliny? Asi po tucte hodov šaman oznámil, že nie. Bohovia si myslia, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Zatiaľ.</p>

<p>  O šesť dní neskôr skupina bojovníkov priviedla ďalšieho zajatca, Yawtla. Zatvorili ho do tej istej chatrče ako posledné­ho nešťastníka a tiež k nemu nosili obrovskú svätojánsku mušku. Sloosh požiadal Deyva, aby sa opýtal strážcu, či zaja­tý Yawtl hovorí rečou Narakannetishawov. Keď strážca odpovedal kladne, Sloosh utrúsil: „Aha, myslel som si to.“ Ne­povedal však prečo.</p>

<p>  Prišiel čas, keď Yawtla pomaľovali načierno a odniesli ho v nosidlách. O sedem dní neskôr sa v nich vrátil. Sloosh zno­va komentoval dieru v hrudnej kosti a otvory v lebke.</p>

<p>  Zajatcom nebolo súdené dočkať sa ďalšieho odloženia po­pravy. Tučný býk im povedal, že aj keby sa podarilo chytiť nových zajatcov, budú to oni, čo predstúpia pred tvár boha.</p>

<p>  „Už ovládate našu reč dostatočne dobre.“</p>

<p>  Otočil sa a luskol prstami. Strážca priniesol veľkú bambu­sovú klietku s deviatimi obrovskými svätojánskymi muška­mi. Tučný býk jednu vytiahol a držal ju pred sebou, aby ju dobre videli. Hmyz sa nebránil, len sem-tam pokrútil mnohofazetovými očami.</p>

<p>  „Vidíte tento zelený fľak na jej chrbte?“ opýtal sa šaman. „Všimnite si, ako ovládam blikanie jej zadočka. Položím prst na zelený fľak. Jemne ho stlačím.“</p>

<p>  Zadoček muchy sa rozsvietil chladným svetlom, dosť sil­ným, aby rozptýlilo prítmie v chatrči.</p>

<p>  „Teraz zdvihnem prst. Muška okamžite zhasne. Je vycvi­čená, aby reagovala na tlak. Ak by ste držali palec na tom fľa­ku, vydávala by svetlo až do vyčerpania. Ale má dosť sily, určite ju nevypálite. Teraz ma poriadne sledujte. Sústreďte sa na dĺžku štyroch pulzov, ktoré muška vydáva. Štyri dĺžky svetla, každá o niečo dlhšia ako tá predošlá. S troškou praxe sa vám podarí vyslať dĺžky presne. A potom sa naučíte hovo­riť naším jazykom bez slov. Preložíte si každé slovo do urči­tého počtu pulzov, každé slovo do skupiny toľkých impul­zov toľkých dĺžok. Rozumiete?“</p>

<p>  „Jednoduché,“ povedal Deyv. „Svätojánske mušky robia so svetlom to, čo robí Archkerri so zvukmi, keď rozpráva. Všetci máme veľa skúseností s jeho bzučaním. Nebudeme mať problém preorientovať sa na impulzy.“</p>

<p>  „Výborne,“ pochválil ho Tučný býk. „Sýkorka vás naučila našu reč, takže vás môže naučiť používať aj muchy. Svetlo vám poslúži takmer rovnako ako zvuk. A potom budete mať veľkú česť rozprávať sa s Phemropitom.“</p>

<p>  „Ja nie som hoden toľkej cti,“ vyhlásil Hoozisst. Tsimmanbul vybuchol do piskľavého smiechu. „Ak je to tak, potom ťa môžeme zabiť už teraz. Hneď po tom, ako do­staneš šancu predviesť svoju statočnosť tým, že nevykríkneš počas mučenia.“</p>

<p>  „Možno som bol príliš skromný,“ zahundral Yawtl. Šaman opustil chatrč, veselo ceriac biele zuby. Výučba sa začala okamžite. O šesť dní väzni akurát začí­nali zvládať obsluhu mušiek. Sýkorka povedala, že do desia­tich dní budú dostatočne zruční.</p>

<p>  Medzitým Sloosh získal od stráží preňho veľmi vzrušujú­cu informáciu. Ostatným sa zdala neveľmi zaujímavá. Čo ich bolo po tom, že tri dni cesty pešo smerom do vnútrozemia sa rozprestiera obrovské jazero? Alebo že vzniklo v kráteri vy­hĺbenom obrovským meteoritom?</p>

<p>  „Dopadol pred mnohými ľudskými generáciami,“ nadchý­nal sa Archkerri. „Mnohé mysliace bytosti mali v tom čase vysoko vyvinuté civilizácie, aj keď ani zďaleka nie ako tie, ktoré pohli Zemou a vyrobili mesiac a zmenili veľké okolité planéty na slnká.</p>

<p>  Ak by boli takí vyspelí, boli by dokázali vychýliť alebo roz­drviť meteorit dávno pred tým, ako sa zrazil so Zemou. Tento dopadol tu blízko a explózia a zemetrasenie, ktoré nasledovali, spálili alebo zničili lesy na polovici zemského povrchu. Zabilo to štvrtinu zvieracieho života a zrúcalo všetky veľké mestá. Civilizácie zmizli v priebehu niekoľkých minút. A z toho mála, čo zostalo, sa stali divosi. Zabudli všetky múdrosti, a ich potomkovia ich nikdy znovu neobjavili. Toto pobrežie bolo roz­metané, more sa vlialo do horúceho krátera. Ale odvtedy malé katastrofy vyzdvihli morské dno a to vytvorilo nové pobrežie.“</p>

<p>  „Všetky kmene si o tom rozprávajú,“ povedala Vana. „Aj keď dôvody pohrôm a podrobnosti sa veľmi líšia.“</p>

<p>  „Som prekvapený, že po takom dlhom čase je o tom čo i len zmienka v ľudových rozprávkach. Pád meteoritu bol však taký strašný, že nejaké matné stopy udalosti pretrvali. Malo to ochromujúci účinok na mojich bratov, stromy a trávu. Ich vlastné spomienky sú hmlisté, skreslené. Všetky rastliny boli v šoku a mnohé druhy vymreli práve v jeho dôsledku. Tak či onak, boh je blízko okraja toho starého kráteru. Bude poteše­ním vidieť jazero osobne, a nie cez správy z kryštálu.“</p>

<p>  „Potešením, ktoré dlho nepotrvá,“ kyslo konštatoval Yawtl.</p>

<p>  Nadišla strašná chvíľa. Zajatcov - okrem zvierat - vyvied­li z chatrče a namaľovali načierno. Ako povedal šaman, mač­ku a psa zjedia, keď sa kmeň vráti. Deyv si vyžiadal povole­nie rozlúčiť sa s Jumom a Aejip. Nedostal ho. Keď ho vynášali, plakal a volal na zvery. Vana tiež plakala, ale zakričala im, že sa vrátia a vyslobodia ich. Jum zavýjal a Aejip sa s mraučaním vrhala na dvere.</p>

<p>  S rukami zviazanými za chrbtom a poviazanými členka­mi, každého usadili do samostatných, jasne pomaľovaných, husto operených nosidiel, ktoré niesli štyria muži. Sprievod s divokou hudbou a pípaním prešiel cez kolovú bránu. O tri dni neskôr sa dostali k cieľu svojej cesty. Vo svetle stoviek pochodní videli, že sú na vrchole svahu. Ten sa pozvoľna zva­žoval na kamenistú pláž, na ktorej tiež stáli Tsimmanbulovia s fakľami. Svah lemovali impozantné balvany, iné z neho tu a tam vytŕčali.</p>

<p>  Vo veľkých rozostupoch rástli na kopci vysoké stromy s hrubými kmeňmi. Jeden, približne tridsať metrov od vrcho­lu, bol úplne vyvrátený z koreňov. Nespôsobila to erózia. Hlboko pod šesťdesiatmetrovým gigantom si niečo prekopalo cestu hore, vyzdvihlo ho z pôdy, vytrhalo mu korene a vyva­lilo ho.</p>

<p>  Keď Sloosh preštudoval situáciu, vyhlásil, že vyvrátený strom zrejme niečo podrylo.</p>

<p>  Ale ak to bolo tak, prečo to stvorenie nepokračovalo v ceste?</p>

<p>  „Neviem,“ povedal rastlinný muž. „Vyzerá to, akoby sa presunulo z vlastnej vôle. Ako to však urobilo? Boh Tsimmanbulov je z kameňa. Mohol by to byť prejav života zo strany minerálového kráľovstva?“</p>

<p>30</p>

<p>Desať bojovníkov, držiacich dvojité fakle, stálo po bokoch boha v úctivej vzdialenosti. Žiara osvetľovala Phemropita, vec alebo stvorenie z tmavosivého lesklého kovového kameňa. Telo, ak sa to telom dalo nazvať, predstavoval sploštený ovál - určite vážil prinajmenšom šesťsto ton. Boh nemal hlavu, ale na zaoblenom predku bolo množstvo priehlbiniek. Na pohyb, ak ich používal, slúžili tri bežiace pásy, jeden na každom boku tela a jeden uprostred. Ten vychádzal z otvoru na spodnej stra­ne, z „brucha“.</p>

<p>  „Nevidím žiadne kolesá,“ ozval sa Sloosh. „Musia byť vnútri tela alebo pásy možno poháňa nejaký iný mechaniz­mus.“</p>

<p>  Po chvíli dodal: „Hm, alebo nie je živý. Možno je iba neja­kým druhom stroja. Aj keď o tom pochybujem. Myslím si, že sem spadol spolu s meteoritom. Mal sa roztaviť pri prechode cez atmosféru, a ak sa tomu nejako vyhol, potom ho mala zničiť energia uvoľnená pri zrážke.“</p>

<p>  „Koho to zaujíma?“ zavrčal Yawtl. „O chvíľočku budeme všetci mŕtvi a bude jedno, či niečo vieme, alebo nevieme.“</p>

<p>  Zajatcov zoskupili na vrchole svahu pri obrovskom balva­ne. Šesť strážcov stálo za nimi. Pod nimi tancoval celý kmeň s výnimkou bubeníkov, harfistov a flautistov. Šaman vyska­koval, krútil sa, kričal a potriasal hrkálkou.</p>

<p>  Pod ním bolo malé miesto pripomínajúce stĺp, presne oproti bohu, ktorý bol o päť metrov nižšie.</p>

<p>  Tanec pokračoval dlhší čas, pričom sa účastníci sem-tam posilňovali trpkým, hnedastým nápojom. Vtom hudba a po­hyb ustali. Tanečníci zamrzli, všetci pískali: „Phemropit!“ Po­tom všetko stíchlo, okrem revu nejakého zvieraťa v džungli.</p>

<p>  Šaman sa v podrepe vydal dolu svahom smerom ku ka­mennej veci. Potom padol na kolená a poklonil sa sedemkrát, načo vstal a poodišiel nabok. Nejaká žena mu priniesla kliet­ku s obrovskou svätojánskou muchou. Vybral ju von a žena odbehla. Tučný býk zišiel k stĺpu a predklonil sa, držiac muš­ku pred sebou.</p>

<p>  „Veľký boh Phemropit, pán ohnivej padajúcej hviezdy a veľkého vnútrozemského jazera, boh Narakannetishawov! Prehovor svojím jazykom svetla!“</p>

<p>  Pritlačil prstom a zadoček svätojánskej muchy sa rozsvietil na polotmavom pozadí Temného démona nad nimi.</p>

<p>  Deyv nadskočil a zalapal po dychu, a mnohí vykríkli. Z jedného otvoru na predku Phemropita vystrelilo tenké jasné svetlo. Prešlo presne ponad vrchol stĺpu, zavŕtalo sa do zeme nad ním, a potom zmizlo.</p>

<p>  Muška zablikala skupiny impulzov štyroch dĺžok.</p>

<p>  „Ó, mocný bože! Tvoji ľudia ti opäť prišli slúžiť, ponúk­nuť ti nové obete! Prijmi ich a tentoraz sa ráč s nami vrátiť do svätého domu a prebývať v ňom naveky a ochraňovať nás pred našimi nepriateľmi!“</p>

<p>  Znovu vyšľahol tenký, oslepujúce jasný lúč. Takmer sa dotkol svätojánskej muchy a ruky, ktorá ju zvierala. Šaman na krok odstúpil, otočil sa a pozrel hore svahom.</p>

<p>  „Priveďte prvého!“ zapípal.</p>

<p>  Zajatci v hrôze čakali. Povedali im, že šaman zvolil pora­die, v akom pôjdu, ale nič presnejšie. Teraz dvaja obrovskí muži vykročili smerom k skupinke, zastali a zachmúrene na nich pozerali. Deyv sa potil a triasol. Je toto koniec? Po všet­kom, čo vytrpel? Keby mal aspoň so sebou dušovajce, zovrel by ho v dlani a načerpal z neho odvahu.</p>

<p>  Vtedy bojovníci zdrapili Jeydeeho. Jačiaceho a metajúceho sa mladíka odvliekli dole svahom. Keď Feersh počula jeho hlas, vedela, čo sa stalo. Zakričala za ním, aby bol statočný, aby ukázal barbarom, že sa ich nebojí. Mal predviesť, že dieťa obávanej čarodejnice, Slepej Feersh, je silné.</p>

<p>  Nebolo isté, či ju Jeydee počul. Keby aj, nebol by konal inak. Jeho matka to vedela, ale možno dúfala, že vo svojej posled­nej hodine siahne na dno mužnosti. Jeydee sa naďalej zvíjal a kričal, kým ho priväzovali k stĺpu lanami okolo nôh a pása. Potom už len ticho stál a chvel sa. Šaman mu podal veľkú muchu a niečo povedal. Deyv nezre­teľne počul jeho pípanie, ale nerozumel, čo vraví. Bezpochy­by mu však opakoval rituálne otázky. A opäť mu sľuboval, že ak pohne boha, aby hovoril, bude zachránený.</p>

<p>  Sloosh zamrmlal: „Hlúpi Tsimmanbulovia. Myslím, že by sa s ním mohli rozprávať, keby ho naučili svoju reč. Ale nie tak, že niekoho postavia presne pred neho. A potrebujú pred­mety, ktoré by mu mohli ukázať, aby si ich mohol dať do sú­vislosti so slovami.“</p>

<p>  Pokrčil plecami, potom dodal: „Ale možno má tá vec inte­ligenciu takú vzdialenú od našej, že by nepochopila súvislos­ti. Ak má vôbec myseľ, ako ju poznáme my.“</p>

<p>  Jeydee, veľmi bledý, zodvihol svätojánsku mušku. Stlačil zelený bod a hmyz zablikal svoj prvý odkaz.</p>

<p>  „Ó, boh Phemropit, chcem s tebou hovoriť. Tvoji ľudia ťa uctievajú s bázňou a obdivom. Poslali mňa, nepriateľa Nara­kannetishawov, prehovoriť s tebou, aby si nemal na svedomí smrť jedného zo svojich veriacich. Hovor so mnou, Phemro­pit. A ušetri ma, nech môžem slobodne odísť, a ty nech môžeš hovoriť so svojimi ľuďmi a odovzdať im svoju prastarú ka­mennú múdrosť a spraviť ich mocnými. A tvoji služobníci vyrastú vo veľkých a rozptýlia sa po celej Zemi a urobia ťa bohom všetkých bytostí: Narakannetishawov, ľudí, Yawtlov a Skinniwakitawov. Určite pokoria aj Shemibob.“</p>

<p>  Archkerri zabzučal ekvivalent znechuteného odfrknutia. „Koľká hlúposť! A ja pre ich hlúposť musím umrieť!“</p>

<p>  Správa bola dokončená. Prešlo niekoľko sekúnd. A potom vystrelil lúč a prepichol Jeydeeho hruď. Padol dopredu a odvisol zo stĺpu. Znova a znova, opakujúc presne skupiny im­pulzov, vytrysklo svetlo. Prestrelilo vrch jeho hlavy a krv od­tiaľ tiekla, až kým nebola úplne prázdna.</p>

<p>  Keď lúč zmizol, Tsimmanbulovia vybuchli v šialené bub­novanie, hru na flaute a pískanie. Dvaja bojovníci zbehli dole zrázom a odviazali telo, pričom si dávali pozor, aby sa nedo­stali do dráhy lúča.</p>

<p>  Šaman zapískal tak nahlas, že ho bolo počuť doďaleka.</p>

<p>  „Zase nás raz boh Phemropit vysmial! Ale my sa nedáme od­radiť! Vieme, že príde čas, keď sa mu uráči rozprávať sa s nami!“</p>

<p>  Feersh stála a plakala. Jowanarrina tvár neodrážala nijaký pocit. Otrokyne Tishdom a Shig posmrkávali, nie kvôli svoj­mu bývalému pánovi, ale kvôli sebe. Vana sa obzerala do­okola, akoby sa chcela pokúsiť ujsť. Nedostala by sa ďaleko s rukami zviazanými za chrbtom. Yawtl vyzeral pohrúžený do seba, akoby už nevnímal realitu okolo. Deyv si však mys­lel, že je to iba póza. Prefíkaný Hoozisst by sa pokúsil využiť každú príležitosť, akákoľvek malá by bola. Ale žiadnu nemal dostať.</p>

<p>  Dvaja bojovníci priniesli Jeydeeho telo a hodili ho na zem. Pozreli sa na zajatcov, akoby chceli povedať - kto je ďalší? Tučný býk vyšiel hore o niekoľko minút. Pípol, aby boli ti­cho, a povedal: „Boh Phemropit odmietol s nami hovoriť. Ale dal nám mäso, ktoré môžeme zjesť, telo nášho nepriateľa!“</p>

<p>  Nasledoval veľký krik. Jeydeeho telo zodvihli dvaja obrov­skí chlapi a odniesli ho na druhú stranu zrázu, do tábora na jeho úpätí. Zajatcov zahnali do chatky z brvien blízko chatrčí. Očividne v nej držali väzňov, zatiaľ čo kmeň oslavoval. Dve­re mali závoru a dvaja muži stáli vonku na stráži. Tento zrub bol oveľa menší ako ten v osade a nemal okná.</p>

<p>  Vana povedala: „Zdá sa, že sme dostali milosť až do nasle­dujúceho dňa.“</p>

<p>  Deyv stratil dych, keď vyzrel von medzerou medzi dvo­ma brvnami. Nepovedal však nič, kým neprešiel k stene. Po­tom zašepkal, aby sa všetci zhromaždili okolo neho.</p>

<p>  „Videl som Juma a Aejip na okraji džungle! Objavili sa iba na sekundu, potom sa opäť vrátili! Utiekli a nasledovali nás!“</p>

<p>  Yawtl zostal chladný: „A čo z toho? Aj keby sa sem pri­kradli, kým všetci budú spať, a zabili stráže, ako by nám po­mohli? Závoru ťažko dočiahneme, a navyše je zaviazaná la­nom. Kým ho odviažeme, zburcujeme celý tábor.“</p>

<p>  „Možno sa niekomu podarí uniknúť,“ povedal Deyv. „Ja sa o to pokúsim. Nebudem tu len tak sedieť a uľahčovať im to.“</p>

<p>  Medzitým telo rozporciovali, hlavu oddelili a končatiny odrezali. Piatimi ražňami z tvrdého dreva prepichli trup a ra­mená a všetko to umiestnili nad ohnisko. Žena priniesla vodu a jedlo aj väzňom. Neodmietli, hoci boli znechutení. Oslava pokračovala, kým nedopili všetok hnedý nápoj a nezjedli telo a ostatné pokrmy. Jeden za druhým sa Tsimmanbulovia odpotácali do svojich provizórnych chatrčí. Stráže, ktoré mali zakázané príliš veľa piť, sedeli pri dverách a rozprávali sa ti­chým pískaním. Z času na čas vstali, podržali fakle pri vcho­de a nazreli dnu.</p>

<p>  „Čo si myslíš o tom Phemropitovi?“ opýtal sa Deyv Sloosha.</p>

<p>  „Nech je to čokoľvek, je našou záhubou,“ odvetil Archkerri. „Ibaže by sme našli nejaký spôsob, ako s ním komuniko­vať. Ale aj tak nás môže zabiť. Čo ak si nemôže pomôcť?“</p>

<p>  „Čo tým myslíš?“</p>

<p>  „Môžem sa mýliť. Ale myslím si, že používa svetelný lúč tak, ako my používame zvuk. Čo sa iba odráža od iných jeho druhu bez akéhokoľvek zlého vplyvu, ako hlasy od našich uší, prederavuje bytosti z jemnejšej hmoty. Kameň alebo kov znesie lúč, telo nie. Myslím si, že to stvorenie nevie, že zabíja iné tvory. Ale možno ho nezaujíma, že tak robí. Rozmýšľam nad tým, že kým sa nevynorilo spod stromu, nikdy nevidelo nič okrem svojho vlastného druhu z kovového kameňa.“</p>

<p>  „Chceš tým povedať, že žilo na meteorite pred tým, ako dopadol sem? Že bolo obyvateľom veľkého kameňa, letiace­ho studeným vesmírom vo vzduchoprázdne?“</p>

<p>  „Nebol by som prekvapený.“</p>

<p>  „Nedýcha to vzduch? Ako potom môže žiť?“</p>

<p>  „Môže, ba pravdepodobne musí získavať potravu požieraním kameňov. Alebo možno žije z radiácie, určitých prvkov, ktoré by mohli zabiť teba alebo mňa, ale preň sú životne dô­ležité.“</p>

<p>  Zdalo sa, že viac sa o tej veci nedá povedať. Deyv si ľahol na zem v rohu. Želal si, aby mal Juma, ku ktorému by sa mo­hol pritúliť. Počas posledného presunu Démona sa vzduch citeľne ochladil. Striaslo ho. Vtedy si Vana sadla k nemu a jemne sa spýtala: „Mohla by som si ľahnúť k tebe do náručia? Je mi zima.“</p>

<p>  Bol taký prekvapený, že hodnú chvíľu nemohol povedať ani slovo.</p>

<p>  „Ale...“</p>

<p>  „Nijaké ale. Len sa chcem zohriať na tvojom tele. Nechcem sa s tebou milovať. Viem, aký máš názor na ľudí bez dušovajíčka. Neviním ťa za to. Cítim to isté k tebe. Teda, dlho som cítila. Ale v poslednom čase som rozmýšľala. Boli sme dlho, veľmi dlho bez našich vajec. A... prežili sme bez nich. Neboli nevyhnutné, aj keď nám z času na čas chýbajú. Čo ak mal rastlinný muž pravdu, keď povedal, že možno zistíme, že ich nepotrebujeme?“</p>

<p>  „Stále nemáme dušu.“</p>

<p>  „Naozaj? Vieš, že Sloosh je veľmi múdry, aj keď je niekedy arogantný a dokonca smiešny. Povedal, že telo je pôvodcom duše. Kde niet tela, niet duše. Podľa neho sú dušovajcia iba psychologické pomôcky. Barličky, a tie zdravý človek nepo­trebuje. Ani nám nemôžu zabezpečiť dušu.“</p>

<p>  „Nevie všetko,“ odporoval Deyv. „Čo hovoríš, je hriešne. Znamená to, že nám klamali. Verili by azda naši rodičia, prarodičia a šamani a všetci naši predkovia v dušovajcia, keby neboli tým, čo sa o nich hovorí, že sú? Nemohli sa tak strašne mýliť.“</p>

<p>  „Sloosh vravel, že Zem je guľatá. Dokázal to. Napriek tomu nám staršinovia našich kmeňov rozprávali, že je plochá.“</p>

<p>  „Na čo narážaš?“</p>

<p>  „Len mi dovoľ ležať v tvojom náručí a zohriať sa. Neprišla som sa s tebou hádať. Som unavená zo všetkých tých rozpo­rov a škriepok medzi nami. Chcem byť s tebou a zohriať sa, skôr ako na mňa smrť dýchne chladom.“</p>

<p>  Deyv otvoril náruč. Ľahla si k nemu, hruďou na jeho hruď, ruku prehodila cez jeho rameno a hlavou sa mu oprela o plece.</p>

<p>  Po chvíli mu rameno zvlhlo.</p>

<p>  „Dúfam, že ti nevadí, že plačem,“ zasmrkala. „Je to hrozná vec, umrieť tak ďaleko od kmeňa. Keby mi neukradli dušovajíčko, bola by som so svojím kmeňom alebo aspoň s kme­ňom môjho manžela. Bola by som vydatá a mala by som urči­te aspoň jedno dieťa. Ale to sa nikdy nestane.“</p>

<p>  Deyv jej rozumel: „Ja tiež plačem. Naozaj to je hrozná vec.“</p>

<p>  „Nie je až také hrozné mať pri sebe ženu bez dušovajíčka, pravda?“ spýtala sa. „Necítiš odpor, však?“</p>

<p>  „Myslel som si, že budem,“ odpovedal. „Ale nie je to tak. Na dotyk si ako akákoľvek iná žena s dušou. A ak by sme boli sami, miloval by som sa s tebou. Myslím, že keby si mala dušovajce, bola by si mi dobrou manželkou. To, samozrejme, nie je isté, lebo nemáme možnosť sfázovať vajcia našich duší.“</p>

<p>  „Naozaj ich potrebujeme? Nestačí, čo nám vravia naše srd­cia, nie nejaký kameň?“</p>

<p>  „Nesmieš hovoriť také hlúposti.“</p>

<p>  „Bol by som rád, keby ste obidvaja prestali s vašimi kravi­nami,“ osopil sa na párik Yawtl. „Nemôžem kvôli vám spať. Napriek tomu by som chcel podotknúť, že čarodejnice nema­jú dušovajcia, a ani trochu im nechýbajú.“</p>

<p>  „Ale ony sú zlé,“ povedal Deyv, mrzutý, že Hoozisst na­čúval. „Nemajú dušovajcia, pretože tie ich sa pokazili.“</p>

<p>  „Pôvodne áno,“ pripustil Yawtl. „Zakladatelia čarodejníc­kych rodín nemali dušovajcia alebo mali také, ktoré sa k ni­komu nehodili, a preto ich vyhnali z ich kmeňov. A našli pred­mety starobylých civilizácií a stali sa mocnými. Prečo by im mali chýbať dušovajcia? Nepotrebovali ich. Okrem...“</p>

<p>  „Okrem toho,“ zabzučal Sloosh, „čarodejnice nie sú o nič horšie ako ktokoľvek iný. Kmene hovoria, že sú, pretože sa ich boja a nerozumejú im, tak ako nikomu, kto žije bez dušovajca. Ale čarodejnice nie sú ctižiadostivejšie ako kmeňoví ľudia. Rozdiel je v tom, že majú prostriedky na získanie väč­šej moci.“</p>

<p>  „To nás všetci počúvali?“ nazlostil sa Deyv.</p>

<p>  „Aspoň nám ujde čas,“ ozvala sa i Feersh. „Hoozisst a rast­linný muž však hovoria pravdu. A vy dvaja ste boli veľmi hlúpi. Mohli ste si jeden druhého užívať celú cestu. Teraz je príliš neskoro.“ Nahlas sa rozosmiala.</p>

<p>  „Buď ticho!“ zahriakol ju Deyv. „Si zlá!“</p>

<p>  V tom momente stráže spustili prenikavý piskot. Zviera zavrčalo a strážca padol na zem chrbtom k brvnovej bráne. Deyv vyskočil a uvidel roztiahnuté telo Aejip s labami zabo­renými do Tsimmanbulovho krku. Spoza dverí prichádzal krik a hlboké, divé vrčanie. Pretisol sa pomedzi otrokyne a takmer odsotil slepú ženu, ktorá sa snažila dostať ku dverám. Začal odmotávať lano, jed­na ruka pretiahnutá popod brvno a druhá cez medzeru nad ťažkou závorou. Hoozisst mu prišiel na pomoc. Zatiaľ mačka opustila mŕtveho strážcu a pomáhala Jumovi s druhým. Me­dzitým sa spáči prebúdzali na lomoz. Vypotácali sa zo svo­jich malých chatrčí, poobzerali sa a vo svetle fakieľ zbadali telá strážcov a zvieratá. Schytili zbrane a rozbehli sa k chatke.</p>

<p>  Pes a mačka zmizli v tme. Deyv musel vtiahnuť ruky dnu, aby mu ich neprepichli oštepy.</p>

<p>  Yawtl sa načiahol popod najnižšie brvno a zmocnil sa ka­menného tomahavku jedného zo strážcov. O chvíľku sa ho musel vzdať. Šaman skontroloval zbrane, zistil, že jedna chý­ba, a hneď sa dovtípil, kde je.</p>

<p>  Zúril a vyhrážal sa väzňom. Neurobil však na nich dojem. Nešiel ich mučiť, lebo boli poslami pre boha a museli mať jasnú myseľ, aby mohli odovzdať odkaz. Ani by ich na mies­te nezabil. Jeho bohovi by sa to nepáčilo.</p>

<p>  Zanedlho sa šaman upokojil. Prv než sa vrátil do svojej chatrče, umiestnil stráže na každú stranu chatky, čo zmarilo Deyvove nádeje, že by to zvieratá mohli skúsiť ešte raz. Vedeli, že nemajú šancu proti ôsmim bdelým bojovníkom.</p><empty-line /><p>31</p>

<p>Kým raňajkovali, boli zvedaví, koho obetujú na večeru. Tučný býk zodpovedal túto otázku o niečo neskôr, keď vy­bral Tishdom. Kričala a bojovala, ale vyniesli ju von a privia­zali k stĺpu. Teraz bola tichá a meravá, keďže tiež neuspela. Jej telo odniesli cez kopec, aby ho pripravili na obed namiesto večere. Bola to Shig, posledná otrokyňa, kto zabezpečil túto položku.</p>

<p>  Potom šaman určil ako ďalšieho Deyva. Stál bledý, v šoku, zatiaľ čo Vana ho objala a plakala.</p>

<p>  „Nebudeš sa musieť pýtať boha hneď teraz,“ povedal Tučný býk. „Máš čas do budúcej večere, aby si zistil, ako si nakloniť Phemropita.“</p>

<p>  „To je smiešne!“ zabzučal Sloosh. „Vy hlúpi Narakannetishawovia by ste boli schopní zabiť celé ľudstvo a nedostať od boha to, čo chcete. Idete na to úplne zle. Phemropit nemá ani najmenšieho tušenia, o čo sa snažíte. Nepozná vašu reč, ale snaží sa s vami komunikovať. Vy chromé mozgy, musíte urobiť presne to, čo ste urobili s nami. A to naučiť ho svoj jazyk.“</p>

<p>  Jeho spoločníci si nemysleli, že je rozumné osočovať oso­bu, ktorá drží v rukách ich životy. Ale čo už na tom vlastne záležalo?</p>

<p>  „Je naším bohom,“ nedal sa vykoľajiť Tučný býk. „Snažíš sa mi povedať, že náš boh nie je schopný hovoriť naším jazy­kom?“</p>

<p>  „Presne tak,“ odsekol Sloosh. „Bolo by to jasné každému s čo len trochou inteligencie, že nerozumie. Alebo hádam by som mal povedať, že váš omyl nezapríčinil ani tak nedosta­tok inteligencie, ako skôr váš vzorec myslenia. Pre vás je boh všemocný, takže si myslíte, že musí hovoriť vašou rečou. Zá­roveň však odmietate vidieť, že Phemropit je z nejakého dô­vodu imobilný. Nehýbe sa nie preto, že nechce, ale preto, lebo nemôže.“</p>

<p>  „Prehliadnem tvoje výpady, kapustná hlava,“ vyhlásil šaman. „Celkom chápem, prečo si taký nepriateľský. Ale čo hovoríš o Phemropitovi, je lož. Je boh, a teda...“</p>

<p>  „A teda môže urobiť, čo len chce. Hlúposť! Dokážem ti, že sa nemôže pohnúť.“</p>

<p>  Šaman vyzeral, akoby ho to zaujalo. Poodišiel, zodvihol svoje paličky a sedemkrát ich rozhodil. Potom sa vrátil.</p>

<p>  „Deyv musí byť aj tak priviazaný o kôl. Tak rozhodli bo­hovia.“</p>

<p>  „Výborne,“ povedal Archkerri. „Priviažte ho. Ale najprv posuňte kôl asi o pol metra nabok.“</p>

<p>  „Ale potom ho boh neuvidí!“</p>

<p>  „Veď si práve povedal, že tvoj boh môže urobiť čokoľvek. Prečo by nevidel Deyva? Zaručujem ti, že ho uvidí.“</p>

<p>  „A ak je tvoja záruka nanič? Čo potom?“</p>

<p>  „Potom budeš môcť priviazať o stĺp mňa.“</p>

<p>  Šaman vybuchol do prenikavého pípavého smiechu.</p>

<p>  „Budem môcť? Máš skvelý zmysel pre humor, chodiaci karfiol. Výborne. Urobíme, ako si navrhol. Chcem povedať bohovi, čo má robiť, v jeho aj v našom záujme. Pozri!“</p>

<p>  Ukázal dole svahom napravo od boha. Bojovník práve klá­dol kocku na zem.</p>

<p>  „Kým som spal, prišiel za mnou môj predok Biele perute a povedal, že mám oznámiť bohovi, že ak k nám neprehovorí, zničíme ho s tamtým.“</p>

<p>  Sloosh zabzučal vo vlastnej reči, aby mu šaman nerozu­mel. „Počul som o podplácaní bohov, ale nikdy o tom, že by sa im niekto bol vyhrážal. Teológia je zvláštna záležitosť, len čo je pravda, ale zdá sa, že má svoju vlastnú logiku.“</p>

<p>  Tučnému býkovi položil otázku: „Ako chceš vyhodiť Phemropita do vzduchu a pritom nezahubiť svojich vlastných ľudí?“</p>

<p>  „Jednoducho. Priviažeme lano k rukoväti a k nemu ďalšie a ďalšie, koľko ich bude treba. Potom sa schováme za týmto kopcom, aby sme boli chránení, keď potiahneme koniec lana.“</p>

<p>  Sloosh zavrel oči. Deyv vykríkol vo Vaninej reči, že Archkerri nesmie povedať Tučnému býkovi pravdu. Pokiaľ šaman verí, že kocka je strašnou zbraňou, môžu mu ešte vždy prejsť cez rozum.</p>

<p>  Rastlinný muž otvoril oči. „Nenapadlo mi, že by som mu povedal pravdu. Iba som bol zvedavý, prečo ignoruje tvoje slová, že kocka zabije všetko medzi týmto miestom a oceá­nom.“</p>

<p>  Šaman znervóznel: „O čom to hovoríte? Nepáči sa mi, keď meliete v tej vašej hatlanine. Dohadujete sa, ako ma obala­mutiť? Verte mi, to sa vám nepodarí.“</p>

<p>  „Vôbec nie,“ povedal Sloosh, „hovoríme o tom, čo by sa stalo, keby si spustil ničivú silu kocky. Zabudol si, že spáli džungľu v okruhu mnohých kilometrov. Kopec vás neochráni.“</p>

<p>  „Myslím si, že klameš,“ odtušil Tučný býk. „Žiadny čaro­dejný nástroj nemôže byť taký silný. Iba nás chcete naplašiť, aby sme sa ju báli použiť.“</p>

<p>  Vo svetle fakle zastoknutej do zeme Deyv videl, že lano nie je k rukoväti iba priviazané, ale aj prilepené.</p>

<p>  „Máš pravdu,“ povedal Tučnému býkovi. „Klameme. Bu­dete celkom v bezpečí, keď sa ukryjete za kopcom, hoci vás možno výbuch zrazí na zem. Aj tak však nemôžeš bohovi po­hroziť, kým nehovoríš jeho jazykom.“</p>

<p>  Šaman odišiel, aby o tom popremýšľal. Po chvíli sa vrátil. Prikázal, aby kôl posunuli nabok.</p>

<p>  Deyv si vzdychol: „Sloosh, dúfam, že vieš, o čom hovo­ríš.“</p>

<p>  „Ak sa mýlim, ospravedlním sa.“</p>

<p>  „To je teda útecha.“</p>

<p>  Zakopávanie stĺpu bolo prerušené zemetrasením: takým silným, že rozvlnilo zem a na pláži sa zjavili trhliny. Nasle­dovali ďalšie, už nie také silné otrasy. Keď sa zdalo, že prešli, všetci vstali zo zeme a pokračovali v práci.</p>

<p>  Deyv zazrel pár červených očí, lesknúcich sa v kroví za bojovníkom s fakľou. Bol zvedavý, či to mohol byť Jum alebo Aejip. Práve vtedy nebol zviazaný. Ak by sa pokúsil dostať do džungle, možno by sa mu to podarilo. Nie. Okolo bolo prí­liš veľa ozbrojených Tsimmanbulov. Prepichli by ho oštep­mi, skôr než by prebehol desať metrov.</p>

<p>  „Myslím, že sme mohli nechať stĺp tam, kde bol,“ pozna­menal Sloosh. „Zemetrasenie posunulo toho takzvaného boha trochu doprava.“</p>

<p>  Archkerri vysvetlil, čo chce urobiť. Deyv sa ozval: „Prečo musím byť priviazaný o stĺp? Neujdem.“</p>

<p>  Šaman zvážil tento zvláštny návrh: „No, nebol by to pred­písaný postup.</p>

<p>  „Nie, nemôžeš byť voľný.“</p>

<p>  Sloosh si vypýtal niekoľko predmetov a vybral si ploský, ale hrubý kameň, asi pol metra v priemere. Sprevádzal Deyva k stĺpu, a po krátkom otáľaní sa k nim pridal aj Tučný býk.</p>

<p>  „Chcem vedieť presne, čo robíte, keď to robíte,“ zapískal. „A hovorte iba mojou rečou.“</p>

<p>  Rastlinný muž počkal, kým Deyva priviažu, a potom mu podal svätojánsku mušku. „Ako si Narakannetishawovia všimli, boh vysiela svetelné impulzy štyroch rôznych dĺžok. Sú v skupinách, očividne nejaký druh fotónových slov. Našou úlohou je naučiť ho našu, teda vlastne moju reč. Keď ju bude ovládať, môžeme sa začať učiť tú jeho.“</p>

<p>  Deyv vystrel pred seba ľavú ruku s muchou a začal jej stlá­čať zadoček. Sloosh chcel vynechať rituálny úvod, ale Tučný býk nástojil na tom, aby bol zachovaný. Na konci vystrelil svetelný lúč, ale zasiahol ploský kameň, ktorý Sloosh držal pred sebou. Hneď si prezrel jeho povrch. Lúč urobil veľmi malú priehlbinku, teplú na okraji.</p>

<p>  „Nepoškodí kovový kameň svojho vlastného druhu,“ skon­štatoval. „Mám dojem, že je potiahnutý zliatinou niklu a žele­za.“</p>

<p>  Presvedčil šamana, aby zakopali nový stĺp, na ktorý by sa dal uchytiť kameň tak, aby stál kolmo. Deyv začal vysielať záblesky, zatiaľ čo Archkerri držal pred sebou rôzne predme­ty. O chvíľu božská bytosť začala opakovať Deyvove slová.</p>

<p>  „Teraz vidíš,“ spýtal sa Sloosh šamana, „čo sa dá dosiah­nuť s troškou inteligencie? Toto ste mohli urobiť už dávno. A nemuseli ste zbytočne zabiť toľko ľudí.“</p>

<p>  „Neboli až takí zbytoční,“ zaškeril sa Tučný býk. „Veľmi dobre sme sa z nich najedli. Povedz, ako dlho bude trvať, kým mi bude Phemropit všetko rozumieť?“</p>

<p>  „Aspoň tak dlho, ako trvalo nám, kým sme sa naučili vašu reč, možno dlhšie. Koniec koncov, boh môže mať myslenie veľmi vzdialené nášmu. Možno uvažuje v trochu iných kate­góriách, aj keď si myslím, že veľa z nich sa bude prekrývať s našimi.“</p>

<p>  Tučný býk vyhlásil, že kmeň tu nemôže zostať tak dlho, lebo s každým príchodom sem sa vystavujú nebezpečenstvu napadnutia nepriateľmi. Ponáhľal sa zariadiť všetko potreb­né, zatiaľ čo Sloosh a Deyv pokračovali vo výučbe. Šamanovi ľudia chceli sledovať hodiny a vôbec sa im nepáčila myšlien­ka, že nebudú môcť zjesť svojich zajatcov. Ale keď im Tučný býk vynadal, zbalili sa a odišli.</p>

<p>  Dvanásť bojovníkov a tri ženy zostali s nimi ako stráže. Aby sa uistili, že zajatci neujdú, spútali im ruky aj nohy. Roz­viazali ich len vtedy, keď cvičili alebo učili Phemropita.</p>

<p>  „Vlastne vás nepotrebujem,“ usúdil šaman. „Môžem ho učiť sám. Ale prečo by som sa mal namáhať? Okrem toho, mohli by ste sa vrátiť, aby ste sa pomstili. Pustím vás na slo­bodu, keď tu bude celý kmeň, aby sa stal svedkom toho, ako sa boh vydá na púť do našej osady.“</p>

<p>  „A čo môj meč?“ opýtal sa Deyv. „Sľúbil si...“</p>

<p>  „Sľúbil som, že vás prepustím. To je všetko.“</p>

<p>  Tučný býk nosil Deyvovu starovekú zbraň v pošve. Takis­to si privlastnil Slooshovu obrovskú sekeru. Určite sa nechcel vzdať takých nesmierne cenných zbraní. Deyv ho za to nevinil, určite by urobil na šamanovom mieste to isté. Ale aj tak bol rozhodnutý neodísť bez pokusu získať zbrane späť. Šaman to pravdepodobne tušil a rátal s tým. Potom by ho s čistým svedomím znovu zajal a zjedol na večeru. Bezpochyby dúfal, že ich všetkých znova chytí.</p>

<p>  „Znamená to, že nedostaneme naspäť ani našu kocku?“ opýtal sa Sloosh.</p>

<p>  Veľké tmavé oči Tučného býka sa zúžili. Vysoké čelo a vy­puklá tvár z neho robili človeka, rybu a prasa zároveň.</p>

<p>  „Potrebujem ju na ovládanie boha.“</p>

<p>  Prešlo sedem dní. Z osady prišiel posol. Povedal, že muža, ktorého Tučný býk určil za strážcu a kŕmiča psa a mačky, na­šli mŕtveho a dopoly zožratého pred chatrčou. Zvieratá sa k nemu museli nejako dostať.</p>

<p>  Deyv sa opýtal šamana, či Juma a Aejip zabijú, ak ich za­volá z džungle. Videl ich už zo dvakrát obšmietať sa na jej okraji.</p>

<p>  „Nie, ak sa zaručíš, že nás nenapadnú,“ odvetil Tučný býk. „Vlastne mi nevadí, že zabili Hvízdajúceho orla. Bol veľmi drzý, preto som ho potrestal tým, že musel zostávať vzadu.“</p>

<p>  Deyv ich volal po mene, kým nepribehol Jum, vrtiac chvos­tom, slintajúc a poskakujúc okolo neho. Mačka sa pomaly pri­kradla, lebo nedôverovala Tsimmanbulom. Keď sa uistila, že je v bezpečí, vyskočila a pritúlila sa k Vane. Deyvova žiarli­vosť sa iba trochu zmiernila, keď za ním neskôr prišla a obtierala sa mu o nohu.</p>

<p>  Hodiny pokračovali, pričom sa celá Deyvova družina - okrem slepej čarodejnice - striedala vo vyučovaní. Phemropit sa neunavil, očividne mohol skladovať informácie a potom ich vyvolávať, akoby bol strojom. Na štvrtý deň zistil, že jeho svetelný lúč môže ublížiť telám jeho učiteľov. Okamžite ho zoslabil, aby iba zahrieval ich kožu.</p>

<p>  Keď prišiel čas učiť sa abstraktné pojmy, začal mať problé­my s chápaním. Delenie pohlaví bolo preňho na túto chvíľu priveľa. Nešlo mu do hlavy, ako jeho učitelia jedia alebo pre­čo to robia. Takisto mal problémy porozumieť myšlienke in­dividualizácie.</p>

<p>  „Časom všetko pochopí,“ mienil Sloosh. „Ale nemá s tými pojmami skúsenosť, takže si ich nemôže len tak predstaviť alebo ich cítiť.“</p>

<p>  Tábor zasiahla ďalšia séria otrasov. Trhlina na pláži sa zväč­šila. Niektoré stromy na svahu sa vyvrátili. Chatrče a chatku z brvien rozmetalo. Potom vyšla z jazera veľká vlna a spolu s nasledujúcimi zmyli zem spod padnutých stromov. Odpla­vilo ju a zadok božskej bytosti prevísal cez dvojmetrový útes.</p>

<p>  Sloosh sa opýtal Phemropita, či by sa mohol posunúť vyš­šie. Odpovedal, že áno, ale že to nechce urobiť, kým to nebu­de úplne nevyhnutné. Energia potrebná na niečo podobné by mu ubrala príliš veľa zásob paliva. Aj lekcie ho vyčerpávali, hoci to tak nevyzeralo. Sloosh celkom nerozumel jeho vysvet­leniu, ale domyslel si, že tá vec bude musieť zanedlho prejsť na dočasne umŕtvený režim. Teda ak sa jej nepodarí doplniť si látku, z ktorej získava energiu.</p>

<p>  „Bol v určitom druhu zimného spánku, ak môžem použiť analógiu z biológie,“ vysvetlil rastlinný muž. „Potom sa pred niekoľkými ľudskými generáciami rozhodol preraziť si cestu von zo svojho pohrebiska. Urobil tak, ale stálo ho to veľa jeho obmedzeného paliva. Myslím si, že sa sýti horninou obsahu­júcou rádioaktívne prvky. Vysvetlil som vám, čo to je, aj keď sa zdá, že nikto z vás tomu nerozumie.“</p>

<p>  Pozrel na nich a dodal: „Keď mu dôjdu zásoby prvkov, ktoré potrebuje, zahynie. Teda v určitom zmysle. Môže zo­stať mŕtvy veľmi dlhý čas, ale je schopný opäť ožiť, ak jeho telo z kovového kameňa nebude výrazne poškodené.“</p>

<p>  „Čo ak sa jeho energia minie teraz?“ spýtal sa Deyv. „A Tučný býk sa rozhodne, že nemusí dodržať svoj sľub? Ne­bude mať veľa úžitku z mŕtveho alebo prinajmenšom spiaceho boha.“</p>

<p>  „Nepovieme mu o tom. Ale ak s nami Phemropit prestane hovoriť, radšej by sme mali utekať.“</p>

<p>  „Dúfajme, že Phemropit o tom Tučnému býkovi nepovie.“</p>

<p>  „Phemropit túto tému nezačne.“</p>

<p>  „Prečo nevymyslíme, ako zabiť Tsimmanbulov, aby sme sa mohli dostať do krajiny Shemibob?“ opýtal sa Hoozisst. „Strácame čas s týmto rozprávajúcim kameňom.“</p>

<p>  „Ani trošku nie si zvedavý na Phemropita?“ zabzučal Sloosh znechutene. „Máme tu stvorenie doposiaľ na Zemi ne­známe, bytosť z kameňa a kovu, ktorá má jazyk, a teda aj mysliaci a cítiaci nervový systém.“</p>

<p>  Archkerri zúril, ale Yawtl sa iba uškrnul. Aj keď pripúšťal, že rastlinný muž vie oveľa viac ako on sám, takisto si myslel, že Sloosh je mentálne nevyrovnaný a veľmi nepraktický. Ak by Hoozisst mohol ťažiť z toho, že zostanú, určite by bol všetkými desiatimi za. Ale táto situácia bola ťaživá a nanaj­výš znepokojujúca.</p>

<p>  Archkerrimu sa nepodarilo dokončiť prednášku. Zem sa začala triasť a vlniť a potom sa s hlasným puknutím obrov­ského biča blízko nich otvorila. Bola to iba nepravidelná trh­lina, široká asi desať centimetrov, ale nevedeli, akú hroznú dohru majú očakávať. Nebolo kam utiecť. V každom prípade sa zem otriasala natoľko, že sa nemohli ani postaviť.</p>

<p>  Stromy padali napravo-naľavo a jeden sa kotúľal k nim, pričom sa mu odlamovali vetvy. Zastal naozaj v poslednej chvíli. Aj veľké balvany ich minuli len tak-tak.</p>

<p>  Len čo odzneli otrasy, všetci vstali a bežali na vrchol kop­ca. Deyv, Vana, Hoozisst, Feersh a jej dcéra mali ruky zviaza­né pred sebou. Padali, ale opäť vstávali a ponáhľali sa ďalej. Nový otras, rovnako silný ako ten prvý, rozochvel vrchol kopca presne vo chvíli, keď ho dosiahli. Balvany padali po oboch stranách zrázu. Jeden prehrmotal okolo boha, takmer ho zasiahol, a zastal asi meter pred pobrežnou líniou.</p>

<p>  O hodnú chvíľu neskôr narazila do kopca tsunami a vyšplechla až do jeho polovice. Vlna za vlnou otriasali kopcom, pokrývali Phemropita, podmývali zem pod ním, odplavovali vyvrátené stromy a premiestňovali balvany sem a tam.</p>

<p>  Uprostred tejto hrôzy bol iba Sloosh schopný hovoriť. Pozorujúc boj oceánu so stvorením z kovového kameňa, vy­kríkol: „Hrozné! Hrozné! Bol by som o tom druhu zistil tak veľa!“</p>

<p>  Keď oceán konečne ustúpil, Phemropita nebolo vidno.</p>

<p>  Našťastie kocku neodnieslo, aj keď ňou prudko šklbalo a raz ju zasiahol kameň. Lanová reťaz, ktorej druhý koniec bol priviazaný o strom na úpätí náprotivného kopca, vydržala.</p>

<p>  „Môj boh je preč!“ nariekal šaman.</p>

<p>  „Čo tam po nejakom bohovi,“ utrúsil Yawtl. „My sme tu, v bezpečí, a boh mora dokázal, že je mocnejší ako boh z iného vesmíru. Myslím si...“</p>

<p>  „Myslíš zle,“ prerušil ho Sloosh. Ukázal dolu na zjazvenú pláž.</p>

<p>  Z mora sa vynoril lesklý tmavosivý chrbát Phemropita. Zakrátko bolo vidno celé jeho telo, aj pásy s otáčajúcimi sa behúňmi. Vyšiel po pláži, potom sa začal šplhať hore kop­com. Aj keď sa trikrát pokĺzol v mäkkej hline, pokračoval. Až na vrchole si oddýchol. Jeho „nos“ smeroval mierne nadol.</p><empty-line /><p>32</p>

<p>Vo veľkých intervaloch nasledovali ďalšie otrasy, ale ove­ľa slabšie. O tri dni vbehol do tábora zadychčaný tsimmanbulský bojovník a hodil sa na zem.</p>

<p>  Len čo znova chytil dych, zapískal: „Vypočujte ma, ľudia môjho kmeňa! Bohovia sa od nás odvrátili! Keď tak silne za­triasli zemou, rozčesli útes, na ktorom bola naša osada! Všetci naši ľudia popadali do mora a zahynuli! Všetci okrem mňa! Iba mňa jediného bohovia ušetrili, aby som vám mohol pri­niesť túto strašnú novinu!“</p>

<p>  S kvílením a nárekom padli Tsimmanbulovia na zem a do­rezali sa kamennými nožmi. Po chvíli krvácajúci šaman zdvi­hol oštep a prebodol ním posla, ktorý sa vôbec nebránil. Oča­kával takúto odmenu za zlé správy.</p>

<p>Sloosh, ktorý jediný v tom čase nebol spútaný, využil žialenie a rozviazal ostatných. Schmatli zbrane, kde sa dalo. Deyv omráčil šamana tomahavkom a zobral si svoj meč. Sloosh získal späť sekeru. Keď sa Tučný býk prebral, sadol si a kvílil.</p>

<p>  „Nemali ste sa starať do Phemropita,“ povedal Yawtl. „Te­raz sa pomstil.“</p>

<p>  „Hlúposť,“ odbil ho Sloosh. „Ten ani nevie, čo sa deje. Mi­nul svoju trochu rezervnej energie na to, aby sa dostal z mora, a teraz má sotva dosť sily, aby s nami mohol komunikovať. Ale aj to bude čoskoro preč, ak mu nenájdeme potravu.“</p>

<p>  Tsimmanbulovia povstali a vytvorili okolo šamana kruh. Začali prespevovať svoje starodávne piesne. Jedného za dru­hým Tučný býk prepichol oštepom a podrezal mu hrdlo. Keď bol hotový, požiadal Sloosha, aby dohliadol na jeho smrť. Archkerri odvetil, že to je najmenej, čo môže urobiť. Tučný býk oprel tupý koniec oštepu o zem a hodil sa na hrot, ktorý sa mu zavŕtal hlboko do brucha. Rastlinný muž prešiel za neho a udrel ho po chrbte, aby zbraň prerazila tuk.</p>

<p>  „Veľmi zaujímavé,“ podotkol. „Určite neprežiteľné.“</p>

<p>  Keďže Tsimmanbulovia nevyzerali dosť ľudsky, aby sa to dalo nazvať kanibalizmom, ich bývalí zajatci ich uvarili a zjed­li. Mäso bolo jemné a chutné, trochu ako rybacie. Kostry od­hodili do džungle, kde potom hmyz a drobné dravce bojovali o zvyšky mäsa.</p>

<p>  Phemropit im bol schopný naznačiť, ktorým smerom sa majú vydať za jeho potravou. Takisto ju dokázal opísať v su­rovom stave a varovať ich pred nebezpečenstvami pri jej prí­prave. Zo stredu chrbta sa mu vysunuli malé kúsky kovové­ho kameňa a tenký dlhý drôt. Súčiastky sa veľakrát otočili a potom sa všetky zasunuli naspäť. Iba koniec drôtu ostal vyčnievať.</p>

<p>  Temný démon už prešiel polovicu svojej cesty, otvorené nebo za ním dávalo veľa svetla. V smere vytŕčajúceho drôtika sa črtal na jasnej oblohe tieň v tvare kosy. Ten ich mal viesť k cieľu i v džungli.</p>

<p>  Hoozisst nadával na námahu a nebezpečenstvá, ale išiel s ostatnými. Nechcel zostať osamote s bohom.</p>

<p>  „Ako Phemropit rozpoznáva svoju potravu?“ opýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Vysvetlil som ti princípy rádioaktivity. Ruda, ktorá obsa­huje jeho potravu, leží niekde na dosah, pravdepodobne vo svahu nejakého vrchu. Bude to blízko pobrežia tohto jazera a bude to materiál, ktorý sa odlomil a vyvrhol pri dopade me­teoritu. Bol taký veľký, že by sme ho mohli nazvať planetoidom. Už som ti ho raz opísal.</p>

<p>  Vieš, Zem sama osebe stratila svoju rádioaktivitu. Ale planetoid musel byť z mladšej hmoty, a teda bohatej na rádioak­tívne minerály. Som si tým istý, pretože inak by Phemropitovým druhom po páde nebola došla potrava a neboli by zomreli, respektíve odumreli.</p>

<p>  Phemropitove antény zachytili rádioaktívne častice z lo­žiska. Ako som povedal, ruda nemôže byť ďaleko, našťastie pre nás. Phemropit by si po ňu mohol ísť sám, keby jeho ener­gia nebola na takej nízkej hladine. A keď mu zoženieme dosť rudy na to, aby dobil svoju energetickú banku, docestuje tam na vlastný pohon.“</p>

<p>  Našli rudu, tmavé, veľké, nepravidelne tvarované kusy, zaliate v červenosivej pôde kopca. Sloosh objasnil, že rádio­aktívna hornina bola zakopaná tak hlboko, že ju Phemropit nemohol nájsť. Ale zemetrasenia ju vytlačili na povrch. Ťažba rudy bola zdĺhavá a namáhavá. Nástroje si vyrobili z tvrdého kremeňa, ale i ten sa pri kopaní lámal. Konečne sa im podari­lo navŕšiť niekoľkotonovú kopu vyťaženej horniny.</p>

<p>  Pod Slooshovým vedením - on jediný poznal princíp do­pravného kolesa - vyrobili dva malé vagóny a zatiahli ich do džungle. Museli si presekávať cestu, čo bola úmorná, chrbát lámajúca práca, ale nakoniec predsa len dostali vagóny k Phemropitovi.</p>

<p>  Usporiadal si kôpky a prijímal balvany cez otvor v bru­chu. Keď „strávil“ určité množstvo, platňa z kovového kame­ňa sa odsunula a nepotrebné zvyšky vypadli von. Teraz mal dosť energie, aby prešiel niekoľko míľ do džungle. Skupina pokračovala bez neho ku kopcu a vyťažila ďalšiu rudu. Phem­ropit zhltol, čo mu ponúkli, vypustil kamenné výlučky a pre­šiel ďalších niekoľko míľ.</p>

<p>  Uplynul veľmi dlhý čas. A potom bolo stvorenie schopné dolovať rudu samo. Phemropit vybral zo svojho brucha predmet, na ktorom bol pás s ostrými kovovými zubmi. Rezalo to na kusy tvrdý kameň a hneď' ho aj dvíhalo a nakladalo do brucha.</p>

<p>  Takto prešiel ešte dlhší čas. Nakoniec bolo Phemropitovo brucho plné a kopec mal v sebe veľkú dieru. Zato tam pribud­la obrovská kopa odpadu.</p>

<p>  Sloosh asi pod listami žiaril. „Tak to by sme mali. Nebolo to až také zlé, pravda? Určite to bolo hodné všetkého toho času a námahy.“</p>

<p>  „Bodaj by nebolo,“ mračil sa Yawtl. „Mám mozole na ru­kách, ktoré už nikdy nezmiznú, a chrbát ma bude bolieť asi až do smrti. A možno aj potom bude môj duch trpieť bolesťa­mi - na veky vekov.“</p>

<p>  Neskôr, keď sa viezli na Phemropitovom chrbte, Hoozisst zdráhavo pripustil, že „boh“ je na osoh. Okrem toho nemuseli obchádzať pobrežné osady. Kmeňoví ľudia s krikom utekali do džungle a schovávali sa, až kým strašné monštrum a jeho čudní jazdci nezmizli z dohľadu. Cestujúci mohli pokojne zostúpiť a zobrať si akékoľvek jedlo alebo zaujímavé predmety.</p>

<p>  Yawtl nazhŕňal také množstvo zbytočných a niekedy ani nie pekných vecí, že ho prinútili väčšinu z nich odhodiť. Vy­krikoval a hrozil, ale podvolil sa. Takisto sa sťažoval, že Feersh a Jowanarr zaberajú miesto. Sloosh mu však povedal, že ony naň tiež majú právo.</p>

<p>  Prišli k diaľnici dávnovekých ľudí. Podľa Archkerriho to znamenalo, že sú už ďaleko za veľkým vnútrozemským jaze­rom.</p>

<p>  „Planetoid zničil všetky komunikácie na tisícoch štvorco­vých kilometrov okolo kráteru. Táto cesta mohla byť pokrú­tená a rozbrázdená, ale vystrela sa.“</p>

<p>  Phemropit vyšiel na diaľnicu a cestovali po nej, až kým neprišli ku križovatke. Jowanarr povedala svojej matke, že sú tam signalizačné stĺpy.</p>

<p>  „Stojte!“ zvolala Feersh. „Môžem zistiť, ako ďaleko sme od okraja Pustatiny klenotov. Ak, pravdaže, nejaká pohroma neprerušila tento konkrétny obvod.“</p>

<p>  Všetci zosadli. Jowanarr doviedla čarodejnicu k najbližšie­mu stĺpu. Feersh položila ruky na chladný kovový materiál a požiadala o ticho. Stála tak dlho, počúvala celým svojím te­lom.</p>

<p>  Konečne prehovorila: „Nepovedala som vám o tomto ta­jomstve, aj keď, samozrejme, Jowanarr o ňom vedela. Použí­vala som diaľnice starovekých na monitorovanie postupu mojich nepriateľov. Keď ste boli na ceste, vedela som presne, kde ste a koľkí ste. Až keď ste z nej zišli, stratila som vašu stopu.“</p>

<p>  „Nanajvýš zaujímavé,“ poznamenal Sloosh. „Poznáš ener­getický zdroj týchto ciest?“</p>

<p>  „Nie. Myslím si, že pochádza z tepla, ktoré zostalo v kovo­vom jadre Zeme. Som prekvapená, že vedenia od ciest k zdroju odolali toľkým zemetraseniam. Možno sú veľmi pružné. Sta­robylí skutočne dobre stavali.“</p>

<p>  Phemropita umiestnili vedľa stĺpu a Feersh s Jowanarr vy­liezli na jeho chrbát. Navigovaná svojou matkou, Jowanarr hmatkala okolo okraja zeleného oka. Stlačila na dvoch miestach a záklopka vyskočila. Doviedla Feershin ukazovák do otvoru a na okrúhly kovový výstupok, vydávajúci zelené svetlo. Potom zobrala matkinu ľavú ruku a priložila jej prst na vysielač.</p>

<p>  Tie dve tam stáli dlho, pričom Feersh slepo civela pred seba, ale bezpochyby „videla“ všetkými bunkami svojho tela, Jowanarr so zavretými očami takisto. Potom čarodejnica odtiahla prst a jej dcéra otvorila oči.</p>

<p>  „Okraj Pustatiny klenotov je približne dvetisíc kilometrov odtiaľto,“ povedala. „Teda cez džungľu. Cesta pozdĺž pobre­žia by bola o osemsto kilometrov dlhšia.“</p>

<p>  Vana veľmi citlivo reagovala na odtiene v ľudskom hlase. „Prečo pochybuješ o tom, že sa máme vybrať kratšou cestou?“ spýtala sa.</p>

<p>  „Sú tam bytosti, ktoré Tučný býk nazval Skinniwakitawovia. Neviem, čo sú zač, ale mám dojem, že by bolo pre nás lepšie, keby sme na ne nenarazili.“</p>

<p>  „Mohli by to byť tvory s hadím nosom?“ opýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Nie. Tieto bytosti sú oveľa väčšie. Želala by som si vedieť o nich viac, ale opantáva ma iba predtucha niečoho masívne­ho a divokého.“</p>

<p>  „Majú niečo, čo by sa oplatilo ukradnúť?“ opáčil Hoozisst.</p>

<p>  Feersh sa zachichotala: „Nie, Yawtl!“</p>

<p>  „Potom si myslím, že by sme sa mali vydať dlhšou, ale bez­pečnejšou cestou.“</p>

<p>  Sloosh bol iného názoru. Bol veľmi zvedavý na tie stvore­nia. Nespomínal si, že by o nich niekedy čo i len počul alebo čítal.</p>

<p>  „Samozrejme, možno mi to vypadlo z pamäti.“</p>

<p>  „Ako by mohlo?“ opýtal sa Deyv. „Máš schopnosť abso­lútne revizualizovať.“</p>

<p>  „Pravdaže. Zabudol som, že mám dokonalú pamäť.“</p>

<p>  Keď sa ostatní prestali smiať, Sloosh povedal: „Mali by sme tie bytosti preskúmať. Prispelo by to k našim vedomostiam a moji bratia by boli nanajvýš šťastní, keby o nich získali údaje. Žasnem, že sme o Skinniwakitawoch nedostali hlásenia prostredníctvom našich kryštálov.“</p>

<p>  „Dostávate hlásenia o niečom iba vtedy, keď sa na to kon­krétne spýtate,“ vyhlásila čarodejnica.</p>

<p>  „Ale...“ nedopovedal Sloosh. Hlasovali. Archkerri bol je­diný, kto chcel putovať cez džungľu.</p>

<p>  „Feersh predsa môže pomocou svetla križovatky zistiť, kedy sa približujeme k tým tvorom,“ namietol. „Potom ich môžeme obísť. Nezabudnite, že na tejto ceste ušetríme veľa času.“</p>

<p>  Deyv sa s úsmevom spýtal: „Nemáš náhodou v úmysle vytratiť sa, aby si uskutočnil vlastný prieskum?“</p>

<p>  „Áno. Ako si na to prišiel?“</p>

<p>  „Všetci sme to vedeli,“ zahučal Hoozisst. „A potom, keby ťa tie tvory naháňali, doviedol by si ich k nám. To teda nie!“</p>

<p>  Postupovali po diaľnici popri pláži. Phemropit prešiel po raňajkách v priemere šestnásť kilometrov. Museli z neho ob­čas zosadnúť, aby mohli loviť, až kým Sloosh a Deyv spoloč­ne nedostali nápad. Prečo by Phemropit nemohol použiť svoj krájací lúč na lov bylinožravcov? Nemuseli by ani schádzať z cesty, keďže sa popri nej pásli veľké stáda. Jedno zviera by zabezpečilo dostatok mäsa na tri dni. Potom by už pre ľudí bolo potuchnuté, nie však pre mačku a psa.</p>

<p>  Vana navrhla, že by nemuseli zastavovať na noc. Mohli by rozložiť vzducholoď navrchu Phemropita, uviazať ju a po­tom sa v nej schovať. Stvorenie z kovového kameňa môže pokračovať v ceste. Stačí iba udržiavať smer.</p>

<p>  Takto sa im podarilo prejsť bez prestávky v priemere šty­ridsaťpäť kilometrov.</p>

<p>  Rastlinnému mužovi sa nepozdával tento spôsob cestova­nia. Nemohol s Phemropitom komunikovať, ibaže by kráčal pred ním pospiatky so svätojánskou muškou v ruke. Yawtl, ktorý nevynikal originálnymi nápadmi, všetkých prekvapil, keď navrhol, aby našli hladký kameň s vysokým podielom sľudy.</p>

<p>  „Sloosh môže sedieť na prednom konci a držať muchu pred Phemropitovými očami,“ povedal. „A Phemropit môže odrá­žať svoje rečové lúče od sľudovej doštičky späť na Sloosha.“</p>

<p>  „Vynikajúce!“ potešil sa Sloosh. „Mohol by som ťa poboz­kať za tento návrh?“</p>

<p>  Hoozisst zaspätkoval: „Len to nie, nikdy som nemal rád kapustu.“</p>

<p>  Jediná vec, ktorá ich znepokojovala, bola tajomná neprí­tomnosť domácich. Ale nie preto, že by sa obávali dajakej pas­ce. Trápilo ich, že početné osady v tejto oblasti boli napospol zničené. Niečo rozmetalo kolové hradby a chatrče a pošliapalo obyvateľov. Staré kosti, polámané a roztrieštené, ležali medzi ruinami. Hľadali stopy ničiteľov, ale výdatné dažde všetky zmyli.</p>

<p>  Ich otázky sa dočkali odpovede na najbližšej križovatke. Feersh a Jowanarr sa poradili so signalizačným stĺpom, a keď skončili, vyzerali bledo.</p>

<p>  „Mali sme ísť kratšou cestou,“ povedala čarodejnica. „Je­den Skinniwakitaw z nej zišiel na túto diaľnicu. Je asi šest­násť kilometrov pred nami.“</p>

<p>  „Skreesh nás ochraňuj!“ zvolal Yawtl. „Ak je to tá sila, čo rozdupala dediny - a zrejme je, mohla by zodvihnúť Phem­ropita a hodiť ho do oceánu. A nás spolu s ním.“</p>

<p>  „Našťastie sa môžeme pobrať cestou do džungle,“ skon­štatoval Sloosh.   „Mali by sme smolu, keby tu nebola táto kri­žovatka.“</p>

<p>  Hoozisst zapochyboval: „Ja neviem. Ak má obor uši také veľké ako nohy, začuje nás. Potom mu stačí vydať sa krížom cez džungľu a už nás má.“</p>

<p>  Sloosh usúdil, že bude lepšie brániť sa na pláži ako v džun­gli. Zatiaľ nechcel povedať prečo. Požiadal Feersh, aby znova „počúvala“ údaje, prichádzajúce cez signalizačný stĺp. Oznámila, že tvor už na diaľnici nie je. Nemala ako zistiť, kde sa nachádza teraz. Cesta sama osebe, ak sa jej dobre pýtali, mohla podať určité podrobnosti o stvoreniach alebo predme­toch na svojom povrchu a aspoň štyri metre nad ním. Ale ne­mohla vypovedať o niečom, čo bolo mimo dosahu očí signál­nych svetiel.</p>

<p>  „Chceš povedať, že keď si nás pozorovala, mohla si nás vidieť?“ opýtal sa Sloosh.</p>

<p>  „Nie ako vlastnými očami, keď som ich ešte mala zdravé. Nie. Išlo o určité dojmy, ktoré som potom interpretovala. Ta­kisto ako ty nevidíš priamo veci, ktoré sa odrážajú v tvojom kryštále, ale môžeš si ich vysvetliť.“</p>

<p>  „Aký veľký je ten netvor?“</p>

<p>  „Váži viac, ako môžu zachytiť cestné senzory.“</p>

<p>  Yawtl sa priškrtené opýtal: „Aká je horná hranica?“</p>

<p>  „Mám dojem, že asi tisíc ton.“</p>

<p>  „Má to dve nohy?“</p>

<p>  „Myslím, že áno.“</p>

<p>  „Skreesh!“ vykríkol Hoozisst. Pozrel sa dolu na cestu. „No, hádam aspoň uvidíme jeho hlavu, kým bude ešte ďaleko od nás. Ale musí mať čertovsky dlhý krok.“</p>

<p>  „Keďže Démon je teraz nad obzorom pred nami, nezazrieme jeho siluetu, až kým nebude naozaj blízko,“ upozornila Vana.</p>

<p>  Sloosh zostúpil a pomocou svätojánskej mušky sa poroz­prával s Phemropitom. Keď skončil, oznámil: „Vysvetlil som mu situáciu. Povedal, že môže na obludu použiť svoj krájací lúč. Takže prečo by sme sa mali obávať?“</p>

<p>  „To je bláznivé!“ nesúhlasil Hoozisst. „Čo keď vyjde z džun­gle a napadne nás zboku? Phemropit sa možno nestihne otočiť dosť rýchlo na to, aby použil svoj lúč.“</p>

<p>  „Správny postreh,“ uznal Sloosh. „Ale aj tak navrhujem, aby sme pokračovali. Už viem, čo urobíme.“</p><empty-line /><p>33</p>

<p>Deyv, Vana a ich dve zvieratá išli asi kilometer pred ostat­nými. Prvá mrcina, ktorú našli, bola roztrhnutá na polovicu a mala obdriapanú väčšinu mäsa. Kosti boli popraskané a rozmliaždené, kusy tela rozhodené v okruhu niekoľkých metrov. Lebka vyzerala, akoby ju zuby, každý veľkosti slonej hlavy, vyhlodali a zbavili špiku. Deyv si myslel, že obeťou sa stalo jedno z tých kolosálnych bezsrstých zvierat s dlhým kr­kom a chvostom. Muselo vážiť prinajmenej päťsto ton. Okrem hmyzu chýbali zvyčajní čističi. Džungľa mlčala. Jej obyvate­lia buď onemeli od hrôzy, alebo ušli.</p>

<p>  Jeden vzdialený zvuk tam však predsa doliehal. Znel ako ťažké dýchanie - s občasným rachotom, akoby niekto trhal vrch na kusy.</p>

<p>  Voľky-nevoľky pokračovali v púti. Našli tri ďalšie mrciny: rovnako roztrhané, obžuté a zmrzačené, s časťami roztrú­senými na ceste i popri nej.</p>

<p>V lese naďabili na stopy, odtlačky najmenej šesťdesiat met­rov dlhé. Boli dosť hlboké na to, aby boli zreteľné. Vyzerali ľudsky, ale prsty mali na koncoch pazúry.</p>

<p>  Blízko ležali veľké stromy vyvrátené pravdepodobne kop­nutím, ďalšie polámané, akoby na ne tá obluda stúpila.</p>

<p>  Dýchanie a zvuk, ako keď sa trhá vrch, boli teraz oveľa hlasnejšie. Bol to vrch! Balvany sa z neho odtrhávali a padali na zem v džungli. Vtom jeden dopadol na trávu medzi lesom a cestou.</p>

<p>  Jum zaskučal. Alebo možno to ja sám, pomyslel si Deyv. Určite by to bol rád urobil.</p>

<p>  Aejip sa plazila celkom pri zemi a oči jej len tak svietili. Vana sa triasla.</p>

<p>  „Myslím, že sme prišli dosť blízko,“ zašepkala.</p>

<p>  „Až príliš.“</p>

<p>  V šere sa črtal kopec asi štyristo metrov od nich. Alebo to bol obor?</p>

<p>  Ďalší kameň, veľký ako Deyv, s rachotom zletel na cestu. Jum hlasno zavyl. Deyv cítil, ako mu po nohe tečie niečo tep­lé.</p>

<p>  Zrazu trhavý hluk ustal. Jediné, čo teraz počuli, bolo hlbo­ké dýchanie. Načúval azda aj ten netvor?</p>

<p>  Deyv zobral Vanu za ruku a druhou rukou ukázal naspäť na diaľnicu. Bežali po tráve, aby zmäkčili zvuk svojich kro­kov. Spoza nich prichádzalo dunenie, akoby sa otvorili nebe­sá. Utekali rýchlejšie, aj keď sekundu predtým sa im zdalo, že v živote tak rýchlo nebežali.</p>

<p>  Balvan dopadol ani nie meter pred nimi. Obehli ho. V diaľ­ke blikalo svetlo. To Sloosh signalizoval pomocou svätoján­skej muchy.</p>

<p>  Konečne uvideli rastlinného muža a ostatných na Phemropitovi. Deyv dorazil s Vanou v pätách. Mačka a pes tam už sedeli, ťažko dychčiac. Hodil sa na zem. Bol úplne bez dychu, takže asi minútu nemohol vôbec hovoriť. Ani nebolo treba. Ostatní tiež videli obrovského hromotĺka, približujúceho sa k nim. Zem sa triasla pod jeho krokmi alebo to bola Deyvova vyplašená fantázia? Nepredstavoval si však strašidelné zvuky ani ho neklamal nos. Mŕtvolný zápach bol až príliš skutočný.</p>

<p>  Phemropit vystrelil lúč: nie ten tenký, ktorý používal na prepichovanie alebo komunikáciu, ale vejár. Zasvietil na gi­gantické chodidlá a na relatívne tenké nohy. Zvyšok obra ne­bolo dobre vidno. Ale zdalo sa, že z jeho kostry odvísajú rôz­ne orgány.</p>

<p>  Presne tak to bolo: sústava kostí, natenko obalených sval­mi, niesla vaky - žalúdok, črevá, pečeň, srdce, pankreas a tak ďalej. Vietor prepiskoval pomedzi rebrá, hrudnú kosť a kôš. A orgány, teda vaky pripevnené ku kostiam, sa hojdali do kroku.</p>

<p>  Hlava mala neurčito ľudský tvar a tvorila ju kosť, tenko potiahnutá holou svalovinou. Hrôza! Kde mali byť oči, boli dve čierne jamy; muselo to mať oči, ale na túto vzdialenosť sa otvory zdali prázdne.</p>

<p>  Phemropit sa začal otáčať - ľavý pás sa krútil rýchlej­šie ako pravý, prostredný zostal zdvihnutý. Zrazu vystre­lil tenký lúč a prederavil oblude ľavú nohu. Obor spustil ohlušujúci rev a zastal. Phemropit sa otočil doľava a vodo­rovným lúčom mu prerezal nohy na polovicu.</p>

<p>  Krv vytryskla, zmáčala zem okolo, siahala takmer k Phemropitovmu „nosu“.</p>

<p>  A opacha sa začala klátiť.</p>

<p>  Našťastie spadla na chrbát, inak by jej trup zasiahol Phemropita. Stvorenie z kamenného kovu by neutrpelo ujmu, ale Sloosha a ostatných by rozmliaždilo. Alebo možno nie. Me­dzi kosťami bolo veľa voľného priestoru.</p>

<p>  Rachlo to, ako keď naraz padne tucet veľkých stromov. Niektoré orgány sa odtrhli od kostí. Pľúca sa neuvoľnili, ale napli. A miecha praskla.</p>

<p>  Obor zostal ležať horeznak.</p>

<p>  Sloosh zišiel z Phemropita a so svätojánskou muchou ho priviedol k hlave opachy. Ak si aj myslel, že bude potrebná rana z milosti, zmenil názor. Toto čudo už nebude nikoho obťažovať.</p>

<p>  „Nanajvýš pozoruhodné,“ utrúsil rastlinný muž. „Nemô­žem uveriť, že by išlo o prirodzený vývoj. Určite bol potom­kom niečoho, čo vytvorili starovekí ľudia vo svojich laborató­riách. Ale prečo by to boli robili?“</p>

<p>  Pokúšal sa vyrezať kúsok svaloviny okolo kostí na prstoch. Keď sa mu nepodarilo urobiť ani najmenší škrabanec hranou kamenného tomahavku, použil svoju obrovskú kovovú seke­ru. S rovnakým výsledkom.</p>

<p>  „Hm. Má to žily a tepny, určitého druhu, ale nie je tu na­ozajstné svalové tkanivo. Vyzerá to ako tenká vrstva nejakého neznámeho materiálu. Je to extrémne tvrdé, ale zároveň pruž­né. A muselo mať niekoľkonásobne väčšiu silu ako normálny sval, aby pohlo takým obrovským a ťažkým telom.“</p>

<p>  Deyv upozornil Sloosha na svoje zvieratá. Ňuchali okolo krvi z rozrezaných nôh, ale nelízali ju. Deyv si kľakol, aby ju ovoňal, a pokrčil nosom.</p>

<p>  „Smrdí to ako rybí tuk, ale je tu aj zápach, ktorý neviem pomenovať.“</p>

<p>  „Nanešťastie ti nemôžem pomôcť, lebo nemám dobrý čuch,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Vana podotkla, že vôkol zdochliny nevidno chrobáky, mravce či iný hmyz.</p>

<p>  „Je to jedovaté,“ vyhlásil Sloosh. „Teda, rád by som tu zo­stal a pitval túto vec, ale chýbajú mi nástroje, s ktorými by som to mohol urobiť.“</p>

<p>  Boli príliš otrasení, aby hneď pokračovali ďalej. Prešli sa okolo zdochliny a obzerali si ju. Po chvíli videli, že sa svalový film začína rozpúšťať. Tá látka opadávala z kostí a tvorila mláčky červenej tekutiny. Potom sa kaluže začali vyparovať.</p>

<p>  Orgánom trvalo oveľa dlhšie, kým sa roztopili. Nakoniec zostala iba kostra, ktorá vyzerala, akoby ju dočista obielili jedáci. Deyv váhal, či sa jej má vôbec dotknúť, ale napokon vošiel rovno do opičej lebky. Bola dosť veľká na to, aby sa v nej uby­tovalo niekoľko ľudských rodín. Teraz, keď oči, mozog a ostat­né orgány zmizli, hmyz stratil obavy. Vnútri lebky sa hemžili mravce, chrobáky a pavúky. Obrovský včelí prieskumník ju skontroloval a odletel. O chvíľu sa vrátil s celým rojom. Okam­žite sa dali do práce, pokrývajúc očné jamy a dno rýchlo tvrd­núcou želatínou. Po čase bude hlava obsahovať dosť medu, aby nakŕmila celú osadu po mnoho dní.</p>

<p>  Cestovatelia sa rozhodli pokračovať. Držali sa pobrežnej cesty, a keď prišli ku križovatke, Feersh a Jowanarr počúvali signalizačné stĺpy. Temný démon a jasná obloha sa striedali. Phemropitovi jazdci znova narazili na mysliace bytosti, ktoré im spôsobili menšie problémy a tak si Sloosh mohol opäť pogratulovať, že nástojil, aby zaobstarali potravu pre Phemropita.</p>

<p>  Prišli na miesto, kde tráva, kríky a stromy boli vyblednuté, suché a pomaly odumierali. Nebolo to však z nedostatku daž­ďa.</p>

<p>  Sloosh zabzučal spokojnosť. „Džungľa nieje vybielená pre chorobu alebo suchotu, ale z nedostatku výživy. Drahokamy zapustili hlboké korene a vycucávajú minerálne soli. Sme veľ­mi blízko okraja Pustatiny!“</p>

<p>  Už za záhybom zálivu ich oslepila Pustatina klenotov, Žia­riaci dom nespočetných komnát a Jasná hrôza. Svetlo z oblo­hy sa odrážalo v nepredstaviteľnom množstve fazetových priehľadných kameňov. Tie na okraji boli malé ako melónové semienka. Iné boli ako konček prsta, veľké ako ľudská hlava, obrovské ako lebka mŕtvej kostnatej obludy. Úplne pokrývali zem. Tvorili veľké plochy, kopce, stĺpy, stalagmity, podivuhodne krásne postavy, ktoré pripomínali šelmy alebo ľudí. Kopy formovali údolia, úžľabiny, kaňony a bulváre, dlhé nie­kedy aj pol druha kilometra. Tu a tam sa jagala voda od po­sledného dažďa alebo kôpky kameňov, ktoré silné zemetra­senia odlomili z hlavného porastu.</p>

<p>  Život džungle a pobrežia zamrel na okraji Pustatiny. Vtá­ky nespievali, opice neškriekali, hmyz nebzučal.</p>

<p>  Sloosh pozrel na cestu, ktorá sa náhle končila pod žiari­vým pásmom drahokamov.</p>

<p>  „Nerozumiem, prečo ich Shemibob nechá rásť nekontro­lovane,“ zamyslel sa. „Čudujem sa, prečo to robí?“</p>

<p>  Nikto nepoznal odpoveď. Rozložili starovekú vzducholoď a začali zhromažďovať potravu. Poľovanie, rybárčenie a úde­nie mäsa ich zamestnávali dvanásť dní. Za ten čas niektorí podnikli krátke prieskumné cesty do Pustatiny a nazbierali voľne ležiace kamene. Feersh povedala, že sa môžu zísť.</p>

<p>  Na trinásty deň po raňajkách všetci okrem Deyva a zvierat vyliezli na Phemropita. Mladík kráčal asi tristo metrov pred nimi ako prieskumník. Jeho úlohou nebolo ani tak varovať ich pred nebezpečenstvami, ako skôr hľadať dostatočne široké cesty pre kovové stvorenie.</p>

<p>  Démon dvakrát vyšiel a zapadol a oni zdĺhavým okruž­ným spôsobom putovali k pevnosti Shemibob. Iba trikrát ich zastavili prekážky. Vtedy Phemropit rozbúral steny žiarivých drahokamov alebo, ak si nemohol preraziť cestu, vytasil svoj krájací lúč. Túto metódu používal len nerád, lebo mu odčer­pávala priveľa energie.</p>

<p>  Štyrikrát narazili na oázy, oblasti okolo dvoch štvorcových kilometrov, na ktorých nerástli kamene. Pôda tu žičila ovoc­ným stromom a kríkom s orechmi. Bolo tam spevavé vtáctvo a drobná zver, ktorá sa starala, aby sa vtáky príliš nepremnožili.</p>

<p>  Feersh vysvetlila, že Shemibob v tejto oblasti zriadila urči­tý počet oáz. Niekedy rada opúšťala zámok a zotavovala sa tu. Oázy umožnili čarodejnici prežiť na úteku.</p>

<p>  Keď si oddýchli a doplnili zásoby, skupina pokračovala. Démon ešte desaťkrát prešiel oblohou. Raz Vanu, ktorá prá­ve robila prieskumníčku, zastihla v rokline prudko stúpajúca voda a len-len že sa neutopila. Sloosh, varovaný rachotom, povedal Phemropitovi, aby vyšiel na vrchol, skôr ako živel udrel plnou silou. Ale aj tak sa pod kovovým stvorením odlo­mil kus skaly a bezmocne sa zgúľalo dole svahom. Jeho pasa­žieri zoskočili do bezpečia, ale Phemropit zmizol v prúde.</p>

<p>  Keď potopa ustúpila, sedel nepoškodený na dne úžľabi­ny. Našťastie pristál na nohách. Keby bol dopadol na chrbát, museli by ho nechať tak. Bol príliš ťažký, aby ho vztýčili bez potrebného vybavenia.</p>

<p>  Išli ďalej. Zemetrasenie uvoľnilo niekoľko skál a blízko nich sa povážlivo rozkýval zeleno-červeno-žltý monolit. Na konci kaňonu si Phemropit musel prebiť cestu cez hromadu popa­daných kameňov, ale na niekoľký pokus sa mu to podarilo.</p>

<p>  Horúčava na konci obdobia s jasnou oblohou bola takmer neznesiteľná. Skupina rozložila valec, priviazala ho na chr­bát stvorenia z kovového kameňa a vliezla dnu. Aj keď z času na čas museli vyjsť von a skontrolovať cestu, väčšinou sa takto pohodlne viezli.</p>

<p>  A potom sa dostali cez hrebeň jedného zrázu. Dole pod nimi ležala obrovská oáza. V jej strede stál žiarivý palác She­mibob.</p><empty-line /><p>34</p>

<p>Pomedzi útesy z drahokamov vytekala rieka. Prechádzala cez lesy a lúky a vtekala do otvoru na opačnom konci oázy. Pri prameni a na trávnatých plochách sa pásli neveľké stáda zvierat. Sloosh povedal, že niektoré z nich inde už dávno vyhynuli. Feersh ich uistila, že nie sú nebezpečné.</p>

<p>  „Ale niečo sa tu stalo,“ zarazila sa. „Hovoríte, že lesy vy­zerajú, akoby určitý čas rástli divoko. Za mojich čias to boli dobre udržiavané parky. A nevidíte žiadne ľudské bytosti, Tsimmanbulov alebo Yawtlov? Kde sú otroci?“</p>

<p>  Našli chodník medzi útesmi, široký akurát pre Premropita. Preplávali rieku, iba on prešiel po dne. A teraz stáli na vrcho­le rozľahlej lúky. Asi pol druha kilometra odtiaľ bol Shemibobin hrad: obrovský palác zo šarlátových a fialových kvád­rov, vydávajúcich jemne pulzujúce svetlo a stmelených jasnožltým cementom, ktorý vydržal veľa-veľa generácií. Jeho vežičky a bašty sa týčili vysoko, aj keď ani jedna nepresaho­vala okolostojace útesy. Kanál privádzal vodu z rieky do hrad­nej priekopy.</p>

<p>  Feersh oznámila, že majú malú, skôr nijakú šancu, že ich cestou nikto neobjaví. Shemibob im však možno dovolí prísť k bráne, kým niečo podnikne. Alebo ich nechá vojsť aj do pa­láca. Záleží na jej nálade.</p>

<p>  „Ale zdá sa, že tu vládnu iné poriadky,“ zahundrala Feersh. „Možnože sa zbavila otrokov. Alebo... možno tu nieje. Mohla umrieť?“</p>

<p>  Po krátkej diskusii sa rozhodli, že sa budú správať, akoby im to miesto patrilo. Keď ich Shemibob napadne, zistí, že nemá pred sebou len obyčajných zlodejov, s ktorými si ľahko poradí. Phemropit jej to predvedie.</p>

<p>  Kovový tvor celkom nechápal, čo sa deje. Aj po všetkom čase, ktorý mal na aklimatizáciu, býval zmätený. Ale prejavo­val zmysel pre vďačnosť. Alebo to bol pocit osamelosti, čo ho viedol k plneniu požiadaviek jeho záchrancov? Tak či onak, bol pripravený za nich bojovať.</p>

<p>  „Nesmieme však konať nepriateľsky,“ upozornil ich Sloosh. „Nie, až kým sa definitívne neukáže, že ona nie je priateľská. To, že držala zlodejov ako otrokov, ešte neznamená, že si urobí otrokov z nás. Sme tu z mnohých dôvodov, a zlodejstvo je iba jedným z nich. Najdôležitejšia je túžba dostať sa do iného vesmíru, ak je to možné. Možno to pochopí a azda uvíta našu pomoc.“</p>

<p>  Deyv nepovedal nič, ale netušil, ako by ktokoľvek z nich, dokonca ani premúdry Archkerri, mohol pomôcť takej staro­vekej a mocnej bytosti ako Shemibob.</p>

<p>  Prešli krížom cez lúku a hájik. Z lesíka viedla k priekope kľukatá cesta z nejakého pružného žltého materiálu. Hradná priepasť bola prinajmenšom sto metrov široká a jej priezračné vody odhaľovali ryby rôznych veľkostí, tvarov a farieb. Padací most bol spustený. Po krátkom zaváhaní ním prešli. V širokej a vysokej, navrchu zašpicatenej bráne sa trblietal záves z neja­kej veľmi tenkej, priesvitnej látky.</p>

<p>  Deyv natiahol ruku, aby ho odhrnul. Prsty sa stretli iba so vzduchom, chladnejším ako ten vonku.</p>

<p>  Otočil sa. „Necítim záves.“</p>

<p>  „Pretože tam žiadny nie je,“ odsekla čarodejnica.</p>

<p>  Deyv pokrčil plecami a vstúpil dovnútra. Ostatní ho na­sledovali, Phemropit ako posledný. Nachádzali sa v obrov­skej predsieni s početnými maľbami na stenách. Na podlahe ležal taký hustý koberec, že Deyv sa doň zaboril až po členky. Za halou bola miestnosť, popri ktorej sa predsieň zdala malá. Vošiel do nej a zastal, ohromený a užasnutý.</p>

<p>  Steny stúpali hore a hore a hore, povala bola v tme, ktorá ju robila neviditeľnou. Pod ňou však bolo jasné svetlo. Vy­chádzalo zo samotných múrov ako vo vzducholodi starove­kých. Na stenách viseli v radoch nad sebou obrazy. Ak by ho tak neznepokojovalo, kde práve trčí Shemibob, bol by maľba­mi fascinovaný. Vyzerali ako scény z dejín Zeme, dokonca z jej prehistórie. Odpoveď na otázku, ktorú zašepkal Feersh, potvrdila jeho domnienku.</p>

<p>  „Ale to sú najmenšie zázraky, čo tu má,“ dodala.</p>

<p>  Prešli po dlážke z hladkého zeleného kameňa, do ktorého boli osadené pestrofarebné mozaikové vzory. Phemropitove pásy hlasno dreli o dlažbu. Majiteľke by sa to určite nepáčilo, ale v nijakom prípade tam nemohli kovového tvora nechať.</p>

<p>  Ďalšia miestnosť bola ešte väčšia a jej steny vysádzané okrúhlymi žiarivými gombíkmi nad hlavami zvierat, rýb, vtá­kov, obrovského hmyzu a sapientov. Nešlo, ako si Deyv naj­prv myslel, o vyrezávané podobizne. Hlavy boli vypchaté a pokryté tenkou, priesvitnou vrstvou. Feersh zašepkala, že je to lak, ktorý zabraňuje rozkladu. Niektoré sú vraj také staré ako Shemibob.</p>

<p>  Vana ticho poznamenala, že nevidno nijaký prach. „Má zariadenia, ktoré vťahujú prach a spaľujú ho,“ vysvet­lila čarodejnica.</p>

<p>  Na druhom konci obrovskej miestnosti, tam, kde sa končil úzky zelený koberec, sa nachádzalo pódium z jedného kusa zlata. Viedlo naň sedem stupienkov a na vrchole stál trón s vysokým operadlom z mäkkej zelenej látky. Meral asi pät­násť metrov a sedadlo bolo pol druha metra nad pódiom.</p>

<p>  „Aký obor tu sedáva?“ opýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Iba jeden tu smie sedieť,“ odvetila Feersh. „Ale ani tak nesedí, ako skôr leží.“</p>

<p>  Z tejto miestnosti prešli do obrovskej chodby. Lemovali ju stojany z rôznych druhov tvrdého lešteného dreva. Na nich stáli sošky, busty a iné predmety, mnohé zo zlata a striebra. Niektoré podstavce boli bez ozdôb, a keď to oznámili čaro­dejnici, vyzerala prekvapená.</p>

<p>  „Cestou cez palác,“ povedala, „mi opisujte, čo vidíte.“</p>

<p>  Vyhoveli jej, aj keď mali rozprávať o toľkých veciach, že už z toho boli unavení. Nakoniec vyhlásila: „Mnohé je rovna­ké, ako si to pamätám. Ale tu a tam nejaké veci chýbajú. A je zrejmé, že otroci sú preč. Myslím, že utiekli a zobrali si niektoré poklady so sebou.“</p>

<p>  „Čo znamená,“ mudroval Sloosh, „že im dala slobodu a dovolila im zobrať si poklady. Alebo nebola schopná zabrá­niť im, aby ju okradli a ušli. Prikláňam sa k druhej verzii.“</p>

<p>  „Ja tiež,“ prikývla Feersh. „V skutočnosti potrebovala otro­kov iba kvôli jednej veci. Spoločnosti. Aby mala niekoho, s kým by sa mohla rozprávať. Má stroje na všetku prácu, ktorú robili otroci. Ale držala ich v miestnosti a zriedka ich vypúš­ťala von.“</p>

<p>  „Lenže,“ zaváhal Sloosh, „čo sa potom stalo so Shemibob?“</p>

<p>  Na prvom poschodí našli obrovskú kuchyňu a pri nej ko­moru. Obsahovala dosť jedla na to, aby nakŕmila Deyvovu osadu počas nespočetných osláv. A toľko alkoholu a drog, že by jeho kmeň navždy opojili. Jedlo bolo také čerstvé, ako keby ho tam práve priniesli. Podľa čarodejnice aj zostávalo čerstvé, nezávisle od času - pokiaľ ho nevyniesli z komory. Potom podliehalo skaze.</p>

<p>  „Odhliadnuc od toho, že žijeme,“ povedal Deyv, „toto miesto sa veľmi podobá tomu, o ktorom nám náš šaman vra­ví, že nás čaká po smrti. Ak je Shemibob preč, prečo tu jedno­ducho nezostaneme a neužijeme si? Samozrejme, museli by sme ísť po naše kmene a doviesť ich sem. A ktovie? Možno prídeme na Shemibobino tajomstvo nesmrteľnosti.“</p>

<p>  „Ale jedného dňa sa zásoby minú,“ oponoval mu Sloosh. „Medzitým budete mať deti a toto miesto sa preplní. Aj keď, s ohľadom na váš sklon k haštereniu a teda násiliu, premnoženie by asi nebolo problémom. V každom prípade jedného dňa nájdete špajzu prázdnu. Čo urobíte potom? Dovtedy stra­títe schopnosť loviť a pestovať rastliny. Všetci zahyniete.“</p>

<p>  „Viem to,“ odvrkol Deyv. „Len som sníval.“</p>

<p>  „To preto, že už nie si ten vystrašený mladík, ktorý sa vy­dal hľadať si družku z nepriateľského kmeňa. Prešiel si mno­hými skúškami, cestoval si kade-tade, videl si veľa vecí, ktoré by si nebol videl, keby ti Yawtl neukradol dušovajce. Dozrel si, a to oveľa väčšmi, ako keby si zostal obyčajným kmeňo­vým človekom. Ale ešte stále sa máš čo učiť.“</p>

<p>  „Veď ty tiež,“ nedal sa Deyv.</p>

<p>  „Našťastie. Keby som vedel všetko, načo by som žil?“</p>

<p>  V zadnej časti druhého poschodia mal Deyv strašidelný zážitok. Vošiel do obrovskej miestnosti, v ktorej bola skoro taká tma, ako keď oblohu úplne zakryl Démon. Povetrím sa vznášalo mnoho nejasných postáv. Slabo žiarili, boli rôznych farieb a odtieňov a mali tvar žubrienok. Zvíjali sa a krútili okolo vlastnej osi, občas sa vystreli a vymrštili niektorým smerom.</p>

<p>  Uvažoval, či sa vrátiť naspäť s fakľou, alebo to nechať tak. Vtom prišla Vana a on, posmelený jej spoločnosťou, sa roz­hodol pre prieskum. Ledva prešiel cez dvere, jedna zo šarlátových postáv sa na neho vrhla, tesne pred ním sa otočila a vystrčila chvost. Deyv zakričal od bolesti a chytil sa za tvár.</p>

<p>  „Čo sa deje?“ zvolala Vana a vbehla do miestnosti. Priplá­vala k nej tyrkysová postava a hlavou sa letmo dotkla jej tvá­re. Vana so stonaním klesla na zem. Deyvova agónia odišla tak rýchlo, ako prišla. Sklonil sa, aby ju postavil na nohy, ale ona zašepkala: „Nie, som v poriadku.“</p>

<p>  „Myslel som, že si ranená.“</p>

<p>  „Od toho mám ďaleko,“ povedala. „Bola som v extáze. Iba­že už je to preč.“</p>

<p>  Vstala. „Kde je tá tyrkysová vec, čo sa ma dotkla? Chcela by som, aby to urobila znova. Nikdy som nemala také nád­herné pocity.“</p>

<p>  Deyv ju chytil za rameno a vytiahol ju von.</p>

<p>  „Neviem, čo sú zač, ale sú nebezpečné.“</p>

<p>  Keď mu neochotne sľúbila, že nepôjde naspäť do miest­nosti, išiel po ostatných. Feersh im hneď povedala, na čo na­razili.</p>

<p>  „Shemibob má veľa umeleckých foriem predkov. Táto miestnosť obsahuje niekoľko z nich. Vytvorili ich tí istí ľudia, ktorí majú na svedomí dušovajcovníky, tí istí, ktorí zahynuli pri páde planetoidu.“</p>

<p>  „Na čo slúžia?“</p>

<p>  Čarodejnica pokrčila plecami. „Načo je všetko to umenie? Tieto kreatúry, ako sa zdá, spôsobujú intenzívnu bolesť alebo rozkoš, podľa toho, ktorá sa ťa dotkne. Tiež je príjemné zopodiaľ pozorovať ich hry. Po určitom čase by si rozoznal vzory, ktoré tie baletky vytvárajú rôznymi pozíciami. Shemibob sa domnie­vala, že majú aj nejaký liečebný účinok. Ale to je len pre tuhé nátury. Niekedy vstupovala do miestnosti a postavila sa tak, aby sa jej mohli dotýkať súčasne: jedna dávajúca bolesť a jedna rozkoš. Povedala, že nemôže dlho znášať protichodné vnemy. Ale vraj zakaždým opúšťala miestnosť s pocitom, že získala trochu múdrosti. Nie intelektuálnej. Emocionálnej.</p>

<p>  Nerozumela som, čo tým myslela. A odmietla som jej po­zvanie vojsť do miestnosti. Bála som sa urobiť niečo iné, ako stáť vonku a pozorovať tie vzory.“</p>

<p>  Sloosh vyslovil návrh. Odteraz, keď prídu ku komnate s niečím, čo nepoznajú, nevstúpia do nej.</p>

<p>  „Umenie môže byť rovnako obohacujúce ako nebezpečné. Starovekí zdokonalili obe tieto vlastnosti do stupňa pred nimi nepoznaného. A po nich tiež nie.“</p>

<p>  Deyv a Vana vyšli so zvieratami von, aby sa najedli. Potom sa rozhodli ísť na prechádzku. Ale keď boli takmer v polovici padacieho mosta, niečo ich zastavilo. Čosi neviditeľné a neprekonateľné im zabránilo urobiť čo i len jediný krok dopredu.</p>

<p>  Znepokojení išli po ostatných. Sloosh vyskúšal bariéru, a nedostal sa o nič ďalej. Potom poslal Deyva do vodnej priekopy. Na polceste mladík narazil na nepoddajný odpor. Doplával nazad a vytiahli ho hore strmou stenou na lane. Zašli do zadného krídla zámku a tentoraz plával Yawtl. Hlásil, že prekážka je tam tiež, aj keď oveľa bližšie k vonkajšiemu okra­ju priekopy.</p>

<p>  Vana skúsila ďalšiu stranu, Deyv náprotivnú. S rovnakým výsledkom.</p>

<p>  „Shemibob nás pustila dnu, ale nepustí nás von!“ kuvikala Feersh. „Ak je mŕtva alebo ak opustila toto miesto, sme stra­tení! Nikdy nezistíme, ako zničiť bariéru!“</p>

<p>  „Do beznádeje máme ďaleko,“ usúdil Sloosh. „Nepreskú­mali sme viac ako osminu miestností. Navrhujem, aby sme sa dali do práce.“</p>

<p>  Štvrté poschodie zaberalo neuveriteľne rozľahlé laborató­rium. Archkerri si myslel, že sa v ňom možno dajú vyrobiť dušovajcia. Nanešťastie nemal ani najmenšieho tušenia, ako to urobiť. Iba Shemibob im to mohla ukázať.</p>

<p>  „Ale je skutočne nevyhnutné, aby ste mali vajcia?“</p>

<p>  Deyv a Vana pozreli jeden na druhého. Čítali si v tvárach rovnakú myšlienku. Celkom sa im darilo fungovať bez tých kameňov. A dlhý čas im už ani nechýbali. Áno, bola to zvláštna myšlienka, ale naozaj ich viac nepotrebovali.</p>

<p>  „Hovoríš pravdu, Sloosh,“ priznal Deyv. „Je to zvláštny pocit. Rovnako tiesnivý ako oslobodzujúci. Nemôžeme sa však vrátiť k našim kmeňom, kým nemáme dušovajcia. Niet iného východiska.“</p>

<p>  Archkerriho veľká ruka, čiastočne pokrytá listami, opísala kruh.</p>

<p>  „My sme tvoj kmeň!“</p>

<p>  Yawtl sa zlomyseľne zasmial a roztancoval: „A nie hocija­ký kmeň!“</p>

<p>  „Chcem povedať,“ dodal rastlinný muž, „že máš dočasný kmeň. Čo ako nesúrodá je táto skupina, jej členovia spolu nejako vychádzajú. A ide nám to dobre. Keď sa odtiaľto dosta­neme, môžete s Vanou pohľadať ľudský kmeň, ktorý nepoža­duje vajcia. Ak žiadny nenájdete, môžete sa stať čarodejníkmi a založiť si vlastný kmeň. Budete mať kopu starodávnych predmetov, ktoré vám dajú veľkú moc.“</p>

<p>  „Nie,“ odmietol Deyv. „Zabilo by nás pomyslenie, že ne­máme nádej vrátiť sa k našim ľuďom.“</p>

<p>  „Naozaj si myslíš, že vy dvaja by ste mohli nájsť cestu späť? Stratili by ste sa. Alebo vás zabijú. Je mi ľúto, že to musím povedať, ale fakty sú fakty.“</p>

<p>  „Fakty sa dajú zmeniť,“ povedal Deyv.</p>

<p>  „Áno, keď sa o nich hovorí. Ale...“</p>

<p>  Zmĺkol. Z haly k nim doľahol čudný hlasný zvuk, akoby tam syčal zbor tisícky hadov.</p>

<p>  Feersh si priložila ruky na srdce.</p>

<p>  „Shemibob!“</p><empty-line /><p>35</p>

<p>Feershin opis pripravil Deyva na skutočnosť. Navyše sa už stretol s toľkými monštrami, že ho hocičo len tak nevykoľajilo. Napriek tomu užasol, keď sa majiteľka paláca zjavila v obrovských dverách.</p>

<p>  Vyzerala napoly ako had a napoly ako človek. Mala telo pytóna, dlhé prinajmenšom dvanásť metrov. Koža však bola bez šupín, striebristá, akoby napustená kovom, s tmavými kľu­katými znakmi na chrbte a po bokoch. Jej telo sa pohybovalo nanajvýš nehadím spôsobom: dvadsiatimi pármi krátkych, tučných humanoidných nôh. Boli čierne a od stehien strieb­risté. Chodidlá mala ľudské, aj keď široké a iba s tromi prsta­mi. Mačacie pazúry svietili ostrou červeňou.</p>

<p>  Za prednými nohami sa polovica tela ohýbala nahor, tak­že vlastne vyzerala ako nepodarený kentaurus. Mala celkom ženské plecia, ramená a ruky, ibaže so štyrmi prstami. Dva veľké kužeľovité prsníky prezrádzali, že je sčasti cicavcom. Ale nie úplne. Feersh im totiž povedala, že Shemibob rodila živé mláďatá, lenže namiesto mlieka im dávala krv. Bezvlasý, červenkavý trojuholník jej pohlavia sa črtal tesne pod bodom, od ktorého sa jej telo vzpriamovalo.</p>

<p>  Jej hlava bola dvakrát taká veľká ako Deyvova, podobná ľudskej, ale s neprirodzene trojuholníkovou tvárou. Lícne kosti prudko vystupovali. Bradu mala špicatú, s hlbokou jamkou, pery priveľmi široké a červené. Otvorené ústa odhaľovali zašpicatené líščie zuby. Mierne rozdvojený jazyk umocňoval podobu s hadom. Nos bol krátky, ale orlí. V pomere k hlave mala obrovské oči farby zeleného lístia. Čelo bolo široké a vysoké, až sa zdalo, že zvyšok tváre k nemu pôvodne ne­patril.</p>

<p>  Namiesto vlasov mala dlhočizné a hrubé striebristé pichliače, rozdelené čiernym pútcom. Feersh im prezradila, že mlá­ďatá sa rodia holohlavé - našťastie pre ich matku.</p>

<p>  Shemibob vyzerala nahnevane, a aj keď hovorila čarodejniciným jazykom, ktorému ostatní nerozumeli, z jej tónu bolo jasné, že zúri. Deyvov strach trošku zmiernilo prekvapenie, že i po toľkých rokoch spoznala dávnu ubehlíčku.</p>

<p>  Feersh odpovedala a súčasne ukázala na svojich spoloční­kov. Vyzeralo to, akoby hovorila Shemibob, že nerozumejú ich reči.</p>

<p>  Mutantka okamžite otvorila veľkú ruku a zjavil sa v nej ústny bzučiak. Očividne sa chcela rozprávať s Archkerrim, čo znamenalo, že ich určitý čas pozorovala. Bezpochyby prostred­níctvom zariadení, zamaskovaných za umelecké predmety, ktoré podľa Feersh boli v každej miestnosti.</p>

<p>  Shemibob si vložila píšťalku do úst.</p>

<p>  „Zobudil ma poplašný systém,“ povedala v Slooshovom jazyku. „Rozhodla som sa, že vás tu nechám sa potulovať, kým vás nepreštudujem. Ale už som nemohla dlhšie zniesť, ako to monštrum ničí moje koberce a vytrháva kúsky z mojich dlá­žok a schodov. Čo je to za čudo?“</p>

<p>  Feersh jej vysvetlila podstatu Phemropita. Shemibob okam­žite prešiel hnev. „Myslela som si, že na tomto svete už nie je nič nové. Napriek všetkému je príjemné mýliť sa. Teraz, Feersh, porozprávaj mi, čo sa ti prihodilo po tom, ako som ti dovolila utiecť. A povedz mi tiež, prečo ste tak bláznivo ne­rozvážne vstúpili do môjho zámku.“</p>

<p>  To trvalo hodnú chvíľu. Votrelci zatiaľ stáli, lebo sa báli sad­núť si bez Shemibobinho dovolenia. Uprostred čarodejnicinho rozprávania im to však mutantka sama navrhla. Všetci okrem Sloosha si pritiahli stoličky určené pre otrokov a usadili sa.</p>

<p>  Shemibob chodila sem a tam popred nich a pofajčievala z pa­pierovej rúrky so sladko voňajúcou drogou. Občas prerušila čarodejnicu, aby oslovila niekoho iného. Deyv sa začal cítiť uvoľnenejšie. Prinajmenšom nemala v úmysle zničiť ich okam­žite, ani im nedala na vedomie, že by si z nich chcela urobiť otrokov.</p>

<p>  Keď si vypočula príbeh, zastala, aby si zapálila ďalšiu tru­bičku.</p>

<p>  „Takže každý z vás prekonal túto neuveriteľnú cestu z iné­ho dôvodu. Čo sa týka tých úbožiakov, Feersh, ktorých si sem poslala, aby ukradli moje poklady, ani jeden sa sem nedostal. Nuž, Deyv z Červeného vajca z Domu naruby a Vana zo Ze­lených očí zo Žltovlasého kmeňa a Hoozisst spomedzi stále kradnúcich Yawtlov, môžem vám urobiť nové dušovajcia. A môžem vás naučiť používať ich spôsobom, o ktorom sa ľuďom vášho druhu ani nesnívalo. Alebo, aj keď im to napadlo, nikto sa to neodvážil realizovať. Ale načo by vám boli?</p>

<p>  Čo sa týka teba, Sloosh zo Zeleninového ľudu, mohla by som zodpovedať veľa tvojich otázok. A mohla by som ti vy­robiť nový kryštál. Ale na čo by to bolo dobré?</p>

<p>  Ty, Yawtl, by si mohol mať toľko pokladov, že by si už nikdy nemusel kradnúť. Nie že by ti to malo zabrániť v zlo­dejstve. Ale - čomu by poslúžili?</p>

<p>  Ty, čarodejnica, by si mohla mať nové oči a čarovné pred­mety a mohla by si vidieť výsledky svojich nových schopnos­tí. Ale aký úžitok by si z toho mala?</p>

<p>  A ty, Jowanarr, by si nemusela čakať na smrť svojej matky, aby si sa mohla stať nesmierne mocnou čarodejnicou a za­ložiť si vlastnú rodinu. Ale aký by z toho bol osoh?“</p>

<p>  Vyfúkla oblak sladko voňajúceho purpurového dymu a za­smiala sa. Bol to nepríjemný zvuk, zvláštny pleskot s odtien­kom arogancie. Okrem toho to znelo zlovestne.</p>

<p>  „Mohla by som si z vás jednoducho urobiť otrokov. Potre­bujem niekoho, kto by na mňa čakal. Ale pri Thrinkelshumovi! Ešte viacej potrebujem niekoho, s kým by som sa mohla rozprávať! No nezotročím vás. Nemusím. Prijmem vás ako hostí, ktorí mi však nie sú roveň. Nie že by to malo trvať dlho.“</p>

<p>  „Cítim zlovestný podtón,“ poznamenal Sloosh.</p>

<p>  „Je to možné,“ odsekla. „Fakt je, že ste tu väzňami. Ale to som aj ja!'</p>

<p>  „Ach, tá neviditeľná bariéra! Takže to nieje tvoj výmysel?“</p>

<p>  „Nie. I keď mám jednu výhovorku, prečo som sa chytila do tejto pasce. Nechala som otrokov odísť, skôr ako sa úplne zavrela. Lepšie povedané, roztiahla dookola. Takže odišli, no ešte predtým bojovali medzi sebou o rôzne poklady. Ale ja som zostala. Ak umriem, bude to pre dobrú vec.“</p>

<p>  Archkerri sa jej opýtal, čo tým myslela.</p>

<p>  „Bariéru som nevytvorila ja. Je to brána do iného vesmíru, aspoň si myslím. Ale kedysi to bol úzky, sálajúci fenomén za útesmi - tým smerom. A...“</p>

<p>  „Takže preto sme to nevideli,“ dovtípil sa Sloosh. „Brána sa posunula. A ak ti dobre rozumiem, aj sa roztiahla. A od­vtedy je v útlme. Už nevydáva jas, respektíve nevyžaruje to, čo vyvoláva v jej pozorovateľoch toľkú hrôzu a nevoľnosť.“</p>

<p>  „Máš takmer úplnú pravdu,“ povedala Shemibob, hľadiac na neho listovozelenými očami. „Si veľmi vnímavý. Ale nie dosť vnímavý, aby si vedel, že nemám rada, keď ma prerušu­jú. Práve teraz som milá. Ale tento stav má svoje hranice.“</p>

<p>  „Prosím o prepáčenie,“ zabzučal Sloosh.</p>

<p>  „To nedostane len tak každý. Ale udeľujem ti ho. Čo mož­no nevieš, Archkerri, keďže nemáš moje skúsenosti, je to, že brány sú jednosmerné. Môžeš...“</p>

<p>  „Opäť prosím o prepáčenie,“ neovládol sa Sloosh. „Verím, že niektoré brány môžu byť jednosmerné. Ale mali sme istú skúsenosť, ktorú sme hneď' neodhalili, keďže zdanlivo nesú­visela s naším príbehom.“</p>

<p>  Porozprával jej o jase za útesom na ostrove a o mužovi, ktorý sa v ňom objavoval a strácal.</p>

<p>  „Takže vidíš, nie všetky takéto javy sú jednosmerné.“</p>

<p>  „Potom som sa mýlila. Je príjemné zmýliť sa dvakrát za krátky čas, veď roky rokúce som mala vždy pravdu. Myslím, že som pochopila logiku brán. Strávila som pri tom tisíce weevrísh. Každopádne je pravda, že brána sa roztiahla. Ale stále má srdce, centrum, ohnisko, ktoré žiari rovnako ako kedysi celá tá vec. Nachádza sa hlboko vnútri zámku. Uká­žem vám ho, keď nadíde správna chvíľa. Zatiaľ, môj listnatý priateľ, vedz, že náš čas tu je krátky. Teda krátky pre mňa, aj keď tvojim krátkožijúcim druhom sa môže zdať dlhý. Možno aj tebe. Táto brána je jednosmerná, čo znamená, že vzduch i voda tu stoja - nemôžu sa okysličo­vať. Moje stroje veľmi efektívne čistia povetrie a vysielajú nadbytočné teplo do brány, no čoskoro budú musieť začať vyrábať aj pitnú vodu. Jedného dňa sa nerastné suroviny minú. Potom umrieme na nedostatok kyslíka!“</p>

<p>  „Nanajvýš zaujímavé a určite podstatné,“ vyhlásil Sloosh. „Ale aj tak ma znepokojuje, čo tým brána sleduje. V skutoč­nosti je - v rámci istých hraníc - dvojsmerná, a jednosmerná iba vo svojom srdci, ako to voláš. Podľa mňa, keď sa brána ešte väčšmi roztiahne, pohltí všetko, čo teraz pokrýva. Napriek tomu...“</p>

<p>  „Takto to nejde,“ prísne ho zahriakla Shemibob. „V tejto chvíli ma nezaujíma, prečo to robí. Jediné, čo ma trápi, je, ako to môžem využiť.“</p>

<p>  „Skutočne chvályhodné. Ale aj tak...“</p>

<p>  Znechutene zagúľala očami a povedala: „Najprv sa mu­sím stretnúť s tým tvorom, ktorého voláte Phemropit.“</p>

<p>  Opustili miestnosť a zamierili ku schodisku. Cestou ju Sloosh informoval, že Phemropit nie je jeho skutočné meno, iba výmysel Tsimmanbulov. Kovový tvor nemal meno, sám sa volal „ja“, naznačujúc tým určitý stupeň individualizá­cie,</p>

<p>  „Ako predtým vedel, či sa naňho niekto obracia?“ opýtala sa Shemibob. „Ako sa mohol odvolávať na iných svojho dru­hu, keď neboli v dohľade?“</p>

<p>  „Zíde z očí, zíde z mysle,“ vyhlásil Sloosh. „Vo svojom prostredí sa nikdy neodvolával na niekoho, kto nebol v pria­mej línii s jeho mikrovlnnými alebo svetelnolúčovými detek­tormi. Nerozumiem jeho kultúre, aj keď sa veľakrát snažil vysvetliť mi to. Ale musíš si uvedomiť, že planetoid, na kto­rom žil, bol dosť malý, možno nemal ani šesťstopäťdesiat ki­lometrov v priemere. To spolu s vákuom, extrémnym chla­dom vo vesmíre a neprítomnosťou povrchového osvetlenia viedlo k vytvoreniu svojrázneho spoločenstva. Svojrázneho pre nás, samozrejme.“</p>

<p>  „Veľmi sa ospravedlňujem za prerušenie,“ ozval sa Deyv, „ale on má meno. Reaguje na oslovenie Phemropit. A volá nás našimi menami.“</p>

<p>  Preglgol a potom pokračoval: „Vždy som o tebe počul ako o Shemibob. Budem bezočivý, ak si dovolím opýtať sa na tvoje pravé meno?“</p>

<p>  Pozrela sa naňho z výšky a zasmiala sa. „Som Shemibob, pretože som jediná na Zemi. Mám osobné meno, ale nepouží­vala som ho, odkedy som tu pristála, ani nedovoľujem nižším bytostiam, aby ma ním oslovovali. Stačí ti to, malý mužíček?“</p>

<p>  „Samozrejme. Iba...“</p>

<p>  „Iba čo?“</p>

<p>  „Ešte jedna otázka, ak smiem. Prečo si dovolila drahoka­mom, aby rástli bez kontroly? Onedlho sa roztiahnu všade a život v tejto krajine zanikne.“</p>

<p>  Zasmiala sa a povedala: „Myslíš si, že som záhradník, kto­rý prestriháva svoje drahokamy ako rastliny alebo ich pretrháva ako burinu? To by bol čudný pohľad!“</p>

<p>  Vyprodukovala ďalší plieskavý smiech. „Vlastne by som mohla kontrolovať ich rast. Teda, mohla som, kým som sa nestala väzňom vo svojom vlastnom zámku. Ale aj keď to ešte šlo, nevidela som na to nijaký dôvod. Zem bude zničená, ove­ľa skôr ako jagavé kamene stihnú celkom pokryť túto kraji­nu. Prečo by som sa teda mala unúvať?“</p>

<p>  „Ďakujem ti, ó, Shemibob.“</p>

<p>  Kovového tvora našli vo veľkej miestnosti na druhom po­schodí. Díval sa na guľu z brúseného krištáľu, vysielajúcu svetlo rôznych dĺžok. Sloosh mu povedal, že ide o náhodné lúče, ktorých účel je čisto estetický, ale on sa vytrvalo pokúšal rozlúštiť ich.</p>

<p>  „Preto občas pochybujem, či je skutočne inteligentný,“ vzdychol si Sloosh. „Ale predpokladám, že jeho myseľ jed­noducho funguje odlišne od našej.“</p>

<p>  „Možno od mojej,“ zašomral Hoozisst. „Myseľ rastlinné­ho muža je rovnako čudná ako Phemropitova.“</p>

<p>  Archkerri prekryl kovovému tvorovi výhľad na guľu a za­blikal mu správu svätojánskou muchou. Keď sa Phemropit otočil, aby videl na ostatných, Shemibob sa zasmiala.</p>

<p>  „Dám ti lepšiu vec na vysielanie svetla, ako je ten hmyz.“</p>

<p>  Nasledovalo predstavovanie. Shemibob sa rýchlo naučila obsluhovať svätojánsku mušku a kládla Phemropitovi mno­ho otázok. Keď bola hotová, povedala: „Možno mám preň uplatnenie. Poďme dolu a pozrime sa na srdce brány.“</p>

<p>  Vošli do nejakej menšej miestnosti, z ktorej sa vykľul vý­ťah. Rýchlo padal do hĺbky, šesť dverí a chodieb len tak pre­blesklo. Spomalil a jemne zastavil pri siedmych dverách. Shemibob ich viedla cez dobre osvetlenú halu, zabočila za roh a zastala až v strede ďalšej chodby.</p>

<p>  Asi šesť metrov pred nimi zo steny vystupovala oslepujúca žiara. Deyv opäť cítil, ako mu mäknú kolená a obracia sa mu žalúdok.</p>

<p>  „Zoznámenie sa s ňou iba jemne zmiernilo moju hrôzu,“ povedala Shemibob. „Ale prekonala som to, aby som sa do­stala k nej bližšie a mohla s ňou experimentovať. Pozerajte, ak môžete.“</p>

<p>  Zobrala jednu z vrúbkovaných dlhých drevených tyčí, ktoré boli opreté o vzdialenú stenu. Deyv hľadel iba kútikom jed­ného oka, zakrývajúc si ho rukou. Žiadalo sa mu ujsť, ale už vedel, že znesie ten pohľad, ak sa nebude pozerať pridlho. Keď raz za čas odvrátil hlavu, trošku to zmiernilo jeho nevoľ­nosť.</p>

<p>  Shemibob podišla k sálajúcemu úkazu, ktorý sa rytmicky sťahoval a rozťahoval. Tvár mala iba kúsok od žiary, oči upierala na ňu. Strčila dovnútra tyč a potom ju posunula hore. Deyv si pomyslel, že musí byť naozaj odvážna. Ale veď to bola Shemibob.</p>

<p>  Tyč takmer úplne vošla do jasu.</p>

<p>  „Teraz v nej dookola sondujem,“ oznámila. „Cítim niečo, čo by mohli byť steny. Sú tvrdé. Prinajmenšom neočakávane zastavia koniec tyče. Zdá sa, že ide o určitý druh chodby, pre­tože cítim podlahu a strop.</p>

<p>  Všimnite si, že jasný disk zviera so stenou uhol. Nevidíte časť, ktorá sa stráca vnútri. Ale ja môžem zasunúť tyč až za stenu do toho druhého sveta. Jestvuje opačný koniec tohto tunela, ak je to tunel. Mám dojem, že v chodbe je plytká voda. Nemôžem si to však overiť. Brána nič nevysiela. Vibrácie, pevné častice, nič.“</p>

<p>  Stiahla tyč naspäť. Zostala z nej iba časť, ktorá neprešla jasom. Zvyšok zmizol za bránou.</p>

<p>  „Znamená to, že ktokoľvek sa pokúsi prejsť bránou, zahy­nie?“ opýtal sa Sloosh.</p>

<p>  „Iba keby sa pokúšal vrátiť,“ odpovedala. „Robila som rôzne pokusy so zvieratami. Tie, ktoré som úplne vložila dovnútra, zostali nažive. Priviazala som ich o laná a cítila som, ako za ne mykajú. Keď som povraz uvoľnila, vtiahli aj ten. Zvieratá, ktoré som tam vložila iba čiastočne a potom som sa ich pokúsila vytiahnuť, to rozrezalo napoly.“</p>

<p>  „Veľmi zvláštne,“ podotkol Sloosh. „Ale fakty sú fakty, aj keď nevieme, aké sú alebo prečo sú. Čo ti zabránilo, aby si tade neprešla sama?“</p>

<p>  „Skúšala som aj dlhšie tyče. Chodba sa asi po troch metroch zužuje. Je to iba dočasné zúženie alebo sa potom znovu rozšíri? Vec sa má tak, že tunel nieje pre mňa dosť široký. Nie je náhodou slepý? Nachádza sa blízko povrchu tej druhej Zeme alebo v jej hlbinách? Aká je teplota v tuneli? Dá sa v ňom dýchať? A tak ďalej.“</p>

<p>  Archkerri na chvíľu zavrel oči. Keď ich otvoril, povedal: „Máš nejaký systém komunikácie na diaľku? Ak áno, niekto by mohol prejsť a mohol by nám povedať, aké to tam je.“</p>

<p>  „Áno, mám prostriedky na diaľkové rozprávanie. A umiestnila som tam prístroj, ktorým by ste mi mohli podá­vať správy. Ako som však povedala, svetlo, vibrácie ani tok shenrem sa cez ňu nedostane.“</p>

<p>  „Pravdaže,“ povedal Sloosh. „Bolo odo mňa hlúpe opýtať sa. Ale musel som.“</p>

<p>  „Sondovanie pomocou tyče je dobré, pretože môžem od­hadnúť, ako ďaleko sú prekážky, ktoré zastavia tyč.“</p>

<p>  „Čo je shenrem?“ chcel vedieť Deyv.</p>

<p>  „Voľným okom neviditeľné energetické čiastočky, ktoré putujú vodičom rôznymi smermi. Možno ich upraviť, aby in­dikovali určité veci, napríklad stupeň teploty, alebo ukazova­li obrázky. Niekedy ti to vysvetlím.“</p>

<p>  „Ohnisko je dosť veľké na to, aby doň Phemropit mohol vstúpiť,“ konštatoval Sloosh. „A mohol by rozpíliť úzku časť tunela. Ale pochybujem, že by sa prihlásil ako dobrovoľník.“</p>

<p>  „Opýtaj sa ho.“</p>

<p>  Rastlinný muž poslúchol. Potom oznámil: „Phemropit nevidí dôvod, prečo by to mal urobiť. Nemožno mu to za­zlievať. Načo by to bolo dobré, ak ho nemôžeme nasledo­vať?“</p>

<p>  „Raz sa musím rozhodnúť,“ vyhlásila Shemibob. „Keď sa minie vzduch, buď sa tu zadusím, alebo prejdem cez bránu. Samozrejme, inteligentná bytosť nemá o čom uvažovať.“</p>

<p>  Vrátili sa na prvé poschodie. Deyv bol skleslý a z mlčania ostatných sa dalo usudzovať, že sú na tom rovnako. Napriek tomu, čo Shemibob povedala, cítil, že by sa radšej ukašľal na smrť, ako by mal prejsť žiarou.</p>

<p>  Uplynulo šesť dní. Za ten čas Deyv zistil viac o majiteľkinom minulom živote. Pochádzala z nepredstaviteľne vzdia­leného sveta, ktorý obiehal okolo hviezdy. Ukázalo sa, že je to nova, a jej obyvatelia, hoci mali veľké schopnosti, nedokázali posunúť svoju planétu dostatočne ďaleko, aby unikli ničivým výbuchom. Takže odletela s mnohými svojho druhu vo vesmírnej lodi. Dostali sa na Zem, ale ona jediná to prežila. Ostatní umreli pri hľadaní obývateľného sveta - zahubili ich nehody, nepriateľské zvieratá a ľudia, k tomu sa pridružili samovraždy a radiácia.</p>

<p>  Deyv sa cítil ešte skľúčenejší. Život je taký krehký. Dokon­ca aj mocný rod Shemibob bol zraniteľný. Aj keď prežije mnoho generácií ľudí, raz zomrie takisto ako oni. To ho ani trochu nepotešilo.</p>

<p>  Ležal na posteli s týmito čiernymi myšlienkami, keď vošla Vana. Posadil sa.</p>

<p>  „Čo sa stalo?“</p>

<p>  Ľahla si k nemu.</p>

<p>  „Náš čas je ohraničený,“ mäkko prehovorila. „Čoskoro bu­deme mŕtvi. Stratili sme priveľa času, pretože sme nemohli zniesť myšlienku, že by sme sa mali milovať s niekým bez dušovajca. Ale teraz to už nič neznamená. Čakala som, že prí­deš za mnou a povieš mi to, čo ti práve hovorím ja. Neprišiel si, tak som zahodila svoju pýchu a prišla som za tebou.“</p>

<p>  Deyv ju zobral do náručia: „Myslel som na to. Ale bál som sa, že ma odmietneš.“</p>

<p>  „Je toto odmietnutie?“ spýtala sa a začala ho bozkávať.</p>

<p>  O chvíľu sa od seba odtrhli, srdcia im prudko bili, hľadeli jeden na druhého, popolaví pod svojou normálnou farbou.</p>

<p>  „Čo, do Thriknila, je toto?“ skríkol odrazu Deyv.</p>

<p>  Toto bol hlasný, dunivý zvuk, padanie predmetov, trasenie postele a výkriky zdola z haly.</p>

<p>  Jum a Aejip pribehli do izby, pes zavýjal, mačka mraučala.</p>

<p>  „Zemetrasenie!“ zvrieskla Vana.</p>

<p>  „To nie je možné,“ zvolal Deyv. „Veci za bariérou nemôžu ovplyvniť zámok!“</p>

<p>  Do miestnosti s vytreštenými očami vbehol Yawtl.</p>

<p>  „Poďte so mnou!“ kričal. „Shemibob hovorí, že musíme prejsť cez bránu!“</p>

<p>  Deyv vystrelil z postele.</p>

<p>  „Prečo?“</p>

<p>  „Vraví, že bariéra sa sťahuje! Rozdrví palác a každého v ňom!“</p><empty-line /><p>36</p>

<p>Vydesenému Deyvovi zostalo ešte toľko rozvahy, aby si obliekol bedrový pás, pripol opasok s mečom a schmatol svo­ju sekerku. Vana vybehla z miestnosti, pravdepodobne po sukničku a zbrane. Na chodbe sa Deyv takmer zrazil s Yawtlom, ktorý práve letel zo svojej izby. Divoko blýskal očami a bol nahý, ale na krku mal smaragd a v rukách oštep, meč a tomahavk.</p>

<p>  Niečo na Deyva zakričal. Jeho hlas však prehlušil rachot. V hale sa zodvihol kúdol prachu z obrovského kamenného kvádra, ktorý za rohom zablokoval chodbu.</p>

<p>  Sloosh, čarodejnica a jej dcéra akurát dobiehali, Jowanarr ťahala Feersh za ruku. O chvíľu sa objavila Vana - v celej svo­jej paráde. Mačka bežala tesne za ňou.</p>

<p>  „Dolu k bráne!“ hlasno zabzučal Sloosh.</p>

<p>  Deyv nepotreboval tento pokyn, ale zdráhal sa ísť. Bolo takmer lepšie zostať a nechať na seba spadnúť strop, ako po­staviť sa zoči-voči tej hrôze.</p>

<p>  Sloosh, ktorý držal kocku pod jednou pazuchou a sekeru pod druhou, ešte čosi zabzučal. Zaniklo to v hluku rozkýva­nej steny na opačnom konci chodby.</p>

<p>  Všetci utekali. Keď sa dostali k výťahu, Shemibob s veľ­kým koženým vakom a Phemropit ich už čakali vnútri.</p>

<p>  „Rýchlo! Rýchlo!“ kričala. „Ak sa šachta prepadne, sme v pasci!“</p>

<p>  Keď posledný z nich naskočil, Shemibob povedala heslo. Výťah začal padať, oveľa rýchlejšie ako naposledy. Zastavil tak prudko, že to väčšinu z nich zrazilo na kolená. Vypotácali sa von a uháňali chodbou. Phemropit ako posledný.</p>

<p>  Keď sa dostali k blčiacej, sťahujúcej a rozťahujúcej sa brá­ne, Shemibob zaváhala iba na sekundu. S výkrikom, ktorý jej mal pomôcť prekonať strach, zmizla v jase. Sloosh ju s trasúcimi sa listami nasledoval. Ľudia a Yawtl stuhli a snažili sa nabrať odvahu. Zatiaľ aj kovový tvor prešiel na druhú stranu. Možno necítil takú hrôzu a nevoľnosť ako oni.</p>

<p>  V hale ďaleko za nimi sa niečo zrútilo. Zem sa triasla. Vtedy Deyv pochopil, že celý zámok bude zlisovaný, zomletý na prach a vtiahnutý do brány. Ak mali predbehnúť tony mate­riálu, museli konať rýchlo. Stroj, čo vysielal von nadbytočné teplo, už nemohol dlho bojovať so záťažou. Trenie čoskoro zohreje vzduch natoľko, že sa v ňom upečú.</p>

<p>  Vana zakričala: „Deyv! Hoozisst! Pomôžte mi dostať Aejip na druhú stranu! Sama nepôjde!“</p>

<p>  To bolo ľahšie povedať, ako urobiť. Mačka sa zježila, zuby vycerené, prskala pološialene od strachu. Keď sa k nej Vana priblížila, aby ju uchlácholila, musela sa hneď prudko zakloniť, lebo Aejip šermovala pazúrmi ako divá.</p>

<p>  Ďalšie kvádre odpadávali z cementu, ktorý ich držal pev­ne pohromade po nespočetné generácie ľudského rodu. Ka­menná podlaha sa zvrašťovala a nápor horúceho vzduchu vysušil všetok ich pot. Dovnútra prenikal prach, zadúšal ich a štípal oči.</p>

<p>  Hoozisst vykríkol ešte hlasnejšie ako Shemibob. S rukami na očiach sa prehodil cez žiaru.</p>

<p>  Deyv mu v duchu vynadal do zbabelcov. Už im nepomôže s mačkou! Zodvihol Jumových vzpierajúcich sa, zavýjajúcich sedemdesiatpäť kíl a vrhol psa cez bránu. Potom zdvihol spadnutú sekerku a rozbehol sa za mačkou.</p>

<p>  Aejip sa vypla, šľahajúc ho pohľadom. Deyv ju silno udrel po hlave plochou časťou zbrane. Utrpel hlboké škrabance na ľavom ramene, ale mačka padla. Ďalší zásah, slabší ako ten predošlý, ju úplne dorazil. Zodvihol bezvládne telo za pred­nú časť, Vana chytila zadné nohy a na tretie rozhojdanie pre­hodili Aejip na druhú stranu.</p>

<p>  Obrovský kamenný kváder dopadol asi šesť metrov od nich. Deyv zodvihol sekerku do výšky - a preskočil. Tak sa bál zadlávenia, že necítil ani nevoľnosť. Pristál na mieste osvetlenom Phemropitovým lúčom. Skôr ako sa mohol po­zbierať, dopadla naňho Vana.</p>

<p>  Keď vstal, začal Aejip plieskať, aby ju priviedol k zmyslom. To by neurobil nikto normálny, ale on v tej chvíli nemyslel na následky. Po niekoľkých silných úderoch dlaňou mačka otvorila zelené oči. Deyv odstúpil. Neisto vstala, no nenapadla ho. Namiesto toho sa zhrbila, akoby sa chcela utiahnuť do seba, do svojich tajomných mačacích myšlienok.</p>

<p>  Deyv sa poobzeral. Boli v tuneli, vyrazenom v tvrdej sivo-červenej skale. Na podlahe stálo asi tridsať centimetrov vody, na povrchu plávalo niekoľko prerezaných tyčí. Hladina vidi­teľne stúpala. Pred nimi bolo zúženie, nie dosť široké pre ob­rovských členov skupiny. Shemibob a Sloosh, aj keď vstúpili ako prví, boli teraz za Phemropitom. Zrejme preliezli nazad tak, že sa pretlačili pomedzi neho a povalu.</p>

<p>  Phemropit práve vysielal svoj najsilnejší lúč a obrezával ste­ny. Keď odrezal určitú časť, pootočil sa a rezal ďalší kus. Vrstvy padali dolu, vytvárajúc stále vyššiu bariéru. Ako sa chce Phemropit cez ňu dostať? Alebo ako by ostatní - ak sami dáko prelezú, mohli prehodiť tie kusy ponad neho?</p>

<p>  V tuneli bolo horúco. Nespôsoboval to iba vrelý vzduch, prichádzajúci zo zničeného zámku. Rezanie kameňa tiež vy­dávalo teplo.</p>

<p>  Phemropit sa prevalil dopredu a s „nosom“ smerujúcim nahor preliezal kopu kamenných vrstiev, pričom si oškrel chrbát o strop. Lúčom, ktorý vyšľahol, odstránil zhora viac kameňa. Potom zacúval a vyslal lúč krížom cez trosky. Teraz bol vo svojom prirodzenom živle, ťažil kameň, zväčšoval šachtu. Nepotreboval žiadne pokyny.</p>

<p>  Prach prúdil chodbou. Deyv odvrátil tvár. Očakával, že ho opäť zasiahne hrôza a nevoľnosť, ale táto strana brány bola tmavá. Keby bez prestania nepulzovala, zdalo by sa, že je to iba kruh inej farby, namaľovaný na stene.</p>

<p>Vana ovinula ruky okolo Aejipinho krku a ticho jej doho­várala. Jum stál pri stene a vyzeral rovnako omráčený ako mač­ka. Deyv vykročil dopredu. Zakričal, aby ho bolo počuť cez rachot, prichádzajúci od brány.</p>

<p>  „Nemôžeme tu zostať dlho! Horúčava alebo prach nás sko­ro dostanú!“</p>

<p>  „Očividne,“ zabzučal Archkerri.</p>

<p>  Robil jedinú vec, čo mohol. Stál, čakal, kým Phemropit dokončí svoju prácu, šetril si sily. Shemibob otočila hornú časť tela a poslala Deyvovi úsmev, ktorý mal byť zrejme povzbudzujúci. Ostré biele zuby však spôsobili, že vyzerala, akoby chcela niekoho uhryznúť.</p>

<p>  Deyv zavolal: „Mohol by som sa prepchať dopredu. Videl by som, čo je pred nami.“</p>

<p>  „Nie!“ zakričala mu naspäť Shemibob. „Phemropit by mu­sel prestať rezať. Nemôžeme stratiť ani sekundu!“</p>

<p>  V ruke držala valec, ktorým vysielala svetelné impulzy. Tento predmet mali používať na komunikáciu s Phemropitom. Podobné dala aj ostatným, ale všetci ich zabudli v zámku. Sloosh nedoniesol ani klietku so svätojánskymi muškami. Shemibob bola jediná, ktorá mohla Phemropitovi signalizovať.</p>

<p>  Horúčava a ohlušujúci zvuk zosilneli. Prach bol taký hus­tý, že videli ledva na pol metra. Všetci sa rozkašľali, Slooshove veľké ústa pod listami vydávali zvuky ako zachrípnutý lev.</p>

<p>  Zrazu Phemropit cúvol. Jeho spoločníci museli rýchlo ustúpiť, aby ich neprešiel. Deyv mal pocit, že vzduch za chrb­tom mu spôsobuje popáleniny. Prach sa naňho valil ako para z vodopádu. Jum, jediný, koho videl, vyzeral ako sivá socha.</p>

<p>  Potom sa veľká listnatá ruka načiahla, nahmatala jeho tvár, zišla nižšie, prešla mu po krku, pleci a ramene. Zovrela mu dlaň a potiahla ho dopredu. Deyv sa otočil, siahol za seba a chytil Vaninu ruku.</p>

<p>  Hlasom trhaným kašľom sa opýtal, kde je Aejip.</p>

<p>  „Je so mnou!“ zakričala Vana a upadla do záchvatu kašľa.</p>

<p>  Potom postupovali rýchlo. Shemibob s rukou na Phemropitovom chrbte, Sloosh za ňou, všetci v reťazi, držiac sa jeden druhého. Deyv dúfal, že nenarazia na viac zúženín, ale istý si nebol. Ešte nikdy nemal taký pocit neodvratnej skazy, dokonca ani keď ho priviazali k stĺpu, aby sa pýtal Phemropita.</p>

<p>  Napredovali, ale horúčava a prach neubúdali. Zničený zá­mok prestreľoval cez bránu, kúsky kameňa dopadali na Deyvov chrbát. Sem-tam podskočil od bolesti, keď ho zasiahol väčší kus. Potom sa tunel začal kľukatiť. Aj keď horúčava bola stále silná a prach stále hustý, aspoň ho prestali pichať úlomky.</p>

<p>  Kto vyrobil tento tunel? Alebo bol prírodný? Pýtal sa She­mibob, aká je pravdepodobnosť, že tunel bude presne na vstu­pe do brány.</p>

<p>  Odpovedala, že neovláda logiku medzivesmírnej fyziky, ale domnieva sa, že brány z nejakého dôvodu pokrývajú „slabé“ miesta. Čím myslela, že v oboch vesmíroch sa nachádzajú miesta, kde vzduch a voda existujú na každej stra­ne deliacej „steny“.</p>

<p>  Mohla sa však mýliť.</p>

<p>  „Je dobré, že vstupy neexistujú nad atmosférou,“ poveda­la. „Inak by strana brány, ktorá je na planéte s atmosférou, mohla vtiahnuť vzduch do studeného vákuového priestoru druhého sveta. Stať sa to môže. Nikto nevie povedať, kedy neustále sa zväčšujúca hustota hmoty presunie brány na ta­kéto miesto. V tom prípade by život na Zemi zanikol ešte skôr, ako som si myslela.“</p>

<p>  Deyv mal dojem, že je skeptickejšia ako Sloosh, a to už teda bolo čo povedať.</p>

<p>  Zrazu oblak prachu zredol a horúčava trochu opadla. Phemropit vyslal vejárovitý lúč svetla. Shemibob otočila reostat na svojom prístroji a jeho svetlo sa pridalo k svetlu kovového tvora. Nachádzali sa v obrovskej jaskyni. Stalagmity a stalaktity žiarili mnohými farbami a odtieňmi. Povala svetielkovala, akoby bola posiata kryštalickou bridlicou. Vzduch bol však mŕtvy a ťažký.</p>

<p>  Išli ďalej po nepravidelnom povrchu, raz zmenili smer, aby sa vyhli priepasti. Voda na podlahe stále dosahovala asi pätnásť centimetrov. Našpliechali ju na seba, aby zmyli prach, a poriadne sa napili, aby uhasili smäd.</p>

<p>  Deyv zbadal z vody vytŕčať lebku. Boli to zvyšky jedného zo zvierat, ktoré Shemibob poslala cez bránu.</p>

<p>  Pocítil slabosť a klesol na studený kus kameňa.</p>

<p>  „Veľmi krvácaš,“ znepokojila sa Vana.</p>

<p>  Zavolala Sloosha, ktorý nemal nič iné okrem rady, aby Deyv prikázal svojim bunkám urýchliť hojivý proces. Keď ich She­mibob počula, otvorila obrovský vak a vytiahla veľký pohár s mastičkou. Natrela purpurovú hmotu na škrabance a o mi­nútu krvácanie ustalo.</p>

<p>  „Tu máš, zjedz to,“ prikázala a podala mu malú kocku za­balenú do tenkého strieborného papierika. Mala neznámu, ale veľmi príjemnú chuť. Zhltol ju a zakrátko sa cítil lepšie. Roz­dala kocky aj ostatným a tiež sa im rýchlo vrátila sila.</p>

<p>  „Zabalila som veci, ktoré sa nám môžu zísť,“ povedala. „Chcela som vám navrhnúť, aby ste urobili to isté, no rozhod­la som sa to odložiť na ďalší deň. Dúfam, že sa z toho po­učím.“</p>

<p>  Išli ďalej, až kým neprišli k zadnej stene jaskyne. Chodili popri nej hore-dolu, ale nemohli nájsť nijaký východ. Bola tam iba škáročka, cez ktorú cícerkom vtekala voda. Práve ona po­maly zaplavovala dutinu.</p>

<p>Hluk, prach a horúčava sa teraz tlačili z ústia tunela. Pre­nasledovali ich ako húf strašidiel.</p>

<p>  Mutantka vybrala z vaku malý prístroj a umiestnila ho k stene blízko pri prameni. Jeho okrúhly ciferník sa rozžiaril zvláštnymi číslami. Asi minútu ich študovala a potom pohybo­vala prístrojom popri stene oboma smermi a v rôznych úrov­niach.</p>

<p>  Keď sa vrátila k prameňu, oznámila: „V tomto bode je me­dzi nami a vodou iba pol druha metra horniny. Neviem, ako hlboko sme. Nič to nemení na tom, čo treba urobiť.“</p>

<p>  Opísala svoj plán a ostatní súhlasili - nikto lepší nemal. Sloosh rozložil vzducholoď a otvoril dvere. Shemibob prile­pila jej kónický vrchol k Phemropitovmu chrbtu kusom látky z batoha.</p>

<p>  „Látka sa neroztrhne, ale neviem, či lepidlo vydrží. Keď raz zatuhne, udrží spolu dve dosky, aj keby každú ťahalo tisíc mužov. Nevieme však, aké sily naň budú pôsobiť. Keď sa voda vovalí dnu, môže zmiesť Phemropita a hodiť ho o stenu jaskyne. Alebo ho prevrátiť hore nohami. Alebo... však uvidíme.“</p>

<p>  Vysvetlila kovovému tvorovi, čo má robiť. Odpovedal, že rozumie. Ale ak by plán nevyšiel, chcel, aby všetci vedeli, že zážitky s nimi boli nanajvýš poučné a radostné. Aj keď tro­chu zvláštne.</p>

<p>  Nebolo času na dlhé reči. Kúdoly dymu ich celkom obalili, z tunela prúdila rieka prachu. Horúčava rástla, takže sa potili nielen od strachu.</p>

<p>  Vana však, ako najsentimentálnejšia zo skupiny, vybehla pred Phemropita so svetielkujúcim prístrojom. Povedala mu zbohom a pohladkala ho po nose. Samozrejme, nemohol cítiť jej ruku, ale možno mu to dobre padlo. Potom kašľúc prebeh­la naspäť a Deyv ju vtiahol dovnútra. Miestnosť bola teraz preplnená, keďže jej štvrtinu zaberalo Shemibobino telo. Sloosh zabuchol dvere. Svetlá už svietili a klimatizácia fun­govala.</p>

<p>  Nerozprávali, len ticho vzdychali alebo plakali a Sloosh občas úsečne zabzučal. Phemropit sa posúval tak, aby do ska­ly vyrezal vodorovnú, hlbokú, ale úzku dieru. Chvíľu to trva­lo, lebo stena bola hrubá a odčerpávala mu veľa energie.</p>

<p>  Vedeli, že dokončil túto fázu, keď pocítili, že vzducholoď sa hýbe dozadu. Voda zrejme striekala dnu silným prúdom, ale dúfali, že Phemropit živlu odolá. Zacúval, a keď zmenil uhol, začal rezať nad štrbinou, ktorú urobil predtým. Potom sa posunul dopredu tak, aby „nosom“ smeroval nadol. Bolo treba prerezať kamennú stenu zvislo, aby sa oba rezy stretli.</p>

<p>  Po krátkom čase vzducholoď opäť cúvla a potom vyrazila dopredu. Pomaly sa otáčala spolu s Phemropitom, ktorého lúč krájal skalu nad ním. Vzducholoď prekonala aj ďalšiu sériu manévrov.</p>

<p>  „Phemropit bude musieť byť dosť ďaleko, aby ho neza­siahlo, keď vyrezaný kus vrazí dovnútra,“ robila si starosti Shemibob. „Oznámil, že tomu rozumie. Ale aj tak môže byť voda natoľko silná, že doplaví kus až k Phemropitovi. Alebo preletí ponad neho a zasiahne vzducholoď. Potom uvidíme, či sme ju prilepili dosť silno.“</p>

<p>  Loď zrazu odhodilo dozadu. Jej posádka ukrutnou silou narazila na náprotivnú stenu. Chvíľu sa nič nedialo. Keďže trup lode bol zvukotesný, nemohli počuť hluk vonku. Ale mohli si ho predstaviť a prudko stúpajúcu vodu tiež. Phem­ropit musel počkať, kým jaskyňu úplne zatopí, aby mohol prejsť cez dieru. Jeho pásy sa zrejme krútili najvyššou rých­losťou, len aby ho udržali na mieste.</p>

<p>  Kolovali ďalšie chutné kocky. Zase prešla takmer večnosť, v prenesenom zmysle slova. Potom cítili, ako sa vzducholoď pohla dopredu. Podlaha sa dvíhala hore a dole, chvíľami sa vlnila. Podľa toho, ako ich to nakláňalo, vedeli, že menia smer horizontálne, inokedy vertikálne.</p>

<p>  „Myslím,“ povedal Sloosh, „že stena jaskyne je pravdepo­dobne časťou kopca. Nevedno, ako hlboko sa nachádza. Ale ak vystupuje nad vodu a vytvára ostrov, možno sa nám podarí vyliezť. Samozrejme, za predpokladu, že Phemropit sa nevydá nesprávnym smerom. A že sú tam svahy, po ktorých môže stúpať. Ak sú príliš strmé... no, tento cukrík je pre mňa nová skúsenosť. Aké je jeho chemické zloženie, ó, Shemibob?“</p>

<p>  Deyv si vzdychol. Museli ísť tam, kam Phemropit. Ako zistí, ktorým smerom sa má vydať, či do vnútrozemia, alebo do mora?</p>

<p>  Po chvíli bolo zrejmé, že viac-menej stúpajú. Z času na čas bol Phemropit nútený zísť nižšie alebo zaradiť spiatočku. Raz sa dlho nehýbali. Ich živá lokomotíva stála, zrejme aby si po­radila s nejakou prekážkou. Deyv si vedel predstaviť, ako jeho svetelný lúč prebodáva temnotu hĺbky. Alebo ho osvetľovala jasná obloha? Alebo to Phemropit jednoducho vzdal?</p>

<p>  Potom sa opäť pohli, s výkrikmi sa chytali jeden druhého, lebo vzducholoď sa prevracala na jeden bok. O chvíľu sa narovnala, ale Deyv bol zvedavý, čo by sa stalo, keby sa bola úplne prevrátila. Došiel k záveru, že nič - okrem toho, že by sedeli na strope. Čo ak bol Phemropit na okraji strmého útesu, po ktorom viedla jediná cesta, neschodná pre kovového tvora? On i jeho vlečka by spadli do priepasti. A možno ne­bude žiadny spôsob, ako sa z nej dostať.</p>

<p>  Phemropit teraz pomaly stúpal nejakým svahom, trochu sa šmýkal naspäť, opäť vyšiel hore, šmyk, ďalší pokus, ešte raz, a potom už pokračoval stále nahor. Krátko nato pasažieri mali pocit, že sú na vodnej hladine. Zrejme to boli vlny, ktoré nimi pohupovali hore a dolu.</p>

<p>  Potom napredovali po miernom kopci. Zrazu všetky po­hyby ustali. Napäto čakali, potili sa a dúfali, že sa ocitli na pláži.</p>

<p>  „Toto je slabé miesto môjho plánu,“ ozvala sa Shemibob. „Nemala som čas vymyslieť signál, ktorý by nám Phemropit mohol dať. Nie som si istá, či sa vôbec dalo na nejakom do­hodnúť. Ako budeme vedieť, že sme v bezpečí? Ak otvoríme dvere, a zmysly nás oklamali, nehovoriac o nádejach, zaplaví nás. Utopíme sa.“</p>

<p>  Vzducholoď sa začala pohybovať v malom kruhu. Točila sa stále dookola.</p>

<p>  „Čo, pre Khokhundrua, robí?“ paprčil sa Hoozisst. „Zbláz­nil sa? Je ako pes, ktorý naháňa vlastný chvost.“</p>

<p>  Sloosh a Shemibob sa na seba pozreli. Ona sa usmiala a zaznel jej čľapotavý smiech.</p>

<p>  „Signalizuje nám! Otáča vzducholoď okolo vlastnej osi. Snaží sa nám povedať, aby sme vyšli von!“</p>

<p>  „Neviem,“ zapochyboval Yawtl. „Ak sa mýliš...“</p>

<p>  Namiesto odpovede Shemibob otvorila dvere. Zalialo ich svetlo a čerstvý vzduch. Vzlykajúc sa vypotácali von na teplý, jemný piesok. Za plážou videli džungľu a za ňou kužeľ vyso­kého kopca.</p>

<p>  Deyv sa pozrel na oblohu nového sveta.</p>

<p>  Zastonal a zaťal päste. Slzy sklamania a hnevu mu vytryskli z očí.</p>

<p>  Nad ním bola obloha plná žiarivých hviezd, ktoré sa kde-tu striedali s tmavými tieňmi. Na obzore sa zväčšoval Temný démon.</p>

<p>  Vana zvolala: „Sme späť v našom svete!“</p><empty-line /><p>37</p>

<p>„Naposledy, keď som sa pozerala, na Zemi alebo nad ňou boli štyri brány,“ povedala Shemibob.</p>

<p>  Vzducholoď vytiahli k okraju džungle a uchytili medzi dva stromy. Po výdatnom spánku, love a jedle sa stretli na pora­de. Nebolo im veselo.</p>

<p>  Nad nimi cez jasné nebo plávali veľké nerozlúštiteľné zna­ky.</p>

<p>  Keď sa zjavili prvé z nich, Sloosh poznamenal: „No, aspoň vieme, že sme na rovníku.“</p>

<p>  „Jedna z brán bola pri mojom zámku,“ uvažovala Shemi­bob. „Ďalšia musí byť tá, čo ste videli na ostrove. Tretia je, rovnako ako táto, na rovníku. A štvrtá je tu. Znamená to, že táto brána je iba druhou stranou tej, ktorá sa nachádza pri mojom zámku. Takže tá ďalšia na rovníku nemusí byť vstupom do iného vesmíru, ale východom z brány na opačnej strane Zeme. Ďalšia rovníková žiara by teda mala byť na druhom konci tej, ktorú ste videli nad ostrovom. Je, samozrejme, iba jeden spôsob, ako to zistiť, ísť tam a prejsť cez ňu.“</p>

<p>  Zmĺkla a usmiala sa. „Teda, ak je prístupná alebo ak už úplne nezmizla.“</p>

<p>  Deyvovi sa nezdalo, že sa má čomu usmievať.</p>

<p>  Shemibob siahla do vaku a vytiahla krištáľovú guľu. Vy­zerala ako presná kópia tej, ktorú mala Feersh v tharakorme.</p>

<p>  Mutantka položila na ňu ruky a zavrela oči. Zakrátko guľa začala žiariť, svetlo najprv blikalo v strede, potom sa rozširo­valo, až celá pulzovala mliečnou bielou. Potom bielobou pre­behli štyri červené prúžky.</p>

<p>  Po chvíli jeden z nich dominoval nad ostatnými.</p>

<p>  Shemibob otvorila oči a pozrela na guľu.</p>

<p>  „Tá veľká žiara je brána najbližšie k nám,“ povedala, „tá, čo je pod nami.“</p>

<p>  Z najväčšieho pásika vyšla červená žiara a skončila v inom. Vložila si guľu do pravej dlane a dívala sa na ňu. Práve teraz sa prúžok na konci červenej čiary začal hýbať, kývajúc sa ako kameň na povrázku. Keď prestal oscilovať, nachádzal sa v inej časti krištáľu.</p>

<p>  Shemibob zodvihla guľu do úrovne očí. Na niekoľko se­kúnd sa prúžok na konci červenej čiary roztiahol a bol trikrát väčší ako ten na jej začiatku.</p>

<p>  Pomaly guľu zložila. Prúžky a potom aj mliečne svetlo vybledli. Keď ju uložila naspäť do vaku, vyhlásila: „Vyhladla som. Daj mi kusisko mäsa a veľkú kopu korienkov, Deyv. Táto psychoelektrická manipulácia ma náramne vyšťavila.“</p>

<p>  Ponáhľal sa jej vyhovieť. Skôr ako začala jesť, povedala: „Nebudeme mať problémy lokalizovať štvrtú bránu, ale mož­no bude ťažké sa k nej dostať. Musíme sledovať červenú čiaru.“</p>

<p>  Yawtl sa opýtal: „Aké ďalšie poklady máš vo svojom vaku, ó, Shemibob?“</p>

<p>  „Uvidíš ich, keď nastane príležitosť ich použiť, ó, majster zlodejov. Ale zabudni na to, že by si ich ukradol. Nevieš, ako ich použiť, a preto by pre teba boli bezcenné.“</p>

<p>  Neskôr Sloosh zobral Deyva a Vanu nabok.</p>

<p>  „Nebudeme potrebovať tú guľu, aby sme zistili približnú polohu brány. Je na tej istej línii, pozdĺž ktorej plávajú znaky na nebi. Takisto, ak chcete ísť domov, musíte iba sledovať znaky. Som presvedčený, že sú presne na rovníku.“</p>

<p>  „Ďakujem za informáciu,“ zašomral Deyv. „Ale na to som už prišiel.“</p>

<p>  „A ste rozhodnutí sprevádzať nás iba k bráne? Potom pôj­dete smerom k vášmu domovskému územiu?“</p>

<p>  „Možno,“ zauvažovala Vana. „Možno sa naše kmene na­chádzajú medzi týmto miestom a ďalšou bránou.“</p>

<p>  Sloosh zabzučal zvuk ekvivalentný pokrúteniu hlavou.</p>

<p>  „Potom sa vy dvaja usadíte so svojimi ľuďmi a budete viesť dlhý a z vášho pohľadu zrejme dobrý život. Ale vaši potom­kovia zahynú strašným spôsobom. Nemyslím, že to potrvá niekoľko generácií. Zrevidoval som svoj odhad, ako dlho tu ešte môže trvať život. Zemetrasenia sú stále častejšie a silnejšie, čo vedci môjho rodu nepredpokladali. Kedykoľvek sa môže vytvoriť brána, ktorá vysaje vzduch zo Zeme. Alebo môže sálať zničujúce teplo z blízkej hviezdy, buď z povrchu, alebo z jej stredu.</p>

<p>  Napadajú mi aj iné možnosti. Jedna z týchto brán, vedúca z jedného miesta na iné na Zemi, sa môže vytvoriť na dne oceána. V tom prípade by sa voda mohla vyliať a zatopiť pev­ninu. Potom...“</p>

<p>  „To stačí!“ zavrátil ho Deyv. „Kladieš na nás priveľkú zod­povednosť. Zrejme sa máme cítiť vinní aj za to, čo sme neuro­bili.“</p>

<p>  „V tejto situácii nečinnosť znamená vinu.“</p>

<p>  „To je jedno,“ odsekla Vana. „Nech je, ako chce, pokúsime sa presvedčiť naše kmene, aby nás prijali späť bez dušovajec. Môžeme dokázať, že nie sú potrebné. Samozrejme, môžu nám odmietnuť uveriť, aj keď predvedieme, že vajcia sú zbytočné. My sme toho živým dôkazom. Ale naši ľudia sú neochvejní vo svojej viere a možno nás vyženú alebo dokonca zabijú.“</p>

<p>  „Musím obdivovať vašu odvahu, aj keď vás ľutujem za vašu hlúposť,“ vyhlásil rastlinný muž. „Keby ste neboli stra­tili svoje vajcia a zostali by ste so svojimi kmeňmi, verili by ste niekomu v podobnej situácii?“</p>

<p>  Deyv a Vana sa na seba pozreli, a potom povedali: „Nie.“</p>

<p>  „Takže tu to máme!“ Sloosh odpochodoval k Shemibob a pustil sa s ňou do reči.</p>

<p>  „To som zvedavý, čo má teraz za lubom?“ zašomral Deyv.</p>

<p>  Práve vtedy k nim tí dvaja podišli. Archkerriho výraz, ak mal nejaký, bol skrytý pod listami. Mutantka sa škľabila.</p>

<p>  „Sloosh ma presvedčil, že už nie je dôvod, aby som tieto veci pred vami schovávala,“ povedala.</p>

<p>  Siahla do vaku. Keď potom otvorila ruku, zjavili sa v nej dve dušovajcia na koženej šnúrke.</p>

<p>  Deyv vykríkol: „To je moje!“</p>

<p>  Vana zvýskla.</p>

<p>  „Samozrejme, nie sú to originály,“ vysvetľovala Shemibob. „Sloosh ma prehovoril, aby som zmerala elektrické potenciály vašich pokožiek a vaše mozgové vlny, kým ste spali. Rov­nako Hoozisstove. Z týchto údajov bolo pomerne jednodu­ché rekonštruovať vajcia. Ale Sloosh chcel, aby som ich schovala, kým nebude jasné, že trváte na návrate k svojim kmeňom. Prirodzene, Hoozisst nemohol dostať svoje skôr ako vy vaše. Sloosh mi práve povedal, že rozumné dôvodenie na vás neplatí, že vám ich môžem dať už teraz. Uvedomte si, že konal iba vo vašom záujme. Má dobré srdce, hoci bije v inom rytme ako vaše.“</p>

<p>  Deyv a Vana boli príliš šťastní, aby robili rastlinnému mu­žovi výčitky. Uviazali si šnúrky okolo krku a zovreli kamene v dlani. Deyvov začal pulzovať jasným červeným svetlom. Vanin žiaril zeleňou.</p>

<p>  „Teraz,“ pripomenul im Sloosh, „môžete zistiť, či sa k sebe hodíte a či ste skutočne praví partneri.“</p>

<p>  Deyvovo šťastie sa vyparilo a na tvári sa mu zračila men­šia panika.</p>

<p>  „Nepotrebujeme to zisťovať!“ zvolal. „Už vieme, že sa k sebe skvele hodíme!“</p>

<p>  „Áno,“ Vane sa triasol hlas. „Vieme to. Takže načo sa na­máhať?“</p>

<p>Shemibob sa usmievala, ale Deyv nemohol uhádnuť, či sa teší, alebo sa na nich zabáva.</p>

<p>  „Znie to, akoby ste sa poriadne báli podstúpiť tú skúšku. Čo by sa stalo, keby kamene ukázali, že sa k sebe nehodíte? Odmietli by ste potom počúvať, čo vám hovorí vaša myseľ a srdce?“</p>

<p>  „Veľmi sa obávam, že by to urobili,“ vyhlásil Sloosh. „Na­priek tomu, akí sú scestovaní a skúsení, veľa sa nenaučili.“</p>

<p>  „Prečo ste nemohli počkať?“ zaplakal Deyv.</p>

<p>  „Čo tým myslíš?“ opýtal sa Sloosh. „Očakával som, že budeš nahnevaný, lebo sme vám nedali vajcia, hneď ako boli hotové. Ale určite som nečakal toto.“</p>

<p>  „Boja sa, že by mohli byť rozdelení,“ svitlo Shemibob. „Du­šovajcia im môžu povedať, že z nich nebudú doživotní part­neri. Ale je tu ešte jedna, azda hlbšia obava: že vajcia nie sú neomylné. Možno nehovoria pravdu, možno oni a ich pred­kovia verili lži. V takom prípade by sa potvrdilo, že oni, ich predkovia a ich kmeňoví ľudia boli blázni. Na druhej strane, jednej časti z nich by sa to páčilo.</p>

<p>  Samozrejme, mohli by túto otázku vyriešiť okamžite, keby sa pokúsili fázovať vajcia. Ale boja sa poznať pravdu. Čo je pochopiteľné. Nechcú stratiť jeden druhého. Alebo to tvoje zeleninové srdce nechápe?“</p>

<p>  „Je spolovice bielkovinové,“ ohradil sa Sloosh. „Ale rozu­miem. Navrhujem...“</p>

<p>  Vana ho predbehla: „Deyv, nechcem tu stáť a nechať o sebe rozprávať, akoby som bola postava z rozprávky alebo niekto na opačnej strane kopca. Zbavme sa strachu a urobme to.“</p>

<p>  Deyv sťažka preglgol: „Dobre. Ale nie tu. Chcem súkromie.</p>

<p>  Zašli do džungle, Vanina dlaň v jeho. Bola pokrytá stude­ným potom. Alebo to bol jeho? Obidvoch.</p>

<p>  Obzrel sa naspäť pomedzi lístie. Shemibob opäť siahla do vaku. Podávala niečo rastlinnému mužovi. Kryštál! Samozrej­me, ak pre nich vyrobila vajcia, urobila aj kryštál pre Sloosha. Ale nemohla mu ho dať, kým ľudia nedostali svoje dušovajcia.</p>

<p>  Jum a Aejip prišli cez kríky za nimi. Deyv im prikázal, aby sa vrátili. Bolo nevyhnutné, aby sa počas fázovania čo najme­nej rozptyľovali.</p>

<p>  Prišli k rozložitému stromu, za ktorým trčal veľký, ploský kameň. Usadili sa naň rozkročmo, tvárami oproti sebe. Po­maly približovali kamene, až kým sa nedotkli. Držali ich me­dzi palcom a ukazovákom, aby jasne videli reakciu. Druhou rukou sa dotýkali pier toho druhého. Deyv cítil pichanie v perách a prste a videl, ako sa v strede jeho vajca vytvárajú drobné zelené nitky. Vo Vaninom sa dialo presne to isté, iba v červenej farbe.</p>

<p>  Nitky ustavične rástli a začali sa navzájom prepletať. Vlni­li sa, stretávali iné nitky, pokračovali súbežne a napokon sa okolo seba ovinuli. Deyv cítil obrovskú radosť. Bolo zrejmé, že by mohli byť dokonale sfázovaní - alebo aspoň natoľko, nakoľko sa vôbec niekedy dva kamene sfázovali.</p>

<p>  Stále však museli dokončiť test. Niekedy, aj keď zriedka, nitky v určitom bode zastali. Potom bolo na šamanoch a sta­rých mamách, aby určili, či je spárenie dosť dobré na uzavre­tie manželstva.</p>

<p>  Teraz nitky utvorili vzor, ktorý sa v Deyvovom jazyku vo­lal shvashavetl. Bol to štvorkrídly hmyz, príbuzný motýľom: dlhé, štíhle, rovné telo s dvoma oválnymi krídlami na každej strane a na hlave dve zatočené tykadlá.</p>

<p>  Ale kamene ešte neskončili.</p>

<p>  Deyv a Vana Čakali, prsty sa im chveli, ale nestrácali kon­takt jeden s druhým ani neoddeľovali vajcia.</p>

<p>  Zrazu pichanie prešlo do pálenia. A vzory v kameňoch akoby vybuchli, zmenili sa na červené a zelené žubrienkovité tvary, zúrivo sa preháňajúce všetkými smermi.</p>

<p>  Obidvaja odtiahli vajcia i prsty. Medzi perami a prstami pritom preskočila drobná iskra. Tvary vnútri vajec jasne za­žiarili a zmizli. Kamene nadobudli svoju pôvodnú červenú a zelenú farbu.</p>

<p>  Milenci sa s úsmevom cez slzy naklonili k sebe a objali sa.</p>

<p>  Cestou naspäť do tábora sa Vana zasnene spýtala: „Deyv, čo by si bol urobil, keby sme sa nesfázovali?“</p>

<p>  Objal ju.</p>

<p>  „Asi by som vajce zahodil. Nie, myslím, že by som to ne­urobil. Potrebujem ho, aby ma prijal môj kmeň. Pravdu pove­diac, neviem. Som rád, že neviem. Ale čo by si urobila ty?“</p>

<p>  „Myslím, že to isté. Čokoľvek by to bolo.“</p>

<p>  Prešli ešte zopár krokov. Náhle zastala. Vyzerala znepo­kojene.</p>

<p>  „Práve mi zišla na um strašná vec! Čo ak Shemibob urobi­la vajcia tak, aby sa fázovali bez ohľadu na naše povahy? Po­riadne by si z nás vystrelila!“</p>

<p>  „Si horšia ako Sloosh,“ pokarhal ju. „Prečo by to robila?“</p>

<p>  „Pretože nechcela, aby sme boli navždy vyhnancami. Ale aj tak, prečo by sa vlastne s nami trápila? Zdá sa, že nás má rada, asi ako my Juma a Aejip, samozrejme, nie tak veľmi. Alebo to neurobila z náklonnosti. Možno má zvrátený zmy­sel pre humor.“</p>

<p>  „Nevieme, či to urobila.“</p>

<p>  Pozbierali odvahu a opýtali sa jej.</p>

<p>  Chvíľu sa usmievala, potom vybuchla v hlasný čľapotavý smiech. Keď sa spamätala, povedala: „Vy dvaja ste podozrievavejší ako Yawtl! Pýtam sa vás, aký by v tom bol rozdiel, keby som vám schválne dala dve vajcia, ktoré sa určite sfázujú? Tak či tak by ste oklamali seba i svoje kmene. Nijaká škoda by sa nestala. Alebo je to tak, že vajcia samy osebe sú prostried­kom, ktorý vás dá dohromady len preto, že si myslíte, že sa nemôžu mýliť?“</p>

<p>  Vana prehovorila s hnevom väčším, ako chcela prejaviť, ale oveľa menším, ako ju dusil.</p>

<p>  „Aká je teda pravda?“</p>

<p>  „To sa nikdy nedozviete!“</p>

<p>  Shemibob sa opäť rozosmiala. Neďaleko stojaci Sloosh za­bzučal svoj ekvivalent veľkého pobavenia. Deyv a Vana, zú­riví, cítiac sa ako blázni, odkráčali. Keď trochu vychladli, do­šli k záveru, že vajcia, či už falošné, alebo ozajstné, poslúžili svojmu účelu. Prečo by sa teda mali ďalej hnevať na Shemi­bob? Koniec koncov im urobila neoceniteľnú službu. Ak sa pobavila na vtipe alebo na ich reakcii na niečo, čo nebol vtip, bola to drobná odmena. A predsa sa nemohli ubrániť zveda­vosti, ako to bolo v skutočnosti.</p>

<p>  Opýtali sa Sloosha, či pozná pravdu. Odvetil, že nevie o nič viac ako Shemibob a môže im dať len tie isté odpovede.</p>

<p>  „Ale musím vás upozorniť, že vajcia majú viac ako jednu nevýhodu. Za všetko dobré treba platiť. A rovnako za všetko zlé, keď sme už pri tom. Okrem počiatočného nabitia si vajcia berú energiu od vás. Čerpajú elektrinu, bioenergiu z vašich buniek. Na začiatku je to veľmi slabé a vajciam chvíľu trvá, kým sa nabijú. Viete, že ich nemôžete používať pričasto. Inak nefungujú. Tak či tak, energia, ktorú využívajú, pochádza výlučne z vášho zrýchleného metabolizmu. Čo znamená, že musíte viac jesť. Čo rovnako znamená, že o niečo rýchlejšie starnete. Prirodzený kolobeh života človeka s dušovajcom je kratší o jedenástinu až desatinu. Ak by ste zostali bez vajec, možno by ste boli najdlhšie žijúcimi ľuďmi svojho kmeňa. Navrhujem, aby ste ich nenosili, kým sa nevrátite domov. A potom, kedykoľvek sa ocitnete mimo dohľadu svojich ľudí, uložte ich do vrecúška.“</p>

<p>  „Ako je to s tvojím kryštálom?“ opýtala sa Vana.</p>

<p>  „Teraz ho nosím stále, pretože ho nabíjam. Keď bude pri­pravený na použitie, zložím si ho. Ak ho práve v tej chvíli nebudem potrebovať.“</p>

<p>  „Mali by sme to našim ľuďom povedať,“ zvraštil čelo Deyv.</p>

<p>  „Neuveria vám. Príliš lipnú na svojich zvykoch.“</p><empty-line /><p>38</p>

<p>Temný démon urobil štyri okruhy, kým sa dostali na diaľ­nicu starovekých. O štyri dni ich priviedla ku križovatke. Ten­toraz oči na stĺpoch neblikali. Vyzerali mŕtve, a keď ich Feersh s dcérou vyskúšali, čarodejnica potvrdila, že je po nich.</p>

<p>  „Takže,“ konštatoval Sloosh, „napojenie na energetický zdroj alebo celý obvod sa prerušili. Niet divu. Zemetrasenia sú stále silnejšie. Nádherné dielo tých múdrych ľudí bolo vystavené toľkému napnutiu, toľkým pohromám, že dokonca aj ono podľahlo.“</p>

<p>  „Koniec našich dní sa blíži,“ zakuvikal Hoozisst.</p>

<p>  Ako na potvrdenie jeho slov sa zem začala triasť. Spadli na cestu, tá sa dvíhala a klesala, preliačená a pokrútená. Stro­my popri nej sa klátili a vyvracali z koreňov. Nakoniec otrasy ustali. Vstali a mlčky pokračovali ďalej. Phemropit sa valil pred nimi. Aj on prestal komentovať zemetrasenia.</p>

<p>  Démon mnoho-mnoho ráz vyslal na Zem svoje tiene. Vanino brucho rástlo. Phemropit sa opýtal prečo a vysvetlenie ho ohromilo.</p>

<p>  „Neviem nič o týchto fantastických veciach,“ signalizoval. „My sme od počiatku jednoducho boli. Legendy hovoria, že nás stvorili nejaké bytosti úplne odlišné od nás. Ale to je prí­liš nepravdepodobné. Všetci sme jestvovali, skôr ako sme pr­výkrát nadobudli vedomie. Mali sme plne vyvinuté mysle, ale boli prázdne. Jedli sme na základe niečoho, čo vy voláte inštinkt, ale nemali sme jazyk. Ten sme museli vynájsť, aj keď bolo veľa sporov, aký systém signálov používať. Samozrej­me, príliš sme sa nehádali; keďže sme používali rôzne systé­my - zdá sa mi, že ich vtedy prevládalo asi desať, často sme ani nevedeli, čo ten druhý hovorí. Nakoniec sa to však vyrie­šilo. Sme rozumné bytosti. Ktosi povedal, že musíme mať stvoriteľa. Nemohli sme sa len tak sformovať z hmoty nášho sveta. Iní tvrdili, že nevidia dôvod, prečo by to tak nemohlo byť. Ale kým náš svet dopa­dol na tento, škola podporujúca teóriu stvoriteľa zvíťazila.“</p>

<p>  Phemropit rozprával, že dovtedy nehody a roztržky o nie­čo znížili ich počet. Neprekážalo to. Ak by ich svet nezanikol pri páde, stal by sa príliš malým, aby uživil všetkých.</p>

<p>  „Postupne by sa náš svet zredukoval na kopu výlučkov a jadra horniny, ktorá je našou potravou. Boli by sme nakopení jeden na druhom, pokúšali by sme prebojovať cez tých pod nami, zatiaľ čo spodná vrstva by všetko pojedla.“</p>

<p>  „Možno nie,“ namietla Shemibob. „Možno by ste schrúmali toľko z vášho sveta, že už by nemal dosť hmoty, aby vás priťahoval. Odleteli by ste a celé veky sa vznášali vesmírom, až kým by vás nepritiahlo k veľkej hmote, inému planetoidu, planéte alebo hviezde. Alebo so všetkou hmotou k spoločné­mu centru.“</p>

<p>  Sloosh zobral kryštál a podržal ho oproti kmeňu obrov­ského stromu. Deyv mu pozeral spopod pleca. Chvíľu bolo fascinujúce pozorovať množstvo zvláštnych tvarov, formujú­cich sa vnútri kryštálu. Potom ho to však unavilo a odišiel. Ale keď sa Archkerri vrátil do tábora, Deyv sa ho opýtal, čo sa dozvedel z rastlinného kráľovstva.</p>

<p>  „Moji ľudia sa pohli,“ oznámil. „Tiež hľadajú bránu. Vlast­ne presne tú, čo aj my. Ale nenáhlia sa. My sa tam dostaneme oveľa skôr ako oni.“</p>

<p>  „Prečo zrazu pohli svojimi listnatými zadkami?“</p>

<p>  „Pretože si uvedomili, že im nezostáva veľa času. Tým myslím ich čas. Tebe by sa to zdalo dlhou dobou. Tak či onak, povedal som im, že sa k nim s potešením pridám. Spomenul som, že asi privediem so sebou niekoľko vskutku zaujíma­vých mysliacich bytostí.“</p>

<p>  Deyv bol prekvapený. „Chceš povedať, že si s nimi hovo­ril? Nevidel som ťa nič robiť, iba sa dívať na vzory.“</p>

<p>  „Posielal som elektrické tvary svojich myšlienok, vlastne ich vrchnú vrstvu, cez kontrolované impulzy z mojej pokožky.“</p>

<p>  Deyvovi sa to zdalo fantastické, kým mu Sloosh nepovedal, že by to mohol robiť aj on. Pravda, musel by sa to dlho učiť.</p>

<p>  Keď o tom počul Yawtl, poprosil Sloosha, či by to nemo­hol naučiť jeho. Rastlinný muž odvetil, že veľmi rád. Hoozisst takisto presvedčil čarodejnicu, aby ho zasvätila do obsluhy Vešteckého smaragdu. Jeho žiadosť o osvetlenie tajomstiev krištáľovej gule odmietla, neskôr však zmäkla.</p>

<p>  Sloosh povedal Deyvovi: „Myslel som si, že budeš chcieť poznať všetky tieto veci.“</p>

<p>  „Iste, keby som vedel, že sa mi zídu,“ odpovedal Deyv. „Ale Vana a ja vás opúšťame a nemôžeme si so sebou vziať prístroje. Takže načo sa tým zaťažovať?“</p>

<p>  „Možno vám ja a Shemibob dáme dary.“</p>

<p>  „Prečo by ste to robili?“ opáčil Deyv s rastúcou dychtivos­ťou.</p>

<p>  „Prečo vlastne?“</p>

<p>  Deyv si zaumienil, že túto otázku čoskoro znova predo­strie. Na druhý deň ho však zaujalo čosi celkom iné: Shemi­bob nikdy nehovorila o obrovských znakoch, ktoré sa vzná­šali nad rovníkom. Opýtal sa jej na ne Archkerri?</p>

<p>  „Samozrejme,“ priznal Sloosh. „Ešte si sa nepresvedčil, že mi nechýba zvedavosť, ktorá odlišuje mysliacich od nemys­liacich?“</p>

<p>  V podstate tým naznačoval, že jeho spoločník sa nachádza niekde medzi bytosťami s mozgom a bez neho. Deyv to prepočul a opýtal sa: „Čo o nich vie?“</p>

<p>  „Nič. Vie o ich existencii, ale nič viac o ich pôvode alebo význame. Je však možné, že čoskoro dostaneme odpovede na naše otázky. Blížime sa k územiu, z ktorého vychádzajú.“</p>

<p>  Archkerri Deyva večne niečím prekvapoval.</p>

<p>  „Ako je to možné? Prichádzajú spoza nás.“</p>

<p>  „Nie. Prichádzajú z miesta, ktoré je pred nami. Znaky, kto­ré sme videli, tam vznikli. Putovali však okolo planéty a teraz sa vracajú domov.“</p>

<p>  „Nie sú to vtáky?“</p>

<p>  „Nedovolil by som si povedať, či sú, alebo nie, kým ich nepreskúmam.“</p>

<p>  Shemibob vyčarovala zo svojho vaku platničku, na ktorú mohla písať tenkou paličkou. Keď chcela vymazať, čo napí­sala, jednoducho stlačila malý gombík naboku. Či už sa viezli na Phemropitovom chrbte, alebo sedeli v tábore, so Slooshom často diskutovali o znakoch, ktoré kreslila na tabuľku. Z toho, čo Deyv začul, pokúšali sa nájsť zmysel lietajúcich znakov. Nevyzeralo to, že by sa im to darilo.</p>

<p>  Jasná obloha a Temný démon sa navzájom naháňali. Vana puchla. Mutantka priložila krištáľ k jej bruchu a vyhlásila, že privedie na svet chlapčeka. Nezavďačila sa však ani jednému z budúcich rodičov. Bolo by zábavnejšie hádať.</p>

<p>  Medzitým si párik kazil lásku dlhotrvajúcim sporom: kto pôjde s kým k čiemu kmeňu?</p>

<p>  „Vana chce, aby ma prijali jej ľudia, a ja, prirodzene, upred­nostňujem, aby ona prišla k mojim,“ posťažoval sa Deyv Slooshovi. „Nemyslíš si, že je pre všetkých zainteresovaných lepšie, ak manžel privedie manželku do svojho domu?“</p>

<p>  „Nezaťahuj ma do týchto zložitých a iracionálnych ľud­ských záležitostí,“ zabzučal Sloosh. „Nemôžem však odolať problému. Vidím tri možnosti, ako to vyriešiť.</p>

<p>  Prvá, že vy dvaja pôjdete do džungle a uvidíte, kto koho chytí. Porazený pôjde voľky-nevoľky ku kmeňu toho druhé­ho. Týmto spôsobom bežne riešite takéto záležitosti, však?</p>

<p>  Druhá, že presvedčíte vaše dva kmene, aby sa spojili. Aj keď si myslím, že to spôsobí ďalšie problémy - tak ako väčši­nou riešenie jedného problému. Vznikla by otázka, ktorý ja­zyk používať. Ale ak by súhlasili, že budú hovoriť trhovníckym jazykom, bolo by to vyriešené.</p>

<p>  Tretia, že vyhodíte do vzduchu paličku, a ak koniec, ktorý si vyberieš, dopadne ako prvý, ona pôjde s tebou. Alebo na­opak. Osobne si myslím, že číslo dva je najlepšie.“</p>

<p>  Deyv povedal Vane o tomto rozhovore. Nazdávala sa, že tretia možnosť je najmúdrejšia a zo všetkých najrýchlejšia.</p>

<p>  „Nevieš prehrávať,“ namietol Deyv. Vidiac jej hnev, rých­lo dodal: „Ani ja. Zabudni na to.“</p>

<p>  Shemibob opäť priložila krištáľovú guľu k Vaninmu bru­chu. Keď v nej prečítala obrazce, oznámila: „Dieťatko príde presne za čas, ktorý potrebuje Temný démon na tri okruhy a jeden deň.“</p>

<p>  Deyv zahnal mrzutosť a vykročil k Vane, aby ju objal. V tom momente vypuklo silné zemetrasenie. Počkal, kým ustali otrasy. Zobral ju do náručia a povedal, že deň, keď sa dieťa narodí, bude najšťastnejší v jeho živote.</p>

<p>  „Som rada, že to viem,“ zašepkala Vana. „Len keby...“</p>

<p>  „Len keby čo?“</p>

<p>  Neodpovedala, ale obidvaja vedeli.</p>

<p>  Temný démon dokončil ďalšie dva okruhy. Bol na oblohe po tretíkrát, takmer nad cestovateľmi, keď Sloosh oznámil, že sú asi stošesťdesiat kilometrov od zdroja lietajúcich zna­kov. Musia prejsť ešte ďalších osemdesiat po diaľnici a po­tom odbočiť doprava. Dúfal, že sa dostanú ku križovatke, na ktorej by mohli zmeniť smer. V opačnom prípade by museli putovať cez husto zalesnenú hornatú oblasť.</p>

<p>  Sloosh zmĺkol, potom pokračoval: „Deyv, Vana, opustíte nás? Alebo pôjdete s nami k zdroju?“</p>

<p>  „Ak sa vrátite na túto cestu, možno pôjdeme s vami,“ od­vetil Deyv. „Nezaškodí stratiť ešte trochu času, keď sme už zašli tak ďaleko. Okrem toho sa cítim istejšie s Phemropitom a vami ostatnými. Nebude pre nás jednoduché postarať sa o bábätko bez ochrany.“</p>

<p>  „Súhlasím s tebou,“ povedala Vana. „Ale mohol si sa ma opýtať, kým si prehovoril.“</p>

<p>  „Žena,“ zachmúril sa Deyv, „máme problém. Spôsoby tvoj­ho kmeňa sú jednoducho príliš odlišné od tých mojich. U nás sú určité veci ženské a iné mužské. Ale v takýchto prípadoch rozhoduje muž.“</p>

<p>  Vana otvorila ústa. Možno aj utrúsila nejaké slovo, ale stra­tilo sa v náhlom rachote, akoby sa rúcal celý svet. Jedna puk­lina sa otvorila priamo pod diaľnicou. Cesta klesla asi o pol metra, potom sa previsnutá časť začala naťahovať. Zároveň sa hojdala zboka nabok. Cítili sa ako na lanovom moste zmie­tanom silným vetrom. S krikom sa škriabali na náhle vznik­nuté útesy.</p>

<p>  Phemropit, ktorý bol vo vonkajšom pruhu, sa chvíľu ne­hýbal. Asi si hneď neuvedomil situáciu. Ale senzory ho upo­zornili, že môže spadnúť, a pásy sa roztočili. Príliš neskoro. Jeho obrovská váha ohla gumovitý materiál na jednej strane a zošmykol sa. Aj keď sa pásy stále točili, zmizol v štrbine.</p>

<p>  Deyv si to matne uvedomil, ale len preto, že sa na sekundu obzrel. Musel dávať pozor, aby sa spolu s Vanou neprepadli. Našťastie boli pri prepuknutí zemetrasenia v strede cesty. Keď sa otvorila diera, spadli doluznak, ale zodvihli sa na štyri a odplazili sa k zemi. Nebola pevná, dvíhala sa ako hruď be­žiacej ženy, ale akokoľvek malé útočisko poskytovala, vždy to bolo lepšie, ako ocitnúť sa v priepasti.</p>

<p>  Sprava prichádzal krik, ktorý prehlušil rachot zeme. Kopec naľavo sa posúval k nim - zemina, stromy a obrovské balvany.</p>

<p>  Deyv zakričal na Vanu, aby sa ponáhľala, ale nemohla ho počuť. Nebolo by to nič platné. Rýchlejšie ísť nemohla.</p>

<p>  Jum dobehol za nimi, tlama otvorená, akoby sa chystal za­výjať. Niečo sa dotklo Deyvovho členka. Sloosh, pomyslel si. Shemibob bola takmer na okraji priepasti. Nevedel, kde je Aejip, Yawtl, čarodejnica a jej dcéra. V tejto chvíli sa o to ani nestaral. Všetko, čo chcel, bolo dostať seba a svoju družku do bezpečia. Ak by sa prepadli, stratili by tri životy. O dieťatko však už možno prišli, lebo Vanu hodilo dopredu a tvrdo do­padla na brucho.</p>

<p>Boli tri metre od okraja, keď Shemibob prebehla na previsnutú časť, aby im pomohla. Jej štyridsať nôh sa hýbalo rých­lo, predok tela mala natiahnutý tak, že používala ruky ako nohy. Keď sa dostala k nim, niečo zakričala a schytila Vanu. Potom sa so ženou v náručí otočila, takmer spadla, narovnala sa a ponáhľala sa preč.</p>

<p>  Deyv sa smrkajúc díval za ňou. Položila Vanu na zem a vrátila sa poňho. Namiesto toho, aby sa ho pokúsila zodvih­núť, natiahla ruku. Uchopil ju, pocítil mocný stisk ako od rast­linného muža a ocitol sa nad jej hlavou, pričom chrbát prehla dozadu. Myslel si, že mu vykĺbila rameno. Padol, kričiac od bolesti, takmer zasiahol svoju družku. Poriadnu chvíľu neve­del, kto je ani čo sa okolo neho deje.</p>

<p>  Vnímal však, že ho Shemibob zobrala popod jedno rame­no a Vana popod druhé a rozbehli sa smerom k džungli. Nie­čo veľké a tmavé sa pregúľalo okolo nich. Balvan.</p>

<p>  Zem prestala vyčíňať, ale lavína valiaca sa z kopca, naďalej triasla pôdou. Napriek tomu sa mutantka dokázala udržať na nohách - ešte dobre, že ich mala toľko - a dostať ich na okraj džungle. Stromy ležali jeden cez druhý alebo sa nakláňali v rôznych uhloch. Tu a tam sa skotúľalo niekoľko kameňov. Shemibob ich uložila za skalu a potom sa obzerala, aby zisti­la, čo sa stalo s ostatnými.</p>

<p>  Deyvovi sa vrátili takmer všetky zmysly, čo však nebola veľká výhra. Pravé plece a ľavá noha ho ukrutne boleli. Za­stonal a opýtal sa: „Prečo ma tak hodila?“</p>

<p>  „Pretože musela,“ odvetila Vana dutým hlasom. „Bol by ťa zasiahol letiaci balvan. Ju samu takmer zhodil do diery.“</p>

<p>  „Aejip a Sloosh?“</p>

<p>  „Archkerriho skoro zmietlo, keď ten balvan vystrelil ako z praku,“ ozvala sa Shemibob. „Ale nestalo sa tak, je niekde blízko nás. Ostatní sú tiež v poriadku. Okrem, je mi ľúto to povedať, Phemropita. Jowanarr je tiež dolu v priepasti. Takmer sa jej podarilo vyviaznuť, ale tá strana cesty klesla príliš hlboko. A tak padla.“</p>

<p>  Zahľadela sa do prachu, ktorý sa začal okolo nich usadzo­vať. Medzitým lavína stratila svoju zúrivosť. Deyv začul sla­bý nárek a opýtal sa: „Kto plače?“</p>

<p>  „Feersh,“ odpovedala Shemibob. „Chodí okolo, potkýna­júc sa o kamene a konáre stromov, a ak neprestane, tiež spad­ne do pukliny.“</p>

<p>  „Ako to prežila?“ nešlo Vane do hlavy.</p>

<p>  „Neviem,“ povedala Shemibob. „Jej dcéra ju musela navigovať správnym smerom. Yawtl by jej určite nepomohol.“</p>

<p>  Zodvihla sa ešte viac a zakričala: „Hoozisst, ty zlodej, pri­nes mi môj vak!“</p>

<p>  „Nechala som ho na okraji,“ zašomrala. „Verili by ste, že ten chamtivec prešiel cez cestu, keď sa ešte kývala, a vrátil sa s mojím batohom? Bol pripravený s ním utiecť!“</p>

<p>  Práve vtedy Yawtl s plachým úškrnom podišiel k nej a po­dal jej vak.</p>

<p>  „Zachránil som ho pre teba, ó, Shemibob.“</p>

<p>  „Určite,“ odsekla, divo sa usmievajúc. „Tak prečo si ma nehľadal?“</p>

<p>  „Iba som ho chcel uložiť na bezpečné miesto.“</p>

<p>  „Ktoré je tam, kde je teraz. Naozaj si si myslel, že sa ti s ním podarí ujsť? Choď a priveď tú úbohú slepú ženu sem, kým nespadne cez okraj.“</p>

<p>  „Radšej by som ju zaviedol do riedkeho vzduchu,“ vyhlá­sil Hoozisst. „Dlhujem jej smrť.“</p>

<p>  „Choď po ňu!“ ostro zopakovala Shemibob.</p>

<p>  Hoozisst zjavne nestrácal čas - stihol Feersh povedať, že jej dcéra je mŕtva. Prišla k nim s ešte hlasnejším nárekom, aj keď nevedeli, či smúti za Jowanarr, alebo preto, lebo sa zhor­šilo jej vlastné položenie.</p>

<p>  Ku skale sa blížil Sloosh so zvieratami. „Našťastie som si nedal kocku z chrbta,“ zabzučal. „Akurát som chcel po­žiadať, aby mi ju niekto odviazal, keď prepuklo zemetra­senie.“</p>

<p>  Jum, ktorý cítil, že jeho pán má bolesti, kňučal a oblizoval Deyvovi tvár. Aejip si ľahla k Vane, ale hneď vstala a odišla. „Čo sa deje, Vana?“ preľakol sa Sloosh.</p>

<p>  „Shemibob sa mýlila,“ vyriekla s tvárou skrivenou od bo­lesti. „Môj čas prišiel, skôr ako predpovedala.“</p><empty-line /><p>39</p>

<p>Zatiaľ čo Sloosh narovnával Deyvovu nohu a fixoval ju do dvoch dlhých drevených dláh, Shemibob pomáhala Vane. Dieťa prišlo rýchlo, popohnané šokom zo zemetrasenia a z toho, že jeho matka tesne unikla smrti. Bol to skutočne chlapec: trošku malý, ale zdravý. Shemibob ho umyla, zabalila do látky zo svojho vaku a uložila Vane do náručia. Sloosh rozložil vzducholoď, aby matka a dieťa mali teplé, pohodlné a bezpečné miesto na oddych. Vana sama odniesla syna dovnútra, hoci sa klátila od slabosti. Deyv dal svoj bedrový pás Shemibob, ktorá ho oprala, a keď vyschol, povila ním bábätko.</p>

<p>  Yawtl odišiel, aby obielil kôru zo stromu utrighmakl na lykové zásterky. Nebolo jeho zvykom slúžiť iným, ale musel pamätať na to, že si udobrí Shemibob, ak bude užitočný. Prá­ca ho aspoň od nej odviedla. Zíde z očí, zíde z mysle.</p>

<p>  Deyv s Vanou sa poriadne najedli a napili, potom mysľou usmerňovali svoje vnútrotelové liečivé substancie: Vana k potrhaným tkanivám a Deyv k zlomenej kosti a napuchnutým svalom. Vana tiež nadojčila dieťatko.</p>

<p>  Prišli ďalšie otrasy menšej intenzity. Vzducholoď párkrát nadvihlo, ale nikomu sa nič vážne nestalo. Hoozisst si uprostred opracovávania kôry našiel čas vyrobiť Deyvovi bar­lu. Krátko nato milenci vyšli zo vzducholode. On kríval o bar­ličke, ona niesla dieťa na hrudi.</p>

<p>  Sloosh im chcel ukázať striebristú látku, ktorá vyplnila trh­liny. Povedal, že je to tekutý kov; bezpochyby ho vyrobili sta­rovekí ľudia. Musel byť v obrovskej nádrži alebo nádržiach, dlho pochovaných pod hromadami prachu alebo troskami z vrchov. Zrejme išlo o nejakú pohromu. V každom prípade teraz nádrže praskli a tekutina presiakla von.</p>

<p>  Sloosh nemusel vypichnúť zvláštne vlastnosti kovu. Látka pretekala cez okraje trhliny, do ktorej spadol Phemropit. Na jej povrchu plávali veľké a malé balvany. A Phemropit a mŕt­va Jowanarr.</p>

<p>  „Držte sa od toho po vetre,“ varoval ich Archkerri.</p>

<p>  Ukázal na veľkého vtáka, ktorý sa tiež vznášal na lesklom sivom povrchu.</p>

<p>„Letel nad tým a potom padol dole ako postrelený. Ten kov, ak je to kov, vydáva jedovaté výpary.“</p>

<p>  Aj keď stáli šesť metrov ďaleko, Deyv cítil horkastý zá­pach. Chytil sa za krk a oči mu začali slziť.</p>

<p>  Shemibob vybrala z vaku kovové lano. K jednému koncu pripevnila kameň svojou lepidlovou hmotou.</p>

<p>  „Aby sme ho zaťažili,“ vysvetlila.</p>

<p>  Potom zadržala dych a prebehla popri okraji trhliny. Ho­dila lano s takou presnosťou, že sa kameň prilepil na Phemropitov „nos“. Okamžite zacúvala a šnúra jej prebiehala po­medzi prsty. Keď zastala, Sloosh ju predišiel a jeho veľké ruky pevne zovreli lano. Ťahali spolu. Kovový tvor otočil „nos“ smerom k okraju. Na Shemibobin pokyn Yawtl zanechal kôru kôrou a pomohol im ťahať. Na „tri“ so silným trhnutím vy­tiahli Phemropita ponad okraj diery.</p>

<p>  Dovtedy striebristá tekutina odtiekla z Phemropitových detektorových a lúčových otvorov. Zablikal, že vie, čo robia. Shemibob použila svoj svietiaci prístroj, aby mu povedala, že keď bude nad cestou, musí zapnúť pásy, aby si pomohol do­stať sa von. Tvor odpovedal, že už na to myslel.</p>

<p>  Poprehýbaný gumovitý materiál sa začal sťahovať do pô­vodnej podoby. Väčšina diaľnice plávala na striebristej teku­tine, ale jedna časť bola stále ponorená. Tento preliačený ob­lúk bol pri druhom okraji trhliny, dole po vetre. No pri ťahaní Phemropita nemohli využiť ľahšiu stranu, pretože by im tam nafúkalo do tváre jedovatých výparov.</p>

<p>  Shemibob zakričala, že Vana má doviesť Feersh k lanu, aby mohli obidve pridať svoje svaly. Mladá žena dala dieťa Deyvovi, aby ho podržal. Usadil sa s bábätkom na kameni a po­zoroval, ako im to ide. Práve vtedy predok kovového tvora prešiel cez cestu. Jeho ťahači si na chvíľu oddýchli a potom pokračovali. Vyzeralo to, že napriek najväčšej snahe ho ne­budú schopní potiahnuť dosť ďaleko, aby sa jeho predné pásy mohli zachytiť o pevnú zem. Potom by Shemibob vyslala signál, že má nimi začať točiť.</p>

<p>  Podarilo sa. Centimeter po centimetri sa posúval, cesta pod jeho váhou poklesla a behúne sa zrazu chytili. Išli však tak rýchlo, že sa Phemropit takmer prehnal cez diaľnicu naspäť do hlbokej jamy. Keby bol do nej zaryl „nosom“, situácia by bola beznádejná.</p>

<p>  Phemropit zabrzdil práve včas a zacúval. Shemibob mu blikala, ako ďaleko má ísť. Potom spustil pásy, ľavý pomalšie ako pravý, a otáčal sa, až kým nebol paralelne s cestou; vzá­pätí išiel po nej hore, hoci sa prehýnala pod tou ťarchou. Zrazu bol na pevnej zemi.</p>

<p>  Všetci okrem dieťatka sa svojím spôsobom tešili. To začalo hlasno plakať. Vana sa ponáhľala k nemu, keďže bol práve čas kŕmenia.</p>

<p>  Shemibob zaviedla Phemropita k blízkej rieke, do ktorej sa ponoril, aby si vyčistil pásy od striebristého kovu. Zabilo to niekoľko rýb dolu po prúde. Phemropit takmer uviazol v pobrežnom bahne, ale nakoniec si prerazil cestu na pevnú zem.</p>

<p>  Shemibob počkala, kým lano vyschlo, skôr ako vyliala te­kutinu z fľaštičky na kameň pripojený k nemu a k Phemropitovi. Zakrátko sa lepidlo rozpustilo. Zvinula lano a uložila ho naspäť do vaku. Deyv si všimol, že Hoozisst veľmi pozorne sledoval túto procedúru.</p>

<p>  Rozhodli sa presunúť vzducholoď dole údolím pre prípad, že by ďalšie zemetrasenie otvorilo nové trhliny a vylialo sa viac jedovatej tekutiny. O niekoľko dní pokračovali v ceste. Dovtedy sa Deyvova noha takmer scelila a rameno zahojilo. Všetci boli šťastní, alebo takí šťastní, ako im to ich povahy a situácia dovoľovali. Bola by to bývala hrozná strata, keby im už Phemropit nemohol poskytovať ochranu. Cítili sa s ním veľmi bezpečne, mohol vystrašiť alebo odohnať takmer kaž­dého nepriateľa alebo dravca. Jazdenie na ňom im umožňo­valo oddýchnuť si. Aj keď išiel oveľa pomalšie, ako bolo ich normálne tempo, kompenzoval to cestovaním počas spánku. Musel iba sledovať cestu, zatiaľ čo oni odfukovali vo vzdu­cholodi na jeho chrbte.</p>

<p>  Deyv a Vana si uvedomovali, že tento dobrý život sa jed­ného dňa skončí. Budú musieť putovať sami dvaja, s dieťa­ťom ako záťažou. Táto vyhliadka bola strašidelná, ale veľmi sa chceli vrátiť do svojej rodnej krajiny.</p>

<p>  Ich syn Thrush bol zdravý. Spočiatku sa však rodičom vi­del zvláštny. Mal matkine kučeravé vlasy, lenže čierne. Keď jeho oči stratili novorodeneckú modrú, neboli ani Deyvove hnedé, ani Vanine zelené, ale orieškové so zelenými škvrnka­mi. Pleť mal svetlejšiu ako otec, ale tmavšiu ako matka.</p>

<p>  Sloosh sa nazdával, že Thrush musí byť z ľudského pohľa­du nádherné dieťa. To ho priviedlo ku krátkej prednáške o ra­sách Homo sapiens. Podľa neho sa ľudstvo v raných štádiách delilo na niekoľko rás, aj keď nebolo vždy jednoduché odlíšiť jednu od druhej. Potom vytvorilo homogénnu masu - natoľko sa premiešalo, že vznikla jediná rasa. Postupom času a zme­nou podmienok sa utvorili nové rasy, ktoré iba slabo pripomí­nali tie predošlé. Potom bola zase len jedna. Potom diferenciá­cia na tri alebo štyri. Potom opäť jednota. A tak ďalej.</p>

<p>  „Toto dieťa by podľa ľudských noriem malo narásť na veľ­kého, zdravého, silného a zrejme inteligentného človeka. Je čas priniesť do vašich kmeňov úplne nové gény. Aj keď zvy­ky povoľujú nájsť si partnera z iného kmeňa, medzikmeňové manželstvá stále predstavujú veľmi malé percento.“</p>

<p>  Deyva a Vanu jeho predpoveď potešila. No, ako zvyčajne, musel im pokaziť radosť.</p>

<p>  „Je však neisté, či dieťa prežije cestu, keďže jeho rodičia asi tiež nie. Keď sa raz od nás oddelíte...“</p>

<p>  Nakoniec dorazili k miestu, kde museli odbočiť doprava, ak sa chceli dostať k zdroju lietajúcich znakov. Nezišli však z diaľnice do divočiny. Bola tam križovatka a jedna cesta viedla žiadaným smerom. Kráčali ňou asi osemdesiat kilo­metrov, a potom sa znenazdajky skončila. Za ňou sa týčili pahorky a horský chrbát.</p>

<p>  Tu nielenže nebola nijaká cesta, ale ani vegetácia. Ani jedi­ná rastlina nerástla na holých kameňoch, z ktorých dávno-pradávno zmylo zem.</p>

<p>  „Ďalšia pustatina,“ konštatoval Sloosh. „A dokonca bez svetlej krásy Shemibobinej krajiny. Má však určitú majestátnosť. Aj keď príšerne pochmúrnu.“</p>

<p>  Deyv sa nahlas čudoval, čo zabilo stromy a kríky.</p>

<p>  „Archkerriovia to nazývajú mŕtvym miestom,“ zabzučal Sloosh. „Nevieme o ňom nič, pretože nemá vegetáciu, ktorá by o ňom mohla podávať správy.“</p>

<p>  Shemibob priznala, že nevie o nič viac. „Vedieť a nevedieť sú svetlo a jeho tieň, dva stavy úplne rozdielne, ale zároveň blízko spríbuznené ako brat a sestra. Ak porazíš jedno, auto­maticky porazíš aj to druhé. Dajme sa na tento boj.“</p>

<p>Už nedodala, že porazenie akejkoľvek abstrakcie si vyža­duje prekonanie fyzickej prekážky. V tejto situácii to boli hory. Rovnako, ako keď sa chystali na vstup do Pustatiny kleno­tov, museli si nazhromaždiť dostatok jedla. Teda aspoň dúfa­li, že ho bude dosť. Smädní určite nebudú, lebo tam hojne pršalo. Ale voda by mohla byť problémom. Bleskové prívaly, ktoré sa rútia dole úžľabinami, údoliami a priesmykmi, boli smrteľnou hrozbou. A pokiaľ vedeli, v tejto krajine sa nenachá­dzali oázy.</p>

<p>  Temný démon prešiel ešte päťkrát, kým usúdili, že majú dostatočné zásoby. Za ten čas rodičia vôbec nepokročili v roz­hodnutí, s ktorým kmeňom budú žiť. Nebola to záležitosť, ktorá by im strpčovala každú chvíľu, ale vrhala tieň na ich vzťah.</p>

<p>  Keď sa už chystali opustiť tábor, Yawtl navrhol, aby ne­chali Feersh tam.</p>

<p>  „Nie je nám na nič. Je iba záťažou, hladnými ústami navy­še. Ak ju nezoberieme s nami, budeme mať o toľko viac jedla. Samozrejme, nie som odľud. Mohli by sme jej pomôcť od trápenia, aby sa tu neuhladovala alebo ju zaživa nezožrali zvery.“</p>

<p>  Čarodejnica otvorila ústa, akoby chcela protestovať, potom ich zavrela. Jej dôstojný výraz hovoril, že nechá svoju obhajo­bu na iných - ak by mali o to záujem.</p>

<p>  „Nechajme najprv prehovoriť nižšie bytosti,“ povedala Shemibob.</p>

<p>  Keďže Sloosh sa nepovažoval za príslušníka tejto vrstvy, zostal ticho. Deyv a Vana sa na seba pozreli. Aj keď si nevymenili ani slovo, mysleli na to isté. Sú takisto vystavení skúš­ke ako čarodejnica? Stúpnu svojím rozhodnutím v Shemibobiných očiach? Alebo klesnú? Alebo sú jednoducho príliš citliví?</p>

<p>  Tak či onak, Yawtl tiež podstupoval skúšku. On to neve­del, keďže nebol schopný vnímať také jemnosti. Pri všetkej prefíkanosti mu chýbali určité schopnosti, ktoré mali ľudia. Niektorí ľudia, prinajmenšom.</p>

<p>  „Čarodejnica je veľmi užitočná, aj keď je slepá,“ ozvala sa Vana. „Napríklad, hoci nie je schopná loviť, pripravovala po­živeň, ktorú sme jej priniesli. Vie variť, údi mäso a ryby. A ponúkla sa, že bude opatrovať bábätko, aby som ja mohla loviť a oddychovať. Čo aj urobila, aj keď nebola zvyknutá robiť také veci, kým bola paňou a mala veľa otrokov, ktorí plnili jej prí­kazy.“</p>

<p>  „Ani nefňukala a nesťažovala sa, aj keď jej osud je oveľa horší ako kohokoľvek z nás,“ dodal Deyv. „Pričom Hoozisst, hoci je silný a schopný a má svoj zrak, sa vždy sťažuje na toto a hento.“</p>

<p>  „Toto ti nezabudnem!“ precedil Yawtl cez zuby.</p>

<p>  „Skvelé, že máš dobrú pamäť,“ vyhlásila Shemibob. „Ale je veľmi zlé, že si taký útočný. Vieš rovnako ako Deyv a Vana, aká užitočná je napriek svojmu handicapu. A musel si si všim­núť - alebo si to prehliadol? - , že má silnú a prispôsobivú po­vahu. Hľa, kedysi mocná vládkyňa celého svojho okolia. Tá, ktorá nemusela ani prejsť peši po tharakorme, ak nechcela; mohla sa dať nosiť svojimi otrokmi. Ale keďže sa jej život zmenil, zredukoval na nižšiu úroveň, ako mali jej otroci, urobi­la, čo bolo v jej silách, aby sa vyrovnala so zmenami. Z ľudí, s ktorými som sa stretla, by sa mnohí v jej situácii položili, jednoducho by umreli alebo by sa stali príživníkmi. Ona však urobila všetko, aby prežila, aby bola užitočná!“</p>

<p>  „A čo má byť?“ opáčil Hoozisst. „Môže byť obdivuhodná, čo sa týka charakteru, hoci ja to nepripúšťam. Dôležité je, aký nepatrný osoh z nej máme. Ja hovorím, že je prekážkou, otra­vou a veľkou nevýhodou.“</p>

<p>  Deyv sa pokúsil uzemniť ho: „Ak by si bol vážne zranený - a pre nás dlho bez úžitku, ak by bolo, naopak, namáhavé a dokonca nebezpečné udržať ťa nažive, želal by si si, aby sme ťa opustili alebo zabili?“</p>

<p>  „Ale vedeli by ste, že keď sa zotavím, budem veľkým prí­nosom,“ namietol Yawtl.</p>

<p>Sloosh určite usúdil, že nižšie bytosti už hovorili dosť. Zamiešal sa do diskusie: „Nenávidíš Feersh, pretože ťa ke­dysi ovládala, a ty si sa jej neodvážil vzoprieť. Takisto ťa okradla o dušovajce, ktoré teraz už máš, a pokúsila sa ťa zabiť. Ale ak by si bol na jej mieste, urobil by si to isté. Takže v čom ste vlastne rozdielni?</p>

<p>  Rozdiel je, že ak by si ty bol slepý a zbavený vysokej pozí­cie, neprispôsobil by si sa tak dobre. Ak sa toľko sťažuješ vo svojej terajšej situácii, ako by si sa asi správal na jej mieste?“</p>

<p>  „Nehovoríme o možnostiach,“ odsekol Yawtl. „Hovoríme o faktoch!“</p>

<p>  „Niektoré veci nie sú fakty,“ zabzučal Archkerri. „Zdajú sa nimi, pretože jednotlivci si myslia, že by nimi mali byť. Pre nich musia byť. Ale opýtam sa ťa niečo. Naozaj nemáš schopnosť vcítiť sa do Feershinej kože, chýba ti súcit, ktorý by ti umožnil identifikovať sa s ňou?“</p>

<p>  „S tou sukou?!“ vykríkol Hoozisst.</p>

<p>  Sloosh rozhodil rukami: „Ó, Shemibob, porozprávaj sa s ním.“</p>

<p>  „To je zbytočné,“ usúdila Shemibob. „Ľudia sa však za ňu prihovorili, i keď najmä z prospechárstva. Majú však určitý zmysel pre empatiu. Hoci empatia môže byť nebezpečná vec, ak vedie k nesprávnemu postoju k realite. Tak či tak, ide tu o užitočnosť. Takže, opomenúc ostatné aspekty, vravím, že Feersh bola, je a aj naďalej nám bude na osoh. Preto som sa rozhodla, že pôjde s nami.“</p>

<p>  Deyv a Vana očakávali, že sa o čarodejnicinom osude bude hlasovať. Shemibob to zjavne nepovažovala za potrebné. Ale aspoň sa opýtala na ich názor. Okrem toho si boli istí, že ich odpovede posudzovala, a navyše sa im zdalo, že zo skúšky vyšli lepšie ako Yawtl.</p>

<p>  Ale dokázali pochopiť aj Hoozisstov postoj.</p>

<p>  Vana to vystihla slovami: „Naše dieťa neprináša nič a je určite veľkým bremenom. Prečo Hoozisst nežiadal, aby sme tu nechali Thrusha?“</p><empty-line /><p>40</p>

<p>Temný démon sa ešte len chystal zahaliť krajinu, keď Phemropit a jeho jazdci prešli okolo úbočia hory. Pod nimi ležalo údolie. Vlastne dve údolia, keďže menšie sa nachádzalo v strede veľkého. Z atramentovej modrej toho malého vyrastal Dom lietajúcich znakov. Čosi neurčité, stelesnenie nedohľadnosti, z ktorej vystupoval slabo osvetlený stĺp alebo veža. Jej horná časť bola ožiarená svetlom, prúdiacim štrbinou v hor­skom chrbte naproti.</p>

<p>  Chvíľu ticho stáli, hľadeli do šera, snažili sa dať tvar štruk­túre pod stĺpom. Vietor utíchol, nebolo počuť ani hláska. Od­kedy prešli hranicu mŕtveho miesta, hluk robili iba oni; alebo vietor, čo zavýjal pomedzi svojrázne formácie kameňov; ale­bo počuli hromy búrok a šplechot dažďa. Okrem seba nevi­deli nijaké živé stvorenie - rastlinu, vtáka ani zviera. Dokon­ca aj kamene vyzerali mŕtvejšie ako mŕtvo.</p>

<p>  Á predsa tu pobádali čosi nezdravé, čo muselo byť znám­kou života. Často narazili na kameň či balvan, alebo na vrstvu na svahu kopca, ktorá vyzerala napadnutá. Pomaly z nich presakovala hnilobou páchnuca tekutina, mútna, podobná hnisu. Oškrabali mokvajúce fľaky, ktoré považovali za neja­ký druh machu, ale neboli o nič múdrejší.</p>

<p>  Po dlhom putovaní okľukami kvôli strminám, ktorými Phemropit nemohol vyjsť, a kvôli priesmykom, ktoré museli hľadať, sa dostali takmer k cieľu.</p>

<p>  Vana sa zachvela a prelomila hrobové ticho: „Prečo sme len nezostali na ceste smerujúcej domov, Deyv?“</p>

<p>  Cítil to rovnako, ale povedal len: „Toto je najchladnejšie miesto, na akom som kedy bol.“</p>

<p>  Shemibob sa zosunula z Phemropitovho chrbta a signali­zovala mu, že má zostupovať. Po chvíli sa cesta začala natoľ­ko zvažovať, že ostatní tiež zosadli. Zostali za Phemropitom, aby ich nezrazil, keby sa pošmykol. Do večera zišli bez neho­dy na dno údolia.</p>

<p>  Len čo dorazili, prekvapil ich obrovský hluk, dunivý kovový tón, podobný hlasu bronzového gongu v Shemibobinom paláci. Údolie vracalo jeho ozveny. Všetkým sa rozochveli srdcia.</p>

<p>  Keď opäť počuli iba svoj ťažký dych a šumenie v ušiach, Sloosh prehovoril. Jeho bzučanie znelo takmer ako svätokrádež; zdalo sa, že je tu niečo, čo by sa mohlo rozhorčiť. Aspoň tak sa zdalo Deyvovi. Bol presvedčený, že tam žije nejaká mysliaca bytosť, ktorá nechce byť rušená.</p>

<p>  Sloosh povedal: „Som zvedavý, či je to nejaký druh popla­chu. Možno sú tu detektory, a keď sme vstúpili na toto pole, spustili varovný signál.“</p>

<p>  „Varovný pre koho?“ zašepkal Deyv.</p>

<p>  Vtedy sa dieťatko rozplakalo. Vana sa ho pokúšala utíšiť, ale nechcelo prestať, kým mu nedala jesť. Deyv sa opýtal, či sa uložia, alebo pôjdu ďalej. Ďalší silný tón zaznel údolím a jeho ozveny sa rozbehli po horách. Chlapček prestal cicať a rozkričal sa.</p>

<p>  Ozveny utíchli, no Thrush reval ďalej. Vana ho láskala, čičíkala a nakoniec ho primäla, aby začal znova piť. Ticho pre­rušil nový dunivý zvuk.</p>

<p>  „Napočítala som dvadsaťjeden sekúnd medzi údermi,“ vyhlásila Shemibob.</p>

<p>  „A čo má byť?“ odvrkol Yawtl bezočivo. Ale keď za štvr­tým úderom nasledoval piaty, uznal: „Máš pravdu.“</p>

<p>  Jednomyseľne sa zhodli, že je zbytočné pokračovať k domu, kým sa odtiaľ rozlieha ten strašný hluk. Rozložili kocku a všetci okrem rastlinného muža a mutantky vošli dnu a za­vreli dvere. Tí dvaja povedali, že budú stáť na stráži, dokiaľ to vydržia ich uši. Vnútri nebolo počuť nič, takže sa dalo po­kojne zaspať. Deyv sa niekoľkokrát prebudil, vyplašený du­nením. Ale iba sa mu to snívalo.</p>

<p>  Z krátkeho spánku ho opäť vyrušilo otvorenie dverí. Sloosh strčil hlavu dovnútra a oznámil: „Hluk prestal.“</p>

<p>  „Si si istý?“</p>

<p>  „Čo?“</p>

<p>  Bol hluchý rovnako ako Shemibob. Ale ich strata sluchu bola iba dočasná a neúplná. Mohli rozoznávať vibrácie, aj keď ich to veľmi vyčerpávalo.</p>

<p>  „Keby pokračovali ešte dlhšie, poškodenie by bolo trva­lé,“ konštatovala Shemibob. „Napočítala som tisícpäťdesiat úderov s dvadsaťjedensekundovými pauzami.“</p>

<p>  Bolo zbytočné pýtať sa na ich význam. Možno nijaký ne­mali. Nebudú to vedieť, kým sa nedostanú k domu, a prav­depodobne ani potom nie. Deyv si bol istý len jedinou vecou: že sa na tomto mieste cíti veľmi nesvoj.</p>

<p>  Dieťa bolo podráždené a nechcelo mlieko. Vana povedala, že sa pravdepodobne pokazilo, keď bola taká rozrušená. She­mibob vybrala z vaku fľašu a z nej maličkú pilulku. Kázala Vane, aby ju dala dieťaťu prehltnúť. Potom sa upokojí a prav­depodobne zaspí. Po krátkom váhaní Vana liek prijala. Thrush ho niekoľkokrát vypľul, kým ho prehltol. Jeho mama sa po­tom opýtala, či tiež môže dostať jednu pilulku. Shemibob povedala, že nie, lebo Vana nie je dieťa, aj keď sa tak niekedy správa. To mladú ženu tak nahnevalo, že z nej razom spadla všetka únava a strach.</p>

<p>  Vzducholoď zložili a uviazali Slooshovi na chrbát. Jedli málo - nikto nebol hladný. Čoskoro sa vydali krížom cez tma­vé, tiché údolie. Phemropitov lúč osvetľoval cestu a jediný zvuk vydávali jeho pásy. Dom im rástol pred očami: po chvíli zostúpili do malého údolia a ocitli sa pri ňom. Pred nimi sa črtalo okno trikrát také vysoké ako Deyv a desaťkrát také široké. Múry sa strácali v tme.</p>

<p>  Shemibob vybrala z vaku valec. Jeho koniec vystrelil jasné svetlo. Pritisli sa k priehľadnému obloku, ale videli iba po­dlahu, pokrytú niekoľkocentimetrovou vrstvou prachu.</p>

<p>  Okno bolo hladké a studené a taký bol aj dom. Išlo o veľmi tvrdé materiály. Po krátkej porade sa rozhodli preskúmať ich. Ak budú takí hluční, že na seba upozornia obyvateľa domu - ak tam nejaký je, nebude to na škodu. On, ona alebo ono - Deyv neznášal hrozivý podtón slova ono - pravdepodobne vedeli, že sú tu. Ak nie, skôr či neskôr na to prídu, takže prečo nie čo najskôr?</p>

<p>  Deyvovi napadlo niekoľko dobrých dôvodov, ale vedel, že Shemibob a Sloosha neodradí.</p>

<p>  Sloosh pobúchal po okne a po stene obrovskou kovovou sekerou. Neurobil ani škrabanec.</p>

<p>  Shemibob navrhla: „Môžeme sa pokúsiť nájsť dvere alebo môžeme použiť Phemropitov krájači lúč. Asi by bolo zdvorilejšie a rozumnejšie skúsiť dvere.“</p>

<p>  Súhlasili, že to bude najlepšie. Vana však nástojila, aby najprv rozložili vzducholoď a pripojili ju k Phemropitovmu chrbtu. Uloží do nej syna, aby ju neobmedzoval, ak bude tre­ba rýchlo konať. Aj dieťa bude vo väčšom bezpečí.</p>

<p>  Urobili tak a potom sa vydali okolo domu. Trvalo veľmi dlho, kým ho obišli, a narátali pri tom tisícpäťdesiat okien. To, od ktorého začali, Sloosh označil kôpkou kameňov.</p>

<p>  „Koľko okien, toľko úderov,“ poznamenal Deyv.</p>

<p>  „Vždy musíš poukazovať na zrejmé fakty?“ zareagoval Sloosh.</p>

<p>  Deyv radšej prehltol poznámku, že nenašli dvere. Alebo prinajmenšom nič, čo by ako dvere vyzeralo.</p>

<p>  Cez všetky okná videli len tmu a prach. Ak sa za nimi na­chádzali steny, boli príliš ďaleko, aby ich Shemibobino alebo Phemropitovo svetlo objavilo.</p>

<p>  Vošli do vzducholode, aby sa najedli. Bolo tam veľmi útul­ne, teplo a dobré osvetlenie - miesto, kde sa dalo zostať dlhý čas. Dieťatko sa zobudilo a trošku pomrnkávalo. Vana ho doj­čila, kým sa rozprávali o tom, čo robiť ďalej. Yawtl a ľudia, okrem Feersh, boli za to, aby okamžite vypadli z tejto pochmúr­nej, strašidelnej krajiny. Čarodejnica logicky argumentovala, že nemalo zmysel prísť až sem iba preto, aby to vzdali.</p>

<p>  Traja opozičníci sa pozreli na seba: logika ich možno zabije; v ich situácii boli opodstatnené skôr pocity.</p>

<p>  „Tento dom tu stojí oddávna,“ povedala Shemibob. „Bol tu, keď som prišla na Zem. Sloosh, vieš, kedy ho postavili?“</p>

<p>  „Nie. Viem však, kedy sa vynoril zo zeme. Teda prinajmen­šom predpokladám, že to urobil. Bolo to vtedy, keď sa tu vy­tvorilo mŕtve miesto.“</p>

<p>  „Prečo si o tom nikdy nič nepovedal?“</p>

<p>  „Nepýtala si sa ma a jednoducho nebol vhodný čas predo­strieť túto tému. Teraz je.“</p>

<p>  Shemibob bola viac než podráždená. Deyv sa musel uškr­núť. Takže Archkerri nerozčuľoval iba ľudí.</p>

<p>  „Kedy to teda bolo?“ opýtala sa Shemibob. Pod striebris­tou pokožkou jasne zružovela.</p>

<p>  „Pochop, že rastliny, z ktorých čerpám údaje, nemajú zmy­sel pre čas,“ odpovedal mentorsky. „Je na obsluhe kryštálu, aby zistila chronológiu z povahy údajov a z rôznych odka­zov. A porovnávaní. Rovnako, aby rastliny niečo zistili, mu­sia byť tam, kde to môžu vidieť a počuť. V tomto prípade ne­zaznamenali, kedy bol dom postavený. Teda tu neboli prítomné, keď sa tak stalo.</p>

<p>  Prvýkrát zachytili jeho existenciu na začiatku civilizácie, ktorá predchádzala ostatným dvom. Vtedy sa dom vyzdvi­hol spoločne s morským dnom. Predpokladám, že všetky tri civilizácie o ňom vedeli, ale ich záznamy sa stratili. Nezachovali sa o ňom ani žiadne legendy medzi ľuďmi či inými mysliacimi bytosťami.</p>

<p>  Rastliny vlastne nezaznamenali priamo dom - iba existenciu mŕtveho miesta. Museli nahrať reč civilizovaných ľudí, keď sa rozprávali o dome a o mŕtvom mieste v ich prítom­nosti. Ale to je nám Archkerriom málo platné, lebo nevieme interpretovať nijaký z použitých jazykov.</p>

<p>  Pôvod domu a jeho účel sú záhadné. Možno tie tri civilizá­cie rozlúštili lietajúce znaky. Ale neviem, čo by mohli zname­nať - ak niečo znamenajú. V každom prípade je zrejmé, že sa predkom nikdy nepodarilo dostať do domu.“</p>

<p>  „Ak starovekí so všetkou svojou múdrosťou a schopnos­ťami nedokázali prečítať odkaz lietajúcich znakov, potom sa to určite nepodarí nám,“ zahundral Yawtl. „A ak sa nemohli dostať do domu oni, ako by sme sa mohli my? Ó, Shemibob, ty si určite tiež mala možnosť študovať znaky počas svojho dlhého života. Ak ani teraz nevieš, čo znamenajú - tak ako?“</p>

<p>  „Ty malý zlodej,“ oslovila ho zvysoka, „možno je kľúč ku kódu v dome, možno cez okno uvidíme niečo, čo nás osvieti. V každom prípade sa budeme správať, akoby sme už boli úspešní.“</p>

<p>  „A čo ty, Archkerri?“ opýtal sa Deyv. „Viem, že sa nepo­náhľaš so skúmaním určitých vecí. Ale o tomto mieste si ve­del už veľmi-veľmi dávno. Prečo?“</p>

<p>  „Prišlo sem najmenej päťdesiat expedícií. Ani jedna sa ne­vrátila.“</p>

<p>  „Tak čo tu potom robíme?“ skríkol Yawtl. „Vypadnime odtiaľto! Hneď!“</p>

<p>  „A ani si nás nevaroval!“ znechutene sa zatvárila Vana.</p>

<p>  „Všetko je raz po prvýkrát,“ zabzučal Sloosh.</p>

<p>  Shemibob povedala Phemropitovi, aby sa pokúsil prere­zať okno. Ostrý lúč vyšľahol a zostal na jednom mieste asi minútu. Potom ho Phemropit vypol, signalizujúc, že nechce míňať energiu, lebo je to zbytočné. Mal pravdu. Okno zostalo úplne neporušené.</p>

<p>  „Práve mi zišla na um zvláštna vec,“ striasla sa Vana. „Pred­stavte si, že táto budova bola na dne oceánu, v čiernom chla­de hlbín. Znel ten hrozný zvuk aj vtedy? Vírili jeho vibrácie bahno, rušili zvláštne tvory, ktoré tam prebývajú? A koľko­krát?“</p>

<p>  „Vedeli o ňom asi toľko ako my teraz,“ povedal Deyv. „Ale podmorské živočíchy pravdepodobne mali dosť rozumu, aby sa k nemu nepribližovali.“</p>

<p>  Yawtl ich súril, aby okamžite odišli. Bolo zrejmé, že sa ne­môžu dostať dnu, a to ho tešilo. Možno to, čo pokúšalo nosa­tého Archkerriho, teraz spalo. Ale kto vedel, kedy sa prebe­rie? Najmä ak robili taký hluk.</p>

<p>  „Pozrite!“ zvolala Shemibob.</p>

<p>  Ukázala prstom nahor. Vo svetle na oblohe rozoznali prvý z lietajúcich znakov. Po ňom rad za radom prichádzali ďal­šie. Phemropit na Shemibobinu žiadosť zacúval až k zrázu, aby bol v uhle, z ktorého jeho vejárovitý lúč mohol zasiahnuť vrch stĺpu. Prvý znak, nejasné, obrovské #, klesal a rýchlo sa zmenšoval, až kým ho nevtiahlo dnu. Tie za ním takisto vošli do otvoru. Pozorovatelia to nevideli, ale vrch čierneho stĺpu musel byť otvorený.</p>

<p>  „Ibaže by,“ zaváhal Sloosh, „sa tam tie znaky vyparovali.“</p>

<p>  „Málo pravdepodobné,“ zareagovala Shemibob. „Ale toto tak či tak nie je pravdepodobný jav.“</p>

<p>  „Ak sa môžu dostať dovnútra, aj my sa môžeme,“ vyhlásil rastlinný muž.</p>

<p>  „Odkedy nám začali rásť krídla?“ zavrčal Yawtl.</p>

<p>  Jeho komentár vôbec nebol nemiestny. Steny stúpali kolmo nahor asi šesťdesiat metrov a potom vytvárali široký previs. Strecha bola pyramídová, odhadom tridsať metrov vysoká. Z jej vrcholu čnel asi stodvadsaťmetrový stĺp.</p>

<p>  „Nemal by v ňom byť otvor,“ uvažoval Sloosh. „Dážď a prach by sa dostali dnu.“</p>

<p>  Dlho sa rozprávali, ale nemohli prísť na žiadny spôsob, ako sa tam dostať. Napriek tomu sa Archkerri a Shemibob nechceli vzdať. Ešte nie. Po prekontrolovaní zásob odhadli, že majú dosť na spiatočnú cestu plus sedem dní.</p>

<p>  Ostatným sa nepáčila myšlienka, že by mali zostať na po­nurom a strašidelnom mieste čo i len o sekundu dlhšie, ako je nevyhnutné. Na Phemropitov názor sa nepýtali. Išiel by s väč­šinou, jedno miesto rovnako dobré ako druhé. Ale on nemal sluch. Nepočul to silné dunenie.</p>

<p>  Zarachotil prvý hrom. Po chvíli sa zdvihol silný vietor a začalo sa blýskať. Z vetra sa stal víchor. Zasiahol ich mrznúci dážď. Chytro prešli na záveternú stranu domu. Zhrčili sa vo vzducholodi a čakali, kým búrka prehrmí. Nakoniec išli spať, a keď sa prebudili a otvorili dvere, zistili, že živly ešte stále besnejú.</p>

<p>  Navyše, malé údolie, v ktorom stál dom, zalial asi meter vody. Cez hranu veľkého údolia sa prelievali ťažké vodopády.</p>

<p>  Shemibob vyšla von a prebojovala sa proti vetru k Phemropitovmu predku. Signalizovala mu, aby ich odviezol z ma­lého údolia. Ak by voda stúpla, Phemropit mal pokračovať až k vrcholu pohoria. Keď sa vrátila, tieklo z nej, ježkovité vlasy jej ovísali sťa zmoknutej sliepke. Usadila sa pri dverách, z času na čas ich otvorila, aby skontrolovala, ako Phemropit postupuje. Trvalo dlho, kým sa dostali z malého údolia, a voda stúpala takmer rovnako rýchlo ako Phemropit hore zrázom.</p>

<p>  Dno veľkého údolia už tiež bolo meter pod bublajúcou hla­dinou. A skôr ako Phemropit dosiahol úpätie najbližšej hory, on i vzducholoď, ktorú niesol, sa ocitli pod vodou. Prebil sa dopredu; podľa naklonenej podlahy vedeli, že je na strmom svahu. Počkali, kým bolo isté, že sú dosť vysoko, a Shemibob otvorila dvere. Phemropitov vejárovitý lúč osvetlil široký a veľký skalný previs asi meter pred nimi. Vyšla von a navigovala kovového tvora, aby zašiel pod výčnelok. Tu boli v bezpečí pred priamym nárazom zavýjajúceho vetra. Voda lejúca sa dole kopcom vytvárala na výčnelku záclonu. Boli pod vodopádom, ktorý robil všetko vpredu neviditeľným.</p>

<p>  Prešiel ďalší deň a noc. Šetrili jedlom, keďže nemohli ve­dieť, ako dlho tu zostanú uväznení. Zrazu vietor začal slab­núť a dážď ustal. Keď vodopád zredol na niekoľko tenkých pramienkov, vykukli pomedzi ne. Mraky strácali svoju ukrut­nú čerň a kúsok jasnej oblohy za Temným démonom osvetľo­val končiare naľavo. Ešte stále sa nemohli poriadne rozhliad­nuť, takže sa radšej vrátili do vzducholode. Na druhý deň boli mraky preč a Temný démon postúpil natoľko, že mohli pre­skúmať situáciu.</p>

<p>  Ďaleko od nich trčala z vody špička strechy tajomného domu.</p>

<p>  „Voda nemá kam vsiaknuť,“ povedal Sloosh. „Bude sa musieť vypariť. Medzitým...“</p>

<p>  „Môžeme ísť vo vzducholodi k domu a dostať sa na stre­chu,“ navrhla Shemibob. „Možno sú na nej okná.“</p>

<p>  Yawtl a ľudia si povzdychli, ale zbytočne neprotestovali. Keď Phemropit zišiel k vodnej čiare, Shemibob odlepila vzdu­choloď od jeho chrbta. Vybrala desať ďalších kotúčov tenuč­kého a ľahučkého, ale veľmi pevného lana a zlepila ich konce dohromady. Jeden koniec reťaze pripla k Phemropitovi a dru­hý k špicu vzducholode. Potom dala kovovému tvorovi podrobné pokyny. Dvere sa zatvorili a pasažieri sa usadili na dlhú cestu.</p>

<p>  Z času na čas otvorili dvere, aby si boli istí, že idú správ­nym smerom. Takisto sa museli ubezpečiť, že majú dosť lana, aby ich udržalo na povrchu. Keď sa Phemropit dostal na dno malého údolia, zostávalo len asi pol metra. Ale to stačilo.</p>

<p>  Kovový tvor podľa inštrukcií zastal pri dome. Opustili Feersh s dieťaťom a zvieratami a vyškriabali sa na strmú stre­chu. V polovici vzdialenosti medzi spodkom strechy a stĺpom našli okná ako na prízemí.</p>

<p>  Zoskupili sa okolo jedného a pozreli sa cezeň. Pod nimi, slabo osvetlená Shemibobiným prístrojom, sa nachádzala ob­rovská miestnosť. Steny boli holé. Podlahu pokrýval prach a tu a tam na podstavcoch stálo čosi, čo najprv považovali za hrboľaté kamenné stĺpy.</p>

<p>  „Nie. Kedysi to boli sochy zo žuly,“ vysvetlila Shemibob.</p>

<p>  Nikto nič nepovedal.</p>

<p>  „Neuvedomujete si, čo to znamená?“ zvýšila hlas. „Pozri­te sa na ne. Stále môžete rozoznať základné tvary. Niektoré sochy zobrazujú ľudské bytosti. Sú tu dvojnožce i štvornožce. Tamtá - zamierila na ňu svetlo - predstavovala vtáka. Vi­díte tie výstupky? To boli kedysi krídla.“</p>

<p>  Shemibob hovorila podráždeným tónom: „Sochy vytesa­né zo žuly. Sú však zvetrané. Ale tam vnútri nevejú žiadne vetry. Som si istá, že vzduch sa tam ani nehýbe. Alebo ak áno, tak veľmi pomaly. A stavím sa, že dnu sa nezmenila teplota alebo vlhkosť, odkedy bol dom postavený. Napriek tomu sa tá tvrdá žula rozpadá, zerodovala, akoby bola vystavená eónom účinkov slnka, vetra, piesku a extrémnym teplotám a chladu. Teraz vidíte, aký starý je tento dom?“</p>

<p>  Boli ohromení.</p>

<p>  Shemibob priniesla z vaku ďalší prístroj. Rozložila ho na vec, ktorá vyzerala ako vajce rozrezané na polovicu, a tú od­rezanú časť prekrývala strieborná obrazovka. Z predmetu sa vysunula trojnožka. Priložila ju na okno s okrúhlou časťou vajca smerujúcou dole. Disky na koncoch nožičiek sa prilepili k priehľadnému materiálu.</p>

<p>  Otočila malým kolieskom naboku. Na plochej strane prí­stroja sa objavil obrázok. Pokrútila kolieskom a predmety v strede miestnosti sa stali jasnými a veľkými.</p>

<p>  Stál tam obrovský blok tmavého materiálu - rovnako ne­zničiteľnej látky, z akej bol vyrobený dom. Dvanásť schodov viedlo nahor k veľkému kreslu. Malo vysoké operadlo a opier­ky na ruky, pokryté znakmi. Deyv ich nevidel jasne kvôli uhlu pohľadu a tiež preto, lebo ich čiastočne zakrývali ruky bytosti, ktorá v ňom sedela.</p>

<p>  Muž sedel strnulo, vzpriamene, bez pohybu, hľadiac rov­no pred seba.</p>

<p>  Deyv mal pocit, z ktorého naskakovala husia koža, že muž hľadí do večnosti. Možno do nekonečna.</p>

<p>  Mal čiapku zo šarlátu, lemovanú bielou kožušinou. Vzadu z nej na chrbát kresla padali dlhé strapce. Široká okrúhla tvár, červenonosá, červenolíca, s červenými perami. Husté obočie bolo biele, rovnako ako dlhé vlasy, vytŕčajúce spod čiapky.</p>

<p>  Dlhá, hustá, biela brada splývala cez veľké brucho až k pásu. Jeho kabátec bol šarlátový, lemovaný bielou kožušinou a prepásaný širokým bielym opaskom. Nohavice opäť šarlátové. Čižmy do pol lýtok rovnakej farby a tiež obrúbené bie­lou kožušinkou. Na prostredníku ľavej ruky videli jednodu­chý zlatý prsteň.</p>

<p>  „Vyzerá celkom ako živý,“ poznamenal Sloosh. „Ale aj tak musí byť urobený z rovnakého materiálu ako dom.“</p>

<p>  „Nie som si istá, či je to len socha,“ povedala Shemibob.</p>

<p>  Deyv mal pocit, že musí okamžite zmiznúť. Ak by bol sám, určite by to urobil. Ale keby to bolo tak, nenapadlo by mu, že to môže byť niečo iné ako len socha, ktorú vytvorili starovekí ľudia.</p>

<p>  „Prečo to hovoríš?“ opýtal sa Sloosh.</p>

<p>  „Nie je na ňom žiadny prach. Taktiež...“</p>

<p>  Presunula prístroj tak, aby videli podlahu pred blokom. V prachu boli stopy. Viedli od kresla a k nemu.</p>

<p>  „Vypadnime odtiaľto!“ zvolal Yawtl.</p>

<p>  Nikto neodpovedal, ale Deyv bol zvedavý, či ostatným tiež naskočili zimomriavky.</p>

<p>  Shemibob posunula prístroj tak, aby obrazovka ukazovala tenkú doštičku, vztýčenú za blokom. Na nej bola obrovská žltá šípka, pripnutá jedným koncom ku gombíku v strede plat­ne. V kruhu okolo šípky boli rovnomerne rozložené drobné znaky. Deyvov nedobrý pocit zosilnel. Boli to rovnaké znaky ako tie, ktoré prelietali cez oblohu. Nasledovali v rovnakom poradí, ak znak navrchu mal byť prvý a nasledujúce sa čítali smerom doprava.</p>

<p>Trošku doľava pod horným znakom zbadali gombík. Vrchol šípky zastal oproti nemu.</p>

<p>  „Aha!“ upozornila Shemibob.</p>

<p>  Krátko nato Sloosh zabzučal: „Viem, čo myslíš.“</p>

<p>  Deyv sa opýtal, o čom hovoria.</p>

<p>  „Ručička a znaky vytvárajú thrigz“ poučil ho Sloosh. „Tvoj jazyk pre to nemá meno. Je to stroj, ktorý odmeriava plynutie času.“</p>

<p>  „Buď ticho,“ zasyčala Shemibob. „Počítam.“</p>

<p>  Po hodnej chvíli zodvihla oči od obrazovky.</p>

<p>  „Tisícpäťdesiat znakov,“ povedala. „Presne rovnaký po­čet ako tých, čo sa zjavili nad Zemou, odkedy som tu, a prav­depodobne oveľa dávnejšie. Presne počet úderov, ktoré sme počuli. Predpokladám, že vyšli z časomerača.“</p>

<p>  „A ručička zastala,“ skonštatoval Sloosh. „Znamená to, že čas sám... nie, to nie je možné.“</p>

<p>  „Čas Zeme sa naplnil,“ vyhlásila. „Prakticky naplnil, roz­hodne. Čo je zopár stoviek alebo zopár tisícok prechodov Dé­mona v porovnaní s plynutím času, ktorý zaznamenal tento prístroj?“</p>

<p>  „Teda...“ zaváhal Sloosh, „keď sa ručička posunula od jednej číslice k ďalšej, prešlo dvadsaťjeden miliónov rokov?“</p>

<p>  „Približne.“</p>

<p>  „A tento stroj odbíja každé takéto posunutie?“</p>

<p>  „Zrejme.“</p>

<p>  „Ale prečo? Čo to vlastne znamená?“</p>

<p>  „Toto je typ otázky, ktorú ti občas kladú ľudia. A ty im zakaždým vravíš, že sú nezodpovedateľné. A teda bláznivé.“</p>

<p>  Sloosh sa zháčil: „Zaslúžil som si tvoje pokarhanie. Ospra­vedlňujem sa.“</p>

<p>  „Počuli sme posledné odbitie času. Lietajúce znaky prišli domov, aby sa tu navždy zahniezdili.“</p>

<p>  „Až kým sa nesformuje nový vesmír,“ doplnil Sloosh.</p>

<p>  Deyv nerozumel. Shemibob sa však tvárila, akoby tomu rozumela až pridobre.</p>

<p>  „Lietajúce znaky,“ vyštekol Yawtl. „Museli prísť odniekiaľ zo stĺpa. Ale nikdy nebudete schopní ho otvoriť a preskúmať, aký mechanizmus ich vyrába, vysiela von okolo sveta, vťahuje naspäť, zmenšuje, aby mohli doň opäť vstúpiť. Aj keby ste to dokázali, stále by ste nevedeli zistiť, čo znamenajú.“</p>

<p>  Vyzeral, akoby ho to tešilo. Shemibob a Archkerri sú mož­no vyššie bytosti, ale tiež majú v hlavách zmätok. Pred touto eóny starou hádankou zostávali rovnako bezradní ako on.</p>

<p>  Shemibob povedala: „Niektoré zo znakov sú písmená, ktoré ľudia používali v písme od počiatku. To X, T, H, O a iné po­znám. Sú to jednoduché, prírodne vytvorené znaky, také pri­rodzené, že sa používali v iných svetoch vrátane mojej plané­ty. Ale veľa z tých znakov je mi neznámych. A myslím, že ich nepoznali ani veľké civilizácie, ktoré ich videli plynúť po ob­lohe, keď sa Zem otáčala rýchlejšie okolo svojej osi. Pravde­podobne boli úspešnejší ako ja v interpretovaní ich posolstva. Musí to byť odkaz, ako vyviesť Zem zo záhuby alebo ako záhube uniknúť.“</p>

<p>  „Možno,“ zabzučal Sloosh. „Bolo by však lepšie, keby na­miesto písmen nejakej abecedy odosielateľ použil pohyblivé obrázky. Tie by pochopil každý.“</p>

<p>  „Znie to logicky,“ súhlasila. „Ale možno znaky slúžia ako smerovky k domu. Hocikto ich mohol sledovať až sem. V ta­kom prípade by sme mali vidieť niečo, čo nás osvieti.“</p>

<p>  Z Deyvovej hlavy sa náhle drala myšlienka ako voda, kto­rá si preráža cestu cez skaly.</p>

<p>  „Teraz viem, čo ste mysleli slovami, že znaky nevyjdú opäť von, až kým sa nevytvorí nový vesmír! Ale... ak dom a jeho obyvateľ čakajú na to, neprišli k nám azda z nejakého staršie­ho vesmíru? Chcem tým povedať, či nemohli prežiť zánik vesmíru, ktorý existoval pred naším? Bez zranenia prekonali pád všetkej hmoty a formovanie obrovskej ohnivej gule a jej výbuch a vznik tohto vesmíru. Dom je vyrobený z niečoho, čo prežije zánik mnohých svetov!“</p>

<p>  Sloosh ho potľapkal po pleci. „Veľmi dobre. Učíš sa.“</p>

<p>  „Aká hlúposť,“ skrivil tvár Hoozisst. „Prečo by niekto zostával v dome, zatiaľ čo sa na zemi tak dobre žije? Ten muž, ak je to muž a nie iba socha, by istotne vyšiel von, aby si uží­val života. Aký zmysel má sedieť zamrznutý v kresle a sem-tam sa prejsť, aj to nie často, a vyzrieť z okna?“</p>

<p>  „Nevieme, či zostáva dnu,“ namietla Shemibob. „Samozrej­me, to by znamenalo dlhovekosť, popri ktorej tá moja pripo­mína život podenky.“</p>

<p>  Yawtl sa zachichotal.</p>

<p>  „Okrem toho, neexistuje záruka, že dom pritiahne plané­ta,“ pripomenul Sloosh. „Môže sa vznášať vesmírom, až kým nepadne so všetkou ostatnou hmotou do určitého bodu.“</p>

<p>  „Možno je to jeho obyvateľovi jedno,“ podotkla Shemibob.</p>

<p>  „Mám otázku,“ povedal Hoozisst, „je tu niečo, čo nám ob­jasní význam lietajúcich znakov?“</p>

<p>  Shemibob si povzdychla: „Nie.“</p>

<p>  „Potom sme premárnili čas a vystavili sme sa nebezpečen­stvu pre nič za nič.“</p>

<p>  „Si príliš praktický, príliš bez fantázie,“ pokarhal ho Sloosh. „Tento vesmír nebol stvorený pre takých, ako si ty.“</p>

<p>  Yawtl nadvihol hornú peru, vyceril ostré zuby, ale nepo­vedal nič.</p>

<p>  Deyv sa zahľadel do neurčitých hĺbok za oblokom. Bola tá socha skutočne ľudskou bytosťou, ktorá sa z času na čas prebú­dza po nepredstaviteľne dlhom spánku? Kto iný by prechádzal po miestnosti k oknu, aby videl, ako sa zmenil svet? A potom išiel naspäť k trónu a znova sa zmenil na sochu?</p>

<p>Čo ho zobudilo a znova uspalo, teda premenilo na látku, ktorú nič nemôže zničiť?</p>

<p>  Deyv pokrútil hlavou a zachvel sa.</p>

<p>  „Zaujímalo by ma, prečo je ručička thrigz žltá a znaky mod­ré?“ nedal si pokoj Sloosh.</p>

<p>  Shemibob vydala svoj tľapkavý smiech. „Aká je farba času?“</p>

<p>  Sloosh veselo zabzučal: „Neviem. Aký je uhol myšlienky?“</p>

<p>  „Alebo teplota lásky?“</p>

<p>  „Alebo miera zrýchlenia inštinktu?“</p>

<p>  „Je mŕtvy svetelný lúč modrý alebo sivý?“</p>

<p>  Opäť sa rozosmiali. Prerušil ich Yawtlov výkrik: „Pohol prstom!“</p>

<p>  Prekvapene sa zadívali na obrazovku.</p>

<p>  Po chvíli Deyv povedal: „Myslím, že som ho tiež videl po­hnúť sa.“ Zúfalo sa chcel dostať dole zo strechy a do vzdu­cholode.</p>

<p>  Shemibob sa vrátila rozvaha: „Nie, nepohol. Iba si si to predstavil. Rovnako ako Hoozisst.“</p>

<p>  „Je to ako pozerať sa na mŕtvolu a myslieť si, že vidíš, ako sa jej hruď dvíha a klesá,“ povedala Vana. Neznelo to však veľmi presvedčivo.</p>

<p>  Ďalej sa pozerali na prst so zlatou obrúčkou. Vládlo hro­bové ticho. Akoby celý svet umrel.</p>

<p>  Nakoniec Shemibob vyhlásila: „Máme menej času, ako som si myslela. Mali by sme už ísť.“</p>

<p>  Deyv si ani nevedel spomenúť na slová, ktoré by ho boli viac potešili.</p><empty-line /><p>41</p>

<p>Temný démon sedemdesiatkrát prekryl jasnú oblohu.</p>

<p>  Thrush teraz chodil a džavotal, zvládal veľa slov a vytvá­ral krátke vety.</p>

<p>  Vana ich práve informovala, že je opäť v druhom stave. Ani ona, ani Deyv neprestali debatovať o tom, s ktorým kmeňom budú žiť.</p>

<p>  Phemropit signalizoval, že čoskoro bude potrebovať viac „potravy“. Treba hľadať iný zdroj rudy, z ktorej získaval svo­ju energiu. Shemibob sľúbila, že sa po nej poobzerajú. Ale zvyšku družiny sa zverila, že jestvuje iba malá šanca na nájde­nie takého nerastu.</p>

<p>  Deyva to zarmútilo. Hoci pokladal za nemožné milovať kovového tvora, pociťoval voči nemu určitú náklonnosť. Na­vyše, všetci od neho významne záviseli. Keď ho nebude, ich život sa stane oveľa nepohodlnejším a oveľa menej bezpeč­ným.</p>

<p>  Zakrátko nato Yawtl oznámil, že sa blížia k jeho rodnej osade.</p>

<p>  „Čo zamýšľaš urobiť?“ opýtala sa Shemibob. „Zobrať vaj­ce a smaragd domov a stať sa tam šamanom? Alebo pôjdeš ďalej s nami a budeš hľadať bránu? Bolo by najlepšie, keby si urobil oboje. A ak potom prejdeme bránou, ty a tvoji ľudia budete mať nový svet, v ktorom sa môžete usadiť. Takisto môžeš nájsť nové veci, hodné ukradnutia.“</p>

<p>  „Ak!“ zaškľabil sa Hoozisst. „Nie som z tých, ktorí veria v ,ak'. Okrem toho, táto brána pravdepodobne vedie iba na ďalšie miesto na našej planéte. Bol by som v horšej situácii a možno by som sa nikdy nedostal domov.“</p>

<p>  „Potom zahynieš a tvoj kmeň s tebou.“</p>

<p>  Deyv si pomyslel, že ak je blízko Yawtlova osada, potom musí byť blízko aj miesto, kde Feersh priviazala svoj tharakorm, a teda aj jaskyňa, v ktorej je ukryté jeho a Vanino dušovajce. Opýtal sa Hoozissta, či by ich k nej zaviedol.</p>

<p>  „Čo mi dáš za túto službu?“ bol hneď zvedavý Hoozisst.</p>

<p>  „Nič,“ zlostne odsekol Deyv. Zaváhal, potom dodal: „Nič okrem toho, že ti nepodrežem krk. Koniec koncov, Yawtl, nie­čo mi dlhuješ. Keby nebolo teba, neocitol by som sa v tejto šlamastike.“</p>

<p>  „Potom sa mu poďakuj,“ ozval sa Sloosh. „Keby nebolo jeho, nemal by si všetky tieto poučné skúsenosti. Bol by si obyčajný divoch, čľapkajúci sa v bahne, neschopný čo i len snívať o prekrásnych veciach, ktoré si videl. Nehovoriac o tom, že by si nestretol mňa.“</p>

<p>  „Dlhujem ti,“ zúžil Hoozisst oči, „ale nie to, čo si myslíš.“</p>

<p>  Neskôr Deyv povedal Vane o tomto rozhovore.</p>

<p>  „Veď môžeme nájsť jaskyňu aj sami.“</p>

<p>  „Naozaj si myslíš, že je to nevyhnutné? Máme tieto,“ zo­dvihla svoje dušovajce.</p>

<p>  „Nie som si istý, či sú skutočné. Vieš, čo povedala Shemibob, keď som sa jej opýtal, či ich upravila, aby sa fázovali, aj keby sme sa k sebe nehodili.“</p>

<p>  Z nejakého dôvodu sa Vana rozplakala a odbehla preč. Deyvovi to došlo o niekoľko minút. Bolo mu ľúto, že sa jej dotkol. Ale museli sa pozrieť pravde do očí. Čo ak si z nich Shemibob iba vystrelila? Keď si uvedomil Vaninu tvrdo­hlavosť ohľadom výberu kmeňa...</p>

<p>  Deyva trápila ešte iná vec. A to, že ich dieťa nemá dušo­vajce. Spolu s Vanou po ceste hľadali stromy, na ktorých vaj­cia rástli. Samozrejme, nijaké nenašli. Buď ich dobre chránili osadníci, alebo ich ukrývali domy či lesy. No aj keby na neja­ký naďabili, nemusel by mať vajce vhodné pre Thrusha. A čo ak sa vrátia k svojmu kmeňu, ktorýkoľvek to už bude, bez potrebného kameňa?</p>

<p>  Thrusha by museli zabiť. Nebolo také hrozné prísť o die­ťa, kým si ho človek nezamiloval. Teda aspoň sa tak hovorilo. Ale aby teraz videl, ako mu oštep prebodne syna - tá predsta­va bola neznesiteľná.</p>

<p>  Zveril sa Slooshovi.</p>

<p>  „Ty si divoch! Ako by si to mohol urobiť?“</p>

<p>  „Čo iné by mi zostávalo? Nepáčilo by sa mi to, smútil by som. Ale je to starobylý zvyk mojich ľudí.“</p>

<p>  „Niekedy neviem, prečo sa vlastne obťažujem presvedčiť ťa, aby si prešiel cez bránu.“</p>

<p>  Poriadne sa najedli zo svine, ktorú zabila Aejip. Yawtl všetkých prekvapil, keď nástojil na tom, že ju uvarí. Vysvetlil, že má dobrú náladu, pretože sa jeho cesta čoskoro skončí. Chcel sa teda ostatným trochu odvďačiť za všetko, čo pre neho urobili.</p>

<p>  Deyv sa prebral na to, že mu niekto reve do ucha. Hrozne ho bolela hlava a v ústach akoby mal piesok, ktorým Aejip zahadzovala svoje výkaly. Vana ním triasla a kričala, aby sa prebudil.</p>

<p>  „Feersh zabili! Podrezali jej krk! A Shemibob ukradli vak!“</p>

<p>  Deyv sa pokúsil posadiť, ale lakeť sa mu stále zošmykoval. „Čo? Kto?“</p>

<p>  „Yawtl!“ vydýchla Vana. Tvár mala strhanú a bledú, vieč­ka jej padali. „On to urobil! On to bol! Vďaka Tirshkel, Thrush je v poriadku!“</p>

<p>  Deyv sa tackavo postavil a zamieril do miestnosti, z ktorej sa ozývala vrava. Trvalo mu nejaký čas, kým presne zistil, čo sa stalo. Prvá sa to dozvedela Vana. Jedla menej ako ostatní, lebo mala rozbúrený žalúdok. Droga, ktorú Yawtl zamiešal do jedla, na ňu až tak nezaúčinkovala. Zobudila sa prvá a napriek pocitu malátnosti vstala, aby skontrolovala dieťa. Ešte spalo, keďže aj ono zjedlo trochu otráveného mäsa.</p>

<p>  Potom Vana zbadala Feersh, ako leží na chrbte, ústa otvo­rené, s krvavým pruhom cez hrdlo. Zárez bol taký hlboký, že obnažil dýchaciu trubicu.</p>

<p>  Počas cesty Yawtl zrejme našiel v džungli rastlinu obsahu­júcu drogu. Nikto si nevšimol, kedy a ako ju pridal do brav­čového mäsa. Ale pre seba si musel odložiť bokom čistý kú­sok, lebo by im bolo podozrivé, keby sám nejedol.</p>

<p>  Keď všetci okrem neho zaspali, zabil čarodejnicu. A po­tom ušiel s vakom a všetkými pokladmi okrem Shemibobinej baterky a Vešteckého smaragdu. Mala ho pri sebe, keď spala.</p>

<p>  Prečo nepodrezal krk všetkým? To by bolo bývalo logické. Tým by im zabránil, aby ho prenasledovali. Takisto mohol vytiahnuť ich telá von, hoci by preňho bolo priťažké naťaho­vať sa s obrovskou váhou Archkerriho a Shemibob, a potom si zobrať nesmierne cennú vzducholoď.</p>

<p>  Nie. Nemohol niesť toľko vecí. Mohol však kocku schovať a prísť si po ňu neskôr.</p>

<p>  Sloosh sa domnieval, že Hoozisst ich ušetril z dvoch dôvo­dov. Po prvé, aj keď bol často sarkastický, mal ich rád. Okrem čarodejnice, ktorú nenávidel, lebo ho podviedla a pokúsila sa ho zabiť. Po druhé, Yawtl pravdepodobne chcel, aby sa hnali za ním a pokúsili sa získať späť ich poklady.</p>

<p>  „Chytili sme ho dvakrát, čo zranilo jeho pýchu. Dáva nám ďalšiu šancu, teda skôr sebe, aby nám tentoraz unikol. Nielen­že bude mať vak s pokladmi, ale aj satisfakciu, že nás porazil.“</p>

<p>  „Ale,“ namietol Deyv, „vie, že vidíš jeho psychické stopy. Nemôže ti ujsť.“</p>

<p>  „Môže, ak sa unavím a vzdám. Alebo ak ho vôbec nebudem prenasledovať.“</p>

<p>  „Nebude sa môcť vrátiť do svojej osady, kým ho nepresta­nete hľadať,“ povedala Vana.</p>

<p>  „Kým my neprestaneme hľadať,“ opravila ju Shemibob. „Čo možno nebude nikdy.“</p>

<p>  Pochovali čarodejnicu a vydali sa na cestu. O niečo neskôr Deyva prepadla hrozná myšlienka. Čo ak Yawtl zašiel do jas­kyne a zobral ich vajcia? To by sa mu podobalo, zabával by sa predstavou ich kyslých tvárí, keď zistia, že sú preč. Povedal o tom Vane a ona sa tiež znepokojila.</p>

<p>  Tesne pred časom na odpočinok pocítili niekoľko záchve­vov zeme. Shemibob sa spýtala smaragdu a oznámila, že čoskoro môžu očakávať silný otras.</p>

<p>  „Možno,“ podotkol Deyv. „Mimochodom, smaragd ti nebol nič platný, keď mal predpovedať, že Hoozisst ukradne tvoj vak.“</p>

<p>  „Pracuje iba na základe informácií, ktoré mu zadám,“ po­vedala, hľadiac naňho spod dlhých mihalníc. „Naznačil, že Yawtl sa pokúsi ukradnúť vak...“</p>

<p>  „Nepotrebujem smaragd, aby som čosi také vedel.“</p>

<p>  „Neprerušuj ma, nižšia bytosť. Nepotrebovala som ho ani ja. Ani mňa nemusel vystríhať, že sa Yawtl pripravuje na ukradnutie vaku, keď vybočil zo svojej bežnej schémy sprá­vania. To bola jeho ponuka, že uvarí večeru. Nanešťastie som bola taká zabratá do filozofickej debaty so Slooshom, že som si akosi nevšimla ten rozdiel.“</p>

<p>  „Ach!“ zaškeril sa Deyv. „Tak potom aj tí väčší môžu robiť chyby.“</p>

<p>  „Netvár sa, že si múdrejší ako ja,“ napomenula ho, ale usmiala sa. „A čo sa týka smaragdu, pletieš si jeho funkciu. Nie je to čarodejný prístroj. Je vedecký a je užitočný iba na­toľko, nakoľko ho jeho obsluha využije. Je predovšetkým cen­ný pri analyzovaní veľkého množstva údajov, ktoré dokonca ani moja myseľ nevie spracovať. Teda aspoň nie tak rýchlo.“</p>

<p>  Krátko po obede prišla séria otrasov. Keby nesedeli na Phemropitovi, bolo by ich zhodilo na zem. V tomto mieste cesta prechádzala úzkym údolím a takmer ich zasiahli kamen­né lavíny z oboch svahov.</p>

<p>  Pred večerom dorazili k prekážke. Pred nimi sa týčila hro­mada skál, stromov a bahna, zosunutá predošlými otras­mi.</p>

<p>  „Zemetrasenie tu bolo ešte silnejšie,“ konštatoval Sloosh.</p>

<p>  Vyšiel hore na hrebeň a ukázal prstom na veľké rumovisko.</p>

<p>  „Hoozisstova stopa sa tu končí.“</p>

<p>  Museli dlho kopať a Phemropit rýpať, kým našli Yawtla. Ležal doluznak pod asi polmetrovým nánosom bahna, s rukami prekríženými na hrudi. Z rozdrvenej nohy mu trčala kosť a pravú stranu čeľuste mal zlomenú.</p>

<p>  Aj keď kopali na rôznych miestach, vak neobjavili.</p>

<p>  „Je to zbytočné,“ usúdila Shemibob. „Mohli by sme sa tu trápiť dlhý čas, a ktovie, či by sme ho vôbec našli. Aj keď... Možno práve stojím nad ním.“</p>

<p>Nakoniec rozhodla, že treba pokračovať bez neho.</p>

<p>  „Hoozisst nám nechcel urobiť službu, ale urobil. Keby sme nespomalili, aby sme sa zotavili z účinkov drogy a pochovali čarodejnicu, boli by sme tu tiež. Rovnako mŕtvi. Nebol to až taký zlý obchod, moje poklady za naše životy.“</p>

<p>  Yawtla znovu zakryli, prešli cez rumovisko dlhé asi kilo­meter a opäť sa vrátili na cestu. Phemropit lúčom zabil jeleňa a navečerali sa. Spustil sa hustý dážď, takže sa schovali vo vzducholodi. Zatiaľ čo spali, Phemropit sa sunul vpred po diaľnici.</p>

<p>  Deyva zobudila Vana.</p>

<p>  „Čo sa stalo?“ zamrmlal.</p>

<p>  „Phemropit zastal.“ Otvorili dvere a opatrne vyzreli von. Keďže nevideli nič znepokojujúce, zišli dolu pred kovového tvora. Shemibob signalizovala: „Čo sa deje?“</p>

<p>  „Som takmer na konci s palivom. Ak pôjdem ďalej, všetko spotrebujem. Musím urobiť niečo, čo vy voláte ísť spať. Ibaže by ste pre mňa našli viac rudy.“</p>

<p>  „Budem k tebe úprimná,“ naznačila mu Shemibob. „Je veľ­mi malá šanca, že sa nám podarí lokalizovať rudu.“</p>

<p>  „Potom budem musieť vypnúť. To je škoda. Veľmi ma te­šilo byť na tomto zvláštnom svete a spoznať vás. Tiež som sa veľa naučil. Ak by nebolo teba a ostatných, bol by som veľmi osamelý. Osvojil som si nové spôsoby, veci, ktoré by som nikdy nespoznal, keby som zostal vo svojom vlastnom svete. Takže, ďakujem vám a zbohom.“</p>

<p>  „Počkaj!“ signalizovala. „Som si istá, že ostatní sa tiež chcú rozlúčiť.“</p>

<p>Jeden za druhým mu zablikali niekoľko slov. A potom Phemropitov svetelný otvor stmavol.</p>

<p>  Vana si poplakala a pohladkala jeho tvrdý „nos“. Deyv nežialil, len mu bolo ľúto, že ich mocný transportér a ochranca už nebude k dispozícii. Vanine slzy v ňom však vzbudili aj trochu iného smútku.</p>

<p>  Zloženú vzducholoď dali na Slooshov chrbát a usadili tam i dieťa. Deyv sa obzrel, až keď prešli asi štyristo metrov. Veľ­ké tmavé stvorenie stálo bez pohybu a čakalo. Nikto mu však nepríde na pomoc. Bude tam, kým ho nejaká pohroma neprevráti alebo nepochová. Sem-tam sa preberie zo „spánku“, pre­budené nejakým mechanizmom, ktorému Deyv nerozumel, a bude „hľadať“ spasenie u okoloidúcich. Nikdy ho však ne­dosiahne.</p>

<p>  Vana, ktorá sa tiež otočila, povedala: „Vo veľmi krátkom čase sme stratili troch členov družiny. Myslíš, že sa šťastie od nás odvracia?“</p>

<p>  „Pokúšam sa na to nemyslieť,“ odvetil.</p>

<p>  O desať dní neskôr prišli ku križovatke. Sloosh vyhlásil prestávku.</p>

<p>  „Tu sa rozdelíme. Teda, ak nástojíte na tom, že pôjdete hľa­dať svoje dušovajcia. Táto cesta vás zavedie do oblasti, kde leží Hoozisstova osada a jaskyňa. Ale možno ju nikdy nenájde­te. Čo sa týka mňa a Shemibob, pôjdeme ďalej. Teraz, keď už nemá čarovnú guľu, budeme mať problémy nájsť bránu. Ale podarí sa nám to.“</p>

<p>  Deyv sa cítil hrozne. Tí dvaja by mu veľmi chýbali, nielen kvôli ochrane, ale aj kvôli ich spoločnosti a vedomostiam. Okrem toho by s Vanou museli striedavo niesť dieťa. A už by nemali vzducholoď, aby sa v nej mohli schovať.</p>

<p>  Vanina tvár prezrádzala, že myslí na to isté.</p>

<p>  „Ak Yawtl ukradol naše vajcia, potom musíme urobiť len jedno,“ vravela pomaly. „Ale...“</p>

<p>  „To je pravda,“ skočil jej do reči Deyv. „Takže...“</p>

<p>  Pozreli sa jeden na druhého a Deyv povedal: „Pôjdeme s vami!</p>

<p>  Shemibob ukázala prstom na smaragd: „Myslela som si to. Tento kameň predpovedal, že tak urobíte. Ale nemusela som to s ním ani konzultovať.“</p>

<p>  Deyv nemal rád vetu „veď som to hovorila“, dokonca ani od vyšších bytostí. Bol však teraz príliš šťastný na to, aby sa pohoršoval. Radosť mu kalila len myšlienka, že iba oddialili nevyhnutné. Keď sa priblížia k domovu, budú sa musieť opäť rozhodnúť. Nie, nebudú. Neexistovala žiadna pochybnosť o tom, že sa rozlúčia. Alebo predsa?</p><empty-line /><p>42</p>

<p>„Tam je,“ zvolala Shemibob. „Brána.“</p>

<p>Sloosh nekomentoval, že to bolo očividné. Nikdy jej to ne­povedal, hoci sa vždy pohotovo ozýval, keď niečo podobné utrúsil človek.</p>

<p>  Boli v hustej časti džungle, asi v polovici veľkého kopca. Možno tridsať metrov nad ním, pri hrubom konári obrovského stromu, sa zväčšoval a sťahoval oslepivo jasný, hrôzu naháňajúci kruh. Lokalizovali ho po dlhom spovedaní mnohých kmeňov v širokom okolí. Keby Deyv s Vanou boli sami, neboli by dostali odpoveď. Namiesto toho by ich kme­ňoví ľudia boli zabili. Ale Archkerri a Shemibob všetkých vyplašili. Osadníci ich považovali za bohov alebo démonov a zvyčajne ušli, len čo ich zbadali. Potom cudzinci jednoducho zostali v osade alebo v dome, kým sa domáci neosmelili. Keď videli, že traja ľudia majú s tými strašnými bytosťami pria­teľský vzťah, usúdili, že možno ani ich neprišli zničiť.</p>

<p>  Zo dvaja odvážlivci si trúfli podísť bližšie. Shemibob a Sloosh urobili mierové znamenia, a potom už prišla väčšina kmeňa. Mutantka nakreslila do prachu obrázok brány a pokúsila sa v znakovej reči vysvetliť, čo hľadá. Veľmi dlho ju kmeňoví ľudia nechápali.</p>

<p>  Ale dvanásty národ, ku ktorému prišli, hovoril jazykom príbuzným Vaninmu. Aj keď bol iba spolovice taký dokona­lý, dokázala s nimi komunikovať. Títo ľudia ich nasmerovali na kmeň, ktorý kedysi žil blízko brány. V čase výmenného obchodu rozprávali totiž jeho členovia o žiariacej hrôze. K to­muto kmeňu sa vybrali piati cestovatelia, keď sa naučili toľko z trhovníckeho jazyka, aby sa mohli dorozumieť.</p>

<p>  Ich informátori nepoznali presné umiestnenie brány. Uda­li im len všeobecný smer a približný odhad vzdialenosti k nej. Sloosh použil svoj kryštál na komunikáciu s rastlinami. Trva­lo veľmi dlho, takmer celý deň medzi raňajkami a večerou, kým Archkerri zistil polohu. Nebola presná, ale cestou Sloosh aj naďalej pracoval s kryštálom. Čím bližšie sa dostávali, tým lepšie boli informácie. Dva dni pred tým, ako tam dorazili, upresnil polohu na chlp.</p>

<p>  Vana po jedinom pohľade nahor sklopila oči. Jej brucho bolo teraz obrovské. Dieťatko malo prísť na svet po niečo viac ako dvanástich okruhoch Temného démona.</p>

<p>  „Teraz, keď sme ju našli,“ ozvala sa, „čo vy dvaja zamýš­ľate urobiť?“</p>

<p>  Sloosh odvetil: „Keď sa sem dostanú moji ľudia, pôjdem s nimi cez bránu. Samozrejme, niektorí nebudú chcieť prerušiť svoje výskumy, a teda ešte nepôjdu. Alebo možno nepôjdu vôbec.“</p>

<p>  „Ja zostanem tu a pomôžem mu postaviť most k bráne,“ oznámila Shemibob.</p>

<p>  „My tu teda takisto chvíľu zostaneme a trochu si oddýchneme,“ povedal Deyv.</p>

<p>  Shemibob sa chápavo usmiala: „Možno tým oddiališ ne­vyhnutné. Nemôže to uškodiť.“</p>

<p>  Deyv neodpovedal. Pomohol Vane odviazať kocku a zložiť ju zo Slooshovho chrbta. Archkerri ju zodvihol a zišiel k úpä­tiu kopca. Dookola bol močiar, odporné miesto, páchnuce, prepchaté najrozličnejšími rastlinami, bzučiacim hmyzom, kvákajúcimi žabími obludami, nebezpečnými jedovatými plazmi a cicavcami. Sloosh by radšej rozložil kocku na vyššom mieste, ale rovnú zem našiel jedine tam.</p>

<p>  Ľudia išli s ním. Vana chcela uložiť dieťa do vzducholode, aby si nerušene zdriemlo. Sloosh potiahol rukoväť. Loď sa pomaly rozložila. Až príliš pomaly.</p>

<p>  „Dobre, že sa cesta skončila. Zdroj energie je temer vyčer­paný.“</p>

<p>  Pozrel sa na vzducholoď. „Je to škoda. Shemibob a ja sme skúmali jej okruhy. Myslíme si, že vieme, ktoré kontrolky za­pnú jej záložný zdroj. Bojíme sa ju však aktivovať. Nikto ne­vie, čo sa môže stať. Jednako...“</p>

<p>  „Chcem byť ďaleko odtiaľto, ak sa rozhodneš experimen­tovať,“ povedal Deyv.</p>

<p>  Keď sa uistili, že dieťatko je v pohodlí, Deyv zavolal Aejip a Juma. Povedal Vane, že ide loviť, a prebrodil sa vodou plnou žaburiny a čierneho bahna. Už bol ďaleko od tábora, a ešte stále nič nechytil. Sledoval veľkého vtáka s bronzovo sfarbeným perím, bielo lemovaným vejárovitým chvostom a červeným hrvoľom, keď začul hlasy. Zamrzol spoločne so zvieratami.</p>

<p>  Hovoriaci prichádzali bližšie, rozprávali tlmene, ale boli dosť blízko, aby rozpoznal, že hovoria neznámym jazykom. Alebo nie? Neznel trochu ako Vanin?</p>

<p>  Neschopný premôcť zvedavosť, preplazil sa cez porast. Aejip a Jum ho nasledovali. Zastal, keď uvidel pred sebou cestičku. Smerom od neho kráčali dvaja muži: vysokí, pleť troš­ku tmavšia ako jeho manželky, kučeravé vlasy, ako má ona, lenže hnedé. Mali oblečené lykové suknice a niesli bežné zbra­ne obyvateľov džungle: fúkačky, kamenné alebo kostené to­mahavky, nože a oštepy. Nohy mali namaľované načierno až nad kolená a chrbty načerveno.</p>

<p>  Pred zákrutou zastali, aby sa o niečom porozprávali. Na chvíľu sa otočili smerom k nemu. Ich oči boli šikmé. Nie, v skutočnosti neboli šikmé. Tento dojem spôsobovala vrstva kože vo vnútornom kútiku viečka. Nos mali v tvare kvapky, veľmi nepodobný jeho krásnemu dlhému kriváku. Ich pery boli veľmi tenké a pod spodnou si maľovali modrý pás. Bradavky si obkreslili červenou. Na každej strane pŕs im žiarili dve sedemcípe hviezdy.</p>

<p>  Jeden niesol na pleci presne toho vtáka, ktorého Deyv plá­noval zabiť.</p>

<p>  Zrejme sa vracali domov z poľovačky. Počkal, kým prešli za zákrutu, a sledoval ich. Bolo nevyhnutné vedieť, kde ne­priatelia bývajú a koľko ich je. Takisto musel zistiť, ako sú opevnení a aký je stupeň ich agresivity. Nemusel sa im ukazovať, aby zistil posledné dva údaje. Na základe dlhých skúseností bol schopný rozpoznať to čírym pozorovaním ľudí pri ich každodenných činnostiach.</p>

<p>  Cestička viedla k malému močiaru. Muž vpredu sa cezeň prebrodil, akoby vedel, že nie je nebezpečný. Deyv zazrel plach­tiace zviera, sto rebier malo roztiahnutých, aby urobili z riedkeho vzduchu hustú podušku. Vznášalo sa nad hlavami dvoch mužov, ale oni mu nevenovali pozornosť. Stvorenie zakrúžilo v povetrí a pristálo na konári stromu. Zočilo Deyva, sklonilo trojuholníkovú hlavu a vydalo rehotavý zvuk. Aj keď jeho telo vyzeralo ako hadie, malo hladkú, modrastú srsť a zelenkavé viečka. Deyv ho ignoroval, keďže muži museli vedieť, čo je a čo nie je nebezpečné.</p>

<p>  Jeho zvieratá veľmi jemne zavrčali, prikradli sa a upierali oči na to čudo. Ticho povedal: „Upokojte sa, Jum, Aejip. Ne­ublíži vám.“</p>

<p>  Zatiaľ tí dvaja muži prišli ku kopcu a pustili sa hore sva­hom. Rástla tam iba nejaká zelenina so strukmi. Cestička vied­la na plošinu, v strede stála opevnená osada.</p>

<p>  Deyv vyliezol na vysokánsky strom, ktorého vrcholec bol na rovnakej úrovni ako kopec. Za ohradou z hrubých kolov uvidel strechy kužeľovitých chatrčí a zopár dedinčanov. Začal sa spúšťať dolu, ale znehybnel, keď sa z močiara vynoril obrovský bylinožravec a pustil sa do rastlín na jeho okraji. Mal čiernu srsť okrem uší, ktoré boli červené. Jeho telo bolo riadne obalené tukom.</p>

<p>  Nejaký čas hltal rastliny, modré stonky, biele hlavičky a zelené struky. Potom chlapec na vysokej pozorovacej veži z dreva spustil krik. Zakrátko sa muži, nasledovaní ženami a deťmi, rozbehli dole kopcom. Deyv nevedel, či to boli všetci obyvatelia, ale napočítal ich dvestodvadsať. Cítil oprávnenú pýchu, že teraz to už dokáže. Sloosh ho to dobre naučil.</p>

<p>  Keď prvá vlna bojovníkov zbehla z kopca, zviera prestalo žrať. Pozorovalo kričiace, oštepmi mávajúce postavy, zrazu sa otočilo a hybaj cez močiar. Okolo tridsať mužov sa brodilo za ním, niektorí hádzali oštepy, fúkali šípy, ale ani jeden ne­zasiahol cieľ.</p>

<p>  Deyv nazrel cez otvorenú bránu. Presne v línii jeho pohľa­du stála modla veľkosti človeka: so zúrivo zamračenou tvá­rou, dvoma dlhými tesákmi, trčiacimi nahor z dolnej čeľuste, štyrmi rukami a obrovským bruchom. Tvár bola dosť ľudská, ale vrchná časť hlavy mala tvar vtáka s poloroztiahnutými krídlami a obrovským zobákom.</p>

<p>  Na opačnej strane močiara sa týčil strom ešte vyšší ako ten, na ktorom sedel. Zliezol dolu a prebrodil sa k nemu. Jum a Aejip ho nasledovali. Keď sa vyšplhal až k vrcholu, videl celú osadu. Bola usporiadaná ako väčšina takýchto miest, so šamanovým domom uprostred. Nachádzali sa tam však veľké drevené nádrže s vodou a takisto mnoho uzavretých nádob na strukoviny. Predpokladal, že si robia zásoby pre prípad obliehania nepriateľom.</p>

<p>  V jednom rohu rástol dušovajcovník.</p>

<p>  To vysvetľovalo, prečo sa kmeň usadil na takom nepoho­dlnom mieste.</p>

<p>  Ale vtom začali dnu vchádzať lovci a zberači ovocia. Ten­toraz ich narátal dvestopäťdesiat.</p>

<p>  Začali variť. Šaman vyšiel zo svojho domu, nesúc drevený stôl, na koncoch ozdobený malými kópiami modly. Prestrel stôl pred bohom. Po tanci sa dedinčania zhromaždili okolo neho, hádžuc kúsky vareného mäsa a ovocie na stôl. Šaman tancoval okolo, očividne požehnával jedlo alebo ho ponúkal bohovi. Priniesli z klietky zajaca. Šaman ho podrezal, chytil ho za nohy a mával ním ponad jedlo, kvapkajúc naň krv.</p>

<p>  Potom zjedol kúsok zakrvaveného mäsa a dedinčania za­čali v jednom rade prúdiť okolo stola. Dospelí muži jedli mäso, ženy a deti ovocie. Nato sa odobrali do svojich chatrčí.</p>

<p>  Deyv zliezol zo stromu. Takmer sa cestou späť stratil, ale napokon sa šťastne dostal k vzducholodi. Ostatným sa uľavi­lo, keď ho zbadali, lebo sa už oňho strachovali. Kým jedol, rozpovedal im svoj zážitok.</p>

<p>  „Pochybujem, že by prišli sem,“ vyhlásil Sloosh. „Musia ve­dieť o bráne, ale boja sa jej. Toto miesto je pravdepodobne tabu.“</p>

<p>  Po raňajkách začali pracovať na stavbe mosta k bráne. Deyv vyliezol na hrubý konár obrovského stromu a spustil Shemibobino lano, aby mohol nahor vytiahnuť bambusové tyče. Kým bol otočený chrbtom k žiare, dokázal pracovať. Ale keď na ňu náhodou pozrel, musel prestať, kým hrôza a nevoľnosť neustúpili.</p>

<p>  Nemali veľa nástrojov z kremeňa, ktorými by mohli rezať bambus. Ale Deyvovým mečom i tým, ktorý odobrali Yawtlovi, spolu so Slooshovou sekerou mohli kálať drevo a nezatupiť pritom ostrie. Napokon postavili konštrukciu od zeme až k vetve neďaleko brány. Vytvorili čosi ako výťah. Ťahací me­chanizmus z nahrubo vyrezaných kolies a hriadeľa im umožňoval vytiahnuť sa nahor, aj keď iba po jednom.</p>

<p>  Shemibob urobila väčšinu práce na stavbe mosta. Lepšie znášala účinky brány ako ostatní.</p>

<p>  „Dobrá, pevná stavba,“ chválil Sloosh. „Teda, ak ju nestrh­ne zemetrasenie.“</p>

<p>  Spolu s mutantkou vyšli hore a tyčami sondovali v jase. Prišli o niekoľko palíc, pretože ich nemohli stiahnuť naspäť celé.</p>

<p>  Keď sa vrátili dolu, Shemibob povedala: „Asi štyri a pol metra pod bránou je pevné dno. Buď zem, alebo piesok. Mohli sme do nej zasunúť tyče asi na tri centimetre, a potom sme narazili na odpor. Isteže, nepoznáme rozmery tej podlahy.“</p>

<p>  „Nemôžeme ani zistiť,“ doplnil Sloosh, „ako teplo alebo chladno tam je. Tunel môže ústiť do vrcholu pohoria, po ktorom sa nedá zísť. Alebo to môže byť veľmi malý ostrov ďaleko od pevniny a bez dreva, z ktorého by sa dal postaviť čln. Alebo zasnežený vrchol ľadovca. Ak je to veľmi mladá planéta, vzduch môže byť jedovatý. Potom...“</p>

<p>  „Buď už ticho!“ zreval Deyv.</p>

<p>  „Prečo sa tak bojíš?“ opýtal sa rastlinný muž. „Ty tam nej­deš.“ Zmĺkol, potom dodal: „Alebo je možné, že máš nejakú neurčitú túžbu dostať sa preč z tohto sveta odsúdeného na zánik?“</p>

<p>  „Ani náhodou,“ odsekol Deyv. Nebol si však istý, či neklame.</p>

<p>  Vo sne k nemu prišla stará mama zahalená hmlou.</p>

<p>  „Rád ťa opäť vidím, stará mama. Už dlho si ma nenavštívi­la,“ privítal ju Deyv.</p>

<p>  „Neprišla som za tebou pre potešenie,“ odpovedala. „Mŕt­vi nemajú potešenie. Prišla som ti pomôcť s tvojím problé­mom. Chceš zobrať Vanu k svojmu kmeňu ako svoju manžel­ku, a ona ťa chce zobrať k svojmu. Obidvaja ste veľmi tvrdohlaví. Ani jeden neustúpi. Dokonca ani neprijmete citli­vý návrh rastlinného muža, aby ste vyhodili do vzduchu ostrú paličku a nechali ju rozhodnúť, ktorou cestou sa máte vydať. Takže som prišla, aby som ti povedala, čo musíš urobiť. Mŕtvi nemajú potešenie, ale majú múdrosť. Musíš ma poslúch­nuť.“</p>

<p>  „Urobím, čo povieš, stará mama,“ súhlasil Deyv. „Iba... dúfam, že máš na pamäti, že som z tvojho mäsa a krvi, z tvoj­ho kmeňa, takže ma uprednostníš.“</p>

<p>  „Vana porodila dieťa, ktoré je tiež z môjho mäsa, a čoskoro porodí ďalšie. Nemôžem ti pred ňou nadŕžať. Poviem ti, čo musíš urobiť, aby si uspokojil ju aj seba. A aby si zachránil svojich aj jej ľudí.“</p>

<p>  Keď sa jeho stará mama rozplynula v temnotách, Deyv sa prebral a zobudil aj Vanu. Nástojil, aby išli do inej miestnosti vzducholode, kde by ich rozhovor nikoho nerušil. Tam jej povedal o svojom sne.</p>

<p>  „Takže vidíš, našla riešenie. Povieme našim kmeňom, že jestvuje spôsob, ako uniknúť smrti, ktorá sa približuje s kaž­dým okruhom Temného démona. Takto pochováme nepríjem­ný spor a zachránime našich ľudí a naše deti pre budúcnosť. Privedieme ich sem a prejdeme do lepšieho sveta.“</p>

<p>  „Ty si blázon!“ zvolala Vana. „Nikdy nás nebudú počúvať!“</p>

<p>Keď si to Sloosh vypočul pri raňajkách, reagoval podobne. No keď o tom chvíľu popremýšľal, usúdil, že možno ten ná­pad nakoniec nie je až taký zlý.</p>

<p>  „Vy sami dvaja nemôžete svojich ľudí presvedčiť. Ale ak vás budeme so Shemibob sprevádzať, možno sa vám to po­darí. Dodáme vám potrebnú vážnosť. Budú mať pred nami úctu, a ak vaše svedectvo, že svet čoskoro nebude bezpečným miestom na žitie, nezaberie, naše určite áno.“</p>

<p>  „Prečo by ste to robili? Bude to dlhá, ťažká a nebezpečná cesta.“</p>

<p>  „Nemám vážnejšiu prácu, ako čakať na mojich ľudí. Vlastne to ani nemusím robiť. Sú schopní prejsť cez bránu bez mojej pomoci. Plánujem však presvedčiť miestnych, aby cez ňu tiež prešli.“</p>

<p>  „Stále tomu nerozumiem,“ čudovala sa Vana. „Prečo si taký posadnutý zachraňovaním ľudí? Sú pre teba nebezpeční tu, a ak pôjdu do toho iného sveta, budú nebezpeční tam. Možno sa dokonca pokúsia vyhladiť Archkerriov.“</p>

<p>  „To je pravda. Konám podľa niečoho, čomu nerozumieš, pretože si kmeňové stvorenie. Mám oveľa širší a oveľa hu­mánnejší postoj. Ľudia sú mysliace bytosti. Práve preto, ako­koľvek sú podradní voči nám Archkerriom, sú stále naši bratia. Pokúsim sa zachrániť dokonca aj Yawtlov, ak budem mať možnosť.</p>

<p>  Takisto, povedzme, že splácam dlh. Boli to ľudia, čo z nás urobili mysliacu zeleninu. Stalo sa tak, keď mali veľkú civili­záciu a boli v mnohých ohľadoch takí múdri a humánni ako my. Keby nebolo ich, nikdy by sme nejestvovali. Takže... konám z vďačnosti. Môžeš to pochopiť?“</p>

<p>  „Nie,“ odpovedal Deyv namiesto Vany. „Ale som rád, že to tak cítiš.“</p>

<p>  „Naučím teba a tvoj druh cítiť to rovnako.“</p>

<p>43</p>

<p>Prvým krokom nebolo balenie sa na cestu. Sloosh pove­dal, že najprv treba určiť polohu ich dvoch kmeňov. Z infor­mácií, zozbieraných od rastlinných ľudí, vraj nakreslí do prachu jednoduchú mapu. Papyrus nemali, ale Archkerrimu zvyčajne stačil jediný pohľad, aby si podobné veci zafixoval v pamäti.</p>

<p>  Proces bude trvať prinajmenšom päť dní, a možno sa pre­tiahne na osem. Okamžite sa pustil do práce. Medzičasom sa Deyv, Shemibob a pes s mačkou vybrali špehovať miestny kmeň. Démon opäť pokrýval oblohu, čo im vyhovovalo, lebo sa ľahšie mohli vyhnúť odhaleniu. Vo dne sa dostali pomerne blízko k osade - až na polceste hore kopcom ich zahliadol ostrozraký pozorovateľ. Jeho poplach vyhnal bojovníkov z kolovej ohrady. Dovtedy špióni ubzikli do močiara.</p>

<p>  Vrátili sa tam oveľa neskôr. Tentoraz boli svedkami lupu: sedem dospelých a šesť mladých červenouchých bylinožravcov spásalo strukové rastliny. Prebudení bojovníci pálili do votrelcov. Dva prežúvavce padli, keď im oštepy prešli cez oči, a ďalšieho prebodli. Cena za víťazstvo kmeňa bola vysoká: štyria muži mŕtvi, šiesti ťažko dokaličení.</p>

<p>  Silné zemetrasenie zasiahlo, práve keď obete vynášali hore kopcom. Deyv nevidel, čo sa stalo potom. Utekal cez močiar, aby unikol padajúcemu stromu. Bahno a voda vystúpili až k nemu, niekoľkokrát sa mu preliali cez hlavu. Len tak-tak sa zachránil. Shemibob ho zodvihla a na kúsku ho niesla. Obe zvieratá, napoly utopené a úplne prestrašené, ich dohnali o trochu neskôr.</p>

<p>  Skupina sa vrátila do tábora a našla všetko hore nohami. Stromy tu tiež boli vyvrátené alebo naklonené. Bambusový výťah a most rozmetalo. Vrstva bahna pochovala prednú časť vzducholode, aj keď nedosiahla až k dverám.</p>

<p>  Keď sa Deyv ubezpečil, že Vana a dieťa sú v poriadku, zo­bral ho Sloosh nabok.</p>

<p>„Obávam sa, že mám pre teba zlé správy. Nemôžem nájsť ani jeden z vašich kmeňov.“</p>

<p>  Deyv mal nateraz dosť šokov. Nerozumel, o čom rastlinný muž hovorí.</p>

<p>  „Chceš povedať, že rastliny ťa nechali v štichu? Uškodilo im zemetrasenie?“</p>

<p>  „Nie,“ zabzučal Sloosh. Deyv z jeho tónu pochopil, že Arch­kerrimu sa nepáči, čo mu musí povedať. Len tak hocičo ho nedokázalo rozrušiť.</p>

<p>  „Chcem povedať, že tvoji a Vanini ľudia z nejakého dôvo­du opustili svoje územie. Nielen to. Ostatné kmene sú tiež preč.“</p>

<p>  Deyvovi prišlo zle. Váhavo sa opýtal: „ Si si istý?“</p>

<p>  „Pochop, že získavanie údajov od rastlín nie je jednodu­chá záležitosť. Trvá to dlho, treba na to trpezlivosť a veľa šikovnosti v kladení otázok i v interpretovaní. Rastliny bez mysle vedia referovať iba o tom, čo zaznamenali. Ale som si dosť istý. Pokryl som veľké územie, a preto to trvalo ešte dlh­šie, ako som čakal.</p>

<p>  K tomu, prečo odtiaľ odišli, nemôžem nič povedať. Ze­metrasenia tam však boli ešte silnejšie ako v ktorejkoľvek inej oblasti, ktorou sme putovali. Možno preto chceli ísť na pokoj­nejšie miesto. Žiadne nenájdu. Aspoň nie nadlho.“</p>

<p>  „Mohol by si ich vystopovať?“</p>

<p>  „Nie, kým nebudem poznať ich približnú polohu. Vieš, rastliny iba nahrávajú vizuálne a audiálne údaje. Ale nevidia očami, nepočujú ušami. Pre rastliny nič neznamenajú ani údaje, ktoré by mohli identifikovať jednotlivcov z toho-ktorého kmeňa. Tieto informácie sa im premiešajú so všetkým ostatným zaznamenaným. Musel by som aspoň zhruba určiť územie, v ktorom sú kmene, prv než sa začnem na ne pýtať. Potom by som musel vytriediť nepodstatné údaje. To všetko by zabralo veľa času a vyžadovalo by si veľa práce. Je to takmer beznádejná úloha.</p>

<p>Okrem toho, zemetrasenia rušia mojich informátorov. Pod­liehajú niečomu, čo nazývam šumom. Je to analogické so sta­tickou elektrinou, aj keď to nie je to isté. Prenos údajov je stá­le zložitejší. Bude to ešte horšie. To preto, lebo zemetrasenia budú častejšie a silnejšie. Hmota vo vesmíre sa zhusťuje. Keď sa zväčší hustota, jej účinok zaťaží túto planétu. Shemibob mi povedala, že je dvadsať mŕtvych hviezd, ktoré sú... Vysvetlil som ti, čo je svetelný rok?“</p>

<p>  Deyv prikývol: „Áno. Svetelný rok je čas, ktorý trvá svet­lu, aby preletelo...“</p>

<p>  „To bola rečnícka otázka. Viem, že som ti to povedal. V každom prípade, sú na pol svetelného roka od Zeme. Je to predvoj Temného démona a za nimi, iba jeden svetelný rok, je desať takých. A za nimi, iba dva svetelné roky, je ich celá horda. Potom nasleduje hlavná masa Temného démona.“</p>

<p>  Listnatá tvár a bzučiak neboli možno také schopné výrazu ako ľudská tvár a hlas, ale Sloosh určite vyjadroval vzruše­nie. Na Deyva to urobilo dojem. Cítil, ako naňho náhle padá záhuba. Bola neviditeľná, ale jej blízkosť ho dusila.</p>

<p>  „Pozri,“ pokračoval Sloosh, „dobre, že ste odložili svoju cestu. Inak by ste sa boli dostali do rodnej krajiny, iba aby ste zistili, že vaši ľudia sú preč. Nemali by ste ani najmenšieho tušenia, ako ich vystopovať. Ak by ste sa vrátili sem, možno by bolo príliš neskoro. Brána by bola preč alebo stiahnutá. Alebo posunutá tak, že by sa k nej nedalo dostať.“</p>

<p>  Deyv klesol na kolená a začal kvíliť. Jeho kmeň, jeho rodi­čia, navždy stratení!</p>

<p>  Keď už vyplakal všetky slzy, ticho pritisol tvár k vlhkej zemi. Slooshova veľká, odpoly listnatá ruka ho zodvihla na nohy.</p>

<p>  „Vana sa ešte chveje zo zemetrasenia. Veľmi sa strachova­la o dieťa a takisto o život, čo nosí pod srdcom. Nehovoril by som jej nič, kým sa nezotaví.“</p>

<p>  Deyv si utrel oči a priznal: „Išiel by som za ňou a hneď by som jej všetko vytáral. Ale počkám, urobím, ako mi radíš. Si veľmi vnímavý, Sloosh. Takmer ako človek.“</p>

<p>  „Asi máš dojem, že je to kompliment. Takže ho tak prijmem. Hoci...“</p>

<p>  Deyv dúfal, že oddiali okamih, keď to bude musieť pove­dať Vane: nech sa žena najskôr dobre vyspí. No darmo sa po­kúšal správať, akoby sa nič nestalo. Nedokázal skryť smútok. Vana hneď vedela, že ho niečo veľmi rozrušilo. Poprel to, ale útočila naňho otázkami a nakoniec mu vynadala, že ju chce klamať. Nepáčilo sa jej to, sú predsa manželia, jeho obavy sú aj jej strachom a naopak. Ak jej nepovie pravdu, bude shrinkell čiže smradľavý hovnivál.</p>

<p>  Napokon jej vyzradil, čo ho trápi. Zbledla, vykríkla a zapotácala sa, hľadala nôž. Nasledoval ju, aby jej ho zobral.</p>

<p>  „Vydesíš dieťa,“ jemne jej pripomenul. „Choď niekam, kým ťa prejde smútok.“</p>

<p>Jej slzy ho tiež rozplakali. Aj malý Thrush už začul svoju matku a spustil nárek. Deyv sa ponáhľal utíšiť syna, zatiaľ čo Vana vyšla na kopec a utiahla sa za strom. Po chvíli sa vrátila s červenými, ale už suchými očami.</p>

<p>  „Čo urobíme teraz?“</p>

<p>  „Sloosh vraví, že by sme mohli skúsiť, či nás tunajší kmeň neprijme medzi seba. Má však za lubom viac ako naše dobro. Dúfa, že tých ľudí presvedčí, aby prešli cez bránu. Ale vraví, že nie sú dosť početní, aby sa vyhli zlým následkom vzájom­ného párenia. Chce nájsť a agitovať ďalšie kmene.“</p>

<p>  „Bolo by pekné mať kmeň,“ povedala, „aj keď majú čudné spôsoby a zvláštneho boha. Ale je pravdepodobnejšie, že nás zabijú, ako že nás prijmú.“</p>

<p>  „Mám nápad, ktorý by mohol vyjsť. Ak sa to podarí, s ra­dosťou si nás osvoja.“</p>

<p>  Medzičasom museli opraviť výťah a most. Keď Deyv ne­staval alebo nelovil, skúmal územie. Objavil ďalšie dva kme­ne, každý asi desať míľ od ľudí z kopca. Oba žili pri rieke, ktorej prítok napájal močiar. Boli rovnakej rasy ako obyvate­lia kopca a hovorili dialektmi tej istej reči. A tiež trpeli dran­covaním červenouchých bylinožravcov.</p>

<p>  Keďže mu náhodné odpočúvanie ich jazyka veľmi nepo­mohlo, rozhodol sa uniesť informátora. Spolu so Shemibob sa v diskrétnej vzdialenosti potulovali okolo kopca. Len čo zbadal osamelú ženu s košom orechov, postrelil ju šípom na­pusteným uspávacou látkou. Shemibob ju zodvihla a Deyv zobral poloprázdny košík.</p>

<p>  Vana sa snažila uistiť ženu, že jej neublížia. Nepomáhalo to. Priveľmi ju vystrašil Sloosh a mutantka - podľa nej nočné mory. No Vana, zo všetkých najlepšie jazykovo podkutá, si rýchlo osvojila zajatkyninu reč. Po chvíli už bola schopná tro­chu zmierniť ženine obavy. Keď jej dovolila povarovať Thrusha, získala si viac jej dôvery.</p>

<p>  Be'nyar povedala, že jej kmeň sa sám volá Chaufi´ng, čo znamená Ľudia. Modla nezobrazuje boha, ale zakladajúceho člena kmeňa, Tsi'kzkeepa. Nechápala koncepciu bohov. Pre jej kmeň existovali iba základné živly, niektoré dobré, niekto­ré zlé, niektoré neutrálne. Svet bol stvorený vtákom Ngingzhkroobom. Vták zniesol prvotné vajce, z ktorého sa vyliahla väčšina živých bytostí vrátane Tsi'kzheepa.</p>

<p>  A kedy ju pustia?</p>

<p>  Vana sľúbila, že čoskoro. Povedala žene aj to, že sa blíži koniec sveta. Ale kmene z okolia môžu prejsť cez bránu do mladého sveta a tak sa zachrániť.</p>

<p>  Be'nyar sa zachvela a vyhlásila, že jasná vec je nečistá sila. Je to tabu - ako Sloosh správne uhádol - a jej ľudia by nikdy nevošli do jej papule. Spáchali by tým samovraždu, pretože by sa vzápätí ocitli v jej bruchu.</p>

<p>  Vana povedala Be'nyar, že to nie je pravda. Ona prešla cez presne takú istú žiaru a nič sa jej nestalo. Be'nyar si zdvorilo vypočula jej rozprávanie - musela, ale bolo zrejmé, že ju po­važuje za klamárku.</p>

<p>  Podľa toho, čo Deyv pochopil z ich rozhovoru, Chaufi´ngovia verili, že pokým je socha Tsi'kzheepa v ich vlastníc­tve a nedotknutá, bude sa im dobre dariť a budú schopní úspešne čeliť nepriateľom.</p>

<p>  Požiadal Vanu, nech povie žene, že Tsi'kzheep sa veľmi nevyznamenal v boji proti červenouchým.</p>

<p>  Be'nyar pobúrene namietla, že Tsi'kzheep sa ich mohol zbaviť okamžite, keby sa o to zaujímal. Ale urazilo ho niečo, čo kmeň urobil. Zatiaľ sa nevie, čo to bolo, ale šaman to zisťu­je.</p>

<p>  Deyv sa rozhodol vyskúšať jej jazyk. Bol to jediný spôsob, ako sa ho naučiť plynulé používať.</p>

<p>  „Ak zabijeme červenouchých, budú nás vaši ľudia pova­žovať za priateľov?“</p>

<p>  Musel to pomaly zopakovať, aby mu porozumela.</p>

<p>  „Neviem,“ zaváhala. „Možno sa Tsi'kzheep urazí. Alebo nie. Budeš sa musieť opýtať šamana.“</p>

<p>  Ďalšie vypočúvanie odhalilo, že obdobie výmenného ob­chodu sa začne po nasledujúcom okruhu Temného démona. Na trhovisku sa stretávalo šesť kmeňov. A najbližšiemu zhro­maždeniu mali predsedať práve Chaufi´ngovia. Neexistoval nijaký spoločný jazyk, namiesto neho používali znakovú reč.</p>

<p>  Deyv zaúpel. Učiť sa ďalšiu reč! Ale bolo to potrebné, ak chcel realizovať svoj náhly nápad.</p>

<p>  Zavolal si ostatných nabok a zveril sa im s tým, čo vymys­lel.</p>

<p>  Shemibob povedala: „Možno to vyjde. Nemali by sme bo­jovať proti ľudským predsudkom, ale využiť ich, aby sme dosiahli, čo chceme. Zvyčajne sa to robí zo zlého alebo sebec­kého úmyslu. V tomto prípade to bude pre dobrú vec.“</p>

<p>  Ráno sa Vana zobudila s pôrodnými bolesťami. Aby v Be'nyar umocnili pocit, že jej nechcú ublížiť, dovolili jej asistovať pri pôrode. Narodilo sa nádherné dievčatko. Všetci boli šťastní - s výnimkou Thrusha. Keď bábätko očistili, rodičia ho vyniesli na kopec a dali mu tajné meno. Verejne sa ich dcérka volala Keem.</p>

<p>  Deyv so Shemibob, Slooshom a Jumom sa vybrali hľadať červenouchých. Pred odchodom vzal Be'nyarino dušovajce, aby sa nepokúsila utiecť.</p>

<p>  Vrátili sa naprázdno. Pri ďalšej výprave mali viac šťastia. Zbadali jedného červenouchého, ako ohlodáva malý strom. Keď odstránil vetvy, zodvihol kmeň a niesol ho asi štyristo metrov k obrovskej kope dreva. Keďže celé územie pokrýva­lo len strnisko, prenasledovatelia sa nemali kam schovať. Zo­stali ďaleko za zverom; ak ich aj videl, nevenoval im pozor­nosť.</p>

<p>  Z kopy dreva sa vykľula strava aj obydlie zverov. Vstupy boli z kolov a otvárali sa do trojhranných chodieb, ktoré tvorili dve poschodia. Po dlhom pozorovaní lovci napočítali dvadsať červenouchých. Z času na čas nejaké odišli a iné vošli dnu. Prinášali v papuliach drevo a v záhybe na bruchu orechy, ovocie a strukoviny.</p>

<p>  Be'nyar ich upozornila, že ide o totemové zvieratá. Jej súkmeňovci ich nesmú napadnúť, kým nepreniknú na osob­né územie Tsi'kzheepa, teda na kopec a močiar okolo neho. Deyvovu družinu však nemusel trápiť cudzí totem. Mohli hlušiť zvieratá bez obavy pred odvetou Chaufi´ngov. Lenže ako? Podľa zajatkyne tieto bylinožravce mali zraniteľné iba oči a konečník. A veľmi zriedka dvíhali svoje ochranné chvosty.</p>

<p>  Pravda, dosiaľ sa nestretli s mysliacimi bytosťami s takou brutálnou silou.</p>

<p>Deyv pribehol k najbližšiemu zverovi, ktorý pomaly pre­žúval drevo. Vypadlo mu z papule, vztýčil sa na zadné nohy, zareval, dopadol na všetky štyri a vyrazil. Deyv sa zvrtol a fujazdil preč. Aj keď bolo zviera veľké a vyzeralo ťarbavo, súdiac podľa Shemibobiných výkrikov, ho dobiehalo.</p>

<p>  Prefičal pomedzi dvoch obrov, ktorí nehybne stáli so zdvih­nutými kyjakmi. Ako dúfali, červenouchý videl iba Deyva. Asi nemal veľmi dobré oči, a možno si tých dvoch pomýlil s pňami alebo kameňmi. Čokoľvek si o nich myslel, nevenoval im pozornosť. Keď sa ocitol medzi nimi, súčasne spustili kyje a udreli ho po temene. Padol, niekoľko sekúnd ležal a chvel sa, potom s chrčaním začal vstávať. Kyjaky mu však zlomili väzy.</p>

<p>  Deyv nabral trochu dychu a šiel provokovať ďalšieho. Pad­la druhá i tretia obeť. No bylinožravce vycítili nebezpečen­stvo. Pri štvrtom pokuse sa za ním valili dva zvery naraz. Nemusel kričať na svojich pomocníkov, aby uhli. Boli pripra­vení, každý udrel jedného. Zvery padli na zem, ale veľmi rých­lo boli zase na nohách. Zjavne bolo treba dva spoločné údery, aby na tie tvrdé hlavy urobili dojem.</p>

<p>  Sloosh a Shemibob ich však úspešne dorazili. Štvrtý úder kyjakom prelomil chrbtice.</p>

<p>  Keď sa za ním vydal šiesty červenouchý, Deyv prebehol len niekoľko krokov a potom sa otočil. Otrávený šíp vyletel z fúkačky rovno do roztvorenej papule a zapichol sa do jazyka. Jeho hrot bol napustený šiestimi vrstvami: o päť viac, ako by bol použil proti človeku. Ale zviera iba trochu spomalilo, kým sa dostalo medzi dvoch popravcov. Nebolo však treba udrieť viac ako raz. Nemohlo vstať a zakrátko v kŕčoch skapalo.</p>

<p>  Siedme zahynulo rovnakým spôsobom.</p>

<p>  No potom sa za ním rozbehli traja červenouchí. Shemibob poslala Juma, aby ich rozptýlil. Pes poslúchol. Jedného byli­nožravca prinútil spätiť sa. Ale druhý ho schytil a roztrhol napoly.</p>

<p>  Deyv nevedel, čo sa deje, až kým nezačul Jumovo pred­smrtné zakvílenie. Obzrel sa cez plece. Aj keď mu dochádzal dych, vykríkol od hrôzy. Nemohol nič iné urobiť. Pes bol mŕt­vy a prvé zviera príliš blízko. Pošlo na jed a kyjaky. Lenže ďalšie dve sa až krbáľali po zemi, tak zúrivo sa za ním hnali. Deyv ostošesť bežal k Slooshovi. Jedného zvera postrelil, ale bez účinku. V poslednej chvíli schytil oštep a zabodol mu ho cez oko do mozgu.</p>

<p>  Potom ho zachvátil smútok. Jum bol člen rodiny, jeho chl­patý brat.</p>

<p>  Napriek tomu krvavá práca musela pokračovať. Keď skon­čili, pochoval Juma hlboko do zeme a poslal hore modlitbu, aby jeho duch čakal na svojho pána vo svete, ktorý im šaman sľúbil po smrti.</p>

<p>„Je mi to naozaj ľúto,“ povedal Sloosh. „Ale zachránil teba a možno nás všetkých. Neboli by sme si poradili s tromi na­raz. Teda aspoň si to nemyslím.“</p>

<p>  Bolo treba preskúmať kopu dreva, či sa tam neschovávajú ďalší červenouchí. Zapálili fakle a vošli do tmavého, páchnuceho priestoru. Teraz by boli najviac potrebovali Juma! Našli však iba mláďatá, ktoré rýchlo odpravili.</p>

<p>  Urobili dve lykové siete a uložili do nich hlavy. Už zďale­ka začuli pohrebný spev smútiacej ženy. Deyv sa rozbehol. To bol naozaj zlý deň. Jedno z detí muselo byť mŕtve! Dorazil dychčiac a celý zabahnený. Vana sedela pred vzducholoďou, držala Thrusha na rukách a kolísala ho sem a tam. Jeho tvá­rička bola skrivená, akoby mal do nej vyrytú smrteľnú agóniu, a ľavé rameno mal napuchnuté a zelenkavé.</p>

<p>  Blízko bola Aejip, tiež mŕtva: jej papuľa stále zvierala ma­ličkého zeleného hada so šarlátovou hlavou.</p>

<p>  „Ani som nevidela hada, kým nezasiahol!“ kričala Vana. „Thrush ho zodvihol a niesol mi ho ukázať! Aejip mu ho vytrhla, ale bolo príliš neskoro! Uhryzol nášho synčeka, umrel takmer okamžite!“</p>

<p>  „Musel prísť z vody,“ ozvala sa zajatkyňa.</p>

<p>  Po tom, ako pochovali dieťa a Aejip a odsmútili predpísa­ný čas predpísaným spôsobom, aj keď sa im vôbec neuľavilo, vrátili sa ku každodenným povinnostiam. Ale Vana stále opa­kovala: „Be'nyar mala pravdu. Toto je zlé miesto. Nemali sme sem chodiť.“</p>

<p>  „Každé miesto je zlé, keď sa na ňom stanú zlé veci,“ pove­dal Deyv. „A zlé veci sa môžu stať kdekoľvek. Poď, žena, daj­me sa do práce. Musíme dostať Keem do sveta, kde možno nebude toľko zlých vecí.“</p>

<p>  Neveril svojim slovám. Ale možno tomu novému svetu aspoň nebude hroziť zničenie.</p><empty-line /><p>44</p>

<p>„Keď nabudúce rozložíme vzducholoď,“ zabzučal Sloosh, „mali by sme ju už nechať tak. Otvorila sa ešte pomalšie ako minule. Môže mať ešte dosť energie na takých dvanásťkrát, neviem. Ale nechcem pokúšať šťastie.“</p>

<p>  Okrúhla doštička na kontrolnom paneli už nejaký čas čer­veno svietila. Sloosh to považoval za výstrahu, že sa palivo čoskoro minie. Nie že by na to bol potreboval indikátor...</p>

<p>  Pobalili sa. Keď prichádzali ku kopcu, počuli hlasnú vra­vu, hudbu, bľakot, kvíkanie, múkanie, vtáčí štebot a škrekot. Vôňa pokrmov sa šírila až k nim. Deyv pocítil nostalgiu za starými časmi. Slzy mu tiekli po lícach, keď si spomenul na svojich ľudí. Nikdy ich už nemal vidieť.</p>

<p>  Vana tiež plakala.</p>

<p>  Spoza stromov videli, že strukové rastliny sú fuč. Na mieste, kde predtým rástli, boli šiatre prišelcov. Ženy pripravovali jedlo, deti pobehovali a hrali sa, muži sedeli a klebetili alebo sa handrkovali o cenu.</p>

<p>  „Až mi je ľúto prerušiť takú harmonickú scénu,“ vyhlásil Sloosh. „Predstavte si to! Šesť rôznych skupín ľudí na jednom mieste, a nebojujú!“</p>

<p>  „Kolovú hradbu rozhádzalo posledné zemetrasenie,“ po­dotkla Shemibob. „Ešte stále ju dostavujú.“</p>

<p>  Akoby táto poznámka bola spustila ďalšie zemetrasenie! Tí na kopci stíchli, ustali bubny i pískanie flauty. Zmĺkli aj zvieratá a vtáky - Deyv sa len čudoval, prečo to nevycítili skôr. Lenže aj Jum a Aejip ostatné zemetrasenie akosi prekvapilo... Ktovie, možno si naň zvieratá začínali zvykať.</p>

<p>  Záchvevy trvali len niekoľko sekúnd. Po pár minútach sa dav vrátil k svojej hlučnej aktivite, zvieratá a vtáky znovu ožili.</p>

<p>  „Teraz prichádza druhý šok,“ povedal Sloosh.</p>

<p>  Ťahajúc sieť plnú hláv červenouchých, vystúpil spoza stromu a brodil sa cez vodu. Shemibob ho nasledovala s druhou sieťou a s Deyvom na chrbte. V poslednej chvíli súhlasil, že sa na nej povezie. Mal vystupovať ako sprostredkovateľ a zdanie, že riadi akéhosi hadieho kentaura, mu mohlo pomôcť získať autoritu.</p>

<p>  Vana išla posledná: nesúc dieťa v jednej ruke a oštep v dru­hej, postrkovala pred sebou zajatkyňu.</p>

<p>  Všimli si ich takmer okamžite. Rozľahli sa výkriky a škre­ky, nastala tam horúčkovitá hara-vara, lebo každý sa chcel čo najskôr dostať za ohradu. Kým cudzinci vyšli k trhovému pľa­cu, bol opustený. Brána sa zabuchla. Spoza kolov teraz vykú­kali vydesené i zvedavé tváre a pozorovacia veža sa zaplnila zamračenými bojovníkmi.</p>

<p>  Votrelci dosiahli plošinu, na ktorej sa rozkladala osada. Sloosh otvoril sieť a hlavy sa vykotúľali von. Diváci jačali od údivu. Rastlinný muž začal prehadzovať hlavy cez bránu.</p>

<p>  Mávajúc oštepom, Deyv zakričal: „Tu sú dary, ktoré vám prinášame! Už vás červenouchí nebudú napádať! Vaše rastli­ny a vaši bojovníci budú mať od nich pokoj! Zabili sme ich pre vás, aby sme vám ukázali naše priateľstvo!“</p>

<p>  Sloosh vyprázdnil aj Shemibobinu sieť.</p>

<p>  „Vyjdite von a vezmite si ich!“ kričal Deyv. „Každý kmeň si môže zobrať vlastné trofeje! Umiestnite ich na stĺpy, aby vám pripomínali, ako mocný Deyv a jeho priatelia Shemibob a Archkerri - a jeho mocná manželka,“ dodal, keďže vedel, že Vana by sa nepotešila, keby ju vynechal, „hravo pobili červenouchých. Tak hravo, ako by za krátky čas mohli vyhubiť šesť kmeňov.“</p>

<p>  „Nepreháňaj to,“ ticho ho napomenula Shemibob.</p>

<p>  „Ale prichádzame ako priatelia, nie aby sme zabíjali! Prišli sme vás odviesť na miesto, kde zemetrasenia nebudú trhať vašu zem na kusy a ničiť vás. Prišli sme vás zachrániť!“</p>

<p>  Vana popohnala zajatkyňu dopredu.</p>

<p>  „Tuje Be'nyar!“ zvolal Deyv. „Zobrali sme vám ju, aby sme si osvojili váš jazyk a zvyky! Poznáme všetky vaše tajomstvá! Ako vidíte, nič sa jej nestalo! Vyjdite von a vezmite si ju!“</p>

<p>  Diknirdik, šaman Chaufi´ngov, stál na plošine blízko brá­ny spolu so šamanmi ostatných kmeňov. Bol to vysoký, širokoplecí chlap stredných rokov v poschodovej pérovej čelen­ke. Na hornej pere mal prilepené malé červené pierka, zvy­šok tváre si pomaľoval bielymi, čiernymi a zelenými pásikmi. Chýbali mu štyri horné zuby.</p>

<p>  Otočil sa a povedal niečo svojim kolegom. Chvíľu prudko debatovali.</p>

<p>  „Choďte preč!“ zareval Diknirdik. „Ceníme si váš dar, hlavy červenouchých! Ďakujeme vám za ne a uctíme si vás obeťami našim predkom! Povieme im, že ste naši priatelia, a teda vám neublížia! Ale nepotrebujeme vašu ďalšiu prí­tomnosť! Obávame sa, že démoni, ktorí sú s vami, vyplašia naše deti!“</p>

<p> Deyv sa zasmial: „Nehovoriac o tom, že plašia vašich udat­ných bojovníkov!“</p>

<p>  „Neurážaj ich bezdôvodne!“ opäť ho pokarhala Shemibob. „Treba ich učičíkať, nie nazlostiť. Ale stále ich musíš držať v bázni.“</p>

<p>  „Viem,“ zamrmlal Deyv. „Mám predsa rozum.“</p>

<p>  „Tak ho použi!“</p>

<p>  „Veľmi dobre!“ zreval. „Pôjdeme naspäť k úpätiu kopca. Tam si založíme tábor a vyčkáme, kým sa nerozhodnete vyjsť von a byť priateľskí. Verte mi, zatiaľ ste sa neprejavili ako priatelia! Pozerajte sa! Keď tam prídeme, predvedieme vám niečo zo svojich čarov!“</p>

<p>  Keď Sloosh zatiahol za rukoväť kocky a tá sa rozložila, osa­da zahučala úžasom. „Dúfam, že ju nebudeme musieť opäť skladať,“ zabzučal rastlinný muž. „Nezaručujem, že sa to úpl­ne podarí.“</p>

<p>  „Aká škoda, že nemám svoj vak,“ vzdychla Shemibob. „Ak ich však nemôžem presvedčiť iba svojimi schopnosťami, za­slúžim si, aby ma zabili.“</p>

<p>  „Sú ignorantskí a poverčiví,“ povedal Sloosh. „Ale majú rovnakú inteligenciu ako ich civilizovaní predkovia. Nepod­ceňuj ich.“</p>

<p>  „Ospravedlňujem sa. Bola som taká zvyknutá vládnuť niž­ším bytostiam, že zabúdam, že nie sú až také podradené, ak nemám svoje prístroje.“</p>

<p>  „V každom prípade majú početnú prevahu,“ konštatoval Deyv.</p>

<p>  „Ale my sme ich obalamutili,“ doložila Vana. Zahľadela sa na kopec. Be'nyar stále stála pred zavretou bránou a kriča­la, aby ju vpustili dnu. Šamani sa znovu horlivo radili.</p>

<p>  „Zmiatli sme ich - zatiaľ,“ nesúhlasil celkom Sloosh. „Te­raz si však rozdeľme to chutne voňajúce jedlo, ktoré nám tu tak láskavo nechali.“</p>

<p>  Najedli sa, a potom sa vyprázdnili do močiara. Kmeň ho používal aj na tento účel, čo mu nebránilo brať odtiaľ vodu na pitie a varenie. Vana a Deyv vzali nádoby z pálenej hliny a išli pohľadať čistú vodu. Sloosh im dávno vysvetlil spätosť medzi chorobami a nedostatkom hygieny.</p>

<p>  Vana nakŕmila dieťa. Ostatní sa chvíľu prechádzali, rozprávali a potom sa všetci išli vyspať do vzducholode. Be'nyar stále čakala pri bráne, ale prestala sa dožadovať vstupu. Teraz kľačala so sklonenou hlavou.</p>

<p>  Rozhodli sa, že nepostavia stráže. Ak budú predstierať, že im je ľahostajné, čo kmene podniknú, urobia na tých ľudí do­jem. Budú si myslieť, že cudzinci sú takí mocní, že sa ničoho nemusia báť.</p>

<p>  Keď sa dvere vzducholode za nimi zavreli, Sloosh pozna­menal: „Možno na to ideme zle. Všetko, čo vieme o povahe týchto ľudí, nám povedala Be'nyar. Možno klamala. Alebo nám nedala dostatočné informácie, pretože sme jej nekládli správne otázky.“</p>

<p>  „Aký je v tom rozdiel?“ opýtala sa Shemibob. „Nemôžu urobiť nič, kým sme zamknutí vo vzducholodi. Umiestnenie stráží nezmení situáciu. Idem spať.“</p>

<p>  Odišla do inej miestnosti. Keby spala s nimi, urobilo by to z nich seberovných - podľa jej názoru.</p>

<p>  Sloosh sa takisto uložil v inej miestnosti. Jemu neprekáža­lo spoločné ubytovanie, zato im áno. Zvykol bzučať zo sna.</p>

<p>  Deyvovi sa snívalo, že za ním prišla jeho stará mama.</p>

<p>  „Toto je poslednýkrát, čo sa stretávame, milovaný vnuk. Du­chovia nemôžu voľne prechádzať z jedného sveta na druhý.“</p>

<p>  Za ňou sa z tieňa vynárali dve postavy. Jum a Aejip.</p>

<p>  „Neopúšťaj ma!“ volal Deyv.</p>

<p>  „Musím. Zbohom, dieťa. Stávaš sa mužom. Už ma nepo­trebuješ.“</p>

<p>  Zaspätkovala do tmy a zmizla. Oči zvierat chvíľu jasne žiarili, potom dohoreli ako sviece. Zobudil sa na vlastné vzlyky.</p>

<p>  Znova sa mu snívalo. Veľký gong, ako ten v Dome lietajú­cich znakov, bil niekde nad horizontom. Prebral sa spotený a s triaškou. Dlho mu trvalo, kým opäť zaspal.</p>

<p>V treťom sne kvočal pred chatrčou a držal v dlani dušovajce. Vtom ho niekto poklepal po pleci. Pozrel sa hore. Stál pri ňom muž z kresla v Dome lietajúcich znakov. Jeho široká, tuč­ná tvár sa rozťahovala do úsmevu, ale oči mal ľadovomodré. V jednej ruke držal kovové kladivo a niekoľko klincov. Dru­hú ruku skrýval za chrbtom.</p>

<p>  „Tu máš. Vezmi si to. Choď a postav štvorcový dom. A nestrácaj čas.“</p>

<p>  Všetci sa zobudili takmer naraz. Deyv opatrne otvoril dve­re. Poobzeral sa. Nikto tam nečakal, aby ho prepichol ošte­pom. Pre istotu sa odkradol na druhú stranu. Ani tam nik nestriehol. Be'nyar už asi vpustili do kolovej ohrady. Niekoľko mužov sa dívalo z pozorovateľní. Vrátil sa ku dverám a za­kričal, že vzduch je čistý. Raňajkovali ovocie a orechy, keďže mäso, ktoré tam nechali kmene, sa medzitým pokazilo: liezli po ňom muchy, mravce a chrobáky.</p>

<p>  „Ak nič iné, hlad ich vyženie z osady,“ mienil Sloosh. „Okrem toho tam musia byť veľmi natlačení.“</p>

<p>  „Nesmieme ich priviesť do takého zúfalstva, aby nás na­padli,“ povedala Shemibob.</p>

<p>  Vana vzala dieťa a pobrali sa k bráne. Deyv zakričal: „Po­vedzte svojim šamanom, aby vyšli von a rozprávali sa s nami!“</p>

<p>  Jeden zo strážcov zmizol. Po dlhom čakaní, počas ktorého Deyv mohol počuť škriepku, sa domorodec vrátil.</p>

<p>  „Diknirdik vyjde von, ak sľúbiš pri svojich predkoch, že mu neublížiš.“</p>

<p>  „Nie sme tu preto, aby sme konali zlo!“ zakričal Deyv. „Pri­šli sme, aby sme vás pred ním zachránili!“</p>

<p>  „Možno budú ešte podozrievavejší. Vyvaruj sa toho, kto sľubuje spasenie,“ neodpustil si Sloosh.</p>

<p>  Medzitým Diknirdikova hlava a plecia vyrástli za ohradou. Rozprával dosť nahlas, ale hlas sa mu triasol.</p>

<p>  „Buďte pozdravení, cudzinci! Prečo chcete so mnou hovoriť?“</p>

<p>  „Poď von a poviem ti prečo!“</p>

<p>  Šaman zagúľal očami, jeho ruky sa kŕčovito držali hrotov kolov. Bol v zlej situácii. Ak opustí osadu, môžu ho tie oblu­dy roztrhať alebo ho postihne nejaký nepredstaviteľný, ale bezpochyby strašný osud. Ak však nevyjde, ukáže zbabelosť a stratí tvár.</p>

<p>  Deyv to skúsil z iného konca: „Pustili sme Be'nyar, aby sme ukázali naše dobré úmysly.“</p>

<p>  „Ona je nezaujímavá,“ odvetil Diknirdik.</p>

<p>  „Dobre teda,“ povedal Deyv. „Vojdem sám dnu a poroz­právame sa. Toto kričanie unavuje moje hrdlo. A bolí ma krk z pozerania nahor.“</p>

<p>  „Nemal by si!“ zhrozila sa Vana. „Keď ťa raz budú mať vo svojej moci...“</p>

<p>  „To je v poriadku,“ tíšila ju Shemibob. „Ak sa odváži na toto, budú si myslieť, že sa ich ani trochu nebojí.“</p>

<p>  Šaman však odmietol ponuku: „Nie, zostaň vonku. Bránu trochu otvoríme a môžeme sa rozprávať každý zo svojej strany.“</p>

<p>Minúty bežali. Nakoniec Deyv začul, ako dvíhajú masívnu závoru. Brána sa pomaly roztvorila. Keď tam bola medzera asi na šesťdesiat centimetrov, objavil sa v nej šaman. Za ním stáli šamani ostatných kmeňov a veľa mužov s oštepmi a fúkačkami. Spoza ľudí trčala hlava Tsi´kzheepovej sochy a okolo nej drevené hlavy významných zakladateľov ostatných kmeňov. Na takúto slávnu udalosť ich nosili so sebou.</p>

<p>  Medzerou sa valil puch neumytých tiel a nezahrabaných výkalov. Shemibob mala pravdu. Podmienky v preplnenom priestore boli také zlé, že úplné zúfalstvo by ich čoskoro vy­hnalo von.</p>

<p>  Shemibob prišla za Deyvom. Diknirdik rýchlo zacúval, kri­čiac: „Povedz jej, aby išla preč!“</p>

<p>  Mutantka sa zasmiala, až šaman nadskočil, a stiahla sa na­zad. Deyv sa opýtal: „Môže žena s dieťaťom stáť pri mne? Nemô­žu vám ublížiť!“</p>

<p>  Podpichnutý sarkazmom, šaman si zahryzol do pery: „Áno,“ súhlasil napokon. „Načo ju však potrebuješ?“</p>

<p>  „Hovorí vašou rečou lepšie ako ja. Môže mi napovedať správne slovo, ak ho ja zabudnem.“</p>

<p>  Keď sa Vana postavila k Deyvovi, šaman sa zatváril zamysle­ne. Plánoval ich dostať všetkých troch? Deyv o tom pochyboval, ale ak by bol na šamanovom mieste, možno by sa o to pokúsil. Nie, neurobil by to. Bol by taký vyplašený ako on.</p>

<p>  „Počúvajte!“ Deyv pokračoval vo svojej pripravenej reči. Rozprával im o neodvratnom zničení planéty a vysvetľoval, že práve žiarivá brána by mohla byť prostriedkom úniku. Jeho prejav sprevádzali hlasné vzdychy, výkriky prekvapenia i pochybnosti. Stále musel kričať, aby prehlušil hlasy tlmoč­níkov, väčšinou šamanov, ktorí prekladali jeho slová do svo­jich jazykov.</p>

<p>  Keď skončil, napil sa z tekvice, ktorú mu podala Vana. Potom povedal:   „Musíte mať veľa otázok. Odpoviem na všet­ky k veci. Som však unavený od státia. Prineste stoličky pre mňa a moju ženu.“</p>

<p>  Rýchlo mu vyhoveli. Stoličky odovzdal bojovník, pre Diknirdika to bolo príliš ponižujúce. Deyv sa poďakoval - nielen zo slušnosti, ale aj preto, aby poslucháčov trochu uvoľnil.</p>

<p>  „To je veľmi zaujímavý príbeh,“ vyhlásil šaman, „aj keď mu len veľmi málo rozumiem. Nechcem povedať, že klameš, keďže ťa nechcem uraziť. Ale tá časť o Jasnom démonovi je ťažko uveriteľná. Vieme, že to nie je vstup do iného sveta - pokiaľ žalúdok démona nevoláš iným svetom; a možno je. Nie je to však svet, v ktorom by sme chceli byť. Je možné, že vás poslal démon, aby ste nás nalákali do jeho papule?“</p>

<p>  „Išli by sme do jasu, keby to bola papuľa démona?“</p>

<p>  „Išli, keby ste boli jeho priatelia, ktorí mu zháňajú ľudí na jedenie.“</p>

<p>  Sloosh zabzučal: „Šaman uvažuje veľmi logicky v úzkom rámci svojho myslenia.“</p>

<p>  Deyv urobil ďalší pokus: „Prišli sme sem preto, lebo chce­me zachrániť aspoň nejaké ľudské bytosti. Nechceme, aby ľudstvo vymrelo. To je náš jediný dôvod. Moja žena a ja by sme sa chceli pridať k vášmu kmeňu, byť vašimi ľuďmi, keď­že naše vlastné kmene sú preč.“</p>

<p>  Diknirdik prehltol a povedal: „Je tu ešte jeden dôvod, pre­čo nemôžeme ísť s vami. Ten kopec, kde býva démon, je za­kázaná zem.“</p>

<p>  „Tak prelomte tabu!“ zvolal Deyv. „Bolo založené na ne­správnom predpoklade, na vašej nevedomosti. Nie je tam žiad­ny démon!“</p>

<p>  Šaman sa poobzeral, akoby naberal odvahu od ostatných okolo seba.</p>

<p>  „Kdeže, to nemôžeme urobiť. Nahnevalo by to našich pred­kov. Navždy by nás prenasledovali, robili by nám zlé veci v tomto aj v ďalšom živote. Be'nyar neuposlúchla ich vôľu, a tak sme ju museli potrestať. Zabili sme ju, kým ste boli vo vašej, ehm, veci. A jej telo sme hodili psom.“</p><empty-line /><p>45</p>

<p>Deyv sa zobudil a vyšiel pred dvere. Kontrast medzi ti­chom vo vzducholodi a hlukom vonku bol šokujúci. Bubny duneli, flauty pískali a huriavk v šiestich jazykoch sa rozlie­hal po okolí. Z osady stúpal dym. Brána bola zavretá, jediný pozorovateľ stál navrchu bambusovej veže. Musel ho zbadať.</p>

<p>  „Dúfam, že vaši predkovia vám povedali, aby ste urobili správnu vec,“ zamrmlal si Deyv. Vošiel dovnútra, zavrel za sebou dvere a ľahol si. Prehadzoval sa, krútil, až napokon upadol do bezsenného spánku.</p>

<p>  O nejaký čas pocítil, ako sa podlaha nadvihuje a padá. Veľa si však z toho nerobil. Pokiaľ sa pod vzducholoďou nerozďaví zem, sú v bezpečí. Zavrel oči, ale rýchlo ich otvoril. Cítil iba jeden pohyb. Aké je to zemetrasenie?</p>

<p>  Vtedy Shemibob vyšla zo svojej izby.</p>

<p>  „Cítil si to?“</p>

<p>  „Áno.“</p>

<p>  Vstal a pootvoril dvere na niekoľko centimetrov. Privítali ho výkriky z mnohých hrdiel. Oštep preletel ponad jeho ple­ce a buchol o stenu. Stihol zahliadnuť tucet krutých tvárí a za nimi skupinu, čo kopala hlbokú, širokú jamu vo svahu kop­ca. Zavrel dvere a vytreštil oči na Shemibob.</p>

<p>  „Myslím, že nás idú pochovať!“</p>

<p>  Už boli hore aj ostatní. Dieťa začalo plakať. Deyv požiadal Vanu, aby odniesla dcérku niekam, kde ju nebudú rušiť.</p>

<p>  „Nie, kým sa nedozviem, čo sa deje.“</p>

<p>  Povedal jej, čo videl.</p>

<p>  „Vrátim sa, hneď ako nachovám a prebalím Keem.“</p>

<p>  Shemibob zodvihla oštep. „Myslia to vážne. Museli však zošalieť, keď nás napadli.“</p>

<p>  Sloosh zabzučal ekvivalent ľudského odfrknutia.</p>

<p>  „Predkovia? To oni sami si hovoria, čo chcú počuť! Podľa môjho názoru sa všetci nadrogovali, aby nabrali odvahu.“</p>

<p>  „Je jedno, prečo to robia,“ uzemnila ho mutantka. „Pre nás je podstatné, čo robia. A ešte to, čo urobíme my.“</p>

<p>  Zdalo sa, že majú iba dve možnosti. Mohli zostať vnútri a nechať sa pochovať. Postupne, keďže zásoby energie boli také nízke, by zlyhala klimatizácia a oni by sa udusili. Alebo mohli vyraziť von v nádeji, že nastrašia divochov a zaženú ich.</p>

<p>  „Myslím, že budeme mŕtvi, skôr ako ich stihneme vypla­šiť,“ poznamenal Deyv.</p>

<p>  Rastlinný muž odvetil, že tento predpoklad sa dá overiť nanajvýš raz.</p>

<p>  „Musíme rýchlo niečo urobiť,“ naliehal Deyv. „Tá diera vyzerala spolovice hotová. Všetkých šesť kmeňov na nej mu­selo pracovať. Je tam mäkká pôda, ktorá sa dobre kope.“</p>

<p>  „Ach jaj,“ zabzučal Sloosh. „Toto je moja odmena za to, že sa pokúšam zachrániť nezachráni teľné.“</p>

<p>  Chvíľu bolo ticho. Archkerri sa so zavretými očami opie­ral o stenu. Shemibob stála na svojich štyridsiatich nohách, jemne sa kolísala, striebristé viečka napoly privreté, prsty pre­pletené. Deyv sedel a držal si hlavu. Fyzické podobenstvo si­tuácie, v ktorej boli.</p>

<p>  Čo robiť? Čo robiť?</p>

<p>  Mohol sa uložiť spať a pokúsiť sa opäť privolať svoju starú mamu. Ale povedala mu, že už viac nepríde, a mohla by sa rozhnevať, ak by ju volal. Musí na niečo prísť sám. Shemibob a Archkerri, vyššie bytosti, boli teraz rovnako v koncoch ako on.</p>

<p>  Vošla Vana, držiac bábätko na hrudi. Očividne nebola schopná vyčkať, kým Keem dopapá. Deyv jej povedal, čo môžu urobiť. Nepokúšal sa predstierať, že majú veľkú šancu vyjsť z toho živí. Ju by aj tak neoklamal.</p>

<p>  „Ach, keby si mala svoj vak s pokladmi, vecami veľkej sily,“ obrátila sa Vana k Shemibob.</p>

<p>  „To je ono!“ vykríkol Deyv a vyskočil na rovné nohy: „Sila! Energia!“</p>

<p>  Shemibob zažmurkala: „Čo tým myslíš? Aká energia? Ja žiadnu nemám.“</p>

<p>  „Ty nemáš!“ kričal. „Ale vzducholoď má!“</p>

<p>  Ona a Sloosh na seba pozreli. Rastlinný muž zabzučal: „Nevieme, ako ju obsluhovať. Mohli by sme sa zabiť. Ale umrieme tak či tak.“</p>

<p>  „Lepšie ako ukašľať sa na smrť alebo sa dať prepichnúť oštepmi,“ vyhlásila Shemibob. „Aspoň sa o to pokúsime.“</p>

<p>  „Možno máme dostatok paliva, aby nás nakrátko dostala do vzduchu. Možno je tam dosť, aby nám dala šancu uniknúť im. Alebo budú takí ohromení, že sa ani neodvážia nás prena­sledovať. No dopad, keď pristaneme... veľmi, veľmi zúfalé.“</p>

<p>  „Poď so mnou,“ vyzvala ho Shemibob. „Pozrieme sa, či môžeme ešte niečo vyšpekulovať s tými obvodmi. Nemáme veľa času.“</p>

<p>  Obaja sa ponáhľali preč, ale nastupovali opatrne, aby ich váha na hornom podlaží neprevrátila vzducholoď hore nohami. Vana podišla k Deyvovi:   „Objím nás.“</p>

<p>  Zobral ju do náručia. Dieťa opäť začalo plakať. Deyv od­stúpil a povedal: „Bojí sa, že ťa vezmem. Želal by som si, aby to bolo jediné, čoho sa má báť.“</p>

<p>  Čas plynul. Deyv vyšiel po schodoch a sadol si na podlahu v chodbe. Videl odtiaľ, ako Shemibob a Sloosh pracujú v riadiacej miestnosti. Zrazu ho mutantka zbadala.</p>

<p>  „Sme skoro hotoví,“ zakričala.</p>

<p>  Kreslá neboli rozložené, veď ani jeden z nich by na nich nemohol sedieť. Panel posunuli dole k podlahe. Svetlá na ňom žiarili.</p>

<p>  Zrazu sa dlážka začala prevracať.</p>

<p>  Deyv vykríkol.</p>

<p>  Sloosh zabzučal: „Nie! Ešte sme to nenaštartovali! Kmeňo­ví ľudia nás nesú k jame!“</p>

<p>  „Čo to je?“ ozval sa zozadu Vanin hlas.</p>

<p>  Deyv videl, že časť steny pred riadiacim panelom zmenila farbu. Potom sa vyjasnila a pred sebou videl kopec a osadu.</p>

<p>  „Máme to!“ zvýskla Shemibob.</p>

<p>  Zakrátko sa podlaha vyrovnala.</p>

<p>  Sloosh sa otočil a prikázal: „Vy s Vanou choďte dolu do miestnosti a oprite sa o zadnú stenu. Nevieme, či budeme schopní kontrolovať zrýchlenie!“</p>

<p>  Deyv sa poponáhľal. Hneď ako sa usadili, dostihol ich Shemibobin hlas: „Nesú nás k jame! Vydržte!“</p>

<p>  Nevedel, čo má čakať - mocný hluk, náraz, ktorý ich hodí o stenu, alebo čo.</p>

<p>  Dopadli tvrdo a potom cítili nadskakovanie.</p>

<p>  Ľudia odhodili loď. Pomaly sa hýbala hore kopcom.</p>

<p>  Vedel si predstaviť tých vonku, ako kričia, bežia na všetky strany, aby unikli nečakane oživenému valcu. Možno si myslia, že ho čarodejníci vnútri prebudili k životu a teraz ich bude chcieť zožrať. Určite už veľmi ľutujú, že neprijali ponu­ku na priateľstvo.</p>

<p>  Valec sa zodvihol do výšky, potom klesol naspäť. Nadskočil ešte viac. Potom znehybnel.</p>

<p>  Vo dverách miestnosti sa ukázala Shemibobina tvár. Vy­zerala vážne, ale nie znepokojene.</p>

<p>  „Jednoducho nemá dosť energie, aby nás zdvihla zo zeme. Teraz sme vnútri osady. Vy dvaja choďte a zaistite bránu.“</p>

<p>  Stiahla sa. Deyv otvoril vchodové dvere a vyšiel von. Vana ho nasledovala o chvíľku, len čo položila dieťa. Kričalo, akoby si chcelo vypľuť pľúca.</p>

<p>  Spolu dobehli k vrátam. Kmeňoví ľudia stáli pri močiari blízko stromov a vyvracali hlavy. Ich prenikavé hlasy doliehali až na kopec.</p>

<p>  Hoci to bola robota pre šiestich chlapov, Deyvovi a Vane sa podarilo založiť masívnu drevenú závoru. Odstúpil nazad, dychčal, ale škeril sa. Nevedel, prečo sa tak teší, veď situácia sa zlepšila iba o chlp. Tí, ktorí boli predtým vnútri, boli teraz vonku, a naopak. Možno to nebude dlho trvať. Napriek tomu to znamenalo predĺženie života.</p>

<p>  Cestou naspäť si všimli, že vzducholoď prevalila niekoľko sôch predkov. Nosom sa takmer dotýkala náprotivnej strany ohrady. Sloosh a Shemibob ju práve odtiaľ odtláčali. Skôr ako sa k nim Deyv dostal, otočili loď tak, aby smerovala k bráne. Z otvorených dverí doliehal detský plač.</p>

<p>  Vana sa ponáhľala dnu za bábätkom. „Prečo ste ju nenasmerovali k močiaru?“ opýtal sa Deyv.</p>

<p>  „Pretože môj priateľ kapustná hlava si myslí, že by sme ešte stále mohli presvedčiť kmene, aby nás nasledovali cez bránu.“</p>

<p>  „Prečo vždy, keď niekomu napadne niečo, čo mal vedieť ten druhý, tá prvá osoba je vystavená útokom druhej?“ opý­tal sa Sloosh.</p>

<p>  Shemibob sa zasmiala: „Jeho nápad nás stavia pred väčšie riziko. Ale možno bude fungovať.“</p>

<p>  Povedala Deyvovi, o čo ide. Potom nanosili drevené sochy do lode. On navrhol, aby obrali aj vajcia z dušovajcovníka. Shemibob odpovedala, že by to dlhšie trvalo, a ten čas možno nebudú mať.</p>

<p>  Deyv vyliezol po rebríku a sponad ohrady obhliadol situá­ciu. Väčšina ľudí už vyšla z močiara a zhromaždila sa na úpä­tí kopca. Šiesti šamani sedeli v kruhu a Chaufi´ng zjavne naj­viac rozprával. Prinajmenšom jeho ruky lietali častejšie a rýchlejšie ako tých ostatných.</p>

<p>  Veľa ľudí sa tackalo alebo ležalo na chrbtoch. Sloosh mal pravdu, keď povedal, že sa zdrogovali, aby nabrali odvahu.</p>

<p>  Zliezol nazad a oznámil: „Myslím, že máme dosť času.“</p>

<p>  Shemibob poslala Vanu na pozorovaciu vežu. Potom oni traja rýchlo poráňali zrelé dušovajcia tyčou a ostatné odbili kyjakmi. Keď uložili všetky kamene do zadnej miestnosti na prízemí valca, sadli si, aby si trošku oddýchli.</p>

<p>  Zrazu Vana vykríkla, že bojovníci sa zhromažďujú na ces­tičke. Deyv bežal k nej. Muži mávali oštepmi a s krikom, hopkaním a krútením pomaly vystupovali k osade. Pomohol jej s dieťaťom dolu a potom sa náhlili k vzducholodi.</p>

<p>  „Chystajú sa zaútočiť.“</p>

<p>  „Vedú ich šamani?“ opýtal sa Sloosh.</p>

<p>  „Nie. Dívajú sa zospodu.“</p>

<p>  „Myslel som si.“</p>

<p>  Nastúpili do lode. Shemibob a Sloosh vyšli do pilotnej miestnosti. Deyv chcel ísť s nimi, ale mutantka namietla, že by mohli prevrátiť valec.</p>

<p>  „Musí existovať spôsob, ako si táto loď zachováva stabilitu, ale nie sme schopní lokalizovať tlačidlá. Zostaň dole s Vanou.“</p>

<p>  Vzducholoď sa pohla po zemi popri ohrade a znovu nadskočila. Deyv dúfal, že má dosť energie, aby ich odniesla ďa­leko od kmeňových ľudí. Ak by palivo došlo prirýchlo...</p>

<p>  Cítil, že sa nesú dolu svahom. Po chvíli sa podlaha vyrov­nala, aj keď sa mierne vlnila. A vtom pohyb ustal.</p>

<p>  Sloosh zišiel k nim.</p>

<p>  „Prešli sme zhruba míľu. Zbav sa teraz všetkých vajec - sôch neskôr. Okrem Tsi'kzheepa. Toho ponesiem ja.“</p>

<p>  Voda bola asi pol metra hlboká. Vajcia hneď klesli do bah­na. Loď potom zatiahli do porastu a sochy ukryli vo vysokej trstine. Sloosh zasunul tyč, dúfajúc, že zvýšilo dosť energie, aby sa vzducholoď poslednýkrát zložila. Podarilo sa to iba napoly.</p>

<p>  „No, aj tak ju ľahšie ukryjem,“ zabzučal Sloosh. Zodvihol ju, prebrodil sa k blatistému pobrežiu a zmizol v džungli. Keď sa vrátil, povedal: „Pomôžte mi zahladiť stopy.“</p>

<p>  Napokon sa vydali ku kopcu, nad ktorým pulzovala žiara. Sem-tam začuli hlasy prenasledovateľov.</p>

<p>  „Dúfam, že sa nepokakajú, keď prídu bližšie k bráne,“ po­znamenal Deyv.   „Ale musia byť strašne nahnevaní, pretože sme im zobrali predkov a dušovajcia.“</p>

<p>  Shemibob namietla, že si ešte vždy môžu vytvoriť nové sochy a počkať, kým narastú nové vajcia.</p>

<p>  „Dúfajme, že sú takí zlostní a zdrogovaní, že im také čosi ani nezíde na um,“ povedal rastlinný muž. „Tak či onak, kmeň verí, že bude v bezpečí prosperovať, iba pokiaľ existuje Tsi´kzheep. To znamená, že by im nenapadlo ho nahradiť.“</p>

<p>  Teraz schválne za sebou zanechávali čo najviac stôp. Die­ťa sa znovu rozplakalo. Vana dcérku tíšila, ale Shemibob jej povedala, že ju má nechať revať. Len nech ju prenasledovate­lia začujú!</p>

<p>  Krátko pred cieľom boli všetci okrem dieťaťa veľmi unavení. Trochu si oddýchli na úpätí. Od močiara sa k nim doniesli hlasy.</p>

<p>  „Nesledovali nás,“ podotkol Deyv. „Museli ísť skratkou. Domysleli sa, že sem pôjdeme.“</p>

<p>  Archkerri odvetil, že to je dobre. Ak by kmene išli rovna­kou cestou, mohli by naraziť na sochy. Vstali a vyškriabali sa po kopci k stromu, pri ktorom žiarila pulzujúca dutina. Jeden za druhým sa vytiahli hore výťahom. Prehodili svoje zbrane cez jas a usadili sa na hrubočiznom konári.</p>

<p>  „Dúfam, že to všetko stálo za to,“ ozval sa Deyv. „Ak pre­jdeme a zistíme, že sme opäť na Zemi...“</p>

<p>  „Mám teóriu,“ vyhlásil Sloosh. „Nie že by som ťa chcel ute­šovať. Ale podľa mňa je možné, že väčšina brán vedie do mlad­šieho sveta. Takisto ako žiaden predmet nevyžaruje teplo do teplejšieho, ani brána neprepustí objekty z jedného sveta do staršieho alebo rovnako starého. Pripúšťam, že analógia môže byť nesprávna, nemám nijaký dôkaz na jej podporu. Ale...“</p>

<p>„Čo teda povieš na brány, ktoré prepúšťajú objekty iba z jedného miesta tejto planéty na iné?“ opýtala sa Shemibob.</p>

<p>  „To sú miestne odchýlky. Anomálie, ale iba z nášho po­hľadu. Sú také prirodzené ako čokoľvek iné. Ale sapienti majú tendenciu všetko posudzovať v rozmedzí prospešného a škod­livého, teda podľa toho, ako ich to ovplyvňuje. To neprospešné je preto neprirodzené. Z filozofického hľadiska takéto ná­zory nepripúšťam. Ale ako bytosť, ktorá sa stará o svoje prežitie, aj keď nie do tej miery ako ľudia, niekedy skĺznem do egoizmu.“</p>

<p>  „Ešte stále si nám nedal riadne vysvetlenie.“</p>

<p>  „Niečo vymyslím. Práve teraz som však príliš zaujatý nimi.“</p>

<p>  Ukázal na prvých prenasledovateľov, ktorí vystupovali z úkrytu stromov.</p>

<p>Ďalší nasledovali. Keď ich dohonili aj oneskorenci, na úpätí kopca sa ich zozbieralo približne päťsto. Vrátane malých detí.</p>

<p>  „Matky tak veľmi chceli vidieť umieranie, že priniesli so sebou aj novorodencov,“ zabzučal Sloosh. „Strašne sa hneva­jú kvôli svätokrádeži. Dobre. Bol by som nerád, keby ostali doma - veď by zomreli od hladu.“</p>

<p>  „Zabúdaš, že by sa po ne vrátili, keby sa rozhodli prejsť cez bránu,“ povedal Deyv.</p>

<p>  „O tom pochybujem. Ešte sa nezotavili z účinkov drogy.“ Zatiaľ čo dav zostal po kolená v zelenkavej vode, šiesti šamani pomaly stúpali hore kopcom. Spievali rituálnu mod­litbu, určenú Jasnému démonovi. Prosili ho o odpustenie za to, že vstupujú na zakázanú zem, kvíliac, že to museli urobiť, aby zachránili svojich predkov pred strašným rúhaním cu­dzincov.   Odčinia to vraj tým, že ich hodia do démonovej papule.</p>

<p>  Deyv sa musel usmievať.</p><empty-line /><p>46</p>

<p>Počkal, kým sa priblížili na dobrú počuteľnosť. Vstal a zreval: „Stojte!“</p>

<p>  Šamani zastali. Rukami si zacláňali oči, aby videli jeho, ale nie jas. Hrbili sa, akoby očakávali, že ich po chrbtoch šľahne nejaký diabolský bič.</p>

<p>  Deyv horko-ťažko zodvihol sochu Tsi´kzheepa a podal ju Slooshovi.</p>

<p>  „Pozrite na svojho predka!“ zvolal. „Zakladajúci otec Chaufi´ngov! Poslal som predkov ostatných kmeňov cez bránu do druhého sveta! Čakajú na vás, aby ste sa k nim pripojili, aby vaši ľudia mohli žiť a naveky im slúžiť! Ak tu zostanú, zahy­nú spoločne so svojimi potomkami! Vaši predkovia uznali naše dôvody! Súhlasili, že prejdú na lepšie miesto, a už sú netrpezliví, keďže tam nie ste, aby ste ich potešili obeťami a mod­litbami! Zlostia sa, pretože tu zo zbabelosti trčíte a ich nechá­te postupne upadnúť do zabudnutia, nekŕmených krvou a vašimi snami, v ktorých by za vami prišli a povedali vám, čo máte urobiť, aby ste zachovali svoje kmene zdravé a pre­kvitajúce a silné vo vojne!“</p>

<p>  Shemibob jemne zasiahla: „Pekne rečníš, Deyv, ale nedaj sa uniesť. Niekoľko silných slov je lepších ako veľa slabých.“</p>

<p>  „Myslím, že mi to ide dobre,“ ohradil sa trochu ostro.</p>

<p>  Ukázal gestom na sochu Tsi´kzheepa.</p>

<p>  „Všetci okrem jedného predka prešli do druhého sveta a s nimi dušovajcia Chaufi´ngov! Chaufi´ngovia, ak chcete mať vajcia pre deti, ktoré sa narodia, budete musieť ísť za nimi!“</p>

<p>  „Nezdržiavaj sa pri tomto bode,“ znova ho upozornila Shemibob. „Dušovajcovníky ostatných kmeňov sú nedotknuté. Zdôrazni predkov.“</p>

<p>  „Povedala si, že ja mám prehovoriť. Neprerušuj ma - prosím!“</p>

<p>  Bola to desivá opovážlivosť povedať Shemibob, aby bola ticho. Ak ho nepokarhala hneď, zrejme to urobí neskôr. Ak nejaké neskôr bude.</p>

<p>  Znova ukázal na sochu.</p>

<p>  „Teraz sa Tsi´kzheep pridá k ostatným! A povedal nám, že si želá, aby ste ho nasledovali!“</p>

<p>  Sloosh vyšiel na most so zavretými očami, ale ušami otvo­renými pre Deyvove tiché inštrukcie. Keď mu povedal, aby zastal, bol necelý meter pred jasom.</p>

<p>  „Teraz ju pomaly zodvihni,“ navigoval Deyv. „Stop! Je v strede. Hoď ju presne pred seba!“</p>

<p>  Šamani a ľudia pod kopcom vykríkli od hrôzy, keď socha zmizla.</p>

<p>  Vanu už trápili ďalšie obavy: „Ak prejdú, budú veľmi zlost­ní. Nebudú tam nijaké dušovajcia, čo strašne rozzúri Chau­fi´ngov, a ostatné kmene nebudú mať svojich predkov. Okrem toho, ak má Sloosh pravdu, nie sú tam ani žiadne dušovajcovníky.“</p>

<p>  „Viem,“ zamrmlal Deyv. Potom ho zrazu niečo osvietilo: „Daj mi svoje vajce.“</p>

<p>  „Prečo?“</p>

<p>  Bál sa, že ak jej povie, odmietne.</p>

<p>  „Len tak! Daj mi ho!“</p>

<p>  Zatiaľ čo si odväzovala šnúrku z krku, on si zložil svoje. Rozhojdal vajcia vysoko, aby ich všetci mohli vidieť, ale mu­sel počkať, kým sa dav utíši.</p>

<p>  „Predkovia mi povedali veľa vecí, kým sa vydali na cestu. Jedna z nich bola, že v skutočnosti nepotrebujeme dušovaj­cia! Mali svoje využitie v tomto svete, ale v ďalšom ich nepo­trebujeme!“</p>

<p>  Vana skríkla: „Ó, nie! Nerob to!“</p>

<p>  „Vieš, že nie sú nevyhnutné,“ odbil ju tvrdo. „Obidvaja sme to už dlho vedeli, ale nechceli sme si to priznať. Musíme ich zahodiť! Potom sa kmene nebudú až tak hnevať, keď prídu na to, že tam nerastú dušovajcovníky. Dívajte sa!“ zakričal. „Nechávam ich tu!“</p>

<p>  Vyhodil vajcia do vzduchu. Napriek statočným slovám cí­til bodavú bolesť zo straty.</p>

<p>  „Veľmi dobrý nápad,“ pochválila ho Shemibob. Odopla si smaragd a po tom, ako Deyv upútal pozornosť na jej čin, ho­dila vzácny kameň na zem.</p>

<p>  „Teraz, Archkerri, tvoj kryštál!“</p>

<p>  „Ale možno tam bude užitočný! Budem môcť jeho prostred­níctvom hovoriť s rastlinami! Pravda, možno nebudú mať také schopnosti ako naše rastliny tu, ale nebudem to vedieť, kým...“</p>

<p>  „Je to nevyhnutné, Archkerri! Urob to!“</p>

<p>  Sloosh neochotne odhodil kryštál. „Vidíte!“ zakričal Deyv. „Shemibob a Archkerri sa tiež zbavili svojich čarodejných predmetov! Vaši predkovia to žiadali ako odplatu za svoje priateľstvo a dobrú vôľu!“</p>

<p>  „Dúfam, že do tejto logiky nebudú nahliadať,“ zabzučal Sloosh.</p>

<p>  „Nebudú,“ odvetila mutantka. „Sú príliš rozrušení, aby mysleli jasne.“</p>

<p>  Deyv vystrel ruky pred seba.</p>

<p>  „Teraz! Nasledujem vašich predkov do lepšieho sveta!“</p>

<p>  Otočil sa so zatvorenými očami. Počúvajúc Vanine tiché inštrukcie, postúpil k okraju mosta, zastal a pokrčil kolená. Aj keď sa zúfalo chcel obrátiť a odísť, preskočil.</p><empty-line /><p>47</p>

<p>Dopadol do jasného svetla, uvedomujúc si stromy a vysokú trávu. Prekotúľal sa a znovu sa ocitol na nohách. Boleli, ale nie tak, že by nemohol chodiť.</p>

<p>  Za ním ležala socha a ich zbrane. Sloosh ich hodil tak ďa­leko, ako len vládal, aby skákajúci na ne nedopadli.</p>

<p>  Nachádzal sa neďaleko okraja útesu. Ak by bola brána po­sunutá na tú stranu, zrútil by sa dolu. Vzápätí sa mu naskytol úchvatný pohľad: pás stromov lemoval bielu piesčitú pláž a vlny priezračne modrého mora sa rozbíjali o pobrežie.</p>

<p>  Opačným smerom stál les. No také stromy dosiaľ nevidel. Boli vysoké, kužeľovité, namiesto listov mali husté ihličky.</p>

<p>  Obloha bola nádherne belasá. Blízko zenitu žlto žiarilo niečo, na čo sa nedalo dlho pozerať. Práve to vydávalo svetlo a teplo.</p>

<p>  Ak sa Sloosh a Shemibob nemýlili vo svojich opisoch, tak sa určite dostal na mladú Zem.</p>

<p>  V duchu počítal. Pri tisícke stál pri bráne a prinútil sa po­zrieť na ňu. Ale bolo to iba tmavé miesto vo vzduchu, zvlášt­ny, ale nie hrozivý jav. V tej chvíli tadiaľ preletela Vana. Usko­čil, aby ho neudrela, ale pripravený pomôcť jej, keby sa zranila. Urobila pár kotrmelcov, a potom sa postavila.</p>

<p>  „Si v poriadku?“</p>

<p>  „Áno. A ty?“</p>

<p>  Shemibob, držiac kričiace dieťa, prešla ako ďalšia. Jej šty­ridsať kolien sa poriadne ohlo pod tou váhou. Ale nebola zra­nená. Podala Keem Vane so slovami: „Tu máš. Pozná rozdiel medzi mojím cumľom a tvojím.“</p>

<p>  Sloosh pristál rozčapený a ešte raz spadol. Vstal s pono­sou, že si musel natiahnuť hornú chrbticu.</p>

<p>  „My Archkerriovia sme tak či tak náchylní na bolesti chrbta.“</p>

<p>  Začas sa musel hýbať pomaly a opatrne.</p>

<p>  Tsi´kzheepa umiestnili tak, aby bol na očiach hneď po pre­chode bránou. Dohodli sa, že socha bude odteraz stálym sym­bolom pre všetkých. Veď zakladatelia kmeňov boli bratmi. Povedia tým ľuďom, že Tsi´kzheep poslal ostatných dopre­du, aby hľadali domov pre svoje deti. Medzičasom by akože on viedol všetkých šesť kmeňov. Chaufi´ngovský dialekt by sa stal spoločnou rečou. A Deyv to bude celé riadiť.</p>

<p>  Ľudí určite šokuje myšlienka, že by ich mal v skutočnosti viesť niekto, kto nie je šamanom. A šamani budú robiť prob­lémy, bude tu boj o moc. Toto však predstavovalo iba jednu z možných ťažkostí pri spájaní šiestich skupín do celku.</p>

<p>  Deyv sa chcel hneď vybrať na prieskum. Namiesto toho musel pomáhať naznášať veľkú kopu trávy. Inak by bolo veľa ranených alebo dokonca mŕtvych. Dlhú trávu pritiahli a nahádzali pod bránu, a potom odrezali vetvy, aby vytvorili zábranu z bokov.</p>

<p>  Žltá žiara na nebi klesala stále nižšie. Deyv videl svoj prvý západ slnka: mrazivý, ale nádherný pohľad. Zjedli orechy a bobule, ktoré nazbierali v okolí ohňa. Počúvali hukot príboja a volanie nočných vtákov. Povetrie citeľne ochladlo, takže ľutovali, že prišli o vzducholoď. Striedali sa pri udržiavaní ohňa, aby si každý mohol trochu pospať.</p>

<p>Vyšlo slnko, odeté do jasných farieb. Deyv sa vydal na lov a vrátil sa, keď nebeský kotúč dávno prekročil zenit. Niesol zadnú nohu veľkého zvieraťa.</p>

<p>„Zvyšok bol na mňa, a možno aj na teba, Sloosh, priveľa. A je to príliš ďaleko, aby sme poň išli. Dovtedy ho zožerú zvieratá, ktoré sa ponášajú na vlkov. Chcel som priniesť hla­vu, ale bola hrozne ťažká. Má na hlave šesť rohov a zo spod­nej čeľuste mu trčia dva dlhé, zakrútené kly. Ale živí sa rastli­nami. Videl som nejaké zvieratá podobné tým, ktoré poznáme, a zopár veľmi odlišných.“</p>

<p>  Vana začala krájať nohu, zatiaľ čo Deyv sekal z konárov vidlice a ražeň.   Vtedy pribehla Shemibob a zavelila, aby išli s ňou k okraju útesu.</p>

<p>  Pod nimi sa po pláži prechádzal asi tucet dvojnožcov.</p>

<p>  „Chlpaté, sklonená hlava, šikmé čelá, výrazné obočie, vy­stúpená čeľusť, brada slabo vyvinutá,“ zhodnotil Sloosh. „Sú to predchodcovia dnešných ľudí alebo niečo podobné pračloveku. Doparoma! Ak kmeňoví ľudia prejdú cez bránu, títo poloľudia majú po chlebe.“</p>

<p>  „Ich druh bude mať po chlebe tak či tak, keď sa vyvinie vyšší,“ poznamenala Shemibob.</p>

<p>  „Som zvedavý,“ zabzučal Sloosh, „či sa niečo podobné sta­lo, keď naša stará Zem bola mladá. Teda, prišli cez bránu do­konalí ľudia z nejakého staršieho a zanikajúceho vesmíru? A vybielili svojich nižších predchodcov? Alebo by som skôr mal povedať - bratancov?</p>

<p>  Špekulujem o tom, pretože v pamäti rastlín nieje nič o evolučných medzistupňoch. Dokonalý človek sa objavil náhle a vysánkoval pračloveka. Samozrejme, pomocou násilia.“</p>

<p>  „Ak je to fakt, a nie iba teória,“ povedala Shemibob, „po­tom je ľudstvo oveľa staršie, ako sme si mysleli.“</p>

<p>  Dvojnožce tu a tam zastali, aby v plytčinách lovili mäkký­še. Nepohrdli ani veľkými mŕtvymi rybami, ktoré vyplavilo more.</p>

<p>  Keď zmizli za záhybom pláže, pozorovatelia sa vrátili k jedlu. Slnko zapadlo, vyšli hviezdy. Potom sa prihnali čierne mraky, priniesli hromy a blesky. Studený dážď ich prinútil schovať sa pod stromami. Strávili hroznú, bezsennú noc a ráno mali problém zapáliť oheň.</p>

<p>  Aj keď bol unavený, Deyv musel znovu ísť loviť. Už sa stmievalo, keď sa vrátil s mladým zverom, podobným prasiatku.</p>

<p>  „Nemám sa kde schovať, aby som mohol použiť fúkačku.“</p>

<p>  „Je načase vyrobiť novú zbraň,“ vyhlásila Shemibob. „Bude jednoduchá, ale účinná, a bude mať oveľa väčší dosah ako tvoja fúkačka alebo oštep. Keď nájdeme dosť ohybné drevo, ukážem ti, ako urobiť časť z nej. Bude schopná veľkou silou vystreliť tenký, krátky oštep. Ale jej dokonalé ovládanie si vyžaduje dlhý tréning.“</p>

<p>  Prišlo nové ráno a prinieslo so sebou pesimizmus.</p>

<p>  „Ako dlho tu budeme čakať?“ opýtal sa Deyv Shemibob.</p>

<p>  „Založíme tábor, urobíme si prístrešok a počkáme tridsať dní. Ak dovtedy neprejdú, pohľadáme lepšie miesto. Mali by sme ísť na juh, keďže si myslím, že sme v oblasti so snehom a ľadom. Nepáčili by sa vám.“</p>

<p>  Mladých ľudí mučili obavy. Budú ich dcéry musieť plodiť deti spolu s ich synmi? Časom by, podľa Sloosha, ich potom­kovia degenerovali. Ľudský rod by vymrel. Minimálny počet ľudí potrebný na pokračovanie zdravej rasy bol päťsto.</p>

<p>  Prešiel ďalší deň. Postavili si malú chatrč. Keď sa v nej ukladali na spánok, Deyv zavzdychal: „Toto čakanie ma zner­vózňuje.“</p>

<p>  „Vždy si bol netrpezlivý,“ tíšila ho Vana bozkom. „Aspoň budeme mať jeden druhého a naše deti. A potom vnúčatá a možno aj ich deti. Shemibob a Sloosh nám budú veľkou oporou. Sú veľmi múdri a naučia nás veľa vecí, ktoré sa iní ľudia musia učiť mnoho generácií.“</p>

<p>  Deyva to neutešilo. Trvalo mu dlho, kým zaspal. Zrazu ho niekto prudko zatriasol za plece.</p>

<p>  „Vstávaj! Vstávaj!“ kričala Vana.</p>

<p>  „Ešte neprišiel na mňa rad...“ bránil sa mrzuto.</p>

<p>  „Nie, nie! Začali prechádzať! Nepočuješ ich?“</p>

<p>  Hneď bol hore. Sloosh hádzal drevo na oheň, aby veľká vatra osvetlila oblasť. Muži liezli z kopy trávy. Jeden za dru­hým, v rozmedzí dvadsiatich sekúnd, s krikom a výskaním preletovali bránou.</p>

<p>  Dopadol prvý muž so vzpierajúcim sa, revúcim dieťaťom.</p>

<p>  K Deyvovi sa tackal šaman Chaufi´ngov. Vyzeral omámený.</p>

<p>  „Obloha bola jasná, keď sme sa rozhodli vstúpiť do démo­novej papule,“ zamrmlal.</p>

<p>  Pozrel sa nahor. „To je zvláštny Temný démon.“</p>

<p>  „Tu nie je Temný démon,“ povedal Deyv. „A keď sa rozvidnie, zažiješ pohľad, o akom sa ti ani nesnívalo.“</p>

<p>  Šaman rozprával trhane a mal čudné oči. Deyv nevedel, či si kmene zase vzali drogu, aby sa vyburcovali na skok, alebo boli jednoducho v šoku. Vstúpiť do tohto sveta bolo, ako zno­va sa narodiť. Psychika sa klátila a zároveň trpelo aj telo. Všetci pocítia traumu.</p>

<p>  Zajtra - slovo, ktoré sa Deyv naučil od Shemibob, zajtra budú problémy, keď šesť kmeňov zistí, že ich predkovia tu nie sú. Ale v šoku budú nasledovať tých, ktorí vládnu ich „majetku“.</p>

<p>  Deyv, Vana, Sloosh a Shemibob boli oveľa skúsenejší. Prešli mnohými šokmi. Oni sa v určitom zmysle znova narodili mnohokrát. Budú ako dospelí vedúci malé deti.</p>

<p>  Od vatry prišiel za Deyvom Sloosh.</p>

<p>  „Usmievaš sa. Vyzeráš, akoby si chcel začať tancovať. Pre­čo?“</p>

<p>  „Boli sme tam, a teraz sme tu! Žijeme! Naše deti budú žiť! Radujme sa!“</p><empty-line /><p>  Philip José Farmer (1918) patrí ku klasikom v oblasti fantastickej literatúry. Svetovú popularitu si získal najmä románom „Temná rieka“</p>

<p>  V roku 2001 mu udelili prestížnu cenu NEBULA a vyhlásili ho za veľmajstra sci-fi za rok 2000.</p>

<p>Digitalizácia a oprava: Davis.</p>
</section>

</body><binary id="_0.jpg" content-type="image/jpeg">/9j/4AAQSkZJRgABAQEAYABgAAD/2wBDAAUEBAQEAwUEBAQGBQUGCA0ICAcHCBALDAkNExA
UExIQEhIUFx0ZFBYcFhISGiMaHB4fISEhFBkkJyQgJh0gISD/2wBDAQUGBggHCA8ICA8gFR
IVICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICAgICD/w
AARCAK/AeUDASIAAhEBAxEB/8QAHwAAAQUBAQEBAQEAAAAAAAAAAAECAwQFBgcICQoL/8QA
tRAAAgEDAwIEAwUFBAQAAAF9AQIDAAQRBRIhMUEGE1FhByJxFDKBkaEII0KxwRVS0fAkM2J
yggkKFhcYGRolJicoKSo0NTY3ODk6Q0RFRkdISUpTVFVWV1hZWmNkZWZnaGlqc3R1dnd4eX
qDhIWGh4iJipKTlJWWl5iZmqKjpKWmp6ipqrKztLW2t7i5usLDxMXGx8jJytLT1NXW19jZ2
uHi4+Tl5ufo6erx8vP09fb3+Pn6/8QAHwEAAwEBAQEBAQEBAQAAAAAAAAECAwQFBgcICQoL
/8QAtREAAgECBAQDBAcFBAQAAQJ3AAECAxEEBSExBhJBUQdhcRMiMoEIFEKRobHBCSMzUvA
VYnLRChYkNOEl8RcYGRomJygpKjU2Nzg5OkNERUZHSElKU1RVVldYWVpjZGVmZ2hpanN0dX
Z3eHl6goOEhYaHiImKkpOUlZaXmJmaoqOkpaanqKmqsrO0tba3uLm6wsPExcbHyMnK0tPU1
dbX2Nna4uPk5ebn6Onq8vP09fb3+Pn6/9oADAMBAAIRAxEAPwD18tyBgYwP4R6UoYhgwCg+
uBQw5H0H8qTpX4O3c+6sI7E9h+QqM5znA/IVIQCaMflTWxL3ISzeg/IVGWbPQf8AfIqYrR5
ead0BDuOO3/fIpOSeg/IVP5VO8oDtRdDsVwGJ6D/vkVIEYnoPyFTBeelShQBUuQWIBGc9B/
3yKVlP+z+QqTk0bcmpuwsRAHHQfkKTDZ6D8hU4FG0+lLmAhw3YD/vkU3awPQfkKskYHSkCk
npQmBEufQf98inc+g/75FSYwOlNpXHYQA+g/wC+RS8nqB/3yKUHn2pwIzSuBGVOe3/fIpy5
H93/AL5FSYyaTHtSuBGxPoP++RTeT2X8hUpFJg07j1Iypxxj8hSgHb2/75FPPHSm8+uKL6B
YZj2X/vkUmD6L+QqTFJjmi4xqggg8df7orzr4bo0PjH4oQmQEjXw/l4yBuQnOcY59O2K9JR
R5i5HGRXmXwwLXHij4nalghJ/EBhVc4AKKcnH4ivRwv+71/SP/AKWjkrfxafq/yPSTnPQf9
8ijBPZfyFO/ClAPpXnHXYZg+g/75FIVJ7D8hUwAzSle9CYFUxv6D8hR8yjGB/3yKsHrxTSo
71VxEAyew/75FShf93/vkU4JSlcdKbYxu36fkKTBxxjH0FOINFICuykknj8hXBfExZdR0bS
PBVoSLrxPfpbtgAf6PGfMlOT0GBXoe0Z4rhNJZNb+NPiPUjCs1t4fsodLtpy2VSdyXm2474
wCeoxivRwL5ajrPaC5vmtI/wDkzRy4jWKgvtaf5/gd80mVCLgxqoRAQOFAwB+VVmt4CSTBG
SfapQDS49q4lJrZnTaxW+yW/wB4Qxgj/ZqQg57fkKk20EYxTbY7DMEDoPyFBBI6D8hTxSkc
UXCxDg+3/fIpOR2H5CpipphGetO47EWDnoPyFOAPoPyFOK0vQU2xkTKfb8hTDn0H/fIqZul
R456VSYWGAk8YX8hT+fRfyFO2e1AGKZLQgJx0X8hSEH/Z/IU7vQetNBYiJPov5Cojn2/IVM
RSba1TFYhZN0a5x1Pb6UVMR+7H1P8ASiq5mI0HIyPoP5Uw1GzHcMHsP5UuWPfiuJoSY4DHv
RzmnAcCnbQam4dRuzIzTgKdt2ijOOtTcaEwKOKXrQeKVxicClpvGacOlDYMXApwHFAFHfrU
CsKBxR+FHPelouFhCM9Kcq460UZpDFYcVCRips8VGyjrRcaGhQadtpuPSn54pCYnQYozRSd
6YDjSDNBoApDE25pMDpT+MUYHWgBmKTgUuOc0hGaPIZJDgzxk9AwJ+nWvMPgsom8G63qwjI
Gpa/eThyOXUMAM/TkV6S7eVBNLnaEids+mFJzXm/wIBPwV0uQybzNdXUufrKa9KirYKtLu4
L/0p/ock3+/gvJ/oelKBTiMim4Jp4HynNecdY0dad1z6UgB7U7HFAOwzGTS4BHNJt5zThjr
VBsAUelKRxRkUhagQ0gZppFOJ4zTevBoGRXF1b2FpPqN2ypb2kTTysxwAqjJ/lXAfBsXNz8
Nhrd8gFzreoXOoliMMys21SfwXj2qt8Qbi58XeJ7L4UaJcSReeou9fuoz/wAe1mP+WWf7z8
cfT1r0m3t7e1tobS0hWG2t41hhjXoiKMKPyFeo/wBxhOV/FUs/SKvb73r6K/U40/a1rraP5
v8AyH7fWnADFKaTpXmpnYNIFJjNOz7UnSruOwhFJgmlyfSkz2pDF4xTcCkzzS5HHNMBpGTS
EU/FJnFVcBmKTFO780GncBo60cUtIBgH+tO4WGn2pMY5pc4NDH0ppk2GE000pFNNaJiYpJ8
sfU/0ooYfu1+p/pRWqYtCYjkfQfypwob7w+g/lQK5WQiYcUucUwdKAcnmsmiiXdmk788036
U4VLGGTSE0fSlxxSGNPtThQBS4xQO44GjcQeOvak4pCD2qbCMd75tE1OO2vWA0i8cLbXDZ/
wBHmJ5ikY9nJ+RvXKntW6QVYqQQR1qrPbW95aT2d5AlzbXCGKaGQZWRDwVNc3Y3k/hDULXQ
davJbrRrthDpWqT8tC/a1uX7sR/q5D94DB569Sgqy934107+a8+667rXfncvZP3tn+B13em
tT2XaxDcEUhwRXIdCGA+tLkYxQcU0qaQ7BmncYpo96cCO9AgBpcZ5owKKQC496BSGkXNAA3
FNzxT+DSbc0wG7uaAcU/YOtIQKQyjqkyw6FqkzsUWOynYsOoHltXFfBWPyfgh4ZXai7opH+
QYzmVuT710njRnj+HfieSNtrrpdyQc4/gI69qyfhOoHwY8JjBH+gqef9416cVbL5vvOP4Rl
/mcj1xK9H+aOyzS7qXAo2g15h2WBX5A59elP4xTdoHelGMUxCHg00nin8GgJzTAiBOcGl5J
qQoM0hxincYysPxb4n0/wZ4UvfEept+6txthi7zzH7kYHfJ6+gBNbrtGkTyyyJFFGpd5HO1
UUcliT0AFeQaRG3xb+Ia+KbhS3gbw5KY9JhkBA1C5H3pyO6gj+Q9a78HQjUbqVdKcdX59kv
N7L5vocteq42hD4nt/mdD8L/DF1ovhy413XAX8R+I5Pt+oOw5TOSkQ9AoPT1+ld3jn2qQgs
xYnJPJpQvFYYjESr1ZVZbv8ADsvRLQ1pU1TiooaDRnNGOaOKwRqN70YpSMU3Jq0MMUmPbmk
JIPNGT2pjG9zR3pcZ60YxTATNFIetLjPTsMk+g9aYDTRntTIJobmFZ7aZJ4n+7JG25W+hHW
pCjbSwU4HU46U9VoIbnmkY0hz1pjMscck0rrHDEpeSRzhUUdWJ7CmgHEE80gFNtrq3vLOG7
s50uLadBJHKn3XU9CPapCRVarQRE2c009ac1IatEgSRGv1P9KKCMxr9T/SirQtCyw+YfQfy
pB1pW6/gP5UAc1iyEPHSlCikHSnjHWs2WKAMUv0pM4pQQagA7UUhopDF6jijmgYpwxSbAQU
4j0oGKkBGKgREVwKgu7S01CwuNP1C1S7srpDFPBIMrIp7H37g9QQDVo803BxTTad1uJpSVm
cl4fvbzRtTHgvXrw3E6Jv0q/lbDajbD+Fs9Z4wMOO4w3c11eaztc0XT/EOiy6VqIkEbMJIp
om2y20q8pLG3VWU8+/Q8ViaRrup6Xqlr4Y8aTxvqV0zCw1SKLy7fUlAztxn93MOcoevUV6E
orEp1KfxdV3/ALy/VdN1p8PPGTpPknt0f6M6yn54pMdQeDSckV5zOsdxTsA1HnoKeCR3pMQ
u2gAUEmmbjSQDsYNBHcU2jPNMYgzk04HHFL2pmeaAH5zTSKAcUu4GgDnPHTtF8M/FkiSCNl
0m4IZhkD5KrfDONY/hJ4TRUEYGmxHaDnkjJP581t61YjV/DWr6PnBv7Ka2B92QgfriuU+Du
ofb/g7oAcYls42spATyGjYrz6cY4r04q+Xyt0mvxjJL8jkemJ16r9Tuz1pwGOtMPHNIWJNe
ZZnZa5JtyaNopFPHNOHvTENxjpS5IpTjFMJ4oAcemaYQfT8KdnIriviT44HgrwxusFNx4i1
JvsulWqLuZpSQPMI9FyPqcVvQozr1I0qau2Z1KipxcpdDlPHd9efEDxunwj0K88rS4Atx4k
vI1JMYVsiAHp6Z9z7GvVLDTrHStNt9M0y1jtLK1QRwwxjCoo7f/X71y3w58GL4H8IpZXEhu
NXvX+1alcudzSTsORnuF5H1ye9dirBskHODg/UV242tCyw1B+5Hr/NLrL9F2Rhh6b/i1Pif
4LsPB4pwpuRS5ry7nWJ3oOM5NJmmnmr3KsIW5pD0pccUY4pjG4zRgDFB4pACxAGST0qrgLi
gjAZjgKoyWJwAPc9q4vWvHYj1aXw74O0mTxV4giAM0Nu4W3sgTjM8vRef4Rz9Kym+Heq+Jm
+0fEnxVdaojfN/Y+kubWxi9iR80npk4+td8MJZKdeXIn82/Rfq7Lsc7r3fLTXM/wAPvNHUP
iZ4djvm0vw/De+LNVVthtdGhMqof9uX7ij3zUkOieI/EjifxvJBY6bnK+HrGTekg7C6l/5a
4/uLhPXNdTpthYaPpiaZo1hb6bYpyttaxiNPqQOp9zk1Y6Cm69OnpQjZ93q/l0Xy18wVOc/
4r+S2/wCCIipHEsUUaRxooVERQqqo4AAHAArk/Fdm8eh6/wCLNPuTb6npt1ZJbS7ycbVxLH
tzjYwcZHcjPaurLYzXn3jrUNQgs7/REmb7Pcy/a40IyGVgo+vysuDXXlCi8Q+f+WX5f0z1M
FRdStGK8r+iauvmtPRnaaZqUGs6PbatAhhhuY/N2uQPL/vAnOBjB59q5i6ax8e6s2lW1ybj
w5pThtRKAqt9c4ylvngmNR8zdmJUdKzfDmqadF8Ohc6kTeaZpEspuLZXH+mXO8eRabRywy2
9gOMBQeuK6zwxY31hoKf2qc6neSve3jZzmaQ5OfoMDHQYwKqrhlhIOs3aTbUV5fzf5eevYx
xFHknKKeidvX+tL+vrbYwAAqqqqBgKowAOwA7Cm9KceTSHpXjnPYbkU0kYoPWmmtEDFJ/dr
x3P9KKQn92v1P8ASirIsWW+8PoP5UDrQ33x9B/KjvWDIRKOlGeaQdKB1qHuNEgxijFHakJP
Ssxh3604YNNxmlAwaTKFxzS4oWlpC3G80ozSkClxgZpXC4vQc00ntT9wNMOOlC8wE281R1j
RdM1/SJ9I1m0F1Yz4LpnaysOVdGHKuDyGHIq/QTVxlKElKLs0KSUlaWxx2ia9daNr8HgbxR
cT3N9ICdM1VoSI9RiAJCu3QTqAQw77c967PHFYviTQbbxPoM2k3Ez28m4TWtzGzK1rOv3JV
IIOQf0JrG8D+K7vVlvNA8RBLXxNpUhjngdgr3MfVZ1TOdpB/r3ruqU1iKbxFNe8viX/ALcv
Luuj8npzQk6clTns9n+nqdkRikpc5PNHFeYdYuaAOaMAUm/BpIBce1NIqK8v7LTdOm1LU7y
CxsYRmS5uJBHGv4nv7da4qH4g33ip5rP4WeE77xXKjeW2pzD7Lp0LepkbBfHXArvwmAxOLl
y0IN/kvV7HPWxNOjrN2O7VWbhRk+1YmueKvDHhq1lute1+xsEjGSskwLk+gQZYn2ArBuvAn
im+SQ/Ez4qPZLsD/wBieEYhEwB6gykFiOv+NYsms/BD4a38B0nw/odrfJESt5qRa+vN398j
5tpP4V9nhODas1fEVLeS1/F6fgzyKmcR2pRuWD8YtJvlZfC/hDxV4jbeI0e105kiZz0Xc3I
6+lS2WrfHDUJJZm+F+naJZswSJ9Y1IQEHHcZy3OT0rhNZ/aTz4es7HSYrw3trdmZHjVbeIr
6nHzFueOOK5jU/iv8AEzxDazPZ6Hb2dtLMZluJYy7rx2eRgMeuBX1OH4Uy+CaUebzbb/KyP
NnmWJfWx7BeXHxasrW31GfxB4GinEnlrp1uss6T+rPL1jx2A61Qsdb8d6DayWtj4S8F/ZyW
uGFjqrwKGY5Z2Dr1J5xXgl5rPiSS1ii1j4jQIWbzks7ac3DhskdIwQG9iemK3tF8MfEHxAJ
H0W18Za5HOximlhhFvGSBnazSnjrnnHWvQ/1cypx5ZQS9H+dmY/XsQnfm/D/M97/sf4xXHh
228R6z4m8N+D0uo/Mi01bE3kgG3d8zswG7HYcDNcr4T8eeLtY8b6Poia54e16wuRcS3U9va
S280UURAJIJ27ixAAXPHJrldT+DvxKv411PxLoUUJRBGkviHxCHkwoHCLHkD0AHStCz8L+M
PBGoaLeWsHgub+xY7gx2sF/Mpk+0bdzvKRgsAAo6D2rkxeQYF4SccNSTqWfLp19dzWlj6qq
Jzm7dT30YNBPYV5c/xQ8R2FqZtX+FWtLGoO6XT5o7mM88EY5xjvWjpHxd8BarKsEusnSLps
Yt9Via2bJ7At8p9OtflVfJMww65qlJ28tfyufT08bh56RmjvwfWkbpVOx1HT9ViabStQttQ
iVijPbSrIAw5IyD15FWmDDggg+9eRKLi7SVmdaknqhk1zb2dpPdXk629tbxtNNK/SNFGWY/
QCvLPA1r/wAJt471f4n6tZ/uI3FjoUM0ZBhhTnzcHjcc9exJqf4p3lxq9/oHwxs2eM+JJfM
vp0OTHaxtllx1+bafwFei2Npb6dp9tp1nGY7W1iWGFSclUUYAyetevD/ZMLzr46ui8o31fr
Jq3on3OJ/vq1vsx/P/AIBaxkUYpRRnFeOdwo4oPIpQaXqaAuNx8tJilJ7UUxphTW9qUkVje
I/Eel+FdBm1nVnfyUIjihiXdLcyn7kUa92Y/wCNaU4SnJQgrtilJRXM3oWtT1PT9H0q41XV
76KxsLdd0s8zYVR6e5PYDk1599o8T/E1P+JbcXPhXwS5IF4FKahqqjjKA/6mI+p5OO/Sr+n
+F9U8T6na+JviFEgMBMmn+Gxh7ewJ4DzZ/wBbNj8B+Fd3ksxZiSa9FSp4XSFpT77qPp3fnt
2vuc9p19XpH8X/AJGXoPh/RPDGkJpOgadFYWanJVOWkb+87Hlm9zWpxnpRigg8VxSnKcnKb
u31OmMVFWS0DoaD92gjAppNIoYa5PxtdaNFb2kGqRTSzrHPdxpGpCvDGuZQz9FH3MZPXFP1
rxiumx6zJa2VtcrojIt4s1+kEhLqGHloQS3B74rzHX/jPYXFrqlrBp0/2PUBFHcWl1FiQQo
AxXeMYjkJ5T7x+hFfQ5Zl1eVaFWUWo730+X3/AJG0JujJVHJR82/8tb21/wCHOf8AC15ead
4vstR8TWyR201699Ht+aGNmPD7F+YnJXCgcleTXrl948fTtTmtSfthDLtS4tTbSMDjspbBO
eAa+cdH8c6npKXWoWKWsF+TtgMgLOY9xOwE9FGev8XHpXbeHtG1LxRdXPiXxf8AEWPQk2gp
HbMPNfjGVU85HHAGSelfTY/CUWnUxCXbr+CTNcLisPUinySnZeWmvV2062S1d/mfQGl6lfa
mk0txoF5plum3ypbkACfPXaOoA9wM5q+c4rnPDfh3RLKGDWLSDVGvpY2VrjVJ5GncHglkJw
ucAgYyAa6TGa+Brcim1Db+vN/10Oebi5PlVl/Xmxp9aaelPxxTCPepRkxp/wBWPqf6UUpH7
tfqf6UVSaJLbfeH0H8qKVvvD6D+VArnZmmKKd7UgFOFQ9xoXtSjmk7UA1mxj+BS4FMJpQTi
kMXIFANM705RQA7r0ozmlwMUYpCAA5wKXbjrSZ5p2fWlqA2kPNKc00UWGIRxXn3xE8N3si2
PjbwtZW7+J9AZriMOhIuodp3xsFGXOPujPc16IRx1poypBBwR0Irpw2Inh6qqw6dOjXVPyZ
lVpqpHlZieFPFGl+MPDVrrukuxhmG2SNxh4ZBwyMO2DnHqK3K8c8U2F58LvGb/ABE8PwvJ4
b1FwviDTYl+WMnpOoA4556cHI6NXrdhd22r2VtfaVMLy0u41mgmjHEiNyD7e/pXTjMNCCVe
h/Dlt5PrF+a/FamVGq3eE/iX9XJy1cv4o8Y2fhyaDSraxuNb8SXy/wCgaLZoWlnJ4DOR/q4
89WPbOK5fxR8TZTr9n4N8BW0GseIdTkezi82Qwi3kxgPgjkKck5644zXYw2fgf9n7wtNqWp
6stx4kvUxf65dnz7m5lxkxwIeTz0UYUcFjX0WTcN1MS1VxScY726v/ACX4nnYzMowXJS1ZW
0X4VE69a+K/jTqsHiPV3h32fhqGLdaWT9flTO1sDILMMZycnGa5Hxn+0VpehQ6t4asYbfUV
iby4bfSSIraM91aUDkL0OwckdcV454y+KPi/4l3d7baY0ujeHl/eXO6fDOv9+5m7n/YXA7A
GtH4c/BvXPF1mNV0Kwto9MhIzruuK0Vr7mCHrLj1bA6V+qUKFOjBRglGPTT8l+ux81KTk7z
1f9bs5vU/GXxF8W2jB7r+yNIEZDtGfssTJ1O+Rjuk/M59Kd4S+GWseJ3QeG/C+reI3kAcXD
RmzscHOSZnwW6Y4619Ey+Avgz8K47TXvHOqnxDqbxCWG51iQvAXB58i2XqM9BggdjXKeJ/2
m9V1rUpLT4f+HLm6tViMYe+BWL/e8lOAP95vrXTFuT9xX83q/ktl93zIb08vuRU0H9nzxRL
q8lhca54W8OCAI0slgHvrvJ5KqG6EdM+tbviLwR8Bfh/p7SeL76XxRrqSbdur6gzSvjH3YY
T8q+xwa8P1Pxf4zurya51zx4mmPeExyWulOPMx/c8uH7vXHJ5roPC/wT8da9DDqGjeBzawz
OB/aXiaZYQ2erCDqw785qppNp1Z6f162+9CSt/X9X+49K8A/EzStY+KkGn+EtI0nwl4NsLG
ZmaKxQSzEDdvyVJ354C555NVNe+LWvan8R47/wAAeF7rRo5J8zTaiFCyLgq0xUkeWdmep4+
tXrb4KeGtJ0Sa68a+N9T8SToSfsegt9ltYQOu4gdB+FcVqXh74N2ug+dFoNzd317dNbxPc6
k7hVIxkAEEkdcnjOK1haTvCGm2v/DfqJtB4j8YeKLPw9peleHPHUV9b6tbC8u/t+oRXJikZ
jhFMnzIwGCenWuBvNe8YalOkN/4n02ZztjEYniGdpwBhRXtvifwl8CfCcVjbp4e0q5JtA3m
XeoYmaQ43F0V88joOAMnFc0G+DsrW9rFo2lxRJ0WPUWQdyctuzk+ufaqhKo0mor8f8wb8mc
xpeofEHxBrtlpdlqmkaYXkXdP9pjjiC+rkt09hya7Pxj4qXSLp9A8V+Gjc3UKBZ7mCIXVlL
nBG1ZMleOpViDWdqnhr4Tf2bZC28KeXLdOXea21F5GAGMBRuO0exBzVafwt4FsYI7Oy13xL
p5nbZxfA4GegGwcDJ4z3rS9Rv3oaepLaRTgv/hLfXfmRougzD/ltbPPZMSwwwwuVAGOmMc1
0mjXetQyCH4ffEOe8jjfZFpmoyR3yOP7oJxIBx2Bqm/g/RrmYw2nxB1KKIOFX7XawXTEBfo
Opyfx79arah4E0y2Nstl4vsLy6mQPtvdGhRFcZyAUYN09K5q+Ew2Ijy1qV/VJmsK04O8ZW+
83rS9+IWifEfU/GvijwHLqbXlqljaiwuQqWkY5KxiQAncRzn3rt9L+K/hC8vYtP1Nr3w5qE
rLGltqtuY97EDhXGVPPGcivLYz478MRQPb3y3FvGS5Gi6nKj7MckQS5Rj/sjk9KVPFkGvac
y6xb21zp3mlZ7pbb5IG/6erVuUP+0uK+axfC2AxdlG8JJWXottHp9x30cyr0vNH0cQQu4YZ
ezA5B/EUwMCa+d7O1j0yzF14R8V6p4dtDNlLiznN1p7EZ42Nymc/dJH0NdTYfEzxRpAi/4S
bRLLX7AYWXU9BZjNH/ALUkB5PHXbxXw+O4Px2GTlStNeWj/r5nt0M2o1NJ6M9iJFAJNZmia
7o/ibSI9W0DUoNQs5ADuiYEoT/Cy9VPqDWmK+MnTlTk4TVmj2IyUldai5pD0paRtqxPLIyp
Gg3M7HCqPUk9BUWKuMxXnqH/AISf45XcNzlrDwXbRNBER8r3s65Mh91TAHpjNSz+O77xJe3
Gj/DKyj1WWFvKuddufl0+yb2PWZsdAvHTrW94T8L2/hXSJbYXkuo6jeSm51DUJ/v3c56ufR
R0Vewr1oQeEhKVTSbVkuqvu320ulfXXY45SVeSjHWKd329PvN0Dml6fSlxzSMeOK8w7hDSb
qTNNpoocSTRtoFMkVZEaNxlWGCPUVSA888U+H/DnivxPFbW2mXNzqNzbhLnUYCwtYolOAX/
AIZJByFGfr0rjLb4OaFqetT2sVxd3lnY3JhnuboYLnGWAKkbiOFHGBjJ7CvdxlUVBwi4AUd
AKVj68169HNK1GHJTbStbf8f8lt6l88dnBO219d3frp+S8t78fpnw18E6Rc+fZ6IjYhSER3
DGZPlxh8NnDnAye9dE9lAzwiKytV2Nu3+SuY8dCvHB9+1XM0tcE8RWqPmqSbfmzJO2iGFSS
SepPWjGKf2pprFMBjVGRUpFN4rRMQw8xLzjk/0opWX5B9T/AEoq0SWm+8PoP5Ud6HPIHsP5
U3PNYGSJRS4OaaDxS7ql7lDwM9aTGKUEYpfrWdxjKWncUvFIYzJz0zTtxoNHFLoNjl6U7vT
AfWgNzSEONA5pDzSqSKSDoOzTSQTR160gHFMQ7jFMIp2OOtBHHWkBBIiSRvFLGssUilHjYZ
V1IwQR6EV8t6lo+tWHxItvhFofibULnQLi5xaW1s7hLVpXG4ShPmZUJ55x9Oa9p8c+OLvTN
VtPBng9Y77xlqTKkMBj8wWwYHDsMgbuM4PRcseBXRxDQf2efhXda3rd0dS8U3gH2y5DbpL2
7bLC3iJ+6gJJ4HAyxGSK/ReF8uqpOvV+B7J9Wvta7W1s+t+x87meJg2oQ+Jf1Y5/xAvwg+A
X9hXFt4b0/VNXsJBFJdOu+/lkCnMi5PHfLdBkAV88+K9Yuvil8QJPFupaXdxWWo3H2bS9Hs
T5k9wR/Ag9zy7gYycCoPEGuax8R/Gkfi3xTaHUtT1SRLXTdFsAVacA4VF7rHnq3VjmvqTwh
4P0P4IeFLj4h/EC/tE8SzwLFLOEHlafHj5bW2QfebAxxyxHpkn9K92mrW1/rf8ARfN9jwP6
/wCGMPwH8DNM8P2dl4h+JxtpJIFa6t/DEWPsdmMAh52biRl5yzfKD61ynxD/AGjtU1e5k8J
/Da2hujuMcepJD+7RQMEQRsMYH/PVuO4A615149+J3iX4sXdzbo50TwlBIZJhLLgyAchp3/
5aPj7sS8Angd6774XfAv8At3TU1vxGk2g+C2KSbbkbL7Wl4ID4/wBVCeyjlvxzSt9uo9/vf
p2Xn9wtv60PJPDvhTW/G/ir7DZRXXjXxGw+fM5Nraj1mnPUD+6uAegr32z+A/hzSLND8SPF
tzqksSebLoujYtbGIjnaz9SuOpJU9a0fH3xw8OfCqZvCPg7QLFfJQg6dYkQJbtjC+e6jIbv
sX5vUg185+Kte8Z+M8X3jnXI9J0pB5kdkB5SKp5Hl24OXJ9Wzn1q1zT02X4fNv9deweZ7rd
fFz4UfD3R47bwLpWi2d1GTiKwthdTNg8F52GB+JJriPEHx98eeNXgh8MeG2jMbeat1c/6S6
kDnA4jRep6HjvWD4I+EHinxlaQ3PhXwibS0GWk1jxExihK8Y8uMDn1yAR716jbfBjwFpQ+0
eN/G2oeKL+MbDp2kf6JbBeMrheSMdTkZppwWkVd+X+b/AMhaLf8AE+fdd1fxTrDM/ivx5GV
Lc263e4Ak84ji44//AFUzTfCkGovmxbXtZIwM6ZpMrhs56M3Tpn3r6ns7jwb4UcDwb8OdH0
lguEuZ4BNPjs25smobrx542ugE/taaBQCu2JtgI/4Dit4wqPVRS9bv82/yIdRdzwOD4R66Z
VP/AArfxfIZDgebDHASO53E/oasTfC7ULNoRf8Aw18SwMylZEingmdX/vBQchcY69TxXqV3
N4gu33yasWYnOXLMf1rMurHxBJO00Wrx8jG11P8APFbxpz6yX3L/ACM3Jf1f/M8auvB8FnK
j3dvrOhJNJ5aTalpzQwq3H3pASAMnrSOPE/h/Y1tdtfWhRZBLkXEBU8jk5A7+hr0/U5/H9o
ivBKL2EcMkZ3nHoVPUVyY1PQ7q8fNtceGtQclWn00+WgJGCZISNj5zyML9a2UKkVeyfpo/8
iuZPS5NoXjrw5dFIfEOjxWM/T7TbhjEx9Sucr+orto9J8M63ALmzMVyifKJrWYnb7cHj8a8
81jwpey2s11PpsV+4QMLvROT9ZYHwV4/uZrBjsNV0i6kvfC+qtdxR7c3FkWUk4ztdCMgjnh
h29KpT5naL17Pf+vT7hOKO78SeCb9Nuo+Hry4mlhGTbSPluO6HufY/hXPWWtxXt4WurhtH1
xY/Je/Me5bgf8APK4iPEg6cnngelX9I+LLxxJDr2mee68G5tCFJ+qHjPuCK2tS0/wv8Q7P7
To2oQxauF43fJI3+zIncf7QziqfLNclRf8AAEuaOpzc1jeNdvBoWdD1ORGe402GRnguolGf
MgP3ZkPJ2nlelYtjqV99s36ZcPY6gTnykYqk3+76E/3eh7elTwX82mlvD/ipLyJLOXzbeSE
4lspRx5kZ7juR0bFa95Yp4lu7qzme1XxFGTci4iXy4tVgK7vOReiuP4lH8xSjN05clXrs/w
BH/mU9rxDR9fWDWRqmiXQ8M+KN2JH2kWt63/POeLoMn+LHUnPrXufhD4p6brGiam3ieE6Br
WiQtPqNkys2Ilx+9j7sDkcDPUdua+eoEt/FEY06WXyvEcGVtbljhNQUdI3PaT+63foaZo2s
6kdRsoBeHTvEOmTf8S69n4ZGHBtpSeqN054GfQmvms94dw+Ywcoq01s1+X9fmejg8dUoO19
D6Ittf+Jfi2BLvw9o1j4Q0iTJjvNcBmup17MsC/dH+9Uw+HK6qR/wm3jHW/FcQbP2N2WztG
I6bo4+WHsTV/wT41svHOhtfRxm11O3fydQsHb57eUcHjrsJ6H8K6pcYr8WxFWthakqUYKm1
2Wv/gTu/mmvI+tpU4VYqcpc1/u+4La2trOzhs7O2itrWBQkUMKBEQAYAAFSZzTc0qmvLbu7
s7UrKyFzikpT1o4pFDMU2nkZpuMmmikJmgDNGOwpyimJiHrTTyaeQTTcc1QhCKMU6kpXEIe
KSl+tJQgGNUXepW5NMK1pEBSf3S/U/wBKKDkRrj1P9KKtC1Jm+8PoP5Ud6GPzD6D+VIOtYs
yQ8UuMDikFOI96h7lCp70/r0qsbuzXzt15br5OfNBlXMeBk7hnI4rLtfFnh+61K60+PUBFP
apG8n2hDCpVxlSC2M5HP0qo0pzTcYt230LUJS1SNyjNRzSLBEJHDMHICBBuaQnoFA+8T2xW
Drut6ppupRaRb29mNTkCyy28paQ2UJ4Mk5TgMT91AST7Vvh8HWxN/Yxvbr0/r8Rwg5uyOi5
xSZrhoPGt4uv3umTtBcRwgmBltnhefaMyAgsQhxyvXNdypSRFdGDIwDKw7gjINZ4jDVMPLk
qGtahUo251a4oJpe/FNPBpQc1yGA8E9aUH1pB0pf0pCFJ560o6Uw5znNGaYAx4rj/iR4yk8
C/D+98QW8Uc96rJBaxScq0rnAJA6gDJx3xXWk5rybXbZPih+0B4f+GaFzomhH+1NaK8BmUA
hM/ii/8AAz6V7OT4L65i4U2rxWr9F/nt8zhxlb2NFy69DtPhr4L0b4Y+F2+IPjG4ik8Z6tb
NfXV7c5xYRMNz8H7pwQG7k4UcV80eOvG8nxP8a3PiLVXmtfDWkRlbe3kY7gmTgH/prM3X0H
HQV6v+1D4sjutNttNs53EerXJymfla2tv6NKen+zWF8CvBmna/40ePXZY4fDnhOCHV7yGYb
Fubx1JjaUnqqLkjtwPU1+5QgqUb22tp59F6I+Kvza9z034b+G9B+EvgK5+MnxJhgttcvoEa
C3SHDWERXEVrAvXzGGM/r0JPz5438ba/8WvFEHiHxNFdRaT5hg0bRLIF3mbskY7sTjfJ+A7
Ct34t/Eb/AIWx41/tD9/L4R0mb7LpOmpkS6rcMQCVA5y3HPVVwBya94+GPwzt/hzDb+LfFM
Cap471CHZZ6fEoWPTIyOYox0UAH5n6Yz7k1y+z1lrJ/wBXf9eb03bdkYvgH4L6b4attM8Q/
FC0tr/VR/yCvC9rHvgtWPPzLz5snqzcD3xxyvxm+PdwLibw94ZvYptVRjFLeWp3w6d2KQHp
JN2MnRei881zXxk+NV7qmpXvhnwpqPnmbMGo6xbE5uMnBtrfusI6Fhy59q4bwP4C17VPFFt
4d8P6cl34nkAdzKu620eIjIllYZG/uB26ck07XblJ+r/Ref5dRJd/uGeCvB2sa34qtdD0OA
Xniq7mDzSTRGaLS4m5aeVuhk74bp05Jr6f8L/CbwL8OLyW5uoT468bbd815fqPJtj67WJWI
D1JJ9COldD4e0Hw78IPB1x4b8PXpN2SLjWdblXc7SN7d5D0SMdM5Pc1wmq63caqTDGr2unK
25LXdkue8krf8tJD1yeB0FaQputa6tFbL+upnOpbY6LXPG9zqLMl3qDX6OmPslkxhtUPoXP
zOO/yj8a5B725YuI2W2SQbXjt12Kw9D3P51Capalqul6NAs+rahBZI33TM+0t9B1NehGmoq
yOe7bLg4/GkwSeBmvNtd+L+lWYaHQLRtSl6efNmOJfoOrfpXB3Xinx54uVrWKa4Nu+FaKzT
yozk8bm7/iaTqK9o6vy1NFTe8tD3HUPEeg6VkajrNpbsOdjSgt+Qya567+KXg+2dkjurm7I
7wQEg/icV4/a+GrV7jyLrWYmuAzLJBYQvdyRlf720Y5PGcnmu20D4P8AifW9P+3WfgPXfIV
TI8+rzR6dCF7YZuWJ+lZOtbdpfO/5L9TTkiv6/wCGNs/F3wzjItNQ4/6Zr/jVHVPHfgDXkU
alY3/mDpMIAHT23A8j86mb4L6/Gw8/w/oqMYRKY/8AhIFDIT0U/LjOOoH51QufhPrkEyRnw
zZuGjLsYNbjcqcE4A298YHuRVxqvdS/Biaj2/r7ylHLpgukPhTxYkku4OlrdqYHJ9Ax+Un2
4q0NTtbzUki8WWdxp2pK25dUtj5VxHgfKA3Rl9jkGsK+8GQWcEwvft2hypjaNUhJhlJx8qz
Rhl3c554wDVJdO8Qabpv263kS+0wcFoX+0Q4JOMj+HOD6dK6VKNVckkn+f3Oz/AVranZ3Wh
f2reedDZ2niKJEYvLZKlrfMT90yAnY+PVcZ7iuObw/IlyF0q6lOqQ4LWEqNBeRt1JUfxgY6
qaSw1+3hSQRtPprzYBkgO+L/vk8j9a3v+EjluYo7fxDGmp6dH/qbmBjvgYcBkcfMjf5xQoz
+w+a3R/57ofroZt34mbXrOPTPFcZN3bn/R9UVcSRf7Mqj76n8x1qLTb5mhi0nVL2WyMMgl0
68QbvskvZge8bcbh+Nbl7Z2uo2/nyzPq1kArtcxDN9aoBgebGuBKv+0vIGM1zl3pE1pb/AG
6KaPUdFaRkgu7VyUB68Z5Vh3U0R5Ki9nJfJ7/8H5Btqbt3Zf21bzLJYjT/ABRYAyX9rGu0T
J1WeHHVT1OOnUcVnai0niOFr9vk8Q2iAXEfRr6NR/rVH/PRR94dWHNOsbq6uDZWF3qX2PUr
VhNo9+cbVJ/5Zu3Xy2xjB6H2JrTuNPs9X0m58XWJk0zVLKcJfaeFIa0uBz8medpwSPTkUoS
cZexq/J9/+CDVveWxHofi7W7PWbLxfokaXOs6ZB5N7bYwdUtP9rH3nUdT1wFPavqPwv4m0r
xf4YtPEGizF7W4GCjfehcfejb3H69a+R76PdGvi3QibfynX7ZBHwbWY9JAP+eb/oSRXReEf
HNz4R1d/FVkP+JLdOsWt6VbIAsUh4WeNTwoY9x0OR3FfFcT8PrGw+sUV+8j+Pl/Wz8mezl2
OdGXJL4WfWPbFA6VEkiyRpLGco6h1OMZBGR+lPzX4m1bQ+xTuPz70ueKY7JFEZZpUhjH8cj
hB+Z4rgtV+MPgDTJmtbfV31q9GQtrpMLXLMfTI+X9a2o4erXdqUXL0RMqkIK8nY7/ADngDJ
rA8QeM/CnhVN2v69aWTkhRCX3yk+yLlv0rjJP+FqeOkdcL8PNAmXguPO1GdT6Af6vI+ldR4
b8B+EPCrCXRtCgW8I+e+uR59zIe7F3zjP8As4rr+r0aH8ed5fyxs/vlsvlzGKrTqfwo6d3/
AJb/AJCaT4vu/EF8iaP4T1ZNPyDLqWpx/Y4lHoiN87n6DHviur+nSkYs7bnYsfUnJo5xXJV
nCT9yNl63+/8A4FjeEZJe87sWjjvSH2ppYg1kWOYcUztShsjmmk0AITSHOKXHNDVQDOc00k
080hGRVoQwk+WPqf6UUN/q1+p/pRVJsCdvvD6D+VAobqPoP5UzuKyM0S/jS7sGmjpTsA1D3
GYt74a0y61CbU7dBY6jOAstzFGjGYAgjerAqx4GD1FcB4t8K+JrNL/xDP4gj1e3ZWmvjd24
Z1UdwPQeg6DpXrBqK4dNq25KbpsqvmKGU8Z6Hg/SvQw+Pr0rRUrrs/60OzD4qpSa5f6+a1/
E8B8KePv7O1GawvPta2FvIl1JbWrlZkbBxNak/dC5DbejdOOa6my8XWM/i59RGs3FzDfTrY
Ga6TmaML+4kYqNqyA7lb1qTxn8M4r3UY73wxqc1hreoO4eOb57ecrGx34GPKYdOPl+bkV4N
rl/4j0OaLSb7R9S0qU7bS4kcbPtIGCY1GNjENyGHY19tgatLEq+Hdm9Wut9r+auvP5ahUx9
OledSOrvbRaq7tts7b7arroe62FwNZ+OMaaajyJp8kf2iXOU+RTvwPxAz6nFeq6XKZtMhkI
AzuwoGNg3HCn3A4rwr4F6xZWN/rWi39mtt4gkcqvnuVkIHPlc9gcsxz6deK98jWVYwJiDJ1
YqMDPfFfK5639acWrWtbz/AKuTUxHt4Rk10VvRX/zt8h5HPNA64pB15pdwzXzxzDwTQTSAg
0oAqRCZNLmjFIBzmmDGS3MFlbzX1ySLe1jaeUjk7VG4/oK83+By3GlfCrxT8RSudV8X6rIl
pJICZPKDFQM8/wARf8h6Ve+MOoSWXwo1S1tt32zV2i0y2CjlnlcDHtwDzXV6xaWvgfwp4e8
MW4X7J4W0o3U4DbsTKnBJ75c5r9N4Nwt1Os1u0vu/4L/A+XzmrqoL+rnyt8XNQ/4SX40S6P
ayBbPTPK0iAk5AC8yP75dnNeoaE62P7LPj7xYVDzeLtTTTLRn5PkqywRn8P3hxXzzpl1JJe
6rrs82Z4Lee8EjnrKxwpPuS3FfTvxXhj8K/Br4QeAosxlpoLu5XOOIow8jN/wADcmv0aNpV
ILu7/JaL8jxHon6EHwK0DQ7a9174h61aZs/CM39k6LbqweNZAv72UEfekYsPm7ZPoMVfj78
SrvTdIuPD9jeMNa1kbb65iOPJgHJgQ9lGQGP8Rz6Vs+Dlktf2cfD7AsZNe1W61Btx5kDTEA
/kBXzr4znn8X/F+5tBIZE+0i0RuT8qnLH6/eNKnFyj7T7Unb+vQm/v26IXwJ4Q1jXNc0nRd
Ctw2u61kW7suV0+2HD3LD6Z257dOSK+0dM0nwr8J/CMvhfwmfsUUO06pq5XfPNKRwB/flbs
vRR6V538BrCHQfAPiL4nKo/tDxDcnTtJQkfLBGdiDHYlgSQOPlFS+I75rnUxYrP51vpxMau
Ok0x/1sx9SWyAfQCinBVJafCtv8/n/WxM5W0IdW1ebVZVXyzbWULFoLXfu2k9Xdv45D3Y/Q
YFYOqaxpeh2RvNWvorSHsXPLn0VRyT9Kra/r9h4a0WXVdRJKL8kUSn5pn7KP6nsK8Ckm1Hx
prlzq+t6hHaW0K7p7lwfKtI+yIvc9go5JrtlJQtGK1/rVmcY82r2Ov8SfFu+ume08MQtaQk
7RdSLmZ/91ei/qa4640bVJ5f7Q8SXskDOwXE7Ga5kJGQqxD5uR9BXsfw4+CPiDxFbNq8UMf
hXw85/d69qRYXksYPLQwnATcOMt26Zr19bf4SfB6w/tnQdIsjNHIT/b2sv5s0jHgiFiN7n2
QYrklU5nb4vwX/AAfn9xtotFp+Z4j4R+BHi7XUW6sfDD6bZOuRqvil/IWPjOUt1yzexbivU
V+Evw20toLbxf4g1rxmygfuY3WzskPfaE2gj/gRxXnHjP8AaH8R+ItZay8KQvcox2xXF5Du
djnqkOdqj/eyfWvLNeu9T1XUDN458Zvc3St5ZtvNa4kjOfuhF+RAPQUkpTj7z935Jf8AB+S
HbXX/ADZ9Tat8TfBfg7Sp9J8LXPh3wlAEG2HTyJbh8YwGMQPP1P41wWofGvSdRtJbTUfFGo
3RcHBSJzGvuc9T9BXi0PhyzKARaR4nuCRkRwaUV+Xs2e4J/lWtH4Imaykb/hBPHT3DYWEfY
gqM3ocjP5VrB047Nfi/0JaXn+B2R8b+E5rkRx+K7tM8GR7VlUn+lXImtNXuGOjeNbeeZl2i
Pdz+Azk/lXm03hKW1jkfUfB3ivTYgVH2iW0LrGD1LAAHA9qyjpmjTIv2DxFA13uI+zXcbW8
ikE9yMDpxyDzXTGstuZfl+aRLiulz2Db460cSmJl1BAmAFbk/8BOMn8K5yG+0PUdURtVs5t
D1SPLPe2R8hy3+0mNrfiufeudtfEHjTwmYvNnlktDwiXX72GT/AHW/wNddp3jrw14iVbXxP
YQWVwflEkgLRN/wP7yfjx710SUZK04/1/XYlXWsSlf6DBqQ3Wf2PxAMMf8AR0Wzvx/tHH7u
X6YBrmJ9Ck02GbVNE1Br+CGQxTxtCY5YMDkTxHlc/lxXcan4AJhOqeE79lZ1zHF5m5JB6JJ
/j+dcza64ZL5Y9XeTSdctj5UWqpFmVOCuyZTw8eDgg5OOlHJKPvQfMl0e/wAmCaemxkafdT
LdG80GV7HUVBY26HqPWI9/908+ma39H1JdQvPtWmRW0WpzELeabM4jttV9x2jm9D0J9+sN9
op1OZbaK0h0vxLDmaW1hJEV3GORPbN0IP8AcHPHHpXMXztcr58ilNQg5lIGBOB/GfRx39ev
UU3yV4c3b70Urp2OgOi2F7pcepWLSy2uoStH+8XMunzg8+ZjoPX1XnqKfBqE9hqc2rT2ck+
q6Yv2fW7Pdlb+0GFL5/vqMc9/lb1q54e8R21tqEWtXojjg1pf7K1Mxx7VimGDFck9Pm6N9G
9ag1uw1DR9V/tidfMksiI5Y2bDXMBG0MPUYOM+hU1jd1ounP4l1/JjXuvyLt3LpfhjxFb3l
vD9s0LVbYb4hyJbaQfqw6+zKa5G3tV0zxVe6DM/nWt0r2quekkcgzE/57T9a6rw0IpXm8Cm
Vri0u4jd6DdTY3KuCzwE9jweB/Ep9a5fWrGcWizlX87TyIXcAjdET8jA/wCy3H0IoU/awvL
daNfmCXLKx7F8N/i5cR+E7Xw9eeEvEGs32kRC2luLCDztzByAr/3SFwMk84rs3vfi/wCIZX
XT9K0vwTpzqAk2pN9pvME/eCLkA442n1rxfwZ41ufCvjKw8XTSlND1VFsNaWEcRygYWVlHQ
nAYHv8APX1RG0bqkkbrIjqHR1OQwIyCD3BFfi3EOFjluLbjST5tbu7V+uj08+u59fgKksRS
s57dF/mefr8ItG1O5ivfHGv6x4xukxhbuYwW6+yxp2/Gu40jRdG8P2/kaDpFnpce3afssKo
xHu3U/iavADFKOBXylbF16y5ak2122X3LT8D1YUKcdUtfx+8bjkk8k9Se9KPag04Ke1cp0I
DwKXNIQaQcUALQQPWlxmmsKAE7UlLjikAzQIDSUpFJ2600Ma1NyaVjzSd60RIjf6tc+p/pR
Q2fLXHqf6UVogJn+9+A/lSDrxQx+b8B/KkHWsGZIkApMkGlWl69ah7lIUc1S1UEaZJMofdC
yzDYMt8rAnH4Zq4CQaUEg5HWnFuLuOLs0+xiu0F74s0yW0u4ZoorW4kZEcNuyVUED1Hf0Br
kfjLb2s/hjRGvoIpSmqxRwmZN20t94Ke2QD9ce1dRq/hHSdVmN7GbjSdUAJj1HTpPJmRsYy
f4W4JGCOc1it8NdP1G8gk8WaveeJLS2U+Tp06+TbI5GPNKq2WfHfOMnpXqYWpRpVIVnNrl6
W1e+z269bFTmtLK9lbW3n+XTQ8g8E/D638YX3iuaPW5Uv8ATptunSSKJIXRmOC+Rl1ONpIw
Qe9enaDrXjvw3eJ4d8T6E+q5t2ntZ7B/NEiIPmVXOOV/uPg88E11fhzwdofhaa8m0oXLzXi
okklzLvIRM7I1wAAoye2eea6JdwUqCQDgkZ4NdGOzRYipJSipQ6X0a0WzXn/SJi+S6j8Lez
/4ffzT/A5PR/iD4e1qWSFY9Q06WPAePULRoWGenB7H16VsHWIp5PL0yzuNRbbuZok2RoM4y
XfA/AZNa/Ltubk+p5NK2SoBJIHT2rxZzpXvCLXzv+iKUoWV1r66f5/iVLUXu+4N79nCl/3C
QliVTH8ZPBYnPTjFWxwM0gWgjFYPVkN3H9qaQBRniml6EhM858d20mpfFX4TaXcIsmmS60Z
ZoySA8iAMue3Az+dZ/wAU/EiSR+ML3hdyModGPbKgY9yV/Ktrx/cNbeIfhvcBGcDxNEmA+O
WQqOOnfqenavK/i5b3VpY+IkAwTLEku05GBJz+GcV+1cH2/s/mS2v+bZ8Xmt/rPK/I8y8G6
XPqsT6ZBGzy6pf2OmRgY5Z5gx/8dU17z+09qSH4p21jHIyLonhqeVSvOx5CVHH0Arzr4IRw
H4k+BPPWIxjWbids5Ll47YlAB9ec+oq18ZNak1v4n+ONUvoFxFo0FqiR54ZtoU/mTX1EItS
b/lj+lzgb1t/XY9dupZNI+Gfw500IFjtdEguGQD+IpvNfKGlXbT61qmuyZjVIbi4YqeQzgq
gX3JYD86+s/iTALSx03TYT+/stAjiCjqGWDA4/EV8j+HwDpWpKQjEpBvEgz+7Ey7yPccfhm
rguWlBrom/w/wCCRHVs+1bmzvPC/gfwN4WW4hEujaOlxcoqjCShOWwP9o/1rhFKKpaVwiKN
zsTwoHJJrZ8f6tFc/EWSOKQtDKqpH8vGAgAwfTivHvi5rhstAttDglKT6g2+YL/zxXsT7t/
Kt6aVKkm+xlbnl6nn2p32qfEHxqyi5VYNzi2Dttit4V5LfkMk96+hvgr8MdIvdGi8ceKMjw
hpdwZNLsJIx/xMp1+X7XIB94ZyEXnOM/Xyn4V+AJ/FviHSfDUDGGbWomub+4Kn/R9OVsMi4
/ilI25OK+pviN400nwb4YuNRs4o4tH8PxrZaXaxjCyXQG0bR3WMY/HFck7ylydXv+i+X9bG
8n2+Rx3xp+MEXhsJa3lsuoeIJ08y20eRv9H09D92S4A5eQ/3Og718q6he6z4uvJPEvi7WZJ
IlYRCWQgsR/zzgj4AA74wo71XNxN4h1y+8R+JJ5mthIJb2ZPmbk/LGuTyT069Mmvo/wCA3w
gfWpoPit48sI006JWbRtIZcRlMcSMrcCMDO0Hr948YqZSjFJ2uui/V/ovv86XunF/DX4K+K
/HunRahs/4QvwVMCZr2cj7VeoD1XPOD6nC+ma9z0XQvh98PNK8rwD4YtridDsm17VsMWcdw
79fogA9q8/8Aid+0fpv2yXS/DdpDrht22I8hK6fCRx8qjBnx6nC+ma8S1Dx18UfFlz582oa
hOwHyC2gESRr2CgDCr9KqnF1ZXleXp/wP+AJp27H0VqPjDxxd3s8seozFJCPmVyoODxgDHF
Y0+q+MZZ4ZH1M7o33fNM2Rkc/jXz9HZ+P764Gy71CW4AJCfa/3mF6/LnPHercOtfETw6Bvu
L7y2G7E6eehHXqc4/OvRjFbKBi0v5j1+9uPGwuHuLW6jkYksAJcN+ZrldV1aWS38rxd4Vgv
N5/eXFxbKXA9pMZB9MNWLp/xc1BHA1bSYLhCfvWzGNh+ByDXoui+KNC8RReXp16jykZa1mG
2Qf8AAT1/DNae61ZrQVpR1OCt7LSZ5iPCniG60kty1hqLG6tJmHqG5Xvz81c9rmltbSJL4h
0htED4UahYnz7KRiepAOU9cZ/CvUNX8FaLqe+WGI2FycnzIOFJ916fliuL1SHxN4PjIuCt/
pD/ACOdu+KQH+GRT0/H86lUV/y5dvLp9w+dN+8jEtpPFPgeW3urSbfY3Hzx+W3nWtwv4cA/
kwrtbiy034k6Kup24Gnazbjy3ydwB7K3cqezdRXGWN7b6K83iLQoPtGmjA1PRHO5IFbgSIT
1UHoeqHA5BrTb7R4U1m18RaVOt3pN4A4kjbKzxk/MvsQcjHYiqpT5pOLVpL7n6DkjIW9ntr
j/AIRzxS89sltIDDOvEuny/wAMsZ7r6juOetdB/ZsXimzuDeSra+JNJ3HUFVQI7lOPLlQdT
uBBY+4rS+JGmWms+E4PE9hiV7VVbeo5kgY8g/7p/LmuT8N6z9hvvD/iF4/OaznOkXagcywS
cx7s+nzLn2FZVZckvbR0fXzX/AGveVmZsX2K211rCSHdo+qAI6SkqE5wDkdCj8g+legeGpL
bxB4fli1WKSbWvDx+x32597XETEjfz2A+XHbArE+JWkSQTXBgt3MNpL5nm4AXa3ysBjrztP
Fa3w7vDfePVW5uMW+uaKzXThNoWSAbQc9zlQSfelWbjONRenyf/BGneLOIkiv9Oh1CwhuGj
1DwzctfWjZ+8uQHH4rtb8D616P4j+x6hJpPiBIWubPVbdDcRoMoqSLhl44GDn6YFch4mt7G
x+IULqzCx1S1EEzy5wjkGOTBHUDKmtrw3c6jrHwxvfC8l95Nx4auGtmMaYDRFiV2465YNye
eRSvy1k/5vzX/AAAesb9jhItOls9d1Xwres2J91mSDgFx80Tfnt/Ovpb4L65ca58KrBL1s3
mlSPp02SCw2crn/gJA/Cvm7xHcSjxJYau5PmSwRPIzDJLxHaSR9APzr3D4GXsMOq+NfDqxe
X5V4moRkEEFJBjGfbI/CvjOMMP7TAOdtYP+vwbPZyqo410u6PaVp/aminHpX4ufYoQdadux
TO/FGaCh+c0hpgPvTjnFADgTQelMyaM8U7AL2xSUm6gEk0AKelNPSgg0lMBrDNMz6VL2pmB
WiEB/1S/U/wBKKU/6teO5/pRV69ybEjD5h9B/KgdaD1/AfypR1rFmaY4Ckpw6UZ74qXuO4D
ninAe9Zd9Y6zPI8um6/wDYCV2pG9okqKf7xycsaw/7N+KNsRJD4t8PaoeGaK80x4Bx/CrI3
APUkgkHpxXRChGa/iRXk+b/AORt+JjKq4u3K/w/zOvYhQSegHYUYGK4mK6+LkFqj3eieFb2
YMQ6W13KmRjIYEjHXgj2zS/8JX46tLGS61P4XTExkBk0/VI53fJx8iYyTnnHpWn1Kp9mUX6
Sj+rTF7eK3T+5naY96UGuIl+IOoQWayTfDXxQbqRzGlvDCkvtlnBwvPH61D/wk3xO1Hyf7I
+GVtp6SByX1nUgjJtOOVQfLnOR64o/s+uvjsl5yiv11+QniafS7+TPQUDM2FUsfQDNPx82z
K7h1GRkV52PCXjTxDcmXxl4ua0sH+ZdL0CV4DEw6ZnwC4PcflViP4S+AA7Pd6PcaizMXY3t
/NISeOSdwJ6fzpPD4aGlSrd/3Y3X3tx/C68xe1qy+GH3u3+Z3oRyAwQlfUcikIYHBBBrz9v
hV4YhcNpd7rekALtCWOoOid+Spzk84+gFQXHw+16KPyNA+J2u6ZbrCIUhnAuMHO7dvJznPH
04prD4SXw1resWvycg9rVW8Puf/DHojUwmvMZPDfxq0+bdpfxJ0nVYVGRHqll5Zc4xglVP5
561iXHj340eGi7eJvhpb6paQkNLd6WzFdh44KFhn8K3p5Y6mlGrCT7c1n90kiHilH44tfL/
ACudZ44T7b47+FWk5Yed4lSdv7uI1zz7+lcB8cmiXT/Ek9tJuV72OL6qZCf6VY1D4xeEta+
IPw+vbVrmzbRdXle7g1G3MRi3x7EYnOAA3B6Y6kV574+1TxXr2oa2txpr22nSTbzEAHXKEn
cGBwe/Q4r9a4VwtWjgXTmrSV9Pmz5XMZxniOZPTQ1vgTAk3xR8CxlyHF9fXDKFz8i2pGc/W
pPi/aQ/8LP8f2dtGGEun2d9aq7bSyxorkjHfGTjviofgXcpb/EjwjcOvyAanGWHUEwDAqH4
g3sZ+LOi3bFGFxp6Ws3mjcrEFosMPTBX8q+lpRvOSezSX4I89v3v67npXi3Xn1TxBoWrkqb
TUooGJ4O5GjUA184afYuniHWtFWNjIyXVui4AbcMlcA9/lr12O8ju/gt4auyd1xpyNaSlez
QyFR/47ivOvEkqWHxhN9bjek81veBQcZ3hSefzreFpU4P5ffp+pEbptHreu6o15B4U8SxEC
G6treVjk91CsPwINeReMGvPE/xZuNMDqmy4FjACQAqr3JPHPJ5r0rSYEm+Fc+nPGWl0TU7i
0U88x7/MQgemGODXlVo7XvxIv7yQFdjXFw3yg7QsZOcHr9KlPmp00++vy/4YqKs5WPqf4JW
jaF8Ndc8fxx+XqXiW5FhpVuz5CQRny0x6Zfcx/CvCvjp4qOu+NYfCOlytcafoP+iDb/y3uS
f3je53kivYmuJfDvwB+HkixrGLLRTqGN2PmOXyfqSDXy94fmmjGp+J5Dvu7YbrbKl993K2F
49RljzXJBXheT+K7fp1/wAvmWvib7bHqHwh+HNr4/8AiLpPhtoHu9D8Ps17rswcGG4lJ/dx
rjk8jbz2DdBXa/tA/FnUfFGuX3wy8HXH2DQNLBj1i9Q7El28NHlekS9CB948dBXe2y/8M9f
srXMg8lPFNzCJZJNvzNe3BwgPrsXPt8hr5m8G+Db/AMa+IfC/gVZZIY9duTfahduCJHRQS2
D/ABYQMf8Aeask1LmqzW3T8l/XYtdkavw6+G/iLx6lwPA2lW0GmW3+v8Q6uu1cjqka8geuB
kgdSK9Hufg14N0qwhl8cfEjWtf1KYBpI9IlWK3UA4ABYEngAfrgV7H4y8S+HPB3hCTTrdk0
3wnoiLYpBA/li7l2/wCr3DkKo5YjLEn3r5g1n402UkIs9M0IT2qSFx5+Ilz68ZY/ia2S50n
VlZdv+B/wDO7bfIjo7nwR8F7KOaddN1u6eNMhrjUiOffaoz9K5mDwp4KS3kuNF8Xa9oYUjd
EJFlXHfg7TWQvxbn8zJ8Mae0XQrvbJ/HGK0bTxl4G1tWg1fRW0h5cZliJKA+uV6flXXClh2
rJE3qLUjutJ11bOe5utK0/xpYLA0cVzp+La7jOc+YygbnIHYBh71y0Oj217apqXhq/kkuoG
O+zd1S6t2XqwAOSB/eH0xXe3Xg7U7WKLVfCeq/bY1Bkij3gEjrlGHDH8jXIPfya/qkEt9cH
TvFFrLm01PYFJkXlY5/x43nkd8it+SpBc1N8yXR/o90JOL8mdb4S8fT3F2mi+JCftRby0vM
AZb+7IOx7bvzr0KaOKaKW3uIVlikBSSNxkMD1BFeP3QTxDZXNt/ZcWmeKbaUG6s1UI9wxBL
SIO/OThcDGCCc12XgrXry8WTQ9acf2jarlHbhpUHr6sP1FUnGpH2lMiSs7M878QaVL4J8W/
uozcabcqxjV+k0LcPC3rjp+Rq7oc1jA8nge+uydO1LFzo97IflBbgIw7EkbSezD3r0rxfoE
XiHwvc2xGLmBTPbv/AHXUZx9COK8JiupLvwlcorOs2lypqFswxmPLBXH0ztOPUZrGveyqR+
Ja/wCa/X7zSm+ZWZ6l4Thnsb2/8F60n+i3aOI1bqpIIYfiOfqK86tdPNhr2o+FdUACXG6zZ
idoWQHMMme3zbfwJr3HV9OE+leFfFcu0Xd9aw3LsRtILdeBwOQfzry/4vwx2/i60u4xteaz
y5HcqxAP5VpOcZR53s/10Jg3exuIH8eeBbJbqaaK90hF0u8hVwdrqNqynHY46f7Ncp4Yvbn
R9e8J3vmi3Nlqkmn3O9iF2yEbs47EZ4r0f4JW0l78TvGVhFGgaXTY7oQbN5dsodw9CCx6et
cFpumXGseO9K0mESSvqPi1iYkAwwRxk4PsTXG5XoSi946fcy18Vl/Whv8Axg0xbPzWEFx/o
t4CryIVwjgqR+JCms7wTqssHxJ0aS4vSIfEOnmzuScDdImVUn1OVX869c/aOlluNN8VSRuG
iW6tYyV54V//AK1eF+HrtIb/AMDTTKz29pr+JBuGMuyEDpkZAp1ZuUObtZjhtb1NHx3opto
pyo3NY3O5gO0b8N+TYpvgzxIfC/jfQPFnmK1rdOuk6pGxI2jgCT8Vwc+qmvU/H95pUvifxH
ayWNrCslpcfu4ewVScD8Rmvne3Z5PCesKzHB+z49n34B/LNZ46lTxFGVKotJJ/gv8AJ2NKE
5QakujPvMqUkZCckHGfX3pSOKqafHNBpFhBczmeeK2iSSUjBdggyx+tWia/nGatJpO5+hQd
0mLt46U3BFSDgUH1rO5rcjAxThTuOtITTAYSAQD1PTig80vJ4pKYg28ZpRSg8U2kAHmm4pS
cUhbiqQxmMUHPpQSOoozxVoTFP+rH1P8ASimnPlr16n+lFWiCU9fwH8qXvSE8/gP5UA81ky
ESYPakwfSgHvT8jGahvUAAp1NHJp+MVDYxMUue4o7UGlcQb25+Y/nSDFMOc05RQyhwooA70
uRU3ENoANOxS9KLiIinOaRQUO5GKn1BxUh5pp9BVJ9AOP8AGPw48L+PISNXsVXUBG6wX0H7
uVWI+XcQP3gzjhs1wHhXV7TTP2bdMtLLwnbTyW63yXDuWdmuBvRm56dm2jjivcISFuoWzjD
qf1rxXwfBPceD/FOmxwbzbeKr2AqeFBkHAx2zX6XwXipzqyozleKtbXbe581nNOMYxnFHmv
wTYL498DRMBIZNVuAoc/Kf9FIwR3ySKm+Msax3+kXaFVkt7m4tyijGOVdTn06j8KxPh9eNp
PiDw7PLsVbDxAiSbuCvmoY/TpkHNb/xZgklbUUA+e2nS5IA7cox+gyK/T4J80rbpJ/cv+Af
PP4kafg4jWbXxXo6RoI7iKHWoN2AB5i7JQo/3gPyNcJ4009k0TSNXAJlt5H064kHoPmj/Qk
fhWh4I1ddK1HRNUkZRZOkmh3bE5MPmtvif6Z9feptfsb2G38ReHbtneSVftkO4cCSI5IA91
3D8K3p3anTj3uvnqiXpJM3fAOpR3i32kCRtur6ZHdnjkXFuTFIB65Qq1eetamy8X6/DK+3Z
ZXTFpgecx9D9e1X/A2qGzbTdVAyuhX63M4JAAtZx5UrepwxU4Hr7V0Xjbw5dQeKr+dJCx1P
TLqGEuOGli6oPqgBFQteZf8Aby+af63L2Z6T8ZFktPgrokclwRPD4d0+GRVzwWCjaa8q+FW
lwah47+HuhXKhre/1Y6jOFcA4hztBHXGV/HJrsfid4mj8U+D9Ojtii2uo6bbLFcNkAtEAQD
nocqyn3rgPCmurpz+HtYhXY+g36LcEjcWt5W+8MDjYS3PuK5pU37C/kvzu/wBAgz0f9prxU
NcvNH06OSUxvqN1cMrE4UKqxx4/DJ/Gr/wFdNK8d/EDxA6JdXuj6bDDaDOVhDttOPQ4UV5v
8X7Fk1z7aJXlEE5GWOcq3II/EfrXWfDLUra08UeOrWN2iS906G5bzOd2HzkMOg+YcH86dal
ypR6Nr8v+HBP3b/1uY/xu1e61bT/DEEEbx2MbXDzZORJdMwLOf+A4A+lJoPwwkvPDtjfWGq
aFZzXEQd5dQWSaUHP8KgbVA/HrW3ot/wCH/EtheaBfSR3DpOWEUp2sw7Mh9R7VsR+G7CxtV
hSe4hhQYXfKAFH1NdrpRTdm0/0M+Z2SOTvfhr4tgVYLPxF4R1GcLlozAY1xn+8VwT2rkdR0
uHT7+3sPFOkw6ZJcOY4tU0yUS2kjDrnk4I4zjkZ6VqeOfEGkabH9m8P6zNd6jKNkzRyBo4U
HUZHVj7dKyvCumazrF/4a8MWEUt3f6tq0V/JbKNxWBCoEjZB2gjcc+gGeK5pzdNPlm2131X
pqaxjde8jvvDHh7xL4M119D1WCRbK4XeikHbG2MhhnoCPz60eOfByaxay6xpkZXVolyyLwL
hR2/wB7HQ9+le2fErT7WTxtqF3GbkG0Eaks+5Xkb+QwCcVxRkit43uLhgsMSM8jHoFAOf0r
rhVcrTObW588WurXE1gmq29xs1bw+FnhmYbjNAGwY2B6lS2QT2JHYV6neaXparoPjSznZ7q
/SK6lEGTFGzfeQZ6gcivHdBkiE+s3ThRbLZTk7+nzMAn6kV9M6F4Uv5/2dPA3mAteXgk8uP
cFLKXLKRx028/SuaFVKqn0ktfk2v0N6i930IpnCW1zIc4WGRj9Nhr5h0w/8SPXXU4/0ILn/
ekWvojxRex6Z4K1e8kl8sraNErDuzDaAPzr52t8Q+E9ScqW82a3twB/y0GSxUH6AUV3b7n+
Vv1HSWn3H1TJYSS/Bj4eyJDkPpqgBiC3yseuPavCfi0Wl8cWsRyVFjEo/FjmvqHxfPqGnRa
BpD6TY21na6aqwQwhiIQyAZ56kdPrXzL8XrZ4PFOnXwB2TWaqM+qMc/zFKGtJX8vzREfi08
z0r4B3NvaeNfiHrF7rg0qwt7WOLz4cCRivQAkEgYXnHU1xXwtQy/G74btMpUPPPfqrEFpN7
uVx7naOvuaufDG70Ww8a+PP+EjLx6LLocmoSmMZYjClQrdid5A4PJFepfs7+EY9M0XUPjTr
9nGs15F9n0S0AJ8mP7oC57sQFBHbJ71xykuWUPtN/wBfibPTXp/wDG8b6c2tzeKNNEUscly
km1H6bs7lGPXIr5ytl+0aHfKoK31mEvoDzkFDhx+Rz+FfXvia5jGtpbsIzPBI099OmCGnbl
1B/uoAF+oNfJFpcJNrWr36jEJiupuf7rZA/wDQhXbNpxSfVP8AK/6IinfU9V8U79f8NWPi2
1cQtqFiXa3iGdhKkMMjryD+deU6MoGlwb2jSCbVLSORpThVAJOT7dc19MeB9J1PTf2ZvBs8
mmsnmXFzP80Y3NG24q3TOCMn6c18u27MfC2sxxFysXlTh0HAKyEKT/31XPOXPSV97P8AT/I
uno32ufekzZuHx0J4xQo9ap6bJJcaRYTzFjLJbRO5YYJYoM5q9X841FyycX0P0SLukxaDwK
UUNg1nc0QwHNLRigdaY2NJNJUhUUzHOKaaEGDQTinZxzTc5ouA0nNMannFNJ9qaAYRxTGz2
qQ80YFaoTGEny147n+lFPZf3Y+p/pRT0JsSt1/AfypueaVuv4D+VJ3zWbM4jgTinD3NMFSY
4rNuw0SLinbvQVEDTgc1DQx27mjvTR1p3FILBRnFIaMYpMB9JigDil6HmpAUYoPWkHSjvRY
LCYyKTFPzikJFO4WISSrhsZ2nOPWvCI7uTRvFvxN8Pu7eYl/HrUHmYXzEcDJAHUcr+Fe9HF
ea/Ffwpd6noqeLPDaLH4m0JDJG+B/pNt/y1hcH7425IH1HevquGsxhgsanU+GWn4/0vxPKz
PDutR93danzfGYrzxLqWn25eCHViXhwMmKYHzI8evzjb9Gr0TXZYtd0fRPF8z7IdStwtzCO
dpbKSD8GBP4Csq80S11jwta+MPDUHkXRQahbwJ8xR42/fQ/QYLAdcCm2VxBq+gP4ZsZR5F9
LNfaXyAAx+ae1I7MpO5cdVNfvScVKNWOz0+/Vfqj4t6qz3RxWm2bWuv3/AISvAhju91puc7
QsgyYZQexzj8GrvdS1WXVfCWg+Lz819FiK8XrmSM7HB/3up/3q4HVrS4ljF4Qy31iBHcEZy
UHCSf8AAeFP4Guq0rVYb3TbuW4BFhqAUattwPsdyBtW6CjpE4wHx0Iz6VU4ulNT6LR+nT7v
yG/eRyax2uj+MJ7XzTHpV6jx+Yva2mXg/wDAcjP+7XqF1Lc6z4Gs7S+ufI1ywnjhWZj8sV9
Ev7ti392aLbhuhOK821XS7mzuJNEvkCzwsWtJSRjJ5KE9CrDkehI9a1vDWqSTIllcLJdXkE
LW76ew5v7cHPkg9pY8s0Z9itXUp8jVSOtvyf8Al+WgJ8yNrT4oNU0ubTZle2s5pylukrbns
L9sl7Zs8hHILK3rxXMQ2cmj6nKbrz7LT7tGsbx42KGFiODx0GcMM/7Qrr9RtIpUOrxzHUbO
W2U3KQ/LJqdoCCky/wDTaIgA9wVB7Gor0R6lbmWVBqF28BaZUO1dWtR/y1T0mT+MdVYZ6Gl
Dlj7v2Ht8+nz6fcK/XqMvp31jwobXWEL3+kxrZ6oISHaSLjyrmL+8CAvPqPes/S4ZllsjYX
Nra6lZRstvqMhP2bUYDwYZfT055HTtmk0/UbeM2b3OrLYGEGLTNREIkkROhguI+rIc8jt1X
irmr6Dq2lXt1pkmitpt6yCa60K5JMdynaWBjyRjnj5lzzmoUUl7Cr8n/XVFbe8jD1fwyLy7
aaydNM1Akt/Zd1KFkUjqYpOki5+6Qckc4rKPhPxVqD4vJJGXoDNO0n0AAz712+ifETRtO0+
406+jeRYsfZob61W4WJ8YbnseMA4ziu68LfFr4d6FdSXslrp8U0dv5MCiymkCg53BUGBk57
+1RVbWk9bedvvV0Ncy2POvCHwa8R69qtvBY6JPqbMN+6Rfs9pEOzSM3zMuccKOemetfT3w4
+Hdh8KJNQ1S51SPxL481ZDExjwsVug52j+4gwMk9lAFeYTftPWFjezz6da6hdRvAIfLhtor
RTgHaMnJUDJ6DPpXlGt/E3x74ziuNM0m2/snTrn5p7fTFZTMB/z1mY7mHfBIHtXHJOfuxWn
ZL+v66lWlvJ2PbPiB8RPD1jcG2vNajmEbmR3jG+a9mIwzhR91QPlUHHA968H8Y/Ei58Q2ja
Po9rJaWMxCyFuZrjnhcDoPYZJrP0LwJfa3qAs7QzapeMCTa6TEblwQCcPIPkQ8HqSa9s8Mf
s7eJYpre71vUdN8C2MkfmO3n/aNT291BOEQ+69PetJT5Y8rdvTV/wCS/F+RKUU7pf1/X/Dn
mXw/+Huo+KvFll4ES0ZpLuVLjW3Vh/odsuCqH/a5yQD1YDsa+ufG2oW1kht9OWFdP0mAabp
6AfcmKgOV9dkfGexaodDm8LeBPBsuh+CRNYWCsXudVuUDSXDEf8s+nmSHt2XqcV5v4p8TW0
dnLqt4htdL06IiK33bjjOeW/ikdup7k+gqaUHKfM1ZL+v6+fcmUr7HkPxi1lIrbT/DULfOf
9LuAOwxiNT+p/Kpfg/4LfxT8V/CugzSCKx0f/ic6gxcfM4w4QD+8B5YPoM1wP26XX/El/4o
1tN1vAwubhVHy+kUI+pAH0BNfXPwR8MSeCvhX/wl+qWMbeMPF0xMTXEW140c/IpJGQuMuR6
Y9KzrT5tuu3ov83+RpblVuxo+NtbTUrzUrqC8E8d5OLeIdSsMXLfQFyB77a+X/jHeCfxJp+
mRfM1paZYY/jkbIH5AfnXvesTWd1qnk6dj7HAvkxyEYMvJLSH/AHmLH6Yr5s1O+tvEHxYn1
DzClj9rDNKRu2wxDl8fRScfSupxSgod2v6+4zhu5EFvpF34i+JNp4O08uDqNxa6a+zliqbd
5/DDH8K+2/FWo2egCLRtG/cWnhm2jtrSLqDOylUJH+woZs+uK8F/Ze8MWU+ta98VdeJNnoO
5LVmXO6dwS8n1VSB9XNejeKL5p7hIZGD3ErG9um9JJB8qf8Bj2g+5NcdBe1qOb6/1/XqXUd
rROK8Qz/ZPCOs3APzR2cpyT3IxnP1NfNyOLfwnqzYy8/k2y+wyWPPb7or0z4teJ1/d+FbOU
4Qia+I9eqR/h94/UVQ+HvgG88ceNdL8FW5mhEUyX+qXKRljAB0TPRcDjJ/ibHauitJO/krf
N/8AAuOC5Vd9T2r4yajN4P8Ag/4e0i11q5S+j0e3sFUDaH8xPn2jPynZkE+lfOGkf2HYHRr
TxCt0unXVyt7qP2VC7rapwilfRjk/Qivef2oZNFv/AIi+HvCdnJMbuCL7VqVw8hZYoioA47
HYjMfqKsfA/RYz4e1Txhc20Rm12ZooQ0fC2kfyqmCMYJGffArwc2x8MBgnWerei6PXf+u1z
twdCVaooL1PUtK1TTdb0m31fR7uK70+4UNDJEcrj+77EdCDyKvZFeUX/wAPfEfhPVZ9d+Em
oR263D+ZdeHb182057mMn7p+pB9+1amj/FfRptTXQvF+n3Pg7XuAbXURiKQnpsl6EH3x9TX
49VwHtE6mEfPHt9peq6+quvQ+vhXs+WquV/g/RnoeR0zS5pNp4YDgjIPUEUleQdqHijgU3p
SZJpjY/NMPWjdg0mc0ALwRSY5ozSbucU/QVgIFNPHanZ5pDyKaYDKYc5p5HNIcVomDFz+6X
6n+lFIQDGvPc/0oqkIkYYI+g/lQKGIyPoP5U3vWbMUOHFSg0wU6oe40OHNLnFIDT8cVDGMx
SgnNKAaCtIdxQM0pXFIDijOTSActKeRSA0hNSICOaUDvTgMijGKAEIqMgindaUDIo2AZ1pF
by5VfAO05wehp5FRsDVJks+c/DtodH8V+OfBMTHOk3v8Aadk0wOdjkZBA7fMn1BPrXB3VtH
pniy60O2neKzvnS706VRg28/JhYZ6YfMZ9R9K9a+IsY8G/F3R/HsqpHpWr2zaVqEypzBJjC
yMeh6Ifop715B4thvpPEklteALJGx8h93ysjHIIboVJ5BHHNf0Tw9iVjcBF3vor/k/xufB4
uk6NeSOj8Q3cUlhpHi+0sV3XikXVs3Kh1yk0T+g3ZGPQg1ycyP4a1a31zRnkl0W63iEluqM
pWS2l9wCVIPUYIrodN1OO+s7v7Ta/u5cLq9pGuZCy8C8iXu6g4kUfeUZ96pi3i8NajNpOsH
7XoGpKpkMRzlCMxzx+4BBB7g4r6Gi217OfxL8V3/r/ACON6PQlVLDVdFs9LLk2TnydNupmG
+3k6/ZJm7j/AJ5v6HH05LUEvLTUdriWHUrWTaZFJD5XofUMMda27vT77wbevFcRRappF+g2
yYzDeR9Rz/C3f1BGRV/UlsNTsTfTXLSWYbEWojc8tgSfliue7r0Cy9eOaP4Ss/h6Pt/wPyG
nd3RqaLqL6npzSyXy6fBPKshvgwH9mXrHa8hX/njKTyRwrHngmmXD22nTXNrb29wtrbust3
ZRny5YZRx9pt25xnvjjnBBGK5pYNU0rVIpBEsmokZiAUSw30bDBGOjgjr6+xrp7V49RFnbW
MzWk+c6RcbtzwyAZeycnksvPl5+8vynOKUoxp76wl+F/wBH+DFe+qNbStA8OXOv6d4g1/Tb
rVbBXLyGwChJ/wDnmZUU74sHlmUFcjsK6P4geNdM8Zaha3Wv6cumWKKba0Zrk3FtcbCV85J
1GYpByM4wcc9K8zOqXl3qrLaGPRdTxh44m8mC4YdWUHiNj3XOCc4x0rbHie2ZnsfE+kyQPG
ijbD+6eQ56HjG08npyTnNEqDvd6/1+Pz+8akuhrWng7S9Y3waRfJrsBILzXCRy+W+0hVEsf
PUgncvOK2pfgPrtnBcQ3Fn4etbq3hWaQgyzBwT0xs+XA6nJHNc1b+GdNvrqCy00abc3D/MZ
reZ7CaPIPykqSrKpwSTgntUlx4L8VWUxSPU/EFpM6sQ0GptKoUDILYboR09+KwktbKTj9/6
XD+un/AOutPhJpLXFn9q8UabpcJi/0plsTkv/ANM/l4HuTW3afDz4WHVbu11vWdY8TJFAqp
bJIYo7t/75ROhHQY4wcnNePpL8RrO1U6V441QkqGS0v5THI4JA+VJQQTkgEViyeMPifpl/N
NcXd2J8eXJJJbrllHG0lQOKmVJzWrcl9/8AwRqy2dvwPrPVfGBsNLsV8Kw2vhm2XCixt0UT
Oo43MqjCgdBuwTXIX+tG5uhOiS3EocP5983msx/3B8oHsc187L8T/GakkrakE5INpj9RVtf
i7r8a7ZtN0939cMn6ZpRhCC2/Bi5W9Lo9vuLu5vp2ur25aaRRkyStwij9FA9sCvCPiF4tbx
NqsGgaIzXFhDKADH/y9zHjI/2RnA/E1m6l4j8W+MklhdyLEcukI8qCMf7bE4x/vGuu+Gfwk
1/xtezWmhW7rGQI7rXZ43S1tUJxIkBIBkl2nG7pjOMZzWdWfu22j91/T/MuMVHXdmv8GPhU
/wAQfFNvBO+3wjoMi3GpXAYgX9z/AHFP91cbc9hk/wAVfRXjjxS107XMDjEu+309f+ecP3Z
Jx7scop9NxqaHS/CvgL4fxeCvD0jtpFg27UrwN891Kf8AllkdZJCMHHCqPYV5jrWtRlrjWt
dvYrWL+J3OEjUD5UQDsBgACs6MPaS55f1/X5epMn0Ry/jnXk8PeELmSOUJe3am3tVHUkjDM
PZQc/lXg8SSWfhuedIWMuosbO3OcZVcNJj1ydq/ia2de1e48d+MhJDut7NVKRb+lvAvLyN6
cZY/gK9Q+BXw5m8d+NIfGt7PJpfhLwvIptzjBmdDuCAnjn77kZ5bH0Vape7Xov1f6GkVyqz
PdtJ0ez8AfCnwx4Gc4Y251PVTjHmnHmOp+rEJ+VeJ+PvH6+H5JHAiudevGMwhxlINxzucen
ovf6V3Hxu+JtvojXK27C61jVAn2S2kHNraryHkHbe2CFPJCZ4Br5dht7rUrr+19Tjn1Ga9n
2wQLky6jOSAFGOdoJAJHsBzSg+SPLHfr5f10XUShd80hlt9okuH17UmkuLm5kY2iEZkvbpj
8uB/dDHJPTgAV9ieAdCt/gR8FLzWvFMwXX9QX+0dUl3bpETpHbg92JO0f7Tse1Q/Dj4SaV8
O4bbxt40SLVfGd3AJLaykRUg0kBdxVQSQoToZDwADjuT4f8W/iVe/FDxOui6deL/YNnK0z3
RBVbllB3XDDtGi5CL3znq1YSfO0o/Lz8zRe9vscJfX+u+MNS1jX7stc674kuxZ26ZOXZ2BZ
V/2UXYvoAa+xdF0qHRNC0/R7ddsVlbxwAZzyqgE575OTXkHwW8HrcTjx3cwCOxERttEgf76
IGIedh2ZiCeOuT6CvbwMCvy7izM44iusLSd4w3fd/wDA1++3Q+oyug4RdWW8vyDAzyKztd0
DRPFGkNpXiLS4dSsydypKDujbGAyMOVPPY1pincCviYzlTlzRdmvkz2pRUlyyVzyf/hUms6
OQngr4oa3olqGJW0uh9pjjXsq8jgc9RSN4N+MluGey+L9vcy4AVLrT9qH8dpx+VesHmm7a9
L+1cQ/j5ZesYt/e1cw+qwWza9GzyhPFHxk8OS7PE/gS38SWeQTeaDIN4X/rnySfwFadt8Yv
CLTxwavaa5oEsh+UalprooHqWXOBnIz7V6Gcg8cVJ5khGDIzD0JzSlisPU/iUUn3i3H8Hdf
gNUqsfhnp5q/+RAkiSxJLGwZJFDqw6EEZB/Kl71Jjmmla8zTodQ0txSVIE9aQgUDuN5ppzT
iCRRgVSQDCT35prHNSEcVERVolseSDEv1P9KKYR+7X6n+lFO0REz9R9B/KkFDdR9B/KkzzU
szTJhjFKKavSnA1m9wQ8CnH0pm6jcDUDH5pfrSKeKUipAQHJpRTcUqnA5oY2ONNxg08YPek
45pXEG/tS8mm4p2RSAaaQEinnBppGBk0JgB9qaTS9elZus65onh6BZ9e1e002NzhPtEm1nO
M8L1PHPArSnGU5KMVdsmTSV2yW/sLDVNPm07VLKG+spwBLbzruRwDkZH1FfOvizwpZ+C/Fl
j4avrs3PhbX3kGmmfO7SpcjCbupQlsEdMEHqDXp8vxt+GyT3EMeszzvDkAw2jsshHZSPXtm
uC+JPiTUfHXw+cRfDfULPT0kWSHVtUlEJt5eAPLTgsWztA53EjivtMgePy/FRk4uMG9b+7v
tva79NXseNj/AGFem0nd+R59rdhfaJqS6jvYXulyBZtwILpnarH1x9xvYj3q5F9h1Hw0LWU
eTpgOLO7kbI0yQk5tpT1EJblJOik4PBo1bXL3xP4btdYtY5G1fTk+zatZshMkbgbS7IeSjg
c+jZBrltE1aSz1QXFgqoMFWtXbKSqRgx4PDA+hr9xjJVoRqwdn0/yPkbNXizasdZvvDjSeH
fE2nG90WQ/vLWTkxZ6SRN+owcHtT5rK78NqfEvhTURqGjudonA3NDn+CZD09MkYNW4xZavp
H2S0svOtbfJbSmk/0m1JyWa1duq45MLH6daw1tdV8Ou+t6DdvLahvIn3RFduf+WVxC3K5HY
8Hsa1jVvLkkrPt39P6uJrqbGnvbahYFNOtTcxn99PotuuJIGxzPaN/CehMfQ9qt2UVtcJK4
uo7izuQsZ8tjGt9IDlQ7f8u90pwQTgEjrzzg20VnrMjTeG5v7M1VjltMaTar45/cOevPOw8
jtmtZdYtZ70wa1bT6NqqgI97EgEkh6Ynjb5ZR/vDPHBqHTcU/Z6xfT/AC/q3oO+uu5p+IPC
N3rMtumrzGw1ZTsd7iAr9tG3KsQP9XIehU8MRuU8msTRvF9rpkX9g+JtNOo6bE37p5F3S2/
PYHkr7Z47V3WmazqmmWsdn4ktk13w+PlF5Y7pWt1x/CpzJFkdVO6M9PlrU1L4PR+J9HXXvh
9dW/jHRmVmNuk6x31kcfdQk4cf7DcjsawWIjBcsv8Agr+v6uO39f1sc3bweBpLsanoviiHT
3YEMvnAYz7Ngj6VXu9X02G+eW3+IVg7kKpSQtj5fcAiuSv/AIZavbzvG+ka7BIrmPyJtMbz
CR6Y4PFSj4V67Hpb6m+g+IXtE/jjslyTkgjaWzxg1Tqy3VrfP/ILRXX8jorbxBqN3NeXOtx
QeIY7qQbpQ4nVIxjAXHK9B6dBWwZvBVzHFLjVNLuZ3YFLW8dI0JG3hCD6ZxnHHvXlr+GRbT
j+zdbhivVxutLhjaXMTE42lWxk/Q1Zlk+Itqfs0sF7KFIK+bAsn0IOP61T5KmvLf01/wCCF
rdbep7TcaN4GW903SYPEGqGG8JWZpChMOBjepHJIySM96px+C9B1bVI9JtPFcVo8twSl1d2
McjxxrnO5snPGO3XkmvH5ZPiDcyLcXIuYNh8tZZFSFUJBOMnGD1qGG58RWWoJeL4stbS9hy
qyLfoXT14XOB15rH4e6+aX6oaiu9/xPqrS/AHw20CzbUJotS8a6pYuJYZ74G3tocYIYIpVM
AjPOSan1341+GtM8N2sV9qlrp9vHH5cei6S+ZZccfMU4iT2zk+3WvlC+g1fWi8uq+MBqeWU
HdNcXIYk8YAUgn2rR0b4a6vrE8UWmaZq+r+dMYY2stPeKFyDhiZZBwATydvFczgt3a/qvyV
yrR6v9DqfEvx3vL9gmk6ZHHFGCIPtHEUGf7kQ4/FiSe9ef3x8S+J549S8Q37w2xPyT3mUjH
tHGBlj6BQSa9Wu/hXp/ga23eNfENj4a1CRiLbS9Lt/wC1dUucdlJOEBHRto684xiu38EfBz
xZ4gn+1w6PJ8PtIO7Go6gRea7eKQVI3P8ALACp/hVcH161E6sbWbv+C/zf4FKy1St/X9d0e
J+FfA2p+LfHenfDjR7a5skvNlxqdzOQk4tgQWLr/wAswBysfUkjNfS/xe+I2g/CfwtaeB/D
FjDFc28ASysAuI0A48+Yd1ByQDy7cngVl6l8R/hb8ELSbwt8MdDHiDxXMxSeQOZWMnrPNyX
bn7ifpXgukaD4u+IXxCuhaRf8JP4wu5DPdSSnNpYHs0r9Dt4AQcDGOelZ8spP2ktF/Wy/ru
yml1+7/MwLDStW8QeJoPt8V1rfiHW5d9tYs3768dj/AKyVj9yPvk4yBxgDNfUPw4+DWn+At
YtfF3xCu4tb8aBVOm6Taf6uyI6KgHBIz14A5PXmuq8K+CvDHwdsNQmtLmPV/FM6G51HW9TZ
dtmm35iz4+RBzhRy3TmvnT4kfGXUPEmoXWh+CZ7mPT7o+VPqIQreaox6he8cR6BBgkdeuKl
u6slZdF1b/wA/6QrOTb/r+v6ZrfHb4rPrFzdeFdF1BbhrhsavdWzbkbB+SziYdUU8uRwzYH
IFcP4C8FN4m8Tr4bLRCC1CXWu7yRmMMNtqpXnJ4LdOf92k8DeANZ1y+aPRFiF1bHFxfyD/A
EfTu2EPSSbrgDhcetfTfhfwro3g/RE0nRYNsed01w4/e3T93kbqT+gr5fPc7hgKcqNJ3rSV
tPsrz8/62uergsE68k2rQX4/1/XQ2okjijSKGNYoo1CRoowEUDAAHoBUmOaQLzUgAAr8fk7
6n16VthuOaUilAoNQUAHrTWozSmgYzHPNL0HFO4pvemMWg03NOBGKYhM5FNOc0pAz1pKAEP
So8+lPYUm3jiqQDcnvTGp54ph5FWhARmMY9T/Sigg+Wv1P9KKq4rj+4+g/lTc8mlPUfQfyo
HWs+pmiRTxUmfXiogBjpTiM1D3GkSAZpcCmrwaf3qGCFWnEimClxjrzUjHA5pD0pKTJpAKC
e1P7c0xFycDn2rC8Q+NPCfhWJm8Ra/aafIELi3d8zMPZBk5q4U51JclNNvy1JlKMVeTsdBn
ijHtXksvxi1PVvMTwJ8Odb13a2EuJ4WhhkHHI4zzzx7VK+q/HzVLlHs/CWhaBboqsY765WU
yHPzDcDkH2xXpf2TXj/FcYf4pJfhdv8DleLp/Zu/RM9ReRIommmkWKJBlndgqqPUk8CuC1n
4veDdNvf7M065m8R6ox2pY6RH57O3oGHy/lmsV/hPrviu4W4+KXjafV4ozmPS9KzBap65OA
T+Az716Voug6F4btRa+H9Gs9LiChf9GiCswH95/vN+Jo5MFQ+OTqS7R0j97V38kvUOatU+F
cq89/uPP7eP4weLkZdQe38AWBl3DyCJ7wpj7mOg553Eqe2K0NP+EPgqzlefULe91+6kk81p
tUumk+boDtXavQkdOleg8U0/SpeZ1l7tG1Ndo6fe9382UsLDefvPz/AMtihYaXpek2wtdJ0
qzsIF6R28CxgfkKtyKJv9colGQfnG7kdDz6VLgUmBXnyqSk+ZvU6eVJWSOJ8VfDjw54p1JN
XlN1pOtRjaup6bJ5UxHo/Z/x5968L8ceDLvwpcRt4tVL/Sbj5IvEGn2/lyW75wFuYxw2eOR
z6EnivqgrxVO9sbTULC40+/to7q0uUMcsMq5V1PY/49q+kyjiLF5fNJSbh28vL+rHnYrL6V
dN2tLufGt9Hd6DdwPdsHON1lqVqwZZV7EN0df/AB4Vr2niVdRuo5b+dodTZfKGrQKJGlU/w
XCNxKnqDyMcHivT9Y+Ct3p8N0vgnUbeXTZSZDoOsKZIQ3/TKTqhPrx7k15rrfgHWfD8zy6h
4W1jSxGQftumf6faEHv2YD2r9hwfEeXZhFJzSfZ6P5f18z5erga9F6x07mZr+gWitG0xt9G
unHytvLWN2fWGb+E+qPyOxrNuX8V2cEZ1KBtSsxwrS4nUD2kXJA/Guz8Na1BFZXFm1nB4js
m4ljsyN495bSUcn3GDVy30fwjq10qeErh9D1FVLTPZ74nB7q9rIcOv+6a9xSnbmi+Zd76/q
vv1OK1tP6/zOC0zxWdKlN1ptxPZXBG1UJLKufRh2rt/Der6Pf3A1WOe60bW1IY3miXX2d5G
z954/uv78c1Fe/DvxJeXYlh0nw9qSPwLhy1i+PV484B+lZk/w48SW0C3F38P3kibdtl07Ul
ZmA/iCtk4Pb14pSqxnpUX4f5XBW6P8T1b/hZHxbt7Zk0zxZ/b8KnKP5cVveoO/wAjgpJ+BB
rnNe+LXxE1Gzj0fVdf08gSb/suq6YbK4Vxkn5l4J56g1wAe+0C4gguf+Ek0qQEOlpqGm+co
HUe5rqtJ+K+rW9q0Ygi1SAHBJ0idiOen3sD6Vj+6hrBr5r/AIZlav8Ar/h0JZ+L2vrFLfWt
I03V0OV89bqC5ZR0basoz04+9XQJL8GI7KSS58GeJU8xcDb5zQOcYAAjlIAHpmrcnxa0CW3
V/FPwTU6eYwyt/ZBjDDs2fTiqA8XfsyXLs1xoOs+HptuJE02aeFTwP4QcZrKdeEn78V+X53
Eoy6L+vvRbTxB8FrOG1XTPg7qOpTgD7S95bOwlIPJXzZCPXtmrGo/Gmxg0+LTPD3w08O+Hb
VbgMzXVzCjytjABjjUk8Y9apSeI/wBmK2dfsejX+uSqPli1LUpkiOR1JJxn+uavW/xo8C6E
RL4V+GPgXT5woRbie9SQqo7cR7s/jUxlB/BFfOS/4A+V9V+f/BL+hfEX4qeJtSW78P8AhP8
AtNhJuRtP0mRYI2PGfNuGVAePvbSK9JtPD3xv8QiHT/EvjnTvA2neQ0s1tpAWW9K55LSkBE
+q9K8W1j9pzx5fuYLPxT4d0aMgKqadYS3DfgXB/QVwOoa54q8fTm5vta8W+MWmbyRFY2rpC
WPRP7oBx0C9qUo8/wAUor01/K5XLGLv+lv8j6Gl8f8AwG+Cc98vhtf+Eh8RsoWa7glN3dTy
Z58y4f5V99pP0rxvx18aPiF4zglj1TV4/Bnh+54FpbswnuF9Gb/WPn/gK1s+GPgD8RbmFbu
9s9J+HmmCIS/a71hcXXXG3BPynv8Aw/nXqmg+AfhH8MPN1q7UeJtW2fvNZ110W2B65Tf8v/
fIY+lQuRfCrv8Ar+ugc1vh/wCD/Xpc8c+Evwe1jx1L59vbXXhvweihrvWLkBbm/TPMcPZF4
OSOncnpX0Nfa34H+FngZrDw95HhbwzGSPtsf7y41B+6wKfmkb/bPAryvxp+0rYfZ5bTSB/b
8inESCM2+nx+hYcPLj04BrwTWb7xN4z1P/hI/FmpviTEcc0y4AHaK3hHX2VRj1NTrN662+5
foh8vWWn9f15nSeO/iVrfxFu08P6PZSadoAl8yLTUfdJcOP8AltcP/G3fn5Vq78OPh/eeJ7
9xaXElpo8WY77W4R80rY5gtifyLj37deg8EfBy+1iAvrsV34c0GaPHlhlF/enPHm9oo++0d
ffrXrXw/ji0zwvb+FxZvaSaUJI9jx+X5mJSGkA6HJKkkcHcK+RzjP4UKVSGBlzVFZN9Enda
fPR36tX6p+thcE5yj7VWi9l3Oi0jStO0HQrPRNHthaadZpshhBztGckk9yTyT3q8AKFXNO2
46V+RTqOcnKTu2fWRiorlWwh4oBpduaMc9ai5oGeaTPtQeDWbqU10t1p1vBqVtpi3Ekga4u
Y96ErGWVCMjAYjlh0xW1GlKvUjShuykruxoYOaUAlgByTXI2PjizM0kGtwLp8kQAklSTzYg
3vjkDuDyMHrWr4nuZofBWqXumzx+cbRntpN/wArkjjBHYjuOa1nhqtOap1FZvTyN6mGq05K
FRWv8/utuKfENn/aFjam3uVgv5JILe9dQsEsqfeRTnJ9M4x71rZGcV4h4j8Yy+JvEfg7Srr
TYtBm0m4hX+zkbcgHmoFaI/xIQOvX1r2vzjdXk8enwPe7Hbe8WBDFgnO+U/Kv0yT7V62Pyz
2NSFLDpybX46fhr+BE42Sdraa67avR9na1/PsSZpciuY8SeIX8NX+jC7uraeC9bfOltCzLF
FnBYSkgswPooBGa6UjaxBOcdx3rzMTg62Fko1lZsU6UoxjN7S2+TsKTnpTQcUUmPWuQzsBa
jPem96cORzVAxpINRn2qU8VGRVpkgT+6X6n+lFIR+7X6n+lFPQhoceo+g/lQOtBHI+g/lQO
tS9yUPWpB0qMe9PzWb3Gh3XGKeMUg6UfWoYx/GaDTDnHGM+9cxqF38QrmaSHQtB0fTY0Jxd
avemTzfTbHEDj1+Y9KunSdR6NL1aX9fK5E5qPQ6nnaz9EXksxwB7k9BXA698XfBOhXX2GC9
l1/UiMiz0eP7S30LD5R+dVX+HmteIr03fxB8Xy6lbNIGbQ9L3wWDKBgKcnc3rnvXW+HvC3h
vwnai28N6LbaaoGDJGuZW9d0h+Y/nXcoYKjrUk6j7R0Xzb1+5fMwcq0/hXKvPV/ccbPY/Fb
xncPHe3aeAfDkjbkigKy6nImOFYg4Q9T1HXGK2/Dnwy8G+GJTeWul/wBpam+RLqOqH7TPIf
U7vlXt0GfeuyAz25NOArOpmFVx9nTtCPaOl/V7v5tjjhoJ80tX5jmkkKhTIxUds8flTR1PH
/16ftGKTHPtXnJnQkHFJ0pT6ZpCKB2Eoxk0HpSZ5oKsKOTigqp+8M4OR9aM4ozzSAQ9KjI7
VPtzxTSuKLgQleOlIpdTuRmU+xxUxVSPmByORg0bBVKVhHGeIvhv4M8VSG41PRlgvy/m/wB
oWLeRc7sYyXHX8RXnut/BjWVhCaRq1r4it0YbLXXMx3Ce6XKdO3B9K90Ipu3mvbwOe47Ate
xqO3Z6r+vSxxVsFRrfFHU+WLs+NvCEqWl0/ijw/JKpVROg1G0lA64YAnGPbpVZfGnjG6a1j
hvPD+trHjyxaMsUh9iAQc/hXuni3VfEereL9P8Ah/4M1eTSp9q3+tanDy1hb5+RB2Dv2HcY
7Zre1TwL4J1k51LwjpU5G7Di2WN+RycoByck/XmvvaPG1SlTg8ZSTctdN7dG1pv01emvVHh
yytTlJUpbdzwS2+LupabqdxcatpGq6fuUhVjfzArdP+WmDj8c81vn4/2p0u2tbbVdRtxDg+
U9kEUH/eQ8/iK6e9+Cek5dtA8U61pGU2LbzOL2AemVk5x7ZrltV+BmtkYtrnw9rRIyWmgk0
+QN9UJU5+gr3qHFuVV7c03F+a/XQ46mWV4/Yv6FLX/jjLqWrC8g8QyS7oVR/NhdPwx0x+FQ
23xd0Y26C8j02ecvlmlslc/99FCfTrVEfArxd+8b/hHtEJUgCP8Atluc/wDAeMe9SH4F+LQ
Gb/hGtC4GQh1p9zewO3AP1wK71n+WJW9vD8TD6lW/59s1z8R/Bd1Gpk0zw5MzFmYTWcQbJP
UkpTl8c/DCG3meTwz4VMqkMgWwRmx/dUAY/Ouan+CvixIpGbwYjvGcbbTWY2Mg9UDj+Zqu/
wAGvE0FjPfS+EhbwW8LTSm91qJSFUZONgPQA5zVf21lr1VeH3sn6nU/kZ2sfxe8BWstpc22
kaOhhXIii0cDY3OD93Geexq/qn7TOnwWel22iR36raDLxW1vHZxDtgcnJx3xj2rgvA/ww1D
xpoKa5b23h/TLEzvCouFnuZsKBkkBwp6iu+tfgVLGYjL4tghCtlzZ6NCj49FZif1FcmK4hy
zDzdOrU95brlb/AFNqWX1prmhDR+dji9c+N/jvxXdu+g6ILbzF2edIGu5frubCKfoK4C7td
c8SagZPEWu3Wq3sQwba3V76aPH8IVPkj9Oor6Qs/gr4RW5SbWr3V/EKpyINQuv3OfUogXNe
g6VpWmaDpyadomn2+m2kf3YrZNgz6nuT7nNfOYvjLCwVsNTc356L7kejSyqq/jaj6Hzl4f8
Agr4suWilbSLLw9GWG641OUXd0q9ysSjYD7GvaPDnw38K+Gr2PU7azk1DWEGP7S1B/Omz6r
n5U9toGK7IYoGK+JzDiLH45clSVo9o6I9ahgKNF3Su+7G7CzFiTk815345u7nwp4y8M+MFV
ho4lax1NhLhFEu1VLL0HTO71UZr0ngCqt/YWWqadcadqVrHd2VyhjmgkGVdT1FeTg8SsPVU
5q8XdNd01Z/8Dzsddak6kLLfdE+Ah2hgw6hgchh2II6gjvSEmvMtKuLv4aeJ9O8H6neNeeF
NZlaLRLqQ/Pp0uc/ZXY9UOflPb869N5BIIwRwRU4nD+waafNGSun3X6NdV09CqNX2iaas1u
IG5pTigAZpG9K5bnQJ1qjq+k2ut6RPpl2WVJcFZEOGiccq49wfz5HervSnZ44qoycGpR3RW
qd0eD3OmyafPqOlanAIrqIkLcQptMcmMoy+sUg7H3Hataymv9B8PW+vQ2cOtaakbSx28cAu
Hi3L96PP+qAI+bAJBGema6r4hWAOmx60odUtx5N20S5YRE5R/oj4PsGNeZ+IL3WdI8H3Wr6
Bqa6abybZfWzYLhmAzLb/AMIUjk9Mc81+iZZWhioRm9/yfX/gerR78sU62FcpatfErX16O3
n8lc4CS2vfE3i+HWLTSU03RFcQRN9ozBACW8vdJzxv4LHg8Z6179pnjTxpeaTpcV3pETzR2
QkCQT7ZJoxwWhXHl5H90YOPrXzza3V7pc93pgVoNHmtIraVbgCJri2klB8wleM9w2M4Pevd
ZtT1HWbyzh0q30yJ7SdJUuvtnmLEoGNoUKC5I4IGPrXvTlZq39df6+XoeNgaManPKSvrdt2
0e33afd56kPjea0vPDFjq8U4eHzxtkIO5g4IKnPIOeoPcV6L4fupb/wAL6XezACSW2Qtj24
/kBXjfjmzeyt9K0YXZnuLu9mv5FEe1SxwPlUdBk9PWvdIbeGztobK3iWGG3iSJI16KAoGK+
N4havBW1/r/AIB6ONl+4p099XZ/16pj8UcUham7s9a+SPIsG3mlAAoyPxppbimJimozxSlj
ioyatIljznylx6n+lFN58pfqf6UU7E2HHqPoP5UDOaDwR9B/Kgcmk9zJDxmnAU1RUgArOW5
aFHFPBpgPrTh92oAXGeKUDj0oHuKdipYDGXHNAHtT6XHHFAxAPlpQDQKcKliF7UlL1pCOKk
Y3ODx1ozQBk0pGKY7iZoIBpDk0o6UAJ60YpwHNBFIAFO4PagDilNIYw4NNzg0/2prYoAb71
wnjbx//AGJfQeFfC0MWreNb9hHbWJ5S2B6yzHooA52n6nij4hePJPC1va6HoMB1DxhrH7rT
LJF3bCTjzX/2RzgHrj0Brw/UvEXiT4L+Mb/Sbf8AsnWdbv4Ir2/1a8t2kmkeRctGG3fcDZ6
detfR5Xlbr/vJq+7jFu3Nbdv+6vx2XU8zFYrlfJF27vt/wT6B8D+FpfCehzrqN+dU13U5vt
eq35OfPmxgKuf4FHA/E11Oa+fbL4jfHbUPDI8UWPgrSbrRjC9wLtIeDGmdzbfMzxg9u1P+H
Px11vxP470vw34h02wW31SQQQz2KNG0UhGVJBJ3Keh781WIyfG1XUrycZNb2a0t0t0tayXk
FPFUIJQV0vQ99HekxXzI3x/8ex+IjpD2uivHHffZC4tWDECXZn79fT0rW8Uzxm4gBU4IMq8
frXn43La+C5XWt721n2t/mdNHEU61+XoMxxgUuABWV4qutZ07wfqd/wCHrRLzV4oQ1pA43L
K5YDGMjPBPeuE+H3if4q674zj0zxj4Xg0rS2gkY3CW5QiQD5Bnee9ZUsHUrUZ11JJRve710
V9F1CdaMJKDv9x6cQPSuZ+ISofhb4nDTm3X7C+ZFOMDIzn2I4I9K8Osvj543m8Q2ely2ejb
Hv1tJHW2cFgZdhI+fg4rrPjT4m8f6W/iXRLHQYJPCTW6wvqTREugcAN82/ruOPu17FLJsTR
xVKFRpXd9+zX466Lqck8ZTnSly3PUvCNmLLwZpUAaBwIdwaCMxqwJJBwQDnGBzzxW5weBWF
4Ka6Hw88O/2nGtref2fF50TYXa2PT6Y/OugwCA2+MKfunzFAb6HPNeLjm5YqrJu95S/NnZQ
sqcV5L8hu2gD1pwBKllKsB12uGx+RpOetcjbOhagRQFNL1NOouAg6UdaCKOlA7nFfFLwzL4
p+G+pWNlGjahbAXtoSPmEkZ3YU9iQCKveBfFCeMPAek+IQNs1xDsuVwRtmX5XAz2yM/jXTo
cSKxXIzyPUdxXl3wrgOiat448FneY9I1Tz7cvwfKmG4AL2A4+tevSarYCpSlvTakvR2jL8e
VnJJcleMv5tPu1X6npxPcU08mlApRXkbHaMbgUDpmlYZNJT6DuU76yttQtjbXaO0W4NhJCh
yOnI7e3Q968Y8X+DrfwdenV9JUPp2ob4ZLcxB/srkfeC9PKIJDdADj1r3AqxYY6dxjrXj3x
U8URPfzeHLG0kv3t41W8liZhHah+WWUj5TkbflPPHAr3snqVvbqnB+69Wv621sdWHqOE1rb
118tvPZ21seMXWiX+s6pa6jNY3mpaZE7W07ljEpCj7qtg+WD0XORmvadH8D6b4g8OWeseHt
cm+zSqVWO/tx5iMvylGKEYIIwTivKbPxDruqeCIfAHhWzu7y9W9keea3Vi05LEhTjgBj3OM
Yr6E+G+n2um/DfSbK1d2ZFc3PmffW4LZlU/Rsj6Cvp87rSo0YcsrNO1vLXVr7rHPh8S6dSV
XDyalLWTvdbKy+Vnvf8AMwtD+FjWmvW+saxrS3LQOsi21tGwVipyAzuSducHaoGe5r0xmLM
W7k5NIBxTsAV8RiMTUxDTqO9ip1J1JOU3diD3ppNPpu2uYgbRnPB4p2OKNoxViIlYsmSjJ/
st160lSFR2pmMHmrRKEOfLXnuf6UUMf3a/U/0opjJCOR9B/KlUc0h6j6D+VOBxUPc5kOFKD
zQOadt71m3qUhQM08dMUg4pwqRigU7FAFKc44qbgIQOlGcGnDGKY3FIY/OaSkByKUDmpFYQ
HmlPNKevSkxilcaG5OaCSacR7UA89KGMAOKAB0pcUHNTce4YxRgetA9xSd6LhYdnimZNKcY
61h+JvFfhzwdYfbPEuqxWAZcxwfenm9AkY+Y59envV04TqSUKau30W5EpxguaTN0eg5Jrjv
G3xH8K+A7eT+2b9ZdSCbodLgO6eZuykD7gPq361zcmo/Fbx4iR6LYD4e6BLg/b7wiTUJoz/
dQfcyPp9a6Dwt8MfBvhG5N7Y6c2o6qxLPqepnz53PXPPyqcjqBn3r044WhhnzYuV3/LFpv/
ALelsvld+hyurUq6UVZd3+iMX4deFtU/tC/+InjSBf8AhKta5hgIJ/sy2I+WJc/dYjg+g46
k14b+0B/yWWbH/QOtv5Gvr1ssdzEknkk96+bfi98N/Hfiv4oXWr6B4YuLvTxbQwLP5saiRl
XkgFs45x+Fe3kmNU8wdas1FcrS1sktLJX/AK69zlxdDkoKMFd3+8yvDfxQ17TPhLB4Rsfhz
qGpRizntY9Sj8wo3mFssAqHONx4z2rG+DPgzxPN8WPDd62h39tZaZdLcXFxdW7RIqqDxlgM
sTwAK+jfhdp2t+H/AIVaHoWs2c+m39gJY5YXkB6yFgwKkjBBrtUE5kR5PNYKcjOT+VViM7h
QlXpYekvfcry5m7769ut9NBQwbqRhKpLbpY+ANRjFx42vYCzIs2qyRll6runIyPfmvUPjb8
MvDHgGy0e68Pvfs15czQTC8n83dtUMGHAwck1mXHwg+J7eKZtSXwbc+SdQa6AM8QOzzd/Td
1xXsXx38KeJvGunaFa+GNFl1CS3uZriYiREEYZFAB3Eck56elfQV8xhHFYaNOquT3ua0lbZ
Wvr9xw06DdObcXfS2h5z4Q1C81H9ln4g2V9O9zBp0kYtVlO7yQdrYBPOAeR6Vm/s5bR8b7c
gYI0+5/kK7Dwp8PvG+k/BLx54WvvDc8Wq6s8LWcPmxkTDgN8wbAxjJzUHwa+HXjnwd8UrfX
PEPhuW004Wk8LzedE4RmX5chWJ5Ix+NYVsTh/YY2MZx969tVreEdtddb/MahUcqd09P82eK
aeT/wAJ/ZD/AKjSf+lFdt8f4oU+O+utHGqs0UDkgYyxjGT9eKLX4R/E2DxRbao/g658lNQW
7I+0Qbtgl34xv64rf+PHg7xVd+P9f8bQaFN/wjscUAN95ke3AUKW27t2Nxx0r0vrdCWNpct
SL92S+Jbtwst930Of2c1SldPddPUp/E6OJvgj8IptimQWMqBu+NqnH51Z+EPwy8PePvCep3
viC61MNp90ba1jtrnYkQMW8kAg8lvpSfFa1vLL4L/CuzvrV7a5t7eVHjYg4+RSDkEjkYPXv
R8IdY+JGkeE9V/4QrwnY6/ZzXuJWlm2SQS+VjpuXKlSPXmuSUqv9mzdCajLnlZtpL+I+r02
N4qPtkpK6svyOB+Hmq32kfErw9cafcyQvJqMdtIFcgSRs+xlYdCCK+434kdR0DEfrXyp4H+
DPjxfHOj3mr6QdJsbK7S8muJpUbIVtxVVUkkk8e1fVRG6Rm6ZJOK+e4nr0K1an7KSk0ne2v
XTb5no5bGcYy5lYeOO1LjjrTRmnD3r4/Y9ZCDOKU04AYpCKLgAx1rzDXV/4RP486H4jEqR6
b4qgOkX27hUnQZhcnplsAD6GvTuhrlvH/hg+MPAeq6FFuW8dBcWTr95biP5o8fU/L+Nd+X1
o061qj92ScX6PS/y3+Rz4iDlC8d1qvkdM2QdpGCOCPQ0ma5vwF4iPivwBpetTZW9KG2vUYY
ZLmP5ZAR2JIz+NdNtrCtSlRqSpT3TsbU5qcFJdSPqaWnhaacDgVjc1M3V7ieDT/KtJxBdXL
iGKVhnysglnx/soGb8BWd4O02z0vwbYw2VuY4rnN44lG55Xc53yE/eYjbyf0qh4qmu7vW4d
AsvtKS31m0CPHHlNski+axfGF2xo3OQfmx3rsCqLhIxhFAVR6AcCvSnanhYRW8nd+i0X6m8
4xVKKdm3r+n4/wCZy1nokXhzX9W1q0jEi6vIrXBMhRlOSTu/hYA/dJAIBwTjmpNPvIriXTd
ZhMpTVJXtHLnBk27jE5HqMFc+ldGyI6NG67ldSrD1BGDWBaaNqFtDp+ku9udN024WaC4BxO
6KPkRlAABySGYfeHbOaFW9om5vXRfJJr8NApOCTjbf/L/Oz+Ru8Yo9qkx7UmK4rmA3FBHBp
2KQ9KAGdKTNKR3pAe1WgG9DTG6VKVFRng1aJGkHy147n+lFPJ/drx3P9KKdxWFPX8B/KgHB
pD1/AfypMZND3MUiYH0pwbHFMUYpw5qHuOxKpp4btUIJqQD5eKzY7EikZOadnjFRL1pSe9I
LDieaOtMp1SxjgcU4MKhzg0oelYdiQnPakGe9NzmnDpSsIUkE0h46UhFAHHNIYoNLupg4NK
aWgx+M8008HNNycYzXKeM/EWr6XDZ6H4VtEvPFOsBxZK7AJaxr9+5k/wBlc8ep9cVrSoyrT
VOO7+Xq2+yWrM6lRQi5Mo+KPE2u3+vSeCfh41o+uRwiXUtSnbdFpMbHAGB96Y8kL2x+T/Dv
ws8K6BqEGs3Mc+veII+W1bU5GlkZs53KpJVcdvStnwl4U03wd4fTStPzLLI3n3l4/Ml5Ofv
SOevXOB2FdBuxXbVxfsouhhHaPV7OXr5do9t9TCnQ5n7Srq+3RCMWdizsWZucsck00jmnE9
6bkV5iOxIaeuKcMY5GTSHmm8k1W6ELu2EMAMg56V8Z/FHWdc0z4r+KbKw1/U7a2hvGMcUd7
IFQFQxAGeBknivsxoJtu4RuVPfGQa+JvjEGX4yeMFIwVue/b92tfX8KxjLFTT1939UeTmTt
CLXf9D6X0/xd4Z8F/Czwne+JtXNsLvT4im8PPPO5UM7Y5J5PJPHNZ7fHr4VA4bXrn/wBk/w
rxX4ulv7L+GZycf8ACLw4Gf8Aar1X4M6RpV98A5JLzR7G6eZtQEkk1sju2AduWIzxjitsRl
uEpYd4ytzNyk1ZNL7T8n2MaeKqyn7OFlZfodh4b+KHgPxbqq6ToeteZfOCyQTwPC0mOTt3D
BOO2c1Hr/xV+H/hnWZtI1XXNt9AcTRW8DzeUf7rFRgH2zXyx8JpCPi54JZy3GpwZOfc0zxr
o2v6J8R9dhvNLvIrhNSmnjbyGdXBkLI4OCGBBB712vhzCLF+yc3blvur3vbe23yI/tGryXs
r3PpMfHr4Vf8AQfn/APAKSrnj3xF4Y1b4G6nqT6yltp2uWTx2EsgKvPJnKoFALZyuCOw64r
5nf4i+PoZgZ9U8l25Hm6VbKT+Birc8fa3Pr3wn+HGozW1tau0mpJJFaRCKN3V1Bk2DgFupx
xnPTNP/AFfp0q1KUG172/NfZOX8q6rfUl46U4yi+3a36nW3/jD4S+L/AAF4S0Xxh4j1TTLv
R7RVeGwtmZfM2BDyVIPCjp6mu4+EmpfDHTpLzw34K8T3t7cX0n2o2uoxGN2ZVwTGdoDfLyR
144rzL4U33jeDwVqVv4a+GWm+KLKe6kSW9uSodHMYBQZIOACD+NR+Afhb8RdF+I3hvUtQ8K
XltZWV6ks87SxEIgyCSAxOOa1xeFw7hWoTq8qV2lzxs38W1rrXo3cmlUnzRmo321s/Q+rRT
x16Uhxu4pQMGvzg+kHbcUdqMkimluMUh2HggjNBHemdqcG4waGg0Gk0isQwYHBByDSnFNOB
TVh2PN9BI8LfG/xF4ZaUrYeJ4RrdgrDCrcAkTxr6nv8AhXpAavO/i3pupP4YsvFugA/214V
uf7Rh2gZeHGJl56jbzj2NdtpOq2ev6FYa5YcWt/AlxGM9Awzj8DkV62LXtqNPFf8AbsvWK0
fzjb7mcVD3Jyov1Xo/+CXd9ITkZpD1xSjpjNeWdoKxAKg4B7UmMmlI5pDxTQ0G3HejNIWJ4
oPXmnYLC5pcZGaTjFBbimAU00gJNIc5poLCcdKTGKXHNB61QDSSBUZINSN0qE5zWiJHnHlr
9T/Sio23eWuD3P8ASiizCxIeo+g/lSikPUc9h/KjND3MFsSg0/qajHQVIDWb3Gh4FP24Wmj
GKUEk1mMCPSjBIp3vRkAUrhcbjmn44pM0p5pMdxpFGAeR1pwGaAMUh3AAU7pSdKByaQh3GK
Qng000Z4xSAQZzS98Umagurq1srSa9vrlLa1t42lllc4VFAySaaTbsgvbVmN4y8W2Pgrwy+
tXlpJeytILe0s4vv3M7A7V/3c9SM4/GqPgbwxeaRa3Wv+JmS68XayfNv5+ot1zlLeP+6ijA
wOp+grnfBtvd+PPEI+JXiBZF0+CSRPDenyIFWGHobhhyS7Y4OfccYr0/rXp4j/ZKf1WPxv4
3/wC2r0+13enQ5KSdWXtpbdF+pJximY9adimt6V5KO1DTWLq/izwt4euY7XX/ABBY6XPLH5
qR3UmwumSMjjkZBrZJr5y/aaIGoeEDgH9xdf8Aoa16uV4SOMxUaE20nfbyTf6HPiazo03OJ
7GPiZ8OCOPHWjZ/6+P/AK1bOh+JvD2vvLJ4f1uy1YWrL5wtpd+zPIz9cGvlv4YWXwfu/D2o
P8R5rSLUlu9tt588sZMOwdk4I3Zr2Pwr/wAK50DR/EurfCa2/te+gtIzLZWcs0yzuWPlIAw
4YknOM4Fenj8qw+H5qdNVHJWs2ly626/P7zkpYqc0pStb11+4ydS+Buq3es395YfE/U9Ntb
m4knitI45NsAZi2wYkHAzjpWbb/s1Wr6is+teObvULdm3TpHaBJZvUeYzHGfXBNbw8f/GXA
3fA64z1/wCPlh/Sucn/AGi9W0jXpNM8TfD9NPa1k2XkSXjedD3OFYYJxzjPNd9GWdSXLRnF
6dHTb/A55fU95X/E734gfCbRfHWn6VDHeSaJcaTD9mtZYohKvkcYjZSRnGOCDnrXIWPwL1/
S9Nl0zTvizqdnZS7t9vBbMiHcMNwH7963PiZ8XbrwJc6EdM0a01ay1iz+2QyyztEwGfQA9i
p/OuNl/aSu5bW3Gn+CVuLoITdZuHKI2ThV2qSeMHJxz0rLB085eHiqOsHfflfV3313v8zSp
LCKbctH5X/Q6TwN8C9K8H+LrLxHea/NrEunuJba3FqIEEmCAzHcSQOwqX/hVXi2O4uRpnxh
13S7JpnkitIkkKQKzFgqnzOQM47VneJ/jjqPh/T/AAxeQ+GrO7XXdKTUSDdOnksXZWQcHIG
Bz9arWvxr8bal4el17Svha91pVqjG6vVuHMSFfvEEL90D+tW6eczftp2d9NeS2ja2em9/Ui
+DXur9STU/gLq3iKeCfxD8U9S1OSAFUa5tDK0ak5IUtJxk11er/Bfw3rXgHRvBltd3NgNJk
d7S+2rI++T/AFnmLwGDHB4IxjiuF0b9oTXdY1AaZYfD1b/ULhSLS3s7tmaRxycgr02gnipd
R/aC8VeGdaisfEfw2TTblNkzW8126SFCcgjK45wcVU6GeSnGF0nHVJOC+dl627C5sGk2uvq
ZPw2+GHiDUfCUmo6R8SdT8PB7yaGe0s422F432biRIMkgelejeH/ht4n0nxJp+qat8UdW16
0tJDKbG4VwkrbSBn94RwTnp2rgfC/xf0Xwn4D1y8i02W8nutenksLHcYwscqiQl3wQAvTCj
JNbOi/Grxz4isZ73QvhOdUtrdikk1tdSMEYDcQeOuOcVvjqeaVKlRpJQ2u1Bbru9etr3+Yq
MsNGMb3v8z3QHJzmnZrxDwT8frfxP4usPD2qeG00xb+QQw3MNyZAsh6BlYDg9Mjoag8QfH+
98PeM9U8OT+ErOVdOvHtXuRdyZZVbG/bjrjnHrXz/APYeO9p7Lk1tfdbXt3PQeOo8vNfQ92
GaMV4Pp37Q02q+KbDTLLwaI9Pvr2O1iu57h9wV2ChjhdufYGvenAVivoa4cXgMRg3FV42vt
qn+RtSxEKt+R3sNwetJ0NOyaSuHU3G85pNuTS96XNNFXDYnR0WRCCrIwyGBGCD7EcVwPgTT
7jwfq+r+A5Y5DpkbtqOiTkZVrV2+eIt/ejc4wecEGvQM0E5GO3WuilXcKc6bV1L81s/09Gz
GVO81PqvyIyOc0lOxTaxNgppPNLmkP0p6lDaOp5pwxTuMcUwGHpR2pT0oHSgBBS4HWkNJzT
uID0qM9adu7U3vVIYZqNqfimHg1aJF58pee5/pRRx5S555P9KKYhO4+g/lSjrTe4+g/lTl5
zTe5zokFOAxTBUn1rJ7lIdT1bHFR5pRUjJCwPFHXrTQBmlxzU3Cwp9qVSelLjIpMY60AOwR
3paTPtRmpYwPWm7vnCjqTihs45psTKk6SOu5UYMR645xQhN2VzgtU+Mvw50jVrzSb/XJku7
OZoJkS0lcK6nDAEDB571THx3+FvfxBOP+3Cb/AOJrx6b4EfEjWL+81a4bSLGS8uJLhobm9/
eLvYthgqkA8+tc54u+EnizwV4cbXtZu9JltFnjtytpctJJufOOCoGOD3r7qjlGU1HGmqzcn
2a3+48aWLxMVzOGnp/wT6FPx1+Fp6eIZ/8AwXz/APxNcJ45+K3hDxff6X4Vi1i5tfCskouN
YvlhkVrhF5FsqgbsE4yemT7V86Ek9c1t+F/DepeLfEdtoGlPbpeXCuyG5conyqWOSAT0HpX
r0uH8HhJe35n7t3dtaee263RyzxtWquSy1PquP42/CtIo4YfEEsUUShEjXT5gEUDAUcdAAB
Xb6Br2leJdDg1rQ7prqwnLKkjRlCSpww2nkcivmFf2eviFn/X6Ef8At8f/AOIr2/4R+Hdd8
I+C7jw94gtY4ZoL6SSGSKUSRzRuFbKnrw2RggV8pmWCy+lQdTC1eaV1pdPT7kz08PWryny1
I2XoeiBsCkJpwjkIBETkHuFNIY5P+eT/APfJr5bQ9FMhNfOv7TS/6Z4PbHWG7H/j6V9HNFI
D/qn/AO+TXLeJvAHhTxfeW114o0mS+ltYzFDm4kiCKTkgBSBknqfpXrZVi6eExcK9S9lfbf
VNeRzYqlKtScI7ninwP8A+D/FnhDVr7xNoMep3EGoeTFI8roUTy1OPlI7k12XxA8P6P8OPh
F4o1HwJZyaFc3v2W3ne3nc/IZNp25PykhiCR2NeheGvB/hvwfDc23hrT2sYbpxJLGZ3lDMB
gEbicHHp14rXvtNttT06407UbBbyyuUMc0EqkrIp7H+ee1duJzd1MZ7VSk6V0+VvSytpa7X
QxhhEqPLZc3c+M/hroWjeK/Et3YeKvF93otrFbGaOQXgjMr7gNu6Q46En1Nc54307S9H8Z6
7pWh6m+qabaytHDePIJDMNoySy8HkkZHpX1i3wO+GDZ3eD3x/19zYH61LP8FvhjdMJG8HKo
2BAIbmWNSAMDgHGfU9zzX0UeJMLGs6vv8rVrWjZee9zheX1XFR0v3u/8jxX47DGjfDQ9P8A
iR4/9Ar079np2h+EpaHETPqNwXZVGXPy4ye+K6zWPhl4L8QQaZDrWhS3sel2ws7RWupV8qI
HIXg8n3PPStTw74U0Twlpkmm+HdPeys5JTO0TTPKN5ABILE46DivExWbUKuXrCRT5rt9LfE
338zrpYWca7qytY+e/2kQB418O4AUf2W2AoAH+vfsK7H4a5P7Kmq8n/jz1P/2avQvEXw88H
eL9Rjv/ABJor6hdQxCCNxcyRhUBJxhTjqTzVvT/AAT4c0nwrd+FdO0yaDRLveJrX7RI2Q+N
4Dk7lBx2NE82oSwFLC2fNFpva27ffzJWFmq06nRpnyl8EAx+M3hvrked/wCiWrc/aMB/4W1
b/wDYItv/AGavfNI+EvgDQNYtdZ0bw9LZX9o++GUXkzbTgjkFsEYJ4NS+Ifhp4J8WawdZ8Q
6O99fGNIvM+1SoAijCgKrACvQln2FlmEcWlLlUXHZXvf1MVgqnsXT0ve58a63afY00fhR9q
02GfgYyTuBz78V6P8K7PxBd+Hb9dH+L1n4LjS6PmWFxIE80sg/eDJGQRx+Feo6l4H8JWnxQ
8N+F5NHjuNFv9CuYEtbiR3KPFMZFZHJ3AgO2OeATW0vwR+GEjYbwsxI9bmbj/wAer0sXnmH
lQUZJrmV0+WL05mtm7dDClg58zatppu0eZ+GvhFpukeMtD1GP4oeG7+S3vopUtbdt0lwwbO
xQGPJ5rzX4qg/8La8aZGD/AGlP/OvqrRPhN8PvDuuWmtaR4e+zahaP5kEhnkba2CM4JwetR
an8Hfh5q2o3ep6loE1xd3kjTTyG7mBkdjknrxXnUOIKNPE+1qylJctvhinun0fkbzwM5Q5Y
pLXuzsNMSP8A4R/TbfyYxCtrDiPYNowgxx2q/n1qG1tfsdlBaQxyiK3jWJN+WIVRgZJ5PA6
07J9a+JqSU5true1CNlYk4pTjFRbqcAzdATWbRoJ95woOMnknoB3NeAal+0e1vq95b6X4Tg
vLKKZ44J5LxkaVAcBiAvGeuPevVfiKPEo+H2p2vhXSrm/1a9T7JGsGAYkfiSTJxjC5A92r5
s0H4K+PtQ16xsNW8OXmj6dI4FxeSFCIYxycYJO4gYHua+qyXCYKdOdbGtW6Juz01bsmn5L5
nlYyvVjNQo3+4+ifhz4z1fxxoE2u3+gQ6RYtIYrXZcNK1xtOHfkDCg8A9zn0rtM56VWs7C2
07T7bT7C1FtZ2sSwwwqOERRgCpxwK+fxE6c6spUo8sei8v63PRpKSglN3Y6kOKTNKTkVgaj
cUdqWm0dShcCmtx0p2exppFNAAOetLnimkUnIpiHGk7U0560mT3pjDFNzT8jFNNUAmcUw9K
cfQUwqcVaIYE4jA9z/Sigg+Wv1P9KKdg0E7/gP5UoODzRjkfQfypD1p9TBMlBzT881GvTNP
HNZPcaHj0pwHbNNpRUDHcg0uTQCMUnXFSMkDc4opnejDE/KCT6UxEikdKdxUQpcnNSA400i
lpuc0ANccV5L8fx/xZ+X/ALCdr/7PXrTHivJf2gG/4tBKPXUbX+bV62U/77R/xL8zlxX8Gf
ofJwWvS/ggo/4XLov/AFzuP/RLV5sGFej/AASYf8Ln0PH9y4/9EtX6pmP+6Vf8MvyZ85Q/i
x9V+Z9fjg4FfOvxX+NGvWXie78L+Db46bBYMYLq+iAM08o+8qk52Kp445JBr6MhI+0Rd/nH
86/PzWZZJPEGpyyEs73kzMT3PmNXwfDWCpYmvOdaN+VKye131/A9jMKsoQUYu1zfb4ieP35
bxxrZ/wC31/8AGr0fiX4tzQpNBrHi6WOQBkdPPZWHqCByK4NwWhdQMkjFfaEPxn+GcdrBH/
wnMS+XEibVgmwMKBgfL2xX1mZVPqkY+ww6ne+y2+5M83Dx9o3z1LfP/gny7c+OPiPZTmC88
WeIrWcYJjnuJI3APThuau6R8WPiJpN9Hcw+LL68CkFoL5/OikAPRgex9RzWv8c/FOgeLfGu
maj4d1ZdUt4tOEEsyoy4cSudp3AE8MK8tXINduHo0sTQjOrRUW1qmlp96MpzlTm1Gbdutz7
z8H+I7Txt4R07XbeNrePUEMcsSv8ANDJko6huvBzg/Q18e6h428eafq99p48ca232W4kgz9
sfna5X+lfQn7Okjv8AC0hiT5erTBR6cRn+dfL/AInP/Faa/g/8xK5/9GtXzuTYWnTx2Jocq
cVa19bbndi6kpUqc76s27L4k+OrW+t7l/F2rXSwyrI0M125SUAg7WHcHGD9a0p/GPxb1u5l
1SDVPE7pcuZFFjFKIACeiBRjaOgxXnUhIhf/AHTX6D6I7QeGtIht3aKJLG3VVViAB5S8V3Z
xiaOXRhONGMnK66L9DDCU51205tWPie48cfEO0uXt7vxb4htp04eKa4dHX6qeRTF+IXjsMD
/wm2t5H/T21ejftLKD4+0acj97JpmHfu2JWxn1xmvDwa9LA+wxeGhX9mlzLay/yMKrnSqOH
M9D0y8+JvxP8U2tla2Goar/AMS+ERyvpUb752yf3kpQfeIwOw4z3rIu/FfxP09EfUPEPiiy
VzhTcvLEGPoCwFe7fs3O8Xw01R4naJm1Vw7IdpbESYzjr1re+OrNP8FNY892lKT2zpvJba3
mgZGehwSPxr5+WY0KOP8AqMaEbcyV9OttbW7s7VQqToe2c3tf7j5kj+Ivj+Ngy+NtayDkZu
iR+Rr6E+C/xS1Hxn9s0DxEyS6raRfaIrpFCfaIsgMGA43KSOR1B9q+UWODXqPwAmZfjLZqp
wHsrpW56jy8/wBK9bN8vw9TB1JciTim07a6K5z4WvUVWKvo2d/+0RPqOkav4S1/S9TurG7V
Lm2V4JihT7hJXHTIbBI614x/wsPx4Dx411z/AMDX/wAa9m/aXOdG8K+ourn/ANFpXzdnmss
hpwq5fTdSKdr7r+8x4yUo1pWf9WPSrX4r/Ei78MweG9K1TVJbpJpLia9ty813Kh27ULAEqi
4PTqWqhceL/iraQGe71/xXbRKQDJO0yIM9MkjAr0j9mU7LzxZIvDiK1XcOoBaTj9B+VezeP
y03wu8VxzMZE/sq4O1uRkISDj2IBrz8XmFDCY36tGhFptXenW3l5nRRw86tH2vO+v4HyMvx
G+ICMGXxvrQI5H+lsa9r+D3xe1XxBrKeE/FlwLu8nRmsr4qFeRlBJjkxwTtBIb2wa+aFzsU
+oBrqfhzI6fFbwo0bbT/acIyPQtgj9a9zH5bhq+HnFwSdnZpapnJQxFSFRO59eeOvGNr4G8
HXOvzwC6mDLBa227b50zZ2gnsoAJPsPevlTVPit8RNUu3uJvF19a7jxFZEQxoPQAD+Zr1z9
pB2HhXw7Hk7Tfykj3EXH8zXzS7HNeLw7gKEsKq84pyk3ur2tpodePr1FVcE7JHX2/jn4kXk
phsvFniS6lxnZbzPI2PXCg8VNN4s+KdrE09zr/iy3iT70kvmoq/UlcCur+BPjHw34Qv/ABB
P4h1lNKN1DDHC7IxL4ZiwBUH2Nes+Jvi38OtT8G65psXjGG6lu7CaFIWjlxIzIQF5GOTiun
F4mVDE+xp4Tmjpql33+zbT1IpU3OnzurZ9r/8ABPnJfiJ4/Rgy+N9ayPW5J/pXsnwe+Lmta
34gTwl4pnF7LcqzWd8VCyb1UsY3xw2QDg9cjHevnEEiNQRzgZrq/hm7J8XPCJViCdTiBx6H
INejjsvw1bDzi4K9nZ2V0zChiKsKkXzPc+3lfNOJquGOamHNfkD7n1yFzSkYpvtTvSkMb3p
c4pPrSfjQDHZo7UmOKOgpjEwM0EelJTckUxXA0nalzk89KDimAmcdqQsKGqM1okJkpP7pfq
f6UUzJ8pfqf6UUWJdxhbp9B/KkBywpTHKWGInPA/hPpSCOXd/qn/75NXpc5kyUHtT0xTBHL
/zyk/75NSLDP/zxk/75NZSsUhw65NLmk8m4z/x7yf8AfBpRBcf88Jf++DUaFXFpQaTy5/8A
nhJ/3waPKn/55OP+AmloA7PejdQIpsf6pz/wE0gin7QSf98GkA8Glzmm+VcZ5gk/75NLslH
/ACzf/vk0hhnJ5pOlKY5c/wCrb8jSFJf+ebflRoAxq8l/aB/5JC//AGErb/2avWGSb/nm3/
fJrx/9oe5S3+FlvaytsludSh8tDwWCBmb8v6162UK+NopfzI5cVpRl6Hyr3xXpfwO5+NWh/
wDXO5/9EtXmWea9F+Ct5BafGnw687BVmeW3Un++8TKo/EkD8a/VMem8JVS/ll+TPnKDtUj6
o+xYWzPF/vCvz+1c/wDE+1L/AK+5v/RjV+gUcU6MrfZ5MqQfuGvi74seDNT8I+PNSNxaTDT
r6d7qzuTGQjq53Fc9NykkEfT1r4vhWrBVqlNvVpW+V/8AM9TMk3GMl0OBZ9qFvQV75H+zXq
7xI58a6cm9FcA2cn8Sg+vvXgJwVKnoa9g0/wDaK8cWGm21lLp+jXzW8SxC4ngYSSBRgFsMA
TgDmvrcyjjpRj9RaT63t8t0zzaDopv2xvt+zPq3GPG+nH62cn+NNX9mjVc8+N9OHt9jk/xr
MP7SnjU/8wLQQP8ArjJ/8VTJP2jvHDRkRaToMLEYD+Q7Y/AtivE9nn/80f8AyX/I674Lz/E
96+GXgubwD4XOhXGpxak73r3XnRRNGMMFG3B5z8v618a+JjnxlrxHfUbn/wBGtX2n8OLzW9
Y+Hega1rsr3F/qKNdySGMIoVpDsAAGAoUDFfEuuzx3HiXV7iJt0ct9PIp9QZGIrPIHUljMS
6rvLRNra6bX6Dx3KqVPl2M6T/Uv/umv0D0nP9gaXj/nyt//AEUlfn1I37px7Gv0F0JjeeFd
EuraNpIZtOtmR1UkEeUv+FLiz+HSfm/0Hlj96XofN/7Sn/I66D/2DW/9GmvEBXtX7Skyf8L
C0i1ziWHTAXU9RukYj9BXiQbBzXu5Gn/Z9L0/VnFi3+/kfVn7OP8AyTPU/wDsLP8A+ikrf+
OA/wCLLaz/ANdbf/0atc3+zXIs3w91q3jO6WHVAzKBkgNEMH/x01v/AB3mFv8ABfUllBUzX
NvGmRjJ8wH+QNfFYpP+3bf34/8Atp7FN/7F8mfHzfer074BDPxpsBj/AJc7r/0Ua8vY/Ma9
O+AMir8bNMBIDPa3SKO7ExHivv8AMf8Acq3+GX5M8Og/3sfVHon7Sgxonhb/AK+bj/0WtfN
x6mvo39peZU07wrauGWVpbiUAjHy7VH86+cCa8/h1P+z4fP8A9KZvj/47+X5H0F+zP/x8eL
v+udp/6FJXtPjk/wDFs/FA9dLuB/5DNeJfszSBtT8WWy8yNbW8oUDJ2rIwJ/8AHhXtnxAP2
b4V+KridGSNdNnBYqcZK4A/EkV8lnWmbW7uP5I9XCNfVfvPhzoi/Qfyrpfh1/yVfwn/ANhW
3/8AQxXME/Ko9AP5Vv8AgS4jtviZ4XnlYLGmqW5Ynt84H9a/R6ybpSS7P8jwYP3ke5/tIMT
4e8ODt9um/wDRdfNrDmvsD41eC9U8T+BH/syxmuL/AEm5N2kCIS0qYKyKo7nHIHfFfH8hwx
BBBBwQRgj2xXz3DVWE8CoxesW7/N3/AFO3MItVm31O1+Hfw6vfiFc6nBZ6zbaYdPjjkYzxs
/mbyQANvTGK7/8A4Zw1o/8AM6aX+NtLXmPgnx5rngLVLq+0WO1mF3EIZ4LpCyOAcqeCCCD3
969Bi/aI8ZSPtXQNCJ6/dl/+KrbHRzX2zeEa5NN7fPdCofVeT97e/wAy/wD8M2623TxlpX/
gNLWx4V+AereHfGWj+IJ/FOn3MenXSXDQx28itIFPQE8VzA/aR8X8f8U9oX4JJ/8AFV1Pw4
+KvjL4gfEyw0i6isbPTIoZrq5hsoCDIqIcBmYk43FemK8mv/bcKU5VZRUUm3ttb0OmH1JyS
je/zPdwOakHFCxyY+435U/yn/uN+VfnzZ9CIOeaM0bHB+435UjBx/A35UKwxDSDrS7ZP7jf
lSFJP7jflTC4pOKM0zZKf+Wb/wDfJpwjl/55P/3yaegXQlL60hEoH+qf/vk03bL/AM83/I0
DuhWFNz2p+yYr/qn/AO+TTTHP/wA8ZP8Avk00xDDTSacY5v8Ank//AHyaYUl/55v/AN8mtE
IcR+7X6n+lFIUl8tf3b9T2PtRVqwXPhT/hOPGZH/I361/4HSf41G/jXxgykN4s1kg9Qb6T/
GueDcUxia/bPq1L+Vfcj4T2ku50f/CbeMQMDxdrQA4x9uk/xpP+E18Yf9DbrP8A4Gyf41zh
Jpu6l9Wpfyr7kHtZ9zpT418Y/wDQ361/4HSf403/AITTxhn/AJG3Wj9b6T/Gub3Gl3Gj6tS
/lX3IPay7nSf8Jp4w/wChs1j/AMDpP8aT/hM/F/T/AISzWP8AwOk/xrnNxFG4k0fV6X8q+5
B7WXc6MeMvF/8A0Nmsf+Bsn+NOHjPxeP8AmbdZ/C+k/wAa5rJpQxo+r0v5V9yD2ku50w8ae
MP+hu1r/wADpP8AGl/4TLxcef8AhLNZ/wDA6T/GubDU4Nil9Xpfyr7kV7SXc6P/AITDxYev
i3WR/wBv0n+NA8X+LP8AobdaP/b9J/jXPg5xUqqcUnQpL7K+5Bzy7m2fF/iwDLeLdZAHrfS
f41SvdW1nVxEdS1LUNSEWfKNxK8wTPXGc4zgflX0V8EPhvosfhS18Z63p8N/qWoMz2aXKB4
7aFW2hgp4LsQeSDgAY617irMi7VVFHoqKB+gr5PF5/h8LXlSpUruOje2vW2j9D06WCqVYc0
pWTPz6EU55EEv8A37b/AAqWNbuKRJYoriORCGV0RgVI6EEdDX31calZWIUX+pWdnv5UXEyR
7vpuIzVY+ItAz83iLSM+99D/APFVguJ5yV1Qv8//ALUv+zknrP8Ar7z4kbxR4zB58R6//wC
BU/8AjVS88Q+I761ez1DXtUubdiCYbm4kZT77WNfcn9v+HyePEWjH/t/g/wDiq8D/AGj7CK
W78L+IrVoZ7eeGa0M8DK6MVYOo3KSM4Zq68BnEMTiI0ZUOW+z80r9l2Mq2F9nByU7/ANep4
GUcjIikIPQhCQf0phjl/wCeMv8A37b/AAr6m/Zz1W4u/AWr6VOQ8emX6mDcoO1ZUJK/TcpP
417Rxj7qf98D/Cpx3EbwmIlh3SvbrzeV+3mVRy/2sFPm38v+CfniI5cEmKTA6/IeP0pM9q+
uf2gdWutP+E5tbZhGNRvYrWQqoBMeC5XI9Sor5FbFe5lmPePoe2cOXVre+3yRx4mh7CfJe5
rJ4n8Sw2yWsPiPVIrdE8tIku3CKuMbQM4A9qylVm+WNGbAzhVJx+VNFd/8HNWudH+Mfh14H
IS8uPsU69njkG0g/jg/UV21WqNOdSEdUm+17GEU5yUWzgxHN3gl/wC/Z/wrXt/EniqztYrS
01/Wba3hG2OKKeVVQegA6CvvXdJnbnkewpwLd9v/AHyK+HlxXCatKhf/ALe/+1PajlkltP8
AD/gn583t5qV/dNe6ncXd5O+Fae5ZnZscAFmqrmvv3xJodt4s8Laj4a1ER+RfwmJXKL+6k6
o446hgDXwdqWnXmlardaVqEJivLOVoJk/uupwa+hyjN6eYRklHlcel76d9kefisLKg1d3uP
07V9Z0xpRo+qX9kZgPMFnMybwOmdvXGf1qS91rxDqsSQanqmp38SNuRLmWSRVbpkA962vht
q1zoXxS8N6hbMVzfRwSL2eORgjKfUEGvsvxxqVzoPgTxLqlmQlxZWUzxNtGVbGFPTsTms8z
zJYKvTgqSk57O9tb27PuisPh3WhJ81rHwVtkYYWN2I6hVJxVi1k1Cyuo7uxN3bXMR3RzQhk
dD6gjkV6T8BNVu7D4xaXaRzN5OrRS29wp53/IXBPuGGc19fh3KckfkKzzXO3gKypOnzJq+9
u62t5FYbBOvHmUrHwBqGoa7q8yTatd6jqEsa7Ee6aSQquc4G7oM1nkMpIYFSOoIwRX6DXty
1lpl5fKis1tbyTKCo6qhI/lX5/T3Fxf3Et9dSNLcXLmaR25LMxyT+ZrfJ80+vqdqfKo2633
v5InF4X2DXvXbJdO1LU9LujcaTf3dlcMpQyWkjI5XuMryRx0q7deJfE2oWj2eoa9q93bSY3
wzzyujY5GQeDzXpv7P/hHUL/xzH4weMx6XpAkAkYcTzsu0RrnrgHJPbj1r6G8X+LtH8EeGZ
Nb1cI/Pl21soUPdS44RfbuW6AfhXPj83hQxSw9Ol7SenXW/bZ+pdDCudJ1JS5UfDRD7QxRw
p4BZCAfpmmgkEMpIIOQQcEGuk8W+Ltc8aa2+q63chm6Q28Q2w2yf3EUdB79T1NL4J8Kz+Nf
G+n+HYJPsyXBLzzAZ8mJBl2Ge+OnuRX0Cq8lL2lb3bK71vb59fuOHlblaOpUPjLxcJMnxhr
fmdRi+kz/PNZt5e3uoXT3d/PcXVy/LyyqxZj6k45r7j8OeEvC/hWxS08P6Fa2qqADPJGsk8
h9XkYZJP5egrohljwsf/ftf8K+MnxPRpyfsqGne6T/J/mewstqSXvz/AFPzxOf7kn/fDf4U
vmMqsoVxu4PyNn+Vffba3oQYg69ooI6g3MOQamt7y0vIzJZ3VleRqcF7cxyAH0JHSrfFMkr
ug/v/APtRLK77T/D/AIJ+fRcL94lfTcCP51bsNU1PSrhrnStSudPnZTG0ttKY2KnquR24r7
5ubSzvIGgvLG0uoWGGjnt0dSPoRXzp8avhXo2haUvi/wAL2wsbbzlhvrBCTHGWOFljz90Z4
K9ORiu3A8Q0MZUVCpDlcttbp+WyMa+Xzox54u9jyQeNfGSjA8Ya2PpfSf40v/CbeMP+hw1v
/wADn/xrCdenAGBjj+tQkGvpfYUn9lfcjz/a1O7+86M+N/GA6eLtb/8AA6T/ABo/4TnxkOn
i/Wf/AAOk/wAa5rkmmnIo+rUv5V9yD21T+Z/edN/wnnjQf8zhrX/gbJ/jS/8ACfeNcf8AI4
60P+36T/GuW5pMmn9Vo/yr7kL29T+Z/edT/wAJ941/6HHWv/A6T/GlHj7xt1/4TLWwf+v6T
/GuUOaTJ9aPqtH+Vfcg9vU/mf3nVnx942/6HLWv/A6T/Gj/AIT3xv8A9DlrX/ga/wDjXKZN
Lk0fVaP8q+5B7ep/M/vOq/4Tvxn/ANDjrX/ga/8AjSHx14yzz4w1r/wNf/GuXz703J9aPq1
H+Vfcg+sVP5n951J8c+Mv+hw1r/wNf/Gk/wCE48Y/9DfrX/ga/wDjXL5PrRk+tV9Wpfyr7k
H1ip/M/vOoPjnxj0/4S/Wf/A1/8aK5fLUUfVqX8q+5B9Yq/wAz+8kzSGg0HtW5zi4pjCpCe
MCozmgYgHFFBNJQAuKTHOaM0UALS03NKOtICQdKWmg07NIolSrSAbcVUU1ZRuBxjjnms5Fx
Ptf4Xc/B7wj/ANg8f+htXYEcVxvwrOfg54S5/wCXEf8AobV2Q71+LY//AHqr/il+bPr6C/d
x9EfPfxl+GnjPxR8QP7a0PRDqdi9nDCGWaMGNlBDKVZgR68cV5wfgz8SAM/8ACGyn/trD/w
DF19l4oIHtXsYbiPE4elGjGMWoq3X/ADOSeX06knJt6+n+R8XS/B/4joCT4JuiAOdjxMfwA
bmuTubfUdNkk0i+hubJoZN72c6smx8Y3FD0OO/pX33trxj9ofQbS78HWHiYRAahY3aWry45
khkB+U+uGGR6ZNe1l3EdTEYiNCtBJS0TV9/m2cdfL1Tg5wexT/ZpA/sDxYP+nu1/9AevdiK
8H/ZrYjRfFajobm2P/jj17xnNfNZ9/wAjGp8v/SUelgV+4j/XU8Y/aP8A+SaaYR21VP8A0W
9fKrda+q/2j8/8Kx045/5i0Y/8hvXyoetfb8Nf7gvVni5j/HfogGK6/wCGvHxY8Jn/AKikP
/oVcgK634b/APJVvCf/AGFIP/Qq97E/wZ+j/I4aXxr1R9a/EzUrvRfhtrWtWEpjurAw3EbA
4yRMvB9iMg+xro9G1iw8Q6DYa/pbbrPUIVnjHdc/eQ+6nI/CuQ+MH/JF/Ff/AFwT/wBGrXm
37O/jHE154DvJSRJuvtPB7N/y1jH1ADAexr8qo4H2+Vzrw+KEn91o3+7f7z6eVfkxKg9mvx
1PoUgH6V80/tE+Efsmu2XjSzixBqQFre4HCzqPlY/7yjH1WvpfFYnirw7a+LvCepeGrwhUv
otscn/PKUcxv+DY/AmuXKsa8Fio1Xts/R7/AHb/ACNsVQ9tScevQ+JfCw2+NtAOOmpW3/ox
a+zfikQPhT4zHT/QJf8A0IV8daJa3On/ABA0mwvoTDd2urQwzRnqjrMAw/OvsH4oKH+GHjA
HtYzH9a+v4gaeLwrXf9Ynk4Ffuqn9dz5e+Cpx8bfCf/XWT/0S1fZi8KB6V8ZfBvj41+Fucf
vpP/RTV9ne1ebxX/vVP/D+rOnKl+7l6/oihrZH/CM6v/14z/8Aotq+Nfhv8P77x/rcVlC7W
um2ypJf3uP9Sh6Kvq7dAPxPAr7P1C1e80m9so5RE9zbyQrIy7ghZSu7HfGc1m+F/DGleEPD
Fn4f0eER28Cgu+Pmnkx80jnuT+gwBXnZbmn1HD1VD45NW8t9f8jfE4X29SLfwrcu6bplhou
i2+kaNp/k2NlFst7WIjc2OcZPV2PUnqTXxd488Y6x4z8Vz6nrEZthAWgt7EE7bNAcFOf4s/
ePUn8K+3yMdK+Zvj94F/s3Wo/G2mwYsdTcRXqqOIrnHD+wcD/voH1ru4cxNJYtqrrKWzffq
vn38rdTHMaTVJOGy6Hh4cmvZP2ckRviXqkjAFo9Ik2n0zIoNeNba9n/AGcBj4i6uD/0CW/9
GpX2+bv/AGCtb+Vni4X+PD1Pp8CuJ+L9xPa/BrxHLbzPC5ijjLIcHa0ihh+IJH413C1wfxn
H/FlfEX+7D/6NWvyrAa4ukn/NH80fU4jSjK3ZnxzJDbjOII/++RXrH7PVxJB8Up7WFjHBca
bP5ka8KxXaVJHqPWvKnwXwxIGecV6f8AePi4Mf9A25/ktfq+Zq+BrX/lf5Hy+G0rQt3R9Wc
niuO+K8SS/BzxSrqCFs94z2IdSD+ddkp965D4pf8ke8Wf8AXif/AEJa/KcH/vVL/FH80fU1
/wCFL0f5HxY44qu461ac8VUc1+0xPjJEZpDQSaaa0JEJx1pKD0pvNNEimkzRSd6YhTSdKXF
J3oAM0daXFJg0AKaQUlHamA7jvRRwaKAHUhoJpDzikIfmmk0Hr1ppNAATRSZo7UDFopM0Zo
AKcM02nCkA8H2p3WmA0oPekUSKanRuOtVgakXNRJFI+jPgz8VfD+l+FY/Cfii+XTWs3Y2d1
KD5TxsdxRmH3SGzjPBB9q9mj8aeDJE3p4u0ZlP/AE+oP618qaJ8IfFniTwlp/iXw5JYX9ve
bw0D3AhkhdGKlTvwD2OQe9WD8DfiaD/yL1q301CD/wCKr4jHZbltevKbrqEr6q6366PU9qh
icRCCShdH1MPGPg4dfF2jf+Bsf+NaGn6vo2sLI+kavZaisRAkNrOsmzPTODxXyUPgj8SwRn
w3b/8AgfB/8VXrXwU8AeJvBmq65feIrKCyS7to4Io47hJSzB9xJ25AAHrXi4zK8DRoSqUsQ
pSWyvF3+47KWJrTmoyp2XzPaGry748gD4O3Z9b+1/8AQmr08tXlnx8mjT4QyRu21ptRtlQf
3iNxIH4CvJytP67R/wAS/M6sX/Bl6HNfs2D/AIk/iv8A6+bb/wBAavesV4N+zacaP4r4/wC
Xm2/9AeveN2a6s/8A+RhU+X/pKIwP8CP9dTxn9o/j4Zab/wBhVP8A0W9fKh619kfGfwprvj
PwTZaV4dtEu7uG/W4dHlWMBAjDOWIHUivBD8CPigT/AMgCD/wOh/8Aiq+r4exuHo4JQq1En
d6NpHk4+jUnWbjFvRdDzIda634bf8lW8JAf9BSD/wBCroV+A3xQZwP7Dtlzxk38OP51Jpfg
698DfHDwXoup3ttc373dtcyrbEskO5ztTccbjgZJHHNe9Ux2GrQlTpVFJ2eid+nkcMaNSEk
5RaV0fQvxjH/Fl/FX/XFP/Rq18e6PrF9oOu2Ot6ZJ5d7YzrPEfUg9D7EZB9jX2F8YTn4M+L
AOR5Kf+jlr4szXgcKxTwc01pzf+2o7szbVZen6s+/tE1uy8SeHbDX9NP8Aol/CJkXuhP3kP
upBH4Vd5Jr55/Zz8YESX/gS9l4fdfaeGP8AEB+9QfUAMB7GvogHnNfFZpgngsVKj03Xo9v8
vke3hayrUlLqfPfxe8Imw+KvhfxjZw4ttW1G2hu8dEuVdcN/wNcH6qa9d+Jo/wCLY+Mv+vC
b+YrV13RrXX9GbTbslU86K4jkUZaOSNw6sPxGPoTWV8Sn3/CnxhIeC2mzNx68GulY14j6rT
lvB2+V42/y+Ri6Ps1Vktmv8z5a+Do/4vZ4V/67v/6Lavs0HIBA6j8q+Mvg3z8avCRPOZ3z/
wB+mr7MXgfhXrcV/wC80/8AD+rObKv4cvX9EOZ4443llkWOONS7u5wEUDJJ9gBmvH/Dvxss
fEPxd/4R6GNYfD12n2WwuJBteW4ByJGz0V+VC9uO5r1PWP8AkWtX/wCvC4/9FtXwFDI6QwP
E7RyIFZHU4KsOQR9DWOQZbQxsKrqrVJJeV76+qsVj8TOjKHKfoWQeQRj1rN1vR7DxBoF9oO
qpvsb6IxSgdV/uuPdTgj6Vh/DvxivjnwHZa47D7ev+jX6D+GdQMt9GGGH1PpXVjmvnalOph
azhLSUX+K6/qj0oyjWhfdM+D/Efh+/8L+Jb/wAP6mB9qspTGzj7si9VdfZhgivT/wBnLj4k
asPXSG/9GpXoHx58Ef234cj8XadAX1HR49t0iDma1znd9Yyc/Qn0rzb9n+9htPiubZ3CnUN
Plgi54ZgQ4H4hTX6O8asflNSovi5WmvNL+mfOKj7DFRi9r6H1UBiuE+MuT8FfEntHCf8AyM
td0GBWud8b6DP4q8Baz4ctZ44Li9hCxPKcIHVgwBPYHGPxr87wco08TTnJ2Skn+KPoa8XKl
KK3sz4jkHzGvTvgEP8Ai7af9g25/ktVpPgj8Tt5B8PQn3F/ER/OvRPhB8LvFHhXxfP4h8SQ
QWSJaSW0MCTrK8jPjk7eAABX6ZmGYYV4OrGNWLbi0rNPdHzeHoVfbRfK9+x7eAfSuS+KOR8
H/FhP/Pif/Qlrr15rhvjDfRWPwa8RNKQDcxx2kYJ+87uMAevAJ/CvzjBJyxVJL+aP5o+jrt
KlK/ZnxvJ0/CqzVZkPaqrda/aIHxshhFMbinmmkVoQN7UlOpppoQ2ilxSUyQooJpM0ABoB4
paTHNAARRilooAKKKKADtSZoPSjvVEgTzTT1pzU2kAUUUUgCiiigAFLSUooGOzxSg0lFADw
eamRhValDelS1cpM94+FPxZ8N+DvBEuha9FfvOL154jbQh12MoznLDByK74ftBeAB/y76z/
4CL/8XXyX5nvThJ718/iMgwmIqyqzTu99T0KePqwioxtZH1l/w0J8Pwf+PfW8f9ea/wDxdO
X9ob4fc5g1zHtZp/8AHK+S/MPrS+Ya5/8AVjA+f3mn9p1vI+sZv2ifAKRM0Njrszjon2eNN
34lzivEviL8TNT+IWp25kthp+lWRb7LZK+4gnrI7fxORgegHArzwPml3812YTJMJhJ+1px9
7u3e3oY1sbVrLlk9D3T4UfE3wP4D8I3Vnqo1aXU766NxP9nt1aNFVdqKCWBPGSfrXf8A/DQ
/w7/54a7/AOAif/F18ls9M8w1liOH8Jiasq1S/M/MqnmFWnFQjayPrY/tD/Dz/n31z8bVP/
i6Yf2hfh5/z7a3/wCAqf8AxVfJhkNJvNc/+rGB7P7zT+1K/l9x9af8NDfDwf8ALvrX/gKn/
wAVXlr/ABC8K6h+0MfH+pDUBo9oEe0hSEGV3SMKgIzhQGy3XtXju73o3114fIsLh3J073kn
Hfo+xlUx9Wpbmto7n1B4j+N3w48ReFdW0C4i1uNNQtng8w2qfIx5VvvdmAr5kDHAz1qIvxR
urswOW0cDFwo3s9dXcxr4qVdqU+hraLrN9oGvWGuabJ5d5YzrPEc9weh9iMg/WvqP/hor4f
v+8NlrMbMAWRbZSFJ6gHdyM18jbjmnh8Vlj8pw+PcXXWq7aF0MXUoX5Op9bf8ADQ/gDP8Ax
6a1/wCAq/8AxdYni745eCtc8C69odlb6st1f2b28Rlt1CBjjG47uBXzIZD60eYe5rghw3go
SU0ndNPfsbyzOtKLi7anoPwr8S+HvCPjmDxF4i+2OllbuLZLSISFpWG3JyRgAEn617t/w0R
8PsDNtrY/7dEP/s9fJG8il8w4rrxuS4bG1FVrXulbf+u5lRxtShHlhY+tT+0N8OZY5IJ7XX
GilRo3H2RPmVgQR9/0NfK959kjvp49Pkkks1kYQPKux2jz8pYZODjGaoGQ0bjW2AyqhgOb2
F/ete7vsRXxc69ue2h6Z8JfiLH4B8TXD6mLiXQ9Qi2XUduoZ1deY5FBIBIOR9Ca9uH7Q/w4
P/LLXR/25p/8XXyLupQ/vWGNyPC4yp7aqnfbR2Lo46rRjyR2Prr/AIaG+HOeYdbZSMFWskI
YdwRv5BFfO2v6hoVl40OrfD+7v7SySUXVp9ojEctnJnOxcE5UHofQ4NciJOOtO3kVeCyehg
pOVG+u6buhVsZOslz20PpPw7+0bYvbLF4v0OeO6HDXem7WSQ/3jGSNp+hxXQf8NBfDzP8Aq
9a/8BF/+Kr5N8zNIJK5KnDeAnJyUWr9nobxzKvFW0Z9Zn9oL4eY4g1v/wABF/8AiqUftAfD
v/nlrf8A4Br/APFV8l+ZQJKz/wBWMF5/eV/alby/r5n1fc/tD+BIoS1rp+tXUnZDAkef+BF
uK8Q+IXxM1nx/dwrdRJYaVasXt7CJiwViMb3b+J8ceg7VwBk4phkPrXbhMkwmEn7SnH3u7d
7GFbHVay5ZPQmd88VATTS9NzXtKNjhbHZ9elITTSaaTVWC44mmk00mkzTJuOzzR1puaUGiw
ri0lJRTsA6ikFB5osFxaKTNGfegLj6KZ9KKLBcXtTe/FKaQ0yRW7U2lbrSUhhSZxQaSkA6i
m0o60DFpRTaUGgQ4E0tJS54oAKKKM0DCl/CkzRmgAwc04UmCQSBwOtJQMd0NKDkUlFAAe9M
HXmnE02gQtJ3ozS0AFL9elJUkSo00aytiMsoY+gzz+lAHpHh/4e6ZFpdhqni6W/ebU1Elho
+mgCeWMnCyyOwIjVj91QrM3XAGCdXU/h14bKxWjwat4UvZ22wXGoyC4tG5AIcqgZMZ5I3Y7
gV29xPdj4o6zJbW9rKY4ZYkFxO1usNusQUMjr8ykRgbdvODxWXaLpV1pEvhbw4ugA39zHIs
Nvqs15J5gyo2BshN27DHvxk8V631ajHlhUtqrt81mvRdvU8RYmvU5pwT0dklG607sxdQ+Hn
gCx1u60ueXxDBNpkvktGojkfVG6fJgYgyfmBO8FSMc1RvvAvha9Z9PsrXU/DeqkYtxfTieC
Vz91JMqrR7ugfBXJ5wOR2HjCfUdNsNb/s2YP4h0nR7WyvLi2yXhZG8u4ZGxklU2IXHQZxxz
XOaBNqV/wDCaK91iSScJqjQabPOxaR4vLzMoY8sits9gWPqaPY0HVVDlab6320vt29Re2r+
xeI59Iva2+vf5lW1+HnhnSZBpus/2j4j10Aie20qZYre1fvGJNrtMy/xFQFB4BNQ/wDCtND
12+8nQdUuNDlgDS3kGr4lWKBBmSRJEALMo/5ZsoJzwTU+u3mpad8OZpdHlkthNqCwX88BKu
kOzMSFhyqM276kD0rsfDlzqdzY+Dn1qzutQ1TXbC4sLhI1/wBJntHfbBKc9WABIJ+8qDJxz
S9jQ9q6HK7rrf0b022/TuVGvW9ksS5Kz6W/U5GPwZ4KfT3a18PeJL63jBDai12kTZ/veWsT
In+6WPXk1wPi3w5F4c1S2jtbt7uxvrZbu1lkj8uTy2JGHXJAYFSMgkHGR1r2OJ2tlngsryL
W7TSXk+a3nlsb6xBbDNtBDxgnBO5ZEya8s+Idlcw+JItTl1e71e31OBbiC5vSPOVQSpifHG
UII+XgjBGM4rHE06cUpUo6X3Tun5Ps+p0YWpUcnGrL3uzVvufVHHYzTiM44A4xwMUmaC1cB
6Q08UZpM5o7ZoAevSnGmg+lOPTNAw5ozmlCsVZgMhep9KaetABRSc0ZoAKTtmlpDQAlFAoN
ACdTTWoPWkNMBpooooJCgHiiimAtLTcmjJoAdRSUEjt+tAAelJRmlFIBDRSn6ZopjFPakqU
qv99fzppCf3h+dTcLDGpKe23+8PzpAF/vD86LhYYaMU/5R/ED+NA2Z5YAUrhZkdKOtPIUfx
D86TK46ii47DcUoFB2/wB4UowTwaYrBS07bSbSKAsJmilwaMUANpcGl20uKAEop2KXbQMZR
mnbaNtK4WG0w9amKVHlf7w/Oi4WG0/NJ8v94fnSjbn7w/Oi4WCl9jR8v94fnQCo/iH507hY
9Y0Tx3pOpWenjXL6fRNe05Eih1WJC8dwiDEfmBfmR1GBvGQQBkZ5PTR+JtNu8aW3j+yij1C
VYZYtHsDHLcFmC/MVSPd1/ibFeBhlHRh+dWrK9ax1C2vYmRpLaVJlDHglWDAH8q6o4upCCS
SbW11qjklgqU5czur72ej9T6D1u+tR4n1rVbjVrrRItCSKxgutpnkYoRApmI5O4AliAfTBr
m9T8XaBEy6nqviRPE1zBHttLC0jcRZHKq5ZVWOLcclVGW5HGc1ieLfHXhnV9B1ePSYr/wC3
65cRzTx3IQR2YVzIyqwOZCWOAcDC+9ea70IxvX866a2Mak1S2sknbVK2xyUMBHlvWWt++h7
LpvjXw9eSHU7HV08J6lKu25sZome1fnJ8shWBjJ58t1+U9CcVaXx94a0u71GS/wBf1DXb/W
IDaXF9YblNpGSp3h5MGQ/KFMahRtyM9q8QDpn76/nSho/+ei/nWH12ra3XvbXT+v8AM6fqN
Hm5rfK+n3HuEnivT5bCSCX4k2slk8YiZpbeU3LRDpGcx7yvA+Tft4rzPxp4hs9d1K0h0qKa
LStOg+z2xuMebL8xZ5XA4UsxJ2jOBgZOM1zTMmfvr+dMLJ/fX86iriZVFytJLfRW17l0sLT
pS5o7+buNopcp/fX86TKf3x+dc1zpsFA9KMp/fX86AV671/Oi4Ei0tIvIyCCPalwaLjG0nN
LijFABilHFJg0EGgAPFJ1FJg5oxQAUGkwaKYDe9IaXBpSPl56UXAj6UUuV9R+dHy/3h+dFx
WEop3y/3h+dHy/3h+dFwsNoHWnfL/eH50fL/eH50XCwmKSnfL/eH50fL/eH50XCw2jvTjt/
vD86Qbc/eH50XCwhGKKflf7w/OincLM+7F8K+F8/8izpHQf8uMXp/u0reGvDiIQPDulBW4I
+xx4P6Vs/4D+Vcn4m8PazdG71LStbuHZkO7TZxuiePALRx45QkjIPOD061+NUZSqz5alXlX
d3/T/hj6+a5I3jC5sx+G/DZjH/ABTelen/AB5R/wDxNSDw34cz/wAi5pX/AIBR/wDxNcvoH
jWaS6/sq6iOqosKTQXtnKszvGTt8uQDGZVPXhTjqMg11mlX7andatZW8qNLayKIZGU4CSJm
PcOvysGU/wC7W2MweNwjftrpd7u3T/PYzoYmhWS5N+w3/hHPDn/QuaV/4BR//E08eHvDwHH
hvSP/AAAi/wDial0XUP7X0Kz1FohFJMhEsWc+XIpKuv4MrCtALXlzqVYScJSd15nXGMJJNI
yT4f8AD/bw3o//AIARf/E0v9g+H8c+G9H/APACL/4mtYjimFaj21T+Z/eVyR7GQfD3h0cjw
3o//gBF/wDE15z8bdI0e1+EN/PaaLp1rOt5bBZYLVI2ALHIyBmvXCMda8z+OY/4s1qX/X5a
/wDoZr0ctqzeMpXk/iXXzRz4mC9jLToz5DK03FSnFM4zX7AmfJ2GYpcU7Aox7U7gNxRinYo
pBYQAUuKKdQOwmKAKWnikBNZxg3ttkAjzUyD/ALwr7xbw94d3n/inNK/8Ao//AImvhSzH+l
wf9dU/9CFff8gCvz0yBXwnFVSUVR5Xb4v0PdyuKfNfy/UzBoHh8dPDmk/jYxf/ABNL/YOgf
9C5pH/gBF/hWmBTgOK+D9tU/mf3s9v2cexmDQfD/X/hHNI/8AIv/iaQ+H9AyCfDmkj0/wBB
i/8Aiau3tyljp11fSIZEtYXnKA4LhVLbQfU4x+NZHhgxnS4L26u4pdY1mIahcASZJyBhEU9
EjVlToPU8mtYurKm6nM7LTr6/gk/62zagpqFkWjoHh/P/ACLukY/68Yv/AIml/wCEe8Pg8e
HNI/8AAGL/AOJrTwCafgYrD29T+Z/ea+zh2Rlf2BoP/Qu6R/4Axf8AxNH9g6D28O6R/wCAM
X+FaoFLgdKPb1P5mJ04djJOgaAR/wAi7pA+lhF/8TSf8I94f/6F3ST9bCH/AOJrX2gHpRxm
mq9T+Z/eL2cOxjHw54e/6FzSP/ACH/4mm/8ACPeH/wDoXdJ/8AYv/ia3MCmlM9KaxFT+Z/e
HsoLojIHhzw8T/wAi7pX/AIBRf/E0h8N+Hj/zL2l/+AUf/wATWwFxQMA0fWKn8z+8r2cexi
f8Iz4dx/yLulf+AUX/AMTTD4b8Oj/mXdK/8Aov/ia6DbUbKPSqWIqfzP7w9nDsfI/x6sLKy
+Kaw2NnBaQ/2bbt5cEYjUk7snAAGa8qKe1ewftB/wDJWQPTTLb/ANnryNq/X8ok3gqTf8qP
kMVFe2kl3ItoxTCKmOKYRXr3OSxGQKTFSYppFFx2G4wQaDkkk9TTyOKSncVhuKTZUmM0vai
47EW2uv8AhtbW9x8UfDcF3bx3EEl6qvFKgdGGDwQeCK5UDJrs/hev/F2fC3H/AC/p/I1zYm
VqM/R/kaUl78fVH1v/AMIt4Vzx4W0X/wAF8P8A8TTh4T8K9f8AhFtH/wDACL/4mtlRz0qYL
xX4u8RVX2n959oqUOyML/hEvCuMf8IvpGP+vGMf+y0Hwj4U/wChX0j/AMAo/wDCt/bxS4pf
Wav8z+8fso9jnf8AhEvCv/Qr6T/4BR/4Uh8JeFf+hV0c/Wyj/wAK6DFZL6/pUfidPDUsssO
pywmeGOSIqk6DqY36MR3HarhVxE2+Rt2167LdicILdIqDwn4WHTwpo3/gDH/hR/winhX/AK
FTRf8AwBj/AMK3u1Jil9Yq/wAz+9j9nDsjBPhTwr/0KeiH/twj/wAKb/winhQ/8ynon/gBH
/hW8VpNuOtWsRV/nf3sPZw7Iwm8J+EygP8AwiWidT/y4R+3tRW6V/dL9T/SitVXq/zP7xey
h/L+BCBg/gP5VFOZBE3lKrSAfKGbAJ9yOlTkcj6D+VJtBPSsE9TJI4DxJ4Lur/UY/FXheyu
NJ8YWrLLDc2ksfl3Lg8CYHAPpuxn1zXIH4i6n4Y+KOny/Ejwy9jLJp6WV7c2UxDyuJC4u42
GVb7x3LyOoIr2i70zT9RgEOoWcd1GucLJnjPXGK5vWvD3w/msx4f1PQo7jzlLR29rbSSTpk
8ujL9w55ySBxzX1GXZ26UPYVYuce1r2Xq5beTXfU8bFYBSl7ROz73t+SLHg64EXw+03WFdL
jR7uSe4N8jjNs0lw7BZ1/hyWxvHy+uK6s5BKkYIPIr5007UPFXwL8YxRzw3Fz4N1OR18nUE
UpLGeGLKpIR8H5h0ZTnHp7hod7CxOnxCVbfY01isxy8cQxvt2P8TRFkwR96N429a0zrK6Mq
P9oYN3T+Jbr1XbXddPJJk4HFzjP6vX36f5G33o7UUhz1r4o9+wxuteZfHPj4Oah/19W3/oy
vTWrzL46f8AJHb73u7b/wBDr08s/wB8o/4l+ZzYlfuZ+jPkU0009hzTK/Y0fIgKOaDRTAMH
NFFLQAdaXtzSClzQAtOFMFPFSMt2x23EJ9JU/wDQhX6ByD96QOenP4V+fUP+ti/31/8AQhX
6Cv8A6w888H9K+B4s2o/9vf8Atp72Vfa+X6iHpQGxxTgMik2c18Boe8UdZs7vUvD+oafYXC
W93cwNFDLICVRiOCcc4+nTrXkPg/xBeQazruoeIQV1DQLiaCbyVMka2pmzLGkjH5gGkVhnn
EYr0m714iDUr17nT9M0bT5fsk11qRZRJLu2uvyn5F5UBiMktkcV5KJ4Ph54l8S+Gtbs0g07
WLHzFae4M5uSVkAk3kD2RlPQkHmvsMnpSdGth3G7aTS0vpbmV+/K9l31seFjpr2kKkXa3X8
vx6n0CYyrFT1HpQKoaOLlPD2lR3uftS2UAmycnf5a7v1zWiK+QqR5JOO9me5F80UxOgoHXN
KQOKjnRntZo0uGtmZGAnUDMXH3xnjjrz6Vmhkmc9D09KTFeReC/GetWmqal4bvLFbzStLm3
R6iEK/6M4LKxwMc/eG7BbdXrdvPHc2sN1Cd0UyCRCRjKkZHFelj8BVwVTknt0fk9Vp0duhy
4fEwxEbx3HjPalwRS4YdVI/ClJ45Febc67DSM8Um3FL3oJIqgE555php2ajY5qkKx8pftA5
Pxa/7hlt/7PXkjfer1z9oDj4s4/6hlsP1evI2r9lyf/caP+FHxuL/AI0/VkdITSmkr2Eco3
3ooopgIetFBooAUdKKBRQAoHNdn8L/APkrnhYcc36fyNcYOK7T4WDPxg8J/wDYQT+RrlxX8
Cfo/wAjWl8cfVH2koxUykdyFA5JY4AHqfaol6U8oJYniJ2h0ZCfTIIr8RZ9v0Mjwv4o0zxd
pdzqekCQ2UN3JaRzOMCfZjLqP7pzxn0rbNeY/AqLyPhFDEHL7NRu1BIx0YCvSJQ7RSJHK0L
spVZVAJjJHDAHgkHnn0rtx9CFDFTpU9k7GOHnKdKM3uyU4rz7TIra++PPia/iPmHS9KtbNt
+T5cshLNtzwPlABx61iaD4y8eaN4507wT42tra++1Sm3t76KMpJcrzidW+6/YMnBFdH4be1
i+InxAltrhJbIz20k84kGIZ1iIkTHXgAHPTqO1enHB1MFGrKTT5qd007ppzjF/hfR2MHVjV
cbdHrfpZNnQ6vr+i6CbIazqUNiL6YwQNMcBmAycnoAOOTxyK0hggFWBBGQVOQR6g+leVpod
58RfHw8Qas8a+FdHPl2NlJF5gu3ZfmZg3H14OOBXe6pr/AIf8NaS8t3dwwxWuyFLS3IeUse
EiSMc5PAArmxGCjS9nRptyqv4ktUr7Lbe2++ptTquTlJ6RXX9fQ18UhFZ2g3mraho6X2saa
mmTTuzxWm4l4ov4RJno55JA6dK0T0rz6lOVObhLddnf8VobRkpLmQpbEa/U/wBKKaVzGPqf
6UUtCrojbr+A/lQDQx5GPQfypmT2q1uci2Jd3HFc54w1bR9D0RNW1rWNQ02KNysS2FyYpLh
yPuBRw3rzwOtdCOVFfPnxJhOt/tDaT4fv2aWxe2gVIgcbdwZmx6Ekcn0r1slwSxmLjSlKy3
dt7djgzCv7Cg52uWNc8S+FvFvhW602/wBM1uWR0Mtnd3eoC6lhccq5jA2jPQjrtJqv8LfGg
t/Bbabq8tyb6Kbz9GmWFp8TwJgREJltrxloSCMYK/3eN5Li+v7n7Do1isGlRzLbSzWpC3DR
45aMEcJkY3jkgHFZV3b6LY66ulaDbmC+tp40+xWdtsMqf6yXbOCH8wJuYEMBxjnmv1uGW0M
PTlTpr3Xum27306t79kfFLGVKkk5br+uh73b3dpe263VjMstvJyjKc/UH3HQ+4qUnIriPAO
qRX1z4ktrW5uruxt7mG4guruRXln86PLPgAbQdgODyG3V238q/Fcxwf1LFTw978r38rXX4M
+9wlb29GNTuNNeYfHX/AJI9ff8AX3bf+h16c1eafHMf8Wa1E+l1bf8Aoyryz/fKX+JfmisT
/Bn6M+RW61H3p7U3ocGv2RHyIlLRSZFMQUUvFFABQKUUdKBhmnCminCkxlmE/vI/99f/AEI
V+grf60k+g/kK/PqIjfH/AL6/zFfoJJxMR7D+Qr4Dizaj/wBvf+2nu5V9v5fqSgmoLq6W2j
JWJ55iCY4I/vSkdh2/E1IGp249uM18CrJ3Z7rvbQ8x8U+H08a6xBYaVe3EVjcMtzqaNGyra
yBdqy7ehlKjbtbIGFftSfErQNPvk8I6V5ULzCV7GwlviWEbiINGWboWLRKpDcNuPFemkksT
jk9T61jeKjpMfg/VH8QWhutK8k+enleZhem/HUbSQ2RyACa9vDZlUVaio3tHRLrdq3zfReS
t5nBUwkfZzfV/pqU/DXjvQvFVit1bySWd0Zvs01pcoY2huMZMXoTwceuK6fdjrXz98MbrUU
8TXfg+9MUOsRhrr7YCs0JyFZVcKcShh8ysCGUnr1r1bUk8S24sha3VtbGSZYDtkkm3A8bju
HAA57npXRm2UwwuL9jTdk9Vft/ldNdWuvd44THSqUeeSvbsdaGrG8WXsdn4Yuhy81wvlxxK
MtJyN+B3AXJPtVm2S/i1W4hkd5rEIpjklI3hucjI69uoGK81+LkRvtT0vQYrKG51TXY/sGm
uZWQ2x8wNLI/pgAYIwSCwOa83LcNGrjKdNu6307LX/h/I6sXVcaEmlZ7EPwpu4To/ifUvEe
pW8Vh4ju57yK2bCA26s0bSf3tuCFA6ALxXfaRc6gfAcU1kreb5TLZtKvzeVkiORhxk7cNjj
PFTxwaL4csbaHUryzVZHW3iluI0ij3BfljjHREAU7V+uck0moeK9GsbFbqGdtRlkuPscFrY
rvmmuMZ8pV7EDk5wAOa7cdiZY+vOtTpt80k/LTRdFurXb7fdzYekqEFGckrJ+uv+Rl+H/Dt
nLpgvbHV9Ya6IaGaS9uZCssg4clTjAZsNlcY4xitrQ9QiuoZLR1mgvbckzWs+4vCM4HzH7y
kgkHJyDWXB8QNHeJW1a11TRZvL3PHqFo67WxkRgjO5iMlQOoBx0q1pF9b6j4s1a4tik8a2d
tsuY5AyPE5ZkGMAhs7ie2CO/FYYiniJxnKvF2WqfTe1r7Pfp8tLmlJ0oOKptNvf/P8AA6PP
FFZGr+JNF0Ixrqd5ieXiG1hRpZ5yegSNQSSe1J4b1G41TQYry7aJpmdg3ljaV54V1PKOAcF
T6Z715rw9RUvbNNR7999u+x3e1hz+zT1NZlqMj2p5bmm9axRqfKP7QH/JWmJ/6B1v/wCzV5
G3WvXP2gefi0f+wdb/APs1eRN1r9myf/caP+FHxmL/AI0/UYxFNpxptewcgh60UHrSGmAGj
NIaKAHZoFIKWgBwrsvhbk/F/wAKY6/2hH/WuMBrsvhYcfGDwmTx/wATCP8ArXLiv4E/R/ka
0vjXqj7UBIzVXVdRh0rQdR1S5lEUNrbSSs5PTCnH5nAq1/Oua1NLjXfGmn+HjayDSNNMWqa
hM4wly4YmC3HqNw3t7KB3r8ZoU1Un72iWr9Fv8+i87H2dSfJDTd7epw/wE1dp/D+raFJH5T
WUkV2ELcr5gKyAggY+ZM8cDNexEivKvhFplvaah48uljAuG1trd2b5nAXLMN2BlSzZxivUu
/tXq59KE8wqTirX5X98UzDBXVBKXn+ZznjXwpF4w8N/Yjff2bd2covbO+JwLaVAfmY9lxkH
n37V4l4d1rV9N0XWPD+rzTWK6nNNqU+u208cbX9rEp89Y3kGXL8CM4GS5616Z8Qten02yv7
x7CK/sbER2VpauAy3Wqzcx+ZGf9bHFH82zkF2XIOK8/0rSLSTxJq954jsLrU/FC30CmfVSs
8SleZFRVGx2GNuPuqoIA4zX3HDeVzng/37vCTUlG21ne79bJ22+88fHV17Z+z3Wjf9du+/3
HGW3xO8YaV4fh0vTfFF/BAi4i8+ONsIR8qqcblGOp7mvcvh5oHgzUdLsvGdtanU9evQbm5u
9QYPcRyk4J8sHCcrlTjPPWvI/ihYXS25vNSNpMj3zzQzKdtzGrjmMr0KZHGOntWF8Lm8TTe
NIdP8KXQtnuXWafzmdYpEiO7bKUBIXt+NepnOVxlQm6ElSe7a0uraqTW66+u5jh8Q+eKqe8
ui7fI+vySSSSST1zTc0xWkKL5u0SEZby87Qe+M84oz+NfjXLbQ+q6DzuMYx6n+lFNJPlrj1
P8ASiqHqQk88eg/lTSSBUrEA49h/KmdTVr4jlBT8or52/aAil0zx3oGuWUjWs8tkU89BzuR
yOvqFbpX0UB0ryr45Wugan4Ka0vb4Ra3ZA3tlFGhdmXo4fH3FYdCe4r28hqunj4NJu91pru
vLonZv7zz8wipYd8zt6nn1nHqf/CH3D3Zljt3tbeO7EBZbmCATMAIl9cdUY9GrnrTw5rkes
arqNrJc+GbW0uYiheQiaKOTIQBep+UnLdOCOtO8N+PIrfSdXGvMZn1GzWBHj+Z98alVyPU5
B7dKv6l4zOovLd3dtE9re29ukSO5SaNoTkJJ7SNk7hwBjnrX7JeEkm2fCWqRbSR6V8CIYvs
PiKW3XEMUsdqXHImbczg59QpAI969ixXE/DP+ydP8F6Zoenkbhbfb1cRlTcRyNgyN6MHyhH
+yCODXb9q/Fs/lOeY1ZTjbb7kkk/nufeZaorDQ5Xf/hyNuOK80+ORP/CmdT/6+rb/ANGV6W
5rzX44gH4M6r7XFsf/ACJXHln++Uf8UfzR1Yn+DP0Z8iEkMGGODnmmEkkk8knNPPvTDX7Ij
48Sj8aU0UwEHWnU0U6gAFLSUtAAM04UgpRSYyeL/WR/76/zFfoNL/rj/ur/AOgivz4Q/Mn+
+v8AMV+g8pzLn/ZX/wBBFfA8W7Uf+3v/AG097KvtfL9QGcUoJB6UKpZgo6ngVh2niP7Ta/2
kdJuodGeRkhv2ZSHAbYZGQfMibgcE9hkgCvhI0pzvyr+v1fktT25TjC3MzUv57u10y6urGx
bULqGMvFarIEMzD+EMeATXlen6xeajqk2t6j4p1fRTrupCwh0azjSWTT1RduydZB+7Z+oIU
jk9e3rp+7kEFT3ByDXHeJLfw2/jTSdYlhk1DxXpkTz2un2YD3F0m1gu8Hoq/MVdiAD3r1cq
qR53S9m5OStorv0s7qzdtbXXpocWMi+VT5rJd9F/Vj5/8Z+E/FXw48WRX9nIPJXK6bqUCKq
SBTu8t1HCyDnPrjivonw1rmmePvB2l+II4yvmDLojlHt51+WRQRz649Qa57xRqGg/ET4K65
PpUrXIjhEoi2lZbW6T5lRxjhhyD2INUPgXfw3vwptba3kQ39q9ypQJgoCcpn+9yf6V7+YV6
uMy72uJi1Woy5W9tGuva+nlfVbnBhoQoYjkpu8Jq51smpazpur3+iae8epXDxQPp4vX2+UX
Zw5lcY/dIqFt3tjPNcd4A1CP4heM/wDhO5rKKO30lprS0ndcy3cjJgnHRIo1OVXrucknNcp
8SdQ8Ry2ekX9vp97Pqd1aQ6d/aEDgW7idTmJoxz5pcMdp4K16d4W0A+C9KsXSxT7P/Z0NpJ
m6G6NlZmZlXADFi2T3+UDtWlahSwOXcyt7aqmr6bbNK9t7a9bvuYwqSrYizvyQ1sdvc2ttf
W0lpeWcV7DIMGCZAyuRyOD0Occ9q8p8I6ZfXXh/RPFkVkbyaw1e9vZ7O3kJlusr5KFGdvmZ
NuMMw3DnNd14ous6Vf6XA5WR7RmuZVkKG3iPyggjkO5O1R3Oam0e2g028uLCwZP7PdVlhhG
d1uVVUK9MYO0dTndmvm8JiKmGws+X7XTW1kmn96l66aa2PTr04Va8U+ml/PS35HDfE7UZrv
4cNqdtp91aGe4W2nhu4ntrpcZKyjGSQjYP0zg1P8MNYin8Gah4yntfItGjt7OOJG3tKbaIR
kr673JwPerPxfGl/wDCDLc63BLNaQyth4mAeF2jYI4J/wBrHGRnNcZpFjJqHww8N+EHghut
SQRobW3DNDYlmLG4uHBGJQp+VAQQa9/CxhXypUrWUp6vtHRv7uVavZM8+tJ0sW5btL8f6Zv
jSIjqsuq6hqtxaeJJY57q9NjIXngsg23yIGJ4cE8sMHAIwBXa+EYi1nfams1zPDfzI0Et3x
NLGkaoJJAQCGbGeRnGKuafoOl6Zp1vYx28dx5MYj8+eNTI+F25Jx1Iz+daVna29lZx2lpCs
MES7URegH414WNzBVoOEW3sle3wp3SXVWsrK70v1PQw2EdKSm9P8/6uS49aD0px4FRFjmvE
PTPlX9oIf8XZz66bb/8As1eQsATXrv7Qf/JVx/2DoP5tXkLda/Zsn/3Gj/hR8bi/48/UYet
Np5ppr2EcghpKWjFMQzvRTiKTpQAClpMikPNAxR1rs/hcf+Lv+Ez/ANRGP+tcX3rsvhf/AM
ld8Kf9hCP+tc2K/gz9H+RrT+OPqj7VHU1ICWIGT14FRDqa4/xZriReL/CnguTVLjSIPEMsv
2u/tsLJDAin5UY/cLNgFgCQOnNfjuCwk8ZXjh6e77/mfZVqyowdSXQr+CLiytPH/wAQ/Dyz
wrdLqa36W4b5yjRje30Bx34z0Fd7n3r5d8J6lq2qfHDQv7L0/T7e601/sUyacNkLwxlhNIz
EkybgSS55Y4r6gZlLHb93PFe1xDgVhMRD3+Zyir/9url/G1/vOXAVvaQemz/PU+afjBp2vJ
rmu3B1KF9H0m+hvIrdpSsqPdoBlF74MXJHtTF1/W7v4a6fqsN4JtZe/FtZCBPLXO3aY/Q/L
kknHJrpvjb4S1i5vLnxdY20U+nCzhjvHZl3W7RyEKwU8kEPzjPevJYrvUtAsNR8M3S25eC5
ju7ebzSDDMMfNCRwdwI68Yr9JyDEqrgqck72ST8mlbX5f59TwcTBwrSv3uReIPC/iHS9Ll1
TUYGt7JZEhRb64WS5dz1I29s5+gr0P9n6PULfxDfzwQxvaXUAhuSz4aMZ3Rso75III9Oa85
8YeLLvxIbCK4cn7IjGVEUKhlJwSvrwOp7nivor4Y+FINI8AaTbP50N9Lcf2jczQvtYSAALC
e4AVsMvfJrn4hxFKjg6ievN7q/Nv5Lt1sPBQcq6a6HpHPWilLZNJnmvxw+tHN/q1+p/pRQf
9Wv1P9KKaAiYnI+g/lTBnfTj2+g/lSKOcmtF8Ry30JE27vmICjkk9AO5r418QarL4u+I2o3
ySSz211ezSRJ1/dopCE+wVc/TNfU/jq9l0/4d+IL2A7ZEsnVT6bvl/qa+StKhib+wnZIykl
3cRyt5wQ9ABuI5CgY+vIr77hDDK9TEPyj+Tf6HzedVbKNNeb/O35F6+TRNRto007TvsV4iL
bJcRSBI7uJAQ8jBv43bGAMYC+tUJBc6/qsaTagL21tERJdQkRo44osAKXOCUGcLgjr061ue
JrG70+20KwkFq/2bTvPZkByS0ucsp6NlhweCKn8KeE7rVtb13TGuIxHEStxbwS5idhypyD8
4VjwOmeT0r9AlC7UfQ+bhPlTk/keifCjUJLLWtOhvL1kmuZ7uzubWYZlH7tGjd27LkKFUdc
kivdMmvlnRri00nUZfEdyk1xd6bfQw21w/BRtwZGkH8QaMSRnPdQRX1TIE8xthDJnKkdx2/
SvzDi7DqGIp1kviTX3P/g/gfV5JU5qUodn+ZEa83+N//JGNX9p7b/0ZXpDcmvOfjf8A8kW1
j/r4tf8A0ZXzOW/75R/xR/NHsYl/uZejPkA02nN1pvWv2VHyDEoopMkUwuLmlNJ3o7UhC0U
UUDHClpo6U4daTGTp95P95f5iv0EJ+cE91U/+Oivz7j+8n+8v8xX6DEDK5/ur/wCgivguLf
ho/wDb3/tp7uVfb+X6jh1B6VhatCuiaedV01Gghtrj7Ve28Q3JPC3E2U9gd/AzlfetvJoGQ
c18JSqOnJPp1Xc9qpFTVjjtF1vTdS1u9utDiiW3s3t0laGUFdQimQmMhBxHKCowDzhsHHQc
oniPUdR8I319oDmDxHf3Ml3fW1ztYW6fcijTaMnaqY2E4LZJ61T8Z+JtK8F+MrjXNPGnpJa
3cNndaRGBE0yInmi4XA+/mQocjBGKytTvf+ER1+/1jT7Vbnw9dyPO0bLsu1Z0RkQ54PUFcf
eBbuK/V8hwsKFeNdwajUguVt3fS6b7vdaLstrHxmY1JTpumndxlqV9KTxN4Dil8U2F5Z2K6
vMJbrRWjZ1ZjwI44zy0hJzx0yR0FZ/ws1RR4p8X/YL6bS9Ptgt4IlbJSN5VSZQf7/zfKezA
cVp6Zokusajaa1rOrNqGp3EAlPlYENlEwOFh7jupPc5NcZ4b099G13X9Fu7uG3N6Iylisvl
+eqOXGJCMRsAOM/1FfS43LoYinJQik52Tdt0u/fyv6Hm4fFOm/ebajt/wDstG0O91X4pafo
l9Lew+G9C1aXy4TOVkW8O540OcliAF3N/tEcV6nPa3Wtak9jpmryw6JM77tiJM4uAxJeIt9
yNWBG05yeleO/BW9n1Xx9quj6ncXREjSahGkTkeXKflY7z8wyp2nnnFdBq2sf2W+utb2Egt
bm9b+ybmPIWSdAoWHIIfqpyxyvTOc18Xj8JiMTjVh4u8oQVtLrezlq9+vy76nt0KsKVD2j2
b/wCDb0PQtZtI9GlttRv7+81x7nUIng09o40e6usYR2ZeGSJcuFxgEZrrrWHyy8xbfJNjLB
s5A6fzJ/GvFfAOr3nj7xdqc/iR/l0nZBC73DReXIf9bEq8BicHLcHA9K9i0tmS2cb8wCYra
5wMRcBQD3HXHtXx+aYaeFSoVHea3ttrayVuy30T9Ukezg6kajdSKtF7d/VnlXxT8QvqMp8K
2Gy7tr6VNL/dP8yXRkRmOB1Cr8vszV6pYaVBpqsFaSSU8FmbO32GOPx6n1ryvSbGPXvj/I6
QhtP0BJLqC5V2yZJMYjx0U7izE4ye/GK9emmt7WBp7q4it4V5aSVwij8TxW2ZtUKFDCUv5e
Z97y2T89PxDCL2lSdefey+RLjilU4qKCWK6ghntJo7iGZQ0ckThlcHoQRwQa5ybxTczX8ke
gaHJrdnaSGK/uIp1RoWU4ZY0IxKw64yOleFTw9Sq3GK23u0rerdkelOrCCTb3+Z1Gaax4rN
07W7HU5bi3i822vLaUxyWl0nlyrgZDbf4lIIIIz71oFqiVOVOXLNWZUZxmrxZ8r/ALQIJ+K
64BJOm2/H4tXkD9a9f/aEOPiqhH/QMt//AGavH3r9iyb/AHGj/hR8hi/40/UaTTe1KaSvYO
MM0ZpO9JTAXg0nFFJimAtJRRQAd67H4Y/L8W/CuRgjUI+v41x3eux+GP8AyVvwqT/0EI/61
zYn+DP0f5GtL44+qPtX+I15h8ctES/+Hy+IImkW90KUSxsnGYpCEkBPUY4ORXqP8R+tV7/T
rXWNJvNIvlLWt9C1vKF67WGCR7jqK/G8FiXhcRCuvstfd1/A+yrU/a05Q7nx38ONbn8N/Er
RL9ZPLjecW0+QDmKQ7WHPTr1r7PdAkjJ/dJFfCmr6eNK1e7sROLg2cxi34I3bemfRsAZHrX
2V4M1afXPBemancBvNkiALPjLYAwTjp/8AWr7binCXp08VHp7r+eq/KX3nk5XUtzUn6/5j/
FqXD+C9WjtbmC1mkg8tZbiNXRdxCnKtwcgkc18w+L7DSdE8S+LdChkvbfULa6i0yytC3nLP
EMCSR3P97ClQOmfQV9B+MHPiTW9J8A21xLC13e273ZKAxSRFssjZ6qqAue3KDqRXi2qeGdA
vvFHiPXLmCKx0Z9Vns7KwsiPNMcR2yzIoOVC8N83ynkV6/CWFnDCSm9HN9uiXf8jnzKalWU
V0R53oVu0HjjTbS9aKylivUWT7UmUjZW6OD2yMV9T+DvG+jaiml+HvtNzN4glM/wBqt5EJk
hdCzOzk8bfQjOeK8Jh8MeG/EEUU174jW11aS4e3k8+RQZwpARwOi5Xb7ZzXJ79d8C+Jvten
ai8M0TyRwXdvKCXXoQDzjIIzXrZvk0MZRtJ7XafZ2aXNpe2qvbsc2GxEsO7206n26F9aXGK
8C+Hfxg1S61+x0bxJrMM+mTAhr65gCyxSY+WN3yBtJ/jx6CvfWyGII5r8pzHK6+XVVTrWd9
U1ez/BfNH01DEQrR5oA2DGv1P9KKQ/6scdz/SivMN9SFuo+g/lQOtIev4D+VC9c1ql7xy9D
hPjFci2+EmqDcFaeSGIZ7/PkgfgK8O0Tw3DP8LhcnaLnU7+CKOYKN8Sru4BPbd19a9X+Osq
/wDCA3NtLkBmt5ISD1cSEMP++TXG2Wl63ffDvwdpuiRxLtj+23EkvAH3gAv+18xIHfiv1Th
Sny4Nu27b/CKPjc6neqte36sbF/ZWr6Pdi8u57m71OztfKjZNr/ZiT0xkFvNBJJ7AHpVDwI
2njxw8Mp8ua9tGVSn7soyYPmKR2YbhnuRXP6LcxtqQ8NwXryf2nbWmnwSAFfIHnb5Y2b+8o
LD6mrvjS3gtPEp1XSrpLq0kRpAyLhYQWwkeD2UR45719bz3XpY8Rws2joPEdhHJaajpYkjg
VWlS2ATLTRx5kKue5VmyD/tEV734Wv11TwToOpK24XFhCxPqwUKf1FeP6no8091eCOQyLee
ekUJGBGslushJY9SShwPwr0H4USPJ8IPDgkI3xxyRkD+HEhwP1r4zjKmpYSnU7S/NP/JHvZ
BO1WcfI7Nm715x8cCP+FL6v/18Wv8A6Mr0dhxXm/xwz/wpbWD/ANPFt/6Mr86y1f7ZR/xR/
NH1eJ/gy9GfIZ9aZUjCoyK/ZEfHsKQil5opgJS0hzS0AKPWijHNFAIdSimjinCpGTx/fT/f
X+Yr9BGPzLj+4v8A6CK/PtPvJ/vL/MV+gjDlT/sJ/wCgivguLNqP/b3/ALae9lX2/l+o6gs
qgszKoALEk9AOpPtR1xzXl/ifW2k8T6tp2laNcaxrMcttZhrcMIhA2GaCVsjGWO5guSQO1f
G4PCSxU+SPRX/FLq0up6uIrqjHmZX+InhT/hM20y7sdIt7y8v5kjjWWExeVbKCTNPKvO3JG
FOOOBknjm/Hc8HhbQZfCWu+H5J7e+uDNp88U48mULtWMDHzIUJJKHGQRg9a91gjuEhH2uSO
S5YAzGIbULY52j+76Vh+MfC9t4t8LzaPP5CS71mglni8xY5FPcdcEcHFe7l+cexq0qVbWlB
+emuj03SstLa69WediMBzwnOHxtf0vmeRaH4q8PWltJCksdjIi4i02QnzkcZAgxjPAAxyfv
GvOvGdhqkh1DWriJI7SGb7AzE/PJMVLn5R06459K1PEfhnxD8P0j0/xTZzazokpDw3mn3DI
Y3GcRq5BwR1wRnHQ1x1/fCQ6naL9u0i1b99JZ3sjSFnwNu5mwSxHIOM1+wUsVSxNNTpSUk9
rf1/kfGvDzpTakrHoXh7V9S8B+JtU1yK3s72LUNPtfMHmFDDnZkYHfr14JqDT9U1HXtTHh6
01cajbSyyRWd/dRmOe2twdzSLGONxAC7mPB7VxN1BqCfYRrAngRm8qNmfMe5NpyVXkjDA8/
hXZ+Grq0g8XXF1pJtLYvE+ya4OI4bcYUtLnkEsC6rnLZxTp0KUarrRVpSsm+rsTOc3BRb0W
w/xz4bj8K2I1Owia+0u8voWvkuQGlLLk/6zqA/OcYNey6H4w0PSfBQvZGu73R7A7bS9VCYp
SeVgRic/KDtBb0OeRXkPjSSy8SXWh+FNDvJtbvdRuFnurgMNyQLyMdEjA+ZiMcY5Nb3jjxB
odp8N08L6R9k1qziI+0TwRsYLcj5Y/LfA3PwSWXAJB9wfns/w0MZUo4Zpu71t0XV+Wmi7u+
7PSy6rOjCVS9tPv7HV/COKWdj4tknzJ4h/18KbRHEoZliOAM7wVwSTzurJvtci8Va9LNrWp
Xfm6RefaIvD7ReRbpAJDES0wyWm6NyQoycZrO+C122neBde8U6jMSJbuCCGMYXMURy5A6BR
v5boMcmue8e/EGyu/ENxqejRpYWeqQSWV7ELcM98icLI/OCcn5WBBwBnNeFDAzrZlWlGN0r
JS0XLZLTr0fLda6brU9CVdRw0It6vW299/wBVc+iPC9jb2Hhy18myjsprhRPcKgxulPVj9R
jsPpV27v8ATdKiUXUsVsGJYRjam4nknsBnqWOB6mvmZ/jL4tXQ7iO0u72CBlgijuLkoZhtA
WXy22BFJyOO3BrsPDdn4e8T+IRNfeFfF/iO1kdM6jqk5EKkpuy8II3emR8pHavIxHD1SjOW
Ixk7w1fu6t+V5cqXZbvTRHdTzFSgqdFWe2v/AALnTadPq3jTx1fXumXM2j6FbW4he/sJEdr
ufOG8qVkyF2gAsoAO3gkV6PBD9mtY4BLNN5a7fMncu7e7Mep96Zp1jLaW7wrNPLb7swxSgH
7KgH+rDAD5R2z06Zq4yFTtYFSOxr5vH4uNeajSiowjZJb/AHt6t/h2PSwtF043m7ye58qft
BHPxVT20u2H/oVePt1r1/8AaCH/ABdZR/1Dbf8A9mryJq/U8m/3Gj/hR81i/wCNL1Iyabin
Gkr2DkG9KKU9aaDxTAUUhpSV525x79aSgAoo5oIzQAZrsPhic/Fnwr/2EY/61x4Fdj8MOPi
14V/7CMX9a58T/Bn6P8jSl8a9T7XzyabJL5NvLP8A88kaT8gT/Sl/iP1qrqrvDoGoyxoJHS
2kKo3RjtPB+tfiUY8zS7n3Delz5Q+JelwWPjC5W2t2Q30FvdTnfvHmvGJJGz9W6D8K9h+F3
inTZY9NsfLuoLvUoobB42QtG91EjfvFYcEPHtz3BWvN/i5fXVr4uNs+leVDHJBNHcchXAtY
0aEE8YByOK5HQtX1ewurK50+Zh/Z0/2q2gf7hdOemRuIHbPNfs8MDDM8vjRm3dxTVu9r6/P
8j5aNX2GIk13PVfFutXF1pXjzxJpF1p6Fb+PTbqK8j3SSQIAkUSHj5Xk3SN6eUuTXIeKfEt
gdB0bR9Nae102exEVxd+RiWSNORArkDeC5JYjrmq19qVprvhS9TTNDOjwQu+sXT3MvnSao+
QvXjy4xl+BnlgBUmq21leeJPCemX+m3LfabYSSwDcVhV2JWGJScLtHLN7172FwyoUIUYaWU
V+n4nHUnzTlJ9WZngqTRYba9u9R0BNYuBGxEJK4VEG6Rzu4QAEAep4rkJo0vdRt4rcwRG4A
2ANtRdxOAxPQjjJr1XUvA2gXj3Vlp8ZsWsFt7RZxL81w7NuZTzhm2kDJ6Z5rzfxBpix3+pP
pVvO2kWd0bWGXaSmQOm71JB4roqQkoJdDN7bGdaSSWV6m5NxjmSTaGGGKNnGeeuK+49I1uy
8SaHZ6/p2/7Jfx+dGJBhh2IP0II98V8ImZpHQbtpHGT2PrX1x8G9UtL74W6dZQM/wBo0wvb
3CPn5WLFlwe4IORXwPFWHVTCRrJP3JW9FJa3+aX9M9bKp2qSh3X5f8OeiMW2D6n+lFNLfu1
47n+lFfmp9GMPb6D+VAIzQTz+A/lTCauPxHKjyb9oGPPgXTbgr+7F75bOP4cqSAfY4rlvB2
p3Fz8KL/TVna21DTrOYRvu5CbCyMD264ruPjlB5/wfuX4/cX0EnPbO5ePzryjwq8c2saO52
3VvfW0QudOiIDP5PA5PHJAJx16V+q8KTvgvRtfk/wBT43O42retmb+s6/4Xf4Xpp1pdWkd5
LaW8kWnqCsjvlCw6dTyc5yc5rnreGxudO1yC7gkaI3tzGwlYq65tSyfQ7hn3qkV0s6bcaLM
s8l7qmpQ21hcSRYjtIkfJXJ/iy2OO1a3gi3kudJ8UWTW9vI0Vz9puJL6EyQwNCjYGAQC7OM
DngZNfWXfMo9v8meLZKLf9dDrdUma38P6GI1aeR0gQLIdp3eVsyx7cn9K9E+FdoLL4VaRa4
GY3nBIGNx80gn8a8bs9ej1210nWrvbE486SRIjiOFxBIzlV7bm2fTtXuXgpEtPC2mWKIEjb
TrS8jAbccSR/PuPY71bjtXynFcXUy68NouL+W3/tyPYyV8mKal1TX6/ozo26815v8ccf8KV
1n/rvbf8AoyvRzzXnXxuX/iyWuH/ptbf+jK/Msu/3yj/ij+aPsMR/Cn6M+QmOSaYaVuppK/
Y0fIsbjvRSk0lMQYxRmlxxSUALmiijvQNDsUopB706pGTR/eT/AHh/Ov0EY8oT/cT/ANBFf
n2n8P8AvD+dfoIekff92n/oIr4Tizaj/wBvf+2nu5V9r5fqAOCDXntzfJ4P8QS6jqfhm4Sy
uNTlLatDIrQlrgKqSEE5RgF8tgQOOQa9BqKa3t7q3ktru3iubeUbZIpVDo49CD1r4zC140Z
PnjzRejV2tPK366eR61ak5pOLs1sEF1Z3KRyW15BMsoymyVSW+gzmp2G37/y5OBu45PQV5j
r/AMOvC9jo9vCsc1rZPdyNPcWoVZo1KsyBT1ba2OAenWvO/FMfjnQtIvoovENtqumIFM80M
5MtjuwEkdMsI/YgkgntXt4TJ8NjGvZV7XfWPS/e9r+WnTuefVx1SjpOnf0Z7N42bV7C0ttX
sbyc2lqxF1pUPyyXqsQN8TAZ8yMZYLgggdK+bPFfiuS/1mW7ltb66i8omSTWLcJPc5b5m+U
Y6Bcenat7R/iFqc8MEcen37anp3zabfw2T3Vw7AYOQ5IXg/MRyfaszxb8RNX1KFdM12K5h1
O3dEu45ysnmkHcxBH+r5AAToMmvvMjwNXAXpVOR7+8rc1vud099Wn0tojwMfWjiHzxv006f
8P6Iw7e3+0WU93p2mo7WKq7s0e5NvQlnLY2884z6Zrq4r3ToPBeiWGheHka61Jv9GiiPn3k
8oOJHxjaoBHG7OB0HeuabWLJLW4jsI/L/tCxe1ld5jGlmZHL7QoGCoAI467hQ+r3nh5ms7C
W1h1CWxXT7m4Qt9pILchc4CfLhdw/hr6zntqjx3G7sdH4YtzF46/tK5tbO9vtNne1stIjmW
WKZQMsZpMBfKjzl5DkE+uMVB4k1e78YeK2s21Q3RvCQ1+YmW2EcYwfJiT7sY5VeMkkk4zio
NL8PalqX9qLo0zanoMcSJfPZKbZLraMiCIbdz7ck4HDEZPJq54e8P3Fxaz32ky6jcO5aMWl
i5hEUIPyRz3BwVJPVRyB+VUlchtLX+v6/r0zZvEd7ofg7VvDEFley2MRW30+/uIzDNblyXM
YI+YK33vKzyeW44r07wD8LfBCW1he6vKs/iOW1DzadJeIzWsvUuEHzBwMHBzg547VmSeAdN
uNBmXVtUmm1c/v2uGvTHDBPtwCqcAYGBuYZOK5DxJrcdnrWhan4c1exn1m0uozFY6eXneST
AV3kc8MzHjA4OenevJzLAVa9HkoVPZ7vTzvp97u7andhMTCE7zjzH0/Lo2k3drFb6hYW+oq
jmQNeRLKxcjDOcjqR1xisLUdR/4Qi71HU54JbrQ7qOJkhhkAazeNQrgBzgoUwwwcjaRjpXV
QGaS2he5gEE7orSRK24IxHIz3wahv9H0rVhCuq6fBfJCSyJOm9QSMH5TwePWvxKlX5J8tf3
odVfzvp80tUfdzo3jeno+hwWszeHPFMOratZeMTfQxQxLBp8TusPmodypLHkeZvb+HqQT1w
K6HTLW70TxFb6LaTSvpc1k08tk7mVdLlyNqRufmEbZYBGJxtyMCpYPAPgm0tJbS28L2MMMs
glbYhDbwchg2cqR2xjHatq1srWwgaC0i8tGcyOSxZnc9WZiSWJ9TXZiMZQdP2VDmcddJW7J
J6dVvte/XVowpYepz887X8r/qfL37QZ/4usn/AGDLf/2avIGzmvXv2g+PivGP+oXb/wDs1e
RN1r9Jyf8A3Gj/AIUfPYv+NL1IzTeacaTNeycgnekNHfNGaAEo4paDQADFJ3paSgBRXX/DL
/krXhX/ALCMVcgK6/4Z/wDJWPCv/YRi/nXPif4M/R/kaU/jj6o+1s/MfrWb4meWPwlqTQzC
CTygokLBQuWA6ngda1SBuP1rJ8TLG/hi6SRY2VmiGJFDLnzFxwevNfjOFt7en6r80fbT+Fn
lfxehubST+1o7S2u4oWvY5La85BJ2qJUX+8isCOoHWvIvDeqxvOvhu/uLO102eJ5Li5uow7
NKEO1lbkqc4AI6471798TrOe88J+ILm2jk8/R9YjuB9l5meN1VZVBYHkqx9jgZr56tNKsX1
SLWJ7Wa/wBBtLho7qKEeXMkecIW6DOSAcYwRjFfr3DOIdTAxjHeLs/naX5M+Xx0Gqrff/hj
H0PUbkreafMWaC5MEV5cFTiC3SUEk+ik4r1K21S98QeLL3xB4fk0qCzske1tpdTVgZ4gcu4
YcKP/AEEGuc0O5hsoJNSltfOjg097aWLaPnMkrqN474O3ryMV1Wh2NpB4lfR45BLB9oAuLN
lXZn7MpMgHUZJKnsa+sowaW9zgs9zz2612DxA11JLpQllSOeQg3bqPtEkgw8IXlyqgAA9Rz
Vnw895deELvRbG4tHCXCagFmIUmSLBMYJPdRnPtineEYbG3+J0lrbhkSK9b7KrciNVLZGfp
iu5+IC2UOhwOlpAtzNcpCHWNQ3lnO4Zx0opq65pblLV2Z4nqcIjvBKX3i5JlY4xjJ549K+o
/ghpYsvhgmosP3uq3Tz+6xp8ij9Cfxr5g1BN1wrFi+R94/Xj9K+ivgN4j0+XwgfCrzBNRtp
pbhIz/AMtEbGSPpivkeJ6VR4KoqS0um7a6L/J2b9Dvy/lWJ18z2BgfLHPc/wBKKc33B9T/A
Eor8mS0PqBpH8h/KmGnkZI+g/lSY4qV8RymL4q8PJ4r8D6t4dYkSXsJEJBxiZTuj/AsAPxr
5T8KXNrC2oWetXLaffabbyPZZJR1nV8smfwIIPb6V9jqMKK+evj/AKRZ2njDw5rVrbRW9xq
aOtzIi4M0iuFDt2JwQDX2HC+YOlXeFe0tV6pa/el+B4ebYZVKftOxxbRXUMOnSMzfa7GVnF
u8JSOCR3WUbm53bgR83HyjpW/PbCx0TxRMLxm1WJpLm8eEsq3Y88xzKUJwVyVI7jA9abpts
dTXTrC7jadrzVIYbiIqWUrFMVYNjoNhxk9iKyrqTyfDeuGG1YWEFxcrHDC7KywySIVLE5DQ
llXjr3zX6ffXQ+R33KGgCW50+TQ7CcGcfaAkhwgfzlSNQc9MnNfQ/gfxLPq0+laN/Z0Vqmn
abNFKVkDMjJKqFGI6jcGYema+dtTOv32rx6vcTJcX2sJ5eEQASFf3YAA4yDgL7jNfQ/wu8C
XfgzRJ5NW2jVbwKrxK+8W8YydpYcM5YlmI78dq+Zz/ABdKhgJ05/FJWX4fktb+ndHsZdQlV
xEakdlq/wCvU749a88+Nv8AyRHXf+utt/6Mr0U8da89+NeG+CWve0tt/wCja/Lsu/3uj/ij
+aPrsR/Cl6P8j4+brUZ65pxpvev2RHyImKKdSdqYgopQKWgY2lFA69KX9KQC4paKBSGTL2/
3h/Ov0EXlY/8Armn/AKCK/PxOn4j+dfoKmNkZB/5Zp/6CK+D4t+Gj/wBvf+2nu5V9v5fqGO
1Vb64+xadc3vkvOYImkESDJcjoP8fbNWz1zRnPPevgotJ6nutNrQ4p7zUoJo9fkijv5Wg8q
C6vp1tbCx43O8UX+tkz3bBYgYGBRpq+GNV8Iya/c2sOr/ZUa7kiuoRaJGQu4L5XCxqQARvz
nIJzWf8AEGdLPxFpeoa7p632ixWzi3gi3vNeXRYD7OQBgBlbIyQDtOTjii0sJ9duLbQD4Su
tA0y1nhvtTF5l/tMif6u3Ln/W4wuSMrgAdsV9XHDRlhYYjm5b3d04pJRbTVr8zf8AhSTbXm
zwudqtKna9vXd9drW9W9EbHgK3ZPDiazJLI15qbvcEMxJtY2YlYFJAOF7nuT9Kg8aeEtK1j
wnq1rPJb2kVxFuDSwqywyD5g0Z4KMSOecHPSu1di7lm5Jqhq9g2qaFfadGA0k8JCKf4nHKj
8SMfjXifXZvFe3i+W79bK+i87HpPDxVH2bV7L8f+CfFeo+Hf7J1XVbZriO4itxAImEuwyCY
Aq4/vAA881pJZxXPiBfMd9St0SKAyRhVc7nwEGeNzgEBsHBx61PqUdne+ML+1trVri1uLeS
C3t7RxGWlCYAfcPlKkZIA5xisLxBiDV4/Kd98VtCH2ja0TqgDAewPccc1+6wmnTU7b/wDDn
wTi+blZ1Ok2viL4geLk8O+GtWk0aCG3kcWxd44rNUbG1ivLueCX7sfQV6Sv7PskUDJbePdR
jmZi7ShSFkYjJyu7g5z82TxVL9m5Uz4pbylMgaAeYVJYKQTjd6E849q+ghgdq/Os/wA+xmH
xjo0JWSS6J6tX639D6bL8vo1KKnNXueQ2fwF8D5i+2afqk0iD97JcaiCJ2/vFUGevOMiuz0
D4deDfDdpZRafoNq09m4mjvJUDTmQZ+cv179OntXXADFO28CvkK2bYysuWdR29WexTwdGm7
qJHznNBJqQim7fWvLudo0cjJprU7GDSMKaEfKv7Qg/4uvEfXS7f+bV5C3WvXv2hf+Sqwf8A
YKt/5tXkTdTX7Jk3+40f8KPjsX/Gl6kRppp56U2vZRxiUhGKXFFADfejNLQBQAmOaU8UtIa
AAV13w0/5Kv4V/wCwjF/OuSFdd8Nf+Sq+Fj/1EYq58T/Cn6P8jWn8cfVH2yTlj9ayPEpQeH
WaXAQXVqDlQ2czKBweM5/+tWuR85wO9ZHiDDwaRakOfter2sOEOOhZzn2+XmvxvCfx6fqvw
Z9nU+BlbWhM/hjxhLHJN5yTTyqYQC6mIKRtB4J+XNfKviya5TxJfpb5M9yiSz+XHtjnLjcJ
NowAWBByO9fX+lSrcLfXABkimvpyA3Rl3bSPpwRXlmo/Cd73WbSw/suylt4IZ0stYMjGWP5
g8EVzGeGA+aMMvYjOMV9tw3mtDBqrRxEuXZr5KzXrbbueTjqFSpyygrnid1c6TfaR4dvrLE
Guy3Mp1J7iQ4n8vD73HQDPArqrjW9PsfFmja7cWb2f2i3jdLoxHEqSvzvYdQi8An2rg7vQx
b+LYdL1hZdPt5blkJ+8dnmlWKsRtcAg/MMjA9a6PRda0638Aa34X1m/eVmneO0X72UBHOei
jjIPrX6bRqc21tev9dzwbO9rFrUtOj0L4pT6tJcJBFHOl1tRwu+KQHLjg5HBz3q98Qr5bm8
8MGyP2mG5WWS32DHmM2EXr9fwqnr95FdaDpEHmCW9tZJdLEnl/JKhAC5fpnb1A9RWdJeMs3
he71Dmx0S7NswRdzuc78Aeg4H5V1yjZOxVrLTczdM0m1tG1uHxJKIJbW0mWIOcr5q/KBjru
yQRjgiug+A94yfFC3geESGayli3k8x4G7P44xXNeOPEUPiTVoUtbH7P9nTbK7gF3fPQkdQO
g981618EvCkFqn9o3L/ZNc0+7lW5tZE+doWjAQHPKc5PvXzmd16dPB1VLblkvm1b82tehvh
YOVeKj0Z7mSfLH1P9KKU48sfU/wBKK/FLH1409fwH8qKD/QfyoWkviOYcB8leGftHMw0/wt
lCI1knYSL1DZXj8uR9K91HC4rzfx/Y/wDCReI/+EVKRMlz4duplLjJWVJRJGR+MZHHYmvXy
SSp42NR7RUm/Tldzgx+tBrvb8zwPStW1a21WS40yWc3aC5ltzEVV3aVF2sVz82e6/j2qfxj
bNYlLOxuZ1g/s62uYQuT5ymJAxJ6bAwPB6HisfwqqLdaVqMfnRTWt4xMn8AdV3xgH1OGBB6
iup8V6hbrpNtYylibWzvYlVAQAGlDxcn2IOK/ZFrF3Ph37s0kdLoFpd23xNsLLRbUyQQ20H
EZVRE5VJJG+bpycnv6V9FnBY7ema8n0bSXivb7UbKO1SSO5jtpLgwtM8cb28IAIBGNzgrns
3FesHqfrX5vxhJurSj0Sdvv1/Jfr0PpsiS9nN9Xb8iNs5rz340f8kS8Qf8AXS2/9GivQ2xX
nnxqOPgrr2Om+2z/AN/lr5PLv97pf4o/mj3MT/Bl6M+PjTe9PIpvev2VHyQlJS0UxBmjNFF
ACiikpc5pAOpR0po6U4Uhk8fT8R/Ovv6M/uIcf880/wDQRXwCn3fy/nX6ARD/AEeH/rmn/o
Ir4Tiz4aXrL9D3cq3l8v1JBzSjC0oFLjPNfnx74qSMpypwaQsSoHUDpS49qQfpQA3vUU0az
QSwszKsiMhZDhgCMZB7H3qc0zHOaE9QaPlnxvYw+GPiXu1BT+6e2eOW6lEzHdCQztjG/wCb
HIx6Y5rl7WHUR4je5hS5htSF0/y2h81khZQDGqtjcyll+XrzmvVPjRpV5qnjzSrLSrkTzm3
hubi0HDpiTZHsP8Tvg8dRt9K85n1O6uo9f1G+a9jVp5dQgu3BmZZlYxxpKw+4SQVBOOQK/d
8nrvEYGlVnu1+K0PzzGQ9nXnGJ1fwDhew8Z6lHcLOkNyjWttchSqyzRMGeP67Dkg19MYyK+
evgvdaettBoQlv7XXbbUDdzKSPKkDodxYMOhUBcA5zyOK+hh1r8y4pv9e1VtPv8/wBPVM+s
yl3o7igYp3NAWnba+TuewIKD0oxxSc4pgHGOajYjtTj3qMgimhHyx+0KP+Lqwf8AYKt/5tX
kDdc17B+0L/yVSH/sFW/83rx9utfsmTf7jS/wo+Oxf8aXqMNNpabXsnGFJSnNJTAKKQik5z
QAtLTehpfSgYorrvhrgfFTwuf+ohH/AFrkRXX/AA3/AOSqeFsf9BGL+tc+I/hT9H+RpT+Ne
qPtk/eP1rF1vzTrXhQRqGCam8zAk5wtu5B/PHrW2eprnvET7fEHhjhSEa/nwWx8y22Af/Hu
vbNfjmDV6tvKX4RbPsqvwfd+ZqaNE8WhWSyQmCQxB3jIxtY8kY+prQjYJOkh6IwP5Gq9suy
zgUDG2NR1JxwO561MTwfpXPUfNOT7tmq2SPkvx/pWtSeKjYam6htNaWwgkhG6Jo4w07lT1D
fvRlcd+vFc14RaAeItJe5j2QtKocsMhlbKscdwc44716J8U9Iz448d6jtae6jS2a0WObDQq
0QeWTaDnbtAUn1YCqGiaE32zQ/7Pmh+2WGm297BNMcws28syvjkAgkZ6jFfveVSdahRrPrF
N/NL/gnxlWKjOS7NmQN8+oeH9O09DLZWmp3F20cqgXOEdcmXtkKvHtVlUa7sPHF1bBjeW16
NqjtbmQu5x7kDJ9AK1fhzCNT1rxBq8iDy55WiVY23KBISXCk88jAz3FZPhxNmnax4hF6sVw
9u8jqW+Uxq5j8th2Pyrg/417MXqjNb6HN/DY2TfErSpdQ06bUohI0oghAJZwCynB4IBwa+u
7TR4LXX9W14TXMl5qwi85Zn3LGEXAVfQc18XeG9ROi+I7DWBax3LWconWGRiqswPG4rzjPU
DrX2roiTrodo91fTX88yec88ybGJf5sbcDaBnAB5wBX5jxXCcI06idk04+uql/lf5b9PYyv
ld099y8R+7H1P9KKkOPLHHc/0or8/R75Ceo+g/lQv3qU9voP5UidaF8RzElcTfoY/jXpd9s
Liz0cz4GAzKJZAyr7kHpXbZ7153qVsIvjTcXsivCsuhREOXwsircBZOvAADAH6g16WV29rO
73hJferfqcGO/hxfZp/dqeB+HWtb6+8SXUCmC1juYNRijP8AF1jGOmdjkH61a8RQhNYlvZk
mMVlObG5jXGQwjaMEfUKvHoPeuf8J+TD4hCXMZaDfLC6Bjg7o3Vc+o3beenSuq1x0HgqXUo
VeSS+/s+e6D/wuI5N5Ht8g/M1+zwS9nZf1Y+Jn/F/rqd34e0bxFdav4Pu7rV4oraS4WS5ij
uDmQyZnChBjcv7sZJ4Br3Q9z618+/CK71NruHTdXtJybKexmtXc8QwOHQHHcNkYPvX0D/Ov
zbi6fNXpW25fxvr+h9RkkeWnNef6f8ABGmvPvjTn/hS2vfW3/8ARy16Aa4D4zc/BjX/APtg
f/Iy18vl/wDvdL/FH80exiV+6l6M+PT1pvNObqaaa/Y0fIgRkUneiiqATvRS0dqACjFFKKQ
CjpSj86aOtOFIZPnEbkHOO9foBFn7PCMn/Vp0/wB0V+fzkmFh/s4FfoFFj7PD/wBc0/8AQR
XwnFnw0vWX6Hu5V9r5fqSA04U0U4c1+fs99D6QdaB0pQKkYh60lLSM4jUufuqCx/DmgR4h8
X7CKfXrrXIbm1hm0yztLSXcCZg08zCN4tpB3oCzD2FeZ6hJJpvhAtZrLc6PdoLSecxtEk7x
E7BtznlcncevPetXxvqV3qepW+pW7oYrbyLS5eElvPu54pJJHJPdd7LgdMDHSqXjm51i68O
WCx3Vnc6XeW09zHbwIUWARbUDb8neQM4HGMkV++5XhpYPBQoyd3FfmfnGJqqvXc1s2dD8JN
Me+8Qab411K7uL27ubia3aRpSgjcRARAA/6zHKnGQARX0opzXkmk2t5qPgHwpf+HkiVNH02
KVLSVMSysQvCv0Vty5yeofHFel6LqcGs6JaarbsCk6ZYD+BwSrofdWBB+lflvENSeJq+2f2
W427atq/qte3zPrstSpx9n3SfqaY4pQaaDnvSnivkz2hTmmijOaD0poBrcDFRscCnMc0w9M
VSA+WP2gzn4qx89NLt/5vXkL9a9d/aBH/ABdVP+wZb/zevIW+9X7Hk/8AuNL/AAo+Nxf8aX
qMJptONNr2DkCkoPWimISg+lB6Ud80wE/CgGlzR160hiiuv+G3PxU8Lf8AYRi/ma5AV13w0
5+K/hUY/wCYjF/M1z4j+DP0f5GlL416o+2u5rE1ZUPiXw+djyyLHe4jUdQUjBJPUdq3Mgk4
9ayr1GbxTokoZVSKK6L5bkhhGowM8898cV+N4V2qX8pf+ks+0qJtfNfmbAAzSNjpTsUwg1y
o0Z88/Ezwlq//AAneu6tZarHci/SGSe1x5cqQ8sI0JOJMLCzEcADb3OK5TSZm0vw/r2qyqb
V7h5bEbn5hG5QwYdMgM3TvkVvfE+KQ/Gq9c3s62620BfyVLeUog3P+W1CR6NWP4f0SHxL4W
t9G1IiG7hc3CSvk+dmUGduOrYwvPTOa/e8i5vqFFvX3V+Wn+R8hiNKsrbXY7wx9r0Pxba2y
MojkjitbyFTtVZZFYxEnH3hj9a5FJb/SvC2p6VqEFxYTPGuIZ4wvmqXyxyRk/MpI+ld0rfa
JfGWki3ZdT/tdLiJXXIRQcxYPsqnj0Nc78S7i5uL+x1CSQmO/sVAhY7vIIfLKv48/nXszfu
+09Tlv1K3wn0kar8TtFglVHhDtO6sM/LGC3T0yBX2CSWYk8k8mvnX9nvSoLjXdU1p1cyWFs
kERBwoaUnfn1OFr6KFfkPFVfnxcaS2hFfe9X+Fj6PK6dqPN3Y4/6tfqf6UUEjyxn1P9KK+R
R6pAev4D+VCqTTiP5D+VKCBxVLc5ugoHFc9r17ZrZXd7PHE1ppbtBqIuEG0wSRZYZ7gbkYj
uVrpFGVzXkXxT8R2mm+CfEekRTILrVtQMLxkjeIhGhkcj0O0KD716GV4eWIxEYRWun4tJ/g
2cWNqqnSbf9aafjY8c+H0UX2jVru4zEz2k0Mb7TtV22nb6E7ckD2rvLO10iyt73wzq1obqS
a4vBLID9x0w8WQeAhXKADjDHvXK2FxcQ/DbUdPjRYJdFktdRWUr8xlkfDqfUBSB+BFakdlc
KNXjZgzNKjQyn5tyvBJNjjr83Gf8K/cYJcqTPz+o25Nr+v6udjYXMo+IvhHUoLQ2I1Wyitr
m1MW1o2husBR2A+ZP+Aj3r2nAxXlEdpIB4Kv7jVYJbvT9TSWR1QgTQzmNQFHYBtvJ716sSc
kV+RcRz5qsUujmv/Jm/wAmj7bKlam33s/wQxhXBfGID/hTXiDPpD/6NWu+euA+Mf8AyRrxD
7LEf/Iq14mX/wC9Uv8AFH80eniP4UvRnx43NN6U40w5zX7Gj5ADSUZo60wE70o6UlL260AG
aXFJijOOKAH9qUUg6U4VIyQ/6lvpX6Aof3MQHTyk/wDQBX5/H/VGv0Cix5EHH/LGP/0Ba+E
4s+Gl/wBvfoe7lX2vkSKakWmgccU5c1+fs98XrS/Wm55oJzU2GDEVg+JfEH9haWzwRC4v5w
VtoffoXb/ZXIz6kgDk1p397b6bp81/duRDCu4heWc9kUd2Y4AHcmvC/ipq13c6ZeafLem0v
FSA6w7qVit2/wBZDpsKjl3y2+VvVBnAAFfT5Bk7zCvzVF+7jv5+Xz69l8jycyxv1anyxfvP
by8zy3UjIvhW3vNKklgtkL7XmkDu07Hy5GJAwrNnCjsik9TXX69Zadq/haTXNKjytgLa2EE
b7VnZtnmpt6BsbANvUk5zXO2u/WdEt9Bt7iJLC28y9WGEE+f5YAVpSeI0K7sE85PIxU7Wpn
10aPoAlutMWGTUI7dpMx2zBSHckYwVAO09iy1+0xifCt6mn4f8Qa54U1f+xfDurrd6LeG4j
iib5njQZLIxP3XGGK4Oe+OcV6v8G9cN/wCB5rmLz54Pt8rOjuJJIA7ZDMQBn1bjvkd68u8Q
aloetqbHToWRdTk+xrZIVEsc8UamK4HYfe2Huwz1rU+EfijSNKjl8J61DHY6lFO9qZYsI0y
s4XLMeGMZLDnnaTivmOIMBGphJulBOTabaWrt/wAP/Vj1cuxMo1VzS0Xc+klI9Ril61jaDe
PNbXGnXKhL/SpfsdwgfdnCgo+euGQg889R2rYGa/G6lN05OL/rs/mtT7iE1OKkhwx6UpwRg
U3IpAec1kaCMOaaR6U/3pBVITPlT9oH/kqif9gu3H6vXkLYzXsH7QYx8U0/7BsH83rx9q/Y
8n/3Gl6I+Nxf8efqMNNxSmkNewcYlNJxTutNIBqgFpvenUg60AJ3pTQaKBijrXXfDTP/AAt
nwp/2Eov51yIrr/hn/wAlZ8Kf9hKL+dc+I/gz9H+RpT+Nep9r9GP1rHuWH/CcacADuj0+bL
YGFDTRAAfXac+1a46k+9Ysxibx3bgSfvUs0GzaCFUyk5z1Gdn6V+OYX4m/7r/Jr9T7Spey9
UdBupCc0gOKVW2yKxHCncfw5rkSNT5m+IGheJtU8c3+oaXGZ4tT1e6sbdYcqwMEUXmMxzgr
gj/vk1vafClpbXdtbkZ024FxCAM70dBuye+4hj9ayvEPiXVLHTPAlvY3r2pto59blbPzSPe
3cqgc8nEYII966VY0svGBQM0cV7A4VduULRkEH2+UkenFf0TltL2WGhT7JL7lY+InNzlKT6
3/ADPN4bm8T4m6xe22+d3v2+z24UlbvbhWTI+7tVsgnjg1H8RLG3/sPS9btpFdJVFp8ucNt
LEOCfXGMVrCwHhfW9Y8S6ZZJdDTLiTz0uJyjbJkG0Ief4iT05ziqXjBXf4a2ltNgSJPFdxh
Tx5cm84H+6cjmuucWqTX9akPY6P9nWa6/tXxFarOPsQtopWhz1k37Q34LkfjX0FuHavmX4E
6wmn+LdRsjE0jXdozKE+9hPmOB/FwPujmvphcOAynIIyK/G+JqTjjudrRpf5fofTZbK9BLs
SEExjBHU9fwooO7y1we5/pRXy6Z6liMnkfQfypoJzSt2+g/lTB1NNLU5OhYiOSo65OK+S/F
99/anxU8SXc6Ce00uectCWx543BFUD13EflX1nEWDKyLlhyBnGT2FfELX93b3usXMtitw0s
7SXBY52ESk/eH+3jnvivs+EopV6k30S/H/hjws51pxiv6/q5tanfXD2N5o6RPMt1dwQzzxd
G8ocqPbe+SfXAp2oQal4B8Sa14WmkMptpkKlhlXIGCw9irGvU/hnoyQWXiDUZNOtZHMVslv
Jc/vow8mJ3+X1G0MSecgdBRr0dpB+1xodxfWvnWdzHHMqSAMJ2MTcHPHJGPY19g8yvmDwq+
zF6+fuv8m/6R4UcOlhfavr0+/8AyNjQTp+s+DPDVzpk5lu4zJJZRhji4aHyHkRsdSu0nHHt
XrkmDI5X7pYkfTPFeWW1+8Vn8NpLFYrcW+qzWcv2dF2sjREDOOCWRkye5zXqXQkV+cZ6qiq
rnVtZ/wDpVvudk16s+ny7l5HyvpH8iMjk1wXxj/5Iz4i/3Iv/AEatd8evFcH8Yx/xZfxGfS
OL/wBGrXlYD/eqX+KP5o78R/Cl6P8AI+OW6mozT2PNMNfsqPkBKKMevekpgAxnknHtRS0lA
hQaKQdaWgZIKUU0dKUGpAlbiImv0AgB+z2+evkRf+i1r8/X/wBQ1foHDg29sf8AphEev/TN
a+F4s+Cl6y/Q97Kt5fIsqOadjFMHSjNfn1j3riHrT1XccAEk8cUznDMeFQZYk4AHqa87+I3
jBbTw1PaeHNf0wX6spuo3ulRjblWyFfnBJAGRz26muzCYSrjK0aNNatpdbL1sYV68aNNzkX
vF+u6ppkdr4m0m50+1sNMuXtUutQG5Jbp12h4F4DmLkbicbmOOVNfO13L4k8Q6fdaxBBO9n
bXDpe31zCnmfOPmYA/flIJLFRkAIOgqlcfEFtbv7ObxTF9v0qygMdnpoxHEkm3aHaNcA/QY
9fXObpep67fTW3h20vLiKPUphbWrTOWWEs4DycDJboCw5xmv2/LsJRy/DRoQei3fVvufB4i
pUxFV1JLV/cX5l1ayt30PS7a6h0uC4SSRbu0MMxacKgWRfvSKcAheciuktJrDwzY2FneatZ
yot5uns7rTpWmhTedzyBT8rsQP3ZznitDxP4C8WeG/Fw0PwvJqniy91C1UvfXUW7yCH+8jk
kIVIyGzkA1BHpPibw34nutK8QadDqGowWz6zM1mPtDmQI3ltPJ0KhhuOe4HWtsLmGGxHL7K
abkrpdbem5lWw9WnfnWz1/4c5rS4bnUNX8vQPDGra1rdrevPO8DEJsYsUDBf9Ww3EYB4Oea
zNW0fVV1TUJdTtlsb2ORI5LRnMkgZl3bcjqcdR1/Gvavh7Zj/AIUpoFpp93dWmr+ItcWW5u
I28uabY+92Df3RGDye5NQ6/wDDhtU8Z3+s23i290u5u9SkFpcyKDHFdRoNvm7cbd65AfHXg
9efFedxjiZ0q1owje297q2unTe3od31J+zU4at29Nen9dzR+D3jHXb+7vtD8SWqma2aO2bU
PLHnSTHPlRzsPvEKCqt9ATXtANfOfhLwf480X4qXM2ozx6de+SbxIpd0lvq0kfKgsm1R3PB
yCB8vWvZvDHi+HxTI6Q6PeaeqWcN6GunjIkWRiuFCkk4KsCTjBGMV8PxDg6cq7xOEs4WTdn
prs/O9nt2PoctryUFSq6M6bNLigU7tXyB7YzBoNKaaTzTQHyv+0H/yVOP/ALBsH83ryBute
vftB/8AJU4v+wbD/wChPXj7da/Ysm/3Gl6I+Nxn8efqMNJmgk02vZOMD1oo7UhpgGaSiigA
oopO9ADhXX/DH/krnhPP/QSi/nXHiuw+GPHxc8Jn/qJRfzrnxP8ABn6P8jSn8a9T7Y6E/Wu
Uh3S/Fm9VVcxQ2kDOxcAB/LlK4HUjB65611mPmP1rk9AuWufil4xh3ZSyjtIsAcDMXr68np
X5Fgk+StJdIP8AGUV+p9lV3ivP9GdcVNAKLkyEeWAS2em3HP6VIRxWR4ivUsdEmhVXmv8AU
FazsLWHBmup3UhVRfbOSTwACSa46VOVWapwV29EazmoRcpbI+SZE1G61qx0wrGslz5ENodh
by4fMZohg/7L5+gFdtod9e3fxF1SwuJI5Jra/nmby3bZtEewqgP3QxKnHauZ1DWLqy+IFjq
02iQSjT7OCztPJkZ4JmhjMKTo+BuUujHJ/litHwrFqUHiK4uItX06c2yyJD9v3W8l00rB3b
GM43ZwT6DFf0TQ6JbI+JV2XLg6zd6JPq82mJPbatfwSXCae7NcW6xNs8sIwwSCOT7+lM1Xz
U8FwwC98vUrONrK5sr20DTtGSSMg4wVT+NcjrzWpJt0u4urfxHdrLp127XMFppxZ1MzkAxH
B3lmPKjIGc1V1Xw/qt9o91b2/hW7hvniMcNxc6oJrmBM8owP8JBOUzXW1uLRb/1/XoeVeFt
dn8N+KdO161LH7BKsjKODJHnDL+Kkivsnw1ren+INPu9R0rUUv7J7lmgdesaMqsI2HZlyci
virT4rUa5DDd3Ekdqlwsc80AG5U3BSyg8e/NfSnwxN/wCHPiR4z8CXdnE0MciXa3NkhWBTs
G04PTzFYHr1BxX57xHg6dXDup9uKbXnFNX+6/49bnpZdWcJ8j2b/E9dP+rX6n+lFI3+rXvy
f6UV+Yo+mIWPP4D+VMBOak6n8B/KlCc5prc5inq2pwaL4d1HWLlxHFZW0kzEn0U4H4nArwS
z0Gz0v4ETaZqke6/8RXNtex3UHzYHmqvluf4WBc4HQ57EV6x8T01GX4e3FrpkBuXuJ4opbZ
ELNPEWyyAj7mQOWPQZrHsrBNZh0WynsotOht9Rgkm01lMoRGEk/k56cDYSTxwO9fV5QoUcI
60nvON+9o6/+lNeR4mNcp1lTS6fi/8AgXDS/Ctz4U1bV5rfURdWEVvcPYxMSzJcrFtcEdDt
G7B6nOO1eb/EuDWrq4t/ixo13HLaW14Le2aIECKGMKscnPVXbeMivo2e0imt1jiLWxjO6J4
sZibsRnr179aqy+H9L1DQP7C1q3XU7KRQsqyKE34OQQFwFweQB0rCjnslX+tVVeTsnp9nrb
pfbr5ara5ZdaHsobb/AD/q54RbeNYp9Vjbw5oCagdSsobPTgHKNp1yZQ/7wfdLBxsDnGV25
NfRvzMqu8bROygtG3VGI5U/Q5H4V86ab8KdR0q38XQHUNT0021nchL2Nljgu1icMivnko42
nI6Mpr3Hwprk/iHwzY6nc2nkST28cnmRndDMCv3kb6ggqeQRXbxNWp4qnTq0Wmo7tf3kmvy
d1umYZVB0ZShLS+3yv/XmazLjmuD+MAz8FvEx9I4v/Rq13znjFcF8YP8Aki3ib3ii/wDRq1
8ngP8AeqX+KP5o9uv/AApej/I+NW6mm09gM0yv2ZHyIhpMUp60DrTEJgUYFOpMfhQAmKWlx
RQAqinYpBTu1SMV/wDUP9K/QGA/6Hakf88Iv/Ra1+f7/wDHu/8Au1+gFtzYWn/XvEf/ABxa
+G4r+Cl6v9D3Mq3l8v1Jxk1Hd3UFjY3F9dyeXbW0bTSvgnYijJPHoBUqYrjvH+pRHRrrSbL
WpLTU4Fju5bWLT2vGuIScBCnTDHnGeQuOhr4jDUPb1o09k3q7N2XV6Hs1qnsoOfY8y+KvxC
iu9O03UvDeppcad5UjwswaFxOG2mQI4xKoBAx2NUPAeg+Erjwm+ra1pU/jbVdWaO3fy02Q2
JlfiKN2wGnySx25wB2Ga6H4a+ErnxP4n1Lx94uSLV7PzTb6Wl9YiEsIztWRYh8saqBjZg8/
SvYLvTY7u90q781oH0uZ5YViVQh3oUYFcY5B6jkdutfbY/McNl8VlmGvyx1bva71dnyq/a7
VredmjwKGFq4hvE1LXe39M8L8T+GfB3w2v7PR7DR7aa91SIQz6vrEokRYiSJJI4h0IGAcYP
THej4D+F9HudZ1vxdDHLLb6fcmz0h5ZAxUYO9mUfxbSMehJxXa/EC3sr3xRYabY6TCuoTw+
ZqmsPYmc2dmoIVVJG0Ocsw9l59K6K3udF8N+BdPh8FWUGoW7yR6fpy2uCk07HYrTOvvkux5
7elZ1MyqSyuNGKbq1XZtvpf7knqktrXeiKhhYrFym7cken9bm/qGoW+j6Pd6nfytHZWkTTy
89VHpnjJ6CvF9R8G+NvGWiDxDDqEenReIJke5sLMFbl7VmwnnSEhWEaY+VcceprvbnwrPrr
tZyeKbi6s7SVHvA8Sz293foc9Cf9SnQwjA3Bc5INdwqqqKmSdoAye9eHhcd/ZXv4Zp1Hvo7
cu9tUviet072S21R3VKH13SorRW3r3+Rz/hPw8PDXhPStCleG5k06NolnReCCxORnkZBGa2
BY2YuZrkWkXnToI5XK58xR2YdDVkKOaWvEq4ipVqSqTesm2/m7v8T0oUoxiopaIzE0+XTrU
2+jtDFZrudrK4DNH64Q5yvfjkc153okOn+Dl07WQs9lDNPJFdw3U4xBDMcrlSAwCsq/N8yn
dkkV6vjPIpHjjl4miSUYxh1DcenNdmGx8qUZQkrqW+trqzWvffd7HNWwnO1KLs1sV9MvoNV
0q11O15gukDpyDjsRkZGQQRVs1z+oaJNa3Can4ZLWl61zE9zbxyBILqPdhwykFQdvOQAciu
gY5J29O1claMNJ03o+nVev36PrZ7HTTlPaa1X3MXgiomFOzUbGsUanyx+0H/AMlUi/7BsH8
2rx9utew/tB/8lSg/7BkH82rx5q/Ysn/3Gl6I+Oxn8efqRmmmntTMV7JxiZpKdSGmISkzS0
GgBM5pKXHvRigYDrXY/DL/AJK14U9tRi/nXIIF3Ddkr3xXX/DQf8XY8K4P/MRi/nXPiP4U/
R/kaU/jXqfbODvP1rh/BAEvjb4kXxALNq8VqHPBISL7uMYwPXvXct9449axdGSFdb8TpDBF
Ev26It5aAF3MKli2OpyetfkGGqctGtHvFf8ApcD7KpG84vs/0Ze1W8vrLS5Z9M019TvOEht
wwVSx4DOT0QdTjnHSvDviJa3t/NoaR6o1x4guoJLi5+zHzLx5QCqW0CR/LHEBliM5wctk17
hrF5PpmiXWoQWE960K5McLKjKp4L5bgBR8x9hXE+E/Cmm+B7XUb5pJtY1COQS6nPZ27Tlpn
5SKBFHynBUkjqCM4Fevk9eGFhLEfaT0tu9Nn2im09tW0umnLi4+0ah0/I+Y7Sy1m1uo31G0
ureMQqQJEIWNGJCZz9xSc4ziu/1CW91aztf+EvurLRtNt7dRb21wPtAudqjL742yZDxhfTp
Wz4yb4gaqvi97fw5PY6LrdzHPNdX0kcEyW8K4WNlJOBnnPOSBXmNv8OPGE6TzjSja2ltcfZ
pbieYBIZcAhTjPqOQMZNfrGEx0HQjJtX0vqrKUujf4bq583ODg7Wv20/r/AIYqTvBZ3kOot
EumRyqzRQadN++iYfddg+SgOemc/SrVrrd61otte63eR6Vx9rnhi/fjdn92CTlg3qa2f+FM
+MotEbV76OCF5FL29ij+bdXYH3iiDsAcnPasHSfAfirxRfz22g2Y1T7PjzJlkCIo6AktjH0
68Vax9KVOdSElyx0eqsvV7b6duhPJUWnK9TEv7jT5bq4ltd/lM22JDGEbZjjOOM+1fRfwT1
vxXdeHZtPuIrLUraNAbdzMEuY1UgKJDjLxckKecYwOKz9K/Z802Tw3af23qVxa603Nz9nKy
Rx8nCr2JxjPbPSvQtE+H2m6JpH9kQarftp+0K8MYSEzY7u6jefpkAV8hnGc4DFYeVBSUpX7
O2j3T6+WqXnZs9TB4SvCoptWXy/Ui8W3/wAQ7HUIf+EcufDi2Mkedt6rNIHBw3zZAI/Diit
nUvClhfW9nDBqOqaTBaIYo4NNuPKjxnOSCDk89aK8bBYrKo0Ixrpc2v2PPTv0O6rTrubcW7
eqNpclvwH8qmA4qABcr+8UZA45/wAKsYTp5q+nf/Cvj3udiI7m0t7/AE64sLyPzba5jaGVM
kb1IwRxzWXo/h9NKZJm1G6vJ9m1zKwCF9oQuFHQ7FVceg9628L2lX8j/hTwq/8APVfyP+FV
GvUhCVOL0e6IdKEpKclqiMA08CpNiD/lqv5H/CnBE/56r+R/wrlbNrGdqenQ6naPBK2xmja
LftDZRhhkIPBUjt9DWb4V8NR+EtGl0a11Ke9sPtDz2yToA1srctGCPvDPIPvXR7E/56r+R/
wpdkeP9aufof8ACtliqqpOgn7r1t5/1+b7sy9jDn9pb3u5Vb6VwXxg/wCSL+Jv+ucX/o1a9
DdEH/LVfyP+Fef/ABjVV+CviUh1P7uLgZ/56r7V0Ze/9qpf4o/micR/Cn6P8j4zI5pD0p7Y
B603jHWv2VHx42k6UtB6UxBnmikOPWlBHrQAUopCcdDS8etAxRSjikBHrTlwaTGPf/j3k/3
a+/7Uf8S6z/69ov8A0WtfAD4+zyf7tfoPaIh0+zzKv/HtF2P/ADzX2r4Xix2hS9X+h7mVfF
L5EF1PLaWM91BYzahLEhdLWAgPOeyLngE+9YmmaRrv2S1tdQujaW8jPdagsd0Zbi5mZsrEZ
QBiNRxxycAdM56oIn/PRf1/wpQiD/lqv5H/AAr4WGIdOLjFb9f6089t7PoezOjGck5fcMIz
7AcAY6Ck21NsTH+tX8j/AIU5UT/nqv5H/CuXmNrFdxK1u8SS7NykAlQ4B7EqeGx1waxrDwz
pVl4Uj8NmN7izUl3Z22vJKzF2lyuNrFyWBGMduldEUQ/8tF/I/wCFN2Jn/Wr+R/wrSNacFy
xdtU/mtiHTi3doo2Nhaadp0Gn6fbJbWluuyKKMYVR1P1JJJJPJJyamC81a2Jj/AFq/kf8AC
l8lP+eq/r/hUObbbe7LSUVZFXFGMVOUT/nqv5H/AAo2If8Alov5H/ClcrQhDY4pC1PZE5/e
r+R/woSNCeZV/I/4U7oQwZNP7U8qgx+9X8j/AIUm1f8Anqv5H/Ci4yIionHNWSqH/lov6/4
UzYmf9av5H/CqTA+VP2g/+Sowev8AZcH83rx5uteyftDhV+KkADA/8SqA8fV68cbGa/Y8n/
3Gl6I+Nxf8aXqMNNPrSk+9ITx1r2DkGkUlOyPWkyPWmAmKTFOOOxoyPWgQmKCKU49aPxoGA
HNdd8NR/wAXX8K/9hGL+dcmoGetdh8N0B+K/hMBgCdTh5/GufEfwpej/I0p/EvU+2FB3nPP
NYJ8LSm8uJ28Ua5HDNM8/wBmtp1t0Vm9WVd7YwAMniunMaCRiJFA3Hjn/CnCND/y1X8j/hX
4pTrTp6we/kfcOmpbnLt4S06eOSG91PW76KVdjpcapKVK9xgEde9Ms/AnhXT7M2dnpkkduW
LmP7XMQWPUnLew/Kur8qP/AJ6L+R/wp+xMf6xfyP8AhWyx2Ityqbt6tfkL2MN7HJ+JfDg1f
wdqOg6c0FjJdwiBZXjLKqgjg456A96rQ6R4p0myj03RdX0ua2ijCRPf2RDREY+8IyBIDg9c
HODzXYmJD/y1X8j/AIU0xR5/1q/kf8K0hjqsafsnZxvfVJ62tfXXb+tSXRi5c3UwNM0eSyu
ptSv9Rl1TVp1CSXTqESNAchIoxxGvr3Pc1fESICI40RSdxCKFBPqcd/er/lpn/Wr+v+FBij
/56r+R/wAKxnXlN80v6+S2KUIrRFDbntShMVcMcY/5ar+R/wAKjKJ/z1X8j/hUqRViAr+7H
Hc/0oqVwojX5weT0z7UVauI/9k=
</binary>
</FictionBook>

Zerion Mini Shell 1.0